Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_8Co-6-2024.pdf
PDF · 121.66 KB
Case nature
Area
Subarea
8Co/6/2024
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vladimíra Novotného a sudcov JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD. a JUDr. Lenky Konštiakovej, v právnej veci –spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/X, D., zastúpený: JUDr. Gergely Pšenák, advokát, AK M. R. Štefánika 30, Nové Zámky, proti žalovanému: Mesto Komárno, Nám. Gen. Klapku 1, Komárno, IČO: 00 306 525, v konaní zastúpený: LÖWY & LÖWY s. r. o., Slowackého 56, Bratislava - Ružinov, IČO: 47 236 230, v konaní o náhradu škody spôsobenej nezákonným postupom a nezákonným rozhodnutím v sume 396,50 eura, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Komárno č. k. 7C/77/2018-347 zo dňa 27. septembra 2023, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
odôvodnenie:
1. Žalobou zo dňa 16.10.2018 sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 396,50 eura ako náhrady škody spôsobenej nezákonným postupom a nezákonným rozhodnutím, keď k skutkovej stránke veci poukázal na to, že žalovaný dňa 26.9.2016 postúpil rozhodnutie č. 3211495612 zo dňa 16.3.2015 (na miestny poplatok za komunálne odpady a drobné stavebné odpady za rok 2012) na vymáhanie exekútorskému úradu nezákonným spôsobom, keď aj vydal nezákonné rozhodnutie č. 6357/2280/ RPKO/2017 zo dňa 15.3.2017. V rokoch 2011-2012 sa na území mesta Komárno nezdržiaval, z ktorého dôvodu preto dňa 20.10.2016 si podal žiadosť o odpustenie poplatkov, ktorej žiadosti žalovaný uvedeným rozhodnutím z 15.3.2017 jemu doručeným 20.3.2017 nevyhovel. Poukazujúc na § 63 ods. 1 Daňového poriadku ako aj na výsledok prešetrenia jeho sťažnosti Útvarom hlavného kontrolóra Mesta Komárno sp. zn. 15/ÚHK/2017-Sť, v ktorom sú presne označené porušenia ako aj nezákonné postupy žalovaného proti jeho osobe, mu žalovaným bola spôsobená celková škoda v žalovanej sume. K podanej žalobe pripojil žiadosť o odškodnenie za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom ako aj nezákonným rozhodnutím v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. zasielanú žalovanému 9.4.2018, v ktorom žalobca uvádza, že žiada odškodnenie za vydanie nezákonného rozhodnutia zo dňa 16.3.2015 ako aj za nesprávny úradný postup ohľadne vymáhania tohto rozhodnutia, ktorá žiadosť obsahuje vyčíslenie celkovej sumy škody vo výške žalovanej sumy 396,50 eura.
2. Žalovaný vo vyjadrení k podanej žalobe poukazoval jednak na jej nejasnosť ako aj na jej nedôvodnosť, keď žalobca nepreukázal naplnenie podmienok vyplývajúcich zo zákona pre jej vyhovenie, keď skutkové ako aj právne závery žalobu zo žaloby spochybňuje.
3. Súd prvej inštancie (Okresný súd Komárno) vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 7C/77/2018 -99 zo dňa 12.06.2020 a žalobu zamietol. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca a Krajský súd v
Nitre ako súd odvolací uznesením sp. zn. 8Co/110/2020-144 zo dňa 28.10.2021 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s tým, že súd prvej inštancie nezaujal žiadny právny názor k relevantnej námietke žalobcu k nesprávnemu postupu žalovaného súvisiacemu s tým, že svoje rozhodnutie zo dňa 16.3.2015 predložil na vymáhanie exekútorskému úradu napriek tomu, že zákonné podmienky na doručenie tohto rozhodnutia verejnou vyhláškou naplnené byť nemali, s ohľadom na čo potom rozhodnutie nemohlo vyvolať ani právne následky s ohľadom na jemu uložené povinnosti.
4. Odvolací súd tiež uviedol, že napriek opakovaným výzvam súdu prvej inštancie, samotná žaloba žalobcu nezodpovedá tomu, že ním uplatňovaná celková suma má základ v dvoch skutkových podstatách (nezákonnosti úradného postupu a nezákonnosti rozhodnutia), keď skutkové vymedzenie uplatňovaných nárokov ako aj zdôvodnenie výšky žalovanej sumy musí vyplývať zo žaloby samotnej; súd prvej inštancie sa teda nemal uspokojiť s nečinnosťou žalovaného po jeho výzvach, ale mal trvať dôsledne na naplnení zákonných požiadaviek kladených na žalobu samotnú, keď z uvedeného vyplýva aj potreba špecifikácie žalovanej sumy - jej zložiek (častí) aj podľa skutkového základu uplatňovaných nárokov, nakoľko až potom je jasný predmet konania a dokazovania. Pozornosti súdu prvej inštancie uniklo i to, že uplatnenie nároku na náhradu škody, nezákonným rozhodnutím z 15.3.2017 vôbec nebolo predmetom zákonom vyžadovaného predbežného prejednania nároku (v žiadosti o odškodnenie zo dňa 9.4.2018), bez ktorého sa jedná o predčasne podanú žalobu v tejto časti nároku.
