Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_9Saz-2-2024.pdf
PDF · 148.94 KB
Case nature
Area
Subarea
9Saz/2/2024
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Košiciach, sudkyňou Mgr. Janou Fandákovou, LL.M., v právnej veci žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: C. D., bez cestovného dokladu, toho času umiestnený v E. F. G. F. H. I., J. XX, I., zastúpený Centrom právnej pomoci, Kancelária Košice, Murgašova 3, Košice, proti žalovanému: Mobilná jednotka Policajného zboru Prešov, Ľubochnianska 2, Prešov, v konaní o prepustenie zo zaistenia, takto
rozhodol:
I. N a r i a ď u j e žalovanému bezodkladné prepustenie žalobcu - A. B., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: C. D., bez cestovného dokladu, toho času umiestnený v E. F. G. F. H., J. XX, I., zo zaistenia.
II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na úplnú náhradu trov konania.
odôvodnenie:
I.
Priebeh administratívneho konania a konanie na správnom súde
1. Rozhodnutím žalovaného č. PPZ-HCP-PO5-1808-011/2023-AV z 22. septembra 2023 (ďalej len „rozhodnutie o administratívnom vyhostení“) bol žalobca podľa § 82 ods. 1 písm. b) a podľa § 82 ods. 2 písm. a) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky s tým, že lehota na vycestovanie z územia Slovenskej republiky nebola určená, a zároveň bol žalobcovi uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov na dobu troch rokov.
2. Následne bol žalobca rozhodnutím žalovaného č. PPZ-HCP-PO5-1808-016/2023-AV z 22. septembra 2023 (ďalej len „rozhodnutie o zaistení“) zaistený podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na účel výkonu administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov bol zaistený na čas nevyhnutne potrebný na výkon administratívneho vyhostenia a to najdlhšie do 22. decembra 2023.
3. Z odôvodnenia rozhodnutia o zaistení vyplýva okrem iného, že lustráciou v informačnom systéme Policajného zboru Slovenskej republiky bola u žalobcu zistená pozitívna lustrácia v SIS II, ktorú vytvorilo dňa 4. septembra 2022 Nemecko, s dôvodom odopretia vstupu alebo pobytu v schengenskom priestore občanom tretích krajín, kde bol uvedený druh trestného činu: „trestná činnosť súvisiaca s terorizmom“. Vykonanou lustráciou bola taktiež zistená totožnosť žalobcu. K žalobcovi bola vytvorená aj dôležitá poznámka: „ozbrojený, násilný“. Zároveň bolo uvedené, že predstavuje vážnu bezpečnostnú hrozbu. Pozitívna zhoda k žalobcovi bola zistená aj v systéme INTERPOLU. Žalovanému bola
21. septembra 2023 doručená informácia z úradu medzinárodnej spolupráce Prezídia Policajného Zboru Národnej ústredne Interpol o pozitívnej daktyloskopickej zhode na osobu, na ktorú dňa 22. septembra 2016 INTERPOL Washington vydal modrý K. J./X-XXXX pre trestné činy súvisiace s terorizmom. Na obežníku sa uvádza identita žalobcu a ďalších 14 aliasov. Žalovaný v rozhodnutí o zaistení poukázal na to, že považoval za dostatočne preukázanú skutočnosť, že žalobca sa na území Slovenskej republiky zdržiava neoprávnene a predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu. V prípade žalobcu žalovaný vychádzal najmä z okolností, za ktorých bol žalobca zadržaný, absencie cestovného dokladu, existencie rozhodnutia o administratívnom vyhostení, neoprávnenosti jeho pobytu na území Slovenskej republiky, vyjadrení žalobcu v zápisnici a absencie finančných prostriedkov. Z absencie cestovného dokladu vyplynula potreba zabezpečiť jeho vydanie, nielen na účel riadneho zistenia totožnosti, ale za účelom ďalšieho preverovania záznamu v SIS II. Žalovaný uviedol, že zvážil uloženie alternatívy zaistenia, ale podľa zistených dôkazov žalobca nemá dostatok finančných prostriedkov a nevie si na území Slovenskej republiky zabezpečiť ubytovanie, preto nebolo možné pri vydávaní rozhodnutia o zaistení uložiť niektorú z alternatív zaistenia podľa § 89 zákona o pobyte cudzincov. Žalovaný argumentoval tým, že žalobca nemá platný cestovný doklad, a preto nie je možné zabezpečiť výkon administratívneho vyhostenia bez obmedzenia jeho osobnej slobody inštitútom zaistenia. Ďalej tiež uviedol, že sa pred vydaním rozhodnutia o zaistení zaoberal aj tým, či bude možné vykonať administratívne vyhostenie, a teda či bude naplnený účel zaistenia. Žalovaný určil dobu zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, a to do doby zrealizovania výkonu administratívneho vyhostenia, maximálne do 22. decembra 2023, s cieľom zabezpečiť účastníkovi konania náhradný cestovný doklad. Žalovaný poukázal na to, že predpokladanými úkonmi nutnými na reálne vykonanie administratívneho vyhostenia žalobcu je potvrdenie jeho totožnosti, komunikácia so zastupiteľským úradom štátu, ktorého je štátnym príslušníkom, zabezpečenie náhradného cestovného dokladu a úkony k samotnej realizácii administratívneho vyhostenia.
