Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Rozsudok_7Co-16-2020.pdf
PDF · 112.57 KB
Case nature
Area
Subarea
7Co/16/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Brezu a sudcov JUDr. Martina Fiľakovského a JUDr. Anny Kovaľovej v právnej veci žalobcu: Y. D., nar. XX.XX.XXXX, bývajúceho v A. pri X., na ul. X. č. XXX, právne zastúpeného E.. Milošom Kaščákom, advokátom, so sídlom vo Vranove nad Topľou, na ul. Kalinčiakovej č. 10, proti žalovaným: 1/ E. D., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcemu v R., na ul. H. č. XXXX, 2/ C. D., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcej v R., na ul. R. č. XXX/XX, 3/ J. D., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcemu v R., na ul. H. č. XXXX, 4/ H. D., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcemu v R., na ul. F.. X. č. XXX, 5/ O. D., nar. 05.XX.XXXX, bývajúcemu v R., na ul. H. č. XXXX, 6/ Y. E., nar. XX.XX.XXXX a zomrelému XX.XX.XXXX, naposledy bývajúcemu v R., na ul. X. M. č. XXXX/X, 7/ C. D., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcej v B., na ul. L. č. 9, 8/ D. C., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcemu v F., na ul. O. č. XXX/XX, 9/ H. L., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcej v R., na ul. G.. hrdinov č. XXXX, XX/ A.. E. G., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcemu v R., na ul. H. č. XXXX, XX/ H. L., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcej v F., na ul. H. č. 5, XX/ C. F., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcej v R., na ul. Y. č. XXXX/XX, XX/ Y. E., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcemu v R., na ul. X. M. č. XXXX/X, XX/ E. E., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcemu v R., na ul. X. M. č. XXXX/X, právne zastúpenému žalovaným v 13. rade, 15/ Y. E., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcej v R., na ul. X. M. č. XXXX/X, XX/ C. D., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcej v R., na ul. X. M. č. XXXX/XX, XX/ E. D., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcemu v R., na ul. X. M. č. XXXX/XX, XX/ H. D., nar. XX.XX.I., bývajúcej v R., na ul. R. č. X/X, XX/ S. D., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcemu v R., na ul. R. č. XXX/XX a XX/ J. D., nar. XX.XX.XXXX, bývajúcemu v G. nad M., na ul. J. č. XXX/X, o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Humenné zo dňa 07.10.2019 č.k. 5C 172/2012-276 takto
rozhodol:
Zrušuje rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby proti žalovanému v 6. rade a v tejto časti konanie zastavuje.
Čo do zvyšku rozsudok potvrdzuje.
Žalovaným sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Prvoinštančný súd napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a žalovanému v 8. rade priznal vo vzťahu k žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Žalovaným v 1. až 7. rade a v 9. až 20. rade vo vzťahu k žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznal.
2. Vykonaným dokazovaním mal za preukázanú skutočnosť, podľa ktorej žalobca sa podanou žalobou domáha určenia, že do dedičstva po jeho matke C. D. patrí parcela č. XXXX/XX, zapísaná na LV č. XXXX kat. úz. R. v súčasnosti vedená ako vlastníctvo žalovaného v 10. rade, parcela č. XXXX/XX zapísaná na LV č. XXXX kat. úz. R. v súčasnosti vedená ako vlastníctvo žalovanej v 9. rade a parcela č. XXXX/XX
zapísaná na LV č. XXXX kat. úz. R. ako vlastníctvo žalovaného v 8. rade. Pôvodne tieto nehnuteľnosti boli zapísané v pozemnoknižnej zápisnici č. XXX kat. úz. R. ako parcely č. XXXX/X, č. XXXX/X a č. XXXX/X ako podielové spoluvlastníctvo rodičov C. D., a to C. C. a B. C..
