Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_63Cr-6-2016.pdf
PDF · 146.47 KB
Case nature
Area
Subarea
63Cr/6/2016
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Banská Bystrica v konaní pred samosudkyňou JUDr. Katarínou Holečkovou v právnej veci žalobcu 1/ I. P.E., E.. XX. XX. XXXX, I. Č. XXXX/XX, XXX XX Š., Č. X., Š. F. Č., žalobcu 2/ O. P., E.. XX. XX. XXXX, I. E. A. XXX, XXX XX Č. X., Š. F. Č., obaja právne zast. Mgr. Zdenka Záhoráková, advokátka, so sídlom L. Novomeského 2667/4, 911 08 Trenčín proti žalovanému S. I., E.. XX. XX. XXXX, I. I. XX, XXX XX Č. X., Š. F. Č., právne zast. JUDr. Martina Hrbatová, advokátka, so sídlom Karlov 6, 796 01 Prostějov, Česká republika, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, takto
rozhodol:
Súd žalobu žalobkyne 2/ zamieta.
Súd priznáva žalovanému nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni 2/ vo výške 100%.
odôvodnenie:
1. Žalobcovia 1/, 2/ sa žalobou doručenou súdu dňa 09. 05. 2016 domáhali zrušenia rozhodcovského rozsudku vydaného Rozhodcovským súdom v Žiline, so sídlom Jánošíkova 264, 010 01 Žilina, pod sp. zn. RRS 2015/25 zo dňa 12. 04. 2016. Svoj nárok odôvodnili tým, že dňa 11. 07. 2011 dojednali žalobcovia so žalovaným Rozhodcovskú doložku k Zmluve o pôžičke. Príslušným pre rozhodovanie sporov tak mal byť Rozhodcovský súd v Žiline, so sídlom Žilina, V. Tvrdého 17, ktoré sídlo bolo neskôr zmenené na Žilina, Jánošíkova 264. Dňa 31. 07. 2015 bolo rozhodcovskému súdu doručené podanie, ktorým bolo zahájené rozhodcovské konanie. Toto malo byť vedené v súlade s rokovacím poriadkom uvedeného rozhodcovského súdu. Poriadok je pritom prístupný na G.:/.-Y..S.-S.-K.-Y.-X.- Z..G.. Dňa 14. 04. 2016 bol O.. A. S., W., S. S. E. X, A., Č. X., doručený rozhodcovský rozsudok predmetného súdu pod č. k. RRS 2015/25 zo dňa 12. 04. 2016, ktorým zaviazal žalobcov 1,2 spoločne a nerozdielne do 3 dní od právoplatnosti rozhodcovského rozsudku zaplatiť žalovanému dlžnú istinu 804.000,- Kč s príslušenstvom a zmluvnou pokutou, ktorá bola čiastočne zamietnutá tak, ako to vyplýva z petitu tohto rozsudku. Zároveň boli povinní nahradiť žalovanému i trovy konania. Žalobca v súlade s § 41 Zákona č. 244/2002 Z. z., o rozhodcovskom konaní podal v lehote 60 dní odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku účastníkom žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Príslušným súdom podľa § 88 ods. 1 písm. g) OSP je súd, v obvode ktorého má sídlo rozhodcovská komisia, ak malo pred konaním na súde predchádzať konanie u tohto orgánu. V súlade s ust. § 88 ods. 2, veta prvá, OSP, na konanie vo veciach týkajúcich sa rozhodcovského konania je príslušný súd, v ktorého obvode sa nachádza miesto rozhodcovského konania. Tunajší súd je vecne a miestne príslušným súdom podľa § 14e ods. 1 písm. b) Zákona č. 371/2004 Z. z., v platnom znení. Žalobcovia preto podali na tunajší súd žalobu z dôvodu uvedeného v § 40 písm. a) bod 4 Zákona č. 244/2002 Z. z., o rozhodcovskom konaní, keďže rozhodcovské konanie neprebiehalo spôsobom dohodnutým účastníkmi rozhodcovského konania a táto skutočnosť mohla mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej, konkrétne na jeho zákonnosť. Rozhodcovský súd podľa čl. 32 ods. 2 Rokovacieho poriadku mal konať tak, že vo veciach neupravených týmto Rokovacím poriadkom postupuje stály rozhodcovský súd podľa štatútu, ďalej podľa osobitných
predpisov upravujúcich rozhodcovské konanie a vo veciach neupravených týmto Rokovacím poriadkom alebo zákonom, sa primerane použijú ustanovenia zákona upravujúceho Občiansky súdny poriadok, ako aj podľa ostatných všeobecne platných predpisov.
2. Žalobcovia tvrdili, že dňa 11. 04. 2016 bolo v insolvenčnom registri ČR zverejnené uznesenia Krajského súdu v Ostrave, pobočka v Olomouci, sp. zn. KSOL 16 INS 1613/2015 - B5 zo dňa 05. 04. 2016, ktorým bol prehlásený na majetok žalobcu 1/ konkurz. Podľa ust. § 263 ods. 1 insolvenčného zákona č. 182/2006 Sb. vyplýva, že ,,není-li v tomto zákoně stanoveno jinak, přerušují se soudní a rozhodčí řízení, která se týkají majetkové podstaty, nebo které mají být uspokojeny z majetkové podstaty, jejichž účastníkem je dlužník, prohlášením konkursu.“. Ide o prerušenie konania zo zákona a preto dňa 05. 04. 2016, najneskôr dňom 11. 04. 2016, tak malo dôjsť k prerušeniu rozhodcovského konania pred predmetným súdom ex lege a teda nemohol byť dňa 12. 04. 2016 vydaný rozhodcovský rozsudok rozhodcovským súdom a tento nemohol nadobudnúť nikdy právoplatnosť. V rozhodcovskom konaní nebolo postupované podľa ostatných všeobecne platných predpisov, a to napriek tomu, že táto povinnosť je stanovená priamo Rokovacím poriadkom predmetného súdu. Žalobcovia ďalej namietali, že konanie pred rozhodcovským súdom neprebiehalo podľa pravidiel dohodnutých účastníkmi, pretože žalobcovia dodatočne zistili, že rozhodcovský súd bol, či mohol byť pri svojom rozhodovaná zaujatý, a to vzhľadom k pomeru rozhodcu k žalovanému. V tomto smere žalobcovia poukázali na čl. 14 bod 14.2, čl. 15 bod 15.1 Rokovacieho poriadku a na § 9 ods. 1, veta prvá Zákona č. 244/2002 Z. z. S uvedenými ustanoveniami súvisí i ustanovenie § 14 ods. 1 OSP. Žalobca 2/ navyše namietal, že voči nemu nebolo riadne vedené rozhodcovské konanie, keď o tom, že také konanie sa viedlo, sa dozvedel až z rozhodcovského rozsudku, ktorý dostal od žalobcu 1/. Namietal, že v konaní boli doručované a všetky úkony boli vykonávané voči advokátovi O.. A. S., W., S. S. E. X, XXX XX A., Č. X., zapísaného v zozname ČAK pod reg. č. XXXX, ktorému žalobca 2/ nikdy neudelil na zastupovanie splnomocnenie. Ak bol na splnomocnení a na všetkých ďalších úkonoch podpis žalobcu 2/, nejedná sa o jeho vlastný podpis. Uvedené je možné zistiť na prvý pohľad z porovnania podpisov na plnomocenstve a písomnosti označenej ako odpoveď na dotaz zo dňa 11. 