Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Co/155/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu JUDr. Martina Barana a JUDr. Andreja Radomského v spore žalobcu X. V., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom M. XX, XXX XX T., právne zastúpený advokátom JUDr. Peter Harakály, so sídlom Mlynská 29, 040 01 Košice, proti žalovanému KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom Štefanovičova 4, 816 23 Bratislava, IČO: 00 585 441, právne zastúpený advokátom JUDr. Felix Neupauer, so sídlom Dvořákovo nábrežie 8/A, 811 02 Bratislava, o náhradu škody z ublíženia na zdraví s prísl., o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bardejov, č.k. -164 zo dňa 27. júna 2019, takto jednohlasne

rozhodol:

I. P o t v r d z u j e rozsudok vo výroku II. a III.

II. M e n í rozsudok vo výroku I. v časti povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 5% ročný úrok z omeškania od 14.09.2017 do zaplatenia tak, že žalobcovi priznáva 5% ročný úrok z omeškania od 17.09.2017 do zaplatenia, zamieta žalobu v časti zaplatenia 5% ročného úroku z omeškania od 14.09.2017 do 16.09.2017.

III. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Bardejov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol tak, že: „I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 81.236 eur s 5% ročným úrokom z omeškania od 14.9.2017 do zaplatenia a to všetko v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu za zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 32.494,40 eur v lehote troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

III. V prevyšujúcej časti žalobu zamieta.

IV. Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 % s tým, že o výške týchto trov bude rozhodnuté samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník po právoplatnosti tohto rozsudku.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil , , , , , , , , , , , , , , o náhrade za bolesť a náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a

doplnení , , , , , , , o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, , , , , , , , , , , , , , o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

3. Vychádzal zo zistenia, že k poškodeniu zdravia žalobcu došlo pri dopravnej nehode zavinenej T. D.-K. dňa XX.XX.XXXX pri vedení motorového vozidla s Z. A. Vozidlo bolo v čase dopravnej nehody poistené u žalovaného v zmysle o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla. Listom zo dňa 30.05.2017 si žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu uplatnil u žalovaného z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla nárok na náhradu škody z ublíženia na zdraví za sťaženie spoločenského uplatnenia, ktorú si uplatnil vo výške 81.236,- Eur, a to na základe lekárskeho posudku primára V.. Q. S., W.. zo dňa XX.XX.XXXX, ktorým bolo bodové ohodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia stanovené vo výške 4600 bodov, čo pri hodnote 1 bodu 17,66 Eur predstavuje práve sumu 81.236,- Eur. Z odborného vyjadrenia znaleckej organizácie v odbore D. a farmácia H..sk zo dňa 14.12.2018 je zrejmé, že bodové hodnotenie sťaženia spoločenského uplatnenia vyčíslené v lekárskom posudku vypracovanom V.. Q. S., W.. o celkovom počte 4600 bodov je na základe predloženej spisovej dokumentácie, osobného znaleckého vyšetrenia znalcom znaleckej organizácie zo dňa 12.12.2018 a preštudovania kompletnej zdravotnej dokumentácie poškodeného preukázané. Žalobca na pojednávaní s výrazne sťaženou artikuláciou a zrozumiteľnosťou prednesu a tiež obmedzenou mobilitou uviedol, že 7 rokov robil vodiča kamiónu. Pred úrazom hrával futbal za obec T., chodil do spoločnosti, na diskotéky, zábavy, filmové predstavenia. Pred úrazom pracoval aj okolo rodinného domu a mal záľuby, ktorými boli autá a šport, zväčša aj futbal. Svedkovia V.. V. V. (manželka žalobcu), V. V. (matka žalobcu) a W. M. zhodne uviedli, že žalobca bol pred nehodou vitálnym mladým človekom, ktorý hrával futbal za miestny klub, chodil na diskotéky, filmové predstavenia, bowling a medzi jeho koníčky patrili autá, motorky a šport, pričom od úrazu sa zmenil, už nie je spoločenský a nechodí tak medzi ľudí ako predtým. Naviac manželka žalobcu uviedla, že rehabilitačné pobyty sú dosť finančne náročné a aby sa jeho zdravotný stav nezhoršoval, potrebuje doživotne cvičiť.

4. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že zhodnými skutkovými tvrdeniami strán sporu mal preukázané, že k poškodeniu zdravia žalobcu došlo pri dopravnej nehode dňa 02.08.2015. V podstate skutkovo ani právne nárok na náhradu škody spočívajúci v sťažení spoločenského uplatnenia vo výške 81.236,- Eur nebol v čase rozhodovania súdu spochybňovaný, čo bolo koniec koncov preukázané aj lekárskym posudkom primára V.. Q. S., W.. zo dňa XX.XX.XXXX a potvrdené znaleckým posudkom znaleckej organizácie H..sk, ktorá potvrdila závery spomenutého znaleckého posudku. Na základe uvedeného súd preto priznal žalobcovi nárok na náhradu sťaženia spoločenského uplatnenia vo výške 81.236,- Eur. Nespornou skutočnosťou bolo aj to, že žalobca si u žalovaného uplatnil uvedený nárok a že tento nebol uspokojený ani do dňa rozhodnutia súdu napriek záverom oboch lekárskych posudkov.

