Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_41Cob-34-2019.pdf
PDF · 117.51 KB
Case nature
Area
Subarea
41Cob/34/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Miriam Boborovej Sninskej a členov senátu JUDr. Miroslavy Púchovskej a JUDr. Mariána Blahu, v právnej veci žalobcu COMMER Co, spol. s r. o., so sídlom Novomeského 520/22, 965 01 Žiar nad Hronom, zastúpeného advokátom JUDr. Martinom Dolinajom, so sídlom Štúrova 50, 968 01 Nová Baňa, proti žalovanému Stavebné bytové družstvo, so sídlom Pod Donátom 3, 965 01 Žiar nad Hronom, IČO: 00176192, zastúpeného advokátkou JUDr. Janou Šálkovou, so sídlom Bystrická 1029/101, 966 81 Žarnovica, o žalobe na zaplatenie 18.738,06 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Žiar nad Hronom č. k. 12Cb/13/2006-520 zo dňa 27.novembra 2018
rozhodol:
I. Rozsudok Okresného súdu Žiar nad Hronom, č.k. 12Cb/13/2006-520 zo dňa 27. novembra 2018 potvrdzuje.
II. Žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Žalobou doručenou súdu dňa 14.12.2005 sa žalobca v pôvodnom označení ako E. K. TV Y. služba domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 548,618 Sk spolu s 18,6 % úrokom z omeškania zo sumy 103.710 Sk od 15.12.2001 do zaplatenia, zo sumy 111.227,-Sk od 15.01.2002 do zaplatenia, zo sumy 111.227,-Sk od 15.02.2002 do zaplatenia, zo sumy 111.227,- Sk od 15.03.2002 do zaplatenia a zo sumy 111.227,- Sk od 15.04.2002 do zaplatenia a to z titulu náhrady škody na ušlom zisku s odkazom na uzatvorenú zmluvu o dielo medzi pôvodným žalobcom a žalovaným v roku 1995, predmetom ktorej bolo servisné zabezpečenie dodávky televízneho, satelitného a terestrického prijímacieho systému vonkajších a vnútorných rozvodov. Po pripustení zmeny pôvodnej žaloby súd konal o žalobe žalobcu, ktorou sa domáhal zaplatenia 13 % úroku z omeškania z jednotlivých dlžných súm a 0,2 %-ného denného úroku z omeškania. Súd uviedol, že počas konania pôvodný žalobca postúpil pohľadávku na COMMER Co, spol.s.r.o. Žiar nad Hronom a ďalej súd koná s takto označeným žalobcom. Žalobca upresnil svoj nárok a žiadal, aby žalovaný bol zaviazaný k zaplateniu sumy 1.913,66 Eur spolu s 13 % úrokom z omeškania ročne s jednotlivých dlžných súm a tiež 0,2 % denným úrokom počítaným z dlžných súm s odkazom na uzatvorenú nielen zmluvu o dielo medzi pôvodným žalobcom a žalovaným, ale i s poukazom na iné uzatvorené zmluvy s individuálnymi účastníkmi s tvrdením, že sa jedná o úroky jednak zákonné z titulu omeškania, a tiež úroky zmluvné, dohodnuté v zmysle takto uzatvorených zmlúv. O takomto nároku žalobcu rozhodol okresný súd rozsudkom sp. zn. 12Cb/13/2006-306 zo dňa 25.6.2009 a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.913,66 Eur spolu s 13%-ným ročným úrokom z omeškania počítaným z jednotlivých dlžných súm a vo zvyšku žalobu žalobcu zamietol. Po podaní odvolania odvolací súd rozsudkom sp. zn. 41Cob/20/2010 zo dňa 23.6.2010 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku, ktorým okresný súd zaviazal žalovaného zaplatiť sumu 1.913,66 Eur potvrdil. Vo zvyšnej časti výrok rozsudku ohľadom zaplatenia úrokov z omeškania zrušil a vec
vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Po opätovnom rozhodnutí okresného súdu krajský súd uznesením sp. zn. 41Cob/98/2011 zo dňa 21.12.2011 rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Po čiastočnom plnení zo strany žalovaného, predmetom konania zostal len uplatňovaný nárok na priznanie príslušenstva, a to vo výške 13% ročne zo sumy 3.442,54 Eur od 16.12.2001 do 12.9.2006, ďalej zo sumy 3.692,06 Eur od 16.1.2002 do 12.9.2006 a zo sumy 3.867,82 Eur od 12.2.2002 do 12.9.2006, zo sumy 3.867,82 Eur od 16.3.2002 do 12.9.2006 a zo sumy 1.954,16 Eur od 16.4.2002 do 12.9.2006 a zo sumy 1.913,66 Eur odo dňa 16.4.2002 do 12.8.2010. Žalobca si uplatňoval nárok na zaplatenie 13%-ného úroku z omeškania ročne z jednotlivých dlžných súm, a to odo dňa splatnosti podľa tvrdenia žalobcu ceny za plnenie podľa jednotlivých mesiacov zo zmluvy o dielo uzatvorenej medzi pôvodným žalobcom a žalovaným v roku 1995, ako i zo zmlúv individuálne uzatvorených s jednotlivými účastníkmi. Žalobca ďalej tvrdí, že ušlý zisk vznikol priebežne (mesačne) a bol tvorený jednak stratou z tržby a tiež tým, že nedošlo podľa zmluvy k jednotlivých úhradám za služby zmluvne zabezpečených, v dôsledku čoho vznikla škoda na strane žalobcu z titulu omeškania, a to vo výške zmluvne dohodnutej zmluvnej pokuty 0,2% denne. Žalobca škodu preukazoval predložením vypracovaného znaleckého posudku znaleckou organizáciou Corrpora, a. s. Bratislava s tým, že žalovaný porušil zmluvnú povinnosť, ku ktorej sa zaviazal zmluvou o dielo uzatvorenej medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným v roku 1995 a znemožnil žalobcovi prevádzkovanie telefónnych káblov, čím mu spôsobil škodu na ušlom zisku.
2. Po vykonanom dokazovaní okresný súd ustálil, že žalobca nepreukázal, že pred podaním žaloby kvalifikovanou výzvou uplatnil voči žalovanému riadnym spôsobom nárok na náhradu škody čo do výšky a dôvodu, a preto súd považoval za takúto kvalifikovanú výzvu na náhradu škody až doručenie žaloby žalobcu pre žalovaného dňa 8.2.2006. Úrok z omeškania preto súd mohol žalobcovi priznal najskôr až odo dňa nasledujúceho po márnom uplynutí času na dobrovoľné plnenie, lebo škodca je povinný nahradiť škodu prvý deň potom, čo ho veriteľ o náhradu škody požiada kvalifikovaným spôsobom, pričom súd za takúto výzvu v prejednávanej veci považoval práve doručenie žaloby pre žalovaného. Obchodný zákonník neobsahuje ustanovenie času plnenia nároku oprávneného z titulu náhrady škody, a preto s poukazom na ust. § 340 ods. 2 Obchodného zákonníka mal súd za to, že povinnosťou je takéto plnenie poskytnúť prvý deň potom, čo veriteľ dlžníka o plnenie kvalifikovaným spôsobom požiadal. Pokiaľ nie je určený čas v zmluve, veriteľ je oprávnený požadovať plnenie záväzku ihneď, dlžník je povinný záväzok splniť bez zbytočného odkladu. Z tohto dôvodu priznal súd žalobcovi nárok na úrok z omeškania, ktorý uplatňovať vo výške 13% ročne zo sumy 16.824,40 eur, nie však ako to požadoval žalobca, ale až odo dňa nasledujúceho po doručení žaloby, t. j. odo dňa 9.2.2006 do 12.9.2006, t. j. kedy žalovaný poskytol pre žalobcu v tomto rozsahu dobrovoľné plnenie. Súd z identických dôvodov priznal žalobcovi nárok na úroky z omeškania vo výške 13 % ročne zo sumy 1.913,66 eur, a to odo dňa 9.2.2006 do času dobrovoľného plnenia, ktoré bolo poskytnuté pre žalobcu zo strany žalovaného dňa 12.8.2010. Súd nepriznal žalobcovi ďalšie úroky uplatňované odo dňa nasledujúceho tak, ako to žalobca tvrdil, a