3. Vydržanie je osobitný originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva zo zákona pri splnení zákonom žiadaných predpokladov. Pritom musí ísť o spôsobilý predmet vydržania, držba musí byť oprávnená a musí byť nepretržitá počas celej zákonom stanovenej doby. Subjektom vydržania môže byť fyzická ako aj právnická osoba. Výsledkom splnenia zákonom požadovaných predpokladov vydržania je nadobudnutie vlastníckeho práva vydržiteľom a to okamihom uplynutia vydržacej doby. Tento právny následok nastáva priamo zo zákona, nevyžaduje sa k tomu konštitutívne rozhodnutie štátneho orgánu. Treba rozlišovať niekoľko období platnosti právnej úpravy vzhľadom na aktuálnosť uplatňovania inštitútu vydržania. Ide o obdobie platnosti obyčajového práva na území Slovenska do 31.12.1950, ďalej obdobie platnosti Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zbierky od 01.01.1951 do 31.03.1964 a napokon obdobie platnosti Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zbierky od 01.04.1964 v znení noviel uskutočnených zákonom č. 131/1982 Zb. účinným od 01.04.1983 a zákonom č. 509/1991 Zb., účinným od 01.01.1992.
4. Aj podľa obyčajového práva platného na Slovensku do 31.12.1950 vlastnícke právo k nehnuteľnostiam nadobudol ten, kto mal nehnuteľnosť po dobu 32 rokov ako svoju pokojne v držbe a to aj napriek tomu, že v pozemkovej knihe, majúcej v tom čase nielen registračný, ale aj hmotnoprávny charakter, bol ako vlastník uvedený niekto iný. K takýmto prípadom dochádzalo napr. vtedy, keď prevod vlastníctva nehnuteľnosti na základe zmluvy uzavretej za platnosti obyčajového práva nebol na nadobúdateľa v pozemkovej knihe zapísaný. Potom vlastnícke právo na nadobúdateľa len na základe zmluvy prejsť nemohlo. To však dôvodne mohlo v užívateľovi vyvolať presvedčenie o nadobudnutí vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, čo potom svedčilo o jeho oprávnenej držbe ako o jednej z podmienok nadobudnutia vlastníckeho práva. Vlastnícke právo k nehnuteľnosti však nemohol vydržať ten, kto nebol dobromyseľný pri začiatku svojej držby, a teda vedel, že nehnuteľnosť nadobudol bezprávne. Pri skutočnej držbe sa vždy predpokladalo, že je po práve a opak sa musel dokazovať. Vydržanie bolo prípustné voči každému, teda aj voči spoluvlastníkovi, ak boli splnené podmienky vydržania.
5. Je však treba uviesť, že ak došlo medzi spoluvlastníkmi k reálnemu rozdeleniu nehnuteľnosti na samostatné časti a tieto v takomto rozdelenom stave dlho užívali, došlo v zmysle rozhodnutia č. 911/1932 Ur. zb. (úradnej zbierky) k zrušeniu spoluvlastníctva faktickým, reálnym rozdelením nehnuteľností. Takúto dohodu strán o deľbe, prípadne o zámene týchto nehnuteľností možno považovať za dohodu nielen čo do držby, ale aj čo do vlastníckeho práva.
6. Podľa Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. (§ 115-116 v spojení s § 145 Občianskeho zákonníka) vlastnícke právo k hnuteľnej, i nehnuteľnej veci mohol nadobudnúť ten, kto ju držal oprávnene a nepretržite po dobu zákonom stanovenú, t.j. 3 roky hnuteľnú a 10 rokov nehnuteľnú vec. Za oprávneného držiteľa sa považoval ten, kto so zreteľom na všetky okolnosti bol dobromyseľný v tom, že mu vec patrí, a to po celú vydržaciu dobu. Ak sa teda pôvodne oprávnený držiteľ zmenil na neoprávneného, nemohol vec vydržať a v pochybnostiach sa aj tu predpokladalo, že držba je oprávnená. Podľa Obyčajového práva platného na území Slovenska do 31.12.1950 sa vyžadovala dobromyseľnosť pri nastúpení do držby. Podľa Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. bola dobromyseľnosť potrebná po celú vydržaciu dobu. Podľa Obyčajového práva, ako aj podľa ust. § 116 ods. 2 Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. platila zásada, že kto nadobudol oprávnenú držbu od oprávneného držiteľa, mohol si započítať vydržaciu dobu predchodcu. Vydržacia doba, ktorá začala plynúť pred 01.01.1951, sa v zmysle ust. § 566 Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. skončila najneskoršie uplynutím 10-ročnej lehoty počítanej od 01.01.1951, ak pritom neuplynula skôr.
