Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_4Co-111-2019.pdf
PDF · 157.53 KB
Case nature
Area
Subarea
4Co/111/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Anderlovej a sudcov JUDr. Eriky Zajacovej a JUDr. Ivety Sopkovej v spore žalobcu G., H. XX, V. XX XXX XXX proti žalovanému JUDr. I. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom H., Z. 7, zastúpenému N.. G. H., advokátom, so sídlom v H., C. 7, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 02. februára 2015, č.k. 14C/218/2008-344 takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z m e ň u j e tak, že žalobu z a m i e t a.
Žalovaný m á proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
Štátu nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že vlastníkom parciel: KN ,,C" č. XXX/XX - trvalý trávnatý porast o výmere XXXmX, KN ,,C" č. XXX/XX - trvalý trávnatý porast o výmere XXXmX, KN ,,C" č. XXX/XX - ostatné plochy o výmere XXXmX, KN ,,C" č. XXX/XX - ostatné plochy o výmere XXX m2, KN,,C" č. XXX/XX - ostatné plochy o výmere XX m2 v katastrálnom území Q. kameň, vytvorených na základe geometrického plánu č. 6/2008 zo dňa 11.06.2008 overeného Správou katastra V. dňa 30.06.2008 pod č. 316/2008 je Slovenská republika, v správe Slovenského pozemkového fondu v podiele 1/1. Žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. Žalovanej uložil povinnosť zaplatiť náhradu trov štátu 889,34 eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, na účet Okresného súdu Trenčín. Vychádzal zo zistenia, že žalovaná je zapísaná ako vlastníčka pozemkov, nachádzajúcich sa v obci Q. Y., k. ú. Q. Y. na LV č. XXX ako parc. č. KN "C" č. XXX/X v častiach trvalý trávnatý porast o výmere 2809 m2, lesný pozemok o výmere 112m2, ostatná plocha o výmere XXXmX a parc. č. KN "C" č. XXX/X v častiach - trvalý trávnatý porast o výmere 2844 m2, lesný pozemok o výmere 214 m2, ostatná plocha o výmere 592 m2. Vlastnícke právo bolo žalovanej zapísané do katastra nehnuteľností na základe notárskej zápisnice č. N 512/98, Nz 495/98 zo dňa 13.11.1998, ktorou bolo osvedčené vyhlásenie o vydržaní vlastníckeho práva k vyššie uvedeným nehnuteľnostiam. Uvedené nehnuteľnosti boli na základe geometrického plánu č. RSKM - II-46/93 zo dňa 22.09.1993 vytvorené z časti PKN parc. č. XXX-orná pôda o výmere XXXXX m2, vedenej v C.. vložke č. XXX, v k. ú. Q. Y.. Obecný úrad Q. Y. sa dňa 14.08.2008 obrátil na žalobcu s podnetom na odstránenie duplicity vlastníctva k časti parciel C KN č. XXX/X a XXX/X v LV č. XXX v k. ú. Q. Y., zakreslených v geometrickom pláne Ing. K. D. č. 6/2008, s poukazom na nerešpektovanie neknihovanej verejnej cesty pri zápise geometrického plánu č. RSKM-II-46/93 zo dňa 22.09.1993 Ing. I. I.. Zo znaleckého posudku znalca z odboru geodézie a kartografie Ing. D. R. č. 11/2013 mal súd za preukázané, že časť vysporiadaných parciel v súbore C KN č. XXX/XX, XXX/XX a XXX/XX vo vlastníctve žalovanej pochádza z parcely vyznačenej v prílohe P6 posudku červeným písmenom A.
Súčasťou kresby v platnej pozemnoknižnej mape tejto parcely nie je žiaden zápis parcelného čísla, z tohto dôvodu znalec konštatoval, že táto časť parcely je neknihovaná, a že k nijakému omylu pri zápise nedošlo. Znalec dospel k záveru porovnaním geometrického plánu č. RSKM-II-46/93 z 22.09.1993 a geometrického plánu č. 6/2008, k. ú. Q. Y. a zistil zásadný nesúlad v identifikácii právneho pozemnoknižného stavu pred zápisom nových vlastníckych vzťahov do súboru C KN. Podľa názoru znalca je správna identifikácia pozemnoknižného stavu v geometrickom pláne č. 6/2008 vyhotovenom Ing. D. dňa 11.06.2008. V znaleckom posudku vyhotovenom Ing. I. č. RSKM-II-46/93 z 22.09.1993 nie sú rešpektované priebehy hraníc pôvodnej neknihovanej cesty. Žalovaná podľa záverov znalca osvedčením nadobudla časti neknihovaných parciel , ktoré sú vyznačené v geometrickom pláne č. X/ XXXX ako parcely č. XXX/XX, XXX/XX, XXX/XX, XXX/XX,XXX/XX. G. prvej inštancie konštatoval, že žalobca odvodzoval svoje vlastnícke právo k parcelám, uvedeným v geometrickom pláne Ing. D. č. 6/2008 od existencie neknihovanej parcely v extraviláne, užívanej pôvodne ako obecná cesta. Žalovaná odvodzovala svoje právo od vydržania, pričom oprávnenú držbu zakladala od dlhodobého užívania jej rodičmi, ktorí mali nehnuteľnosti kúpiť od nemenovaného žida v roku 1893. V tom čase platilo na Slovensku uhorské obyčajové právo a vecné práva k nehnuteľnostiam bolo možné nadobúdať podľa toho, či je nehnuteľnosť zapísaná v pozemkovej knihe alebo nie, nakoľko nie všetky nehnuteľnosti boli zapísané do pozemkovej knihy. Niektoré nehnuteľnosti neboli zapísané v pozemkovej knihe, pretože tam nepatria (verejné cesty, riečištia). V konaní bolo preukázané, že žalovaná získala vlastnícke právo k parcelám zakresleným v geometrickom pláne Ing. K. D. č. 6/2008 ako parc. č. KN C XXX/XX, XXX/XX, XXX/XX, XXX/XX, XXX/XX v celosti na základe osvedčenia o vydržaní č. N XXX/XXXX, Nz XXX/XX vydaného notárom dňa 13.11.1998 podľa zákona č. 323/1992. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaná, ani jej právni predchodcovia neboli dobromyseľným držiteľmi parcely č. XXX v pkn vložke č. XXX v k.ú. Q. Y. ako celku, aj keď parcely č.XXX/XX, XXX/XX, XXX/XX, XXX/XX, XXX/XX, zamerané v geometrickom pláne č. 6/2008 po stanovenú vydržaciu dobu zrejme dlhodobo užívali. Žalovaná nepreukázala titul pre dobromyseľnú držbu, čiže na základe akého zmluvného, alebo iného právneho vzťahu by jej mala patriť časť z neknihovanej parcely č. XXX - orná pôda o výmere 10709 m2 zakreslená v geometrickom pláne č. 6/2008 a od akej právnej skutočnosti odvodzovala svoje výlučné vlastníctvo k nej. Skutočnosť, že obec Q. Y. vydala súhlasné stanovisko k vydržaniu s tým, že na sporných parcelách, ktoré žalovaná mala záujem nadobudnúť do vlastníctva vydržaním formou osvedčenia nie je žiadna neknihovaná parcela, nedáva podklad pre záver, že žalovaná bola dobromyseľná pri držbe tejto časti parcely. Ohradenie cudzej parcely a jej dlhodobé užívanie bez námietok skutočného vlastníka nezakladá bez ďalšieho vznik vlastníckeho práva pre takéhoto držiteľa, ba nemôže znamenať ani zmenu ( posun) hraníc sporných parciel. Geometrický plán č. RSKM-II-46/93 zo dňa 22.09.1993, ktorým sa iba zameralo fyzické užívanie parciel, bez rešpektovania právnych vzťahov iných vlastníkov k nim nie je sám o sebe titulom pre nadobudnutie vlastníckeho práva, bez existencie nadobúdacieho titulu. Žalovanej svedčilo vlastnícke právo podľa dokladov, ktoré mala k dispozícii len k časti pkn parc. č. XXX- orná pôda o výmere XXXXX m2, zapísané v pkn hárku č. XXX pre k.