Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_5Er-2282-2006.pdf
PDF · 77.86 KB
Case nature
Area
Subarea
Court name
Address
File mark
VK-5Er/2282/2006
Uznesenie
Okresný súd Veľký Krtíš v exekučnej veci oprávneného BBF capital, a. s., so sídlom J. Cikkera 8, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 618 268, proti povinným 1/ X. a 2/ G. obaja bytom B., vedenej súdnym exekútorom Mgr. Evou Uhaľovou, Exekútorský úrad Zvolen, so sídlom Štefana Moyzesa 9877/43, 960 01 Zvolen, pod značkou EX 7/2006, na vymoženie pohľadávky vo výške 3.389,46 Eur istiny s príslušenstvom, trov predchádzajúceho konania a trov exekúcie, takto
rozhodol:
I. Súd exekúciu z a s t a v u j e .
II. Súdnemu exekútorovi súd náhradu trov exekúcie n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Dňa 01.10.2019 súdny exekútor doručil tunajšiemu súdu podnet na zastavenie exekúcie voči povinnému v 1. rade s odôvodnením, že jeho majetok bol vyhlásený konkurz.
2. Podľa § 243h ods. 1 veta prvá zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,Exekučný poriadok"), ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017.
3. Podľa § 57 ods. 2 Exekučného poriadku účinného do 31.03.2017, exekúciu môže súd zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona.
4. Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku účinného do 31.03.2017, exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.
5. Podľa § 167a ods. 3 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len "ZoKR"), vyhlásením konkurzu sa začína konkurz. Konkurz sa považuje za vyhlásený zverejnením rozhodnutia o vyhlásení konkurzu v Obchodnom vestníku.
6. Podľa § 167f ods. 1 ZoKR, na majetok podliehajúci konkurzu nemožno počas konkurzu začať ani viesť exekučné konanie alebo obdobné vykonávacie konanie.
7. Podľa § 167f ods. 2 veta prvá ZoKR, ak bol vyhlásený konkurz, ide o dôvod, aby sa bez zbytočného odkladu rozhodlo o zastavení konania, v ktorom sa vymáha pohľadávka, ktorá môže byť uspokojená iba v konkurze alebo sa považuje za nevymáhateľnú.
8. Z Obchodného vestníka súd zistil, že uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 4OdK/823/2019 zo dňa 06.09.2019, ktoré bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 184/2019 dňa 24.09.2019, bol vyhlásený konkurz na majetok dlžníka X., pôvodne podnikajúci pod obchodným menom:
X., ktorý je povinným v 1. rade v prejednávanej exekučnej veci. Preverením v obchodnom vestníku súd ďalej zistil, že uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 3OdK/68/2018 zo dňa 01.02.2018, ktoré bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 27/2018 dňa 07.02.2018, bol vyhlásený konkurz na majetok dlžníka G. ktorá je povinnou v 2. rade.
9. Predmetná exekúcia vymáhaná v tomto konaní sa považuje za tzv. "starú exekúciu" podľa § 1 ods. 2 zákona č. 233/2019 Z. z. o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ako "ZoUNEK"), a preto súd najskôr musel preskúmať, či nedošlo k zastaveniu exekúcie zo zákona, keďže ZoUNEK je lex specialis voči Exekučnému poriadku.
10. Z podania súdneho exekútora doručeného dňa 26.06.2020 však súd zistil, že v predmetnej exekúcií bola v posledných 18 mesiacoch vymožená suma viac ako 15,- Eur, v dôsledku čoho nedošlo k naplneniu zákonných dôvodov na zastavenie exekúcie ex lege v zmysle ZoUNEK a to z dôvodu, že v prípade exekúcie v ktorej za posledných 18 mesiacov došlo k vymoženiu aspoň 15 € nedochádza k zastaveniu takejto exekúcie podľa § 2 ods. 2 písm. f) ZoUNEK. Exekučný súd preto o podnete súdneho exekútora na zastavenie exekúcie rozhodoval podľa ustanovení Exekučného poriadku a s poukazom na § 167f ZoKR v spojení s § 57 ods. 2 a § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciu zastavil, pretože na majetok povinných 1/ a 2/ bol vyhlásený konkurz. Súd ďalej rozhodoval o trovách exekúcie.
11. Podľa § 196 Exekučného poriadku, v znení účinnom do 30.11.2006, za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena o daň z pridanej hodnoty.