7. Pre úplnosť je treba uviesť, že Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. držbu a vydržanie do 01.04.1983 neupravoval, ani nepoznal. Až novela Občianskeho zákonníka uskutočnená zákonom č. 131/1982 Zb. v ust. § 132a a § 135a novo upravila ochranu držby a vydržania s možnosťou započítania času predchádzajúcej nepretržitej držby pred 01.04.1983.
8. V prejednávanom spore bolo potrebné zistiť, či boli kumulatívne splnené zákonné podmienky vydržania týkajúce sa držby, držiteľa, predmetu držby a vydržacej doby. Po zhodnotení vykonaných dôkazov jednotlivo, aj v ich vzájomnej súvislosti sa dospelo k záveru, že žalobca nepreukázal aby sporné
nehnuteľnosti nadobudla jeho matka C. D. darom a následne nerušeným výlučným užívaním. Súd prvej inštancie preto žalobu zamietol.
9. Vstup do držby musel byť preukázaný a vyžadovala sa dobromyseľnosť pri začiatku držby, teda v danom prípade v roku 1938 s tým, že ak nie je preukázaný titul nadobudnutia, tak nie je preukázaná ani dobromyseľnosť pri vstupe do držby ako základnej podmienky pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním podľa Obyčajového práva platného v roku 1938.
10. Podľa výpovede žalovaného v 10. rade a jeho otca, rodičia neb. C. D. ako vlastníci užívali nehnuteľnosti, tvoriace predmet sporu, do svojej smrti, t.j. do roku 1950. Nebolo popierané to, že spolu s nimi to užívali aj ich dcéra C. D. so svojou rodinou a C. G. so svojou rodinou. Je pravdou, že v roku 1972 nehnuteľnosť do štátneho majetku odovzdával manžel C. D. a aj požiadal o vrátenie týchto nehnuteľností, ale aj H. G., t.j. otec žalovaného v 10. rade požiadal o vrátenie týchto nehnuteľností, čo bolo preukázané samotnou žiadosťou H.a G.a a jeho svedeckou výpoveďou. Žalovaný v 10. rade, ale aj svedkovia vypočutí v konaní vedenom na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 9C/7/2005 tvrdili, že sporné nehnuteľnosti užívala síce rodina C. D., ale nie len výlučne sama a nikto zo svedkov nevedel vymedziť ani čas, v ktorom období kto užíval tieto nehnuteľnosti sám, alebo spoločne s ostatnými súrodencami a deťmi vlastníkov E. C. a B. C.. Svedkovia, ktorých navrhol vypočuť v konaní vo veci 9C/7/2005 Okresného súdu Humenné právny zástupca žalobcov, P. a Y. potvrdili, že nehnuteľnosti užívali len D.. Nikto zo svedkov však nevymedzil presný čas, po akú dobu tieto parcely výlučne užívali len C. D. s rodinou.
11. Nebohá C. D. v konaní vedenom pod sp. zn. 9C/7/2005 Okresného súdu Humenné sama podala žalobu o určenie vlastníckeho práva vydržaním k sporným nehnuteľnostiam. Počas konania zomrela, preto dedičia požiadali o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po ich nebohej matke. Už v tomto konaní zo samotnej výpovede žalobkyne, ale aj žalovaných bolo preukázané, že nehnuteľnosti užívala spolu s C. D. aj jej sestra, i keď C. D. tvrdila, že jej to ona dovolila na neustále naliehanie, lebo nebola dobrá úroda, faktom je, že bez presného časového vymedzenia po smrti rodičov nehnuteľnosti užíval aj niekto iný ako C. D..
