Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_3Cob-20-2020.pdf
PDF · 100.84 KB
Case nature
Area
Subarea
3Cob/20/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členov senátu JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Andreja Radomského, v právnej veci žalobcu: F. Q., J.Y.: XX XXX XXX, B. V. W. T. XXXX/X, XXX XX A., právne zastúpeného PUCHALLA, SLÁVIK & partners, s. r. o., IČO: 36 860 930, so sídlom Kmeťova 24, 040 01 Košice, proti žalovanej: Allianz - Slovenská poisťovňa, a. s., IČO: 00 151 700, so sídlom Dostojevského rad 4, 811 09 Bratislava, o zaplatenie 10.030,78 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bardejov, č. k. 1Cb/104/2016-341 zo 4. decembra 2019 takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi 10.030,78 eur a vo výroku o trovách konania.
Priznáva žalobcovi proti žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Bardejov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 10.030,78 eur v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, zamietol žalobu v prevyšujúcej časti a priznal žalobcovi proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 53,78 %, o výške ktorej rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
2. 2.1 Súd prvej inštancie vychádzal pri rozhodovaní zo skutočností, že 14. decembra 2015 došlo k dopravnej nehode a v jej dôsledku aj k poškodeniu nákladného motorového vozidla SCANIA, EČV T. XXXXX, ktoré viedol zamestnanec žalobcu. Šetrením bolo zistené, že žalobca nebol vinníkom tejto dopravnej nehody, preto vznikla žalovanej, s ktorou mal vinník dopravnej nehody uzatvorené poistenie, povinnosť v zmysle § 11 ods. 6 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o PZP“). Po ukončení šetrenia žalovaná oznámila listom z 21. decembra 2015 žalobcovi, že predpokladané náklady na opravu poškodeného motorového vozidla prevyšujú jeho všeobecnú hodnotu, a preto škodu na tomto vozidle budú likvidovať ako totálnu škodu. S ohľadom na túto informáciu žalobca uzatvoril s obchodnou spoločnosťou P. V. B. X. D., N.: XXX-XXX-XX-XX, B. B. V. XXX, XX- XXX W., 4. januára 2016 nájomnú zmluvu, predmetom ktorej bol nájom nákladného motorového vozidla IVECO, EČV T. H. na obdobie od 4. januára 2016 do 30. apríla 2016. Nájomné bolo dohodnuté vo výške 44.000,- PLN. Žalovaný listom z 11. mája 2016 oznámil žalobcovi, že v nasledujúcich dňoch mu z povinného zmluvného poistenia poisteného poukáže náhradu škody za poškodenie motorového vozidla vo výške 10.584,- eur a za odťah motorového vozidla poukáže na účet obchodnej spoločnosti W. B., B.. T.. Y.., sumu vo výške 680,40 eur. Peňažné prostriedky prevedené na účet žalobcu 13. mája 2016 predstavovali všeobecnú hodnotu vozidla v čase škodovej udalosti po odpočítaní použiteľných
zvyškov vozidla. Žalobca si však výzvou z 28. júla 2016, doručenou žalovanej 2. augusta 2016 uplatnil aj náhradu škody vo výške 10.030,78 eur (prepočet zo sumy 44.000,- PLN podľa kurzu platného k 31. máju 2016) titulom nájmu náhradného nákladného motorového vozidla z dôvodu, že mu vznikla škoda nielen poškodením motorového vozidla, ale aj vynaložením nevyhnutných nákladov na zabezpečenie náhradného motorového vozidla. Žalovaná oznámila žalobcovi listom z 5. augusta 2016, že nárok na náhradné vozidlo mu vznikol v období od 14. decembra 2015 do 28. decembra 2015, keďže mu listom z 21. decembra 2015 oznámila, že škodu na vozidle budú riešiť ako totálnu škodu a od tohto momentu bolo na žalobcovi, či si zakúpi nové motorové vozidlo alebo bude prenajímať náhradné vozidlo, preto náklady na prenájom náhradného motorového vozidla už nemožno považovať za nárok na náhradu škody spôsobenej dopravnou nehodou. 