to po splatnosti jednotlivých súm s odkazom na uzatvorenú zmluvu o dielo, pretože predmetom tohto konania, ako uplatňovaný nárok zo strany žalobcu voči žalovanému nebol nárokom z titulu zmluvného záväzku, ale nárokom z titulu zodpovednosti za škodu. Zmluvne dohodnutý úrok z omeškania je záväzkovým vzťahom nie medzi žalobcom a žalovaným, ale medzi žalobcom a tretími subjektmi, pokiaľ sa domáhal úroku z omeškania vo výške 0,2 % denne z dlžnej sumy, čo premietli do konečného úroku z omeškania uplatňovaného odo dňa nasledujúceho po splatnosti jednotlivých plnení v zmysle takto individuálne uzatvorených zmlúv, takýto zmluvný úrok z omeškania o individuálnych účastníkoch podľa názoru súdu nepredstavuje zákonný úrok z omeškania v súvislosti s poskytnutím oneskoreného plnenia z titulu náhrady škody, a preto súd vo zvyšnej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol. Ďalej súd uviedol, že žalobca si uplatnil len nárok na uplatnenie úroku z omeškania vo výške 13% ročne, pričom súd je žalobným petitom žalobcu viazaný, a z toho dôvodu preto nerozhodoval nad rámec uplatňovaného nároku pre žalobcu z titulu úroku z omeškania, ktorý v čase omeškania s poskytnutým plnením nároku na náhradu škody predstavoval podľa súdu výšku úrokovej sadzby v rozsahu 19,25%. O náhrade trov rozhodol súd v zmysle ust. § 255 ods. 2 CSP podľa pomeru úspechu a neúspechu predmetu konania, pričom dospel k záveru, že úspech a neúspech je v porovnaní rovnaký, a preto žiadnej zo strán nepriznal náhradu trov konania.
3. Proti rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, a to z dôvodu, že nesúhlasil s posúdením lehoty, od ktorej si žalobca uplatnil úrok z omeškania. Súd prisúdil úrok z omeškania žalobcovi od doručenia žaloby, pričom žalobca si uplatnil úrok z omeškania od splatnosti jednotlivých žalovaných súm. Žalobca uviedol, že priznanie úroku z omeškania zo žalovaných súm, až od doručenia žaloby
žalovanému je podľa žalobcu nespravodlivé, pretože žalobcovi vznikala ujma priebežne každý mesiac splatnosťou každej pohľadávky v danom mesiaci, nakoľko takú mal prevažne dohodnutú splatnosť odmeny za poskytovanie služieb s jednotlivými účastníkmi a predovšetkým žalovaným. Ďalej žalobca, resp. jeho právny predchodca priebežne vyzýval žalovaného na upustenie od protiprávneho konania s tým, že bude nútený uplatniť si nárok na náhradu celej škody od žalovaného. Tak žalovaný mal vedomosť o tom, že žalobca má uzatvorené zmluvy aj s inými účastníkmi, pričom tí jeho tvorili približne 70% väčšinu všetkých účastníkov pripojených na káblovú televíziu. Žalovaný zároveň istý čas platil E. K. za TV Y. cenu diela aj za ostatných účastníkov. Žalovaný tak mal konkrétnu predstavu o tom, aká ujma žalobcovi vzniká každý mesiac, nakoľko mal predstavu, koľko účastníkov má zazmluvnených mimo žalovaného, ale predovšetkým vedel, koľko má žalobcovi platiť žalovaný za svojich účastníkov. Žalobca preto odmieta argument, že žalovaný nemohol vedieť, koľko má zaplatiť žalobcovi do času, kým bol na to kvalifikovane vyzývaný. Ďalej uviedol, že žalobca má za to, že je namieste upustiť od príliš formalistického výkladu ustanovenia § 340 ods. 2 Obchodného zákonníka (vzhľadom na 3000 účastníkov káblových rozvodov v lokalitách Nová Baňa, Žarnovica, Banská Štiavnica), ktorý štandardne hovorí o