Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_8Er-565-2007.pdf
PDF · 81.37 KB
No categories available
Court name
Address
File mark
PB-8Er/565/2007
Uznesenie
Okresný súd Považská Bystrica v exekučnej veci oprávneného IURIDICA, s.r.o., so sídlom Martin, Jilemnického 12, IČO: 36 513 717, proti povinnému M. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. XXXX/XX, XXX XX C. H., vedenej na Exekútorskom úrade Mgr. Milana Somíka, so sídlom Martin, Československej armády 1, o vymoženie 790,68 eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Z a m i e t a námietky oprávneného proti upovedomeniu o zastavení starej exekúcie.
II. Z a m i e t a návrh oprávneného na prerušenie konania.
odôvodnenie:
1. Upovedomením o zastavení starej exekúcie súdny exekútor oznámil oprávnenému, že sa exekúcia, v zmysle § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 233/2019 Z. z. o ukončení niektorých exekučných konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ako zákon č. 233/2019 Z. z.), zastavila, pretože od doručenia prvotného poverenia uplynula rozhodná doba piatich rokov.
2. Oprávnený podal námietky proti upovedomeniu o zastavení starej exekúcie, ktorými žiadal upovedomenie o zastavení starej exekúcie zrušiť. Predmetné upovedomenie o zastavení starej exekúcie bolo podľa oprávneného vydané v rozpore so zákonom, nakoľko bolo dňa 18.12.2019 uhradených 15,- eur priamo na účet oprávneného, t. j. v exekučnom konaní bol dosiahnutý zákonom predpokladaný výťažok a nie je teda možné prebiehajúcu exekúciu zastaviť postupom podľa zákona č. 233/2019 Z. z. Oprávnený ďalej uviedol, že má za to, že zákon č. 233/2019 Z. z. je protiústavný. Má za to, že prakticky všetky ustanovenia zákona č. 233/2019 Z. z. sú v rozpore s Ústavou SR a Dohovorom, a to konkrétne s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Preto dal oprávnený exekučnému súdu podnet na začatie konania o súlade právnych predpisov pred Ústavným súdom, a to konkrétne o súlade ustanovení zákona č. 233/2019 Z. z. s čl. 1 ods. 1, čl. 20 ods. 1 a 4, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
3. K podaným námietkam sa vyjadril aj súdny exekútor, ktorý uviedol, že z všeobecnej aplikačnej praxe exekučných súdov ako aj zo Stanoviska Ministerstva spravodlivosti zo dňa 20.12.2019, ktorým vysvetľuje podmienky aj dôvody zastavenia starých exekúcií vyplýva, že vymožených 15,- eur musí byť v dispozičnej sfére súdneho exekútora: „Dosiahnutým výťažkom v zmysle § 2 ods. 2 písm. f) zákona č. 233/2019 Z.z. je potrebné rozumieť plnenie, ktoré bolo poskytnuté súdnemu exekútorovi na základe jeho úkonov bezprostredne smerujúcich k vymoženiu plnenia, t. j. to, čo vymohol súdny exekútor svojou exekučnou činnosťou podľa § 63 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017 v príslušnej starej exekúcii. Presnejšie povedané, dosiahnutým výťažkom je to, čo by podliehalo pravidlám rozdeľovania podľa § 46 ods. 4 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017. Domnievame sa, že plnenia, ktoré boli poskytnuté povinným alebo tretími osobami, ktoré za zaplatenie
dlhu zodpovedajú (ručiteľ, príp. záložný dlžník), mimo exekučného konania (napr. priamo oprávnenému), prípadne plnenia neidentifikované, na tieto účely za dosiahnutý výťažok považovať nemožno. Súdny exekútor ďalej uviedol, že oprávnený oznámil prijatie plnenia v každom exekučnom konaní dňa 18.02.2019. Podľa oznámenia oprávneného, plnenie bolo uhradené priamo na účet oprávneného a teda v zmysle Stanoviska Ministerstva spravodlivosti zo dňa 20.12.2019, ktorým vysvetľuje podmienky aj dôvody zastavenia starých exekúcií, takéto plnenie za dosiahnutý výťažok považovať podľa súdneho exekútora nemožno.
4. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) zákona č. 233/2019 Z. z., stará exekúcia sa týmto zákonom zastavuje, ak uplynula rozhodná doba a nejde o starú exekúciu podľa odseku 2.
5. Podľa § 2 ods. 2 písm. f) zákona č. 233/2019 Z. z., stará exekúcia sa podľa odseku 1 písm. a) nezastavuje, ak ide o starú exekúciu, v ktorej bol v posledných 18 mesiacoch predo dňom, keď sa má stará exekúcia podľa tohto zákona zastaviť, dosiahnutý výťažok spolu aspoň vo výške 15 eur.
6. Podľa § 7 ods. 1 veta prvá zákona č. 233/2019 Z. z. o ukončení niektorých exekučných konaní (ďalej len „Zákon o ukončení niektorých exekučných konaní“), proti upovedomeniu o zastavení starej exekúcie, ktoré bolo vydané v rozpore s týmto zákonom, môže oprávnený podať do 30 dní od jeho doručenia u exekútora námietky.
7. Podľa § 7 ods. 3 Zákon o ukončení niektorých exekučných konaní, súd dôvodným námietkam vyhovie tak, že uznesením upovedomenie o zastavení starej exekúcie zruší. Oneskorené alebo neprípustné námietky súd uznesením odmietne. Nedôvodné námietky súd uznesením zamietne. Rozhodnutie o námietkach súd doručí oprávnenému a exekútorovi.
8. Podľa § 10 ods. 2 Zákon o ukončení niektorých exekučných konaní, podľa § 7 ods. 3 a § 8 ods. 2 koná a rozhoduje na základe poverenia sudcu vyšší súdny úradník. Proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka je prípustná sťažnosť.
9. Námietky proti upovedomeniu o zastavení starej exekúcie sú procesným inštitútom, ktorým zákon umožňuje oprávnenému brániť sa proti nedôvodne zastavenej exekúcii a ktorých účelom je zrušenie upovedomenia o zastavení starej exekúcie. Exekučný súd v konaní o námietkach proti upovedomeniu o zastavení starej exekúcie skúma oprávnenosť a dôvodnosť zastavenia starej exekúcie a námietky proti upovedomeniu o zastavení starej exekúcie posudzuje v čase rozhodnom pre zastavenie starej exekúcie.
10. Súd berúc do úvahy horeuvedené ako i po oboznámení sa s obsahom spisu, najmä s poverením, s upovedomením o zastavením starej exekúcie a s námietkami proti upovedomeniu o zastavení starej exekúcie má za to, že upovedomenie o zastavení exekúcie bolo vydané správne a námietky oprávneného sú v celom rozsahu nedôvodné.
11. V zmysle zákona č. 233/2019 Z. z. dochádza k zastaveniu exekúcie zo zákona v prípade, ak uplynula rozhodná doba piatich rokov od doručenia prvotného poverenia súdnemu exekútorovi. Zároveň však zákon ustanovuje, kedy k uplynutiu rozhodnej doby nedochádza (kedy sa predlžuje) alebo v ktorých prípadoch sa stará exekúcia nezastavuje, aj keď uplynie rozhodná doba. Jedným z prípadov, kedy sa stará exekúcia nezastavuje, hoci uplynula rozhodná doba piatich rokov, je existencia výťažku vo výške aspoň 15,- eur v období posledných 18 mesiacov predo dňom, kedy sa stará exekúcia mala podľa toho zákona zastaviť. Zákon č. 233/2019 Z. z. bližšie neuvádza, čo sa rozumie pod výťažkom v exekúcii. Podľa výkladu Ministerstva spravodlivosti, na ktorý poukázal aj súdny exekútor, sa výťažkom rozumie plnenie, ktoré bolo poskytnuté súdnemu exekútorovi na základe jeho úkonov bezprostredne smerujúcich k vymoženiu plnenia, t. j. to, čo vymohol súdny exekútor svojou exekučnou činnosťou podľa § 63 ods. 1 Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017 v príslušnej starej exekúcii. Takýto výklad považuje súd za správny a ustálený aj v rozhodovacej praxi. Súd však nepovažuje za správne pochopený súdnym exekútorom výklad Ministerstva spravodlivosti v tej časti, kedy toto uvádza, že plnenia, ktoré boli poskytnuté mimo exekučného konania (napr. priamo oprávnenému), prípadne plnenia neidentifikované, na tieto účely za dosiahnutý výťažok považovať nemožno. Na základe tohto výkladu súdny exekútor nepovažuje za výťažok všetky plnenia, ktoré boli zo strany povinného uhradené priamo oprávnenému. To však nie je správne. Stanovisko Ministerstva spravodlivosti za výťažok nepovažuje len plnenia povinného priamo oprávnenému mimo rámca exekučného konania. Je totižto zrejmé, že plnenie povinného, ku
ktorému došlo po vydaní upovedomenia o začatí exekúcie, hoci smerovalo voči oprávnenému a nie voči súdnemu exekútorovi, bolo plnením v rámci exekučného konania. Je tomu tak preto, že povinný plnil pod priamou hrozbou dôsledkov už začatého exekučného konania. Súd tak uzatvára, že v prípade, ak bolo plnené zo strany povinného po doručení upovedomenia o začatí exekúcie povinnému, toto plnenie je možné považovať za výťažok exekúcie (samozrejme len pokiaľ sa nepreukáže, že išlo o plnenie na iný dlh).
12. V danom prípade oprávnený tvrdí, že povinný dňa 18.12.2019 uhradil priamo na jeho účet sumu 15,- eur. Ako potvrdenie vykonania tejto platby predložil oprávnený zoznam exekučných konaní s uvedením výšky úhrady v mesiaci december 2019. V tomto zozname je uvedených približne 500 exekučných konaní, kde je spoločnosť IURIDICA, s.r.o. oprávneným. Pri každom jednom exekučnom konaní v tomto zozname je uvedené, že dňa 18.02.2019 bola vykonaná úhrada vo výške 15,- eur (oprávnený eviduje úhradu vykonanú dňa 18.02.2019 ako úhradu za mesiac december 2019 - pozn. súdu). Odhliadnuc od toho, že už tá skutočnosť, že v približne 500 exekučných konaniach uhradili povinní všade po 15,- eur v rovnaký deň 18.02.2019, sa javí súdu ako značne nepravdepodobná, tento zoznam nepreukazuje dostatočným spôsobom vykonanie platby zo strany povinného. Preukázanie prijatia platby od povinného v danom prípade zaťažuje oprávneného, nakoľko existencia výťažku v čase pred tým, ako malo dôjsť k zákonnému zastaveniu exekúcie uplynutím rozhodnej doby, je v jeho prospech, keďže dosiahnutím výťažku by nedošlo k zastaveniu exekúcie. Preto bolo povinnosťou oprávneného túto skutočnosť riadne a bezpochybne preukázať. Keďže oprávnený existenciu výťažku nepreukázal, súd má za to, že došlo k zákonnému zastaveniu exekúcie uplynutím rozhodnej doby.
13. Čo sa týka námietok oprávneného, že ohľadne nesúladnosti jednotlivých ustanovení zákona č. 233/2019 Z. z. s Ústavou Slovenskej republiky, tu súd zdôrazňuje, že v zmysle diverzifikácie štátnej moci všeobecným súdom neprináleží posudzovať a záväzným spôsobom hodnotiť, resp. posudzovať súlad zákonov a podzákonných právnych predpisov s ústavou. Podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky, Ústavný súd rozhoduje o súlade zákonov s ústavou, s ústavnými zákonmi a s medzinárodnými zmluvami, s ktorými vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom. Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale je jediným prvkov sústavy ústavného súdnictva. Z tohto postavenia Ústavného súdu vyplýva, že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (k tomu pozri uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 47/2013-10 zo dňa 30. januára 2013). V zmysle uvedeného sa tunajší súd domnieva, že všeobecnému súdu neprináleží vo svojich rozhodnutiach podávať výklad týkajúci sa prípadného posúdenia súladu všeobecného právneho predpisu s ústavou. Súlad zákona s Ústavou Slovenskej republiky alebo ústavným zákonom je oprávnený posúdiť len Ústavný súd. Súd je preto povinný, v prípade, ak s prihliadnutím na okolnosti prípadu má za to, že existuje rozpor zákona, rozhodného pre vec vedenú na všeobecnom súde, s Ústavou alebo ústavným zákonom, konanie prerušiť a vec predložiť Ústavnému súdu na rozhodnutie formou návrhu na začatie konania pred Ústavným súdom.
14. Vzhľadom na vyššie uvedené, sa súd pri posudzovaní nutnosti obrátiť sa na Ústavný súd za účelom iniciovania konania o súladnosti ustanovení zákona č. 233/2019 Z. z. s Ústavou Slovenskej republiky poohliadol na aktuálnu rozhodovaciu prax Ústavného súdu v súvislosti s predmetným zákonom. Súd v tejto súvislosti poukazuje na obsah Tlačovej správy z neverejného zasadnutia II. senátu Ústavného súdu Slovenskej republiky č. S2/12/2020 publikovanú dňa 01.06.2020, z obsahu ktorej vyplýva, že Ústavný súd Slovenskej republiky sa opakovane zaoberal ústavnými sťažnosťami podanými v súvislosti s ustanoveniami zákona č. 233/2019 Z. z., pričom rozhodol opakovane totožným spôsobom, a síce tak, že ústavné sťažnosti odmietol ako zjavne neopodstatnené. Hoci v týchto prípadoch nešlo o konanie o súladnosti zákona s Ústavou, ale len o konania o individuálnych ústavných sťažnostiach, už tieto rozhodnutia dávajú jasný náhľad na to, akým spôsobom sa Ústavný súd vyrovnal s novým zákonom č. 233/2019 Z. z. Príkladom je možné uviesť, že v rozhodnutí sp. zn. II. ÚS 234/2020 Ústavný súd konštatoval, že sťažnosť sťažovateľky v časti, ktorou namietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutými upovedomeniami o zastavení starej exekúcie v časti výziev na úhradu paušálnych trov starých exekúcií, je zjavne neopodstatnená. Rovnako konštatoval zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti sťažovateľky v súvislosti s námietkou porušenia základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy, čl. 11 ods.
1 listiny a analogického práva na ochranu vlastníctva podľa čl. 1 dodatkového protokolu. Vzhľadom na uvedené, súd nemá za to, že by zákon č. 233/2019 Z. z. bol v nesúlade s Ústavou Slovenskej republiky a že by bolo nutné iniciovať konanie na Ústavnom súde Slovenskej republiky za účelom posúdenia jeho súladnosti s Ústavou Slovenskej republiky. Súd tak návrh na prerušenie konania podľa § 162 ods. 2 písm. b) CSP zamietol.
15. Upovedomenie o zastavení starej exekúcie doručené oprávnenému spĺňa všetky zákonom stanovené náležitosti. Súd nezistil žiadne pochybnosti, pre ktoré by upovedomenie o zastavení starej exekúcie bolo vydané v rozpore so zákonom. Preto súd námietky oprávneného ako nedôvodné zamietol.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti tomuto uzneseniu možno podať sťažnosť v lehote 15 dní do doručenia uznesenia na Okresnom súde Považská Bystrica v troch vyhotoveniach.
Podľa § 243 CSP v sťažnosti sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému uzneseniu smeruje, v čom sa postup alebo uznesenie súdu považuje za nesprávne a čoho sa sťažovateľ domáha.
Podľa § 127 ods. 1 a 2 CSP ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis. Ak ide o podanie urobené v prebiehajúcom konaní, náležitosťou podania je aj uvedenie spisovej značky tohto konania.
Podľa § 244 CSP rozsah, v akom sa uznesenie napáda, môže sťažovateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie sťažnosti.
Podľa § 245 CSP v sťažnosti možno uvádzať nové skutočnosti a dôkazy, ak je to so zreteľom na povahu a okolnosti sporu možné a účelné.