02. 2016 a na druhej strane na Zmluve o pôžičke, kde je celkom zrejmé, že ide o dva rôzne podpisy. Žalobca 2/ tak namietal, že s ním nebolo riadne konané ako s účastníkom rozhodcovského konania. Nad rámec poukázali, že ust. čl. II. ods. 4 Zmluvy o pôžičke je neplatné pre rozpor so zákonom a dobrými mravmi. Odôvodňovali to tým, že v Zmluve o pôžičke je uvedené, že strany si okrem zákonného úroku z omeškania dojednali zmluvnú pokutu z omeškania vo výške 1%. Zmluva bola dojednaná podľa ust. Občianskeho zákonníka ČR a preto strany nemali možnosť dojednať si úrok z omeškania odlišne od zákona. Pokiaľ by takéto dojednanie malo byť dojednaním zmluvnej pokuty, potom výška zmluvnej pokuty je v rozpore s dobrými mravmi a je teda taktiež neplatné, ako celok (Občiansky zákonník ČR na rozdiel od Obchodného zákonníka ČR nepripúšťa možnosť moderácie zmluvnej pokuty). Rovnako tvrdili, že rozhodcovský nález by bol v tejto podobe nevykonateľný, keď doposiaľ nie je zrejmá dĺžka omeškania. Z tohto dôvodu žiadali zrušiť predmetný rozhodcovský rozsudok, zaviazať žalovaného na náhradu trov konania a rovnako podali súdu návrh na odklad vykonateľnosti tohto rozhodcovského rozsudku. K žalobnému návrhu žalobcovia pripojili rozhodcovský rozsudok Rozhodcovského súdu v Žiline č. k. RRS 2015/25 zo dňa 12. 04. 2016, Uznesenie Krajského súdu v Ostrave, pobočka v Olomouci, sp. zn. KSOL 16 INS 1613/2015 zo dňa 05. 04. 2016, Výpis z insolvenčného registra, odpoveď na dotaz zo dňa 11. 02. 2016, Zmluva o pôžičke zo dňa 11. 07. 2011, plná moc zo dňa 14. 12. 2015. Dňa 09. 06. 2016 doplnili žalobu na zrušenie rozhodcovského rozsudku, keďže žalobcovia dodatočne zistili, že rozhodcovský súd bol, či mohol byť pri svojom rozhodovaní zaujatý, a to vzhľadom k pomeru rozhodcu k žalovanému. Tvrdili, že existuje blízky rodinný vzťah medzi zakladateľom predmetného rozhodcovského súdu a jeho bývalým rozhodcom O.. A. T., ktorý by mal aj dnes participovať na jeho fungovaní a matkou žalovaného p. I. I., rod. L.. Tvrdili, že manželka p. O.. T., p. W. T., taktiež bývala rozhodkyňa predmetného rozhodcovského súdu je sestrou matky žalovaného a teda O.. A. T. by mal byť strýkom žalovaného. O.. A. T. v roku 1994 založil v ČR obchodnú spoločnosť MIAL, v. o. s., so sídlom Babice č. 78, pričom jedná sa o nehnuteľnosť, ktorej spoluvlastníčkou bola v tej dobe matka žalovaného a žalovaný v tejto nehnuteľnosti býval a mal tam miesto podnikania. Poukázali, že žalovaný mal v blízkosti svojho bydliska miesta podnikania v Olomouci Spoločnosť rozhodcu, s. r. o., ktorá je Rozhodcovským súdom a v ktorej referenciách je uvedené, že rozhoduje spory z pôžičiek, ktoré obvykle poskytuje a aj napriek tomu zveril rozhodovanie rozhodcovskému súdu na Slovensku.
3. Tunajší súd uznesením vydaným pod č. k. 63Cr 6/2016 - 44 zo dňa 24. 08. 2016 odložil vykonateľnosť rozhodcovského rozsudku Rozhodcovského súdu v Žiline, sp. zn. RRS 2015/25 zo dňa 12. 04. 2016 do právoplatného skončenia vo veci samej.
4. Žalovaný podal odvolanie voči vydanému uzneseniu súdu, v ktorom mal za to, že ide o zdržovaciu taktiku žalobcov ohľadne splnenia svojich povinností. Poukázal tiež, že Rozhodcovský súd v Žiline zistil, že podpis O. P. na plnej moci udelenej O.. S., nie celkom zodpovedá jej podpisu, vzhľadom na predložené iné listiny v rozhodcovskom konaní a preto dňa 21. 01. 2016 rozhodcovský súd vyzval O. P. k oznámeniu, či plnú moc právnemu zástupcovi vlastnoručne podpísala. Dňa 16. 02. 2016 bola Rozhodcovskému súdu v Žiline doručená jej odpoveď, v ktorej potvrdila, že plnú moc právnemu zástupcovi osobne podpísala. Táto dokumentácia je založená v rozhodcovskom spise.
5. Krajský súd v Banskej Bystrici, sp. zn. 41CoR 8/2016 - 60 zo dňa 31. 01. 2017 uznesenie tunajšieho súdu 63Cr 6/2016 - 44 zo dňa 24. 08. 2016 potvrdil.
6. K veci na základe výzvy súdu sa vyjadrila i O.. P. K., P..A.. advokátka, so sídlom v Olomouci, ako insolvenčná správkyňa I. P., ktorá poukázala na ust. § 246 Zákona č. 182/2006 Zbierky ČR, keď prehlásením konkurzu prechádza na insolvenčného správcu oprávnene nakladať s majetkovou podstatou, ako i výkon práv a plnenie povinností, ktoré prislúchajú dlžníkovi, pokiaľ súvisia s majetkovou podstatou. Podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku je úkonom, ktorý nijak nesúvisí s majetkovou podstatou dlžníka, keďže dlžník usiluje len o zrušenie rozhodnutia k pohľadávke, ktorú údajne veriteľ vôbec neuplatnil v insolvenčnom konaní, nestal sa prihláseným veriteľom, nepodrobil svoju pohľadávku prieskumu zo strany insolvenčnej správkyne, ani dlžníka v súlade s insolvenčným zákonom a nebude preto ako veriteľ ani uspokojovaný z majetkovej podstaty dlžníka. Výsledok tohto sporu preto bude mať nulový dopad na okruh veriteľov v insolvenčnom konaní, ako i na majetkovú podstatu dlžníka. Podporne poukázala na ust. § 264 insolvenčného zákona ČR, že v prípade konania kedy dlžník vystupoval ako žalobca a insolovenčný správca v lehote určenej mu súdom nepodal návrh na pokračovanie v konaní, môže tento návrh podať sám dlžník a pokračovať v konaní sám, ako účastník konania. Dňa 03. 11. 2017 súdu bolo doručené podanie právnej zástupkyne žalobcov, ktorá súdu doručila uznesenie Krajského súdu v Ostrave, pobočka Olomouc, č. k. KSOL 16 INS 1613/2015 - B25 zo dňa 31. 08. 2017, ktorým bolo rozhodnuté tak, že konkurz na majetok dlžníka I. P. sa ruší pre nedostatok majetku. Toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 03. 10. 2017.