12. V období rokov 1972 - 1992 nehnuteľnosti neužíval nikto z týchto rodín, keďže boli odovzdané do Štátneho majetku Ubľa. Tieto nehnuteľnosti sa vrátili na žiadosť C. D., za ktorú konal jej manžel H. D.. V tom istom roku žiadal o ich vydanie tiež H. G., čoho dôkazom je žiadosť predložená v tomto konaní jeho synom žalovaným v 10. rade. V roku 1995 už bolo začaté dedičské konanie po oboch rodičoch, kde aj keď neprávoplatne bolo rozhodnuté, že sporné parcely sa rozdelia medzi troch vlastníkov. Prítomná C. D. si na parcely sama nenárokovala, neuviedla, že nemajú byť predmetom dedenia a súhlasila len s tým, že jej podiel sa prevedie na jej deti. Až neskôr podala žiadosť o pokračovanie v dedičskom konaní, kde už tvrdila, že je vlastníčkou sporných nehnuteľností. Žalovaní v konaní tvrdili, že ich matka dostala od rodičov tieto parcely ako dar, a to vo väčšej výmere, než ostatní súrodenci, lebo sa o rodičov postarala a postarala sa aj o nesvojprávnu sestru. Skutkové tvrdenia o tom, že dochovala rodičov a starala sa aj o sestru síce popierané v konaní neboli, ale na otázku súdu adresovanú žalobcovi, či jeho matka C. D. od rodičov získala len tieto vyčlenené sporné nehnuteľnosti, ako sa to tvrdí v konaní, žalobca a aj žalovaní súrodenci uviedli, že získala i iné, ale konkrétne neuviedli kde a v akej výmere. Žalovaný v 10. rade popieral, aby jeho právna predchodkyňa C. G. dostala od rodičov nehnuteľnosti nazvané Z., keďže tieto sú od 50-tych rokov zastavané a neobrábateľné.
13. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie nadobudnutia vlastníckeho práva svojej matky k sporným nehnuteľnostiam a to z dôvodu, že nebol preukázaný svadobný dar jeho matke od rodičov, čo bolo opakovane konštatované aj v rozsudkoch vydaných v konaní vedenom pred Okresným súdom Humenné pod sp. zn. 9C/7/2005. Žaloba v tomto konaní bola síce zamietnutá pre procesné nedostatky, keďže neboli účastníkmi konania všetci do úvahy pripadajúci dedičia a išlo o nerozlučné spoločenstvo, ale žalobca podal na súd žalobu po druhýkrát, i keď opätovne s procesným nedostatkom, ktorý sa odstraňoval návrhom na pribratie ďalších účastníkov konania, avšak neprodukoval žiadne iné dôkazy než tie, ktoré boli vykonané vo veci 9C/7/2005 Okresného súdu Humenné. Už v tomto konaní bola vykonaná ohliadka na mieste samom, ktorá však nemala za následok potvrdenie nadobudnutia vlastníckeho práva C. D.. Bolo tomu tak aj pri druhej ohliadke, vykonanej na návrh, na ktorú sa žalovaní, ktorí so žalobou nesúhlasili, mimo D. C. ani nedostavili. Jediným dôkazom, ktorý by mohol byť vyhodnotený v prospech žalobcu, boli listinné dôkazy
o tom, že nehnuteľnosť odovzdali do štátneho majetku C. D. s manželom a boli aj jej vrátené, i keď o ich vrátenie žiadal aj H. G., a tiež aj potvrdenie o platení dane za užívanie nehnuteľnosti. Vykonané dôkazy boli vyhodnotené ako nepostačujúce na preukázanie toho, že neb. C. D. nadobudla nehnuteľnosti do vlastníctva darom a následne vydržaním, a to pre nepreukázanie svadobného daru a nepreukázanie výlučného užívania nehnuteľností od roku 1938 doposiaľ.