5. Následne prvoinštančný súd vyzval žalobcu s poukazom na právny názor súdu vyššej inštancie, aby zdôvodnil výšku žalovanej sumy- jej zložiek (častí) aj podľa skutkového základu uplatňovaných nárokov.
6. Na výzvu žalobca uviedol, že sa pridržiava všetkých svojich písomných a ústnych vyjadrení, ako aj predložených dôkazov v pôvodnom konaní a taktiež svojho písomného odvolania proti rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 12. júna 2020, sp. zn. 7C/77/2018-99, v uvedenom odvolaní sa podrobne a kvalifikovane vyjadril ku konaniu. Taktiež sa vyjadril k jednotlivým zložkám požadovanej náhrady škody (za nemajetkovú ujmu atď.).
7. Napadnutým (zhora v záhlaví tohto rozhodnutia označeným a v poradí druhým) rozsudkom Okresný súd Komárno ako súd prvej inštancie (opätovne) podanú žalobu zamietol (výrok I.) a súčasne o náhrade trov strán sporu voči sebe navzájom rozhodol tak, že žalovanému sa priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% (výrok II.).
8. Citujúc ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (§ 1 písm. a/ a c/, § 2, § 3 ods. 1 a 2, § 5, § 6 ods. 1 a 2, § 9 ods. 1 a 2, § 10 ods. 1 až 3, § 12 ods. 1 a 2, § 13, 14 ods. 1 a 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1 až 3 a § 19 ods. 3) a poukazujúc na vykonané dokazovanie svoje rozhodnutie odôvodnil nasledovne:
8.1. Územná samospráva zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom v zmysle ustanovenia § 14 ods. 1 a ods. 2 zák. č. 514/2003 Zb. zák.. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie o zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takýmto postupom spôsobená škoda.
8.2. Vykonaným dokazovaním súd zistil, že žalobca doručil (10.04.2018) vopred žalovanej strane svoju žiadosť (z 09.04.2018) o predbežné prerokovať nároku na základe písomnej žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom podľa § 15 ods. 1 v spojení s § 11 zák. č. 514/2003 Zb. zák.
8.3. Žalovaná strana neuspokojila nárok žalobcu po doručení písomného podania žalobcu, ktoré bolo označené ako: „Žiadosť o odškodnenie za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom ako aj nezákonným rozhodnutím v zmysle z. č. 514/2003 Zb. zák. - zaslanie“ ... zo dňa 09.04.2018
8.4. Súd dospel k záveru, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že zo strany žalovaného došlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu. Pre nesplnenie zákonného predpokladu v zmysle § 6 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z.z., keď v konaní
zo strany žalobcu nebolo preukázané, že právoplatné rozhodnutie č. 3211495612 zo dňa 16.03.2015 bolo pre nezákonnosť príslušným orgánom zrušené alebo zmenené, súd považoval uplatnený nárok žalobcu na náhradu škody z titulu nezákonných rozhodnutí za nedôvodný. Pokiaľ nebolo rozhodnutie zrušené alebo zmenené, nie je splnená podmienka pre uplatnenie nároku na náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia.
8.5. Pre úspešné uplatnenie práva na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je nevyhnutné okrem existencie niektorého zo zásahov podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. a vzniku škody, preukázať aj príčinnú súvislosť medzi týmito zložkami. Podľa ustálenej súdnej praxe príčinná súvislosť, ako ďalší predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu, je priama väzba javov (objektívnych súvislostí), v rámci ktorého jeden jav (príčina) vyvoláva druhý jav (následok). V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí ak je iba sprostredkovaný. Pre vznik zodpovednosti štátu musia byť splnené všetky tri podmienky súčasne. Uplatneniu základného práva účastníka na súdnu ochranu zodpovedá jeho povinnosť splniť podmienky zákonom ustanoveného postupu uplatnenia nároku na všeobecnom súde. Okrem povinnosti tvrdenia má žalobca aj dôkaznú povinnosť, ktorej cieľom je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na strane sporu. Podmienky vzniku zodpovednosti za škodu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. sú stanovené kumulatívne a v prípade nesplnenia čo i len jednej z nich, nie je daná táto zodpovednosť.