splatnosti záväzku, ktorý ju nemá dohodnutú zmluvnými stranami, a to v lehote bez zbytočného odkladu potom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal. Ako žalobca uviedol, jeho právnemu predchodcovi vznikala ujma každý mesiac, táto ujma spôsobila to, že nakoniec v dôsledku konania žalovaného skrachoval, zanikla jeho dlhoročná snaha. Žalovaný mu neprávom znemožnil plniť kontrakt a namiesto toho dal kontrakt inému dodávateľovi, ktorý poskytoval porovnateľné služby, ale za 2-3 x vyššie ceny. Pred súdom sa žalovaný domáhal formalistického výkladu zákona o splatnosti záväzku, a tu vidí žalobca najväčšiu nespravodlivosť aj zo strany súdu v tom, že v skutku akceptuje formalistické nazeranie na otázku splatnosti. Žalobca podotýka, že nárok na náhradu škody minimálne vo vzťahu k účastníkom SBD nebol zrejme náhradou škody, ale riadnym zmluvným plnením - cenou diela, lebo žalovaný vedel, koľko má žalobcovi v danom mesiaci zaplatiť podľa zmlúv o dielo, ale neurobil tak. Žalovaný tak znemožnil žalobcovi poskytovanie plnenia zo zmluvy o dielo svojim protiprávnym konaním. Ďalej žalobca uviedol, že pôvodný žalobca nárok skutkovo vymedzil relevantnými skutkovými tvrdeniami o tom, že boli uzatvorené zmluvy so žalovaným a ostatnými účastníkmi, ktoré zmluvy ho opodstatňovali požadovať odmenu za služby od žalovaného a nebyť protiprávneho konania žalovaného, tak aj od ostatných účastníkov, nakoľko by im bol poskytol služby, za ktoré by mu museli platiť. Poukázal na protiprávne konanie žalovaného a vznik ujmy. Žalobca dal do pozornosti odvolaciemu súdu, že žalobca nepredostieral iné skutkové argumenty, ale predostieral ich právne argumenty opodstatňujúce prehodnotenie právnej kvalifikácie samotného nároku. Pôvodný žalobca, resp. jeho predošlý právny zástupca pomenovali uplatnený nárok ako nárok na náhradu škody čo ešte neznamená, že tento nárok aj musí byť po právnej stránke nárokom na náhradu škody. Rozhodujúca je žalobou opísaná „životná udalosť“ ( tu konkrétne konanie žalovaného a jeho následok ), ktorá sa vo svojej podstate zhoduje s pôvodne uvádzanými tvrdeniami pôvodného žalobcu a zisteným skutkovým stavom. V tomto ohľade je práve na tomto mieste priestor na aplikáciu zásady „iura novit curia“. V tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu ČR sp. zn. III.ÚS 2551/16 zo dňa 27.3.2018, ako aj na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33Odo/994/2006 zo dňa 31.7.2008.
4. Čo sa týka náhrady trov konania žalobca nesúhlasil s rozhodnutím súdu, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania. Žiadal, aby bolo o trovách konania rozhodnuté podľa úspechu žalobcu v danom konaní. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok okresného súdu tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 13% ročne z jednotlivých súm, a to zo sumy 3.442,54 eur od 17.12.2001 do 12.9.2006, zo sumy 3.692,06 eur od 17.1.2002 do 12.9.2006, zo sumy 3.867,82 eur od 17.2.2002 do 12.9.2006, zo sumy 3.867,82 eur od 17.3.2002 do 12.9.2006, zo sumy 1.954,16 eur od 17.4.2002 do 12.9.2006 a zo sumy 1.913,66 eur od 17.4.2002 do 12.8.2010 a zároveň aby zmenil výrok o trovách konania tak, že žalobcovi prizná plnú náhradu trov konania. Súčasťou podaného odvolania je osobné vyjadrenie žalobcu do odvolania proti rozsudku zo dňa 27.11.2018.
5. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že s uvedeným právnym názorom žalobcu nesúhlasí. Konkrétne uviedol, že žalobca vychádzal z toho, že právoplatným rozsudkom č.k. 8Cb/168/99 už v roku 2005 bola vyriešená právna otázka, keď mu okresný súd priznal úroky z omeškania zo súm žalovaných na tomto istom skutkovom a právnom základe, ako v konaní 12Cb/13/2006, a to nie od doručenia žaloby, ale od splatnosti jednotlivých žalovaných súm. Ďalej uviedol, že tvrdenie žalobcu, že uvedeným právoplatným rozhodnutím boli úroky z omeškania priznané od splatnosti jednotlivých žalovaných súm, nie sú pravdivé. Splatnosť ceny za dielo jednotlivých žalovaných súm bola dohodnutá
mesačne, takže sumy pre výpočet úrokov by sa mal mesačne navyšovať, čo ani nezodpovedá výroku rozsudku. Poukázal na skutočnosť, že boli v podstate priznané uvedeným rozsudkom duplicitné úroky. Poukázal tiež na to, že uvedený rozsudok je zmätočný a nemôže byť smerodajný pre priznanie úrokov z omeškania tak, ako požaduje v žalobe žalobca. Ďalej uviedol, že žalobcovi nič nebránilo v tom, aby údaje so svojho účtovníctva zistil a oznámil ich žalovanému a v tejto výške uplatnil nárok na náhradu škody aspoň uvedením výšky všetkých mesačných tržieb obratu a percent nákladovosti. Žalobca to však neurobil ani pri podaní prvých žalôb za určité obdobie a za určitú lokalitu, výšku ušlého zisku žalobca nekvalifikoval. Bolo by prakticky nezrealizovateľné vypisovať každý mesiac žalovanému výzvy na zaplatenie náhrady škody vzniknuté za príslušný kalendárny mesiac, aby neprišiel o žiadnu časť úrokov z omeškania. K tejto problematike žalovaný uviedol, že na kvalifikované uplatnenie škody nebolo potrebné zasielať každý mesiac výzvy, ako si žalobca mylne vysvetľuje. Stačilo iba uviesť výšku všetkých mesačných tržieb zazmluvneného obratu a percentá nákladovosti, čo sú nevyhnutné predpoklady pre určenie výšky ušlého zisku. Za spravodlivé žalobca považuje priznať úrok z omeškania od roku 1996, avšak v súdnych konaniach výšku ušlého zisku určil až súd, a to prvýkrát v roku 2004 v konaní č.k. 8Cb/168/99 pribratím znalca, ktorý musel vychádzať z dokladov žalobcu, aby mohol určiť výšku priemerných nákladov žalobcu, a z toho výšku ušlého zisku. Žalobcovi však nič nebránilo, aby tak urobil sám zo svojho účtovníctva a zistené skutočnosti oznámil žalovanému bez zbytočného odkladu potom, čo zistil, že mu škoda vznikla a kto za ňu zodpovedá. K ďalšej námietke žalobcu, že súd pristupuje formalisticky na otázku splatnosti žalovaný uviedol, že otázka právnej kvalifikácie priznanej istiny bola v konaní vyriešená, a to v tej časti rozhodnutia, ktorou nadobudla právoplatnosť. Preto je irelevantná špekulácia žalobcu, že minimálne vo vzťahu k účastníkom SBD (cca 70% všetkých účastníkov) sa nejednalo zrejme o náhradu škody, ale o riadne zmluvné plnenie = cenu diela, čím sa snaží obhájiť nárok na úrok z omeškania od splatnosti tejto ceny. K tejto problematike sa žalovaný už vyjadril dňa 9.11.2018 v časti Ad 3 a na tomto názore zotrváva. Ďalej uviedol, že právo na účtovanie úroku z omeškania bolo posudzované v tomto konaní aj odvolacím súdom, ktorý v uznesení zo dňa 13.6.2007 uložil prvostupňovému súdu vysporiadať sa s výškou úrokovej sadzby s prihliadnutím na to, kedy žalobcovi vzniklo právo na náhradu škody, teda nie, kedy boli platby za plnenie splatné a na akú výšku úrokov má žalobca nárok. Túto požiadavku prvostupňový súd v rozhodnutí zo dňa 27.11.2018 splnil a svoje rozhodnutie riadne odôvodnil. Ďalej uviedol, že právne hodnotenie základu žalovaného príslušenstva vo vyjadrení žalobcu, ako nárok na úrok z omeškania zo súm, ktoré mali zaplatiť žalobcovi žalovaný a ostatní účastníci, nemôže byť príslušenstvom právoplatne priznanej a zaplatenej istiny, nakoľko táto bola právoplatným rozhodnutím vo veci samej správne súdom kvalifikovaná ako náhrada škody (skutočná škoda ušlý zisk).