14. Významným je ale to, že o svadobnom dare sa v dedičskom konaní po rodičoch ani nezmienila a ani si na tieto parcely nenárokovala. Súhlasila s ich rozdelením na tri časti a až následne sa dozvedela o tom, že žalovaní v 8., 9. a 10. rade si osvedčili vlastnícke právo k týmto nehnuteľnostiam vydržaním bez toho, aby o tom vedela a podľa tvrdenia žalobcu aj v rozpore so zákonom, čo vyvolalo podanie žaloby o určenie vlastníckeho práva na súd.
15. Možno mať tiež pochybnosti o vydržaní žalovaných v 8., 9. a 10. rade, avšak uvedené nie je možné použiť ako dôkaz na preukázanie vlastníckeho práva C. D. k sporným nehnuteľnostiam. Vykonaným dokazovaním neboli sprehľadnené ani len užívacie vzťahy k nehnuteľnostiam v období od roku 1938 do prevzatia nehnuteľnosti štátnym majetkom, resp. aj po roku 1992.
16. Bremeno tvrdenia zaťažuje žalobcu a to najmä po 01.07.2016, kedy nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok, o čom boli strany sporu poučené písomne doručením uznesenia, obsahom ktorého bola výzva súdu, aby sa v lehote 15 dní vyjadrili, či a aké dôkazy ešte navrhujú v konaní vykonať na preukázanie svojich tvrdení.
17. Žalovaný v 10. rade na výzvu reagoval tak, že doručil súdu písomnú svedeckú výpoveď svojho otca, ktorý však už bol vypočutý v konaní vedenom na Okresnom súde Humenné pod sp. zn. 9C/7/2005 a právny zástupca žalobcu reagoval na výzvu tak, že navrhol vypočuť F. X., žalovanú v 9. rade a vykonať ohliadku na mieste samom. Z ohliadky na mieste samom vykonanej dňa 05.06.2019 nebolo nič preukázané, len to, ako táto nehnuteľnosť v súčasnej dobe vyzerá a že ju užívajú deti C. D. mimo žalobcu a žalovanej v 7. rade medzi sebou. Žalovaní v 8., 9. a 10. rade vedení ako vlastníci týchto parciel ich neužívajú, pričom sú v sporovom konaní ohľadom preukazovania vlastníctva C. D. od roku 2005 doposiaľ. Aj v roku 1995 po zastavení dedičského konania po pôvodných vlastníkoch, boli už spory ohľadom vlastníctva, čo bolo preukázané žiadosťou o pokračovanie v dedičskom konaní, ktoré podala C. D.. Žalovaná v 9. rade sa pred súd nedostavila, avšak telefonicky sa vyjadrila tak, že k predmetu žaloby sa vyjadriť nevie.
18. Na poslednom pojednávaní právny zástupca žalobcu navrhoval žalobe vyhovieť aj s poukazom na rozhodnutie č. 911/1932 Úradnej zbierky. Ak nebolo v konaní preukázané, že vlastnícke právo z pôvodných vlastníkov, t.j. rodičov neb. C. D. prešlo k týmto nehnuteľnostiam na ich dcéru C. a nebolo preukázané ani to, že len ona výlučne tieto nehnuteľnosti užívala počas celého obdobia, nemožno aplikovať právnu vetu uvádzaného rozhodnutia, lebo táto sa týka reálneho rozdelenia nehnuteľností medzi spoluvlastníkmi na základe nejakej dohody, avšak k tomuto tvrdeniu už nebolo vykonané žiadne dokazovanie, a ani ho žalobca nenavrhoval vykonať.