8.6. Napriek výzve súdu po vrátení veci z Krajského súdu žalobca nešpecifikoval žalovanú sumu - jej zložky (častí) aj podľa skutkového základu uplatňovaných nárokov.
8.7. Žalovaný súdu predložil nárok na náhradu škody vo vzťahu k E. 40,- Eur, Poštovej banke 20,- Eur, za poverenie 16,- Eur, atď. bez uvedenia spisovej značky, pod ktorou bola vykonaná exekúcia a tatko si uplatnil nárok v celkovej sume 396,50 Eur. Na základe uvedených je zrejmé, že žalobca nepreukázal príčinnú súvislosť, či už medzi vznikom škody, resp. nemajetkovou ujmou v tomto konaní. Žalobca súdu nepredložil a ani neoznačil rozhodnutie, ktoré by malo byť zrušené a na tom základe by bolo zrejmé, že existuje nárok z titulu nezákonného rozhodnutie.
8.8. Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, táto nie je bližšie konkretizovaná, nie je konkretizované v súvislosti s čím vznikla a ako sa prejavila a v čom spočívala.
8.9. Súd v tejto súvislosti uvádza, že nemajetkovú ujmu bolo potrebné zo strany žalobcu určite pomenovať a vysvetliť a tiež bolo na ňom tvrdiť a preukázať, že k vzniku nemajetkovej ujmy nezákonným rozhodnutím, resp. rozhodnutím o väzbe skutočne došlo. Pre vyslovenie vzniku nemajetkovej ujmy teda nepostačuje žalobcovo tvrdenie, že k nej došlo a tiež nepostačuje abstraktná právna kvalifikácia ujmy ako nemajetkovej.
8.10. Vznik objektívnej zodpovednosti štátu za vznik nemajetkovej ujmy tiež predpokladá existenciu príčinnej súvislosti medzi vydaním nezákonného rozhodnutia, či nesprávnym úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy. Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej než majetkovej sféry poškodeného a môže tak predstavovať rôzne negatívne následky do osobnostnej integrity poškodeného vplývajúce na jeho česť, vážnosť, povesť, doterajší súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy, spoločenské postavenie a pod. Zákon pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy výslovne nestanovuje žiadne kritériá a tým ponecháva na voľnú úvahu súdu, aby s ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu sám vymedzil skutočnosti významné pre určenie výšky náhrady. Aby však úvahy o výške nemajetkovej ujmy neboli ponechané na ľubovôľu súdu, musia byť založené na konkrétnych a preskúmateľných hľadiskách, ktoré musia vychádzať zo skutkového stavu na základe dokazovania vykonaného na zisťovanie následkov v jednotlivých oblastiach spoločenského života dotknutej osoby. Vo všeobecnosti určujúcim vodítkom pre stanovenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy by mala byť jej primeranosť, pričom pri určení výšky nemajetkovej ujmy je potrebné prihliadnuť na skutočnosti uvedené v ustanovení § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. a náhradu nemajetkovej ujmy je možné určiť až do výšky podľa § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. .
8.11. Podľa ustálenej judikatúry ÚS SR okrem iných napr. v konaní II. ÚS SR 467/2008 bolo ustálené, že v zmysle zák. č. 514/2003 Z. Z. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu, alebo jeho nesprávnym úradným postupom podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy SR nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha (podľa čl. 46 ods. 3 v spojení s čl. 51 ods. 1 Ústavy SR) zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie.
8.12. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci má charakter objektívnej zodpovednosti (bez ohľadu na zavinenie). Štát teda zodpovedá za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci tými, ktorí v jeho mene vykonávali verejnú moc bez ohľadu na to, či tieto osoby spôsobili škodu svojím zavinením alebo bez tohto zavinenia.
8.13. Zákon upravuje z hľadiska spôsobu, akým bola škoda spôsobená, dva odlišné okruhy zodpovednosti za škodu. Prvý okruh predstavuje zodpovednosť za škodu spôsobenú protiprávnym (nezákonným) rozhodnutím (5 § a § 6 zákona). Druhý okruh predstavuje zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9 zákona).
8.14. Podľa súdu, v každom prípade sa musí preukázať splnenie podmienok zodpovednosti za škodu. Vyššie uvedené podmienky zodpovednosti musí preukázať poškodený v procesnom postavení žalobcu, ktorý v prípadnom súdnom konaní o náhradu škody znáša dôkazné bremeno o skutočnostiach, ktoré zakladajú objektívnu zodpovednosť štátu.
8.15. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu splnenia zákonnej podmienky podľa § 5 a § 6 zák. č. 514/2003 Z. z. zo strany žalobcu a to, že právoplatné rozhodnutie súdu bolo zrušené, resp. aspoň zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom.
