Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_4CoE-25-2020.pdf
PDF · 92.47 KB
Case nature
Area
Subarea
4CoE/25/2020
Uznesenie
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zity Matyóovej a členov senátu JUDr. Jána Vanka a JUDr. Ľubice Libantovej-Medveckej, PhD., v exekučnej veci oprávneného: POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 807 598, proti povinnej: R. D., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom Y., prechodne bytom D. XXX, o vymoženie 420,00 eura s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Levice 9Er/1221/2012-12 zo dňa 10.09.2013, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Levice 9Er/1221/2012-12 zo dňa 10.09.2013 z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
II. Návrhy oprávneného na prerušenie konania z a m i e t a .
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie exekúciu vyhlásil za neprípustnú (I. výrok), zastavil exekúciu (II. výrok) a vyslovil, že o trovách exekúcie rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto uznesenia (III. výrok).
2. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ustanovenia § 41 ods. 2 písm. d), § 57 ods. 1 písm. g) zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len Exekučný poriadok), § 35 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom do 31.12.2014 (ďalej len ZoRK), § 3 ods. 1, § 39, § 52 ods. 1, 2, 4, § 53 ods. 1, 4, 5, § 54 ods. 1, 2, § 39 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia Zmluvy o úvere (ďalej len Občiansky zákonník), § 2 písm. a), b), § 3 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o zmene a doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1986 Zb. o Slovenskej obchodnej inšpekcii v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o spotrebiteľských úveroch).
3. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že účastníci konania uzavreli dňa 26.11.2010 Zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX v zmysle § 497 a nasl. Obchodného zákonníka. Vzhľadom na to, že povinná ako dlžník si svoje povinnosti z uzavretej zmluvy neplnila riadne a včas, obrátil sa oprávnený na rozhodcovský súd v zmysle rozhodcovskej doložky tvoriacej súčasť všeobecných podmienok poskytnutia úveru. Podotkol, že ustanovenie § 45 ods. 1 ZoRK umožňuje exekučnému súdu skúmať materiálnu správnosť rozhodcovského rozsudku z hľadísk uvedených v tomto ustanovení a na to, aby mohla byť vykonaná exekúcia na základe rozhodcovského rozsudku, musí byť rozhodcovský rozsudok aj v súlade s týmto ustanovením. Konštatoval, že napriek tomu, že zmluva, ktorá bola podkladom pre vydanie exekučného titulu, je v záhlaví označená ako "úverová", teda uzavretá podľa ustanovení § 497 a nasl. Obchodného zákonníka a malo by sa jednať o tzv. absolútny obchod, jedná sa o spotrebiteľskú zmluvu. Oprávnený pri uzatváraní zmluvy konal v rámci svojej podnikateľskej činnosti a zmluvu uzatvoril s povinnou ako fyzickou osobou nepodnikateľom. Uviedol, že ustanovenie § 53 ods. 4 OZ obsahuje exemplifikatívny výpočet neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách, pričom v