2.2 Súd prvej inštancie mal z výsledkov vykonaného dokazovania preukázané, že 14. decembra 2015 došlo k dopravnej nehode, pri ktorej bolo poškodené nákladné motorové vozidlo SCANIA 946, EČV T. XXXXX, a vinníkom ktorej bol vodič motorového vozidla, ktorý mal uzatvorenú zmluvu o povinnom zmluvnom poistení so žalovanou. Žalovaná oznámila žalobcovi výsledok šetrenia škodovej udalosti listom z 21. decembra 2015. Žalobca od poškodenia predmetného motorového vozidla do vrátenia prenajatého vozidla prenajímateľovi nedisponoval iným nákladným motorovým vozidlom, ktorým by mohol zabezpečiť svoju podnikateľskú činnosť, pričom mal zákazky, ktoré súviseli s jeho podnikateľskou činnosťou. 2.3 Vychádzajúc z uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že peňažné prostriedky na nájom náhradného motorového vozidla boli žalobcom vynaložené dôvodne a účelne. Keďže žalovaná postupovala v zmysle § 11 ods. 6 zákona o PZP a žalobcovi oznámila ako jeho žiadosť vybavila, žalobcovi nebolo možné priznať žalobou uplatnený úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 10.030,78 eur od 3. augusta 2016 do zaplatenia, preto súd žalobu v tejto časti zamietol. 2.4 Súd prvej inštancie predmet sporu právne posúdil podľa ustanovení § 1 ods. 2, § 261 ods. 1, 9 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „Obchodný zákonník“), § 442 ods. 1, § 443, § 797 ods. 2, 3 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) a § 1 ods. 1, 2, § 4 ods. 2, § 11 ods. 6, 7, 8 a § 15 ods. 1 zákona o PZP. 2.5 Súd prvej inštancie rozhodol o náhrade trov konania podľa ustanovenia § 255 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) a s ohľadom na skutočnosť, že žalobca bol v spore úspešný v rozsahu 76,89 % (z pôvodne žalobou uplatnených 13.045,79 eur mu bola priznaná istina vo výške 10.030,78 eur, pričom úroky z omeškania vypočítané ku dňu vyhlásenia rozsudku predstavovali 3.015,01 eur), súd mu priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 53,78 % (76,89 % úspech žalobcu - 23,11 % úspech žalovanej).
3. Proti tomuto rozsudku v rozsahu výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi 10.030,78 eur a výroku o trovách konania podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná. Namietala, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V súvislosti s namietaným nesprávnym právnym posúdením veci konštatovala, že v zmysle rozhodnutia publikovaného pod č. R 7/1992 skutočnou škodou spočívajúcou v nákladoch na vypožičanie či prenájom vozidla, prevyšujúcich náklady na prevádzku vlastného vozidla, je zodpovedný subjekt povinný nahradiť iba v rozsahu, v akom náklady boli vynaložené nutne a účelne na vypožičanie - nájom náhradného vozidla, ktoré zodpovedá vozidlu poškodenému. Podotkla tiež, že účelnosť sa veľmi striktne posudzuje, v tom - ktorom konkrétnom (individuálnom) prípade. Mala za to, že odo dňa nasledujúceho po doručení jej oznámenia o tom, že ide o totálnu škodu, nevzniká poškodenému nárok na náhradu škody vzniknutej v súvislosti s prenájmom náhradného motorového vozidla voči zodpovednému subjektu, nakoľko takto vynaložené náklady na prenájom náhradného vozidla nemožno považovať za účelné, pričom zdôraznila, že k rovnakému záveru dospel vo svojom rozsudku, sp. zn. 25Cdo 232/2012 aj Nejvyšší soud Českej republiky. Vychádzajúc z uvedeného tvrdila, že súd prvej inštancie mal žalobu v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietnuť, keďže listom z 21. decembra 2015 žalobcovi oznámila, že škoda na poškodenom vozidle bude likvidovaná ako totálna škoda a žalobca si náhradné vozidlo prenajal v období od 4. januára 2016 do 30. apríla 2016, a preto žalobcovi nevznikol nárok na náhradu nákladov účelne vynaložených za prenájom náhradného