8.16. Keďže žalobca v konaní náležite nepreukázal rozsah nepriaznivých následkov, ktoré mu mali v súvislosti s rozhodnutím vzniknúť a jeho tvrdenia v tomto smere zostali dôkazne nepodložené, ním uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy súd vyhodnotil ako nedôvodný.
8.17. Súd len poznamenáva, že oznámenie hlavného kontrolóra Mesta Komárno, o ktoré opieral svoj nárok žalobca je bez akejkoľvek relevancie a záväznosti.
8.18. Súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať absolútne vyčerpávajúcu odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia (ako to vyplýva z rozhodnutia NS SR 1 Cdo 92/2011 str.: 8).
8.19. Uplatnenie nároku na náhradu škody, nezákonným rozhodnutím č. 6357/2280/RPKO/2017 zo dňa 15.3.2017 vôbec nebolo predmetom zákonom vyžadovaného predbežného prejednania nároku (v žiadosti o odškodnenie zo dňa 9.4.2018), bez ktorého sa jedná o predčasne podanú žalobu v tejto časti nároku.
8.20. Vzhľadom na vyššie uvedené súd mal za to, že žaloba žalobcu nie je dôvodná a preto ju zamietol.
8.21. O trovách konania súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 CSP (Civilný sporový poriadok – zákon č. 160/2015 Z. z.) a keďže žalovaný mal vo veci plný úspech, súd mu priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.
8.22. O výške náhrady trov konania rozhodne súd obsadený súdnym úradníkom samostatným uznesením v zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 CSP.
9. Uvedený rozsudok včas podaným odvolaním napadol len žalobca domáhajúci sa jeho zmeny s plným vyhovením podanej žalobe alebo jeho zrušenia s vrátením veci opätovne prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie, keď si súčasne uplatnil nárok na náhradu trov pôvodného ako aj odvolacieho konania v plnom rozsahu. Ohľadom odvolacích dôvodov poukázal na dôvody vyplývajúce z ust. § 365 ods. 1 písm. d/, h/ a f/ CSP. Poukazujúc na predchádzajúce rozhodnutie prvoinštančného súdu ako aj na dôvody jeho zrušenia odvolacím súdom poukázal na to, že prvoinštančný súd ani vo svojom druhom rozhodnutí vo veci samej vytýkanú vadu nenapravil (nezaujal žiadny právny
názor k relevantnej jeho námietke k nesprávnemu postupu žalovaného súvisiacemu s tým, že svoje rozhodnutie zo dňa 16.03.2015 predložil na vymáhanie exekútorskému úradu napriek tomu, že zákonné podmienky na doručenie tohto rozhodnutia verejnou vyhláškou naplnené byť nemali, s dôsledkom nevyvolania ani právnych následkov vo vzťahu na jemu uložené povinnosti), keď s touto sa vysporiadal jedine v bode 21. odôvodnenia, kde sa odvolal na skutočnosť, že nemusí dať absolútne vyčerpávajúcu odpoveď na všetky otázky; pokiaľ teda odvolací súd považoval uvedenú otázku za podstatnú, opätovné obídenie tejto otázky je v rozpore so zákonom. Z jeho pohľadu aj s ohľadom na bod 20. odôvodnenia je naozaj zarážajúce, ako sa môže (prvoinštančný) súd takýmto spôsobom absolútne odmietnuť vysporiadať s takto relevantným dôkazom (oznámením hlavného kontrolóra Mesta Komárno), aj s ohľadom na ust. § 220 ods. 2 CSP a s ohľadom na to, že uviedol, že je tu dôkaz, o ktorý žalobca svoj nárok opiera, teda ide jednoznačne o podstatné skutkové tvrdenie strany (žalobcu). Nehovoriac o tom, že práve uvedený listinný dôkaz pojednáva o nezákonnosti konania žalovaného, keď odhliadnuc od uvedeného nemožno súhlasiť s tým, že by uvedený dôkaz bol jedinou skutočnosťou, ktorá označuje rozhodnutie žalovaného za nezákonné. Aj v uvedenom posúdení stavu hlavným kontrolórom je konštatované, že rozhodnutie žalovaného bolo jednak zrušené, a to práve z dôvodu nezákonnosti jeho postupu, čím sa nemožno stotožniť s argumentáciou žalovaného, ako ani s argumentáciou súdu, že nie je splnená táto podmienka vyžadovaná predmetným zákonom č. 514/2003 Z. z. a teda že rozhodnutie nebolo zrušené pre nezákonnosť. Vo vzťahu k názoru prvoinštančného súdu, že on nepreukázal škodu ani jej výšku je nutné konštatovať, že sa pridržiava svojich predošlých podaní a vyjadrení, kde podľa jeho názoru dostatočne vymedzil škodu a aj jej výšku. Pokiaľ prvoinštančný súd v závere argumentuje tým, že jeho nárok nebol vopred predbežne prerokovaný a z toho dôvodu bola podaná žaloba predčasne, je otázne, prečo sa vôbec zaoberal meritom veci; napriek uvedenému považuje za nevyhnutné sa vysporiadať a vyvrátiť aj tento argument prvoinštančného súdu. V zmysle § 15 ods. 1 