Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_13CoCsp-13-2020.pdf
PDF · 114.13 KB
Case nature
Area
Subarea
13CoCsp/13/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Andreja Radomského v právnej veci žalobcu: ČSOB stavebná sporiteľňa, a.s., Bratislava, Žižkova 11, IČO: 35 799 200, právne zastúpený: HMG LEGAL, s.r.o., so sídlom Červeňova 14, 811 03 Bratislava, IČO: 35 885 459, proti žalovaným: v 1. rade C. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom, I. T. XXXX/X, XXX XX C., v 2. rade F. B., XX.XX.XXXX, bytom I. T. XXXX/X, XXX XX C., v 3. rade J. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom I. T. XXXX/X, XXX XX C., všetci zastúpení JUDr. Ladislavom Riedlom, advokátom so sídlom Konštantínova 6, Prešov, o zaplatenie 180.285,46 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaných v 1. až 3. rade voči rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 14Csp/160/2018 - 116 zo dňa 04.12.2019 jednohlasne takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje rozsudok.
II. Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovaným v 1. až 3. rade v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Žalobca sa voči žalovaným v 1. až 3. rade podanou žalobou domáhal, aby ich súd zaviazal k povinnosti zaplatiť mu istinu 162.504,47 eura spolu s príslušenstvom a žiadal náhradu trov konania. Uvedené žiadal titulom uzavretej zmluvy o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere zo dňa 29.12.2008, č. XXXXXXXX/XXXXXXXXX, na základe ktorej poskytol žalovaným mimoriadny medziúver v celkovej výške 197.503,82 eura s úrokovou sadzbou 4,99 % ročne, pričom žalovaní čerpali úver vo viacerých splátkach. Nakoľko si žalovaní neplnili riadne a včas zmluvne stanovené mesačné úverové splátky, žalobca ich na neplnenie záväzkov písomne upozornil listom označeným ako výzva pred vyhlásením okamžitej splatnosti úveru zo dňa 05.10.2016. Nakoľko si žalovaní ani napriek písomnej výzve neplnili svoje záväzky, žalobca dňa 31.10.2016 vyhlásil okamžitú splatnosť mimoriadneho medziúveru a vyzval žalovaných na zaplatenie zostatku pohľadávky z Úverovej zmluvy ku dňu 30.11.2016 vo výške 184.477,39 eura. Zo žaloby zároveň vyplýva čerpanie úveru a jeho splácanie za obdobie rokov 2009 až 2016. Súčasťou žaloby bol taktiež výpočet zmluvného úroku za obdobie od roku 20015 do roku 2016, konkrétne do 31.10.2016.
2. Okresný súd Prešov, ako súd prvej inštancie (ďalej len „súd prvej inštancie“), napadnutým rozsudkom rozhodol, cit.:
„I. žalovaní v 1., 2. a 3. rade sú p o v i n n í zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne
- istinu v sume 162.504,47 EUR,
- kapitalizovaný zmluvný úrok v sume 17.464,74 EUR,
- kapitalizovaný úrok z omeškania v sume 316, 25 EUR,
- 5 % - tný ročný úrok z omeškania zo sumy zo sumy 162.504,47 EUR od 15.11.2016 do zaplatenia, a to v splátkach po 850 EUR mesačne, splatných vždy do konca kalendárneho mesiaca, počnúc mesiacom nasledujúcim po mesiaci, v ktorom tento rozsudok nadobudne právoplatnosť, až do úplného vyrovnania dlhu s tým, že omeškanie s plnením čo i len jednej zo splátok, má za následok splatnosť celého plnenia,
II. p r i z n á v a žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovaným v 1., 2. a 3. rade v rozsahu 100 % s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.“
3. Právne súd prvej inštancie posúdil podľa ust. § 1 ods. 1 zákona č. 310/1992 Zb., § 565, § 53 ods. 9, § 103, § 101, § 517 ods. 1, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a podľa § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. Taktiež svoje rozhodnutie odôvodnil procesným ustanovením § 232 ods. 3 a § 232 ods. 4 Civilného sporového poriadku.
4. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie skutkovo a právne odôvodnil tým, že na základe vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žalovaní uzavreli so žalobcom dňa 29.12.2008 zmluvu o mimoriadnom medziúvere a stavebnom úvere. Na základe tejto zmluvy mali žalobcovia splácať úroky z poskytnutého medziúveru v splátkach po 836,82 EUR, pričom keďže došlo k čerpaniu úveru vo viacerých splátkach, a tento úver nebol čerpaný naraz, došlo pri splácaní aj k preplatkom, ktoré boli započítané na istinu. Žalovaní v rámci písomného vyjadrenia k žalobe poukázali na to, že v danom prípade žalobca nesprávne zaúčtoval splatné úroky, nakoľko progresívne splácanie dohodnuté nebolo. V tomto ohľade súd poukázal na to, že žalovaní žiadnym spôsobom neozrejmili, z akého konkrétneho dôvodu mali byť splátky rozdelené podľa pomeru 795,06 EUR na istinu a 41,77 EUR na úrok, keďže zo zmluvy jednoznačne vyplýva, že splátky úveru do nasporenia 50 % cieľovej sumy predstavujú sumu 836,82 EUR a sú splatné vždy od 01. do 16. - tého dňa príslušného mesiaca. Žalovaní vzniesli námietku premlčania s poukazom na skutočnosť, že z listu zo dňa 21.07.2015 vyplýva, že k 21.07.2015 predstavoval dlh na úvere sumu 538,44 EUR, a teda je nesporné, že tento dlh existoval už k 16.07.2016 a že pre nezaplatenie tejto splátky žalobca zosplatnil celý úver. V tejto súvislosti súd poukazuje na citované znenie § 53 ods. 9 OZ, z ktorého vyplýva, že žalobca môže uplatniť svoje právo podľa § 565 najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky, keď súčasne upozornil spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva. Teda v danom prípade sa nejedná o zákonnú povinnosť, ale možnosť, s limitáciou, že takéto právo môže uplatniť najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky, teda pokiaľ tak žalobca urobil neskôr, pre nezaplatenie inej splátky, a dodržal zákonný postup, konal v súlade so zákonom. Navyše súd poukázal na to, že list žalobcu zo dňa 21.07.2015 nespĺňa zákonný predpoklad vyplývajúci z § 53 ods. 9 OZ, a teda upozornenie spotrebiteľa v lehote nie kratšej ako 15 dní na uplatnenie tohto práva (možnosť zosplatnenia), a preto tento list ani nemôže byť zákonným podkladom pre zosplatnenie úveru. Súd poukázal na to, že žalobca až listom zo dňa 05.10.2016 vyzval žalovaných na zaplatenie nezaplatených splátok, s upozornením na možnosť zosplatnenia, pričom zákonný postup sa týkal splátky splatnej do 16.06.2016, ktorá nebola zaplatená do 16.09.2016 a týmto listom teda upozornil žalovaných, v lehote nie kratšej ako 15 dní, že do 31.10.2016 svoj dlh môžu uhradiť, nakoľko v opačnom prípade môže vyhlásiť okamžitú splatnosť úveru. Keďže tak neurobili, listom zo dňa 04.11.2016 im oznámil vyhlásenie okamžitej splatnosti k 31.10.2016. V tejto súvislosti súd poukázal na to, že k 16.06.2016 mala byť uhradená celková suma 73.640,13 