4. Rozhodnutím žalovaného PPZ-HCP-PO5-1808-035/2023-AV z 22. decembra 2023 bolo žalobcovi predĺžené zaistenie podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov a bola stanovená dĺžka doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný najviac do 22. februára 2024 (ďalej len „prvé rozhodnutie o predlžení zaistenia“). V predmetnom rozhodnutí žalovaný uviedol, že v rámci skúmania trvania účelu komunikoval s E. F. G. F. H. I., kde žalobca pri pohovore za účelom zistenia jeho totožnosti uviedol, že sa do domovskej krajiny vrátiť nechce, odmietol vypísať žiadosť o náhradný cestovný doklad, odmietal akúkoľvek spoluprácu pri zabezpečení podporného dokladu a tiež neprejavil záujem požiadať o azyl na území Slovenskej republiky. E. F. G. F. H. I. urobil všetky potrebné kroky na zabezpečenie náhradného cestovného dokladu pre žalobcu. Dňa 25. septembra 2023 požiadal Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov o vybavenie náhradného cestovného dokladu pre žalobcu. Podľa správy z E. F. G. F. H. I. bolo zistené, že Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov vykonal osobnú návštevu zastupiteľského úradu Irackej republiky vo Viedni, počas ktorej bola odovzdaná žiadosť o vystavenie náhradného cestovného dokladu spolu s daktyloskopickou kartou. Pracovník zastupiteľského úradu ich počas návštevy informoval, že po obdržaní potvrdenia totožnosti účastníka konania, čo trvá 1 až 2 mesiace, budú bezodkladne vyrozumení. V rozhodnutí sa ďalej uvádza, že do dňa vydania rozhodnutia žalovaný nemal oficiálnu informáciu o vystavení náhradného cestovného dokladu žalobcovi a z uvedeného dôvodu účel zaistenia trval a bolo potrebné mať žalobcu naďalej v zaistení, nakoľko hrozí riziko jeho úteku tak, aby došlo k reálnemu fyzickému vyhosteniu žalobcu do ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme. Žalovaný uviedol, že má za to, že predĺženie zaistenia žalobcu je účelné a efektívne, aj z dôvodu, že u žalobcu existuje značné riziko úteku, keďže tento sa nechce vrátiť do domovskej krajiny. Je predpoklad, že sa bude vyhýbať štátnym orgánom, aby nemohlo dôjsť k jeho vyhosteniu a bude sa ukrývať. Na území Slovenskej republiky nemá zabezpečené ubytovanie, nemá žiadnych príbuzných ani žiadnu blízku osobu. Z doterajšieho konania žalobcu a to násobného porušovania platných právnych noriem týkajúcich sa prekračovania štátnych hraníc a vstupu na ich územie za účelom naplnenia osobného cieľu a to dostať sa do cieľovej krajiny, t.j. do Nemecka, podľa žalovaného vyplýva, že v záujme dosiahnutia osobných cieľov bude pokračovať vo svojom konaní. Žalovaný konštatoval, že v prípade žalobcu existuje riziko úteku ako aj neschopnosť vlastnej starostlivosti o svoju osobu po materiálnej, zdravotnej a existenčnej stránke. Žalovaný tiež konštatoval, že účelnosť zaistenia je jednoznačná vzhľadom na situáciu, v ktorej sa žalobca nachádza. V E. F. G. F. H. I. má podľa žalovaného žalobca zabezpečenú zdravotnú starostlivosť ako aj naplnenie životných potrieb na primeranej úrovni pričom je obmedzená jeho protiprávna činnosť.