ú. Q. Y. pod B22/b na Z. rod. K. D. v podiele 1/2 a pod B24 na Y. C. v podiele 1/2. Bola si teda vedomá toho, že nemá potrebné doklady na nadobudnutie vlastníckeho práva k parceliam, ktoré sú predmetom žaloby v celosti a nemohla byť preto presvedčená o svojej dobromyseľnej držbe k parceliam ako celku. Samotné umožnenie užívanie parcely bez skutočného preukázania vôle jej vlastníka previesť vlastnícke právo k nej na iné osoby nestačí na dobromyseľnú držbu. Žalovaná teda nespĺňa podmienky na vydanie osvedčenia o vydržaní na neknihovanú parcelu vo vlastníctve štátu, pretože nepreukázala právny titul, od ktorého odvodzuje právo nakladať s vecou ako s vlastnou (od akých právnych skutočností odvodzuje dobromyseľnú držbu). Z uvedených dôvodovo súd prvej inštancie žalobe žalobcu vyhovel a určil, že je vlastníkom sporných nehnuteľností, v zmysle žalobnej žiadosti. Súd sa nestotožnil s námietkou žalovanej, že SPF nie je oprávnený konať v mene štátu v žalobe o určenie vlastníckeho práva k pozemku, zapísanému v evidencii ako ostatné plochy. Podľa ust. § 14 ods.1 zákona č. 180/1995 Z. z. v znení neskorších predpisov nakladá podľa tohto zákona fond aj s pozemkami, ktoré sú vo vlastníctve štátu a tvoria verejný majetok ( neknihované pozemky). Žalobca uplatňuje vlastnícke právo štátu k časti parciel, ktoré tvorili pôvodnú neknihovanú parcelu v extraviláne a nie je podstatné, pod akým druhom pozemku je v súčasnosti pôvodná neknihovaná parcela na katastri nehnuteľností evidovaná. Aktívna legitimácia žalobcu na podanie takejto žaloby je teda daná. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil podľa § 80 písm. c) O.s.p., § 130 ods. 1, 2, § 134 ods. 1, 3 Občianskeho zákonníka, § 56 ods. 1 zákona č. 323/1992 Z. z. (notársky poriadok). O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods.1 O. s. p. Žalobcovi, ktorý mal v konaní plný úspech, náhradu trov konania nepriznal, lebo si žiadne neuplatnil. O náhrade trov konania štátu rozhodol podľa ust. § 148 ods.1 O.s.p. Trovy konania štátu, ktoré platil súd z rozpočtových prostriedkov predstavujú sumu 209,08 eur za posudok
Ing. Z. Y. č. 12/2009 sumu 627,12 eur, za posudok č. 11/2013 znalca Ing. D. R., sumu 53,14 eur, za účasť znalca Ing. R. na pojednávaní dňa 31.03.2014, spolu 889,34 eur. Trovy konania zaviazal zaplatiť žalovanú, ktorá bola v konaní neúspešná a nebola oslobodená od platenia súdnych poplatkov.
2. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná, ktorá žiadala konanie v časti určenia vlastníctva k pozemkom parc. č. X. XXX/XX - ostatné plochy o výmere XXX m2, XXX/XX - ostatné plochy o výmere XXX m2, XXX/XX - ostatné plochy o výmere XX m2 v k.ú. Q. Y. zastaviť a konanie v časti určenia vlastníctva k pozemkom parc. č. CKN XXX/XX - trvalé trávnaté porasty o výmere XXXmX, XXX/XX - trvalé trávnaté porasty o výmere XXX m2 v k.ú Q. kameň zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. T., že účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený a tým sú dané odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. a ) v spojení s § 221 ods. 1 písm. c) O.s.p. Ďalej dôvodila, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a postupom súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, čím sú dané odvolacie dôvody podľa § 205 ods. 2 písm. d) , f), § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. V odvolaní uviedla, že G. v časti sporného vlastníctva k ostatným plochám, nie je oprávnený konať za štát. Túto námietku uplatnila aj v konaní pred súdom prvej inštancie, ktorý však na základe tejto námietky nesprávne skúmal aktívnu legitimáciu žalobcu a nezaoberal sa dôsledne oprávnením Slovenského pozemkového fondu konať za štát v časti konania o určenie vlastníctva k ostatným plochám. V tejto súvislosti poukázala na judikát NS SR č. R 48/2007, v ktorom najvyšší súd rozlišoval pri zastupovaní štátu vo vzťahu k nehnuteľnostiam súdne spory, kedy koná za štát vo vzťahu k nehnuteľnostiam, ktorých vlastnícke právo nie je sporné a súdne spory, kedy koná za štát vo vzťahu k nehnuteľnostiam, ktorých vlastnícke právo je sporné. Reakciou zákonodarcu na uvedený judikát bol zák. č. 571/2007 Z. z., ktorým sa s účinnosťou od 01.01.2008 novelizovalo ustanovenie § 34 ods. 14 zákona č. 330/1991 Zb. tak, že sa rozšírilo oprávnenie Slovenského pozemkového fondu konať za štát vo veciach nehnuteľností vo vlastníctve štátu uvedených v osobitnom predpise aj vtedy, ak je vlastnícke právo štátu sporné. Uvedená legislatívna zmena - rozšírenie oprávnenia Slovenského pozemkového fondu konať za štát sa týkala iba nehnuteľností uvedených v osobitnom predpise, t. j. poľnohospodárskych pozemkov. Zákonodarca však pri zastupovaní štátu podľa § 14 ods. 1 zákona č. 180/1995 Z. z. nerozšírili oprávnenie Slovenského pozemkového fondu konať za štát aj v prípade, že vlastnícke právo štátu je sporné, ako to spravil zákonodarca v prípade ust. § 34 ods. 14 zákona č. 330/1991 Zb., teda v prípade poľnohospodárskych pozemkov. Je potom zrejmé, že podľa súčasného platného právneho stavu môže G. podľa § 14 ods. 1 zákona č. 330/1991 Zb. konať za štát iba pri pôvodných neknihovaných pozemkoch, ktoré sú vo vlastníctve štátu, inak pri neknihovaných pozemkoch stále platí to, čo uzavrel NS SR v judikáte R 48/2007. Na základe uvedeného mala za to, že návrh v časti konania o určenie vlastníckeho práva k ostatným plochám nepodala oprávnená osoba konať za štát, pretože v prípade spornosti vlastníckeho práva štátu môže G. konať iba v prípade poľnohospodárskych pozemkov. Konanie je teda postihnuté vadami, ktoré mali viesť k zastaveniu konania v tejto časti. Ďalej namietala, že pri skutkovom posudzovaní