Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Co/201/2019

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Borisa Minksa a sudcov JUDr. Vladimíra Pribulu a JUDr. Olivera Kolenčíka, v spore žalobcu: P. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. P., E. XX/XX, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia s. r. o., so sídlom Bratislava, Pribinova 25, IČO: 35 792 752, zastúpený Advokátskou kanceláriou JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., so sídlom Bratislava, Kubániho 16, o vydanie bezdôvodného obohatenia, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Levice zo dňa 25. marca 2019 č. k. -301, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch I. a III. z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie (Okresný súd Levice) rozsudkom zo dňa 25. marca 2019 č. k. -301 pri právnom posúdení podľa až 4, , Obč. zákonníka, , , , , , Obch. zákonníka, , a a , o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, uložil žalovanému povinnosť, aby zaplatil žalobcovi sumu 1.634 eur v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku. (výrok I. rozsudku)

2. Súd konanie čo do sumy 3.318 eur pre výskyt prekážky veci právoplatne rozhodnutej (res iudicata) podľa zastavil. (výrok II. rozsudku)

3. O náhrade trov prvoinštančného konania rozhodol súd podľa v spojení s (výrok IV. rozsudku) tak, že žalovaný má nárok na náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 34 %. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. Žalobca bol úspešný v spore v rozsahu 33 % a žalovaný mal úspech v rozsahu 67 %. Celkový pomer úspechu žalovaného potom predstavuje 34 % (67 % - 33 %).

4. Pokiaľ ide o rozhodnutie vo veci samej, prvoinštančný súd za nesporné považoval uzavretie zmluvy o revolvingovom úvere medzi stranami tohto sporu, pričom žalovaný pri uzatváraní konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, pretože podnikal v oblasti poskytovania úverov ako právnická osoba s tým, že jeho zmluvy mali formulárový charakter. Zároveň žalobca, ako vyplýva z podaných žiadostí, resp. ním uzavretých zmlúv, konal v rámci predmetu vlastnej podnikateľskej činnosti, pretože v zmluvách bol uvedený ako účel poskytnutia úveru poskytnutie finančných prostriedkov na výkon podnikateľskej činnosti. Žalobca aj v čase uzatvárania takýchto zmlúv podnikateľskú činnosť vykonával. Z uvedených dôvodov žalobca nemôže mať postavenie spotrebiteľa, pretože konal ako nie spotrebiteľ, ale ako fyzická osoba vykonávajúca podnikateľskú činnosť a úverové zmluvy boli uzatvárané z jeho strany za účelom poskytnutia finančných prostriedkov pre jeho podnikanie. Žalobca v konaní nepredložil žiadny relevantný dôkaz, z ktorého by vyplývalo, že tieto zmluvy neboli uzavreté v súvislosti s podnikaním, pričom dôkazné

bremeno o ním tvrdenej skutočnosti, že je spotrebiteľ, zaťažovalo samotného žalobcu. Listinné dôkazy nepreukázali, že tieto finančné prostriedky boli použité čisto pre osobnú potrebu žalobcu, resp. jeho rodiny. Žalobca totiž vykonával aj inú podnikateľskú činnosť v čase uzatvorenia predmetných úverových zmlúv, a to činnosť poisťovacieho agenta (makléra), a preto odôvodnene možno predpokladať, že vzhľadom na túto činnosť bol oboznámený s praktikami finančných spoločností. Preto neobstojí tvrdenie žalobcu, že napriek tomu, že žiadal finančné prostriedky pre osobné účely, bol nútený podpísať takéto úverové zmluvy, pretože mohol odmietnuť podpísať takéto zmluvy a mohol požiadať o poskytnutie úveru ako fyzická osoba pre osobné potreby. Okrem žalobcom tvrdených skutočnostiach, že nechcel podpísať úverovú zmluvu v súvislosti s jeho podnikateľskou činnosťou, žalobca nepredložil a ani neoznačil žiaden podstatný dôkaz. Podľa názoru súdu pre zistenie, či ide o spotrebiteľa alebo nie, nie je rozhodujúce iba jeho formálne postavenie, ale skutočný účel konania. Spotrebiteľ je predovšetkým taká osoba, ktorá koná mimo profesijnej alebo obchodnej činnosti, pričom koná na účely osobnej potreby v zmysle spotreby, a to najmä vlastnej alebo iných osôb (manžel a deti). Takisto je potrebné chrániť dobrú vieru druhej strany, keď dodávateľ koná v dobrej viere, že druhá strana nie je spotrebiteľom (napr. s poukazom na použitie obchodných listín), takáto osoba sa nemôže dovolávať toho, že mala postavenie spotrebiteľa (uznesenie NS ČR zo dňa 30.08.2013, sp. zn. ). Žalobca v predmetných úverových zmluvách, ako aj v žiadostiach prehlásil, že úver mu bude poskytnutý v súvislosti s jeho podnikateľskou činnosťou, pričom počas súdneho konania nebolo takéto tvrdenie žalobcom vyvrátené s tým, že žalobca nepreukázal spotrebiteľský charakter poskytnutých úverov. Zároveň je potrebné podotknúť, že nie je dôležité na aký účel boli finančné prostriedky skutočne použité, ale aký účel tvrdil, resp. označil dlžník pri uzatvorení úverovej zmluvy. Obdobný právny záver vyplýva aj z rozsudku Európskeho súdneho dvora sp. zn. C 464/01. Z uvedených dôvodov súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca nemá postavenie spotrebiteľa, či už podľa Obč. zákonníka, alebo , o spotrebiteľských úveroch. Medzi žalobcom a žalovaným na základe uvedeného vznikol obchodnoprávny vzťah, pri realizácii ktorého žalovaný poskytol žalobcovi finančné prostriedky na účely výkonu jeho podnikania.

5. Pokiaľ išlo o nárok žalobcu vyplývajúci zo zmluvy o revolvingovom úvere č. 2098 zo dňa 22.12.2014, predmetom ktorej bolo poskytnutie finančných prostriedkov v sume 6.318 eur, pričom z tejto zmluvy si uplatňoval žalobca nárok na vydanie bez dôvodného obohatenia v sume 3.318 eur, tak súd preskúmal uplatnený nárok a dospel k názoru, že je potrebné podľa konanie zastaviť, pretože vo veci bráni súdu rozhodnúť prekážka res iudicata. Rozhodcovský súd rozsudkom vydaným v konaní č. 98/08/16 dňa 20.10.2016 rozhodol o nárokoch, ktoré si uplatňoval žalovaný v postavení žalobcu voči žalobcovi ako žalovanému s tým, že prejudiciálne preskúmal danú úverovú zmluvu, dospejúc k názoru, že táto zmluva je platná v celom rozsahu. Tento rozhodcovský rozsudok nadobudol právoplatnosť, čo nebolo medzi stranami sporu sporné, pričom ide o totožnosť strán sporu a zároveň aj rovnaký predmet konania, pretože ide o nároky vyplývajúce z totožnej úverovej zmluvy. Zároveň tento rozhodcovský rozsudok nebol zrušený, avšak žalobca mohol podať osobitnú žalobu na jeho zrušenie, čo však neurobil. Okrem toho súd považoval rozhodcovskú zmluvu, na základe ktorej bola založená právomoc rozhodcovského súdu za platnú, pretože bola dojednaná na osobitnej listine a žalobca bol poučený o následkoch rozhodcovského konania, pričom od danej rozhodcovskej zmluvy mohol odstúpiť v primeranej lehote. Zároveň si strany sporu mohli nároky z úverovej zmluvy uplatniť tak pred všeobecným súdom ako aj pred rozhodcovským súdom. Z uvedených dôvodov pre prekážku, ktorá bráni vo veci konať (res iudicata), súd konanie v tejto časti týkajúcej sa vydania bezdôvodného obohatenia v sume 3.318 eur zastavil.