5. S námietkou žalovaného, že úrok z omeškania vo výške 5% ročne možno priznať až odo dňa doručenia právoplatného rozhodnutia súdu o výške náhrady škody sa nestotožnil, realizujúc výklad ust. § 11 ods. 6 až 8 zákona o povinnom zmluvnom poistení, pričom vychádzal nielen rýdzo z gramatického výkladu, ale aj z logického a systematického výkladu ustanovení. Uviedol, že v danom prípade mal žalovaný vedomosť už pri doručení výzvy zo dňa 30.05.2017 o riadnom odbornom lekárskom posudku primára V.. Q. S., W.., konštatujúc, že uvedený lekár pri podávaní posudku zodpovedá za následky prípadného nepravdivého posudku, rovnako tak mal vedomosť aj pri potvrdení znaleckým posudkom organizácie H. avšak napriek tomu nezrealizoval plnenie v prospech žalobcu až do rozhodnutia súdu. Poukázal na to, že poisťovateľ mal minimálne od 01.06.2007 (doručenka č.l. 9) vedomosť o uplatnení nároku s dokladovaním tohto nároku odborným lekárskym posudkom, pričom vyjadrenie žalovaného zo dňa 09.06.2017 v žiadnom prípade nemožno považovať za skončenie prešetrovania, resp. relevantné písomné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré odmietol poskytnúť poistné plnenie. Žalovaný bol povinný nahradiť žalobcovi uplatnenú náhradu škody do 15 dní po skončení prešetrovania potrebného na zistenie rozsahu povinnosti poskytnúť náhradu (teda 3 mesiace a 15 dní po uplynutí uvedenej lehoty). Iný racionálny dôvod pre nesplnenie povinnosti podľa názoru súdu u žalovaného nebol a niet iného racionálneho dôvodu, pre ktorý žalobca zadržiava finančné prostriedky a bez pochýb odsúva plnenie ku dňu právoplatnosti rozhodnutia. Súd nemohol akceptovať uvedený obskúrny postup poisťovateľa, ktorý z ekonomických dôvodov odďaľoval plnenie a uvedený nárok neplnil aj napriek tomu, že ho minimálne

od doručenia posudku znaleckej organizácie nespochybňoval a argumentoval len rozhodnutím NS SR sp. zn. s tým, aby jeho plnenie bolo viazané až na dobu právoplatnosti rozsudku súdu. Uvedené svedčí o špekulatívnom postupe žalovaného, pričom súd podporujúc svoju argumentáciu poukázal aj na viaceré rozhodnutia všeobecných súdov. Z uvedených dôvodov poukazujúc na princíp spravodlivosti nemohol postup žalovaného akceptovať. Žalobcovi priznal úroky z omeškania odo dňa 14.09.2017, teda odo dňa uplatneného žalobcom.

6. Námietku žalovaného, že žalobca mu neposkytol súčinnosť pri vypracovaní znaleckého posudku súd neakceptoval (žalobca aj vo vyjadrení zo dňa 14.05.2018 deklaroval, že je ochotný poskytnúť súčinnosť, avšak vzhľadom na komplikovaný zdravotný stav má problém dostaviť sa do sídla organizácie v D., ale že nemá problém tak urobiť v mieste bydliska), vzhľadom na to, že ani po tom, čo mu bolo uvedenou znaleckou organizáciou potvrdené bodové ohodnotenie lekárskeho posudku žalobca neplnil a plnenie do času rozhodnutia súdu vôbec nezrealizoval. Uviedol, že argumentácia žalovaného vzhľadom na výkon jeho činnosti a prichádzanie do styku s lekárskymi posudkami vo vzťahu k uvedenej námietke neobstojí. Napokon poukázal na to, že aj samotný právny zástupca žalovaného na pojednávaní konanom dňa 27.06.2019 uviedol, že ide o procesno-obchodné rozhodnutie klienta a v záverečnej reči dokonca bez akýchkoľvek okolkov uviedol, že sa tak deje práve kvôli tomu, že úroky sa viažu na právoplatnosť rozhodnutia.

7. Pokiaľ ide o nárok žalobcu na priznanie zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia súd vyhovel žalobcovi v časti a priznal mu nárok na náhradu výšenia spoločenského sťaženia o 40%. V súvislosti s vykonaným dokazovaním vyplynulo, že v prípade žalobcu ide o fyzickú osobu, ktorá je odkázaná na sprievodcu. Podľa komplexného posudku ÚPSVaR A. zo dňa 22.03.2016 (č.l. 12-15) je miera funkčnej poruchy 80%, je odkázaný na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom, pomoc inej fyzickej osoby pri premiestňovaní so stupňom odkázanosti až VI.. Obdobne je odkázaný na pomoc inej fyzickej osoby pri komunikácii a je tiež odkázaný na opatrovanie. Výpoveďami svedkov bolo preukázané, že nepriaznivé dôsledky poškodenia zdravia u neho spôsobili zásadnú zmenu života, kedy je odkázaný na pomoc inej osoby aj pri bežných činnostiach, ako je hygiena, problém s ošacovaním. Nemôže sa venovať športovej činnosti, bol šoférom z povolania, pričom v súčasnosti žiadne z týchto aktivít nemôže vykonávať. V súvislosti s ťažkým zdravotným postihnutím je natrvalo vylúčený z doterajšieho, a vzhľadom k jeho veku, aj budúceho plnohodnotného osobného a spoločenského života. Vážne zranenia, ktoré utrpel ho budú ohrozovať a obmedzovať po celý zvyšok života. Je obmedzený v záľubách, ktorým sa venoval, trpí výpadkami pamäte, z čoho je veľmi nervózny a tiež z toho, že je úplne nesebestačný. Nič neurobí sám, ani len bežné úkony ako odrezanie krajca chleba a pod.. Následkom úrazu je uznaný plne invalidným a je držiteľom preukazu ŤZP s doprovodom. Podľa názoru súdu utrpel mimoriadnu ujmu na zdraví, ktorá je nemajetkovej povahy, je poškodený na svojej osobnosti a má nárok na zadosťučinenie za túto materiálnu ujmu. Jednorazovo priznanou finančnou náhradou má byť po celý zvyšok života žalobcu kompenzovaná závažnosť poškodenia a tiež fyzické a psychické strádanie a strata zdravotnej pohody. V náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia sa okrem iného neodráža skutočnosť, že ťažkú dopravnú nehodu utrpel už v mladom veku 25 rokov a znamená tak hlboký zásah do jeho fyzických a psychických schopností, že výkon akejkoľvek činnosti je u neho spojený s vynaložením zvýšeného úsilia, s ktorým musí prekonávať osobitné obtiaže vyvolané nepriaznivým zdravotným stavom. Podľa názoru súdu dostatočne preukázal, že je na mieste zvýšiť náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia o 40% a samotné plnenie z invalidity považuje súd za dôvod hodný osobitného zreteľa. V prevyšujúcej časti požadovaného nároku bola žaloba zamietnutá.