7. Žalovaná strana sa k žalobe žalobcov vyjadrila i v podaní doručenom súdu dňa 13. 12. 2017 tak, že rozhodcovským nálezom, ktorý bol vydaný dňa 12. 04. 2016 nebol daný dôvod pre prerušenie konania. Potvrdila súdu, že insolvenčné konanie je ku dňu podania vyjadrenia už vyriešené tak, ako to žalobca súdu oznámil. Ohľadne námietok žalobkyne 2/ sa Rozhodcovský súd v Žiline podrobne venoval pred vydaním rozhodcovského rozsudku, na ktorý žalovaná strana odkazovala. Takisto uviedla, že nemožno prisvedčiť ani námietke o príbuzenskom pomere O.. A. T. so žalovaným, keďže táto skutočnosť je právne irelevantná s ohľadom na to, že rozhodcovský rozsudok O.. A. T. nevydával a nebol ani členom rozhodcovského senátu. Súčasne poukázal, že právny zástupca žalobcov sa na Okresný súd v Šumperku obrátil na tento súd s podaním námietky nepríslušnosti tohto súdu a potreby rozhodnúť spor v rozhodcovskom konaní Rozhodcovským súdom v Žiline. Z tohto dôvodu je i zachovaná lehota pre podanie žaloby v rozhodcovskom konaní s poukazom na ust. § 112 Občianskeho zákonníka s tým, že lehota je zachovaná pokiaľ žaloba bola podaná do 30 dní od doručenia uznesenia súdu o zastavení konania, čím zostávajú právne účinky, najmä hmotnoprávne účinky pôvodného návrhu zachované podľa § 106 OSP. Rovnako v podaní doručenom súdu dňa 16. 02. 2018 žalovaný uviedol, že rozhodcovský rozsudok vo vzťahu k O. P. je bezvadný a preto je povinná zaplatiť dlžnú pohľadávku žalobcovi. Pokiaľ ide o rozhodcovský rozsudok rozhodcovského súdu vo vzťahu k žalobcovi 1/, žalovaný poukázal, že i pokiaľ bol daný dôvod pre prerušenie konania, tento dôvod ku dňu 31. 10. 2017 odpadol. Rovnako zotrval na tom, že námietka žalobcov o príbuzenskom pomere O.. A. T. so žalovaným nie je dôvodná. Žalovaný poukázal, že ku dňu 31. 12. 2015 zanikol zo zákona Rozhodcovský súd v Žiline. Z prechodných ustanovení vyplýva, že všetky neskončené veci dorieši príslušný obecný súd. V súčasnosti je teda situácia taká, že po skončení insolvenčného konania ostáva doručiť rozhodcovský rozsudok zo dňa 12. 04. 2016, vydaný Rozhodcovským súdom v Žiline I. P., resp. jeho právnemu zástupcovi, prostr. všeobecného súdu a potom, keď právny zástupca I. P., rozhodcovský rozsudok prevezme, bude tiež rovnako bezvadný, voči žalobcovi1/. Z tohto dôvodu žiadal tunajší súd, aby doručil I. P. rozhodcovský rozsudok.
8. K predmetnému vyjadreniu žalovaného sa vyjadrila právna zástupkyňa žalobcov podaním doručeným súdu dňa 13. 04. 2018, v ktorom poukázala, že uznesenie Krajského súdu v Ostrave, pobočka Olomouc, č. k. KSOL 16 INS 1613/2015 - B5 zo dňa 05. 04. 2016, vo veci dlžníka I. P., rozhodol nasledovne. Prvým výrokom -oddlženie neschválil. Druhým výrokom - na majetok dlžníka prehlásil konkurz, ktorý bude pojednávaný ako nepatrný. Uvedené uznesenie bolo zverejnené v insolvenčnom registri ČR dňa 11. 04. 2016, t. j. pred vydaním rozhodcovského rozsudku. Podľa § 263 ods. 1 insolvenčného zákona sa mali súdne a rozhodcovské konania, ktoré sa týkali majetkovej podstaty alebo mali byť uspokojené z majetkovej podstaty úpadcu, v ktorých účastníkmi je dlžník prehlásením konkurzu, prerušiť. V týchto konaniach bolo možné pokračovať len za podmienok stanovených zákonom. Súčasne poukázal i na ust. § 263 ods. 3 insolvenčného zákona, podľa ktorého prerušenie konania pôsobí aj na účastníkov konania, ktorí v konaní vystupujú na rovnakej strane ako dlžník, ak ide o nerozlučné spoločenstvo alebo o vedľajšie účastenstvo. Podľa § 263 ods. 4 insolvenčného zákona platí, že akonáhle sa súd, rozhodca alebo stály rozhodcovský súd príslušný k prejednaniu a rozhodnutiu dozvie o prerušení konania podľa ods. 1, vyrozumie o tom účastníkov konania a súčasne ich poučí ,za akých podmienok možno v konaní pokračovať. Rozhodnutia už vydané v dobe, keď je konanie prerušené, sa nedoručujú. Ak bolo konanie prerušené po doručení rozhodnutia, avšak ešte predtým, než rozhodnutia nadobudli právnu moc, nenadobúda rozhodnutie právoplatnosť. Ak sa v konaní pokračuje, rozhodnutie sa doručuje znova. V rozhodcovskom konaní bolo teda zo zákona prerušené konanie ešte pred vydaním rozhodcovského rozsudku a preto rozhodcovský rozsudok nemal byť vydaný a nemal sa ani doručovať. Rovnako zotrval na tom, že rozhodcovský súd mohol byť pri svojom rozhodovaní zaujatý tak, ako to tvrdil v predchádzajúcich vyjadreniach. Ohľadne vyjadrenia žalovaného, že Rozhodcovský súd v Žiline zanikol zo zákona ku dňu 31. 12. 2015 uviedol, že tento dátum mal znieť 31. 12. 2016, avšak uvedená tvrdená skutočnosť žalovaného nie je pravdivá. Zriaďovateľ Stáleho rozhodcovského súdu - Rozhodcovského súdu v Žiline ku dňu 31. 12. 2016 len nespĺňal podmienky podľa Zákona č. 244/2002 Z. z., o rozhodcovskom konaní v znení Zákona č. 125/2014 Z. z., účinného od 01. 01. 2017. V tejto súvislosti poukázal, že Rozhodcovský súd v Žiline nebol oprávnený predmetný rozhodcovský rozsudok vydať, ani doručovať a v súčasnosti neexistuje subjekt, ktorý by mohol pokračovať v prerušenom rozhodcovskom konaní, pričom všeobecným súdom ani žalovaného, ani žalobcov, nie je OS Banská Bystrica, na ktorý odkazuje žalovaná strana. Uvedený súd nie je oprávnený na doručovanie cudzieho rozhodnutia. V tomto smere poukázal na ust. § 54c kde v prechodnom ustanovení k úpravám účinných od 01. 01. 2017 ods. 2 Zákona č. 244/2002 Z. z., o rozhodcovskom konaní v znení Zákona č. 125/2016 účinného od 01. 01. 2017, keď ,,rozhodcovské konania podľa tohto zákona vedené pred stálym rozhodcovským súdom, ktorého zriaďovateľ po 31. 12. 2016 nespĺňa podmienky podľa právnych predpisov účinných od 01. 01. 2017, ktoré začali a v ktorých nebol rozhodcovský rozsudok doručený účastníkom konania pred prvým januárom 2017 sa 31. 12. 2016 zastavujú. Účinky už podaného návrhu na začatie rozhodcovského konania a všetkých ďalších úkonov účastníkov rozhodcovského konania zostávajú zachované, ak účastník konania podá žalobu na súd do 3 mesiacov od zastavenia rozhodcovského konania; o výdavkoch rozhodcovského konania, ktoré vznikli účastníkom konania, rozhodne súd podľa pravidiel o trovách konania. Doba rozhodcovského konania, ktoré bolo zastavené podľa prvej vety, sa nezapočítava do premlčacej doby podľa osobitného predpisu. Zriaďovateľ je povinný zrušiť stály rozhodcovský súd do 3 mesiacov odo dňa, keď podľa tohto zákona nebude môcť uskutočňovať rozhodcovské konania vydávať rozhodcovské rozhodnutia a súčasne rozhodcovské rozsudky, ktoré stály rozhodcovský súd vydal, nadobudli právoplatnosť bez možnosti podať žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Z tohto dôvodu žiadal žalobe vyhovieť.