EUR (88 splátok x 836,82 EUR), avšak reálne bola zaplatená iba suma 69.300,37 EUR, z čoho nepochybne vyplýva, že žalovaní boli k 16.06.2016 v omeškaní s úhradou splátky za mesiac jún 2016 a meškali aj s predchádzajúcimi platbami. Právny zástupca žalovaných koncipoval ich obranu tak, že žalobca musel ihneď uplatniť svoje právo, podľa jeho názoru pre nezaplatenie splátky splatnej do 16.07.2015, avšak súd opätovne poukázal na to, že sa jedná iba o možnosť žalobcu, ako veriteľa s tým, že svoje právo môže uplatniť najskôr po uplynutí troch mesiacov od omeškania so zaplatením splátky. Z vyjadrenia samotného žalobcu, ako aj z pripojenej tabuľky navyše vyplýva, že k 16.07.2015 malo byť zaplatených 77 splátok, a tieto aj zaplatené boli, keďže k tomuto dátumu predstavovala celková úhrada žalovaných výšku 64.865,59 EUR, čo pri vydelení výškou mesačnej splátky 836,82 EUR mesačne predstavuje 77,5 teda je nepochybné, že splátka za mesiac júl roku 2015 bola uhradená a dokonca bolo zaplatené viac, ako malo byť. Súd ale opätovne poukázal na to, že žalobca využil svoje právo a úver zosplatnil až z dôvodu nezaplatenia splátky, ktorá bola splatná 16.06.2016, aj keď jeho právny zástupca uviedol dátumy, ktoré nezodpovedali predloženým listinným dôkazom, nakoľko musel
byť zachovaný zákonný postup aj ohľadom skutočnosti, že právo na zosplatnenie môže veriteľ použiť najneskôr do splatnosti najbližšie nasledujúcej splátky, pri zachovaní 3 mesačnej lehoty podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. V danom prípade sa právo mohlo vykonať s poukazom na ustanovenie § 101 OZ 17.06.2016, a keďže žaloba bola súdu doručená 16.08.2018, bola podaná v rámci plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej lehoty a dlh žalobcu nie je premlčaný. S poukazom na vyššie uvedené preto súd zaviazal žalovaných na zaplatenie žalovanej sumy s príslušenstvom, a to v splátkach tak, ako boli v podstate pôvodne dohodnuté, t.j. zaokrúhlene po 850 EUR mesačne z dôvodu, aby nedošlo k ich prípadnému existenčnému ohrozeniu. Žalovaných zároveň zaviazal na zaplatenie kapitalizovaného zmluvného úroku a úroku z omeškania v zmysle petitu žaloby, čo ani žalovaní nerozporovali, s ohľadom na čiastočnú úhradu žalovaných realizovanú 14.11.2016, teda po zosplatnení úveru. Žalovaní v rámci žaloby tvrdili, že zmluva o úvere obsahuje neprijateľné podmienky a aj keď to bližšie nešpecifikovali, dá sa vyvodiť, že tieto by sa mali týkať úroku, resp. nesprávnosti jeho zaúčtovania. Zo zmluvy o úvere vyplýva, záväzok veriteľa poskytnúť dlžníkovi peňažné prostriedky a na druhej strane záväzok dlžníka vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky. Z tohto teda vyplýva, že tieto záväzky (dojednania) sú dojednaniami o hlavnom predmete plnenia a podľa názoru súdu ich nemožno preskúmať z hľadiska prijateľnosti resp. neprijateľnosti zmluvnej podmienky.
5. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku s tým, že úspešnému žalobcovi priznal voči neúspešným žalovaným nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
6. Proti rozsudku včas podali odvolanie žalovaní v 1. ž 3. rade s tým, že podľa ich názoru súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Zároveň súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a zároveň rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa názoru žalovaných, porušením práva na spravodlivý proces mali v tomto prípade na mysli stav, kedy súd prvej inštancie vyhodnotil zhodné skutkové tvrdenia strán zásadne odlišným spôsobom, nezodpovedajúcim vykonanému dokazovaniu a pritom na takýto postup nebol daný dôvod, čo zodpovedá porušeniu čl. 11 ods. 4 CSP. Za uvedené mali žalovaní z toho dôvodu, že na dni vzniku omeškania síce nebola medzi stranami zhoda tvrdení, kedy žalobca uvádzal ako prvý deň 17. august 2015, pričom žalovaní ako rozhodný deň uviedli 17. júl 2015. Avšak zhoda strán bola na spôsobe určenia, teda že premlčacia doba začala plynúť deň po splatnosti splátky, s ktorou zaplatením sa žalovaní do omeškania dostali ako s prvou. Na tomto spôsobe určenia rozhodného dňa sa ako strany zhodli. Súd prvej inštancie však dokazoval to, čo žiadna zo strán netvrdila. Predmetom dokazovania nebolo určovanie čo bolo výzvou pred zosplatnením, ale kedy preukázateľne vzniklo omeškanie. Druhou odvolacou námietkou žalovaných bolo nesprávne započítanie splátok súdom prvej inštancie. Mesačná splátka bola dohodnutá na sumu 836,82 eura a úroková sadzba bola stanovená na výšku 4,99 %. V období od januára 2009 do októbra 2016 žalovaní zaplatili spolu sumu 69.993,67 eura s tým, že po vyhlásení mimoriadnej splatnosti bolo na istinu započítaných 19.823,86 eura z titulu preúčtovania nasporenej sumy zo stavebného sporenia. Podľa ich názoru žalobca nesprávne zaúčtoval splatené úroky, nakoľko progresívne splácanie dohodnuté nebolo. Preto mala byť každá mesačná splátka rozdelená mesačne na sumu 795,06 eura na istinu a 41,77 eura na úrok (95,01 % ku 4,99 % zo splátky). Po zaplatení sumy 69.993,67 eura malo byť podľa názoru žalovaných na istinu započítaných 66.500,99 eura a 3.492,68 eura na úrok. Spolu s preúčtovanou sumou po splatnosti malo byť na istinu započítaných 86.324,85 eura. Táto dlžná istina oproti prijatej sume vo výške 197.503,82 eura preto činí 111.178,97 eura. Podľa názoru žalovaných, žalobca započítal všetky platby nimi uhradené na úrok v celej dohodnutej výške a prípadný preplatok započítal na istinu. Predmetom zmluvy teda nebola úhrada istiny poskytnutého úveru, zmluva upravovala len splácanie úrokov z úveru. Pri takomto tvrdení žalobcu však žalovaní považujú toto vyjadrenie za snahu zmiasť súd, aj samotných žalovaných, nakoľko v prípade zmluvy o mimoriadnom medziúvere sa jedná len o pomerne komplikovaný zmluvný konštrukt. V čom žalobca zavádza súd je tvrdenie, že u nich malo dôjsť k dokonca k predplateniu si budúcej splátky za august roku 2015. To ale podľa zmluvy nebolo možné, pretože preplatok sa vždy zarátal na istinu, ktorá ale zmluvne vôbec nemala byť splácaním dotknutá. Každá platba sa zarátavala na úrok a v prípade zaplatenia vyššej sumy ako 836,82 eura mesačne sa zvyšok pripočítal ku istine. Zo žalobcom predloženého prehľadu je zrejmé, že od 01.01.2015 do 09.07.2015, ako dňu poslednej úhrady predo dňom splatnosti júlovej splátky, t.j. dňa 16.07.2015, boli žalovaní v omeškaní so splatením sumy 550,54 eura. Z ich pohľadu, ak napriek zmluvne dohodnutej splátke, ako iba úroku z mimoriadneho medziúveru, žalobca od novelizácie § 52