súd prvého stupňa postupoval tak, že skutkové zistenia, ktoré sú na jej prospech ignoroval a do odôvodnenia dosadil iba tie z radu dôkazov, ktoré mu vyhovovali k rozhodnutiu. Poukázala na to, že Obec Q. Y. písomným potvrdením zo dňa 14.09.1998 potvrdila, že predmetné pozemky nie sú vo vlastníctve obce ani štátu. Pokiaľ súd prvej inštancie poukázal na písomné potvrdenie obce z 24.11.2009, z ktorej vyplýva, že cesta tam vždy bola, zdôraznila, že v uvedenej správe sa Obec Q. Y. nevyjadrovala k pozemkom, ktoré má od nepamäti oplotené a užíva ich a ktoré sú predmetom tohto konania (pozemky za plotom), ale sa vyjadruje k pozemkom, kadiaľ ide cesta Q. Y. - D. C., ktoré neužíva a nemá ich oplotené. Nesúhlasila s tým, ako súd v konaní interpretoval závery znaleckých posudkov znalca Ing. D. R., znaleckého posudku č. 9/2012 znalca Ing. N. C. a výsluch znalca Ing. D. R. vo vzťahu k trvalým trávnatým porastom, keď znalec Ing. R. konštatoval, že je možná historická spojitosť vlastníckych vzťahov na základe identického parcelného čísla XXX, s ďalšími parcelami v jej susedstve. Celková výmera súčtu spomínaných parciel takmer presne korešponduje s evidovanou výmerou v pôvodnej pozemnoknižnej vložke. Parcela pod pomocným kódom A v minulosti mohla byť súčasťou PKN parc. č. XXX. K ešte jednoznačnejšiemu záveru dospel znalec Ing. C., ktorý v súdnom konaní sp. zn. 14C/31/2010 konštatoval, že časť 1 je síce v súčasnosti neknihovanou parcelou, ale jedná sa pravdepodobne o omyl, ktorý vznikol pri prečíslovaní mapy , nakoľko všetky skutočnosti nasvedčujú, že časť A má byť súčasťou parcely č. XXX v k.ú. Q. Y.. Nakoniec aj znalec Ing. R. pri výsluchu vypovedal, že nenašiel v katastri nehnuteľností žiaden podklad, na základe ktorého sa stala z pôvodnej knihovanej parcely parcela neknihovaná a ďalej, že je celkom možné, že došlo k omylu a že na tejto spornej časti sa nezapísala parcela č. XXX. Dôkazné bremeno na preukázanie vlastníctva žalobcu
k trvalým trávnatým porastom zaťažuje žalobcu. Podľa záverov znaleckého dokazovania boli trvalé trávnaté porasty súčasťou parcely XXX evidovanej vo vložke č. XXX na jej právnych predchodcov a súčasný právny stav vznikol ako uvádza správne znalec "omylom". Ďalej namietala skutkové zistenie súdu ohľadne oprávnenosti držby predmetných pozemkov z jej strany, pretože skutkové zistenie o oprávnenosti držby je založené na hmotnoprávnej vyvrátiteľnej domnienke. Nesúhlasila s právnym názorom súdu prvej inštancie, ktorý ju a jej právnych predchodcov nepovažoval za dobromyseľných držiteľov parc. č. XXX v PKN vložke č. XXX v k.ú. Q. Y., keď tento pozemok predsa patril jej právnym predchodcom a neskôr sa stal jej vlastníctvom. Vo vzťahu k celému predmetu konania uplatnila z dôvodu procesnej opatrnosti námietku vydržania. V roku 1993 nechala vyhotoviť geometrický plán Ing. I. na zameranie ňou dlhodobo užívaných nehnuteľností, pričom zameranie v roku 1993 potvrdilo, že užívané pozemky sú v stave právnom ako celok parcelou č. XXX a teda, že nie sú vo vlastníctve iných subjektov, iba vlastníkov parcely č. XXX. Túto skutočnosť v roku 1993 potvrdil aj štátny orgán geodézie a kartografie , teda geometrický plán sa jeho úradným overením stal verejnou listinou. Zdôraznila, že námietka vydržania spočíva v tom, že pre rozpornosť mapových podkladov sa zistilo až v roku 2008, že existuje pozemnoknižná mapa, ktorá technicky popiera geometrický plán z roku 1993. Aj keby súd uznal túto rozpornú pozemkovoknižnú mapu za relevantnú, tak nijako to nevylučuje fakt, že bola po celý čas jej držby v skutkovom omyle, že všetky predmetné pozemky sú súčasťou jej pozemku parc. č. XXX, teda, že nekoná bezprávne, ak tieto pozemky užíva ako celok v domnení, že sa jedná o parcelu č. XXX. Nemožno predsa spravodlivo pochybovať o jej dobromyseľnosti, keď aj samotné štátne orgány a obec uvedené skutočnosti potvrdili. Poukázala na to, že podľa obyčajového práva platného na území Slovenska do 31.12.1950 sa právny titul vstupu do držby nevyžadoval, pričom súd prvej inštancie sa s týmto právnym názorom nezaoberal a teda nesprávne vec posúdil, keď vyžadoval k vydržaniu, ktorého počiatok siaha do čias platnosti uhorského práva, preukázanie titulu. Aj napriek uvedenému je zrejmé, že pokiaľ ona, ako aj všetky menované orgány považovali sporné pozemky za súčasť parcely XXX, tak titulom pre užívanie sporných pozemkov bude už len samotný titul žalovanej k parc. č. XXX. Ďalej namietala, že postupom súdu jej bola odňatá možnosť konať pred súdom, keď súd na pojednávaní konanom dňa 02.02.2015 nezákonne skončil dokazovanie uznesením pred záverečnými prednesmi, čím jej odňal právo dávať dôkazné návrhy aj v rámci týchto prednesov, napriek tomu, že § 118 ods. 4 O.s.p. účastníkom toto právo garantuje. V podanom odvolaní zo dňa 09.03.2015 žalovaná uviedla, že napadnutý rozsudok považuje za nepreskúmateľný v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p., nakoľko súd sa nevysporiadal vo svojom odôvodnení s dôkazmi, ktoré boli vo veci vykonané, riadne ich použitie nezdôvodnil, prečo na tieto neprihliadol, teda súd nesprávne právne vec posúdil a neúplne zistil skutkový stav. Uviedla, že žalobca okrem geometrického plánu z roku 2008 neprodukoval žiadne dôkazy, na základe čoho by mal byť štát vlastníkom predmetných parciel, o uvedené parcele sa vôbec nestaral, nezaujímal niekoľko desaťročí, o ich existencii vôbec nevedel. Pokiaľ by pripustila, že sa jednalo o neknihovanú parcelu, k tomu uviedla, že ešte jej starý otec s manželkou uvedené parcele tak ako ich zakreslil Ing. I. v dobrej viere ako svoje vlastné pokojne a nerušene od roku 1898 užívali, títo parcele XXX,XXX i ďalšie darovali pod č. XXXX/XXXX svojmu synovi Q. a manželke Z. K. D. - jej rodičom, po smrti otca a matky vstúpila do úžitku nehnuteľností ona, keď tieto jej darovala matka, k čomu sa vyjadrili aj svedkovia. Problém nastal potom, čo Z. začala budovať bez stavebného povolenia cestu na týchto pozemkoch a naraz sa objavil v roku 2008 geometrický plán vyhotovený Ing. D. a zázračne z knihovanej parcele sa stala neknihovaná parcela. Uplatnila si náhradu trov konania.
3. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Nesúhlasil s názorom žalovanej, že nemal procesnú spôsobilosť podávať žalobu na určenie vlastníctva k sporným pozemkom, keď poukázal na ust. § 34 ods. 14 zákona č. 330/1991, ako aj ust. § 17 zákona č. 229/1991 Zb., podľa ktorého nehnuteľnosti vo vlastníctve štátu uvedené v § 1 ods. 1 spravuje právnická osoba zriadená týmto zákonom. Poukázal na skutočnosť, že poznámka pod čiarou 5 uvedená v ustanovení § 34 ods. 14 zákona č. 330/1991 Zb., nie je v zmysle čl. 47 legislatívnych pravidiel tvorby zákonov č. 19/1997 Z. z. súčasťou daného právneho predpisu a má len výlučne informatívnu povahu. Mal za to, že oprávnenie k zastupovaniu štátu v súdnych konaniach v prípadoch, ak vlastnícke právo štátu je sporné, nie je obmedzené § 17 zákona č. 229/1991 Zb., ale je dané i v prípade nehnuteľností uvedených v § 14 ods. 1 zák. č. 180/1995 Z. z. ako osobitného právneho predpisu. Zdôraznil, že v zmysle zákona č. 229/1991 Zb. do poľnohospodárskeho pôvodného fondu patria aj pozemky, ktoré síce neslúžia bezprostredne poľnohospodárskej výrobe , avšak sú pre ňu nepostrádateľné ako sú poľné cesty, pozemky so zriadením pre závlahy, vodné nádrže a rybníky a podobne. Aj podľa zákona č. 307/1992 Zb. poľnohospodársky pôdny fond tvoria okrem poľnohospodárskych pozemkov aj pozemky, ktoré síce neslúžia bezprostredne poľnohospodárskej výrobe, ale sú pre ňu nepostrádateľné. Ďalej uviedol, že v
danej veci sa jedná o chybu a nesúlad v evidencii pozemkov, kedy kataster nehnuteľností pozemky, ktorých druh je podľa skutočného stavu v teréne trvalým trávnatým porastom, eviduje nesprávne ako ostatné plochy. Poukázal na to, že súdny znalec Ing. R. jednoznačne zodpovedal na všetky otázky položené súdom a dospel k záveru, že žalovaná osvedčením nadobudla časti neknihovaných parciel, a to tie, ktoré sú predmetom návrhu, zamerané geometrickým plánom č. 6/2008. Uviedol, že pôvodný pozemok parcela č. XXX, zapísaná v pozemnoknižnej vložke č. XXX roľa o výmere XXXXX m2, bola v podielovom spoluvlastníctve matky žalovanej v podiele 1/2-ice. Matematickým prepočtom podiel 1/2-ice z výmery 10709 m2 predstavuje výmeru 5354,5 m2 a pokiaľ žalovaná tvrdí, že dostala pozemok darom od svojej matky v roku 1996, nemohla darom získať výmeru väčšiu ako vlastnila jej matka. Napriek tomu boli geometrickým plánom z roku 1993 zamerané časti pozemku, ktoré mali byť darované žalovanej spolu o výmere 7740m2, čo je o 2386 m2 viac ako je polovičná výmera pozemku. Poukázal na to, že žalovaná nijakým spôsobom nepreukázala, ako nadobudla neknihované parcele, ako a kedy sa stal predmet sporu jej výlučným vlastníctvom, alebo akým spôsobom nadobudla presvedčenie, že predmet sporu, spoločný a verejný majetok užíva ako vlastný a preto sa cíti byť jeho oprávneným držiteľom.
4. Na odvolanie žalovanej Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací rozsudkom zo 16. júna 2016 č.k. 4 Co 377/2015-394 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny (§ 219 ods. 1 O.s.p.). Stotožnil sa s právnymi závermi súdu prvej inštancie a tiež s odôvodnením jeho rozsudku (§ 219 ods. 2 O.s.p.). Konštatoval neopodstatnenosť odvolacej námietky žalovanej, podľa ktorej SPF nebol oprávnený konať za žalobkyňu v časti týkajúcej sa pozemkov vedených ako „ostatná plocha“. Za nedôvodnú označil aj odvolaciu námietku spočívajúcu v argumentácii, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa názoru odvolacieho súdu založil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie na správnej aplikácii a interpretácii ustanovení súčasnej a predchádzajúcej právnej úpravy držby a vydržania. Poukázal na to, že notárska zápisnica nemá konštitutívne účinky, len osvedčuje existenciu vyhlásenia určitého obsahu, nie jeho pravdivosť alebo súlad s právnym stavom. Aj podľa názoru odvolacieho súdu je opodstatnený záver, že v danom spore nebola splnená významná podmienka vydržania - oprávnená držba. K odvolacej námietke, že sporná časť nehnuteľností nebola v minulosti neknihovanou parcelou, odvolací súd uviedol, že záväzná je pozemkovoknižná mapa, v ktorej sporná parcela nie je označená parcelným číslom, teda ide o neknihovanú parcelu. Podľa názoru odvolacieho súdu je neopodstatnená aj námietka žalovanej, že prvoinštančným súdom jej bola odňatá možnosť realizovať procesné oprávnenia účastníčky konania. Na štyroch pojednávaniach jej súd prvej inštancie vytvoril dostatočnú možnosť vyjadriť sa tak k predmetu konania, ako aj k výsledkom dokazovania. Odvolací súd, nesúhlasiac s námietkou žalovanej o nedostatočnom odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie, konštatoval, že napadnutý rozsudok má všetky náležitosti vyžadované zákonom, obsahuje stanoviská a argumentáciu obidvoch procesných strán, primerane vysvetľuje, z ktorých dôkazov vychádzal súd, akými úvahami sa riadil, a zároveň odôvodňuje posúdenie veci po právnej stránke. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 a § 151 ods. 1 O.s.p.
5. Na dovolanie žalovanej rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 23. mája 2019 č.k. Cdo/225/2018-488 tak, že zrušil rozsudok Krajského súdu v Trenčíne a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že zo spisu vyplýva, že žalovaná sa proti žalobe bránila argumentáciou založenou predovšetkým na tom, že sporné nehnuteľnosti nadobudli do vlastníctva už jej právni predchodcovia právnym titulom vydržania podľa uhorského obyčajového práva, resp. že sporné nehnuteľnosti so započítaním doby držby jej rodičov nadobudla ona sama vydržaním podľa ustanovení § 115 a § 116 ods. 1 Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. Žalobkyňa sa v konaní na súdoch oboch inštancií bránila tiež tým, že sporné pozemky nadobudla vydržaním podľa ustanovení Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení účinnom od 1. januára 1992. Uvádzala, že podľa ustanovení tohto Občianskeho zákonníka aj ona sama splnila zákonné podmienky vydržania a z jej strany bola držba predmetu sporu dobromyseľná jednak so zreteľom na obsah vyjadrenia obce, notárskej zápisnice osvedčujúcej vydržanie (spísanej 13. novembra 1998) a tiež úradné („štátne“) overenie geometrického plánu z roku 1993. Žalovaná teda bezpochyby vyvodzovala splnenie podmienok vydržania aj z iného skutkového stavu, než na ktorý sa pri odôvodňovaní rozhodnutia zameral odvolací súd. Na argumentáciu, v zmysle ktorej žalovaná nadobudla predmet sporu právnym titulom vydržania podľa ustanovení Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení účinnom od 1. januára 1992, nedal odvolací súd v odôvodnení svojho rozsudku odpoveď, nevysvetlil, z ktorého dôvodu nebolo možné v rozhodujúcom čase (vyhlásenia rozsudkov) považovať jej držbu za dobromyseľnú, resp. vzhľadom
na ktorú okolnosť neprichádzalo do úvahy, že predmet sporu užívala dobromyseľne a nerušene po stanovenú vydržaciu dobu (a že je teda jeho vlastníčkou). Tento poznatok dovolacieho súdu, založený na oboznámení sa s obsahom spisu, opodstatňuje konštatovanie, že písomné vyhotovenie rozhodnutia odvolacieho súdu „neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie“. Z týchto dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie žalovanej je dôvodné, lebo je v ňom opodstatnene namietnuté, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
6. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec podľa § 379, § 380 Civilného sporového poriadku (zák. č. 160/2015 Z.z. , ďalej len CSP) na odvolacom pojednávaní podľa § 385 ods. 1 CSP zopakoval dokazovanie oboznámením notárskej zápisnice zo dňa 13.11.1998 sp.zn. N 512/98, NZ 495/98, geometrického plánu Ing. I. I. zo dňa 22.09.1993 č. RSKM-II-46/93, výpisu z pkn. vložky č. XXX pre k.ú. Q. Y., geometrického plánu Ing. K. D. zo dňa 11.06.2008 č. 6/2008, kópií katastrálnej mapy, potvrdenia Obecného úradu Q. Y. zo dňa 14.09.1998, znaleckého posudku Ing. D. R. č. 11/2013, doplnil dokazovanie oboznámením osvedčenia o dedičstve notárky JUDr. C. č.k. 4D/35/97, D/not 19/97 zo dňa 25.04.2006, darovacej zmluvy zo dňa 21.10.2019 a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zmeniť podľa § 388 CSP, nakoľko rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
7. Po vydaní napadnutého rozsudku došlo k zmene právnej úpravy občianskeho súdneho konania, keď dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len CSP), ktorý okrem iného zrušil zákon č. 99/1963 Občiansky súdny poriadok (O.s.p.) platný v čase vydania napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.