tomto výpočte je s účinnosťou od 01.03.2010 výslovne uvedená aj neprijateľná podmienka- požadovanie od spotrebiteľa v rámci dojednanej rozhodcovskej doložky, aby spory s dodávateľom riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Konštatoval, že zmyslom úpravy spotrebiteľského práva v Občianskom zákonníku je poskytnúť spotrebiteľom v SR minimálne taký štandard ochrany, aký stanovuje smernica 93/13/EHS. Zároveň podotkol, že Súdny dvor Európskej únie v rozsudku C-40/08 ASTURCOM, čl. 51 judikoval, že Smernica Rady 93/13/EHS zo dňa 5. apríla 1993 o neprimeraných podmienkach v spotrebiteľských zmluvách musí byť vykladaná v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorý rozhoduje o návrhu na nútený výkon právoplatného rozhodcovského nálezu vydaného bez účasti spotrebiteľa, musí, pokiaľ má za týmto účelom k dispozícii potrebné informácie o právnom a skutkovom stave, i bez návrhu posúdiť neprimeranosť rozhodcovskej doložky obsiahnutej v zmluve uzatvorenej predávajúcim alebo poskytovateľom so spotrebiteľom. Ak ide o neprimeranú doložku, prislúcha tomuto súdu vyvodiť všetky dôsledky, ktoré z toho vyplývajú podľa vnútroštátneho práva, aby sa uistil, že tento spotrebiteľ nebude uvedenou doložkou viazaný. Poukázal i na rozsudky Súdneho dvora (ES) vo veci C-240/98 zo dňa 27.6.2000 Océano Grupo Editorial SA proti Roció Murciano Quintero a vo veci C-168/05 zo dňa 26.10.2006 Elisa María Mostaza Claro proti Centro Móvil Milenium SL. Uviedol, že v predmetnom právnom vzťahu rozhodcovský súd nielenže neskúmal neprijateľné zmluvné podmienky uvedené v predmetnej spotrebiteľskej zmluve, ale priznal oprávnenému aj plnenie v rozpore s dobrými mravmi, a to úrok z omeškania vo výške 0,25 % denne, čo predstavuje 91,25 % ročne, čo je nielen v rozpore s ustanoveniami o ochrane spotrebiteľa, ale aj dobrými mravmi. Zároveň podotkol, že rozhodcovská doložka je súčasťou obsahu formulárovej zmluvy, ktorú oprávnený v rámci svojej podnikateľskej činnosti používa v prípadoch uzatvárania zmlúv rovnakého druhu a neurčitého počtu. Podľa názoru súdu prvej inštancie bolo dojednanie rozhodcovskej doložky v spotrebiteľskej zmluve neprijateľnou podmienkou, ktorá je zmysle § 53 ods. 5 OZ neplatná. Obsah rozhodcovskej doložky bol dodávateľom vopred pripravený a len veľmi ťažko možno predpokladať, že si spotrebiteľ bol vedomý všetkých dôsledkov, ktoré so sebou dojednanie rozhodcovskej doložky nesie. Svoj názor o neprimeranej povahe predmetnej rozhodcovskej doložky oprel aj o stanovisko Súdneho dvora (ES) vo veci C-243/08 zo dňa 4.6.2009 Pannon GSM Zrt. proti Erzsébet Sustikné Győrfi. Uviedol, že na absolútne neplatnú zmluvnú podmienku súd prihliadne aj bez návrhu a rovnako bez návrhu súd exekúciu zastaví o plnenie z takejto neprijateľnej zmluvnej podmienky. Dojednanie rozhodcovskej doložky a následné konanie pred rozhodcovským súdom viedli vo svojich dôsledkoch k tomu, že spotrebiteľovi bola odopretá ochrana, ktorú mu poskytujú ustanovenia § 52 a nasl. OZ a tiež smernice 93/13/EHS. Rovnako súd považoval z tých istých dôvodov za neprijateľnú podmienku aj celú dohodu o zabezpečení úveru blankozmenkou (čl. 13 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru - Dohoda o vyplnení zmenky) a predovšetkým dohodu o ľubovoľnom vyplnení zmenkovej sumy vyplývajúcej z pohľadávky veriteľa zo zmluvy o úvere. Takéto zabezpečenie úveru spôsobuje celkom zjavne nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Vzhľadom k uvedenému a v súlade s uvedenými ustanoveniami súd prvej inštancie rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti uznesenia.
4. Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie. V konkrétnostiach namietal odňatie možnosti konať pred súdom. Poukázal aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 140/2010 zo dňa 18.04.2010, ako aj judikatúru Súdneho dvora Európskej únie. Namietal odňatie možnosti konať pred súdom, spočívajúce v neumožnení účastníkom exekučného konania viesť kontradiktórne konanie. Bol toho názoru, že exekučný súd sa mal obrátiť na Súdny dvor Európskej únie vo veci výkladu čl. 3 ods. 1 Smernice č. 93/13/EHS v tom zmysle, či rozhodcovská doložka, podľa ktorej musí spotrebiteľ riešiť spory s dodávateľom, ak tak navrhne dodávateľ v rozhodcovskom konaní je podľa § 53 ods. 1, 4 písm. r) Občianskeho zákonníka neprijateľnou podmienkou. Zaoberajúc sa aktuálnou rozhodovacou činnosťou uviedol, že ak exekučný súd už vydal poverenie exekútorovi na vykonanie exekúcie, nebolo možné, aby v následných procesných fázach exekúcie posudzoval neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (doložky) a na takéto posúdenie viazal jej zastavenie. Zastavenie z takého dôvodu považoval za nezákonné. Okrem toho navrhol konanie prerušiť podľa § 109 ods. 1 písm. c) OSP a Súdnemu dvoru Európskej únie na základe článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložiť konkrétne prejudiciálne otázky. Obsiahlo poukázal na rozhodovaciu prax súdov SR, ČR ale aj celej EÚ, pričom mal za to, že samotné podriadenie sa rozhodcovskému súdu na základe rozhodcovskej doložky nespôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán a mal za to, že vnútroštátny súd musí informovať spotrebiteľa a požiadať ho o uplatnenie neprijateľnosti. V ďalšom namietal, že exekučný súd nie je legitímne schopný vykonávať úkony smerujúce k opätovnému komplexnému rozhodovaniu o veci, nie je súdom v zmysle § 40 a nasl. ZoRK, nekoná o zrušení rozhodcovského rozsudku ani nepokračuje v konaní, čo rozvil aj v konkrétnostiach.
Tiež mal za to, že ustanovenie § 45 ods. 2 ZoRK upravuje konanie bez návrhu v prípade zistenia nedostatkov v rozhodcovskom konaní, a nie v rozsudku rozhodcovského súdu. Tvrdil, že exekučný súd môže pristúpiť k zastaveniu konania o výkone rozhodnutia rozhodcovského súdu len na návrh účastníka konania, aj v takom prípade je však pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu limitovaný ústavne konformnou teleologickou interpretáciou ustanovenia § 40 a nasl. ZoRK. Ďalej namietal, že exekučný súd konal pri revízii rozsudku rozhodcovského súdu mimo rámec zverenej právomoci, porušil princíp legality, ako aj zásadu začatia konania na návrh, rovnosť účastníkov konania, právo na spravodlivý súdny proces a dvojinštančnosť súdneho konania, pričom tieto námietky tiež v podrobnostiach rozvinul. Tiež namietal, že exekučný súd dokazovanie nevykonával, respektíve nevykonával ho zákonným spôsobom. Rozhodcovskú doložku považoval za platnú, nesúhlasil s právnym posúdením zmluvy o úvere ako zmluvy o spotrebnom úvere v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch, považoval posúdenie neprimeranosti úrokov z omeškania za nesprávne. K návrhu na prerušenie konania s poukazom na ustanovenie §109 ods. 1 písm. c) OSP a čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie predložiť Súdnemu dvoru Európskej únie konkrétne prejudiciálne otázky.
5. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací, preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie, ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal v medziach podaného odvolania (§ 379, § 380 Civilného sporového poriadku - ďalej len CSP) a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a konania mu predchádzajúceho zistil, že napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP zrušiť a vec mu podľa § 391 ods. 1 CSP vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, zároveň však dospel k záveru, že návrhy na prerušenie konania, uplatnené oprávneným až v odvolacom konaní, je potrebné zamietnuť. Rozhodol tak bez nariadenia pojednávania podľa § 385 CSP.
6. Z obsahu spisu odvolací súd zistil, že oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie - zápisnicou spísanou pre súdnym exekútorom JUDr. Rudolf Krutý, PhD. zo dňa 15.08.2012 domáhal vykonania exekúcie voči povinnej na podklade rozhodcovského rozsudku Stáleho rozhodcovského zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom Karloveské rameno 8, Bratislava, IČO: 35 922 761, sp. zn. SR 06441/11 zo dňa 20.07.2011, ktorý mal nadobudnúť právoplatnosť dňa 08.08.2011 a vykonateľnosť dňa 11.08.2011. Dňa 16.11.2012 vydal súd prvej inštancie poverenie na vykonanie exekúcie pre menovaného súdneho exekútora.
7. Podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku, ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekučné konanie nemožno prerušiť, nemožno odpustiť zmeškanie lehôt a po skončení exekučného konania nemožno podať návrh na obnovu exekučného konania.