6. Následne súd preskúmal aj zmluvu o revolvingovom úvere č. 196685-52029 zo dňa 10.07.2014 a zistil, že táto bola platným spôsobom uzavretá, pričom na jej základe sa žalovaný zaviazal ako veriteľ poskytnúť žalobcovi ako dlžníkovi na výkon jeho podnikateľskej činnosti peňažné prostriedky v sume 8.256 eur, ktorú sumu mal žalobca splácať formou mesačnej splátky. Z článku 4 tejto úverovej zmluvy však vyplýva, že žalobca sa ako dlžník zaviazal zaplatiť veriteľovi zmluvnú odmenu 5.756 eur, ktorá bola splatná podľa článku 9 okamihom poskytnutia úveru. Z uvedeného je potom zrejmé, že reálne boli poskytnuté žalobcovi iba finančné prostriedky v sume 2.500 eur. Za nespornú súd tiež považoval tú skutočnosť, že žalobca z titulu takto poskytnutého úveru zaplatil žalovanému celkovo sumu 4.134 eur, ktorú výšku úhrady žalovaný vôbec nespochybnil. S poukazom na tieto dôvody súd dospel k názoru, že výška úrokov, ktorá bola dojednaná v predmetnej úverovej zmluve je neplatná, pretože je v rozpore s dobrými mravmi a to s poukazom na ust. § 39 Obč. zákonníka, a zároveň je aj v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku podľa § 265 Obch. zákonníka. Výška dohodnutých úrokov tak

predstavuje až 230 % poskytnutej istiny úveru vo výške 2.500 eur, čo je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, ako aj s dobrými mravmi. Aj keď výška úrokov môže prevyšovať úroky, ktoré banky alebo iné finančné inštitúcie žiadajú pri poskytovaní úverov, nemôže byť v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, resp. s dobrými mravmi. Žalovaný tak podľa názoru súdu nemal nárok na zaplatenie dohodnutých úrokov, pričom si ich automaticky pri uzatvorení úverovej zmluvy zúčtoval v sume 5.756 eur a žalobcovi vyplatil z úveru iba 2.500 eur. Z uvedených dôvodov tak bol žalobca povinný vrátiť žalovanému len poskytnuté finančné prostriedky z titulu úverovej zmluvy v sume 2.500 eur, pretože úverová zmluva je v časti dohodnutých úrokov neplatná. Súd zároveň podotkol, že prípadná neplatnosť dojednania o úrokoch v zmluve o úvere nespôsobuje sama o sebe neplatnosť zmluvy o úvere ako celku (viď napr. rozhodnutie NS ČR zo dňa 16.05.2011 sp. zn. ). Vzhľadom k tomu, že žalobca zaplatil žalovanému sumu 4.134 eur vzniklo potom na strane žalovaného podľa § 451 ods. 1 Obč. zákonníka bezdôvodné obohatenie, pretože mu bolo plnené na základe neplatného právneho úkonu. Preto súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie v sume 1.634 eur.

7. Proti tomuto rozsudku v jeho výrokoch I. a III. podal včas odvolanie žalovaný, uvádzajúc, že rozsudok č. k. -301 zo dňa 25.03.2019 napáda z dôvodu porušenia práv žalovaného na spravodlivý proces a znemožnenie realizovať procesné práva nesprávnym postupom spočívajúcim v nepreskúmateľnosti rozsudku pre neúplné, predčasné a nesprávne skutkové zistenia a nesprávne právne posúdenie. Potom s poukazom na , a navrhuje odvolaciemu súdu zmeniť a o veci rozhodnúť tak, že žalobu zamietne a žalovanému prizná nárok na náhradu trov právneho zastúpenia pred súdom prvej inštancie v celom rozsahu. Zároveň si uplatňuje aj náhradu trov odvolacieho konania (trovy právneho zastúpenia a súdny poplatok za podané odvolanie).

8. Vykonaným dokazovaním neboli preukázané žiadne skutočnosti, ktoré by oprávňovali súd k záveru o 230 % úroku z poskytnutej istiny úveru. Z hľadiska právneho posúdenia súd vôbec nepostupoval podľa § 502 Obch. zákonníka, čím sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia veci. Odôvodnenie napadnutého rozsudku je nepreskúmateľné v časti záverov súdu o rozpore s dobrými mravmi, či poctivým obchodným stykom.