8. O trovách konania rozhodol tak, že žalobca bol čo sa týka právneho základu sporu úspešným ohľadne oboch nárokov, ako nároku na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia, tak aj nároku na zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia. V súvislosti s nárokom na náhradu sťaženia spoločenského uplatnenia dal súd do pozornosti, že výška priznaného nároku závisela od úvahy súdu. Keďže ohľadom oboch nárokov mal úspech žalobca v celom rozsahu, súd mu priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100%.

9. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, a to proti výrokom I., II. a IV.. Odvolanie právne odôvodnil a (ďalej len „“). Mal za to, že súd nesprávne posúdil vec, pokiaľ nárok na sťaženie spoločenského uplatnenia priznal aj vrátane uplatňovaných úrokov z omeškania. V tejto súvislosti poukázal i na závery uvedené v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR z 22.11.2018, sp. zn. , ktorý sa ako dovolací súd

stotožnil so záverom odvolacieho súdu, podľa ktorého povinnosť zaplatiť úroky z omeškania vzniká až doručením právoplatného rozhodnutia súdu o výške náhrady škody a žalovaný by sa do omeškania mohol dostať až v prípade nesplnenia si povinnosti, ktorá bola uložená právoplatným rozhodnutím zaplatiť žalobcovi súdom priznanú náhradu škody. Ďalej uviedol, že pri poistnej udalosti žalobcu nebol nečinný, ale práve naopak, požadoval od žalobcu, resp. jeho právneho zástupcu súčinnosť, ktorá mu však bola poskytnutá až v rámci súdneho konania. Takisto namietal, že rozhodnutia súdov, na ktoré okresný súd vo vzťahu k úrokom z omeškania poukázal boli rozhodnutiami z času pred zverejnením príslušného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR. Mal za to, že samotný základ uplatneného nároku bol v rámci konania preukázaný, a teda zo strany súdu prvej inštancie došlo vo výroku I. rozsudku k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, pokiaľ žalobe vyhovel aj v časti úrokov z omeškania. Čo sa týka zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia, mal za to, že toto by malo byť priznávané len v obzvlášť závažných prípadoch, pri poškodených, ktorí súd absolútne vylúčení zo spoločenského života a vyžadujú 24 hod. starostlivosť a pod.. Bez akéhokoľvek zľahčovania zdravotného stavu žalobcu, však podľa jeho názoru tento takouto osobou nie je, čo je podporené skutočnosťou, že v čase po dopravnej nehode a postupnom zlepšovaní zdravotného stavu, učinil s manželkou závažné a zaväzujúce rozhodnutie a stali sa rodičmi. Vzhľadom na uvedené mal za to, že súd nesprávne právne posúdil čo do otázky nároku žalobcu na priznanie úrokov z omeškania, ako aj priznania zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia v rozsahu 40%. Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok v napádanom rozsahu tak, že žalobu v časti úrokov z omeškania zo sťaženia spoločenského uplatnenia zamietne a v časti zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia prizná nároky v zníženej výške.

10. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie aj žalobca, a to proti výroku III.. Odvolanie právne odôvodnil a . V podanom odvolaní najprv poukázal na doterajší priebeh konania, ku ktorému uviedol, že žalovaný bezdôvodne odkladá plnenie náhrady škody do nekonečna, čím upiera jeho právo na poskytnutie vyplatenia škody riadne a včas, čo je jednoznačne v rozpore s . K posúdeniu zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia uviedol, že vykonaným dokazovaním boli preukázané dôvody hodné osobitného zreteľa a tiež bolo preukázané, že pred nehodou bol vitálnym človekom, bol v dobrom fyzickom a psychickom stave a jeho kvalita života pred úrazom a po úraze je diametrálne odlišná. Zdôraznil, že podľa prognózy lekárov mal 7% na prežitie a príbuzným odporúčali umiestniť ho do hospicu. Vykonaným dokazovaním tiež bolo preukázané, že vo veku 25 rokov nie je schopný samostatnej chôdze, premiestňuje sa za pomoci inej osoby na invalidnom vozíku a z dôvodu poruchy reči má narušenú schopnosť komunikácie, a preto potrebuje pri komunikácii pomoc inej osoby, nemôže sám skoro nič urobiť a ani vybaviť a je plne odkázaný na pomoc inej osoby, nemohol by žiť sám, ide o trvalý stav. Poukázal na to, že je hendikepovaný vo všetkých oblastiach života a je natrvalo vylúčený z budúceho plnohodnotného pracovného, osobného, rodinného, športového, spoločenského a manželského života. Trvalé následky, ktoré vznikli v príčinnej súvislosti s úrazom pretrvávajú a doposiaľ sa s nimi nevyrovnal. Poukázal na to, že trpí psychicky, čo je tiež dôvodom hodným osobitného zreteľa, trpí nočnou morou, strachom a zmenila sa mu povaha. Uviedol, že zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia podľa nemôže mať vplyv, aby žalobcovi nevzniklo právo na zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia v zmysle , pretože uvedené práva sú samostatnými nárokmi, ktoré nie je možné subsumovať a o ktorých ako to vyplýva z citovaného zákona, rozhoduje vždy niekto iný. Namietal, že súd sa dostatočne nevysporiadal s tým, že všetky okolnosti ho nepochybne diskvalifikujú a v zásadnej miere mu znemožňujú uplatnenie vo všetkých sférach života vo veľmi mladom veku, a tiež, že sa nevysporiadal s tým, že odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia plní v zmysle právnej úpravy úlohu satisfakčnú a v prípade mimoriadneho zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia ide o odškodnenie, ktoré sa poskytuje len jednorázovo a ktorým sa majú jednorazovo kompenzovať všetky budúce strádania poškodeného. Výška odškodnenia preto musí rešpektovať jeho reparačný charakter a byť naplnením toho, že odškodnenie má slúžiť kompenzácii obmedzení plynúcich z poškodenia zdravia aj tak, aby skoršie často aj výraznejšie pociťovanie radosti a neskoršia stráca možnosti tieto prežívať v dôsledku poškodenia zdravia mohli byť prinajmenšom čiastočne vynahradené, zmiernené niečím, čo poškodenému môže privodiť potešenie alebo radosť. Mal za to, to že súd rozhodol o 40% zvýšení sťaženia spoločenského uplatnenia je nesprávnym právnym posúdením súdu, čo nemá oporu vo vykonanom dokazovaní.

11. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca tak, že ním podané odvolanie nemá opodstatnenie. Namietal, že žalovaný nepreukázal v čom spočíva nesprávne právne posúdenie veci, keď súd vychádzal z právnych predpisov vzťahujúcich sa na prejednávanú vec a tiež nepreukázal aká konkrétna vada

konania mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Vo vzťahu k priznaniu úroku z omeškania odo dňa právoplatnosti rozsudku uviedol, že takéto tvrdenie nemá oporu v ustanoveniach , ako i v ustanovení , čo vyplýva z tých skutočností, že písomným podaním zo dňa 30.05.2017 si u žalovaného uplatnil právo na náhradu škody z titulu základu za sťaženie spoločenského uplatnenia a zároveň navrhol uzavrieť dohodu o vyrovnaní o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia pre právo na 50% zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia. Žalovaný však neoznámil, že má dôvodné pochybnosti o správnom hodnotení SSU v lekárskom posudku, ale listom zo dňa 09.06.2017 len oznámil, že v predmetnej právnej veci prebiehajú odborné konzultácie so znaleckou organizáciou H..sk, ďalej nekonal. Žalovaný od uplatnenia práva na náhradu škody bol absolútne nečinný v plnení svojich povinností uložených zákonom. Poukázal na to, že porušenie povinností vyplývajúcich žalovanému ako poisťovateľovi zo ako i nekonanie v zmysle bolo dôvodom podania žaloby. V konaní bolo nariadené znalecké dokazovanie, avšak žalovaný ani po doručení znaleckého posudku bez akéhokoľvek relevantného dôvodu neplnil a tiež právo na náhradu SSU vo výške 81.236,- Eur nespochybnil, ale doposiaľ neposkytol plnenie, čím bezdôvodne odkladá plnenie náhrady škody donekonečna, čím upiera právo poškodeného na poskytnutie vyplatenia škody riadne a včas. Právna povinnosť poisťovateľa plniť preukázané nároky na náhradu škody je základnou a najpodstatnejšou právnou povinnosťou poisťovateľa. Žalovaný neposkytol plnenie, čím jednoznačne porušil povinnosti uložené v ust. , ako aj ust. , a pokiaľ poisťovateľ nesplní svoju povinnosť riadne a včas, dostáva sa v zmysle do omeškania. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo od dlžníka popri plnení požadovať aj úroky z omeškania. V tejto súvislosti poukázal aj na právny názor vyslovený Krajským súdom v Bratislave v rozsudku zo dňa 04.11.2013. Namietal, že žalovaný účelovo bagatelizuje dôvody hodné osobitného zreteľa na jeho strane, tvrdiac, že u žalobcu nejde o obzvlášť závažný prípad, a to bez uvedenia relevantných dôvodov, hoci bolo preukázané, že lekármi mu bola daná ďalšia šanca na prežitie len vo výške 7%. Opätovne poukázal na to, že vykonaným dokazovaním boli preukázané dôvody hodné osobitného zreteľa a že je plne odkázaný na pomoc inej osoby a nemohol by žiť sám a ide o trvalý stav. Podotkol, že žalobca má právo na satisfakciu, t.j. na jednorazové odškodnenie, ktorým sa majú jednorazovo kompenzovať všetky budúce strádania poškodeného.

12. Ďalšie vyjadrenia vo veci podané neboli.

13. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (ustanovenie ), preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia a nasl. , bez nariadenia pojednávania (ustanovenie a contrario) tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli súdu Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné a odvolanie žalovaného je čiastočne dôvodné.

14. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

15. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietanou inou vadou konania, nesprávnym skutkovým zistením a nesprávnym právnym posúdením, teda, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky ).

16. K námietke, že konanie má inú vadu odvolací súd uvádza, že žalovaný v podanom odvolaní len formálne poukázal na uvedený odvolací dôvod, avšak bližšie nešpecifikoval v čom vidí jeho naplnenie, preto odvolací súd na tento odvolací dôvod neprihliadal.