19. Výrok o trovách bol odôvodnený ust. § 255 ods. 1 a ods. 2 C.s.p.
20. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca. Navrhol rozsudok zmeniť tak, aby jeho žalobe bolo vyhovené. Alternatívne požadoval rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Ako dôvod uviedol, že spor, ktorý trvá už niekoľko rokov, je sporom medzi rodinou D. a žalovanými v 8., 9. a 10. rade. Žalovaný v 8. a 10. rade od začiatku konania popierajú žalobné tvrdenia a včas uplatnili prostriedky procesnej obrany. Žalovaná v 9. rade sa vo veci nevyjadrila a nevyužila prostriedky procesnej obrany. Podľa ust. § 150 ods. 1 C.s.p., strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Podľa ust. § 151 ods. 1 C.s.p., skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. Žalovaná v 9. rade výslovne nepoprela skutkové tvrdenia a z jej pohľadu je teda žaloba nesporná. Napriek tomu súd žalobu zamietol aj proti nej. Žalovaní v 8., 9. a 10. rade pritom netvoria nerozlučné spoločenstvo. Žalobca opakovane navrhol výsluch žalovanej v 9. rade podľa ust. § 195 ods. 1 C.s.p. Tomuto návrhu vyhovené nebolo.
21. Žalobca svoje tvrdenia preukázal. To, že nebohá C. D. sporné pozemky dostala ako svadobný dar, potvrdila F. X., nar... Bola najstaršou členkou rodiny C. a vedela ako starí rodičia podelili pôdu pre všetky deti. Všetky deti sa ujali držby pozemkov, ktoré od rodičov dostali. Nemohla však byť vypočutá, lebo v priebehu konania zomrela. C. D. odovzdala pozemky štátnemu majetku a na jej žiadosť boli vrátené. Platila z nich dane. Konštatovanie, že sporné pozemky okrem C. D. užíval aj niekto iný, nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Tvrdenia Ing. E. G.a o užívaní pozemkov aj C. G.ovou neboli ničím preukázané. Vypočuté strany sporu podrobne a opakovane vysvetlili vzťahy v rodine E. C. a B. C..
22. Žalovaný v 1. rade vo svojom vyjadrení sa stotožnil s odvolaním žalobcu.
23. Žalovaní v 8. a 10. rade navrhli rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
24. Odvolací súd v zmysle zásad ustanovení § 379, § 380 a § 381 C.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez nariadenia pojednávania a zistil, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené, aj keď súd prvej inštancie nepostupoval správne ak žalobu zamietol aj voči žalovanému v 6. rade Y. E..
25. Žalovaný v 6. rade Y. E. zomrel dňa XX.XX.XXXX. Žalovaný v 6. rade v čase rozhodovania teda nemal procesnú subjektivitu vyplývajúcu z ust. § 62 C.s.p. Nedostatok tejto procesnej subjektivity je neodstrániteľným nedostatkom podmienky konania, ktorý vedie vždy k zastaveniu konania (§ 161 C.s.p.).
26. S prihliadnutím na uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 389 ods. 1 písm. a) C.s.p. v spojení s ust. § 391 ods. 1 C.s.p. rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby proti žalovanému v 6. rade zrušil a v tejto časti konanie zastavil.
27. Ust. § 63 ods. 2 a ods. 3 C.s.p. v prípade straty procesnej subjektivity fyzickej osoby umožňuje súdu pokračovať v konaní najmä vtedy, ak ide o majetkový spor. Aj keď o pokračovaní v konaní s dedičmi strany musí súd rozhodnúť, v prejednávanej veci takéto rozhodnutie nemohlo byť vydané. Dedičmi žalovaného v 6. rade Y.a E.a v zmysle oznámenia Notárskeho úradu JUDr. A. L. (č.l. 246 spisu) sú jeho deti H. L., C. F., Y. E., E. E. a Y. E.ová, ktorí už postavenie žalovaných majú a v konaní vystupujú ako žalovaní v 11., 12., 13., 14. a 15. rade. Ich vstup do konania bol pripustený uznesením Okresného súdu Humenné zo dňa 12.03.2014 č.k. 5C 172/2015-59. Rozhodovať o pokračovaní s týmito dedičmi žalovaného v 6. rade, ktorí už postavenie žalovaných majú, by bolo nadbytočné.
28. Vo vzťahu k rozhodnutiu vo veci samej sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje.
29. Právne bezvýznamný je poukaz žalobcu na to, že žalovaná v 9. rade výslovne nepoprela skutkové tvrdenia, a preto pri rozhodovaní sa malo vychádzať z ust. § 151 ods. 1 C.s.p., podľa ktorého skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné.