9. Pokiaľ ide o 230 % úrok, tento je zavádzajúci. Z rozsudku totiž nevyplýva spôsob určenie tejto hodnoty, nie je zrejmé prečo súd v súvislosti s týmto inštitútom nepoužil pojem per annum. Takisto nie je zrejmé, či súd pri svojom prepočte zohľadnil napríklad dobu splácania úveru, nezabezpečenie úveru, atď. Z obsahu ust. § 502 ods. 1 Obch. zákonníka vyplýva jednoznačne, že výška úrokov dojednaných v úverovej zmluve medzi podnikateľskými subjektmi (o takýto prípad ide v danej prejednávanej veci) sa posudzuje s úrokmi určenými na základe zákona alebo podľa zákona a ak sú aj dohodnuté vyššie než takto dohodnuté úroky, nemá to za následok neplatnosť zmluvy, či dojednania o úrokoch, ale povinnosť dlžníka platiť úroky v prípustnej výške. Ide tu o osobitné ustanovenie, obmedzujúce výšku úrokov, ktorú je dlžník povinný platiť, avšak nemá za následok neplatnosť dojednania o úrokoch ako celku.

10. Nepreskúmateľné sú závery súdu s poukazom na rozpor s dobrými mravmi a poctivým obchodným stykom. Súd obidva tieto pojmy vôbec nevysvetlil v skutkových a právnych súvislostiach, ktoré by s prejednávanou vecou mali nejakú spojitosť a ani vo vzťahu k ust. ods. 1 Obch. zákonníka, z obsahu ktorého je totiž zrejmé, že ide o reguláciu prípadu, v ktorom sú dohodnuté úroky vyššie než určuje zákon.

11. Napadnutý rozsudok vo svojom odôvodnení nedáva žiadnu odpoveď ani ohľadne uvádzaného rozporu s dobrými mravmi a poctivým obchodným stykom. Súd totiž tieto pojmy, ktoré sú samotné neurčité, nevysvetlil v skutkových a právnych súvislostiach, ktoré by s prejednávanou vecou mali nejakú spojitosť. Dobré mravy vzhľadom na neurčitosť tohto pojmu by v každom jednotlivom prípade mali byť vysvetlené tak, aby bolo zrejmé, čo tvorí ich obsah, t. j. v čom konštatovaný rozpor vlastne spočíva. V tejto súvislosti dal do pozornosti N8lez ÚS SR sp. zn. a uznesenie tohto súdu .

12. vo svojom ust. vychádza z princípu relatívnej neplatnosti právneho úkonu aj v tých prípadoch, ktoré Obč. zákonníka inak považuje za dôvod absolútnej neplatnosti, ak táto neplatnosť by mala slúžiť na ochranu iba jedného účastníka. Dovolávanie sa neplatnosti zmluvných vzťahov alebo ich častí za situácie vzniklej preukázateľne so súhlasom a aj podľa vôle žalobcu je postupom v rozpore s týmto ustanovením Obch. zákonníka ().

13. Žalobca v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu žalovaného navrhol odvolaciemu súdu, aby o vykonanom dokazovaní vyniesol rozsudok, ktorým bude odvolanie žalovaného zamietnuté, súd určí, že úvery sú bezúročné a bezpoplatkové pre absenciu povinných náležitostí v úverových zmluvách a zároveň žalovaný bude zaviazaný k náhrade trov konania. Popiera tvrdenia žalovaného, že ide o spotrebiteľský spor. Takisto popiera aj tvrdenia žalovaného v tom smere, že vzťah medzi stranami tohto sporu nie je spotrebiteľským ale podnikateľským, spravujúcim sa režimom obchodného práva. Žalovaný ho uviedol do omylu, využil jeho tieseň a dal mu podpísať úverovú zmluvu podľa Obch. zákonníka, pričom žalobca je bezpochyby spotrebiteľ. Úver bol jednoznačne spotrebiteľský, pričom pre neho platí Obč. zákonník, a Zákon o spotrebiteľských úveroch.

Ako žalobca popiera tvrdenia žalovaného, že podanie žaloby zo strany žalobcu je špekulatívnym úkonom a účelovým konaním, ktorým sa žalobca snaží získať neoprávnenú výhodu. Je to práve žalovaný, ktorý sa svojím klamlivým konaním snažil odňať žalobcovi jeho zákonnú ochranu.

Záverom poukázal na obsah rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 31.01.2018 sp. zn. .

14. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací ( , , ďalej iba „CSP“) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej lehote, preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie v jeho napadnutých výrokoch I. a III., viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania ( a ) bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario), následne dospejúc k tomu záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné v jeho napadnutých výrokoch I. a III. podľa zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie ( ).