a § 16 ods. 4 uvedeného (citovaného) zákona je pre podanie žaloby potrebné, aby príslušný orgán neuspokojil nárok na náhradu škody do 6 mesiacov odo dňa prijatia žiadosti, keď je nesporné, že jeho žiadosť o náhradu škody bola žalovanému doručená dňa 10.04.2018. Pokiaľ teda žaloba bola podaná 16.10.2018, je nutné konštatovať, že jeho žaloba nemohla byť podaná predčasne, nakoľko si splnil všetky zákonom stanovené podmienky pre podanie uvedenej žaloby a to aj podmienku časovú. Uvedené skutočnosti sú podľa jeho názoru dostatočne závažné na to, aby bolo možné konštatovať, že napadnuté rozhodnutie v právnom štáte obstáť nemôže, keď zároveň podľa jeho názoru ním predložené tvrdenia a dôkazy sú dostatočným podkladom pre požadované rozhodnutie odvolacieho súdu.
10. Žalovaný vo vyjadrení k podanému odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť, s priznaním mu nároku na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Rozsudok považuje za správny tak po skutkovej ako aj po právnej stránke, keď rozsudok a ani konanie netrpí žiadnou vadou. V podanom odvolaní žalobca neuviedol žiadnu novú skutočnosť a výlučne sa zameral na vytrhávanie izolovaných viet, či myšlienok z kontextu, prekrúcanie faktov a bagatelizovanie takých dôkazov, ktoré majú jednoznačný obsah a zásadné dôsledky na celú prejednávanú vec, teda žalobca sa za pomoci účelovej argumentácie snaží spochybniť jasné a relevantné skutkové závery súdu. Kľúčová v prejednávanej veci je skutočnosť uvedená súdom v bode 18. odôvodnenia a teda že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno ani po výzvach a poučeniach zo strany súdu prvej inštancie. Prvoinštančný súd v rámci odôvodnenia rozsudku dôkladne objasnil meritum sporu, zvážil jednotlivé stanoviská strán a podrobne vyhodnotil aj vykonané dôkazy, keď prihliadol aj na záväzný právny názor odvolacieho súdu. V bode 9. ods. 2 odôvodnenia rozhodnutia súd prvej inštancie poukázal na to, že právo možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Rovnako v bode 15. ods. 1 odôvodnenia poukázal na to, že žalobca nepreukázal vydanie nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu, keď v konaní nebolo preukázané, že právoplatné rozhodnutie č. 32 114 95 612 zo dňa 16.03.2015 bolo pre nezákonnosť príslušným orgánom zrušené alebo zmenené, bez plnenia čoho nie je splnená podmienka pre uplatnenie nároku na náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia. Zároveň v bode 18. ods. 2 a 3 odôvodnenia poukázal na to, že bolo vždy potrebné preukázať splnenie podmienok zodpovednosti za škodu, pričom žalobca v konaní nepreukázal základné predpoklady na náhradu škody tak, ako ju vymedzil vo svojej žalobe. Žalobca rovnako opomína dikciu zákona v § 6 ods. 1, čo podľa neho posudzoval správne, keď uvedené splnenie predpokladov na podanie žaloby vyhodnocoval primárne. Pre rozhodnutie sporu bolo kľúčové, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, resp. nepreukázal naplnenie predpokladov na náhradu škody v zmysle označeného zákona, keď súd sa riadne a náležite vysporiadal s otázkami podstatnými pre rozhodnutie vo veci a v rozhodnutí objasnil právny základ, na ktorom svoje rozhodnutie postavil. Poukaz na absolútne odmietnutie súdu vysporiadať sa s označeným dôkazom na strane
žalobcu pramení len z frustrácie a nespokojnosti so skutočnosťou, ktorú tvrdil žalovaný od začiatku sporu a ktorá bola potvrdená aj zo strany súdu, a to, že uvedené oznámenie (hlavného kontrolóra) je absolútne bez akejkoľvek právnej relevancie a záväznosti, nakoľko podávanie záväzného právneho výkladu je len v kompetencii súdov; oznámenie hlavného kontrolóra zo dňa 25.07.2014 do kategórie ust. § 193 CSP nespadá. Právne záväzný výklad teda do kompetencie hlavného kontrolóra nespadá, pričom uplatnený nárok oba súdy označili ako neprejednaný v zmysle predmetných zákonom vyžadovaného predbežného prejednania nároku. Žalobca do dnešného dňa neodstránil nedostatky svojej žaloby, avšak sa domáha vád napadnutého rozhodnutia, keď do dnešného dňa zároveň nešpecifikoval žalovanú sumu, resp. jej zložky a to podľa ním uplatňovaného nároku, a to všetko napriek poučeniam a výzvam súdu, ktoré však ignoroval a teda od začiatku konania ako pán sporu svoje povinnosti zanedbával a teda uvedené na jeho ťarchu ísť nemôže a musí sa prejaviť na strane žalobcu vo forme straty sporu.