8. Podľa prechodného ustanovenia § 470 ods. 1CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
9. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.
10. V priebehu odvolacieho konania pôvodná žalovaná N. darovacou zmluvou zo dňa 21.10.2019 previedla sporné nehnuteľnosti na svojho vnuka JUDr. I. Q., preto odvolací súd uznesením zo dňa 29.04.2020, č.k. 4Co/111/2019-522 pripustil, aby do konania namiesto pôvodnej žalovanej N. Q. vstúpil nový žalovaný JUDr. I. Q., s ktorým ďalej konal ako so stranou sporu na strane žalovaného v odvolacom konaní.
11. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na tom právnom závere, že žalobca osvedčil svoj naliehavý právny záujem na požadovanom určení (§ 80 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku) a v danom prípade je aktívne vecne legitimovaný. Žalobca odvodzoval svoje vlastnícke právo k parceliam, uvedeným v geometrickom pláne Ing. D. č. 6/2008 od existencie neknihovanej parcely v extraviláne, užívanej pôvodne ako obecná cesta. Pôvodná žalovaná odvodzovala svoje právo od vydržania, pričom oprávnenú držbu zakladala od dlhodobého užívania nehnuteľnosti jej právnymi predchodcami. Pasívna vecná legitimácia pôvodnej žalovanej vyplýva z toho, že v katastri nehnuteľností bola vedená ako výlučná vlastníčka sporných pozemkov v zmysle notárskej zápisnice spísanej dňa 13. novembra 1998 pod sp.zn. N 512/98, Nz 495/98, ktorá osvedčovala vyhlásenie žalovanej o vydržaní vlastníckeho práva (ďalej len „notárska zápisnica“). Súd prvej inštancie konštatoval, že podkladom pre vydanie notárskej zápisnice bol geometrický plán vyhotovený 22. septembra 1993, ktorý bol ale vyhotovený v rozpore so skutočným stavom, lebo nerešpektoval neknihovanú verejnú cestu. Stav zodpovedajúci skutočnosti zachytil až geometrický plán z 11. júna 2008. Po vykonanom dokazovaní dospel súd prvej inštancie k záveru, že rodičia pôvodnej žalovanej neboli za účinnosti uhorského obyčajového práva dobromyseľnými držiteľmi parcely a žalovaná nepreukázala, na základe čoho (akého titulu) vstúpila do držby časti neknihovanej parcely č. XXX. Podľa názoru súdu prvej inštancie podkladom pre záver o dobromyseľnosti jej držby nemôže byť súhlasné stanovisko obce k vydržaniu, ani ohradenie pozemkov, dlhodobé užívanie bez spochybňovania držby alebo vlastníctva, ale ani geometrický plán z roku 1993. Z uvedených dôvodov žalobe žalobcu vyhovel a určil, že vlastníkom sporných nehnuteľností je Slovenská republika v správe Slovenského pozemkového fondu.
12. Odvolací súd sa s týmto právnym názorom súdu prvej inštancie nestotožňuje z nasledovných dôvodov:
13. Žalovaný v podanom odvolaní namietal, že G. v časti sporného vlastníctva k „ostatným plochám“ nebol oprávnený konať za štát, ako aj to, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkový zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
14. K odvolacej námietke žalovaného, že G. v časti určenia sporného vlastníctva k „ostatným plochám“ nie je oprávnený konať za štát, odvolací súd konštatuje, že táto námietka neobstojí.
15. Podľa § 14 ods. 1 zákona č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov, fond nakladá podľa tohto zákona a podľa osobitných predpisov aj s pozemkami, ktoré tvorili verejný majetok (neknihované pozemky) a ktoré sú vo vlastníctve štátu. Zákonom č. 571/2007 Z. z. sa s účinnosťou od 01.01.2008 novelizovalo ustanovenie § 34 ods. 14 zákona č. 330/1991 Zb. tak, že sa rozšírilo oprávnenie Slovenského pozemkového fondu konať za štát vo veciach nehnuteľností vo vlastníctve štátu uvedených v osobitnom predpise aj vtedy, ak je vlastnícke právo štátu sporné. Uvedená legislatívna zmena - rozšírenie oprávnenia Slovenského pozemkového fondu konať za štát sa týkala nehnuteľností uvedených v osobitnom predpise (§ 1 ods. 1, § 17 zák. č. 229/1991 Zb.), t. j. poľnohospodárskych pozemkov. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. sa zákon vzťahuje aj na pôdu, ktorá tvorí poľnohospodársky pôdny fond, alebo do neho patrí. Žalobca uplatňuje vlastnícke právo štátu k časti parciel, ktoré tvorili pôvodnú neknihovanú parcelu v extraviláne a nie je podstatné, pod akým druhom pozemku je v súčasnosti pôvodná neknihovaná parcela v katastri nehnuteľností evidovaná. Žalobca bol preto oprávnený zastupovať štát aj v časti určenia sporného vlastníctva k pozemkom evidovaným v katastri nehnuteľností ako „ostatné plochy“.
16. Odvolacia argumentácia žalovaného o nesprávnosti právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie bola založená na jeho právnom názore, že sporné nehnuteľnosti nadobudli do vlastníctva už jeho právni predchodcovia právnym titulom vydržania podľa uhorského obyčajového práva a podľa Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb., resp. že sporné nehnuteľnosti so započítaním doby držby právnych predchodcov nadobudla pôvodná žalovaná N. Q. vydržaním podľa ustanovení Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení účinnom od 01.01.1992.
17. Z obsahu spisu vyplýva, že pôvodná žalovaná N. Q. bola zapísaná ako vlastníčka sporných nehnuteľností na základe notárskej zápisnice osvedčujúcej jej vyhlásenie o vydržaní vlastníckeho práva týchto nehnuteľností podľa § 63 zák. č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok). Podkladom pre vyhotovenie notárskej zápisnice bol geometrický plán Ing. I. č. RSKM-II.-46/93 zo dňa 22.09.1993. Z notárskej zápisnice zo dňa 13.11.1998 č. N 512/98, Nz495/98 vyplynulo, že pôvodná žalovaná pred notárkou vyhlásila, že: „v dobrej viere užíva nehnuteľnosti v k. ú. Q. Y., a to pozemky
- KN parcelu č. XXX/X - zastavaná plocha o výmere XXX m2 v celosti, KN parcelu č. XXX/X - trvalý trávnatý porast o výmere XXXX m2 a les o výmere XXX m2 a ostatná plocha o výmere XXX m2 v celosti, KN parcelu č. XXX/X - trvalý trávnatý porast o výmere XXXX m2 a les o výmere XXX m2 a ostatná plocha o výmere XXX m2 v celosti, ktoré sú zamerané geometrickým plánom č. RSKM-II-46/93, zo dňa 22.09.1993 a vytvorené z časti pkn. parcele č. XXX - orná pôda o výmere XXXXX m2, zapísanej v pkn. hárku č. XXX, pre k. ú. Q. Y., pod B 22/b na Z., rod. K. D. v podiele 1/2-ica a pod B XX na Y. C. v podiele 1/2-ica. Uvedené reálne vyčlenené pozemky v teréne užíva žiadateľka, so započítaním doby svojej právnej predchodkyne - matky Z. C., rod. K. D., od roku XXXX, kedy matka žiadateľky nadobudla podiel 1/2-ice na základe darovacej zmluvy spolu s už nebohým manželom Q. C., ktorého podielu v roku 1950 zdedil syn Y. C.. O tom, že držba žiadateľky k pozemkom je oprávnená svedčí aj darovacia zmluva, zo dňa 28.10.1996, keď matka žiadateľky, Z. C., rod. K. D., s cieľom majetkoprávne vysporiadať tieto pozemky podpísala túto zmluvu. Taktiež právni nástupcovia - dedičia matky žiadateľky, v dedičskom konaní D 35/97 vyhlásili, že tieto geoplánom vyčlenené pozemky ako podiel matky vedený v pozemkovej knihe č. XXX, pre k. ú. Q. Y., pod B 22/b patrí žiadateľke“. Uvedené skutočnosti potvrdil aj Obecný úrad v Q. Y. v písomnom prehlásení zo dňa 14.09.1998, v ktorom uviedol, že obci nie sú známe skutočnosti, ktoré by bránili vydaniu osvedčenia na meno žiadateľky a pozemky nie sú vo vlastníctve obce. Dlhodobé a nerušené užívanie potvrdili aj dvaja nezávislí svedkovia, a to N. G. a N. H.. Na základe notárskej zápisnice bolo zapísané vlastnícke právo pôvodnej žalovanej N. Q. k sporným nehnuteľnostiam do katastra nehnuteľností záznamom dňa 17.12.1998 na list vlastníctva č. XXX pre k.ú. Q. Y..