17. K námietke nesprávnych skutkových zistení odvolací súd poznamenáva, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. ). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje svoj nárok alebo sa bráni proti jeho uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. Odvolací súd nezistil naplnenie tohto odvolacieho dôvodu.

18. K námietke nesprávneho právneho posúdenia odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. ). Odvolací súd mal za to, že došlo k naplneniu tohto odvolacieho dôvodu, a to vo vzťahu k určeniu konkrétneho dátumu od ktorého bolo potrebné priznať žalobcovi zákonný úrok z omeškania.

19. Z obsahu podaných odvolaní, ako aj z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplýva, že v predmetnom prípade medzi sporovými stranami nebol sporný moment vzniku poškodenia zdravia žalobcu a spôsob, akým k nemu došlo, ako ani výška súdom prvej inštancie priznanej výšky náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 81.236,- Eur. Spornými medzi sporovými stranami bolo (i) určenie okamihu, od ktorého prináleží žalobcovi aj zákonný úrok z omeškania z takto priznanej sumy za sťaženie spoločenského uplatnenia, ako aj (ii) percentuálne vyjadrenie priznaného zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia.

20. Vzhľadom na to, že z obsahu podaného odvolania žalovaného vyplýva, že tento napáda výrok I. rozsudku len čo do časti priznaného úroku z omeškania, pričom výška priznanej náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia nebola namietaná, odvolací súd sa preto v odvolacom konaní vo vzťahu k výroku I. zaoberal len otázkou, či súd prvej inštancie rozhodol správne, keď priznal žalobcovi nárok na úrok z omeškania od ním požadovaného dátumu, t.j. od uplynutia skončenia lehoty na prešetrenie potrebného na zistenie rozsahu povinnosti a nahradenie žalobcom uplatnenej výšky náhrady škody, alebo mal správne priznať úrok z omeškania odo dňa právoplatnosti rozsudku súdu prvej inštancie, tak ako namietal žalovaný.

21. Vo vzťahu k momentu platenia úrokov z omeškania odvolací súd v prvom rade upriamuje pozornosť na znenie o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „“) z ktorého vyplýva, že poisťovateľ (v predmetnom prípade žalovaný) je povinný bez zbytočného odkladu začať prešetrovanie potrebné na zistenie rozsahu jeho povinnosti poskytnúť peňažné plnenie, pričom je povinný do 3 mesiacov odo dňa oznámenia poškodeného jednak (i) skončiť prešetrovanie potrebné na zistenie rozsahu jeho povinnosti a zároveň (ii) oznámiť poškodenému výšku poistného plnenia, a v prípade, ak poškodeným požadovaná výška plnenia nebola uznaná sčasti alebo vôbec uviesť aj dôvody, pre ktoré bolo poistné plnenie znížené alebo zamietnuté. V prípade nesplnenia uvedenej povinnosti sankcionuje uvedenú nečinnosť poisťovateľa v zmysle povinnosťou zaplatiť poškodenému úrok z omeškania podľa osobitného predpisu. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalobca listom zo dňa 30.05.2017 si uplatnil u žalovaného nárok na náhradu škody z ublíženia na zdraví, a teda od nasledujúceho dňa, t.j. od 01.06.2017 začala žalovanému plynúť zákonná 3-mesačná lehota na prešetrenie udalosti a oznámenie

žalobcovi v akej výške mu bude plniť, resp. uvedenie dôvodov prečo plniť nebude. Z uvedeného tak vyplýva, že žalovaný bol povinný splniť svoju povinnosť v zmysle najneskôr do 01.09.2017. Z vykonaného dokazovania súdu prvej inštancie však nijako nevyplýva, že by si žalovaný túto povinnosť splnil. Z obsahu napadnutého rozsudku vyplýva, že žalovaný dňa 09.06.2017 oznámil žalobcovi, že v predmetnej veci prebiehajú odborné konzultácie so znaleckou organizáciou, ktorá ho bude v prípade nutnosti kontaktovať, avšak ako správne uviedol súd prvej inštancie, uvedené oznámenie nespĺňa náležitosti oznámenia v zmysle alebo b) , pretože z jeho obsahu nevyplýva, či žalovaný uznal v plnom rozsahu, čiastočnom rozsahu alebo vôbec neuznal žalobcom uplatnený nárok na náhradu poistného plnenia. Vo svojej podstate ide len o oznámenie, že žalovaný sa uvedeným prípadom zaoberá, t.j. uvedené oznámenie tak z obsahovej stánky neposkytuje žiadnu informáciu o ukončení prešetrovania predmetnej udalosti. Uvedené má potom za následok postup v zmysle , a teda povinnosť žalovaného zaplatiť žalobcovi aj úroky z omeškania.