30. Civilný sporový poriadok v ust. § 150 zakotvuje tzv. povinnosť tvrdenia, teda procesnú povinnosť, ktorej nesplnenie je sankcionované procesnými prostriedkami predovšetkým vo forme rýchlej straty sporu. Strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Porušenie povinnosti tvrdenia sa považuje za procesnú pasivitu strany sporu, ktorá má za následok procesnú sankciu vo forme buď nespornosti nepopretých skutkových tvrdení protistrany (§ 151 ods. 1 C.s.p.) alebo neúčinnosti nekvalifikovaného popretia skutkového tvrdenia protistrany (§ 151 ods. 2 C.s.p.).
31. Použitie ustanovenia § 151 ods. 1 C.s.p. má však zákonné obmedzenia. V prejednávanej veci konanie začalo ešte pred dňom 01.07.2016, kedy nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok. V tejto súvislosti je právne významné ustanovenie § 470 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona,
nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.
32. V prípade žalovanej v 9. rade aplikácia ust. § 151 ods. 1 na konanie začaté pred účinnosťou Civilného sporového poriadku by postavenie tejto strany sporu zhoršilo, a preto ustanovenie o popretí skutkových tvrdení protistrany v zmysle prechodného ustanovenia § 470 ods. 2 C.s.p. nemožno uplatniť.
33. Vydržanie predstavuje jeden zo spôsobov pôvodného nadobudnutia vlastníckeho práva. V prípade splnenia zákonom určených podmienok dochádza k nemu priamo zo zákona. Zákonnými podmienkami vydržania, pokiaľ právny poriadok tento spôsob nadobúdania vlastníctva pripúšťa, vo všeobecnosti sú oprávnená držba, uplynutie zákonom stanovenej vydržacej doby a spôsobilý predmet vydržania. Pritom, a to je potrebné osobitne zdôrazniť, právne následky nastávajú len vtedy, ak sú zároveň splnené všetky podmienky vydržania.
34. Oprávnená držba, či už podľa ustanovení obyčajového práva platného na území Slovenska do 31.12.1950, ustanovení Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. alebo ustanovení Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. predstavovala faktické ovládanie veci alebo vykonávanie práva späté s vôľou nakladať s nimi ako so svojimi v dobrej viere, že držiteľovi veci alebo vykonávateľovi práva tieto patria.
35. Dobromyseľnosť ako vnútorný psychický stav nemožno priamo dokázať. Možno o nej usudzovať len z okolností, v ktorých sa tento psychický stav navonok prejavuje. Základným rozlišujúcim kritériom je, či držiteľ veci alebo vykonávateľ práva pri normálnej opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti daného prípadu rozumne od neho požadovať, mohol alebo nemohol mať pochybnosti o tom, že mu vec, ktorú fakticky ovláda alebo právo, ktoré vykonáva, patria. Okolnosti, z ktorých možno usudzovať na existenciu dobromyseľnosti musí v spore preukázať držiteľ veci, resp. vykonávateľ práva. Musí teda preukázať existenciu nadobúdacieho titulu, i keď neplatného, ako je napr. kúpna alebo darovacia zmluva. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vecné právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu, ktorý by mohol mať za následok vznik práva.
36. Žalobca žalobou uplatnený nárok odvádza od darovacej zmluvy uzatvorenej v roku 1938 medzi jeho matkou C. D. a starými rodičmi C. C. a B. C.. Išlo o tvrdenie žalobcu, a preto bolo jeho povinnosťou existenciu tohto nadobúdacieho titulu hodnoverným spôsobom preukázať.
37. Čo sa týka prehlásenia F. X., nar. XX.XX.XXXX, zo dňa 17.02.2015 (č.l. 90 spisu), v ktorom potvrdila existenciu svadobného daru C. D., z tohto nemožno dospieť k jednoznačnému záveru o opodstatnenosti podanej žaloby. Navyše pravdivosť tohto prehlásenia spochybnil H. G., nar. 28.06.1938 vo svojom podaní označenom ako svedecká výpoveď zo dňa 13.08.2017 (č.l. 165 spisu).