9. Na pojednávaní vo veci samej dňa 25. 10. 2018 zotrvali na svojich vyjadreniach učinených pred súdom a preto súd vo veci rozhodol tak, ako to vyplýva z petitu rozsudku vydaného tunajším súdom dňa 25. 10. 2018.
10. Žalovaný voči takto vyhlásenému rozhodnutiu podal odvolanie, v ktorom namietal tú skutočnosť, že konkurzné konanie sa malo riadiť slovenským právom a nie českým a rovnako mal za to, že rozsudok súd nemal zrušiť vo vzťahu k O. P., keďže na ňu konkurz vyhlásený nebol.
11. Krajský súd svojim rozsudkom č. k. 43 CoR 3/2019 - 217 zo dňa 20. 11. 2019 rozhodnutie tunajšieho súdu voči žalobcovi 1/ potvrdil voči žalobcovi 2/ zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Rovnako priznal nárok žalobcovi 1/ na náhradu trov konania, ako i odvolacieho konania a rozhodnutie o trovách konania žalobcu 2/ zrušil vzhľadom na zrušenie rozsudku OS Banská
Bystrica. V bode 38 tohto rozhodnutia Krajský súd v Banskej Bystrici konštatoval vyhlásenie konkurzu na žalobcu 1/, ako občana českej republiky podľa príslušných ustanovení Insolvenčního zákona č. 182/2006 Sb. V bode 39. rozhodnutia ďalej poukázal na prebehnuté rozhodcovské konanie na rozhodcovskom súde v Žiline. Súčasne v tomto bode poukázal, že vzhľadom na miesto rozhodcovského konania, bol slovenský rozhodcovský súd oprávnený rozhodovať aj spory z medzinárodných vzťahov. Rozhodcovské konanie medzi stranami sporu sa teda riadilo právnym poriadkom Slovenskej republiky. V bode 40. Krajský súd v Banskej Bystrici poukázal, že Česká republika aj Slovenská republika sú členskými štátmi Európskej únie, pričom Insolvenční zákon Českej republiky v § 426 ods. 1 upravoval otázku insolvenčného konania s európskym medzinárodným prvkom v rozhodnom období tak, že odkazoval na priame použitie predpisu práva Európskeho spoločenstva a ustanovenia právneho poriadku toho členského štátu Európskej únie, na ktorý priamo použiteľný predpis práva Európskeho spoločenstva odkazuje. V bode 41. krajský súd poukázal, že týmto predpisom bolo Nariadenie rady (ES) č. 1346/2000 z 29. 05. 2000 o konkurznom konaní, pričom aj podľa čl. 84 ods. 2 Nariadenia Európskeho parlamentu a rady (EÚ) 2015/848 z 20. mája 2015 o insolvenčnom konaní nariadenie o konkurznom konaní sa naďalej uplatňovalo na insolvenčné konania, ktoré patria do pôsobnosti uvedeného nariadenia a ktoré sa začali pred 26. júnom 2017. Z tohto dôvodu v bode 42. rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici nesúhlasil s právnym názorom súdu prvej inštancie, ktorý účinky vyhlásenia konkurzu na majetok žalobcu 1/ na rozhodcovské konanie posudzoval podľa Insolvenčného zákona Českej republiky. Rozhodcovské konanie prebiehalo v Slovenskej republike a preto účinky vyhlásenia konkurzu na majetok žalobcu 1/ na rozhodcovské konanie bolo potrebné posudzovať podľa slovenského zákona č. 7/2005 Z. z. V bode 55. tohto rozhodnutia krajský súd poukázal, že po účinkoch insolvenčného konania na majetok žalobcu 1/ bolo rozhodcovské konanie dňom 11. 04. 2016 proti žalobcovi 1/ zo zákona prerušené a rozhodcovský súd nemohol proti žalobcovi 1/ vydať dňa 12. 04. 2016 sporný rozhodcovský rozsudok a preto súd dospel k záveru, že rozhodnutie tunajšieho súdu z 25. 10. 2018 vo vzťahu k žalobcovi 1/ je správne a preto ho potvrdil. V bode 56. Krajský súd v Banskej Bystrici poukázal, že medzi žalobcom 1/ a žalobcom 2/ nešlo v rozhodcovskom konaní o nerozlučné spoločenstvo a teda vo vzťahu k žalobcovi 2/ nedošlo k účinkom prerušenia rozhodcovského konania, a to vyhlásením konkurzu na žalobcu 1/ a preto voči žalobcovi 2/ nebol naplnený dôvod pre zrušenie rozhodcovského rozsudku. V bode 57. Krajský súd v Banskej Bystrici poukázal, že aj keď vo vzťahu k žalobcovi 2/ nedošlo k účinkom prerušenia rozhodcovského konania, neznamená to, že by žalobca 2/ nemohol na základe iných skutočností preukázať, že aj voči nemu je daný dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku. Konštatoval, že keďže žalobcovia v podanej žalobe uvádzali aj ďalšie tvrdenia, pre ktoré mali za to, že je daný dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. a) bod 4 Zákona č. 244/2002 Z. z., tieto tvrdenia tunajší súd žiadnym spôsobom nevyhodnotil a preto uvedené rozhodnutie súdu prvej inštancie je vo vzťahu k žalobcovi 2/ ohľadne týchto skutočností nepreskúmateľné. V bode 58. rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici , tento poukázal, že tunajší súd je oprávnený posudzovať a vyhodnocovať len tie dôvody na zrušenie rozhodcovského rozsudku, ktoré uviedli žalobcovia v podanej žalobe. V prípade zrušenia rozhodcovského rozsudku sa upravuje ďalší postup v § 43 Zákona č. 244/2002 Z. z.. V bode 59. rozhodnutia Krajský súd v Banskej Bystrici poukázal, že keďže spor medzi žalobcom 1/, žalobcom 2/ a žalovaným vznikol pred konkurzným konaním žalobcu 1/, išlo o spor, ktorý bolo možné rozhodovať v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovský súd však po vyhlásení konkurzu na majetok žalobcu 1/ nemal so žalobcom ďalej konať a vykonávať úkony, keďže rozhodcovské konanie proti žalobcovi 1/ bolo dňom 11. 04. 2016 zo zákona prerušené. So žalobcom 1/ mohol konať až po splnení podmienok pokračovania v rozhodcovskom konaní vyhodnotených podľa príslušných ustanovení Zákona č. 7/2005 Z. z., resp. po skončení insolvenčného konania žalobcu 1/. V bode 60. Krajský súd v Banskej Bystrici poukázal, že tunajší súd bol vecne a miestne príslušným súdom na konanie o žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 28 ods. 1 písm. b) v spojení s § 20 písm. e) CSP. Keďže rozhodcovský rozsudok bol voči žalobcovi 1/ zrušený z iného dôvodu, ako neplatnosti rozhodcovskej zmluvy alebo nemožnosti riešiť predmet sporu v rozhodcovskom konaní, podľa § 43 ods. 1 Zákona č. 244/2002 Z. z., nebude tunajší súd pokračovať v konaní proti žalobcovi 1/. Rovnako poukázal v bode 61., že tunajší súd nie je všeobecným súdom žalobcov, na ktorý sa žalovaný mal obrátiť s podaním novej žaloby. Rovnako v bode 63. poukázal, že Okresný súd Banská Bystrica nie je povinný doručovať žalobcovi 1/ rozhodcovský rozsudok, keďže všeobecný súd nie je doručovacím orgánom rozhodcovského súdu. Spôsob doručovania rozhodcovského rozsudku upravuje ust. § 25 Zákona č. 244/2002 Z. z.. V § 54c ods. 2 Zákona č. 244/2002 Z. z., nemá na mysli podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku, ale podanie žaloby vo veci samej, čím boli zachované účinky už podaného návrhu na začatie rozhodcovského konania a všetkých ďalších úkonov účastníkov rozhodcovského konania. V bode 67. rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici tento poukázal, že súd prvej inštancie bude rozhodovať už
len o žalobe žalobcu 2/ na zrušenie rozhodcovského rozsudku, pričom má vyhodnotiť a posúdiť aj ďalší žalobcom 2/ uvádzaný dôvod pre zrušenie rozhodcovského rozsudku, a to zaujatosť rozhodcu, ktorá skutočnosť v prípade jej preukázania zakladá dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku. Podľa § 40 ods. 2 Zákona č. 244/2002 Z. z., súd v konaní o žalobe na zrušenie rozhodcovského rozsudku vždy preskúma, či sú dôvody na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. b) Zákona č. 244/2002 Z. z..
