Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4S/37/2014

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členiek senátu JUDr. Evy Slávikovej a JUDr. Ingrid Kalinákovej v právnej veci žalobkyne: D. K., občianka N. republiky, trvale bytom Poľská republika, 372 00 Przeworsk, PLK.T. Rolskiego, (predtým Bernadetta Matusz - SUN STUDIO, s miestom podnikania 085 01 Bardejov, Hlavná 37, IČO: 46 497 196), zastúpenej JUDr. Dušanom Remetom, advokátom so sídlom v Prešove, Masarykova 2, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa - ústredie, so sídlom 813 63 Bratislava, Ul. 29. augusta č. 8 a 10, za účasti: Q. N. L.ński, občan N. republiky, trvale bytom N. republika, XXX XX W., I. XXX, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej zo dňa 20. februára 2014 č. 20434-2/2014-BA, takto

rozhodol:

Žalobu z a m i e t a .

N e p r i z n á v a účastníkom konania nárok na náhradu trov konania.

odôvodnenie:

I.

1. Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník, rozhodnutím č. 5612-27/2013-SK zo dňa 27.11.2013 rozhodla, že zamestnancovi Q. N. L.B., nar. XX.XX.XXX1 zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy uplynutím dňa 31.05.2013.

2. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca (zamestnávateľ) v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Žalovaná rozhodnutím zo dňa 20.02.2014 č. 20434-2/2014 - BA odvolanie zamestnávateľa Bernardetta Matusz - Sun Studio z 08.01.2014 a odvolanie zamestnanca Q. N. L. z 08.01.2014 zamietla a rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Svidník č. 5612-27/2013-SK z 27.11.2013 potvrdzuje.

3. V odôvodnení rozhodnutia konštatovala, že prvostupňové rozhodnutie je vecne správne a v súlade s platnými právnymi predpismi. Preto rozhodnutie č. 5612- 27/2013-SK zo dňa 27.11.2013 Sociálnej poisťovne, pobočky Svidník potvrdila a odvolania zamietla.

II.

4. Proti rozhodnutiu žalovanej podal žalobca - zamestnávateľ správnu žalobu v sociálnych veciach. V žalobe poukázal na to, že napadnuté rozhodnutie a s ním súvisiace rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu sú nezákonné.

5. Zdôraznil, že podľa najnovších požiadaviek zo strany Európskej únie by v každom členskom štáte mala verejná správa fungovať na princípe tzv. dobrej správy. Tento princíp zahŕňa uplatňovanie viacerých zásad, ako je princíp viazanosti právom, ktorý vyžaduje, aby všetky správne rozhodnutia mali oporu v právnom poriadku, aby obsah rozhodnutí bol v súlade so zákonmi, a medzinárodným právom, rovnako aby nedochádzalo k zneužívaniu voľnej úvahy. Patria tu aj princípy rovnosti a zákazu diskriminácie, nestrannosti a objektivity, proporcionality, teda hľadanie spravodlivej rovnováhy medzi cieľom a použitými prostriedkami a právna istota zahŕňajúca aj ochranu práv nadobudnutých v dobrej viere a zákaz retroaktivity, princíp konania v primeranej lehote (povinnosť správnych orgánov konať svedomito, zodpovedne sa zaoberať každou vecou, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov), spoluúčasť a transparentnosť. Podľa názoru žalobcu tieto princípy neboli v predmetných veciach žalovanou dodržané.

6. Žalobca uviedol, že žalobou napadnuté rozhodnutie žalovanej v spojení s prvostupňovým rozhodnutím je nezákonné, došlo ním k porušeniu zásady dvojinštančnosti správneho konania, rozhodnutie je nepreskúmateľné a v celom rozsahu arbitrárne. Uviedol, že v napadnutom rozhodnutí žalovaná pojednáva o skutočnostiach, ktoré neboli predmetom dokazovania v prvostupňovom konaní a neboli súčasťou zisteného skutkového stavu. Žalovaná sa nevyrovnala s argumentáciou žalobcu a jeho zamestnanca v podaných odvolaniach a nad rámec odvolacích dôvodov zamietla odvolania z dôvodov a skutočností, ktoré tak boli účastníkom konania oznámené až napadnutým rozhodnutím žalovanej. V tomto smere tak bolo žalobcovi odňaté jeho subjektívne právo brániť sa proti rozhodnutiu orgánu verejnej moci, ktorým sa rozhodlo o jeho právach a povinnostiach de facto prvý krát na podklade nových skutočností a dôvodov a bez možnosti vyjadriť sa k novým dôvodom známym až v druhostupňovom rozhodnutí. Týmito novými dôvodmi a skutočnosťami boli predovšetkým argumenty žalovanej súvisiace s nepreukázaním reálneho výkonu práce zamestnanca a nepreukázaním reálneho sídla zamestnávateľa, pričom k týmto tvrdeniam žalovanej sa tak žalobca nemal možnosť vyjadriť. Tieto skutočnosti zakladajú nepreskúmateľnosť rozhodnutí žalovanej.