15. Podľa , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.

Podľa , ak odvolací súd zruší rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, prerušiť konanie, schváliť zmier, zastaviť konanie alebo postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci vec patrí.

Podľa veta prvá , pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia.

Podľa veta tretia , súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

Podľa , dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.

16. Rozhodnutie súdu ako orgánu verejnej moci nemusí byť totožné s očakávaniami a predstavami stranou sporu, ale z hľadiska odôvodnenia musí spĺňať parametre (limity) zákonného rozhodnutia, pričom štruktúra odôvodnenia súdneho rozhodnutia je rámcovo upravená zákonom. Výkladom tohto ustanovenia treba dospieť k záveru, že s tam uvedenými požiadavkami je v rozpore nielen úplný, či čiastočný nedostatok (absencia) dôvodov rozhodnutia, ale napríklad aj existencia extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami, resp. prípad, keď právne závery zo skutkových zistení pri žiadnej možnej interpretácii nevyplývajú a napokon tiež len všeobecné súhrnné zistenia bez špecifikácie jednotlivých dôkazov, z ktorých mali byť vyvodené. Právo strany (sporu) a povinnosť súdu na náležité odôvodnenie súdneho rozhodnutia vyplýva z potreby transparentnosti služby spravodlivosti, ktorá je esenciálnou náležitosťou každého jurisdikčného aktu (rozhodnutia). Účelom odôvodnenia rozhodnutia je totiž preukázanie jeho správnosti, logičnosti, vnútorne kompaktne a neprotirečivo vysvetliť myšlienkový postup súdu vedúci k rozhodnutiu i s poukazom na právne závery v rozhodnutí prijaté. Niet v ňom miesta pre dohady a domnienky, pričom súčasne je aj prostriedkom kontroly postupu súdu pri vydávaní súdnych rozhodnutí, ktoré z uvedených dôvodov musia byť preskúmateľné. Súd je svoj rozsudok povinný odôvodniť spôsobom zakotveným v ust. ,

čo je jedným z princípov riadneho a spravodlivého procesu vyplývajúcich z Listiny základných práv a slobôd ako aj z SR.

17. Súd prvej inštancie v súvislosti s rozhodovaním o uplatnenom nároku žalobcu voči žalovanému týkajúcemu sa vydania bezdôvodného obohatenia spolu v sume 4.952 eur (1.634 eur + 3.318 eur) správne obidve zmluvy o revolvingovom úvere uzavreté medzi stranami sporu považoval za nie spotrebiteľské, pretože finančné prostriedky, ktoré dostal formou úverov z týchto zmlúv, použil žalobca na účely svojho podnikania. Napriek uvedenému konštatovaniu a aj odcitovaniu príslušných ustanovení Obch. zákonníka, následne prvoinštančný súd sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia v súvislosti s posúdením výšky dojednaného zmluvného úroku plynúceho zo zmluvy o revolvingovom úvere č. 196685-52029 zo dňa 10.07.2014, ktorý s poukazom na ust. § 39 Obč. zákonníka považoval za neplatný pre rozpor s dobrými mravmi a zároveň aj s pravidlami poctivého obchodného styku.

18. Súd prvej inštancie v rámci odôvodnenia napadnutého rozsudku síce odcitoval text ust. § 502 ods. 1 Obch. zákonníka, avšak vzhľadom na charakter tejto zmluvy a skutkové zistenia viažuce sa k nej vôbec z tohto ustanovenia Obch. zákonníka nevyvodil žiaden dopad na výšku dojednaného zmluvného úroku, t. j. či jeho výška je v súlade s týmto ustanovením alebo nie. Z obsahu ust. § 502 ods. 1 Obch. zákonníka vyplýva, že výška dohodnutých úrokov v rámci úverovej zmluvy medzi podnikateľskými subjektmi sa posudzuje (porovnáva) s úrokmi, ktoré stanovuje zákon. Ak sú medzi stranami úverovej zmluvy dohodnuté vyššie úroky než určuje príslušný zákon, takéto prekročenie výšky úrokov samé osebe nemá za následok neplatnosť zmluvy v celej časti výšky dojednaných úrokov, ale zakladá iba povinnosť dlžníka platiť úroky v zákonom prípustnej výške. Takýmito úvahami sa súd prvej inštancie pri posudzovaní dojednanej výšky zmluvného úroku z predmetnej úverovej zmluvy neriadil, čím sa dopustil nesprávneho právneho posúdenia veci, čo považoval odvolací súd za jeden z dôvodov pre zavedenie procesného postupu podľa v spojení s vo vzťahu k napadnutému výroku I. rozsudku zo dňa 25.03.2019 č. k. -301.