8. Odvolací súd sa primárne zaoberal návrhmi oprávneného na prerušenie konania uplatnenými v odvolaní. Na margo týchto návrhov oprávneného odvolací súd uvádza, že podľa § 36 ods. 5 Exekučného poriadku exekučné konanie nemožno prerušiť, ak osobitný zákon neustanovuje inak. Takýmto osobitným zákonom je predovšetkým zákon č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii, a nie Občiansky súdny poriadok, resp. Civilný sporový poriadok. Navyše povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru Európskej únie podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie platí len pre taký vnútroštátny súd, ktorý je súdom poslednej inštancie v konkrétnom spore alebo v inej právnej veci, t. j. súdom, proti rozhodnutiu ktorého nemožno podať žiaden opravný prostriedok.
9. Zo žiadneho ustanovenia Civilného sporového poriadku nevyplýva, že všeobecný súd môže prerušiť konanie a predložiť Súdnemu dvoru návrh na rozhodnutie o prejudiciálnej otázke o výklade právneho aktu Európskej únie len na návrh strany v konaní, avšak predpokladom takéhoto procesného postupu nie je len samotná skutočnosť, že sa v konkrétnej veci aplikujú ustanovenia zákona platného v Slovenskej republike, do ktorého bol prenesený obsah úniových právnych noriem. Predpokladom povinnosti zahájiť konanie o predbežnej otázke týkajúcej sa výkladu komunitárneho práva je v zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora predovšetkým skutočnosť, či otázka komunitárneho práva je pre riešenie daného prípadu relevantná (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 388/2010 z 19. októbra 2010).
10. V danom prípade bolo predmetom odvolacieho konania preskúmanie uznesenia súdu prvej inštancie, ktorým súd prvej inštancie exekúciu vyhlásil za neprípustnú a zastavil, keďže zistil rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom a s dobrými mravmi. S poukazom na to, že odvolací súd nie je súdom poslednej inštancie, v konkrétnej veci bolo rozhodnuté na základe vnútroštátneho práva a
okolností prípadu, odvolací súd nevidel význam pre postup v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ. Naviac podľa odvolacieho súdu zmyslom predbežnej otázky oprávneného nebolo zabezpečiť jednotný výklad komunitárneho práva, ale rozhodnúť spor, ktorý je vo výlučnej kompetencii všeobecných súdov Slovenskej republiky.
11. Z uvedených dôvodov považoval odvolací súd navrhnuté otázky určené Súdnemu dvoru Európskych spoločenstiev za neopodstatnené a irelevantné, preto návrhy oprávneného na prerušenie konania zamietol.
12. Podľa § 389 ods. 1 písm. c) CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, ak súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy, ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.
13. Je potrebné podotknúť, že zatiaľ čo dôvody, na základe ktorých všeobecný súd zastaví exekúciu v zmysle § 57 ods. 1, ods. 2 Exekučného poriadku upravuje Exekučný poriadok podrobne, ustanovenie okamihu, kedy tak má alebo môže učiniť, nie je explicitne ustanovený. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že všeobecný súd rozhodne o zastavení exekúcie kedykoľvek v priebehu konania, len čo zistí, že sú dané dôvody na ukončenie núteného vymáhania pohľadávky. Je teda povinný v priebehu celého exekučného konania ex offo skúmať, či sú splnené všetky predpoklady na vedenie takéhoto konania. Jedným z týchto predpokladov je aj relevantný exekučný titul. Bez jeho existencie nemožno exekúciu vykonať. Rozhodcovský rozsudok, ktorý sa stal právoplatným, je po uplynutí lehoty na plnenie vykonateľný podľa osobitných predpisov. Zákonnosť postupu rozhodcovského súdu v rozhodcovskom konaní však môže v exekučnom konaní kontrolovať súd. Do 31. 12. 2014 mu to umožňovalo ustanovenie § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní, podľa ktorého mohol súd príslušný na exekúciu exekučné konanie zastaviť buď na návrh alebo aj bez návrhu strany v konaní, ak rozsudok bol vydaný vo veci, ktorá nemohla byť predmetom rozhodcovského konania alebo rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo veci, o ktorej už predtým právoplatne rozhodol súd alebo sa onej právoplatne rozhodlo v inom rozhodcovskom konaní. Rovnako tak mohol exekučný súd aj bez návrhu zastaviť exekučné konanie, ak zistil, že rozhodcovský rozsudok zaväzuje účastníka rozhodcovského konania na plnenie, ktoré je objektívne nemožné, právom nedovolené alebo odporuje dobrým. Toto ustanovenie tak v sebe zakotvovalo osobitnú prieskumnú právomoc exekučného súdu. Uvedené v zmysle prechodného ustanovenia § 243d ods. 2 Exekučného poriadku platí na všetky konania začaté do 31.12.2014, čo je aj daný prípad.