7. S nezákonnosťou napadnutých rozhodnutí bezprostredne súvisí aj list žalovanej, „Oznámenie týkajúce sa spoločností, ktoré na území Slovenskej republiky vykonávajú činnosť ako tzv. schránkové firmy“ zo dňa 25.7.2013, v ktorom žalovaná informuje príslušný poľský orgán sociálneho zabezpečenia (ZUS, Department Ubezpieczen i Sladek) o tom, že zamestnanci vybraných zamestnávateľov nepodliehajú slovenským právnym predpisom a tak v prípade podania odvolania zo strany zamestnancov resp. zamestnávateľov tieto bude zamietať a prvostupňové rozhodnutia príslušných organizačných zložiek budú potvrdzované. Je zrejmé, že zo strany žalovanej došlo takýmto postupom už vopred k prejudikovaniu rozhodnutí žalovanej a jej organizačných zložiek o tom, že dotknutí zamestnanci nepodliehajú slovenským právnym predpisom, a to bez toho, aby žalovaná vzala do úvahy riadne zistený skutkový stav v každom osobitnom prípade. Žalovaná zaškatuľkovala žalobcu ako zamestnávateľa spadajúceho do kategórie tzv. schránkovej firmy a nezaoberala sa individuálnymi okolnosťami a zisteniami, z ktorých vyplýva, že on ako zamestnávateľ nie je žiadnou schránkovou firmou, ale riadne v Slovenskej republike podniká a jeho zamestnanci riadne vykonávajú, resp. vykonávali prácu.

8. Vo vzťahu k dôvodom nezákonnosti poukázal žalobca predovšetkým na to, že rozhodnutie bolo vydané v rozpore s § 210 ods. 1, 2 Zákona o sociálnom poistení, keďže nebolo vydané v zákonnej lehote 60 dní, ktorá objektívne začala plynúť podaním prihlášky (registračného listu) zamestnanca. Je zrejmé, že ak by aj došlo (v rozpore so zákonom) k posunu okamihu začatia konania na deň ukončenia kontroly (14.3.2013), ktorú u žalobcu vykonala žalovaná prostredníctvom organizačnej zložky, aj v takom prípade by bolo rozhodnutie vydané po zákonnej lehote a argumentácia žalovanej je v tomto smere arbitrárna a právne neudržateľná. Zákonnú lehotu je možné predĺžiť iba z dôvodu mimoriadnej zložitosti prípadu o ďalších 60 dní, k čomu však nedošlo. Rovnako nedošlo ani k využitiu inštitútu prerušenia konania podľa § 193 ods. 3 Zákona o sociálnom poistení. Žalovaná ako odvolací orgán rozhodla rovnako po uplynutí lehoty. Už len vzhľadom na túto skutočnosť sú žalobou napadnuté rozhodnutia nezákonné.

9. Poukázal tiež na to, že vydaním prvostupňového rozhodnutia, ako aj napadnutého rozhodnutia došlo k porušeniu princípu rovnakého zaobchádzania, pretože u žalobcu sú evidovaní a vykonávajú prácu aj zamestnanci, vo vzťahu ku ktorým pri existencii rovnakých podmienok organizačná zložka žalovanej nerozhodla o tom, že nepodliehajú slovenskej legislatíve, resp. rozhodla o zániku poistenia až po uplynutí platnosti formulárov PD A1. Takto bol vo vzťahu k porovnateľným zamestnancom zamestnávateľa uplatnený diametrálne odlišný postup ako vo vzťahu k iným zamestnancom, najmä

občanom Poľskej republiky a to napriek tomu, že podkladom pre rozhodnutie prvostupňového orgánu bol jednotne zistený skutkový stav vo vzťahu ku všetkým zamestnancom toho istého zamestnávateľa. Vystavenie formulára PD A1 nič nemení na záveroch tvrdených správnym orgánom o nepreukázaní reálneho výkonu práce zamestnancami. Princíp rovnakého zaobchádzania podľa žalobcu spočíva aj v tom, že na území SR pôsobí množstvo zamestnávateľov, výkon činnosti ktorých nedovoľuje zastihnúť ich zamestnancov v sídle zamestnávateľa, pričom je možné predpokladať, že žalovaná doteraz u žiadneho iného zamestnávateľa okrem poľských zamestnávateľov nevykonáva kontrolu reálneho výkonu činnosti v takom rozsahu. Vo vzťahu k týmto zamestnávateľom (napr. subjekty uskutočňujúce medzinárodnú prepravu) žalovaná postupuje rozdielnym spôsobom a nerozhoduje o zániku sociálneho poistenia takýchto zamestnancov.