11. Žalobca (odvolateľ) sa k uvedenému vyjadreniu žalovaného k jeho odvolaniu už nevyjadroval.
12. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania s verejne vyhláseným rozhodnutím a viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania žalobca dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť, pričom súčasne v zmysle ust. § 396 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP priznal v odvolacom konaní úspešnému žalovanému proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
13. Predmetom tohto konania je žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným postupom a nezákonným rozhodnutím, keď uviedol k nezákonnému postupu to, že žalovaný dňa 26.9.2016 postúpil (svoje) rozhodnutie č. 3211495612 zo dňa 16.3.2015 na vymáhanie prostredníctvom exekútorského úradu nezákonným spôsobom (týka sa miestneho poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady na rok 2012) a za nezákonné rozhodnutie považoval vydanie rozhodnutia č. 6357/22880/RPKO/2017 zo dňa 15.3.2017, ktorým žalovaný nevyhovel jeho žiadosti o odpustenie mu miestneho poplatku za rok 2012. Dôvod nezákonného úradného postupu - spôsobu vymáhania rozhodnutia žalovaného zo dňa 16.3.2015 konkretizoval v tom, že toto rozhodnutie mu bez splnenia podmienok zákona (§ 35 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z.) bolo doručované Verejnou vyhláškou 2.10.2015. Obrana žalovaného spočívala v tom, že jeho rozhodnutie zo dňa 16.3.2015 zrušené ani zmenené nebolo, keď ani jeho rozhodnutie ohľadom odpustenia miestneho poplatku sa ho nedotýkalo, pričom žalobca riadne nešpecifikoval a listinne ani inak nepreukázal škodu resp. nemajetkovú ujmu tvoriacu žalovanú istinu. Žalobca v priebehu sporu do spisu doložil svoju žiadosť zo dňa 9.4.2018 o odškodnenie za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postup ako i nezákonným rozhodnutím, konkrétne za vydanie nezákonného rozhodnutia č. 3211495612 zo dňa 16.3.2015 ako aj za nesprávny úradný postup ohľadne vymáhania tohto rozhodnutia, keď si uplatnil škodu vo výške 176,50 eura a náhradu nemajetkovej ujmy 220 eur. Ďalej žalobca predložil odpoveď žalovaného na túto jeho žiadosť zo dňa 9.5.2018, oznámenie o vybavení jeho podania Útvarom hlavného kontrolóra žalovaného zo dňa 25.7.2017, predmetné rozhodnutie zo dňa 16.3.2015, rozhodnutie žalovaného zo dňa 15.3.2017 o nevyhovení jeho žiadosti na odpustenie miestneho poplatku za rok 2012, potvrdenie o trvalom pobyte zo dňa 21.3.2017, rozhodnutie žalovaného zo dňa 4.8.2017 o odpustení mu miestneho poplatku v sume 18,50 eura vyrubeného rozhodnutím zo dňa 16.3.2015 - ide o rozhodnutie po zrušení rozhodnutia žalovaného zo dňa 15.3.2017 rozhodnutím Finančného riaditeľstva SR zo dňa 6.7.2017, verejnú vyhlášku zo dňa 13.8.2015 ohľadom oznámenia o mieste uloženia písomností - rozhodnutia žalovaného zo dňa 16.3.2015, odpoveď prednostu Mestského úradu žalovaného zasielanú žalobcovi dňa 17.8.2018 a predloženie prijatých opatrení žalovaného dňa 14.8.2017 adresované