13. V zmysle vyššie uvedeného odvolací súd poznamenáva, že exekučný súd je teda povinný skúmať, či exekučný titul, na základe ktorého je vedená exekúcie, je spôsobilým exekučným titulom. Exekučný súd môže skúmať exekučný titul počas celého exekučného konania (na návrh ale aj bez návrhu) a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti, musí na zistenie nezákonnosti vedenia exekúcie adekvátne procesne zareagovať, čo aj správne urobil, a neprekročil tým svoju právomoc, keď v rámci posudzovania podmienok materiálnej a formálnej vykonateľnosti exekučného titulu skúmal, či exekučný titul nezaväzuje povinného na plnenie objektívne nemožné, právom nedovolené alebo na plnenie, ktoré odporuje dobrým mravom v zmysle § 45 ods. 1 a 2 zákona o rozhodcovskom konaní. Z uvedeného dôvodu sa v tomto smere nemožno stotožniť s odvolacími námietkami oprávneného.
14. Po preskúmaní napadnutého uznesenia a príslušného spisového materiálu však odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nedostatočne zisteného skutkového stavu. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil na skutočnosti, že rozhodcovská doložka, ktorá bola uzatvorená v rámci všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy, je neprijateľnou podmienkou spôsobujúcou jej absolútnu neplatnosť. Takto uzatvorená rozhodcovská doložka nemala založiť oprávnenie rozhodcovského súdu konať a rozhodnúť spor medzi účastníkmi rozhodcovského konania, čoho priamym dôsledkom mala byť neexistencia vykonateľného rozhodnutia (exekučného titulu) po materiálnej aj formálnej stránke. Z predloženého rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu však vyplýva, že rozhodcovský súd pri rozhodovaní rozhodcovským rozsudkom odvodzoval svoju právomoc od rozhodcovskej zmluvy, ktorá mala byť uzavretá účastníkmi zmluvy o úvere. V spise sa ale takáto zmluva nenachádza, ako ani v predložených všeobecných podmienkach poskytnutia úveru sa nenachádza rozhodcovská doložka, ktorej absolútnu neplatnosť súd prvej inštancie vyhodnotil a na tom založil záver o materiálne nevykonateľnom exekučnom titule, zároveň ani zo spisu
nevyplýva, že by súd prvej inštancie pred rozhodovaním napadnutým uznesením na ňu oprávneného vyzýval.
15. Z uvedeného dôvodu preto súd prvej inštancie nemohol objektívne posúdiť, či rozhodcovské konanie, ktorého výsledkom je vydaný exekučný titul, bolo vykonané na základe platne alebo neplatne uzatvorenej rozhodcovskej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky.
16. Súd prvej inštancie bude v ďalšom konaní preto povinný predovšetkým zabezpečiť si rozhodcovskú zmluvu uzavretú medzi oprávneným a povinnou a opätovne posúdiť otázku, či sú splnené podmienky materiálnej a formálnej vykonateľnosti exekučného titulu, pokiaľ bude svoje nové rozhodnutie chcieť zakladať na posúdení exekučného titulu.
17. Odvolací súd z uvedených dôvodov napadnuté uznesenie podľa ustanovenia §389 ods. 1 písm. c/ CSP zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 391 ods. 1 a 3 CSP na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
18. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon v § 420 až § 423 CSP pripúšťa.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 CSP.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.