12. Z obsahu podanej žaloby žalobcami 1/, 2/ na tunajší súd dňa 09. 05. 2016 tunajší súd zistil, že okrem dôvodu, že došlo k prerušeniu rozhodcovského konania zo zákona a nemohol byť z tohto dôvodu vydaný rozhodcovský rozsudok dňa 12. 04. 2016 žalobcovia 1/, 2/ namietali, že konanie pred rozhodcovským súdom neprebiehalo podľa pravidiel dohodnutých účastníkmi, pretože žalobcovia dodatočne zistili, že rozhodcovský súd bol, či mohol byť pri svojom rozhodovaní zaujatý, a to vzhľadom k pomeru rozhodcu k žalovanému. V tomto smere poukázali na čl. 14 bod 14.2 a čl. 15 bod 15.1 veta prvá Rokovacieho poriadku Rozhodcovského súdu v Žiline, ako aj na § 9 ods. 1 Zákona č. 244/2002 Z. z.. Z obsahu podanej žaloby však tunajší súd zistil, že žalobcovia 1/, 2/ okrem obsahu jednotlivých vyššie citovaných článkov a ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní napádali rozhodcovský rozsudok len vzhľadom k pomeru rozhodcu k žalovanému, ktorý bližšie nešpecifikovali. Na základe obsahu týchto ustanovení mali za to, že bol naplnený dôvod pre zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. a) bod 4 Zákona č. 244/2002 Z. z. (IV žaloby).
13. Žalobca 2/ ďalej namietal, že voči nemu nebolo riadne vedené rozhodcovské konanie, keď o tom, že také konanie sa viedlo, sa dozvedel až z rozhodcovského rozsudku, ktorý dostal od žalobcu 1/. Namietal, že v konaní bolo doručované a všetky úkony boli vykonávané voči advokátovi O.. A. S., advokátovi, so sídlom E. X, A., Č. X., zapísaného v zozname ČAK pod reg. č. XXXX, ktorému žalobca 2/ nikdy neudelil na zastupovanie splnomocnenie. Ak bol na splnomocnení a na všetkých ďalších úkonoch podpis žalobcu 2/, nejedná sa o jeho vlastný podpis. Uvedené je možné na prvý pohľad zistiť z porovnania podpisov, napr. na plnomocenstve a písomnosti označenej ako odpoveď na dotaz zo dňa 11. 02. 2016 a na druhej strane na zmluve o pôžičke, kde je celkom zrejmé, že ide o dva rôzne podpisy. V čl. VI žaloby žalobca 1/, 2/ namietali, že ust. čl. II ods. 4 Zmluvy o pôžičke je neplatné pre rozpor so zákonom a pre rozpor s dobrými mravmi. Na základe týchto skutočností žiadal teda vydať rozhodnutie, ktorým by súd zrušil rozhodcovský rozsudok vydaný rozhodcovským súdom v Žiline, so sídlom Jánošíkova 264, Žilina pod sp. zn. RRS 2015/25 zo dňa 12. 04. 2016. Podľa tvrdenia žalobcov 1/, 2/ bol im prostredníctvom ich právneho zástupcu dňa 14. 04. 2016 doručený rozhodcovský rozsudok a preto lehota na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského posudku začala plynúť dňom 15. 04. 2016 a uplynula dňom 23. 06. 2016. Do tejto lehoty boli teda žalobcovia 1/, 2/ oprávnení podať žalobu na zrušenie rozhodcovského rozsudku i s presnou špecifikáciou dôvodov, pre ktoré tak činia. Žalobcovia 1/, 2/ podali žalobu dňa 09. 05. 2016, t. j. podali ju včas.
14. Žalovaný po rozhodnutí Krajského súdu v Banskej Bystrici súdu predložil prípis rozhodcu A.. U. Š.U., ktorý predmetný rozsudok rozhodcovského súdu v Žiline vydal a zároveň odkázal na rozhodnutia Okresného súdu v Šumperku č. jednania 218C 64/2014 zo dňa 20. 06. 2015, ako i na uznesenie Krajského súdu v Ostrave č. jednania 69Co 292/2015 zo dňa 24. 09. 2015, z ktorých je zrejmé, že manželia P. sa v konaní domáhali vecnej i miestnej príslušnosti rozhodcovského súdu v Žiline. Z obsahu vyjadrenia A.. U. Š. súd zistil, že tento potvrdil, že bol v minulosti rozhodcom rozhodcovského súdu v Žiline, so sídlom Žilina, Jánošíkova 264. Rovnako potvrdil, že bol rozhodcom vo veci RRS 2015/25 vo veci žalobcu S. I. proti žalovaným I. P. W. O. P.. V danom rozhodcovskom konaní vydal rozhodcovský rozsudok, ktorým úkonom jeho vedomosť o predmetnej veci skončila. Rovnako má vedomosť, že rozhodcovský spis bol predložený Okresnému súdu Banská Bystrica do predmetného konania 63Cr 6/2016. Vo vyjadrení potvrdil vznesenie námietky nedostatku právomoci rozhodcovského súdu v Žiline, s ktorou sa v rozsudku riadne vysporiadal aj s poukázaním na príslušné uznesenia Okresného súdu v Šumperku a Krajského súdu v Ostrave. Pred rozhodnutím riešil i námietku O. P. na nesprávnosť doručovania jej osobe. So všetkými námietkami sa v rozhodnutí vysporiadal. K námietke zaujatosti Stáleho rozhodcovského súdu alebo rozhodcu uviedol, že žiadna námietka alebo čo i len pochybnosť zo strany žalobcu ani žalovaného vznesená v konaní nebola, inak by bol o nej rozhodol. Vo vyjadrení potvrdil, že žiadneho z účastníkov sporu nepoznal a ani nepozná. Rozhodcom rozhodcovského súdu bol v období od 31. 07. 2012. o čom svedčí Obchodný vestník SR č. XXXXXXX Č.. XXX/XXXX. Ďalej potvrdil, že nebol rozhodcom Stáleho rozhodcovského súdu v čase, keď bol rozhodcom O.. A. T. alebo jeho manželka, pričom nemal vedomosť, či tieto osoby boli rozhodcami tohto súdu. Funkcia rozhodcu
mu zanikla dňa 31. 12. 2016, keďže od 01. 07. 2017 Stály rozhodcovský súd prestal spĺňať náležitosti na svoju existenciu vyžadovanú Zákonom č. 244/2002 Z. z.. Súdu ďalej uviedol, že O.. A. T. pozná, keďže pracujú v jednom regióne a pri rôznych príležitostiach sa môžu náhodne stretnúť. W. T. osobne nepozná. O tom, že by S. I. mal byť príbuzným O.. A. T. alebo jeho manželky, nevie. Spis mu bol predložený po zaplatení súdneho poplatku v rozhodcovskom konaní, o predmete rozhodovaného sporu s nikým nekomunikoval.