5. Rozhodnutím žalovaného PPZ-HCP-PO5-1808-041/2023-AV z 22. februára 2024 (ďalej len „druhé rozhodnutie o predlžení zaistenia“) bolo predĺžené zaistenie žalobcu podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov a bola stanovená dĺžka doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný najviac 21. marca 2024 a žalobca bol ponechaný v E. F. G. F. H. I.. V napadnutom rozhodnutí sa nad rámec procesných úkonov, ktoré sú popísané v rámci prvého rozhodnutia o predlžení zaistenia uvádza, že dňa 18. decembra 2023 bola vykonaná ďalšia osobná návšteva na zastupiteľskom úrade Irackej republiky vo Viedni, kde Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov vyrozumel zastupiteľský úrad o doplňujúcich operatívnych informáciách Národnej kriminálnej agentúry odbor Východ, v ktorých bolo uvedené, že žalobca je vedený v zozname členov teroristickej skupiny Daesh (Islamský štát). K osobe žalobcu je v zozname uvedené meno, dátum narodenia a prezývka s poznámkou telesne postihnutý. Taktiež bola odovzdaná fotografia dokladu, ktorá bola nájdená v mobile žalobcu v arabskom jazyku. Ďalej sa uvádza, že žalovaný do dňa vydania tohto rozhodnutia nemal oficiálnu informáciu o vystavení náhradného cestovného dokladu žalobcovi a z uvedeného podľa jeho názoru účel zaistenia trvá a je potrebné mať žalobcu v zaistení, nakoľko hrozí riziko jeho úteku tak, aby došlo k reálnemu fyzickému vyhosteniu žalobcu do ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme. Ďalej sa uvádza, že žalovaný rozhodol o predĺžení zaistenia žalobcu na jeden mesiac, t.j. do 21. marca 2024, čo vyplynulo z aplikačnej praxe E. F. G. F. H. I. pri zabezpečovaní administratívneho vyhostenia do tretej krajiny, do ktorej sa účastník konania rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme. Na základe dosiaľ uvedených a v spise zadokumentovaných skutočností žalovaný konštatoval, že doba predĺženia zaistenia o jeden mesiac je nevyhnutný čas v súlade s § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov. Dĺžka doby zaistenia sa podľa názoru žalovaného bude odvíjať aj od vybavenia všetkých potrebných náležitostí k reálnemu fyzickému vyhosteniu účastníka konania do tretej krajiny. Žalovaný opakovane tak, ako v prvom rozhodnutí o predĺžení zaistenia poukázal na to, že predĺženie zaistenia žalobcu je podľa jeho názoru účelné a efektívne, aj z dôvodu, že u žalobcu existuje značné riziko úteku, keďže účastník konania sa nechce vrátiť do domovskej krajiny. Je predpoklad, že sa bude vyhýbať štátnym orgánom, aby nemohlo dôjsť k jeho vyhosteniu a bude sa ukrývať. Na území Slovenskej republiky nemá zabezpečené ubytovanie, nemá žiadnych príbuzných, ani žiadnu blízku osobu. Z doterajšieho konania žalobcu, a to násobného porušovania platných noriem týkajúcich sa prekračovania hraníc a vstupu na ich územie za účelom naplnenia osobného cieľa, a to dostať sa do cieľovej krajiny, t.j. do Nemecka, je možné predpokladať, že v záujme dosiahnutia osobných cieľov bude pokračovať vo svojom konaní. Snahou žalobcu tak podľa žalovaného nie je dostať sa do bezpečnej krajiny, ale predovšetkým do jeho cieľovej krajiny, čomu nasvedčuje aj skutočnosť, že žalobca nechcel požiadať o medzinárodnú ochranu na území Slovenskej republiky ani v inej bezpečnej krajine, cez ktorú tranzitoval, tak neurobil. Žalovaný dodal, že bezpečnostný záujem Slovenskej republiky a zároveň aj bezpečnostný záujem Európskej únie je záujmom verejným, ktorý je nadradený súkromnému záujmu účastníka konania, konkrétne dosiahnutiu osobného cieľa dostať sa do Nemecka pomocou nelegálneho prekračovania hraníc, a teda porušovaním práva. Žalovaný tak pri rozhodovaní o predĺžení zaistenia prihliadal aj na verejný záujem, ktorý predstavuje všeobecné dobro spoločnosti a ktorý má prednosť pred súkromným záujmom jednotlivca. Z uvedeného podľa jeho názoru vyplýva nielen riziko úteku ako aj neschopnosť vlastnej starostlivosti o svoju osobu po materiálnej, zdravotnej a existenčnej stránke. Opakovane žalovaný uviedol, že účelnosť zaistenia je jednoznačná vzhľadom na situáciu, v ktorej sa účastník konania nachádza. Konštatoval, že v E. F. G. F. H. I. má žalobca zabezpečenú zdravotnú starostlivosť, ako aj naplnenie životných potrieb na primeranej úrovni, pričom je obmedzená jeho protiprávna činnosť. Žalovaný uviedol, že po dôkladnom vyhodnotení je nepochybné, že nemohol konať v zmysle § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov.