ods. 2 Občianskeho zákonníka pripisoval už prijaté platby primárne na istinu, nebolo dôvodom nekonať tak už od prvého dňa účinnosti zmluvy. Na základe toho žalovaný dospeli k dvom alternatívnym záverom. 1) Ak veriteľ účtoval zaplatené splátky primárne na úrok, čo odporovalo zákonu, potom žalobca mal na istinu započítať sumu 86.324,85 eura, čím by bola dlžná istina vo výške 111.178,97 eura. 2) Ak veriteľ účtoval zaplatené splátky primárne na úrok správne, ako sa to uvádzalo v zmluve, potom ku preplatku na splátkach, tak ako to tvrdí žalobca, nemohlo nikdy dôjsť, a to z jednoduchého dôvodu preto, že žalobca nezarátaval ich preplatky na ďalšie úroky, splatnosť ktorých mala ešte len nastať, ale na istinu, ktorá nebola vôbec predmetom zápočtu mesačnej splátky. Žalobca preto neuvádzal pravdu, keď tvrdil, že jeho list z 21.07.2015 je bezpredmetný, pretože hneď ďalšou splátkou dlh žalovaní doplatili. Treťou odvolacou námietku bola skutočnosť, že dlh žalovaných voči žalobcovi je premlčaný. Podľa ich názoru, žalobca ako veriteľ musí mať ujasnené, pre omeškanie ktorej splátky vyhlásil mimoriadnu splatnosť celého zostatku úveru. Žalobca sa opakovane vyjadril, že sa tak stalo pre nezaplatenie splátky so splatnosťou 16. augusta 2015, ako prvej, pri ktorej sme sa dostali do omeškania. Z vykonaného dokazovania ale bolo preukázané, že ako s prvou boli žalovaní v omeškaní so zaplatením splátky za deň 16. júla 2015. Preto nami vznesenú námietku premlčania považujú za účinnú. V § 103 Občianskeho zákonníka nehrá žiadnu úlohu výzva pred zosplatnením úveru ani jej forma, ani trojmesačná lehota pri spotrebiteľských sporoch. Iba začiatok omeškania, ktorý listinnými dôkazmi žalovaní spoľahlivo preukázali, a to deň jeho vzniku na 17. júla 2015. Súd navyše rozhodol o premlčacej lehote podľa § 101 Občianskeho zákonníka, čo pre využitie inštitútu vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru veriteľom nie je možné a poprel tým tvrdenia všetkých strán konania.
7. K odvolaniu žalovaných sa písomne vyjadril žalobca, ktorý vo vyjadrení uviedol, že nesúhlasí s tvrdeniami žalovaných v podanom odvolaní, že v konaní došlo k vadám, ktoré by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Rozhodnutie súdu je podľa názoru žalobcu správne a vychádza zo súdom zisteného skutkového stavu. Žalobca má za to, že súd neprekročil zhodné tvrdenie strán tým, že konštatoval fakt, že list z 21.07.2015, ktorý uvádzal dlžobu vo výške 538,44 eura, nemôže byť podkladom pre zosplatnenie úveru. Súd sa týmto tvrdením len nepriamo dopracoval ku všeobecnému tvrdeniu, na ktorom sa predmetné strany sporu zhodli. Taktiež má žalobca za to, že predmetný bod 14. napadnutého rozsudku sa priamo týka predmetu sporu a podľa žalobcu súd neprekročil stranami určený predmet konania. K žalovanými namietanému nesprávnemu posúdeniu započítania splátok žalobcom, žalobca poukázal na to, že žalovaným bol poskytnutý špecifický úverový produkt, poskytovaný výlučne stavebnými sporiteľňami, pričom jeho právna úprava je obsiahnutá v zákone č. 310/1992 Zb. o stavebnom sporení a základom pre poskytnutie úveru stavebnou sporiteľňou je uzavretie zmluvy o stavebnom sporení, pričom takúto zmluvu o stavebnom sporení uzatvoril so žalobcom žalovaný v 1. rade. Na základe tejto zmluvy mali žalovaní splácať úroky z poskytnutého medziúveru v splátkach po 836,82 eura. Keďže došlo k čerpaniu úveru vo viacerých splátkach a predmetný úver nebol čerpaný naraz, došlo pri splácaní k preplatkom, ktoré boli započítané na istinu. Tvrdenie žalovaných, že mesačná splátka mimoriadneho medziúveru bola vo výške 836,82 eura, je zavádzajúce. V zmysle čl. IV. bod 2.1 išlo o splátku úrokov z poskytnutého mimoriadneho medziúveru, ktorú mali žalovaní