vozidla. Čo sa týka nesprávnych skutkových zistení žalovaná namietala, že v konaní nebolo preukázané, že náklady vynaložené žalobcom za prenájom náhradného vozidla boli vynaložené účelne a náhradné motorové vozidlo zodpovedá vozidlu poškodenému. Pokiaľ spočiatku tvrdila, že žalobca na podporu svojho tvrdenia o tom, že náklady na prenájom náhradného vozidla boli vynaložené účelne nepredložil žiadny dôkaz, ďalej uviedla, že až podaním z 3. júla 2019 žalobca v konaní predložil okrem iného aj 15 faktúr za nákupy stavebného materiálu uskutočnené v období od 5. januára
2016 do 30. apríla 2016, z čoho možno mať podľa nej preukázané, že prípadná celková doba potreby použitia náhradného motorového vozidla žalobcom predstavuje trinásť kalendárnych dní, čo je v zjavnom nepomere k celkovej dobe prenájmu, za ktorú žalobca od nej požaduje náhradu. Rovnako nebolo v konaní podľa nej žiadnym spôsobom preukázané ani tvrdenie žalobcu o tom, že v čase trvania prenájmu náhradného vozidla žalobca aktívne obchodoval, teda mal uzatvorených viacero zmlúv a prerušením jeho činnosti by utrpel väčšiu škodu ako sú ním požadované náklady za prenájom náhradného vozidla, ale ani to, že prenajaté motorové vozidlo bolo technicky totožné a slúžiace na rovnaký účel ako motorové vozidlo, ktoré bolo poškodené pri dopravnej nehode a tým, ani skutočnosť, že náklady na prenájom náhradného motorového vozidla boli vynaložené účelne a dôvodne. Na základe uvedených skutočností žalovaná navrhla, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu zmenil tak, že žalobu zamietne a prizná jej proti žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinšančného i odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
4. K odvolaniu žalovanej sa vyjadril žalobca podaním z 15. januára 2020. Mal za to, že povinnosť predchádzať vzniku škody si splnil práve tým, že si prenajal motorové vozidlo, nakoľko to bolo potrebné na riadny výkon jeho podnikateľskej činnosti, pričom povinnosť nahradiť takto vzniknuté náklady vyplýva žalovanej zo zákona. Preto podľa neho na preukázanie skutočnosti, že prenájom náhradného motorového vozidla bol účelný postačuje, že jeho podnikateľská činnosť by jej prerušením zjavne utrpela a spôsobené škody, by spočívali nielen v reálne zmarených obchodoch, ale aj v zmarení možnej spolupráce s obchodnými partnermi do budúcna. Ohľadom technickej totožnosti poškodeného a prenajatého motorového vozidla konštatoval, že hoci je pravdou, že na pojednávaní uviedol, že obe vozidlá boli vyklápače s hydraulickou rukou, tým sa snažil súdu ozrejmiť len to, o aké konkrétne motorové vozidlá išlo, avšak v žiadnom prípade neuviedol, že nevyhnutnou súčasťou vozidiel mala byť práve táto hydraulická ruka. Na základe uvedených skutočností žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu ako vecne správny potvrdil a zaviazal žalovaného na náhradu trov odvolacieho konania žalobcovi v plnom rozsahu.
5. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná podaním z 5. februára 2020. Keďže podľa nej vyjadrenie žalobcu neobsahuje žiadne skutočnosti resp. tvrdenia, na ktoré by bolo potrebné z jej strany osobitným spôsobom reagovať resp. reagovať inak ako doposiaľ, v celom rozsahu poukázala na svoju argumentáciu uvádzanú už v odvolaní a popritom zdôraznila svoje predchádzajúce tvrdenia súvisiace s tvrdenia žalobcu v predmetnom vyjadrení. Na základe uvedených skutočností žalovaná žiadala, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu zmenil tak, že žalobu zamietne a prizná jej proti žalobcovi náhradu trov prvoinštačného konania i odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
6. Žalobca sa k vyjadreniu žalovanej v súdom určenej lehote nevyjadril.
7. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z ustanovenia § 34 CSP, po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), prejednal odvolanie podané žalovanou a preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378 a nasl. CSP bez toho, aby nariadil odvolacie pojednávanie podľa § 385 CSP (a contrario) a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané prvoinštančným súdom. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (§ 382, § 385 CSP). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaného odvolania do tej miery, že nebol oprávnený tento rozsudok preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli výslovne uvedené v podanom odvolaní. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (§ 380 ods. 1, 2 CSP). Pretože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Prešove (§ 378 ods. 2, § 219 ods. 1, 3 CSP). Po prieskume napadnutého rozhodnutia podľa vyššie uvedených zásad (§ 379, § 380 ods. 1, 2 CSP) dospel odvolací súd k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné a rozhodnutie súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutom rozsahu ako vecne správne potvrdiť.
8. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
9. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).
10. Vo veci sa v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností bol vyvodený správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančným súdom, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie dostatočným, jasným, zrozumiteľným a výstižným spôsobom vysvetlil, ktoré skutočnosti považoval za preukázané, z akých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Podrobným spôsobom objasnil, na základe akých skutočností a na podklade akej právnej úpravy vec právne posúdil. V nadväznosti na uvedené odvolací súd nepovažoval za potrebné opakovať resp. dopĺňať rozhodnutie okresného súdu. Len na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie uvádza:
11. V danom prípade žalovaná v odvolaní tvrdí, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak súd síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Podľa právneho názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie, pokiaľ ide o uloženie povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi 10.030,78 eur, na zistený skutkový stav použil správny právny predpis, ktorý aj správne interpretoval, pričom zo skutkového stavu vyvodil správne právne závery.
12. Podľa § 4 ods. 2 zákona o PZP poistený má z poistenia zodpovednosti právo, aby poisťovateľ za neho nahradil poškodenému uplatnené a preukázané nároky na náhradu a) škody na zdraví a nákladov pri usmrtení, b) škody vzniknutej poškodením, zničením, odcudzením alebo stratou veci, c) účelne vynaložených nákladov spojených s právnym zastúpením pri uplatňovaní nárokov podľa písmen a), b) a d), ak poisťovateľ nesplnil povinnosti uvedené v § 11 ods. 6 písm. a) alebo písm. b) alebo poisťovateľ neoprávnene odmietol poskytnúť poistné plnenie, alebo neoprávnene krátil poskytnuté poistné plnenie, d) ušlého zisku. Podľa § 4 ods. 4 zákona o PZP poistený má právo, aby poisťovateľ za neho poskytol poškodenému poistné plnenie v rozsahu podľa odseku 2, ak ku škodovej udalosti, pri ktorej táto škoda vznikla a za ktorú poistený zodpovedá, došlo v čase trvania poistenia zodpovednosti, ak tento zákon neustanovuje inak.
13. Odvolací súd v súvislosti s rozsahom náhrady škody vzniknutej poškodením motorového vozidla konštatuje, že z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva povinnosť poisťovateľa poskytnúť poškodenému poistné plnenie v rozsahu uplatnených a preukázaných nárokov poškodeného na náhradu škody. Teda jediným kritériom pre určenie rozsahu poistného plnenia, ktoré je poisťovateľ povinný poskytnúť poškodenému sú nároky uplatnené a preukázané poškodeným, a preto nemožno súhlasiť s názorom žalovanej, že pre určenie rozsahu poistného plnenia a účelnosti resp. neúčelnosti nákladov vynaložených poškodeným na predchádzanie vzniku ešte väčšej škody je rozhodujúci okamih oznámenia poisťovateľa o tom, ako vybavil škodovú udalosť.