15. Právny zástupca žalobkyne 2/ až na pojednávaní uskutočnenom dňa 13. 07. 2020 začal v konaní namietať tú skutočnosť, že rozhodcovský súd nemohol predmetnú vec rozhodnúť, keďže nešlo ani o tuzemský ani o medzinárodný vzťah. Jednalo sa o vzťah medzi českými občanmi a podľa jej názoru mal daný vzťah riešiť príslušný český súd. Žalovaný ohľadne týchto tvrdení oponoval tým, že sa pôvodne obrátil na Okresný súd v Šumperku, v ktorom práve žalobcovia namietali príslušnosť českého súdu rozhodnúť danú vec vzhľadom na rozhodcovskú doložku. Rozhodnutie Okresného súdu v Šumperku bolo potvrdené i Krajským súdom v Ostrave. Vec preto bola rozhodovaná príslušným v rozhodcovskej doložke dohodnutým rozhodcovským súdom. Právny zástupca žalovaného rovnako predložil ako dôkaz genézu rozhodcovského súdu v Žiline, s ktorou súd strany oboznámil (viď. čl. 253). Na pojednávaní uskutočnenom dňa 06. 08. 2020 ďalej právny zástupca žalobkyne 2/ namietal tú skutočnosť, že rozhodcovský súd rozhodol o premlčanom nároku napriek tomu, že žalobcovia v rozhodcovskom konaní premlčanie namietali. Túto skutočnosť považuje za rozpor s verejným poriadkom. Rovnako až na pojednávaní dňa 06. 08. 2020 právny zástupca žalobkyne 2/ začal poukazovať na skoršie podanie žaloby na rozhodcovský súd dňom 29. 12. 2014, kedy sa žalovaný tiež obrátil so žalobou aj na Okresný súd v Šumperku voči žalovaným a terajším žalobcom 1/, 2/. Toto konanie bolo vedené na rozhodcovskom súde pod sp. zn. RRS 2015/01. Žalobca a teda žalovaný v tomto konaní zobral žalobu počas rozhodovania okresného súdu podanú na rozhodcovský súd späť a toto konanie bolo dňom 16. 03. 2015 právoplatne zastavené. Pred Okresným súdom v Šumperku žalobcovia 1/, 2/ v tomto konaní podali námietku, že predmetné konanie podlieha rozhodcovskej doložke a tento spor má byť rozhodnutý pred rozhodcovským súdom v Žiline. Okresný súd v Šumperku potom uznesením č.j. 218C 64/2014 - 34 dňa 29. 06. 2015 konanie zastavil v danej veci ,vzhľadom na podanú námietku žalovaných uplatnenú najneskôr pri prvom ich úkone. Predmetné rozhodnutie bolo na základe odvolania podaného S. I. potvrdené Krajským súdom v Ostrave v konaní č. 69Co 292/2015 - 45 zo dňa 24. 09. 2015. Krajský súd pritom skonštatoval, že otázku platnosti rozhodcovskej zmluvy je treba posudzovať podľa slovenského práva, predovšetkým podľa Zákona č. 244/2002 Z. z.. Žalovaný v tomto konaní po zastavení konania okresným súdom podal v zákonnej lehote 30 dní druhýkrát žalobu na rozhodcovský súd a to dňa 31. 07. 2015, pričom vzhľadom na argumentáciu právneho zástupcu žalobcu v tomto konaní, že podaním žaloby na Okresný súd v Šumperku nedošlo k spočívaniu lehoty mal za to, že nárok uplatnený žalobou na rozhodcovskom súde dňa 31. 07. 2015 bol premlčaný a vzhľadom na námietku premlčania nemal byť priznaný. Žalovaná strana pritom oponovala argumentáciou, že strany si v zmluve o pôžičke dohodli 10 ročnú premlčaciu lehotu, čo bolo podľa starého českého Občianskeho zákonníka možné. Pokiaľ ide o námietku nestrannosti sudcu, súd z rozhodcovského spisu zistil, že žalobcovia 1/, 2/ v rozhodcovskom konaní takúto námietku vo svojich podaniach nevzniesli. Túto námietku vzniesli len v podanej žalobe. Ako jeden z dôvodov pre zrušenie rozhodcovského rozsudku, a to priamo v žalobe doručenej súdu dňa 09. 05. 2016 a to bez bližšej špecifikácie možnej zaujatosti, len odkazom na ustanovenia Rokovacieho poriadku, resp. Zákona o rozhodcovskom konaní. V doplnení k žalobe žalobcovia 1/, 2/ doplnili svoje námietky o špecifikáciu dôvodov podania žaloby týkajúce sa zaujatosti rozhodcu, ktoré boli doplnené v lehote do 23. 06. 2016, kedy mala skončiť lehota pre podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Žalobcovia 1/, 2/ tvrdili blízky rodinný vzťah medzi zakladateľom predmetného rozhodcovského súdu a jeho bývalým rozhodcom O.. A. T., ktorý by mal participovať na jeho fungovaní a matkou žalovaného pani I. I.. Ide pravdepodobne o manželku O.. T., pričom pani T. je tiež bývalá rozhodkyňa tohto rozhodcovského súdu a sestrou matky žalovaného. O.. A. T. by mal byť strýkom žalovaného. O.. A. T. v roku 1994 založil v Českej republike obchodnú spoločnosť MIAL v.o.s. so sídlom Babice 78, pričom jedná sa o nehnuteľnosť, ktorej spoluvlastníčkou bola v tej dobe práve matka žalovaného a žalovaný v tejto nehnuteľnosti býval a mal tam miesto podnikania. Taktiež poukázal na možnosť zvolenia si bližšieho rozhodcovského súdu sídliaceho v Českej republike. Žalovaný tieto tvrdenia poprel. Rovnako tiež poukázal , že v konaní pred rozhodcovským súdom boli všetky písomnosti a úkony doručované žalobcom riadne a to zvolenému advokátovi O.. A. S., pričom rozhodcovský súd túto skutočnosť preveroval a na základe kladného vyjadrenia žalobkyne 2/ v tomto konaní, považoval doručenie zásielok rozhodcovského súdu za účinné. Rovnako právny zástupca žalovaného poukázal na právne závery Krajského súdu v Banskej Bystrici ohľadne právomoci a príslušnosti rozhodcovského
súdu rozhodnúť predmetný spor. Právny zástupca žalovaného poukázal, že predmetom preskúmavania rozhodcovského rozsudku tunajším súdom môžu byť len procesné otázky, presne vymedzené v zákone. Na základe takto vykonaného dokazovania strany sporu nemali návrhy na doplnenie dokazovania a preto súd rozhodol vo veci samej. Podľa § 40 ods. 1a bod 4 Zákona č. 244/2002 Z. z., Tuzemský rozhodcovský rozsudok môže byť zrušený príslušným súdom len na základe žaloby účastníka rozhodcovského konania podanej proti druhému účastníkovi rozhodcovského konania, ak a) účastník rozhodcovského konania preukáže, že 4. rozhodcovský súd nebol ustanovený, rozhodcovské konanie neprebiehalo spôsobom dohodnutým účastníkmi rozhodcovského konania alebo že sa táto dohoda neuzavrela, ak ustanovenie rozhodcovského súdu alebo priebeh rozhodcovského konania bol v rozpore s ustanoveniami tohto zákona, ak tieto skutočnosti mohli mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej alebo
Podľa § 40 ods. 1 písm. b) Zákona č. 244/2002 Z. z., Tuzemský rozhodcovský rozsudok môže byť zrušený príslušným súdom len na základe žaloby účastníka rozhodcovského konania podanej proti druhému účastníkovi rozhodcovského konania, ak b) súd zistí, že sú dôvody, pre ktoré by boli odopreté uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku aj bez návrhu účastníka podľa § 50 ods. 2 tohto zákona.