18. Z výsledkov vykonaného dokazovania ďalej vyplýva, že právni predchodcovia žalovaného - Z. C. a Q. C. nadobudli na základe darovacej zmluvy zo dňa 22.07.1926 vlastníctvo parcely č. XXX - orná pôda o výmere 10.709m2 , ktorá bola zapísaná (zaknihovaná) vo vložke č. XXX, pričom darovacia zmluva (pokiaľ išlo o zaknihovanú parcelu) bola zapísaná do pozemkovej knihy. Z výsluchu pôvodnej žalovanej bolo zistené, že pkn. parcelu č. XXX kúpili ešte jej starí rodičia v roku XXXX, pozemky kúpili až reálne vyčlenené, ohradené plotom. Medzi stranami nebolo sporné tiež to, že právni predchodcovia žalovaného od roku 1926 užívali (ohradené plotom) tak nehnuteľnosti zapísané v pozemkovej knihe , ako aj nehnuteľnosti v pozemkovej knihe nezapísané (neknihované). Podľa tvrdení žalovaného, jeho právni predchodcovia neboli v držbe sporného pozemku rušení, nehnuteľnosť užívali niekoľko desaťročí, po celý čas držby boli presvedčení, že sporný pozemok je súčasťou ich pozemku parc. č. XXX, ktorá je ich vlastníctvom titulom darovacej zmluvy. V roku 1993 pôvodná žalovaná N. Q. si v záujme zamerania užívacieho stavu a jeho následného identifikovania so stavom právnym, dala vyhotoviť v júli 1993 geometrický plán č. RSKM-II-46/93. Tento plán užívací stav právne identifikoval výlučne len s parcelou č. XXX, zapísanou v pkn. vl. č. XXX. V roku 1998 pôvodná žalovaná N. Q. požiadala Obecný úrad Q. Y. o vyjadrenie k žiadosti o vydanie osvedčenia, pričom obecný úrad potvrdil pravdivosť vyhlásenia N. Q. uvedeného v žiadosti o vydanie osvedčenia o vydržaní pozemkov a tiež skutočnosť, že pozemky nie sú vo vlastníctve štátu ani obce. Až v roku 2008 B. úrad Q. Y. inicioval odstránenie duplicity vlastníctva na LV č. XXX na základe údajov uvedených v geometrickom pláne Ing. D. z r. 2008, pričom v priebehu súdneho konania sa zo znaleckého posudku Ing. R. č. 11/2013 zistilo, že časť nehnuteľností vedených ako vlastníctvo pôvodnej žalovanej N. Q. bola vytvorená z neknihovanej parcely v extraviláne, ktorá bola v dávnej minulosti vyznačená v pozemnoknižnej mape ako obecná cesta.
19. Vydržanie je osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníctva. V prípade splnenia zákonom určených podmienok (týkajúcich sa držby, držiteľa, predmetu držby a vydržacej doby) dochádza k nemu priamo zo zákona. Podmienky vydržania sú pritom stanovené tak, že musia byť splnené kumulatívne - ak z nich nie je splnená čo i len jedna, nedochádza k vydržaniu. Tak podľa minulej právnej úpravy, ako aj podľa súčasnej (obyčajové právo platné na Slovensku do 31.12.1950, ďalej § 115 a § 116 ods. 1 v spojení s ustanovením § 145 Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb., § 135a Občianskeho zákonníka v znení do účinnosti zákona č. 509/1991 Zb., § 134 Občianskeho zákonníka v znení od 01.01.1992) je oprávnenosť držby jednou z podmienok nadobudnutia vlastníctva veci vydržaním.
20. Uhorské obyčajové právo platné na území Slovenska do 31. decembra 1950 rozoznávalo (Luby, Š.: Základy všeobecného súkromného práva, III. vydanie, heuréka, Šamorín 2002, s. 107 a nasl.): a) pozemnoknižné vydržanie - išlo o pôvodné nadobudnutie vlastníckeho práva na základe protiprávnej pozemnoknižnej držby trvajúcej 32 rokov; takýmto vydržaním mohol nadobudnúť pozemnoknižné vlastníctvo ten, kto bol neplatne vpísaný do pozemkovej knihy, keď tento stav neplatného vkladu trval nerušene 32 rokov; mohol vydržať len vtedy, ak bol „obmyseľný“, b) zápis skutočného držiteľa do pozemkovej knihy - išlo o zápis skutočného držiteľa ako vlastníka bez preukázania vkladového povolenia vystaveného osobou, ktorá bola v pozemkovej knihe zapísaná ako posledný vlastník na základe skutočnej mimopozemnoknižnej držby, c) vydržanie mimo pozemkovej knihy - išlo o pôvodné nadobudnutie vlastníctva na základe dlhotrvajúcej, pokojnej a statočnej držby; vydržiteľ musí byť presvedčený, že svojou mimopozemnoknižnou držbou nikoho neukracuje, jeho nestatočnosť musí preukázať druhá strana, s výnimkou, že držiteľ nadobudol násilím, tajne alebo zneužitím výprosy, lebo preukázaním tohto spôsobu nadobudnutia je dokázaná aj nestatočnosť držby.
21. Z uvedeného je zrejmé, že podľa obyčajového práva platného na Slovensku do 31.12.1950 nadobudol vlastnícke právo k nehnuteľnosti bez zapísania do pozemkovej knihy ten, kto nehnuteľnosť po dobu 32 rokov mal ako svoju v pokojnej držbe. Nehnuteľnosť musel užívať vo svojom mene a nie v mene iného, prípadne ako požívateľ alebo užívateľ. Vlastnícke právo nemohol vydržať, kto nebol dobromyseľný, kto už na začiatku držby vedel o tom, že nehnuteľnosť nadobudol bezprávne, prípadne vedel, že nehnuteľnosť patrí inému. Podobné podmienky pre vydržanie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti určoval aj Občiansky zákonník č. 141/1950 Zb. (§ 115 a § 116 ods. 1 v spojení s § 145); vlastníctvo mohol nadobudnúť ten, kto nehnuteľnosť oprávnene držal po dobu 10 rokov, pričom za oprávneného držiteľa sa považoval ten, kto bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí. Medzi požiadavkou dobromyseľnosti v oboch uvedených právnych úpravách bol rozdiel v tom, že obyčajové právo vyžadovalo dobromyseľnosť pri nastúpení držby, kým podľa Občianskeho zákonníka
č. 141/1950 Zb. bola potrebná počas celého priebehu vydržacej doby; pri oboch platila zásada, že kto nadobudol oprávnenú držbu od oprávneného držiteľa, mohol si započítať vydržaciu dobu svojho predchodcu. Podľa § 566 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. lehota, ktorá začala bežať pred 01. januárom 1951, sa skončí, ak tento zákon určuje kratšiu lehotu, najneskoršie uplynutím tejto kratšej lehoty, počítanej odo dňa 01. januára 1951; ak určuje dlhšiu lehotu, uplynutím tejto dlhšej lehoty, počítanej odo dňa, keď lehota začala bežať. To isté platí o vydržacej a premlčacej dobe. Občiansky zákonník z roku 1950 pre vydržanie nehnuteľnosti stanovil lehotu 10 rokov. Pokiaľ vydržanie začalo plynúť pred 01.01.1951, kedy nadobudol účinnosť, skončila vydržacia doba uplynutím pôvodnej lehoty najneskoršie však 31.12.1960.
22. Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v znení účinnom od 01.04.1964 nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním vôbec neupravoval. Možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva takýmto spôsobom bola zavedená až novelou vykonanou zákonom č. 131/1982 Zb. účinnou od 01.04.1983. Rozsah subjektov vydržania bol však obmedzený (vydržanie bolo obmedzené na občanov) a rovnako bol obmedzený aj rozsah predmetov vydržania, keď nebolo možné vydržať vlastnícke právo najmä k pozemkom. Novelou Občianskeho zákonníka vykonanou zák. č. 509/1991 Zb. účinnou od 01.01.1992, boli tieto obmedzenia odstránené. V súvislosti s vydržaním vlastníckeho práva k pozemku, predmetná novela umožnila započítanie nepretržitej držby vykonávanej aj pred 01.01.1992, pričom držbu nekvalifikovala odlišne v porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou. Ak teda držiteľ pozemku, (t. j. ten kto s pozemkom nakladal ako s vlastným) spĺňal k 01.01.1992 podmienku nepretržitej držby trvajúcej po dobu 10 rokov a zároveň bol držiteľom oprávneným (t. j. bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný o tom, že mu pozemok patrí), nadobudol k tomuto dňu vlastnícke právo k pozemku vydržaním.
23. Za držiteľa sa považuje osoba, ktorá fakticky ovláda vec. Pri oprávnenej držbe musí ísť o také faktické ovládanie veci, pri ktorom je daná vôľa nakladať s vecou ako so svojou. Dobrá viera, ktorá je podkladom tejto vôle, vyjadruje vnútorný (psychický) stav držiteľa, ktorý sám o sebe nemôže byť predmetom dokazovania. Toto vnútorné presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne a že si neprisvojuje cudziu vec, sa však navonok prejavuje jeho konkrétnym správaním, a to už môže byť predmetom dokazovania a posudzovania. Posúdenie, či je držiteľ v dobrej viere alebo nie je, treba vždy hodnotiť objektívne a nie iba zo subjektívneho hľadiska (osobného presvedčenia) samého účastníka a vždy treba brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej) opatrnosti, ktorú možno vzhľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať, nemal alebo nemohol mať po celú vydržaciu dobu dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec (právo) patrí. Dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva. Dobrá viera zaniká v okamžiku, kedy sa držiteľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že mu vec právom patrí. Na tom nič nemení skutočnosť, že držiteľ bol aj naďalej (subjektívne) v dobrej viere.
24. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že právni predchodcovia žalovaného Z. C. a Q. C. nadobudli na základe darovacej zmluvy zo dňa 22.07.1926 do podielového spoluvlastníctva pkn. parcelu č. XXX - orná pôda s výmerou XX.XXXmX zapísanú v pkn. vložke č. XXX k. ú. Q. Y. každý v 1- ici a od tejto doby sa ujali držby tejto nehnuteľnosti (zapísanej v pozemkovej knihe), ako aj susediacej nehnuteľnosti v pozemkovej knihe nezapísanej (neknihovanej), ktorá je predmetom sporu. Z výsluchu pôvodnej žalovanej N. Q. bolo zistené, že Z. C. a manž. Q. nadobudli vlastníctvo k pozemmoknižnej parcele každý v 1-ici od svojich rodičov, pričom títo im odovzdali pozemky aj spolu s neknihovanou parcelou už v ohradenom stave. V konaní bolo preukázané, že právni predchodcovia žalovaného užívali nehnuteľnosti nepretržite a nerušene, po celý čas držby boli presvedčení, že všetky predmetné pozemky sú súčasťou pkn. parc. č. XXX, teda že nekonajú bezprávne, ak tieto pozemky užívali ako celok v domnení, že sa jedná o pkn. parc. č. XXX a sporná parcela im vlastnícky patrí. Z výsluchu pôvodnej žalovanej tiež vyplynulo, že nehnuteľnosti v prírode predstavovali jeden celok, išlo o poľnohospodárske pozemky, cez ktoré žiadna obecná cesta neviedla, jej starí rodičia kupovali nehnuteľnosť na podnikanie (majer, píla) a na poľnohospodárske účely, pričom hranice pozemkov boli určené oplotením. Po smrti Q. C. v roku 1950 zdedil jeho spoluvlastnícky podiel v 1-ici v pkn. parc. č. XXX zapísanej vo vložke č. XXX na základe dedičského rozhodnutia sp. zn. D 420/50 syn Y. C., ktorý spolu s matkou Z. C. v držbe zdedenej nehnuteľnosti zapísanej v pozemkovej knihe, ako aj susediacej spornej nehnuteľnosti v pozemkovej knihe nezapísanej nerušene pokračoval. Tento pokojný stav preto umožňoval prijať záver, že právni predchodcovia žalovaného v dobrej viere užívali spornú nehnuteľnosť v domnení, že sa jedná o parcelu č. XXX a že sú jej vlastníkmi. Právny titul, od ktorého odvodzovali svoj dobromyseľný vstup
do držby k spornej časti pozemku bola darovacia zmluva zo dňa 22.07.1926, ktorá bola zapísaná do pozemkovej knihy pkn. vložky č. XXX pre k.ú. Q. Y. pod B 22/a Q. C. a pod B 22/b Z., rod. K. D. každý v podiele 1-ica. Za tohto stavu je možné konštatovať, že právni predchodcovia žalovaného Z. C. a manžel Q. C., po smrti Q. C. jeho právny nástupca Y. C. boli oprávnenými držiteľmi spornej parcely a stali sa jej vlastníkmi titulom vydržania v roku 1958 podľa § 115, § 116, § 145 v spojení s § 566 ods. 1 zákona č. 151/1950 Zb. Občianskeho zákonníka účinného od 01.01.1951. Tridsaťdva ročná lehota na vydržanie právnym predchodcom žalovaného začala plynúť za platnosti uhorského obyčajového práva v roku 1926 a v zmysle § 566 ods. 1 Obč. zákonníka č. 141/1950 Zb. uplynula v roku 1958, kedy sa stali vlastníkmi spornej nehnuteľnosti. Následne právni predchodcovia žalovaného v pokojnej držbe nehnuteľností pokračovali, riadne sa o nehnuteľnosti starali ako o svoje vlastné, pričom v roku 1996 si pôvodná žalovaná N. Q. vlastnícke právo k spornému pozemku vysporiadala na základe notárskej zápisnice o osvedčení vyhlásenia o vydržaní podľa § 63 zákona č. 323/1992 Zb. Žalobca pred podaním žaloby na súd nenamietal držbu nehnuteľností právnych predchodcov žalovaného, neujal sa svojho vlastníctva, nestaral sa o nehnuteľnosti, žalobu o určenie vlastníckeho práva podal až v roku 2008 na podnet Obce Q. Y.. Žalobca v konaní relevantným spôsobom nevyvrátil a nespochybnil skutočnosť, že právni predchodcovia žalovaného boli pri vstupe do držby dobromyseľní a že skutočne sporné pozemky v pokojnom a nerušenom stave užívali niekoľko desaťročí, minimálne od roku 1926 až do roku 2008. Pri skutočnej držbe sa vždy predpokladalo, že je po práve a opak sa musel dokazovať (rozhodnutie NS SR sp.zn. 1Cdo/96/2013), nestatočnosť držiteľa musí preukázať druhá strana, čo žalobca nepreukázal. Pokiaľ žalobca v konaní namietal dobromyseľnosť právnych predchodcov žalovaného s poukazom na výmeru knihovanej pkn. parcely 10.709m2 a výmeru spornej neknihovanej parcely 2.195m2, k tomu je potrebné uviesť, že výmery parciel nie sú záväzným údajom pozemkovej knihy. Posúdenie, či je držiteľ v dobrej viere, alebo nie, je treba vždy hodnotiť objektívne s prihliadnutím na okolnosti daného prípadu. Ak sa nadobúdateľ nehnuteľností na základe skutočnosti spôsobilej k nadobudnutiu vlastníckeho práva chopí držby pozemku ( alebo aj jeho časti), na ktorý sa titul nevzťahuje, môže by so zreteľom na všetky okolnosti v dobrej viere, že je vlastníkom takéhoto pozemku. Jedným z hľadísk je aj pomer plochy nadobudnutého a skutočne držaného pozemku. Takýto ospravedlniteľný omyl a teda aj oprávnenú držbu nemožno vylúči ani v prípade, že výmera držaného pozemku dosahuje i 50%, niekedy i viac skutočne nadobudnutého pozemku (rozhodnutia NS ČR 22Cdo/220/2007, 22Cdo/1398/2000). S prihliadnutím na vyššie uvedené právne i skutkového okolnosti, za akých vstúpili právni predchodcovia žalovaného v roku 1926 do užívania spornej časti pozemku (sporný pozemok bol od dávnej minulosti priplotený k pozemku právnych predchodcov žalovaného a užívaný ako súčasť ich pozemku), taktiež i tú okolnosť, že žalobca až do podania žaloby nenamietal držbu nehnuteľností zo strany právnych predchodcov žalovaného, odvolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie dospel k záveru, že žalobe žalobcu nie je možné vyhovieť, pretože v konaní bola preukázaná dobromyseľná a oprávnená držba právnych predchodcov žalovaného - Z. a Y. C. a viedla k nadobudnutiu vlastníckeho práva k spornému pozemku vydržaním.