22. K otázke od kedy presne má žalobca nárok na priznanie úrokov z omeškania žalovaný tak v priebehu konania na súde prvej inštancie ako aj v priebehu odvolacieho konania zastával totožný názor ako bol vyjadrený v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 21.06.2018 na ktorý po celý čas odkazoval. Vo vzťahu k uvedenému rozsudku Najvyššieho súdu SR odvolací súd poukazuje na to, že vo svojej podstate ide o jeden z prelomových rozsudkov Najvyššieho súdu SR, pretože prvýkrát Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí rieši otázku predpokladov náhrady škody podľa . Vo vzťahu k tomuto rozsudku však odvolací súd poukazuje na to, že zo strany žalovaného došlo k jeho nesprávnej interpretácii, nakoľko z neho vyplýva že v konaní, ktoré bolo predmetom dovolacieho konania bolo preukázané, že poisťovateľ (ktorý bol v uvedenom rozsudku tiež v postavení žalovaného) si svoju zákonnú povinnosť v zmysle splnil, a teda nemohlo dôjsť k jeho omeškaniu. Dovolací súd zdôraznil, že v takomto prípade, kedy bola splnená povinnosť v zmysle by tak mohlo k omeškaniu dôjsť až vtedy, kedy by poisťovateľ ako žalovaný nesplnil po doručení právoplatného rozsudku súdom uloženú povinnosť v stanovenej lehote, teda až od tohto momentu by mal žalobca nárok aj na zákonný úrok z omeškania. Vo vzťahu k uvedenému však odvolací súd poukazuje na to, že v predmetnom prípade ide o skutkovo odlišný prípad, pretože žalovaný ako poisťovateľ v zákonom stanovenej 3-mesačnej lehote žalobcovi vôbec neoznámil výsledok prešetrenia, teda si nesplnil povinnosť uloženú v . Z uvedeného tak vyplýva, že uplynutím tak zákonnej 3-mesačnej lehoty na prešetrenie a oznámenie výsledku prešetrenia spolu s uplynutím zákonnej 15-dňovej lehoty na zaplatenie nároku na náhradu škody z ublíženia na zdraví sa žalovaný dostal do omeškania, tzn. v tomto skutkovom prípade je v zmysle potrebné priznať úrok z omeškania márnym uplynutím týchto lehôt a nie až právoplatnosťou rozsudku, ktorým bola žalobcovi priznaný nárok na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia.

23. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd taktiež poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. zo dňa 26.02.2019, kde v skutkovo obdobnej veci ako v prípade rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp. zn. zo dňa 21.06.2018 (konštatované splnenie zákonnej povinnosti poisťovateľom v zmysle ) dovolací súd v bode 24. odôvodnenia vo vzťahu k uviedol, že: „Peňažná sankcia v podobe úrokov z omeškania je upravená v a je viazaná na nesplnenie nepeňažnej povinnosti vyjadrenej v alebo b/ Z právnej úpravy možno vyvodiť, že umožňuje úročenie poistného plnenia v tých prípadoch, keď si poisťovateľ nesplní svoju povinnosť uloženú mu v súvislosti so šetrením poistnej udalosti, a tiež keď poškodenému zašle oneskorené vysvetlenie dôvodov, pre ktoré poisťovateľ odmietol poskytnúť poistné plnenie, t. j. povinnosti poisťovateľa viaže výlučne vo vzťahu k prešetrovaniu poistnej udalosti. Jej účelom je ochrana poškodeného, aby poisťovňa pod následkom tejto sankcie nezostala nečinná, aby bola nútená oznámiť v lehote 3 mesiacov poškodenému spôsob vybavenia jeho poistnej udalosti. Poskytnutie dôkladného vysvetlenia poškodeným osobám v ustanovenej lehote chráni rovnako aj poisťovateľa pred uložením sankcie - úroku z omeškania. Sankcia v podobe úroku z omeškania má však inú povahu, už sa nejedná o nárok poškodenej osoby, ktorý si môže, ale nemusí uplatniť (ako je to obvyklé pri omeškaní v občianskoprávnych vzťahoch). Z dikcie tohto ustanovenia je zrejmé, že zákon o poistení zodpovednosti ukladá poisťovateľom automaticky túto sankciu - ako povinnosť, teda bez ohľadu, či si úrok z omeškania poškodený uplatní alebo nie; iba výška úroku z omeškania sa posudzuje podľa občianskoprávnych predpisov - a jeho vykonávacieho nariadenia.“ Najvyšší súd SR následne v bode 25. a 26. odôvodnenia posledná veta ešte uvádza, že: „25. Zo spisu je zrejmé, že v posudzovanom

prípade si žalovaná splnila povinnosti v zmysle tým, že listom z 18. septembra 2007 (č. l. 475 spisu) poskytla žalobcovi písomné vysvetlenie dôvodov, pre ktoré odmietla poskytnúť poistné plnenie, ktoré si žalobca od nej nárokoval, a ďalej, že oprávnená výška nárokov žalobcu bola zrejmá až z právoplatného rozhodnutia vo veci samej. Dovolací súd vzhľadom k vyššie uvedenému dospel k záveru, že žalovaná si svoju povinnosť ako poisťovateľ podľa splnila, nebola preto povinná uhradiť žalobcovi ako poškodenému úroky z omeškania. Do omeškania by sa dostala s plnením náhrady škody až vtedy, ak by po doručení právoplatného rozhodnutia súdu o výške náhrady škody neuhradila v lehote určenej súdom priznanú náhradu škody žalobcovi podľa “

24. Z vyššie uvedeného tak vyplýva, že pri posudzovaní od kedy patrí poškodenému aj úrok z omeškania v prípadoch nároku na náhradu škody z ublíženia na zdraví je potrebné rozlišovať, či na strane poisťovateľa došlo alebo nedošlo k splneniu zákonnej povinnosti v zmysle . V prípade, ak si poisťovateľ túto zákonnú povinnosť splnil v zákonnej lehote, možno úrok z omeškania poškodenému priznať len v tom prípade, ak na základe výsledku súdneho konania, bol poisťovateľ zaviazaný k nahradeniu výšky sťaženia spoločenského uplatnenia poškodenému, avšak túto povinnosť si v zmysle právoplatného rozsudku nesplnil. Až od uvedeného momentu, t.j. po právoplatnosti rozsudku a márnom uplynutí paričnej lehoty sa tak poisťovateľ dostáva do omeškania s plnením dlhu a poškodenému až týmto momentom vzniká nárok na zákonné úroky z omeškania. Na strane druhej, v prípade, ak poisťovateľ si svoju zákonnú povinnosť v zmysle nesplní v zákonom stanovenej lehote vôbec, v takom prípade vzniká poškodenému nárok na zákonné úroky z omeškania v zmysle , a to už momentom márneho uplynutia lehoty ustanovenej v v spojení s , t.j. 3 mesiace a 15 dní od doručenia oznámenia poisťovateľovi o uplatnení nároku na náhradu škody. Ako bolo už uvedené vyššie, v predmetnom prípade ide o druhý menovaný prípad. Z uvedeného tak vyplýva, že žalovaný sa dostal do omeškania po uplynutí lehoty 3 mesiacov a 15 dní odo dňa, kedy mu bolo zo strany žalobcu doručené uplatnenie nároku na náhradu škody z ublíženia na zdraví z titulu sťaženia spoločenského uplatnenia a jeho mimoriadneho zvýšenia (list zo dňa 30.05.2017).

25. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd konštatuje, že zo strany súdu prvej inštancie tak bol určený správny moment, od ktorého patrí žalobcovi aj zákonný úrok z omeškania. Vo vzťahu ku konkrétnemu dátumu od ktorého bol súdom prvej inštancie priznaný nárok na 5% zákonný úrok z omeškania odvolací súd uvádza, že v tomto prípade však súd prvej inštancie pochybil, keď len nekriticky prevzal v žalobe uvedený dátum a bližšie sa nezaoberal tým, či už v uvedenom čase bol žalovaný v omeškaní s plnením. Odvolací súd poukazuje na to, že od dátumu uvedeného v žalobe, t.j. od 14.09.2017 ešte nedošlo k omeškaniu žalovaného, pretože ešte nedošlo k márnemu uplynutiu lehoty na zaplatenie náhrady škody z ublíženia na zdraví zo strany žalovaného. Ako už uviedol súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia, žalobca preukázal, že list zo dňa 30.05.2017, ktorým si uplatnil u žalovaného nárok na náhradu škody bol žalovanému doručený dňa 01.06.2017 (č.l. 9). Od uvedeného dňa tak žalovanému začala plynúť zákonná 3-mesačná lehota v zmysle , ktorá uplynula dňa 01.09.2017. Od nasledujúceho dňa, t.j. od 02.09.2017, začala plynúť ďalšia zákonná 15- dňová lehota v zmysle , ktorá uplynula dňa 16.09.2017, teda uvedený deň bol posledným dňom na poskytnutie plnenia z titulu náhrady škody žalovaným. Až od nasledujúceho dňa, t.j. 17.09.2017 sa žalovaný dostal do omeškania s poskytnutím peňažného plnenia, a teda až od tohto dňa možno žalobcovi priznať nárok na náhradu zákonného 5% ročného úroku z omeškania.

26. Vzhľadom na vyššie uvedené preto odvolací súd v zmysle zmenil v časti napadnutého výroku I. tak, ako je uvedené vo výroku I. tohto rozsudku.

27. Odvolací súd sa ďalej zaoberal otázkou zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia. K námietkam žalobcu a žalovaného týkajúcich sa tejto časti napadnutého rozsudku odvolací súd konštatuje, že tak v priebehu prvoništančného konania, ako aj v priebehu odvolacieho konania sporové strany nenamietali právo žalobcu na priznanie tohto nároku, sporným medzi stranami sporu bolo percentuálne vyjadrenie (výška) zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia. Žalobca mal v priebehu celého konania za to, že mu prináleží maximálne, t.j. zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia, zatiaľ čo žalovaný mal za to, že ani súdom prvej inštancie priznaných 40% zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia nebolo pri rešpektovaní zdravotného stavu žalobcu adekvátne. Odvolací súd sa preto ďalej zaoberal len tým, či súdom prvej inštancie priznané 40% zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia bolo správne,

a vzhľadom na to, že v tejto časti rozhodnutie záviselo od úvahy súdu, či svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil a vysvetlil z akých skutočností vychádzal pri určení uvedenej výšky sťaženia spoločenského uplatnenia.

28. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) určuje podmienky pre priznanie a poskytovanie náhrady za bolesť a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, pričom v je výslovne zakotvená možnosť, aby v prípadoch hodných osobitného zreteľa, akým je uznanie invalidity podľa ust. až o sociálnom poistení, mohla byť súdom náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia zvýšená maximálne o 50%.