Podľa § 50 ods. 2 Zákona č. 244/2002 Z. z., súd príslušný na uznanie rozhodnutia, na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu odoprie uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku aj bez návrhu účastníka konania, proti ktorému sa cudzí rozhodcovský rozsudok uplatňuje, ak zistí, že podľa právneho poriadku Slovenskej republiky nemožno predmet sporu riešiť v rozhodcovskom konaní alebo by jeho uznanie a výkon boli v rozpore s verejným poriadkom.
16. Na základe vykonaného dokazovania v danej veci mal súd za preukázané, že žaloba žalobkyne 2/ nebola voči žalovanému 2/ dôvodná a preto súd žalobu žalobkyne 2/ voči žalovanému zamietol. Súd odôvodňuje predmetné rozhodnutie nasledovne.
17. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že žalobcovia sa na tunajší súd riadne a včas obrátili so svojou žalobou ohľadne zrušenia rozhodcovského rozsudku, vydaného Rozhodcovským súdom v Žiline, č. k. RRS 2015/25 zo dňa 12. 04. 2016, ktorá bola podaná v súlade s ust. § 41 Zákona č. 244/2002 Z. z. Rovnako strany sporu nenamietali i uzavretie Rozhodcovskej doložky k Zmluve o pôžičke zo dňa 11. 07. 2011, na základe ktorej príslušným pre rozhodovanie sporov z tejto zmluvy mal byť Rozhodcovský súd v Žiline, so sídlom V. Tvrdého 17, Žilina, ktorého sídlo neskôr bolo zmenené na Žilinu, Jánošíkova 264. Žalobcovia v konaní tvrdili, že dňa 14. 04. 2016 bol O.. A. S., W. S. S. E.Í. X, A., Č., doručený rozhodcovský rozsudok rozhodcovského súdu č.sp. RRS 2015/25 zo dňa 12. 04. 2016, ktorým boli žalobcovia spoločne a nerozdielne zaviazaní k úhrade dlžnej istiny s príslušenstvom, zmluvnej pokuty a zaviazaní i k náhrade trov konania. Z obsahu rozhodcovského spisu súd zistil, že žalobcovia udelili plnú moc O.. A. S., aby ich vo všetkých právnych veciach zastupoval, ktorá bola vystavená žalobcami v tomto konaní dňa 14. 12. 2015. Vzhľadom na rozdielnosť podpisov žalobkyne 2/ v tomto konaní, rozhodcovský súd vyzval O. P., aby sa vyjadrila, či podpísala plnú moc právnemu zástupcovi, ktorú jej predložil v prílohe listu. Dňa 11. 02. 2016 O. P.Á. oznámila rozhodcovskému súdu, že potvrdzuje, že plnú moc O.. A. S. dňa 14. 12. 2015 podpísala. Na základe týchto listinných dôkazov mal súd za dostatočne preukázané, že rozhodcovský súd neporušil ustanovenia o doručovaní jeho rozhodnutí splnomocneným zástupcom strán.
18. Žalobcovia však podali žalobu z dôvodu, že rozhodcovské konanie neprebiehalo spôsobom dohodnutým účastníkmi rozhodcovského konania, ktorá skutočnosť mohla mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej, konkrétne na zákonnosť vydaného rozhodnutia. Poukázali, že dňa 11. 04. 2016 bolo v insolvenčnom registri ČR zverejnené uznesenie Krajské súdu v Ostrave, pobočka v Olomouci, sp. zn. KSOL 16 INS 1613/2015 - B5 zo dňa 05. 04. 2016, ktorým bol prehlásený na majetok žalobcu 1/ konkurz. Z tohto dôvodu tvrdili, že uvedený rozsudok rozhodcovský súd nemal vydávať, nemal ho doručovať stranám sporu, keďže ho vydal v období keď bolo konanie zo zákona prerušené (§ 263 Zákona č. 182/2006 Sb). Z tohto dôvodu tvrdili, že v rozhodcovskom konaní nebolo postupované podľa všeobecne platných predpisov napriek tomu, že uvedená povinnosť bola stanovená aj priamo v Rokovacom poriadku predmetného rozhodcovského súdu (čl. 32 ods. 2 Rokovacieho poriadku).
Rovnako tento dôvod odôvodňovali aj prípadnou zaujatosťou rozhodcovského súdu rozhodnúť danú vec pre pomer rozhodcu k žalovanému.
19. Krajský súd v Banskej Bystrici rozsudok tunajšieho súdu vydaný pod č. k. 63Cr 6/2016 - 144 zo dňa 25. 10. 2018 vo výroku I. ktorým bol zrušený rozhodcovský rozsudok vydaný rozhodcovským súdom v Žiline, so sídlom Jánošíková 264, Žilina, pod sp. zn. RRS 2015/25 zo dňa 12. 04. 2016 voči žalobcovi 1/ potvrdil a výrok I. rozsudku voči žalobkyni 2/ zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. V bode 39 tohto rozsudku Krajský súd v Banskej Bystrici poukázal na právomoc rozhodcovského súdu rozhodnúť daný spor a preto súd námietku nedostatku právomoci tohto súdu rozhodnúť spor považoval za irelevantnú, keďže podľa právneho poriadku Slovenskej republiky možno predmet sporu, ktorý vznikol medzi žalobcami 1/, 2/ a žalovaným riešiť v rozhodcovskom konaní. Rovnako tunajší súd na základe námietok žalobcov nezistil, že by jeho uznanie a výkon boli v rozpore s verejným poriadkom. Súd pritom z obsahu rozhodcovského rozsudku zistil, že rozhodca sa zaoberal všetkými vytýkanými námietkami žalobcov 1/, 2/ v danom konaní, týkajúcich sa právomoci rozhodcovského súdu rozhodnúť spor, premlčacej doby, ako i nároku na úroky z omeškania a zmluvnú pokutu, s ktorými námietkami sa v rozhodnutí i vysporiadal. Uznanie a výkon rozhodcovských rozhodnutí vyplývajúcich zo sporov medzi osobami fyzickými alebo právnickými a vydaných na území iného štátu než toho, v ktorom sa žiada o ich uznanie a výkon, upravuje Newyorský dohovor uzavretý dňa 10. 06. 1958 v New Yorku. Rozhodcovské rozhodnutie zahŕňa pritom nielen rozhodnutia vydané rozhodcami ustanovenými na každý jednotlivý prípad, ale aj rozhodnutia vydané stálymi rozhodcovskými orgánmi, ktorým sa strany podrobili. Pritom súd zmluvného štátu, u ktorého sa podala žaloba v záležitosti, o ktorej strany uzavreli dohodu, odkáže na rozhodcovské konanie na žiadosť jednej z nich, iba že zistí, že spomenutá dohoda je neplatná, neúčinná alebo nespôsobilá na použitie. Tak to bolo i v prípade Okresného súdu Šumperk, ktorý konanie z dôvodu uzavretia rozhodcovskej doložky konanie v danej veci zastavil a uvedené rozhodnutie tohto súdu bolo potvrdené i Krajským súdom v Ostrave vyššie citovaným. Každý zmluvný štát potom uzná rozhodcovské rozhodnutie za záväzné a povolí jeho výkon podľa predpisov o konaní, ktoré platia na území, kde sa rozhodnutie uplatňuje, za podmienok určených v