6. Čo sa týka výroku o náhrade trov konania, žalovaný súhlasí s rozhodnutím okresného súdu, pretože prvostupňový súd o náhrade trov konania rozhodol správne a v súlade so zákonom a judikatúrou. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil a priznal mu trovy odvolacieho konania v rozsahu 100%. Čo sa týka osobného vyjadrenia žalobcu, že je ochotný a pripravený plniť aj zvyšnú nerozhodnú časť žalobcových nárokov uplatnených aj v ostatných súdnych konaniach, pokiaľ medzi ním a žalobcom dôjde k dohode o oprávnenosti týchto nárokov.
7. Žalobca k vyjadreniu žalovaného v písomnom vyjadrení zo dňa 6.3.2019 uviedol k námietke žalobcu, že v jeho veci bolo už rozhodnuté o tej istej problematike v konaní č.k. 8Cb/168/99, kde mu boli priznané úroky z omeškania od splatnosti jednotlivých faktúr. Žalovaný uviedol, že sa tejto problematike nebráni, čím v podstate akceptoval skutkové zistenia a právne závery v ňom obsiahnuté. Zotrval na úroku z omeškania počítaného od splatnosti nároku na náhradu škody. Argument žalovaného, že si mal žalobca vyčísliť náklady, a tie odpočítať od kontrahovaných obratov, a tú sumu si žiadal od žalovaného, je oslabený tým, že žalovaný potom, čo protiprávne odstavil právneho predchodcu žalobcu od poskytovania nakontrahovaných služieb rádovo za celkovú cenu na úrovni 30 - 35,-Sk/jeden účastník/ jeden mesiac , nemal žiadne výhrady voči tomu, že tú istú službu poskytovali ďalej nasledujúci poskytovatelia za cenu 50,--Sk/1 účastník/1 mesiac a viac. Žalobca nesúhlasí s právnou kvalifikáciou žalovaného a má za to, že bez ohľadu na to, ako sa nárok „pomenuje“, v spore so žalovaným osobitne dominuje požiadavka spravodlivého rozhodnutia, nakoľko žalovaný svojím úmyselným konaním v rozpore so zákonom prakticky zničil pôvodnému žalobcovi podnikanie. Bez ohľadu na to je žalobca ochotný sa so žalovaným mimosúdne dohodnúť.
8. Žalovaný v písomnom vyjadrení k stanovisku žalobcu uviedol, že zotrváva na svojich vecných a právnych argumentoch uvedených vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu. Má za to, že žalobca nič
nové tak z právneho, ako aj z vecného hľadiska v druhom vyjadrení neuviedol, len sa snažil duplikovať svoj názor. Navrhol, aby súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.
9. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací podľa §34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „ CSP“ ) prejednal odvolanie v rozsahu danom ust. § 379 CSP, rešpektujúc viazanosť odvolacími dôvodmi podľa §380 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania, pretože nepovažoval za potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie (ust. §381 ods. 1 CSP), pričom dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ust. §387 ods. 1,2 CSP potvrdil.
10. Podľa §387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
11. Podľa §387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
12. Podľa §383 CSP, odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.
13. Predmetom odvolacieho konania je rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým priznal uplatnený úrok z omeškania od doručenia žaloby a nie tak, ako požadoval v žalobe žalobca, a to od splatnosti jednotlivých faktúr.
14. Odvolací súd z predloženého spisu zistil, že žalobca sa domáhal zaplatenia ušlého zisku vo výške 18.738,06 Eur. Okresný súd rozhodol vo veci tak, že zaviazal žalovaného k povinnosti zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 13% ročne zo sumy 16. 824,40 Eur od 9.2.2006 do 12.9.2006 a zo sumy 1.913,66 Eur od 9.2.2006 do 12.8.2010. Vo zvyšku žalobu zamietol, žiadnej zo strán nepriznal náhradu trov konania. V odôvodnení konštatoval, že žalobca nepreukázal, že pre podanie žaloby uplatnil voči žalovanému kvalifikovanú výzvu, ktorou by si uplatnil nárok na náhradu škody čo do výšky a dôvodu, preto súd považoval za takúto kvalifikovanú výzvu na náhradu škody až doručenie žaloby žalobcu pre žalovaného dňom 8.2.2006. S týmto názorom súdu sa neuspokojil žalobca a z toho dôvodu podal odvolanie a žiadal priznanie úroku z omeškania od splatnosti jednotlivých faktúr.