Útvaru hlavného kontrolóra žalovaného. V podanom prvom odvolaní žalobca v časti náhrady nemajetkovej ujmy (špecifikovanej v jeho žiadosti o odškodnenie zo dňa 09.04.2018 sumou 220 eur) poukázal na to, že ohľadom tejto sumy vychádzal z vlastného úsudku, nakoľko nikde v zákone nie je ustanovené, že z akej sumy sa vychádza ako základu pri určení náhrady za nemajetkovú ujmu, pričom ide o ujmu, ktorá mu objektívne vznikla ako klientovi banky, voči ktorému sa viedlo exekučné konanie; stal sa nespoľahlivým klientom, musel absolvovať nezákonné exekučné konanie ako povinný proti svojej vôli, keď zablokovaním účtov exekútorom mu vznikli problémy s uhrádzaním pravidelných splátok u svojich veriteľov, v očiach ktorých bol znížený jeho spoločenský kredit. Odvolací súd v zrušujúcom rozhodnutí okrem nedostatočnosti odôvodnenia napadnutého prvého rozsudku poukázal na to, že prvoinštančný súd mal trvať dôsledne na naplnení zákonných požiadaviek kladených na samotnú žalobu, keď z uvedeného vyplýva aj potreba špecifikácie žalovanej sumy – jej zložiek (častí) aj podľa skutkového základu uplatňovaných
nárokov, nakoľko až potom je jasný predmet konania a dokazovania; uviedol tiež, že pozornosti prvoinštančného súdu uniklo i to, že uplatnenie nároku na náhradu škody nezákonným rozhodnutím z 15.03.2017 vôbec nebolo predmetom zákonom vyžadovaného predbežného prejednania nároku (v žiadosti o odškodnenie zo dňa 09.04.2018), bez ktorého sa jedná o predčasne podanú žalobu v tejto časti. V zmysle uvedeného pokynu prvoinštančný súd vyzval žalobcu (výzvou vo forme uznesenia zo dňa 19.01.2022) na úplné uvedenie podstatných a rozhodujúcich skutkových, resp. právnych tvrdení týkajúcich sa sporu, poukazujúc na zrušujúce rozhodnutie odvolacieho súdu, s ohľadom na ktorú výzvu žalobca odpovedal tak, že odôvodnenie žaloby považuje za riadne a tiež aj doloženie relevantnými dôkazmi. V následnom konaní do druhého rozhodnutia v spore žalobca predložil súdu ďalšie listinné dôkazy, a to faktúru za právne služby z 15.07.2022, doklady o zaúčtovaní poplatku ČSOB 4 x 10 eur v mesiacoch február až júl 2017, potvrdenie z Poštovej banky o zaplatení príplatku za vedenie účtu v súvislosti s exekúciou 4 x 5 eur za mesiace apríl až júl 2017, pričom doložil tiež aj doklad o nedoplatku pre exekúciu vo výške 42,54 eura z F. G. z 27.12.2017. Nakoniec žalobca predložil aj doklady v súvislosti s exekúciou, a to príkaz na odblokovanie iných príjmov zo dňa 01.07.2017 v exekúcii vedenej súdnym exekútorom H. I. H. J., K. pod sp. zn. EX 3275/2016 pre sumu 18,50 eura a príslušenstvo pre oprávneného – žalovaného na základe exekučného titulu – predmetného rozhodnutia (zo dňa 16.03.2015), ako aj upovedomenie o začatí exekúcie zo dňa 12.04.2017, z ktorého rozhodnutia vyplýva návrh oprávneného na vykonanie exekúcie zo dňa 30.09.2016, vydanie poverenia exekútorovi dňa 14.02.2017 a vydanie príkazu na exekúciu 07.08.2017, keď trovy exekúcie boli v upovedomení o začatí exekúcie vyšpecifikované celkovou sumou 161,05 eura.