10. O skutočnosti, že napadnuté rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu nie je dôvodné, svedčí aj skutočnosť, že príslušný poľský orgán sociálneho zabezpečenia vydal rozhodnutie, ktorým predbežne deklaroval, že zamestnanci žalobcu podliehajú legislatíve Slovenskej republiky podľa článku 13 bod 3 základného nariadenia a v tomto chápaní žalovaná nielenže nezákonným spôsobom rozhodla o potvrdení prvostupňového rozhodnutia, ale svojím rozhodnutím tiež poprela právny názor poľského orgánu sociálneho zabezpečenia o tzv. uplatniteľnej legislatíve, pričom v rozhodnutí sa odvoláva práve na žiadosť poľského orgánu sociálneho zabezpečenia.

11. Zároveň poukázal žalobca tiež na to, že správny orgán rozhodol o zániku sociálneho poistenia zamestnanca spätne na základe kontroly vykonanej v marci 2013. Pri tejto kontrole objektívne nebolo možné zistiť okolnosti o reálnom výkone závislej práce zamestnanca a o registrovanom mieste podnikania spätne, preto výsledky tejto kontroly nemôžu byť relevantným podkladom pre náležité zistenie skutkového stavu a pre správne rozhodnutie. Rozhodnutie prvostupňového orgánu je preto z tohto dôvodu nepreskúmateľné. Navyše, táto kontrola bola vykonaná nezákonne, keďže do kompetencie Sociálnej poisťovne nespadá kontrola pracovnoprávnych vzťahov a kontrola výkonu práce. Takýmito kompetenciami disponuje iba príslušný Inšpektorát práce, ktorý priamo na podnet žalovanej vykonal u žalobcu kontrolu, pričom nezistil v tejto oblasti žiadne pochybenia alebo nedostatky. Správny orgán bol týmito zisteniami viazaný a bol povinný ich plne rešpektovať a prevziať ako podklady pre svoje rozhodnutie, keďže na ne dal podnet. Žalovaná v napadnutom rozhodnutí tiež účelovo tvrdí, že kontrola vykonávaná inšpektorátom práce bola zameraná na iné oblasti, čo však nezodpovedá realite.

12. Žalobca v priebehu kontroly vykonanej v lete 2012 riadne a včas predložil pracovné zmluvy, mzdové listy, výplatné pásky a evidenciu dochádzky svojich zamestnancov, čo bez akýchkoľvek pochybností preukazuje reálny výkon závislej práce jeho zamestnancov v pracovnom pomere na území Slovenskej republiky.

13. V súvislosti s posudzovaním otázky uplatniteľnej legislatívy žalobca poukazuje na praktickú príručku, ktorá bola vypracovaná podľa judikatúry súdneho dvora Európskej únie. V tejto súvislosti citovali „Ako už bolo uvedené, určená inštitúcia môže kedykoľvek prehodnotiť rozhodnutie o uplatniteľných právnych predpisoch, ak to považuje za nevyhnutné. Ak informácie poskytnuté počas pôvodného procesu určovania uplatniteľných právnych predpisov neboli zámerne nesprávne, všetky zmeny vyplývajúce z tohto prehodnotenia by mali byť platné iba od aktuálneho dátumu.“

14. „Ak osoba pracujúca vo viacerých členských štátoch nevykonáva podstatnú činnosť v členskom štáte bydliska, uplatňujú sa právne predpisy členského štátu, v ktorom má zamestnávateľ alebo podnik, ktorý osobu zamestnáva, registrované sídlo alebo miesto podnikania.“

15. „Termín registrované sídlo alebo miesto podnikania sa môže v jednotlivých sektoroch líšiť a upravovať podľa oblasti, na ktorú sa uplatňuje, napríklad pri prevádzkovaní leteckých dopravných služieb alebo v sektore cestnej dopravy.“

16. „Odporúča sa, aby inštitúcia v mieste bydliska preskúmala tieto kritéria na základe dostupných informácií alebo v úzkej spolupráci s inštitúciou v členskom štáte, kde má zamestnávateľ registrované sídlo alebo miesto podnikania:

- miesto, kde má podnik registrované sídlo a správu,

- dĺžka obdobia od zriadenia podniku v členskom štáte,

- počet administratívnych zamestnancov pracujúcich v sídle,

- miesto, kde je uzatvorená väčšina zmlúv s klientmi,

- sídlo, ktoré určuje politiku spoločnosti a prevádzkové záležitosti,

- miesto, kde sa vykonávajú hlavné finančné funkcie vrátane bankovníctva,

- miesto určené podľa nariadení EÚ ako miesto zodpovedné za správu a vedenie záznamov v súvislosti s regulačnými požiadavkami konkrétneho sektora, v ktorom podnik podniká,

- miesto náboru zamestnancov.“

17. Z postupov, ktoré sú uvedené v praktickej príručke, je podľa jeho názoru zrejmé, že uplatniteľnou legislatívou vo vzťahu k právnemu postaveniu aj zamestnancov žalobcu je legislatíva Slovenskej republiky. Podľa uvedených kritérií sa miesto podnikania žalobcu bez pochyby nachádza na území Slovenskej republiky, keďže sa na tomto území nachádza jeho registrované miesto podnikania.