15. V preskúmavanej veci krajský súd nezistil dôvod k tomu, aby zo strany odvolacieho súdu došlo k zopakovaniu alebo k doplneniu dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie. V danom prípade preto vychádzal zo skutkového zistenia zisteného súdom prvej inštancie. Po preskúmaní veci na základe podaného odvolania žalobcom dospel krajský súd k záveru, že súd prvej inštancie zistil v dostatočnom rozsahu skutkový stav veci potrebný pre rozhodnutie, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s ustanovením § 191 ods. 1 CSP a svoje rozhodnutie náležitým spôsobom odôvodnil podľa ustanovenia § 220 ods. 2 CSP. S dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie sa krajský súd stotožňuje a v podrobnostiach na tieto dôvody odkazuje.
16. Žalobca v podanom odvolaní namietal nesprávne právne posúdenie veci, keď mu okresný súd nepriznal úrok z omeškania zo žalovaných súm od splatnosti jednotlivých čiastok, keďže mu vznikala ujma priebežne každý mesiac s platnosťou každej pohľadávky v danom mesiaci, pričom súd prvej inštancie mu priznal úrok z omeškania len od podania žaloby na súd, čo žalobca považuje za nespravodlivé.
17. Odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie veci je chybou aplikácie práva na zistený skutkový stav a dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny ( náležitý ) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo sporných skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
18. Podľa § 324 ods. 1 Obchodného zákonníka, záväzok zanikne, ak sa veriteľovi splní včas a riadne.
19. Podľa § 324 ods. 2 Obchodného zákonníka, záväzok zaniká tiež neskorým plnením dlžníka, ibaže pred týmto plnením záväzok už zanikol odstúpením veriteľa od zmluvy.
20. Podľa § 763a ( prechodné ustanovenia k úpravám účinným odo dňa 1.2.2004 ) Obchodného zákonníka, práva zo zodpovednosti za porušenie záväzkov zo zmlúv uzavretých pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa spravujú podľa doterajších predpisov.
21. Podľa § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka platného do 31.1.2004, ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti a nie je dohodnutá sadzba úrokov z omeškania, je dlžník povinný platiť z nezaplatenej sumy úroky z omeškania určené v zmluve, inak o 1 % vyššie než je úroková sadzba určená obdobne podľa § 502.
22. Podľa § 369 ods. 2 Obchodného zákonníka účinného do 31.1.2004, veriteľ má nárok na náhradu škody spôsobenej omeškaním so splnením peňažného záväzku, len ak táto škoda nie je krytá úrokmi z omeškania.
23. Z vyššie citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že dlh zanikne jeho splnením, pričom dlžník je povinný dlh splniť riadne a včas. Ak dlžník plnenie neposkytne najneskôr posledný deň splatnosti dlhu, dostáva sa do omeškania a ak ide o plnenie peňažného dlhu, veriteľ má právo požadovať od dlžníka popri plnení aj úroky z omeškania.
24. Čas splnenia môže byť predovšetkým dohodnutý stranami konania ( § 340 Obchodného zákonníka ), ustanovený právnym predpisom alebo určený aj v rozhodnutí súdu. Ak čas splnenia nebol určený žiadnym z uvedených spôsobov, právo určiť čas splnenia je prvý deň, kedy bol o plnenie veriteľom požiadaný. Najvyšší súd Českej republiky v rozsudku zo dňa 23.9.2009, sp.zn. 25Cdo/2417/2007 dospel k záveru, že „ osoba zodpovedná za škodu (dlžník zo zodpovednostného záväzkového právneho vzťahu) sa dostáva do omeškania zásadne vtedy, ak dlh nesplní v deň nasledujúci po dni, kedy bola poškodeným o plnenie požiadaná, a od tohto dňa môže poškodený požadovať úroky z omeškania. Pokiaľ nebol škodca vyzvaný k plneniu už skôr, za kvalifikovanú výzvu k plneniu sa považuje žaloba a omeškanie začína prvým dňom potom, čo bola žaloba žalovanému doručená; výzva vyvolá splatnosť dlhu v rozsahu, v akom bola požiadavka vyčíslená“. Obdobné závery boli prijaté Najvyšším súdom Českej republiky aj v rozhodnutiach sp.zn. 25Cdo/1523/2004 zo dňa 27.7.2005 a sp.zn. 25Cdo/1999/2005 zo dňa 26.6.2007.