29. Z ust. § 5 ods. 5 Zákona o náhrade za bolesť tak vyplýva, že vo svojej podstate ide o ustanovenie výnimočné, t.j. možno ho aplikovať len na prípady hodné osobitného zreteľa, pričom je na voľnej úvahe súdu, v akej výške v rámci zákonom dovolenej sadzby do 50% prizná poškodenému zvýšenie sťaženia za bolesť, pričom toto jeho rozhodnutie musí byť náležite odôvodnené a musí zohľadňovať mimoriadnu povahu a mimoriadne okolnosti daného prípadu. Zákonodarca v uvedenom ustanovení už bližšie nešpecifikoval, ktoré skutočnosti je potrebné považovať za dôvody hodné osobitného zreteľa, resp. ktoré zo skutočností je potrebné brať do úvahy a ktoré majú podstatný vplyv na určenie percentuálneho zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia. Odvolací súd v tomto smere poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. zo dňa 29.10.2009, kde vo vzťahu k uvedenému Najvyšší súd uviedol, že: „Posúdenie, či u konkrétneho poškodeného ide o prípad hodný osobitného zreteľa, je výlučne úlohou súdu, pričom právna úprava nijakým, ani demonštratívnym spôsobom neuvádza, aké poškodenia zdravia, respektíve aké následky takéhoto poškodenia zakladajú nárok na mimoriadne zvýšenie odškodnenia za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia. Súd vychádza jednak z lekárskeho posudku, základného bodovania poškodení, ale tiež musí prihliadať na to, aké zmeny poškodenie zdravia vyvolalo v živote dotknutej osoby vo vzťahu k stavu pred poškodením. Okolnosti hodné osobitného zreteľa by mali byť posudzované s ohľadom na individuálneho poškodeného, bez ohľadu na to, či jeho spôsob života pred poškodením vykazoval znaky vysokého spoločenského angažovania v oblastiach umenia, vedy, športu či politiky, alebo viedol tzv. bežný život. Uprednostňovanie určitých spoločensky preferovaných povolaní a voľnočasových aktivít nazeraných ako vysoko kultúrne pred iným zamestnaním (v tomto prípade povolaním baníka) a bežnými rodinnými aktivitami (záhrada, vnúčence) je nekorektné nielen z hľadiska etiky, ale, a to najmä, je v konečnom dôsledku porušením zásady rovnosti účastníkov občianskeho konania a ochrany slabšieho prítomnej osobitne vo veciach pracovných, rodinných a najnovšie vo veciach ochrany spotrebiteľa.“ Z uvedeného tak vyplýva, že súd pri posudzovaní zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia musí prihliadať komplexne na všetky okolnosti, následky a zmeny vyvolané poškodením zdravia. Vzhľadom na rýdzo gramatický výklad ust. § 5 ods. 5 Zákona o náhrade za bolesť sa možno stretnúť aj s názorom, že jediným dôvodom, a teda aj jedinou podmienkou za splnenia ktorej má súd priznať zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia je uznanie poškodeného za invalidného v zmysle príslušných ustanovení zákona o sociálnom poistení. Odvolací súd sa však ani s prípadným uvedeným záverom nemôže stotožniť, odkazujúc na uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. zo dňa 29.11.2011, v zmysle ktorého: „Uznanie invalidity je jedným, nie však jediným dôvodom hodným osobitného zreteľa pre zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia v zmysle o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov.“

30. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd mal z obsahu napadnutého rozsudku za preukázané, že súd prvej inštancie pri posudzovaní zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia vzal do úvahy jednak komplexný posudok ÚPSVaR A., z ktorého vyplýva miera funkčnej poruchy žalobcu vo výške 80% a stupeň odkázanosti VI., pričom poukázal na jeho odkázanosť na pomoc inej fyzickej osoby pri premiestňovaní a komunikácii, pričom je odkázaný na opatrovanie. Taktiež súd prvej inštancie zisťoval aký bol život žalobcu pred poškodením zdravia a ako sa jeho život zmenil po poškodení zdravia jednak tak po psychickej ako aj fyzickej stránke, pričom nezabudol zohľadniť ani to, že k poškodeniu zdravia

došlo v relatívne mladom a produktívnom veku, ako ani dôsledky dopadu poškodenia zdravia žalobcu do budúcnosti. Z uvedeného tak vyplýva, že súd prvej inštancie poskytol pri odôvodnení priznanej percentuálnej výšky sťaženia spoločenského uplatnenia dostatočné vysvetlenie a odôvodnenie, ktoré skutočnosti vzal do úvahy pri posudzovaní nároku žalobcu na zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia, čím naplnil požiadavku náležitého odôvodnenia svojej voľnej úvahy.

31. Odvolací súd na tomto mieste ešte zdôrazňuje, že podľa jeho názoru by priznaná výška sťaženia spoločenského uplatnenia mala na strane druhej diferencovať aj medzi jednotlivými prípadmi, v ktorých bolo uznané zvýšenie sťaženia spoločenského uplatnenia. V predmetnom prípade, vzhľadom bodové ohodnotenie lekárskych posudkov, vek žalobcu, či jeho budúci život je možné konštatovať, že má natrvalo a podstatne vážnym spôsobom poškodené zdravie, pričom spôsob jeho života pred dopravnou nehodou a po nej je výrazne odlišný, avšak na strane druhej ako vyplýva aj z komplexného posudku ÚPSVaR A. na ktoré poukazoval aj súd prvej inštancie, žalobca nie je odkázaný na osobnú asistenciu, nemá praktickú a ani úplnú slepotu a nemá obmedzené orientačné schopnosti. Odvolací súd tak aj v tomto smere považoval priznanie zvýšenia sťaženia spoločenského uplatnenia v rozsahu 40% za primerané, pretože touto výškou sa odráža aj istá diferenciácia prípadov, ktoré boli spôsobenou dopravnou nehodou a následným poškodením zdravia postihnuté ešte závažnejšie, resp. výraznejšie, v dôsledku čoho sú takéto osoby odkázané na nepretržitú 24 hod. osobnú starostlivosť inou osobou, prípadne došlo k vážnemu poškodeniu alebo strate niektorej časti tela.

32. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd preto v zmysle a rozsudok v napadnutom výroku II.a III. ako vecne správny potvrdil.

33. O trovách prvoinštančného a odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa , v spojení s a tak, že v prvoinštančnom konaní bol v plnom rozsahu úspešný žalobca čo do oboch žalovaných nárokov, pričom výška priznaného nároku závisela od úvahy súdu, ako správne už poukázal súd prvej inštancie. V odvolacom konaní bol úspešnejší síce žalovaný, avšak len v nepatrnom rozsahu a len v časti príslušenstva pohľadávky, ktoré sa pri posudzovaní konečného úspechu sporových strán nezohľadňuje, preto bol žalobca čo do oboch žalovaných nárokov úspešný aj v odvolacom konaní. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov tak prvoinštančného konania ako aj odvolacieho konania v celom rozsahu.

34. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).