18. Keďže žalobca nemal možnosť v správnom konaní reagovať na nový rozhodovací dôvod, poukazuje v žalobe na to, že spĺňa takmer všetky zákonné kritéria, podľa ktorých je možné vyhodnotiť u neho splnenie podmienky registrovaného miesta podnikania. Administratívny pracovníci pracujú v Slovenskej republike, sú tu uzatvárané zmluvy s obchodnými partnermi a pracovné zmluvy so zamestnancami, je tu sídlo, ktoré určuje jeho podnikateľskú politiku a prevádzkové záležitosti, vykonávajú sa tu hlavné finančné funkcie vrátane bankových prevodov a v Slovenskej republike sa uskutočňuje aj nábor zamestnancov.

19. Žalobca tak považuje za jednoznačne preukázané, že uplatniteľnou legislatívou vo vzťahu k sociálnemu zabezpečeniu jeho zamestnancov je legislatíva Slovenskej republiky. Minimálne sú rozhodnutia žalovanej a prvostupňového správneho orgánu nezákonné v retroaktívnej časti, keď nebolo vydané rozhodnutie odo dňa zistenia údajného nesplnenia podmienok uplatniteľnosti predpisov Slovenskej republiky, ale správne orgány rozhodli o neexistencii sociálneho poistenia zamestnancov žalobcu spätne, za minulé obdobie.

20. Žalobca preto trvá na tom, že na území Slovenskej republiky vykonáva podnikateľskú činnosť riadne, v súlade s príslušnými právnymi predpismi a v tejto súvislosti zamestnáva viacero zamestnancov, voči ktorým si plní všetky zákonné povinnosti. Za účelom dosiahnutia spravodlivosti a s prihliadnutím na okolnosť, že rozhodnutia správnych orgánov vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia a sú zjavne nezákonné, žalobca navrhuje napadnuté rozhodnutie zrušiť.

21. Žalovaná vo svojom vyjadrení navrhla podanú žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Poukázala na to, že od vstupu Slovenskej republiky do Európskej únie sa od 1.5.2004 v oblasti sociálneho zabezpečenia uplatňujú koordinačné nariadenia. Nariadenia spoločenstva majú všeobecnú právnu pôsobnosť a uplatňujú sa priamo vo všetkých členských štátoch. Sú teda záväzné vo všetkých svojich častiach pre každého a musia byť uplatňované vnútroštátnymi orgánmi a štátnou správou, inštitúciami príslušnými v oblasti sociálneho zabezpečenia a vnútroštátnymi súdmi. Nariadenia spoločenstva majú prednosť pred vnútroštátnou legislatívou. Základným nariadením vo vzťahu ku koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia je nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.4. 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009 zo 16.9.2009. S účinnosťou od 1.5.2010 sa uplatňuje aj Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.9.2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania základného nariadenia. Základnou úlohou koordinačných nariadení je určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude v oblasti sociálneho zabezpečenia vzťahovať na zamestnancov a samostatne zárobkovo činné osoby počas výkonu činnosti v rámci Európskeho spoločenstva. Uplatniteľná legislatíva sa určuje na základe všeobecných a osobitných pravidiel ustanovených v nariadení, ktoré majú výhradný účinok, t.j. neumožňujú, aby si dotknutá osoba mohla vybrať výhodnejší systém sociálneho zabezpečenia. Koordinačné nariadenia sú primárne založené na princípe „lex loci laboris“, a teda príslušnou legislatívou je zvyčajne legislatíva členského štátu, na ktorého území vykonáva dotknutá osoba činnosť. Ide o všeobecné pravidlo určovania uplatniteľných právnych predpisov upravené v článku 11 (3) základného nariadenia. Pri uplatnení osobitných pravidiel upravených v článku 13 základného nariadenia sa na osobu vzťahuje uplatniteľná legislatíva štátu, v ktorom je fyzická osoba zamestnaná. V oboch prípadoch je však pri určovaní uplatniteľnej legislatívy rozhodujúci nielen status osoby ako zamestnanca, ale aj reálny výkon činnosti za účelom zamedzenia manipulácii s uplatniteľnými právnymi predpismi a ich zneužívania v tejto oblasti. Samotná skutočnosť, že fyzická osoba má uzatvorenú pracovnú zmluvu, neznamená, že

na území Slovenskej republiky činnosť zamestnanca aj vykonáva. Napriek tomu, že pojem reálneho výkonu činnosti nie je explicitne zadefinovaný v nariadení, v pravidlách určujúcich uplatniteľnú legislatívu ustanovených v hlave II. nariadenia je pojem reálneho výkonu činnosti jedným z faktorov na posúdenie a určenie príslušnosti k právnym predpisom sociálneho zabezpečenia.

22. Splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy v súlade s koordinačnými nariadeniami, ktoré upravujú oblasť sociálneho zabezpečenia, je oprávnená kontrolovať inštitúcia ustanovená na tento účel, ktorá je zároveň inštitúciou oprávnenou na určenie uplatniteľnej legislatívy, t.j. na území Slovenskej republiky ide o Sociálnu poisťovňu.

23. Národný inšpektorát práce vykonáva kontroly zamerané na iné skutočnosti, ako skutočnosti rozhodujúce na preukázanie reálneho výkonu činnosti zamestnancov a splnenie základných podmienok na určenie miesta podnikania v súvislosti s aplikáciou koordinačných nariadení. V prípadoch, ak ide o podozrenie, že zo strany zamestnávateľov dochádza k obchádzaniu právnych predpisov sociálneho zabezpečenia (bez rozdielu národnosti či štátnej príslušnosti), uskutočňuje Sociálna poisťovňa kontroly týkajúce sa preverenia reálneho výkonu činnosti zamestnancov v spolupráci s Národným inšpektorátom práce. Na základe výsledkov kontrol boli vyhodnotené ako firmy, ktorých zamestnanci reálne vykonávajú činnosť na území Slovenskej republiky aj firmy, ktoré zamestnávajú prevažne zamestnancov s bydliskom na území Poľskej republiky. Títo zamestnanci boli naďalej ponechaní v systém sociálneho zabezpečenia Slovenskej republiky.

24. Žalovaná uviedla, že je povinná vykonávať kontrolu splnenia podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy vždy, ak príslušná inštitúcia v mieste bydliska dotknutej fyzickej osoby, ktorá žiada o určenie uplatniteľnej legislatívy, nadobudne pochybnosti ohľadom určenia uplatniteľnej legislatívy a za týmto účelom požiada o poskytnutie potrebných údajov. V každom takomto prípade je Sociálna poisťovňa povinná preveriť relevantné skutočnosti a informovať každý členský štát Európskej únie, ktorý požiadal Sociálnu poisťovňu o spoluprácu, nielen Poľskú republiku, o zistených skutočnostiach. Povinnosť príslušných orgánov a inštitúcií členských štátov navzájom spolupracovať, vzájomne sa informovať o relevantných skutočnostiach a poskytovať svoje služby a komunikovať medzi sebou priamo vyplýva z článku 76 základného nariadenia. Orgány a inštitúcie členských štátov spolupracujú aj v oblasti boja proti podvodom a omylom v rámci základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, čo vyplýva z rozhodnutia správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. H5 z 18.3.2010.

25. Kontroly zamerané na reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky, ktorí majú bydlisko v Poľskej republike, začala Sociálna poisťovňa vykonávať na základe podnetov poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS (Základ Ubezpieczeň Spolecznych), Varšava. Vo viacerých prípadoch ZUS Varšava žiadala žalovanú o informáciu, či dotknuté osoby vykonávajú činnosť zamestnanca na území Slovenskej republiky, kde má zamestnávateľ sídlo. ZUS Varšava zdôvodnila svoju žiadosť tým, že v posledných rokoch na území Poľskej republiky vznikli firmy, ktoré sprostredkovávajú pre poľské samostatne zárobkovo činné osoby úväzok v iných členských štátoch. V mnohých prípadoch cieľom tejto činnosti nie je výkon zamestnania na pracovnú zmluvu mimo hraníc Poľskej republiky, ale vyhýbanie sa plateniu odvodov na sociálne zabezpečenie v Poľskej republike z podnikateľskej činnosti, ktorú v Poľskej republike vykonávajú. Taktiež žalovaná zaznamenala v predchádzajúcich rokoch nárast registrácii tzv. „poľských zamestnávateľov“, ktorí prihlásili na povinné sociálne poistenie zamestnancov v pracovnoprávnom vzťahu, ktorých príjem sa pohyboval v rozpätí od 25,- EUR do 50,- EUR mesačne a pracovná činnosť v rozsahu 4 až 10 hodín mesačne. Žalovaná ako inštitúcia príslušná na vykonávanie ustanovení základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia bola oprávnená preveriť, či nedochádza zo strany osôb s bydliskom v Poľskej republike k obchádzaniu právnych predpisov sociálneho zabezpečenia a k zneužívaniu slovenského systému sociálneho zabezpečenia. Na základe podnetu ZUS Varšava a z dôvodu pretrvávajúceho trendu narastajúceho počtu registrovaných „poľských zamestnávateľov“ vzbudzujúceho podozrenie zo zneužívania systému verejného zdravotného poistenia, ktoré avizovala najmä Dôvera a Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, žalovaná vykonala a naďalej vykonáva kontroly reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky, ktorí majú bydlisko v Poľskej republike, a ktorých zamestnávateľ má sídlo na území Slovenskej republiky, pričom o zistených skutočnostiach následne informuje príslušnú inštitúciu sociálneho zabezpečenia v Poľskej republike. Len v tých prípadoch, kde sa nepreukáže reálny výkon činnosti dotknutého zamestnanca na základe špecifických kritérií, rozhoduje žalovaná o tom, že konkrétnemu zamestnancovi nevzniklo, resp. zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné

dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy. V prípade, ak žalovaná už vystavila zamestnancom formulár E 101 SK/PD A1, títo zamestnanci podliehajú slovenskej legislatíve až do dňa platnosti formulárov. Tieto formuláre sa spätne nerušia. Následne po ukončení platnosti príslušného formulára žalovaná rozhodne o zániku sociálneho poistenia dňom, ktorým platnosť formulára skončila. Ak sa jedná o zamestnancov, ktorým doteraz nebol vystavený formulár PD A1 o určení uplatniteľnej legislatívy a na základe vykonaných kontrol nebol preukázaný reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky a splnenie podmienok registrovaného sídla zamestnávateľa, žalovaná rozhoduje o tom, že dotknutému zamestnancovi povinné sociálne poistenie na území Slovenskej republiky nevzniklo. Obdobne postupovala žalovaná aj v prípade žalobcu a jeho zamestnancov.

26. Pred vydaním napadnutého rozhodnutia vykonala Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník, kontrolu zameranú na preverenie sídla zamestnávateľa a reálneho výkonu činnosti zamestnancov žalobcu na území Slovenskej republiky. Z kontrolných zistení vyplýva, že na adrese uvedenej v osvedčení o živnostenskom oprávnení ako miesto činnosti podniku zahraničnej osoby sa nenachádza kancelária ani prevádzka zamestnávateľa. Z tohto dôvodu sa kontrola uskutočnila v kancelárii splnomocneného zástupcu žalobcu, na adrese Centrálna 274, Svidník, kde sa realizujú aj prevádzkové záležitosti spoločnosti. Splnomocnený zástupca žalobcu uviedol, že registrovaná adresa sídla je len virtuálnou adresou. Zamestnávateľ navštevuje splnomocnenú osobu za účelom riadenia spoločnosti, pričom zápisnice z týchto stretnutí sa nevyhotovujú. Uchovávajú sa tu aj účtovné doklady, pracovné zmluvy, obchodné zmluvy, korešpondencia, faktúry a ďalšie písomnosti. Postupy pre činnosť firmy sa dojednávajú ústne. Žalobca riadi svoju spoločnosť prevažne z miesta svojho trvalého bydliska v Poľskej republike. Predmetom činnosti zamestnancov je doručovanie letákov a prieskum verejnej mienky podľa objednávky zmluvných partnerov na území Slovenskej republiky. Spôsob prideľovania práce je ústny.

27. Až po vyhodnotení skutkového stavu veci, vychádzajúc aj z kontrolných zistení pristúpila Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník, k vydaniu prvostupňových rozhodnutí, ktorými rozhodla, že dotknutým zamestnancom žalobcu, ktorých žalobca prihlásil na sociálne poistenie v pobočke sociálnej poisťovne, nevzniklo, resp. zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy. Žalovaná vzhľadom na kontrolné zistenia dospela k záveru, že žalobca nespĺňa kritériá stanovené na určenie registrovaného sídla alebo miesta podnikania, pričom vychádzala z Praktickej príručky. Článok 14 (5a) vykonávacieho nariadenia v znení nariadenia Rady (EÚ) č. 465/2012 z 22. mája 2012 vyžaduje plnenie určitých podmienok, t.j. na účely uplatňovania hlavy II základného nariadenia sa pod pojmom „registrované sídlo alebo miesto podnikania“ rozumie registrované sídlo alebo miesto podnikania, v ktorom sa prijímajú zásadné rozhodnutia podniku a vykonávajú funkcie jeho ústrednej správy. Miesto podnikania žalobcu, Karpatská 754/7, Svidník (do 20.1.2014), nie je možné považovať za registrované miesto podnikania žalobcu na účely hlavy II. základného nariadenia. Kontrolou nebol preukázaný reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky a ani zamestnanci sociálnej poisťovne vykonávajúci kontrolu sa so žiadnymi zamestnancami zamestnávateľa osobne nestretli.

28. V tejto súvislosti žalovaná uviedla, že vznik a zánik povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti zamestnanca nie je podmienený podaním prihlášky alebo odhlášky z tohto poistenia. Prihláška na sociálne poistenie nemá konštitutívne účinky, ale len deklaruje právnu skutočnosť, s ktorou zákon (v danom prípade nariadenie) spája vznik povinného sociálneho poistenia. Prihláška do poistenia nemôže zakladať povinné sociálne poistenie a taktiež nemôže deklarovať vznik povinného sociálneho poistenia v rozpore s koordinačnými nariadeniami Európskej únie. Vychádzajúc z uvedeného, ak nie je určená slovenská legislatíva, prihláška zamestnanca do sociálneho poistenia je právne neúčinná.

29. Zamestnanec žalobcu podliehal v danom prípade slovenskej legislatíve len do 31.05.2013, t.j. do dňa platnosti formulára PD A1, ktorý Sociálna poisťovňa, ústredie vystavila zamestnancovi v čase, kedy neexistovali pochybnosti o správnosti určenia uplatniteľnej legislatívy a splnenie podmienok na určenie uplatniteľnej legislatívy nebolo overené kontrolou reálneho výkonu činnosti na území Slovenskej republiky. Vystavený formulár PD A1 na obdobie od 04.06.2012 do 31.05.2013 nebol zrušený spätne, ale bol ponechaný v platnosti. Formulár PD A1 s pokračujúcou dobou však už nebolo možné zo strany Sociálnej poisťovne, ústredie vystaviť, keďže jeho vystaveniu bránia skutočnosti zistené v rámci kontrol zameraných na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky.

30. Pokiaľ žalobca namieta, že pobočka žalovanej vydala rozhodnutie oneskorene po zákonom určenej lehote 60 dní odo dňa podania prihlášky (registračného listu), žalovaná v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 24.2.2011, v ktorom bol vyslovený právny názor, že konanie, ktoré sa začína na podnet organizačnej zložky sociálnej poisťovne, je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka sociálnej poisťovne urobila voči účastníkovi konania prvý úkon ( ). v znení neskorších predpisov však nekonkretizuje, o aký úkon má ísť, a preto za prvý úkon je možné považovať aj doručenie rozhodnutia, pokiaľ sociálna poisťovňa disponovala potrebnými a dostatočnými podkladmi pre rozhodnutie. Účastníci konania tak mali možnosť brániť sa voči rozhodnutiam pobočky žalovanej využitím opravných prostriedkov a namietať v odvolaní skutočnosti, ktoré podľa účastníkov konania boli v rozpore so zákonom. Uvedenú možnosť účastníci konania (zamestnávateľ aj zamestnanec) v zákonom ustanovenej lehote využili.

31. Sociálna poisťovňa, ústredie, sa stotožnila s právnym názorom pobočky sociálnej poisťovne, že zamestnancovi žalobcu zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy z dôvodu, že reálny výkon činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky nebol preukázaný. Uvedené vyplýva aj z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, v ktorom odvolací orgán podrobne zdôvodnil svoj právny názor, pričom sa zároveň vysporiadal so všetkými námietkami, ktoré účastníci konania vzniesli v odvolaniach. Skutkový a právny stav, na základe ktorého sociálna poisťovňa, ústredie, dospela k záveru, že napadnuté rozhodnutie pobočky sociálnej poisťovne je správne, je totožný so skutkovým a právnym stavom, na základe ktorého pobočka sociálnej poisťovne rozhodla vo veci. Sociálna poisťovňa, ústredie, ako odvolací orgán, nerozhodovala na základe iných dôkazov, ale vyhodnotila dôkazy, na základe ktorých rozhodol prvostupňový orgán a súčasne v rozhodnutí reagovala na všetky námietky účastníkov konania. Preto zo strany Sociálnej poisťovne, ústredie, nemohlo dôjsť k porušeniu dvojinštantnosti správneho konania.

32. Skutočnosť, že sociálna poisťovňa, ústredie, nerozhodla o odvolaní žalobcu a jeho zamestnanca v zákonom ustanovenej lehote, nemá vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia a nič nemení na skutkových zisteniach.

33. Žalovaná vo vyjadrení ďalej uviedla, poukazujúc aj na žalobou napadnuté rozhodnutie, že obstaranie podkladov pre rozhodnutie je vecou organizačnej zložky sociálnej poisťovne, pričom tá nie je viazaná len návrhmi účastníkov konania, ale je povinná vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému zisteniu skutočného stavu veci. Organizačná zložka sociálnej poisťovne je oprávnená rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu vykoná, pričom dôkazy hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz osobitne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. Z toho vyplýva, že je vecou organizačnej zložky Sociálnej poisťovne, či určitú skutočnosť považuje za dokázanú, či vykonané dôkazy postačujú, či treba vykonať ďalšie dôkazy, alebo či je potrebné obstarať tiež iné podklady pre rozhodnutie.

34. Záverom žalovaná poukázala na to, že ani námietka žalobcu, že Sociálna poisťovňa uplatňuje diametrálne odlišný postup najmä k občanom Poľskej republiky, nie je opodstatnená. Na základe schválených postupov pobočky sociálnej poisťovne rozhodujú o zániku sociálneho poistenia po skončení platnosti formulárov E 101/PD A1, resp. o nevzniknutí povinného sociálneho poistenia, ak nebolo definitívne rozhodnuté o uplatniteľnej legislatíve, vo vzťahu ku všetkým zamestnancom bez rozdielu národnosti, či štátnej príslušnosti.

III.

35. Uznesením -67 zo dňa 17.10.2018 po zrušení uznesenia Krajského súdu v Prešove v tejto veci sp. zn. zo dňa 25.10.2017 pribral Krajský súd v Prešove do konania Q. N. L., občana Poľskej republiky, trvale bytom Poľská republika, 350 83 Rzeszów, Staroniwska 216 a vyzval ho, aby sa vyjadril k žalobe v lehote 10 dní od doručenia. Pribratý účastník sa k žalobe v stanovenej lehote nevyjadril.

IV.

36. Podľa (ďalej len „“), ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

37. Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovanej podľa a nasledujúcich S.s.p. v spojení s S.s.p., pričom zistil, že žaloba nie je dôvodná.

38. Podľa § 199 ods. 1 písm. a) S.s.p. sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne.

39. Podľa § 199 ods. 3 S.s.p. ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie v sociálnych veciach ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

40. Podľa § 177 ods. 1 S.s.p. správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

41. Podľa o sociálnom poistení do pôsobnosti pobočky patrí rozhodovať v prvom stupni o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch.

42. Podľa predmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, o príspevku na starobné dôchodkové sporenie v sporných prípadoch, o pokute, o penále, o povinnosti vrátiť dávku alebo jej časť podľa , alebo o povinnosti nahradiť neprávom vyplatenú sumu na dávke podľa o povolení splátok dlžných súm poistného, príspevku na starobné dôchodkové sporenie, pokuty, penále a ostatných dlžných súm podľa , a o výsledku ročného zúčtovania.

43. Podľa § 250 ods. 2 pojem žalobcu definuje tak, že žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená na svojich právach. Podať žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba, ktorou sa v správnom konaní nekonalo ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať malo.

44. Z obsahu žaloby je podľa názoru správneho súdu evidentné, že žalobca namieta iné porušenie práv, ako svojich subjektívnych ( , S.s.p.), a to porušenie práv jeho zamestnanca. Aj keby napadnutými rozhodnutiami alebo postupom boli porušené právne predpisy Slovenskej republiky, resp. Nariadenia Rady ES, z citovaných ustanovení tak , účinného v čase podania žaloby, ako aj z ustanovení , platného v čase rozhodovania vo veci, bez akýchkoľvek pochybností vyplýva povinnosť tvrdenia o porušení vlastných subjektívnych práv priamo žalobcu a nikoho iného. Z citovanej žaloby podľa názoru správneho súdu je nesporné, že žalobca vo vzťahu k vytýkaným procesným pochybeniam neuviedol, aké jeho konkrétne subjektívne práva boli týmito pochybeniami porušené.

45. Na základe uvedeného správny súd nepovažoval za potrebné zaoberať sa žalobnými námietkami žalobcu vo vzťahu k porušeniu práv jeho zamestnanca - pribratého účastníka do konania. Dospel k záveru, že rozhodnutia a postup žalovanej vo vzťahu k žalobcovi je v súlade so zákonom a subjektívne práva žalobcu porušené neboli. Z toho dôvodu žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 S.s.p. zamietol.

V.

46. O trovách konania vo vzťahu k žalovanej, ako aj pribratého účastníka do konania bolo rozhodnuté podľa § 167 ods. 1 S.s.p. tak, že súd žalobcovi náhradu trov konania nepriznal, pretože v konaní úspešný nebol. Náhradu trov konania nepriznal ani žalovanej, a pribratému účastníkovi, pretože neboli splnené podmienky na jej aplikáciu a neboli zistené u pribratého účastníka konania trovy konania, ktoré by mu s týmto konaním vznikli. Z toho dôvodu súd nepriznal náhradu trov konania žiadnemu z účastníkov konania.

47. Senát krajského súdu rozhodol pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súd, ktorú je potrebné podať na Krajský súd v Prešove ( v spojení s ). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva(ďalej len sťažnostné body), návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (, ). Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje vysokoškolské právnické vzdelanie II. Stupňa, ide o konanie o správnej žalobe podľa a , je žalovaným Centrum právnej pomoci (, ).