14. Napriek tomu, že žalobca ani po výzve súdu nešpecifikoval uplatňovanú náhradu škody jednotlivo za postúpenie rozhodnutia zo dňa 16.03.2015 na vymáhanie v exekúcii nezákonným spôsobom (žalobca označil uvedené rozhodnutie neúčinné vzhľadom na nezákonné jeho doručenie vyhláškou) a za vydanie nezákonného rozhodnutia zo dňa 15.03.2017 (ktorý mu miestny poplatok riešený v rozhodnutí zo dňa 16.03.2015 odpustený nebol), mal odvolací súd s ohľadom na žiadosť žalobcu zo dňa 09.04.2018 o odškodnenie za škodu adresovanú žalovanému za to, že v tomto konaní uplatňované nároky sa vzťahujú len k rozhodnutiu žalovaného zo dňa 16.03.2015 (vydaniu a vymáhaniu), teda že (v tomto konaní uplatňované nároky) nemajú súvis s označeným rozhodnutím žalovaného zo dňa 15.03.2017, keď uvedené nároky (za vydanie tohto rozhodnutia z 15.03.2017) by boli nedôvodné už len z dôvodu absencie zákonom vyžadovaného predbežného prejednania nároku, ktoré predbežné prejednanie však absentuje, s ohľadom na obsah výzvy žalobcu žalovanému zo dňa 09.04.2018; poukaz súdu prvej inštancie v bode 22. odôvodnenia (v tomto rozhodnutí bod 8.19.) rozhodnutia je preto plne opodstatnený a správny. Čo sa týka rozhodnutia žalovaného zo dňa 16.03.2015, k tomu odvolací súd udáva, že uvedené rozhodnutie ako nezákonné zrušené nebolo, nakoľko samotný žalobca voči tomuto rozhodnutiu ani po začatí exekúcie odvolanie nepodal, keďže si dňa 13.10.2016 podal žiadosť o odpustenie miestneho poplatku (riešeného v uvedenom rozhodnutí zo dňa 16.03.2015), ktorej žiadosti rozhodnutím žalovaného z 15.03.2017 vyhovené nebolo, keď tejto žiadosti bolo vyhovené až rozhodnutím zo dňa 04.08.2017, ktorým však žalovaný žalobcovi miestny poplatok v sume 18,50 eura riešený v rozhodnutí zo dňa 16.03.2015 zrušil v zmysle § 82 ods. 3 zák. č. 582/2004 Z. z. o miestnych daniach, ustanovenie ktorého paragrafu znie „obec môže na základe žiadosti poplatníka na zmiernenie alebo odstránenie tvrdosti zákona vyrubený poplatok znížiť alebo odpustiť rozhodnutím“. Ohľadom rozhodnutia žalovaného zo dňa 16.03.2015 preto bez pochyby platí, že toto rozhodnutie na to príslušným odvolacím orgánom ako nezákonné zrušené nebolo (žalovaný proti nemu odvolanie nepodal, a to ani po začatí exekúcie vedeného na výkon práva z neho vyplývajúceho), teda nebol naplnený prvý zákonný predpoklad odškodnenia za vydanie tohto rozhodnutia zo dňa 16.03.2015 ako rozhodnutia nezákonného (a zrušeného). Predmetom sporu však bola náhrada škody aj (tiež) z nesprávneho úradného postupu, ktorý mal spočívať v tom, že žalovaný uvedené rozhodnutie postúpil na vymáhanie exekútorovi nezákonným spôsobom, keď nezákonnosť (s dôsledkom neúčinnosti rozhodnutia) vzhliadol žalobca v tom, že postup žalovaného v jeho doručovaní vyhláškou bol nezákonný (s následkom nesprávneho vyznačenia doložky právoplatnosti a vykonateľnosti uvedeného rozhodnutia). Nesprávnosť postupu žalovaného pri doručovaní a následnom vyznačení právoplatnosti a vykonateľnosti rozhodnutia zo dňa 16.03.2015, ako aj postúpení rozhodnutia na exekúciu síce všeobecne možno subsumovať pod nesprávny úradný postup – pod iný nezákonný zásah do práv, avšak samotné uvedené konanie žalovaného nemohlo byť ani podľa názoru odvolacieho súdu v bezprostrednej príčinnej súvislosti so vznikom označenej a uplatňovanej škody, nakoľko žalobca nevyužil možnosť (ani po začatí exekúcie) obrany v exekučnom konaní námietkou k neprávoplatnosti a nevykonateľnosti exekučného titulu (rozhodnutia žalovaného), namiesto žiadosti o odpustenie poplatku (v prípade jeho právoplatného vyrubenia), teda nevyužil
možnosť k tomu, aby jemu (v dôsledku postupu žalovaného) žiadna škoda v exekučnom konaní nevznikla, keďže táto mu mala vzniknúť práve realizáciou exekúcie. Nebol to teda prípad vzniku škody a nemajetkovej ujmy výlučne dôsledkom (v príčinnej súvislosti) konania žalovaného majúceho charakter nesprávneho úradného postupu. Škoda 16,50 eura (za vydanie poverenia exekútorovi) a 100 eur (za právnu pomoc pri podaniach – v čase žiadosti z 09.04.2018) žalobca listinne ani nepreukázal, čo rovnako platí aj pre nemajetkovú ujmu 220 eur, ku ktorej žiadne dôkazné prostriedky ani (v spore) neprodukoval. V tomto občianskoprávnom – nie správnom konaní súdu neprináležalo posudzovať vecnú správnosť rozhodnutia žalovaného zo 16.03.2015 a pre odpustenie poplatku potom ani posúdenie správnosti následného konania žalovaného – jeho doručovania, vyznačenia doložky jeho právoplatnosti a vykonateľnosti a postúpenia rozhodnutia na nútený výkon (exekúciu), na čom nič nemení pre súd nezáväzný výklad z oznámenia hlavného kontrolóra Mesta Komárno žalobcovi zo dňa 25.07.2017.
15. Zo všetkých zhora uvedených dôvodov preto odvolací súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia, keď svoje rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).