38. Vo vzťahu k žalobcom navrhovanému výsluchu žalovanej v 9. rade je potrebné dodať, že aj keď táto sa nezúčastnila ani na jednom z nariadených pojednávaní, z úradného záznamu zo dňa 24.09.2015 (č.l. 148 spisu) vyplýva, že táto k veci nevie čo dodať, pretože o spore vie veľmi málo.
39. Pokiaľ ide o samotnú právnu predchodkyňu žalobcu C. D., táto sa zúčastnila dedičských konaní začatých v roku 1995 po nebohej B. C. a nebohom C. C.. V rámci týchto dedičských konaní vôbec neuviedla, že sporné nehnuteľnosti nemajú byť predmetom dedenia, ale naopak, tieto nehnuteľnosti boli pojané do osvedčenia o dedičstve zo dňa 13.12.1995 vydaného vo veci 13D 419/1995 a do osvedčenia o dedičstve vydaného dňa 13.12.1995 vydaného vo veci 13D 418/1995. Následne podaniami zo dňa 19.12.1995 C. D. požiadala o pokračovanie v konaní o dedičstve po poručiteľovi C. C. a poručiteľke B. C., pričom v týchto podaniach o svadobnom dare vo vzťahu k sporným nehnuteľnostiam nepadla ani zmienka. Neuvedenie tak právne významnej skutočnosti v dedičských konaniach vedených po rodičoch C. D. závažným spôsobom spochybňuje tvrdenie o existencii svadobného daru v roku 1938.
40. Podľa ust. § 191 CSP dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon neustanovuje inak.
41. Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný
právnymi predpismi v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Každý vykonaný dôkaz môže byť prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany spochybnený tým, že sa pripúšťa dôkaz opaku dokazovanej skutočnosti. Inak povedané, žiaden dôkaz nedisponuje predpísanou legálnou silou, ktorá by nepripúšťala dôkaz svojho opaku.
42. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na strane sporu bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých stranou sporu v opačnom procesnom postavení, než je strana sporu, ktorá nesplnila alebo nedostatočne splnila svoju dôkaznú povinnosť. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom v spojitosti s dôkaznou povinnosťou sa rozumie zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných dôkazov. V praxi môžu navrhnuté dôkazy vyznieť ako nepoužiteľné zdroje informácii vo vzťahu k uplatnenej súdnej ochrane bez zreteľa na procesné postavenie strany sporu. Zmysel uplatňovania dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu aj v prípadoch, v ktorých sa vykonajú všetky navrhnuté dôkazy a súd napriek tomu nemá jednoznačný skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V takom prípade musí rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze, ktorej dopad pričíta tej strane, na ktorej predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné bremeno, t. j. zodpovednosť za preukázanie skutočnosti významných z hľadiska hmotného práva.
43. V prejednávanej veci žalobca ničím právne významným nepreukázal svoje tvrdenie o darovaní sporných nehnuteľností C. D. zo strany jej rodičov v roku 1938. V tomto smere si teda nesplnil svoju procesnú dôkaznú povinnosť, čo má za následok neunesenie dôkazného bremena. Keďže iný titul preukazujúci dobromyseľnosť právnej predchodkyne žalobcu svedčiaci o poctivosti právneho dôvodu nadobudnutia veci tvrdený nebol, súd prvej inštancie správne postupoval, ak žalobu zamietol.
44. S prihliadnutím na uvedené odvolací súd postupom vyplývajúcim z ust. § 387 C.s.p. rozsudok, s výnimkou výroku o zamietnutí žaloby proti žalovanému v 6. rade, ako vecne správny potvrdil.
45. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s ust. § 255 ods. 1 C.s.p. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že v odvolacom konaní úspešným žalovaným žiadne trovy v jeho priebehu nevznikli.
46. Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 odsek 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 odsek 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).