14. Žalovaná si však tým, že oznámila poškodenému ako škodovú udalosť vybavila, nesplnila svoju povinnosť aj skutočne škodu nahradiť, v dôsledku čoho bol poškodený aj naďalej nútený znášať následky spôsobené dopravnou nehodou a predchádzať ďalším škodám. Navyše nemožno opomenúť ani skutočnosť, že žalobca potreboval motorové vozidlo na účely podnikania, ktoré je okrem iného príznačné svojou sústavnosťou.
15. Čo sa týka odvolacej námietky žalovanej, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, odvolací súd uvádza, že súd hodnotí jednotlivý dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti (relevancia vo vzťahu k zisťovaným skutočnostiam), zákonnosti (a to z pohľadu jeho získania, ako aj vykonania) a pravdivosti (hodnovernosť zdroja). Po „individuálnej selekcii“ následne súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti (pri tomto hodnotení už pravdivosť dôkazu posudzuje aj v súvislosti s prípadným rozporom s inými dôkazmi). K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov alebo porušením pravidiel formálnej logiky.
16. Odvolací súd má z dôkazov nachádzajúcich sa v spise nepochybne preukázané, že žalobca v čase trvania nájomnej zmluvy nevyhnutne potreboval na výkon svojej podnikateľskej činnosti také nákladné motorové vozidlo, aké si na základe uzatvorenej nájomnej zmluvy aj prenajal. Preto sa odvolací súd nemôže za žiadnych okolností stotožniť s názorom žalovanej, že prenájom náhradného motorového vozidla nemožno v danom období považovať za účelný.
17. V súvislosti s tým odvolací súd ohľadom žalovanou namietaného počtu dní vo vzťahu, ku ktorým žalobca predložil ako dôkaz o skutočnom používaní prenajatého vozidla faktúry, odvolací súd konštatuje, že ak žalobca inými predloženými faktúrami nepreukázal, že v ostatných dňoch vozidlo nevyužíval na prepravu stavebného materiálu, neznamená to, že súd prvej inštancie sa mal stotožniť s tvrdením žalovanej, že žalobca má nárok na poistné plnenie iba v rozsahu nájomného za dni, v ktorých boli vystavené predložené faktúry. Zároveň odvolací súd dodáva, že na rozdiel od názoru prezentovaného žalovanou, ktorá považovala za podstatný počet faktúr predložených súdu prvej inštancie, odvolací súd považuje za dôležitejšiu skutočnosť, že žalobca predložil súdu faktúry vystavené v období od 5. januára 2016 do 30. apríla 2016, teda v období zhodnom s dobou nájmu náhradného motorového vozidla.
18. Rovnako ako nedôvodnú hodnotí odvolací súd námietku žalovanej, že v konaní nebolo žiadnym spôsobom preukázané tvrdenie žalobcu o tom, že prenajaté motorové vozidlo bolo technicky totožné a slúžiace na rovnaký účel ako motorové vozidlo, ktoré bolo poškodené pri dopravnej nehode, keďže žalobca v konaní preukázal, aké motorové vozidlo si prenajal a na aké účely možno toto vozidlo použiť.
19. Z uvedených dôvodov mal odvolací súd za to, že žalovanou uplatnené odvolacie dôvody nie sú spôsobilé privodiť zmenu, či zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu.
20. Správnemu rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo výroku o povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi 10.030,78 eur zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách konania.
21. Na základe uvedených skutočností považuje odvolací súd odvolanie žalovanej za nedôvodné a vzhľadom na uvádzané dôvody odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 387 ods. 1, 2 CSP rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu ako vecne správny potvrdil.
22. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 255 ods. 1, 2 CSP a ustanovením § 262 ods. 1 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že v odvolacom konaní bol žalobca úspešný v celom rozsahu a zároveň žalovaná v odvolacom konaní úspech nemala, preto súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanej v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne v zmysle ustanovenia § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti rozsudku.
23. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 odsek 2 CSP v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).