25. Pokiaľ sa pôvodná žalovaná N. Q. v konaní bránila tiež tým, že ona sama nadobudla sporné pozemky vydržaním podľa ustanovení Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb. v znení účinnom od 01.01.1992, k tomu je potrebné uviesť, že osvedčenie o vydržaní nie je listinou, ktorá má konštitutívne účinky a to s poukazom na § 56 ods. 1 písm. g) zák. č. 323/1992 Zb., keď notár len osvedčuje skutočnosti, ktoré mu boli prezentované, čiže vydaním osvedčenia nevzniká ani nezaniká vecné právo k nehnuteľnostiam. Pôvodná žalovaná N. Q. požiadala notára o spísanie zápisnice o osvedčení vyhlásenia o vydržaní ešte za života svojej matky Z. C., v ktorom urobila pred notárkou vyhlásenie, že v dobrej viere užíva sporný pozemok na základe darovacej zmluvy uzavretej s matkou Z. C. zo dňa 28.10.1996. Konštantná judikatúra súdov spočíva na názore, že nevyhnutnou podmienkou vydržania je vždy preukázanie konkrétnej právnej skutočnosti (titulu držby), z ktorej nemožno objektívne vyvodzovať presvedčenie držiteľa, že vec užíva ako vlastník. Judikatúra súdov je konštantná v tom smere, že pokiaľ sa niekto chopí držby nehnuteľnosti po 01.04.1964 na základe zmluvy o prevode nehnuteľností, ktorá nebola uzavretá v písomnej forme, nemožno byť so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu nehnuteľnosť patrí a v zmysle § 130 ods. 1 veta prvá Obč. zákonníka nemôže byť držiteľom oprávneným (rozsudok NS SR sp. zn. 5Cdo/49/2010). Držba nehnuteľnosti opierajúca sa o ústnu zmluvu nemôže viesť k vydržaniu nehnuteľnosti (rozsudok NS SR sp. zn. 137/2011). Pôvodná žalovaná N. Q. teda nespĺňala podmienky na vydanie osvedčenia o vydržaní spornej parcele, pretože nepreukázala právny titul, od ktorého odvodzovala dobromyseľnú držbu. V predmetnej veci však táto skutočnosť nemohla ovplyvniť neopodstatnenosť uplatnenej žaloby žalobcu na určenie vlastníckeho práva s prihliadnutím na
vyššie vyslovený právny názor odvolacieho súdu (v bode 24.), v zmysle ktorého sporné nehnuteľnosti nadobudli do vlastníctva vydržaním už právni predchodcovia pôvodnej žalovanej N. Q..
26. Z týchto dôvodov bola preto žaloba žalobcu neopodstatnená.
27. Odvolací súd záverom uvádza, že prehodnotil svoj právny názor vyslovený vo svojom predchádzajúcom rozsudku zo dňa 16. júna 2016 sp.zn. 4 Co 377/2015, ktorý bol zrušený dovolacím súdom s poukazom na aktuálnu rozhodovaciu prax súdov, ktorá v súvislosti s nadobúdaním vlastníckeho práva vydržaním podporuje zákonnú intenciu uviesť do súladu dlhodobý faktický stav nepretržitej držby oprávneným držiteľom so stavom vlastníckym (Nález ÚS SR sp. zn. II ÚS 484/2015 zo dňa 14. novembra 2018).
28. Na základe uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalobu žalobcu zamietol.
29. O náhrade trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1,2, § 453 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov celého konania, nakoľko bol v konaní plne úspešný.
30. Pokiaľ ide o náhradu trov konania štátu, CSP neobsahuje také ustanovenie, ktoré by upravovalo inú právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu náhrade trov konania štátu, tak ako predchádzajúca právna úprava (zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok), a ktoré by tak mohlo byť analogicky aplikované pri rozhodovaní o náhrade trov konania štátu. Z uvedeného dôvodu, keď nie je možná ani analogická aplikácia niektorého existujúceho ustanovenia CSP na otázku náhrady trov konania štátu, je preto potrebné, aby konajúci súd prejednal a rozhodol otázku náhrady trov konania štátu podľa normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom, a to s prihliadnutím na princípy všeobecnej spravodlivosti a princípy, na ktorých spočíva CSP. Takýmto požiadavkám najlepšie podľa odvolacieho súdu vyhovuje norma, ktorá by stanovovala, že štát má podľa výsledkov konania proti účastníkovi konania právo na náhradu trov konania, ktoré platil ak sú u niektorého z účastníkov konania predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov, náhrada trov sa proti tomuto účastníkovi zníži o rozsah, v ktorom by mu súd oslobodenie priznal. Jedná sa v podstate o normu, ktorá je totožná s ustanovením § 148 ods. 1 zrušeného Občianskeho súdneho poriadku, ktorá upravovala náhradu trov konania štátu. V konaní pred súdom prvej inštancie vznikli štátu trovy konania spočívajúce vo vyplatenom znalečnom znalcom V.. Z. Y. a Ing. D. R. z rozpočtových prostriedkov súdu v celkovej výške 889,34 eur. S prihliadnutím na výsledok konania by mal trovy konania štátu zaplatiť neúspešný žalobca. Žalobcom v danej veci je Slovenská republika, zastúpená G.. Podľa zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov je v zmysle § 4 ods. 2 Slovenská republika vecne oslobodená od poplatku v plnom rozsahu. Žalobcovi preto nie je možné uložiť zaplatiť štátu náhradu trov konania. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd o trovách konania štátu rozhodol tak, že štát nemá nárok na náhradu trov konania. 31. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).