25. Z uvedeného vyplýva, že súd prvej inštancie postupoval správne, pokiaľ v prípade, keď žalobca nepreukázal, že žalovaného vyzval na zaplatenie ušlého zisku - škody, z ktorej výzvy vyplýva, že uplatnenú škodu vyčíslil, že posudzoval žalobcom uplatnený úrok z omeškania od podania žaloby na súd.
26. Zároveň sa odvolací súd stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že o náhrade škody už bolo právoplatne v súlade s § 379 a nasl. Obchodného zákonníka rozhodnuté rozsudkom okresného súdu č.k. 12Cb/13/2006 zo dňa 25.6.2009 v spojitosti s rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 14Cob/20/2010 zo dňa 23.6.2010. Predmetom sporu teda ostalo len príslušenstvom - úrok z omeškania, ktorý súd prvej inštancie priznal žalobcovi v súlade s ustálenou judikatúrou súdov a súd prvej inštancie správne žalobcovi nepriznal ďalšie úroky uplatňované odo dňa nasledujúceho po splatnosti jednotlivých súm s odkazom na uzatvorenú zmluvu o dielo, keďže uplatnený nárok bol žalobcovi právoplatne priznaný titulom zodpovednosti za škodu a nie titulom zmluvného záväzku. Okresný súd správne konštatoval, že dohodnutý úrok z omeškania je záväzkovým vzťahom nie medzi žalobcom a žalovaným, ale medzi žalobcom a tretími subjektmi, ktorý bol s týmito subjektmi dohodnutý vo výške 0,2 % z dlžnej sumy, preto nejde o zákonný úrok z omeškania v súvislosti s poskytnutím oneskoreného plnenia z titulu náhrady škody. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie správne vo zvyšnej časti uplatneného úroku z omeškania žalobu zamietol ako nedôvodnú, keďže žalobca tieto sumy premietol do konečného úroku z omeškania uplatňovaného odo dňa nasledujúceho po splatnosti jednotlivých plnení v zmysle individuálne uzatvorených zmlúv.
27. Pokiaľ žalobca namietal nesprávnosť rozhodnutia ohľadne nároku na náhradu trov konania, odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie postupoval správne v súlade s § 255 ods. 2 CSP, keď vzhľadom na skutočnosť, že žalobca mal úspech len čiastočný rozhodol, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania.
28. Na základe uvedeného mal odvolací súd za preukázané, že námietky žalobcu uvedené v odvolaní nie sú dôvodné, tieto boli vyvrátené v konaní pred okresným súdom, ktoré skutočnosti sú v napadnutom rozsudku podrobne uvedené a zdôvodnené.
29. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne aplikoval platnú právnu úpravu, vysporiadal sa so všetkými aspektmi zisteného skutkového stavu a podrobne svoje rozhodnutie odôvodnil. Odvolací súd uvádza, že rozhodnutie okresného súdu je dostatočné, logické, presvedčivé a právne správne, obsahuje odpovede na všetky relevantné právne otázky v konaní vznesené a bolo vykonané dokazovanie plne v súlade s procesnými zásadami, formulovanými vo vtedy platnom a účinnom Občianskom súdnom poriadku.
30. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu podľa ust.§387 ods. 1,2 CSP ako vecne správny potvrdil.
31. Odvolací súd aplikoval v konaní princíp okamžitej aplikability procesno-právnych noriem, teda novú procesnú úpravu použil aj na toto konanie, aj keď začalo pred dňom účinnosti CSP, t.j. pred 1.7.2016, v súlade s ust. §470 CSP.
32. Odvolací súdu o trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. §396 ods. 1 CSP, v náväznosti na ust. §262 ods. 1 CSP a žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, a ktorému vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania v zmysle ust.§255 ods. 1 CSP, nárok na náhradu trov odvolacieho konania priznal rozsahu 100 % voči žalobcovi.
33. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne okresný súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia podľa ust. §262 ods. 2 CSP.
Rozhodnutie bolo jednohlasne schválené členmi odvolacieho senátu.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP)