Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_13Co-30-2020.pdf
PDF · 106.29 KB
Case nature
Area
Subarea
13Co/30/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Andreja Radomského v spore žalobkyne: L. W., nar. XX.XX.XXXX, G. XX/X, XXX XX F. M. A., zast. Mgr. František Chochol, advokát, AK Kalinčiakova 10, 093 01 Vranov nad Topľou proti žalovanej: B. W., nar. XX.XX.XXXX, G. X/X, XXX XX F. M. A., zast. JUDr. Dušan Kmec, advokát, AK M.R. Štefánika 2465, 093 01 Vranov nad Topľou o splnenie povinnosti a vydanie finančných plnení, o odvolaniach strán sporu proti rozsudku Okresného súdu Vranov nad Topľou č.k. 7C 165/2016-296 zo dňa 02.12.2019 takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje rozsudok vo výrokoch IV., V., VI..
II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom v konaní o splnenie povinnosti a vydanie finančných plnení o nárokoch žalobkyne rozhodol takto:
„I. Konanie o uloženie povinnosti žalovanej zabezpečiť žalobkyni dvojizbový užívateľný byt s právom doživotného bývania bez toho, aby žalobkyňa musela investovať do prerábania bytu, zastavuje.
II. Konanie o uloženie povinnosti žalovanej urobiť pre žalobkyňu presný výpočet výdavkov, ktoré uhradila za žalobkyňu v exekučnom konaní, zastavuje.
III. Konanie o uloženie povinnosti žalovanej predložiť presnú kalkuláciu výdavkov, ktoré jej vznikli kúpou bytu od žalobkyne a aby vrátila žalobkyni zvyšné finančné prostriedky za odkúpenie bytu na sídlisku G. X/X, F. M. A., zastavuje.
IV. Žalovaná sa zaväzuje žalobkyni vyplatiť preplatok na nájomnom za rok 2015 vo výške 343 eur v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
V. Žalobu o povinnosti žalovanej vyplatiť žalobkyni sumu 342,99 eur ako preplatok na nájomnom za rok 2015 zamieta.
VI. Žiadna zo strán sporu nemá nárok na náhradu trov konania.“
2. Súd prvej inštancie v predmetnom konaní konal o nárokoch žalobkyne, ktorá sa domáhala uloženia povinnosti žalovanej zabezpečiť jej náhradný byt ako aj predložiť výpočet výdavkov, ktoré vznikli v konaní súvisiacom s kúpou bytu a zároveň žiadala o vydanie finančných prostriedkov, a to preplatku na nájomnom za rok 2015.
3. Z dôvodu späťvzatia žaloby v časti zo strany žalobkyne súd prvej inštancie meritórne rozhodol o nároku na zaplatenie finančných prostriedkov, a to preplatku na nájomnom za rok 2015 tak, že zaviazal žalovanú zaplatiť žalobkyni tento preplatok vo výške 343,- eur a v prevyšujúcej časti vo výške 342,92 eur žalobu zamietol.
4. Svoje meritórne rozhodnutie vo veci súd prvej inštancie odôvodnil takto:
„Podkladom na rozhodnutie ohľadne vrátenia preplatku za rok 2015 je vyúčtovanie P. Q., kde jednoznačne na tomto vyúčtovaní je uvedené, že vyúčtovanie za rok 2015 je vo výške preplatku 685,99 eur. Tvrdenia, ktoré uvádza žalobkyňa, že na fonde opráv sa má nachádzať ešte nejaká ďalšia suma vo výške 355,28 eur, a aj tá má byť predmetom, žiadnym spôsobom preukázaná nebola. Súd preto k tomuto podaniu pristúpil tak, že je potrebné vychádzať zo sumy 685,99 eur. Sporné medzi účastníkmi konania bolo to, kto vykonával pravidelne úhrady na nájomnom za rok 2015. Žalobkyňa tvrdila, že bola to ona, niektoré vklady mala vykonávať priamo do pokladne P. Q. a ostatné úhrady za jednotlivé mesiace mala vykonávať prostredníctvom pani A., ktorá mala vykonávať úhrady pre P. a niektoré úhrady posielala priamo žalovanej a táto mala ich poukázať na účet P.. Pripustila, že nájom za mesiac december uhradila žalovaná. Žalovaná tieto skutočnosti poprela, uviedla, že ak niečo žalobkyňa uhradila, nech to preukáže.
Na odstránenie spornosti súd vykonal dokazovanie. Z potvrdenia P. Q. vyplýva, že úhrady na nájomnom mali byť vykonávané z účtu U. W., bývalého manžela žalobkyne a vkladom žalobkyne. Súd preto vypočul tohto svedka, U. W., ktorý uviedol, že on žiadne úhrady za rok 2015 nevykonal, okrem sumy 200 eur pri prevode bytu, ktorú mu vrátila žalovaná. Žalobkyňa uviedla, že úhrady, ktoré išli z účtu na meno U. W. mala vkladmi na tento účet vykonať pani A. a to z peňazí, ktoré jej mala zaslať žalobkyňa. Po jej chorobe peniaze na nájom zasielala žalovanej. V konaní účastníčky konania zhodne uviedli, že v byte za rok 2015 bývala iba žalobkyňa. Žalovaná v písomnom vyjadrení potvrdila, že nejaké sumy jej posielala žalobkyňa a že časť týchto úhrad ona odovzdala pani A. na úhradu nájomného na byt, a že časť z týchto úhrad použila na úhradu exekúcií, resp. že si započítala dlh, ktorý mala voči nej žalobkyňa, pričom súd konštatuje, že účastníčky sa dohodli na zapožičaní peňazí 110,- a 40,- eur. V konaní bolo teda zhodné tvrdenie medzi účastníčkami, že došlo k požičaniu peňazí, pričom žalobkyňa tvrdila, že ona tieto peniaze žalovanej vrátila, pričom bližšie podmienky dohody tejto pôžičky a spôsobu a lehoty splatnosti účastníčky nijako nepreukázali.
Na základe vykonaného dokazovania teda, keďže z dokazovania vyplýva, že za rozhodné obdobie roku 2015 žalovaná nevykonala žiadnu úhradu na nájomnom, v konaní svedok U. W., teda pôvodný vlastník uviedol, že za rok 2015 okrem úhrad za mesiace október a november 2015 nevykonal žiadne úhrady, aj keď žalobkyňa jednoznačne nepredložila priame dôkazy o úhrade nájomného za rozhodné obdobie, z vykonaného dokazovania, keďže tieto úhrady nevykonala žalovaná ani svedok, teda bývalý manžel žalobkyne ( okrem 2 mesiacov) a úhrady boli vykonané, potvrdzuje sa tvrdenie žalobkyne, že úhrady na nájomné vykonala ona a to rôznymi sprostredkovanými spôsobmi, teda, či už prostredníctvom pani A. alebo prostredníctvom svojej dcéry, teda žalovanej. Väčšiu časť nájomného teda musela uhradiť žalobkyňa ( spolu úhrady 1387,02 - 194,83), bývalý vlastník uhradil len sumu 194,83 eur a preto nárok žalobkyne požadovať polovičku z tohto preplatku je dôvodný a preto súd zaviazal žalovanú zaplatiť žalobkyni polovicu preplatku vo výške 343 eur (685,99 :2, zaokrúhlene 343 eur). Ide o sumu preplatku na nájom za obdobie, v ktorom žalobkyňa bývala v predmetnom byte a vykonala úhrady na nájomnom. Nárok o zvyšok preplatku zobrala žalobkyňa späť. Keďže s týmto späťvzatím žalovaná nesúhlasila, do zvyšku žaloby súd žalobu zamietol.
Keďže v konaní zo strany žalobkyne boli navrhnuté aj dôkazy, ktoré sa týkali dôvodnosti petitov, voči ktorým zobrala žalobu späť, súd tieto dôkazy nevykonal a to výpis z hypotekárneho účtu žalovanej, výpisy preukazujúce, aké úhrady žalovaná vykonala pre žalobkyňu a kto vykonal výbery z tohto účtu, grafologické overenie podpisu na kúpnej zmluve.
V konaní bol navrhnutý aj dôkaz a to aby bola vypočutá sestra žalobkyne, ktorá sa mala zúčastniť uzatvárania dohody ohľadne náhradného bývania a vysporiadania nárokov, čo však žalovaná namietala, pretože uviedla, že sestra žalobkyne nebola prítomná pri usporadúvaní všetkých nárokov, ktoré voči sebe majú a zároveň navrhla vypočuť svojho priateľa k týmto okolnostiam s tým, že pri týchto rokovaniach mal byť prítomný aj priateľ sestry žalobkyne L. U.. Súd takýto dôkaz nevykonal, pretože ak sa aj účastníčky nejak dohodli mimo súdneho konania, kde mala byť prítomná nejaká osoba, ktorá by potvrdila tieto dohody, pokiaľ pred súdom účastníci konania vyhlásia, že sa nedohodnú, súd nemohol by prihliadať k nejakej dohode, ktorá je urobená mimo súdneho konania, ak s ňou neskôr účastníci nesúhlasia. Súd preto k takémuto návrhu na vykonanie dokazovania nepristúpil.“
5. Súd prvej inštancie vec právne posúdil v zmysle ustanovení § 451 Občianskeho zákonníka, pričom o trovách konania rozhodol na základe zásady úspechu, kedy úspech oboch strán vo veci bol porovnateľný ako aj s prihliadnutím na to, že žalovaná v priebehu konania predložila rozpis výdavkov, čo bolo predmetom konania.
6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie bolo podané odvolanie zo strany žalovanej, ktorá odvolaním napadla výrok IV. z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP. Poukázala na skutočnosť, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. V konaní bolo nepochybne preukázané, že v roku 2015 mesačné zálohové platby za plnenia poskytované s užívaním bytu boli uhrádzané z účtu identifikovaného menom a priezviskom otca žalovanej U. W. ako aj hotovostnou platbou realizovanou U. W.. Tento v roku 2015 uhradil takto spolu 914,43 eur, pričom žalobkyňa uhradila sumu 467,02 eura. Tento záver vyplýva aj z bodov 17 a 25 odôvodnenia rozsudku. Napriek týmto záverom súd prvej inštancie konštatuje v bode 51, že úhrady na nájomné vykonávala žalobkyňa, a to prostredníctvom pani A. alebo prostredníctvom žalovanej, a preto súd dospel k záveru, že väčšiu časť nájomného musela uhradiť žalobkyňa. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že svedok W. vypovedal tak, že v roku 2015 okrem úhrad za mesiace október a november 2015 nevykonal žiadne úhrady, no z jeho výpovede na pojednávaní dňa 07.06.2018 vyplýva, že najskôr poprel platby za rok 2015 a neskôr si už nepamätal, či niečo platil. Je absurdné prijať tvrdenie žalobkyne, ktorá by mala posielať finančné prostriedky pani A. a táto ich potom mala vkladať na účet U. W. a tento poukazovať finančné prostriedky na účet Q. družstva. Je teda preukázané, že zálohové platby platil aj otec žalobkyne a podiel žalobkyne na platbách predstavuje cca 33,8%, podiel otca žalovanej cca 66,2% a pokiaľ súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaná je povinná vrátiť žalobkyni preplatok, malo prihliadnuť na podiel žalobkyne na realizovaných zálohových platbách. Zároveň poukázala na dohodu zo dňa 05.03.2019, podľa ktorej strany voči sebe nemali žiadne nevysporiadané záväzky. Z tohto dôvodu žiadala, aby odvolací súd zamietol žalobu o zaplatenie preplatku vyúčtovania v celom rozsahu. Zároveň žiadala rozhodnúť o trovách odvolacieho konania tak, že strany sporu nemajú nárok na ich náhradu.
7. Proti rozsudku súdu prvej inštancie bolo podané odvolanie zo strany žalobkyne, ktorá odvolaním napadla výrok V. rozsudku z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP, pričom poukázala na to, že súd prvej inštancie nepriznal jej finančné nároky vyplývajúce z odpredaja bytu, pričom poukázala na to, že už v čase podania žaloby žiadala o zaplatenie sumy 3.492,70 eur a po zvážení žiada priznať sumu 1.152,28 eur, a to za platenie nájomného v čase keď už byt patril žalovanej. Žalovaná nedodržala uzavreté dohody a po predaji bytu nevyplatila to, k čomu sa zaviazala. Uplatnená suma pozostáva zo sumy 302,28 eur na karte fondu opráv bytu ku koncu roku 2015 a zo sumy 850,- eur, čo je suma nájomného za rok 2016 a zároveň uplatnila náhradu trov odvolacieho konania.
8. Následne samotná žalobkyňa podala samostatne odvolanie voči rozsudku, a to v časti o zaplatenie preplatku na nájomnom za rok 2015, kedy uplatňovala spolu sumu 1.550,- eur titulom bezdôvodného obohatenia.
9. Žalovaná vo svojom vyjadrení k odvolania žalobkyne uviedla, že svojimi odvolaniami sa žalobkyňa domáha zaplatenia finančných plnení nad rámec toho, o čom rozhodoval súd prvej inštancie po rozhodnutí o nepripustení zmeny žaloby, pričom k podanému odvolaniu vo veci preplatku na nájomnom za rok 2015 poukázala na to, že v rámci mesačných zálohových platieb platia vlastníci bytov aj príspevok do fondu opráv, z ktorého sa uhrádzajú náklady na opravy v bytovom dome, pričom bolo preukázané, že v roku 2015 platil úhrady spojené s užívaním bytu aj otec žalovanej, ktorý sa tak podieľal na tvorbe fondu opráv. Poukázala na to, že nárok žalobkyne týkajúci sa zaplatenia sumy 1.550,- eur nebol predmetom konania. Z týchto dôvodov žiadala, aby súd rozhodol v zmysle jej odvolacieho návrhu.
10. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedla, že nie je pravdou, že nájom za rok 2015 platil pán W., nakoľko tento vypovedal, že si nepamätá platby za rok 2015 s tým, že žalobkyňa samostatne platila tieto platby bez spolupodieľania inej osobe. Trvala na tom, že žalovaná sa na jej úkor bezdôvodne obohatila.
11. V duplike žalovaná trvala na svojich vyjadreniach v odvolacom konaní v celom rozsahu.
12. Žalobkyňa vo svojej duplike uviedla, že nepovažuje za dôvodné odvolanie žalovanej s tým, že žalovaná platila z jej finančných prostriedkov platby za rok 2015, a to v septembri až v decembri, ktoré jej preposielala cez internet banking na jej účet v A. z N. a žalovaná zneužila túto situáciu voči nej, kedy pri platbe neuvádzala jej meno, ale meno svojho otca, teda jej exmanžela a následne jej neposkytla doklady o zaplatení týchto platieb. Poukázala na stav na karte bytu a na rozdiel vo výške 302,28 eura. Poukázala, že sumu 850,- eur žiada za platby v roku 2016, ktoré platila už v čase keď nebola vlastníčka bytu, pričom žiadala, aby odvolací súd vyhovel jej odvolacím námietkam.
13. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods. 1 a 2 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke, najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolania strán sporu nie sú dôvodné.
14. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
15. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).
16. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP) .
17. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je konzistentné a jednoznačnými argumentmi podporil záver, ku ktorému dospel, pričom k celkovej presvedčivosti rozhodnutia súdu prvej inštancie možno uviesť, že premisy zvolené v rozhodnuté, ako aj závery, na základe ktorých k týmto dospel, sú pre nielen právnickú, ale aj laickú verejnosť prijateľné a racionálne; zároveň aj spravodlivé a presvedčivé. Právne závery sú v súlade s vykonanými skutkovými zisteniami a celkovo možno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie, pokiaľ sa týka rozsahu jeho odôvodnenia je v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ale aj čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
18. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd poznamenáva, že v konaní pred súdom prvej inštancie bolo v dostatočnom rozsahu vykonané dokazovanie nevyhnutné pre posúdenie predmetnej sporovej veci. Z uvedeného vychádzal aj odvolací súd v zmysle ust. § 383 C.s.p.. Odvolací súd na tomto mieste zdôrazňuje, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje svoje nárok alebo sa bráni proti ich uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. Z obsahu spisu mal odvolací súd za preukázané, že táto odvolacia námietka naplnená nebola.
19. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Ani táto odvolacia námietka nebola naplnená.
20. K odvolacím námietkam žalovanej odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil výsluch svedka U. W. vykonaný na pojednávaní dňa 07.06.2018, ktorý jednoznačne uviedol, že pri prevode bytu bol nedoplatok vo výške 200,- eur, ktorý uhradil svedok samostatne a tieto peniaze mu boli vrátené žalovanou a rovnako uviedol k ostatným platbám za rok 2015, že tieto on neplatil.
21. Napriek skutočnosti, že v listinných dôkazoch figuruje účet, z ktorého finančné prostriedky titulom nájomného za rok 2015 pochádzali z účtu pod menom U. W., nepochybne z jeho osobného výsluchu na pojednávaní vyplýva, že sa nejednalo o jeho finančné prostriedky, preto nemožno dospieť k záveru, že tento realizoval úhrady zálohových platieb v rozsahu 66,2% tak ako to tvrdí žalovaná vo svojom odvolaní.
22. Z uvedeného nepochybne vyplýva záver, ku ktorému dospel súd prvej inštancie v bode 51, že nárok žalobkyne na zaplatenie preplatku, ktorý uplatňoval vo výške 1/2 je dôvodný s poukazom na obsah vykonaných dôkazov. Pokiaľ sa týka mimosúdnej dohody, ktorá bola doručovaná podaním zo dňa 09.04.2019, kde mali strany sporu prehlásiť, že voči sebe nemajú žiadne finančné ani právne záväzky, je nepochybné, že táto dohoda sa týkala mimosúdneho skončenia konania vedeného na Okresnom súde pod sp.zn. 7C 165/2016, pričom je zrejmé, že takéto konanie nebolo v celosti mimosúdne skončené, preto nemožno priznať takejto dohode právnu relevanciu vo vzťahu k uplatnenej sume preplatku nájomného za rok 2015. Z týchto dôvodov považoval odvolací súd odvolacie námietky žalovanej za nedôvodné.
23. Pokiaľ sa týka odvolacích námietok žalobkyne, je nepochybné z obsahu spisu, že predmetom konania tak ako to vymedzila žalobkyňa a po následnom nepripustení zmeny žaloby, bol len nárok na zaplatenie polovice preplatku za rok 2015, preto nemožno brať do úvahy odvolacie námietky, ktoré sa týkali zaplatenia vyššej sumy, než ktorá bola predmetom konania a o ktorej súd prvej inštancie rozhodoval, teda o sume 343,- eur, pričom nakoľko sa jedná o rovnaký nárok opätovne odvolací súd poukazuje na odôvodnenie súdu prvej inštancie v bode 51, v ktorom sa vyporiadal s dôvodmi, pre ktoré priznal žalobkyni právo na zaplatenie sumy 343,- eur a v prevyšujúcej časti žalobu o zaplatenie preplatku za rok 2015 zamietol. Predmetom konania nebol nárok na zaplatenie nájomného za roky 2016, preto tieto odvolacie námietky nemohli byť predmetom prieskumu odvolacieho súdu. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu bolo len rozhodnutie vo vzťahu k výroku V., ktorý bol napadnutý žalobkyňou. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch IV a V. ako aj v súvisiacom výroku VI. o náhrade trov konania.
24. Z vykonaného dokazovania bolo preukázané, že žalobkyňa mala nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo forme preplatku na preddavkoch spojených s užívaním bytu, pričom v danom prípade sa jedná o nárok z bezdôvodného obohatenia, kedy bolo preukázané splnenie zákonných predpokladov pre jeho vydanie. Žalobkyňa pokiaľ vykonávala úhrady za rozhodné obdobie v predmetnom byte, je osobou, ktorej mal byť takýto preplatok aj vydaný a pokiaľ došlo k jeho vydaniu inej osobe, táto sa nepochybne bezdôvodne obohatila na úkor žalobkyne, ktorá bola legitimovaná na vrátenie týchto finančných prostriedkov. Je teda zrejmé, že žalovaná prijala toto plnenie bez právneho dôvodu a je daná jej povinnosť vydať toto plnenie osobe, na úkor ktorej sa obohatila tak, ako to vyplýva z ustanovení Občianskeho zákonníka o bezdôvodnom obohatení. Z týchto dôvodov možno považovať nárok žalobkyne v priznanej výške za oprávnený a preukázaný.
25. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Zodpovedané majú byť len tie otázky, ktoré majú pre vec zásadný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998. Ústavný súd SR vyslovil, že :“súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu“. (porovnaj IV. ÚS 115/03). S poukazom na uvedené odvolací súd nepovažoval za potrebné sa vyjadrovať k ostatným dôvodom odvolania, nakoľko tieto sú pre rozhodnutie v merite veci bez významu.
26. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté v zmysle ustanovenia § 396 ods. 2 CSP v spojení s ustanovením § 255 ods. 2 CSP s poukazom na skutočnosť, že v odvolacom konaní nebola úspešná ani jedna zo sporových strán.
27. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).