12. Podľa § 197 ods. 1 Exekučného poriadku, v znení účinnom do 30.11.2006, náklady podľa § 196 uhrádza povinný.
13. Podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku, v znení účinnom do 30.11.2006, ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie.
14. Podľa § 203 ods. 1, 2 Exekučného poriadku, v znení účinnom do 30.11.2006, ak dôjde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného, súd mu môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie. Ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený.
15. Podľa § 203 ods. 3 Exekučného poriadku, v znení účinnom od 01.01.2012, ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že na majetok povinného bol vyhlásený konkurz, nevyhnutné trovy exekúcie znáša oprávnený a súd bez zbytočného odkladu na návrh exekútora rozhodne o ich výške.
16. Súd pri rozhodovaní o náhrade trov exekúcie si musel ujasniť, ktorú právnu úpravu použiť, nakoľko exekučné konanie sa začalo pred účinnosťou zákona č. 348/2011 Z. z., ktorý upravil rozhodovanie o trovách exekúcie po vyhlásení konkurzu na povinného (zákonom č. 348/2011 Z. z. bolo ustanovenie § 203 Exekučného poriadku doplnené novým odsekom 3), pričom tento zákon neupravil prechodné ustanovenia k tejto otázke. Keďže zákonodarca nedal odpoveď na túto otázku formou intertemporálneho ustanovenia, exekučný súd je toho názoru, že vzhľadom na to, že exekučné konanie začalo dňa 13.10.2006, kedy bol exekútorovi doručený návrh na vykonanie exekúcie, je potrebné použiť právnu úpravu účinnú do 30.11.2006, nakoľko i pri rozhodovaní o náhrade trov exekúcie ide o rozhodovanie síce procesného práva, ktoré má však materiálnu povahu. Charakter tohto práva pri absencii prechodného ustanovenia znemožňuje použitie všeobecnej intertemporálnej procesnej zásady, podľa ktorej sa nové procesné predpisy uplatnia aj na konania, ktoré boli začaté pred prijatím novelizovaných znení procesných predpisov. Túto zásadu možno aplikovať pri procesných pravidlách, len pokiaľ jej použitie nenaráža na princíp zákazu retroaktivity, ktorý platí aj v procesnom práve. Podstata tohto princípu, ktorý je jedným zo základných princípov právneho štátu v materiálnom ponímaní, spočíva v tom, že nová práva úprava nesmie zhoršiť materiálne postavenie subjektu práva, v tomto prípade účastníka konania. Inými slovami, že účastník konania vstupuje do konania s dôverou v právo s tým uvedomením, že len pri právom predvídateľných okolnostiach jasných mu už pri začatí konania bude materiálne znášať neúspešnosť konania (exekúcie) a že tieto nebudú menené, resp. až budú menené, nebudú sa vzťahovať na neho. Táto jeho dôvera nesmie byť narušená a teda nová práva úprava nesmie rozšíriť
tieto prípady a tak zhoršiť jeho pozíciu. S týmto vedomím musel vstúpiť do konania aj súdny exekútor (účastník konania v časti trov exekúcie) a preto jeho pozícia pri aplikácia staršej právnej úpravy v zmysle ustálenej rozhodovacej činnosti súdov musí zostať nezmenená. V tejto súvislosti súd poukazuje aj na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 568/2016 zo dňa 13.09.2016, v zmysle ktorého: "Hoci pri rozhodovaní o náhrade trov exekúcie ide o rozhodovanie procesného práva, ktoré má však materiálnu povahu, práve tento charakter tohto práva pri absencii prechodného ustanovenia znemožňuje použitie všeobecnej intertemporálnej procesnej zásady, podľa ktorej sa nové procesné predpisy uplatnia aj na konania, ktoré boli začaté pred prijatím novelizovaných znení procesných predpisov." V súlade s týmto právnym názorom súd rozhodol o náhrade trov exekúcie podľa právnej úpravy účinnej do 30.11.2006.
17. Nakoľko otázku náhrady trov exekúcie po vyhlásení konkurzu nerieši ani zákon o konkurze a reštrukturalizácii, ani Exekučný poriadok v znení účinnom do 30.11.2006 podľa ktorého súd rozhodoval (t.j. Exekučný poriadok v znení účinnom v čase začatia exekučného konania), na základe analógie procesného práva postupoval podľa § 200 ods. 2 Exekučného poriadku a rozhodoval o tom, kto a v akej výške nahradí trovy exekúcie (analogicky ako v prípade zastavenia exekúcie rozhodnutím súdu). Súd nepopiera, že súdny exekútor má vždy nárok na náhradu skutočných výdavkov, ktoré mu vznikli s výkonom exekučnej činnosti a odmenu za úkony, ktoré už vykonal. Nič na tom nemení ani zastavenie exekučného konania v dôsledku vyhlásenia konkurzu na majetok povinných. Pri náhrade trov exekúcie v zásade platí, že ich znáša povinný a exekútorovi vzniká proti povinnému pohľadávka. Vyhlásením konkurzu však už súdny exekútor nemá možnosť si pohľadávku v exekučnom konaní uspokojiť podľa § 200 ods. 3 Exekučného poriadku. Pohľadávka exekútora tak nadobúda charakter pohľadávky konkurznej, ktorú si exekútor musí prihlásiť do konkurzu. Pokiaľ teda v danom exekučnom konaní exekútorovi vznikla proti povinným, na ktorých majetok bol vyhlásený konkurz, pohľadávka titulom trov exekúcie, súdny exekútor si ju mal prihlásiť ako pohľadávku proti podstate v konkurznom konaní (per analogiam § 48 druhá veta z. č. 7/2005 Z. z.) a nie požadovať náhradu vyčíslených trov exekúcie od oprávneného.
18. Súd skúmal, či v konaní nie sú splnené podmienky ustanovené Exekučným poriadkom na výnimočné zaviazanie oprávneného na náhradu trov exekúcie. Súd by mohol podľa § 203 ods. 1 Exekučného poriadku zaviazať oprávneného na náhradu trov exekúcie v prípade jeho zavinenia. Oprávnený nenesie žiadnu zodpovednosť, že sa povinní počas exekúcie dostali do konkurzu a keďže oprávnený zastavenie exekúcie nezavinil, nie je možné mu uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie. Rovnako nie sú splnené podmienky na znášanie trov exekúcie oprávneným podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, nakoľko v danom prípade súd nerozhodoval o zastavení exekúcie z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, ale exekučné konanie bolo zastavené ex lege. Vzhľadom na uvedené súd nemohol priznať súdnemu exekútorovi ani náhradu trov exekúcie oprávneným.
19. Súd nepopiera, že v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora, toto riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie, pri ktorom vystupuje v postavení podnikateľa. Základnou charakteristikou podnikania je sústavná činnosť vykonávaná za účelom dosiahnutia zisku, avšak na vlastné riziko. Súdny exekútor má z úspešne vykonávanej exekúcie zisk (odmenu), ale súčasne nesie aj riziko spočívajúce v tom, že majetok povinného nebude postačovať na uspokojenie oprávneného, resp. trov exekúcie, toto riziko je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom profesie súdneho exekútora, pričom uvedené riziko nie je možné bezdôvodne prenášať na oprávneného. V tejto súvislosti súd poukazuje na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Van der Mussele proti Belgicku, rozsudok z 23. novembra 1983. séria A, č. 70, mutatis mutandis aj I. ÚS 191/06, I. ÚS 199/07, III. ÚS 351/07, rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva Mihál proti Slovenskej republike č. 31303 a č. 23360/08, či uznesenie Ústavného súdu SR z 16.12.2008, sp. zn. II. ÚS 423/2008, v ktorom bolo okrem iného uvedené, že "sťažovateľ funkciu súdneho exekútora a s ňou spojené povinnosti na seba prevzal dobrovoľne. Činnosti, ktoré vykonal sťažovateľ, nevybočovali z bežného rámca povinností súdneho exekútora a mali protihodnotu vo výhodách súvisiacich s jeho profesiou (profesijný monopol na vykonávanie exekúcií)."
20. S poukazom na vyššie uvedené súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti uznesenia a náhradu trov exekúcie súdnemu exekútorovi nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.
Proti tomuto uzneseniu je prípustná sťažnosť, ktorú môže podať ten, v koho neprospech bolo uznesenie vydané a to v lehote 15 dní od doručenia uznesenia na tunajšom súde. O sťažnosti rozhoduje súd prvej inštancie spravidla bez nariadenia pojednávania. Ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť odmietne. Ak je sťažnosť dôvodná, súd napadnuté uznesenie zruší, alebo zmení; v prípade zrušenia uznesenia je súdny úradník viazaný právnym názorom súdu.