splácať na účet mimoriadneho medziúveru, a to až do splnenia podmienky pre poskytnutie stavebného úveru, ktorou bola nasporená suma na účte stavebného sporenia vo výške 50 % z cieľovej sumy. Ustanovenie čl. IV. bod 2.1 jasne a presne definuje, že suma 836,82 eura je splátkou úrokov z poskytnutého mimoriadneho medziúveru. Žalobca platby realizované na účet mimoriadneho medziúveru do konca roka 2014 prioritne započítal na úroky, nakoľko v zmluve o úvere bolo jednoznačne dohodnuté, že splátky poukazované na účet mimoriadneho medziúveru vo výške 836,82 eura, sú splátkami úrokov. K žalovanými namietanému premlčanému nároku, a to konkrétne tvrdeniami ohľadne prvej omeškanej splátky, žalobca uviedol, že žalovaní v mesiaci jún 2015 nezaplatili splátku v zmysle uzatvorenej zmluvy o úvere, čo by mohlo síce znamenať, že dňa 17.05.2015 začala plynúť lehota pre uplatnenie práva na súde, avšak absentuje základná náležitosť v podobe omeškania žalovaných s plnením. Skutočnosť, že žalovaní zaplatili plnú výšku splátky za mesiac jún 2015 do 16.06.2015 je nesporná, avšak v mesiaci jún 2015 neboli žalovaní v omeškaní s plnením, čo je podstatné pre vyvodenie dôsledkov uvedených v § 565 Občianskeho zákonníka. Ak by žalovaní boli v omeškaní s nezaplatením celej splátky za mesiac jún 2015, museli by byť nimi realizované úhrady do tohto termínu vo výške 75 x 836,82 eura + 298,15 eura, čo predstavuje výšku 63.059,65 eura. Avšak do termínu 09.06.2015 mali žalovaní zaplatených 63.719,77 eura, čo znamená, že k 09.06.2015 mali zaplatenú aj celú splátku za mesiac jún roku 2015, keďže 76 splátok vo výške 836,82 eura predstavuje celkom sumu 63.598,32 eura. Žalobca mal za to, že prvýkrát sa žalovaní dostali do omeškania so splácaním úveru v mesiaci august roku 2015, nakoľko do termínu splatnosti splátky za mesiac august 2015, poukázali v prospech účtu sumu 64.834,11 eura, čo predstavuje 77
splátok a časť splátky za mesiac august 2015, konkrétne vo výške 398,97 eura. Žalovaní sa tak prvýkrát dostali do omeškania s riadnym splnením splátok v mesiaci august pre rok 2015, pričom žalobca mohol svoje právo uplatniť prvýkrát počnúc dňom 17.08.2015. Žalobca mal za to, že podané odvolanie žalovaných pôsobí v ostatných odvolacích dôvodov zmätočne a nejasne a vzhľadom na tieto skutočnosti žalobca poukazuje na to, že ostatné odvolacie dôvody žalovaných sú neopodstatnené a bezpredmetné a ani s jedným uvedeným tvrdením žalovaných sa žalobca nestotožňuje. V nadväznosti na uvedené mal žalobca za to, že prvoinštančný súd sa v napadnutom rozsudku žalovanými sa správne vysporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré počas konania na súde prvej inštancie vyšli najavo. Mal za to, že rozhodnutie súdu, proti ktorému podali žalovaní odvolanie je správne a vychádza zo súdom zisteného skutkového stavu a všetkých potrebných a relevantných dôkazov.
8. Sporové strany zostávajúce odvolacie repliky a dupliky v písomnej podobe nevyužili.
9. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalovaných nie je dôvodné.
10. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok dovolania, ale súčasne stanoví medzi, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
11. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym zistením skutkového stavu a nesprávnym právnym posúdením, teda čí súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/2005).
12. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje a vo vzťahu k odvolacím námietkam poukazuje na ust. § 387 ods. 2 Civilného sporového poriadku.
13. Na potvrdenie správnosti prvoinštančného rozhodnutia a k odvolacím námietkam žalovaných v 1. až 3. rade, odvolací súd uvádza nasledovné.
14. K námietke žalovaných, že súd prvej inštancie vyhodnotil zhodné skutkové tvrdenia strán zásadne odlišným spôsobom, ktoré ako také nezodpovedalo vykonanému dokazovaniu, odvolací súd uvádza, že zo strany súdu prvej inštancie nedošlo k prekročeniu zhodných tvrdení strán v bode 14. rozhodnutia súdu prvej inštancie. Tento iba vyvodil zo zhodných skutkových tvrdení strán logicky nadväzujúci záver a tým sa nepriamo dopracoval ku všeobecnému tvrdeniu, ktoré so skutkovými tvrdeniami strán nebolo v rozpore. Takto súdom prvej inštancie konštatovaný čiastkový záver neprekročil samotný predmet konania a ako už odvolací súd uviedol, ani nenegoval zhodné skutkové tvrdenia strán. Z tohto dôvodu predmetnú odvolaciu námietku súd považuje za nedôvodnú.
15. Čo sa týka druhej odvolacej námietky žalovaných spočívajúcej v tom, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil započítanie splátok žalobcom, poukazuje odvolací súd na ust. čl. IV. bod 2.1 zmluvy o úvere, v ktorom sa žalovaní zaviazali splácať od mesiaca nasledujúceho po prvom čerpaní mimoriadneho medziúveru až do pridelenia cieľovej sumy, úroky z mimoriadneho medziúveru v pravidelných mesačných splátkach 836,82 eura, vždy od prvého do šestnásteho dňa príslušného mesiaca na účet mimoriadneho medziúveru. Taktiež odvolací súd poukazuje na čl. IV. bod 1.1 zmluvy o
úvere, na základe ktorého sa žalovaní zaviazali od mesiaca nasledujúceho po uzatvorení zmluvy o úvere až do nasporenia 50 % cieľovej sumy, poukazovať na účet stavebného sporenia pravidelné mesačné splátky vo výške 316,01 eura, a to vždy od prvého do šestnásteho dňa príslušného mesiaca. Ako vyplýva z čl. I. bod 3 zmluvy o úvere, po splnení podmienok pre pridelenie cieľovej sumy sa žalobca zaviazal žalovaným poskytnúť stavebný úver vo výške 98.751,91 eura, pričom presná výška stavebného úveru sa mala rovnať rozdielu cieľovej a nasporenej sumy pri pridelení cieľovej sumy. Z čl. I. bod 3 zmluvy o úvere vyplýva, že prostriedky nasporené na účte stavebného sporenia, ktoré sa zaviazali žalovaní nasporiť pravidelnými mesačnými vkladmi v zmysle čl. IV. bod 1.1 zmluvy, sa mali pri nasporení dohodnutej sumy použiť na splatenie časti mimoriadneho medziúveru, pričom pri splnení zmluvne dohodnutých podmienok mali žalovaní nárok na poskytnutie stavebného úveru vo výške rozdielu cieľovej sumy. Samotný mimoriadny medziúver bol vo výške 197.503,82 eura a nasporená suma v zmysle čl. I. bod 1.1, teda 50 % z cieľovej sumy, bola vo výške 98.751,91 eura. Podľa názoru odvolacieho súdu, samotný čl. IV. bod 2.1 jednoznačne definuje, že suma 836,82 eura je splátkou úrokov z poskytnutého mimoriadneho medziúveru. Z tohto dôvodu nemožno dospieť k záveru tvrdenému žalovanými v 1. až 3. rade, že samotný žalobca nesprávne účtoval splatené úroky. Žalobca správne realizované platby do konca roku 2014 započítaval v prvom rade na úroky, nakoľko v samotnej zmluve o úvere došlo k dohode, že splátky poukazované vo výške 836,82 eura sú splátkami úrokov a nie splátkami istiny. V tomto je samotná zmluva po prieskume odvolacím súdom nerozporná a nemožno o tejto skutočnosti v zásade pochybovať.