19. Pokiaľ ide o konštatovanie prvoinštančného súdu v tom smere, že výška dohodnutých úrokov (5.756 eur) predstavuje 230 % zo skutočnej istiny úveru poskytnutej žalobcovi (2.500 eur), tak k výpočtu 230 % dospel súd prvej inštancie zrejme tým spôsobom, že dal do vzájomného pomeru obidve tieto sumy (2.500 : 100 = 25 a 5.756 : 25 = 230). Uvedený prepočet je síce z matematického hľadiska správny, avšak v tejto súvislosti je potrebné zohľadniť napr. dobu splácania samotného úveru, jeho spôsobu zabezpečenia, atď. Záver súdu prvej inštancie ohľadne nedovolenej výšky úrokov v predmetnej úverovej zmluve je možné hodnotiť za rozporný s obsahom ust. § 502 ods. 1 Obč. zákonníka.

20. Druhým dôvodom pre zavedenie procesného postupu odvolacieho súdu, ktorý sa prejavil v zrušení prvoinštančného rozsudku v napadnutom výroku III., je nedostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku najmä vo vzťahu k aplikovaným inštitútom súdom prvej inštancie, ktorými boli dobré mravy (§ 3 ods. 1 Obč. zákonníka) a pravidlá poctivého obchodného styku, pričom práve pre rozpor výšky dojednaných zmluvných úrokov s týmito dvomi hmotnoprávnymi inštitútmi, súd prvej inštancie Zmluvu o revolvingovom úvere uzavretú dňa 10.07.2014 č. 196685-52029 v časti dojednanej výšky zmluvných úrokov, považoval za absolútne neplatný právny úkon. Prvé pochybenie zo strany súdu prvej inštancie ohľadne nedostatočného odôvodnenia týchto pojmov a tým aj odôvodnenia vzťahujúcu sa na zamietajúcu časť (výrok III. rozsudku) je neuvedenie textu zákonných ustanovení týkajúcich sa dobrých mravov (§ 3 ods. 1 Obč. zákonníka) ako aj pravidiel poctivého obchodného styku (§ 265 Obch. zákonníka).

21. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku iba vo všeobecnej rovine poukazuje na rozpor s dobrými mravmi a poctivým obchodným stykom, bez odkazu na konkrétne preukázané skutočnosti a vysvetlenie vplyvu týchto skutočností práve na vznik rozporu s dobrými mravmi, alebo poctivým obchodným stykom. Pokiaľ ide o obidva tieto pojmy, ktoré sú svojou povahou dosť neurčité, súd dostatočne po argumentačnej stránke neuviedol v akých skutkových a právnych súvislostiach s danou kauzou súvisia a aký na ňu vzhľadom na tento súvis majú aj dopad. Vzhľadom na samotný charakter inštitútu dobrých mravov by tento inštitút a jeho aplikácia mal byť vysvetľovaný vzhľadom na špecifiká prejednávanej veci tým spôsobom, čo tvorí jeho obsah a v čom vlastne spočíva súdom konštatovaný rozpor s dobrými mravmi.

22. Pri opätovnom posudzovaní uplatneného nároku žalobcu v intenciách výroku tohto zrušujúceho uznesenia, vychádzajúc z charakteru Zmluvy o revolvingovom úvere zo dňa 10.07.2014, súd prvej inštancie vezme zreteľ aj na obsah ust. § 267 ods. 1 Obch. zákonníka.

23. Tým istým procesným postupom odvolací súd zrušil aj súvisiaci výrok o náhrade trov prvoinštančného konania.

24. Vo svojom novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie, pri rešpektovaní právneho záveru odvolacieho súdu obsiahnutého v tomto uznesení ( ), aj o náhrade trov tohto odvolacieho konania ( ).

25. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).