ďalších článkoch Newyorskej dohody. Pre uznanie a výkon rozhodcovských rozhodnutí, na ktoré sa vzťahuje dohovor sa neurčia podstatne ťažšie podmienky alebo vyššie súdne poplatky, než sú určené pre uznanie a výkon rozhodcovských rozhodnutí miestnych. Preto, aby sa dosiahlo uznanie a výkon, musí strana, ktorá žiada o uznanie a výkon, predložiť so žiadosťou prvopis rozhodnutia riadne potvrdený alebo jeho riadne overenú kópiu a prvopis dojednania spomenutého v článku II dohovoru alebo riadne overenú kópiu (Dohodu o rozhodcovskej doložke). V čl. V. sa potom uvádzajú dôvody, pre ktoré možno uznanie a výkon rozhodnutia odoprieť, pričom súd z obsahu spisu a rozhodcovského, nezistil žiadne dôvody, pre ktoré by uznanie a výkon rozhodcovského rozhodnutia mohlo byť odopreté. I Krajský súd v Ostrave pripustil, že rozhodcovská zmluva je prípustná podľa § 2 ods. 1, 2 Zákona č. 216/1994 Sb., keďže sa jedná o majetkový spor (zo zmluvy o pôžičke), v ktorom by strany nepochybne mohli uzavrieť zmier. Rovnako poukázal i na § 1 ods. 2 Zákona o rozhodcovskom konaní č. 244/2002 Z. z., keď v rozhodcovskom konaní možno rozhodovať všetky spory týkajúce sa právnych vzťahov, ohľadom ktorých možno uzatvoriť dohodu o urovnaní, vrátane sporov o určení, či tu právo alebo právny vzťah je alebo nie je. V danej veci je nepochybne možno uzavrieť dohodu o urovnaní a preto spor spadá pod uvedený Zákon o rozhodcovskom konaní, keďže nejde o vzťah medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Takisto rozhodcovská doložka bola uzavretá v súlade s § 3 ods. 1 Zákona č. 244/2002 Z. z., a takisto bola dodržaná písomná forma ustanovená v § 4.
20. Pokiaľ žalobkyňa 2/ namietala zaujatosť rozhodcovského súdu v súlade s ňou citovanými článkami Rokovacieho poriadku Rozhodcovského súdu v Žiline a § 9 ods. 1 veta prvá Zákona č. 244/2002 Z. z. a § 14 ods. 1 OSP, súd v tomto smere poukazuje na predložený dôkaz zo strany žalovaného, a to vyjadrenie rozhodcu, ktorý daný spor rozhodol, A.. U. Š., na základe ktorého mal za to, že nebol dôvod na vyslovenie zaujatosti rozhodcu rozhodnúť daný spor a i bez zbytočného dokladu o tom informovať zmluvné strany (strany rozhodcovského konania). Žalobcovia 1/, 2/ namietali zaujatosť rozhodcu, resp. rozhodcovského súdu pre určitý blízky vzťah O.. A. T. k žalovanému, ktorý však bol rozhodcom predmetného rozhodcovského súdu do 31. 07. 2012, kedy ukončil činnosť rozhodcu rozhodcovského súdu a bol zo zoznamu rozhodcov vymazaný a ktorým dňom bol do zoznamu rozhodcov následne zapísaný A.. U. Š.U.. To znamená, že žalobkyňou 2/ uvedené tieto osoby neboli v čase rozhodovania sporu A.. U. Š.U. súčasne rozhodcami daného rozhodcovského súdu, pričom A.. U. Š. síce nepoprel, že O.. T. pozná, avšak nie je v takom vzťahu k nemu, aby vznikla pochybnosť o jeho zaujatosti rozhodnúť predmetný spor (viď. genéza rozhodcovského súdu v Žiline č. l. 253). Súd preto i tento dôvod nemal pre zrušenie rozhodcovského súdu za preukázaný zo strany žalobkyne 2/.
21. Súd nie je oprávnený posudzovať hmotnoprávne námietky žalobkyne 2/ v spojitosti s vydaným rozhodcovským rozsudkom rozhodcovského súdu, ako je skúmanie zmluvy o pôžičke uzavretej medzi stranami sporu, resp. či jej ustanovenia sú alebo nie sú v rozpore s hmotným právom. Takisto nie je oprávnený posudzovať dodržiavanie hmotnoprávnych lehôt pre priznanie nároku uplatnenom v rozhodcovskom konaní (zisťovanie premlčania nároku). Okrem iného tieto skutočnosti začala žalobkyňa 2/ predkladať súdu až po uplynutí koncentračnej zásady v zmysle ust. § 153 ods. 2 CSP napriek tomu, že tieto skutočnosti mohla uviesť už priamo v žalobe. Súd preto i pri rozhodovaní o nároku k týmto potom neprihliadol, keďže boli prednášané žalobkyňou 2/ až na pojednávaniach po zrušení rozsudku OS BB voči nej Krajským súdom v Banskej Bystrici. Na základe týchto uvedených skutočností mal súd za to, že žaloba žalobkyne 2/ nie je dôvodná voči žalovanému a preto ju zamietol. Súd pritom odkazuje i na argumentáciu krajského súdu v bodoch 56., 57, 58., 59., 60 rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici vydaným pod č. k. 43CoR 3/2019 zo dňa 20. 11. 2019, ktoré závery si tunajší súd osvojil. Na základe týchto záverov bol rozhodcovský súd v Žiline oprávnený pokračovať po podaní žaloby na rozhodcovský súd v konaní voči žalovanej 2/ a teraz žalobkyne 2/ v tomto konaní a po vykonanom dokazovaní vydať rozhodcovský rozsudok voči nej. Súd pritom nezistil porušenie procesných ustanovení o priebehu vedenia rozhodcovského konania, pričom rovnako v rozhodcovskom konaní bolo skúmané udelenie splnomocnenia žalovanou 2/ (žalobkyňou 2/ v tomto konaní) právnemu zástupcovi, ktoré preveroval rozhodca v rozhodcovskom konaní. Žalobkyňa 2/ dala súhlasné stanovisko k udeleniu splnomocnenia svojmu zvolenému právnemu zástupcovi a preto súd nemal následne ďalšie pochybnosti o tom, že i rozhodcovské rozhodnutie bolo žalovanej 2/ a teda žalobkyni 2/ v tomto konaní riadne doručené, ako i všetky zásielky rozhodcovského súdu cez jej riadne zvoleného právneho zástupcu. Súd preto nezistil dôvody citované žalobkyňou 2/, ktoré by boli dôvodom rozhodnutia súdu o zrušení rozhodcovského rozsudku voči nej a preto žalobu zamietol.
22. O trovách konania tunajší súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanému, ktorý mal plný úspech vo veci priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni 2/ v celom rozsahu (100%). O trovách konania rozhodne súd postupom podľa § 262 ods. 2 CSP.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu j e prípustné odvolanie do 15 dní od doručenia jeho písomného vyhotovenia vo vyhotovení dvojmo alebo ústne do zápisnice prostredníctvom tunajšieho súdu na Krajský súd v Banskej Bystrici.
Podľa § 363 CSP v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.