16. Žalovaní taktiež tvrdili, že progresívne splácanie úveru nebolo medzi stranami sporu v zmluve o úvere dohodnuté. V zmysle čl. IV. bod 5 úverových podmienok sa však uvádza, že žalobca bol oprávnený z mesačnej úverovej splátky uspokojovať svoje pohľadávky v poradí tak, že v prvom rade uspokojuje úroky z omeškania, následne dlh po lehote splatnosti v podobe úrokov, istiny a poplatkov a dlh od lehoty splatnosti v podobe úrokov, istiny a poplatkov. Nie je potom zrejmé, prečo samotný žalovaný v 1. až 3. rade predniesli tvrdenie, že splátka v rámci konkrétneho mesiaca mala byť rozdelená na dve sumy, a to na istinu vo výške 795,06 eura a na úrok vo výške 41,77 eura. Toto ich tvrdenie je priamo v rozpore s čl. IV. bod 5 úverových podmienok. Možno teda konštatovať, že spôsob započítania platieb, ktoré žalovaný uskutočňovali, bol riadne zmluvne dohodnutý. Preto výpočet, ktorým žalovaní došli k sume istiny vo výške 11.178,97 eura, je nesprávny.
17. Aj keď predmetom odvolania nebola skutočnosť, že súd prvej inštancie nevzhliadol neprijateľné zmluvné podmienky, ktoré žalovaný v 1. až 3. rade namietali, odvolací súd v rámci ex offo kontroly zmluvný dojednaní uvádza, že neprijateľné zmluvné podmienky súd prvej inštancie vyhodnotil vo svojom rozhodnutí správne a možno konštatovať, že napádanie neprijateľných zmluvných podmienok žalovanými v samotnej zmluve, bolo veľmi všeobecné, skôr na úrovni teoretických úvah, pričom samotní žalovaní v priebehu celého konania na konkrétne neprijateľné zmluvné podmienky nepoukazovali. Odvolací súd v rámci prieskumu žiadne neprijateľné zmluvné podmienky taktiež nezistil. Zároveň sa je možné stotožniť s tvrdením samotného žalobcu, že medzi predložením a podpísaním zmluvy prebehlo 17 dní, teda samotní žalovaní mali dostatok času na preštudovanie si zmluvy a oboznámenie sa s jej obsahom.
18. Čo sa týka tretej odvolacej námietky žalovaných ohľadne premlčania žalovanej pohľadávky, v prvom rade je potrebné poukázať na to, že odvolací dôvod spočívajúci v tom, že súd prvej inštancie rozhodoval iba podľa ust. § 101 Občianskeho zákonníka a nie podľa ust. § 103 Občianskeho zákonníka, je v priamom rozpore so samotným prvoinštančný rozhodnutím, kde v odstavci 9. rozsudku súd prvej inštancie vyhodnocuje žalobcom uplatnený nárok aj v rámci námietky premlčania aj podľa ust. § 103 Občianskeho zákonníka. Čo sa týka samotnej námietky premlčania, odvolací súd konštatuje, že v rámci jednotlivých výpočtov tak, ako ich predložil samotný žalobca je zrejmé, že nie je pravdivé skutkové tvrdenie v premlčacej námietke vznesenej žalovanými v 1. až 3. rade, že títo nezaplatili splátku v mesiaci jún 2015, čím sa 17.06.2016 dostali do omeškania. Práve naopak, žalovaní sa prvýkrát do omeškania dostali so splácaním úveru práve v mesiaci august roku 2015. K uvedenému odvolací súd dospel aj vzhľadom na vyššie uvedené, keď konštatoval, že samotný žalobca správne vykonal započítanie jednotlivých splátok žalovanými. Výsledkom práve tohto procesu, ohľadne započítania splátok, dospel odvolací súd k záveru, že k omeškaniu so splácaním úveru prvýkrát došlo v mesiaci august v roku 2015. Keďže žaloba bola podaná dňa 16.08.2018, k premlčaniu nároku žalobcu nedošlo.
19. Z uvedených dôvodov, keďže súd prvej inštancie správne dospel k vyššie uvedeným záverom, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP, keďže odvolanie žalovaných v 1. až 3. rade bolo vyhodnotené ako nedôvodné, a preto bol priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania žalobcovi proti neúspešným žalovaným v plnom rozsahu.
20. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).