6. Dňa 14. marca 2024 bola správnemu súdu v Košiciach doručená správna žaloba žalobcu vo veci zaistenia o nariadenie prepustenia podľa § 221 ods. 2 Správneho súdneho poriadku, ktorou sa žalobca domáha, aby bol bezodkladne prepustený zo zaistenia a bola mu priznaná náhrada trov konania.
7. V podanej žalobe žalobca namietal, že sa už po dobu takmer šiestich mesiacov nachádza v zaistení bezúčelne. Argumentoval tým, že napriek opakovanej návšteve Irackého zastupiteľstva vo Viedni nedošlo k vystaveniu náhradného cestovného dokladu zo strany jeho domovskej krajiny. Napriek všetkému však žalovaný tvrdí, že účel jeho zaistenia trvá a že v prípade jeho prepustenia hrozí riziko jeho úteku, s čím sa nestotožňuje. Žalobca poukázal, že doposiaľ, a teda po dobu takmer šiestich mesiacov sa nepodarilo zrealizovať účel jeho zaistenia a to jeho administratívne vyhostenie, a doposiaľ mu nebol ani len vystavený náhradný cestovný doklad zo strany jeho zastupiteľského úradu. K uvedenému nedošlo napriek tomu, že slovenské policajné orgány poskytli irackým orgánom dostatok jeho osobných údajov,
jeho daktyloskopickú kartu, kópiu dokladu z jeho mobilného telefónu a ďalšie operatívne informácie, ktoré o ňom získali. Poukázal na to, že zastupiteľský úrad na stretnutí so zamestnancami zariadenia ešte dňa 02.10.2023 informoval slovenské orgány, že zabezpečenie dokladu bude trvať 1 až 2 mesiace, no doposiaľ sa tak nestalo. Z uvedeného má za to, že je zrejmé, že v jeho veci mu nie je možné vystaviť náhradný cestovný doklad a nebude možné zrealizovať deklarovaný účel zaistenia, ktorým je výkon administratívneho vyhostenia do krajiny jeho pôvodu. Z administratívneho spisu taktiež nie je zrejmý žiadny úkon vykonaný v jeho veci s cieľom jeho vyhostenia či readmisie do inej tretej alebo členskej krajiny, napríklad tranzitnej. Uvedené podľa jeho názoru potvrdzuje jeho tvrdenie, že jeho zaistenie je neúčelné ako za účelom vyhostenia do domovskej krajiny, tak aj inej tretej krajiny.
8. Žalobca v podstatnom poukázal na to, že je osobou so závažným zdravotným postihnutím, a to absolútnou slepotou spôsobenou traumatickým poranením a je teda zraniteľnou osobou v zmysle § 2 ods. 7 a § 88 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov a takáto osoba smie byť zaistená len na nevyhnutnú dobu a v nevyhnutnom prípade. Poukázal na to, že sa v zariadení podrobuje aj medikamentóznej psychiatrickej liečbe a psychiatrickému vyšetreniu sa podrobil pre suicidiálne prejavy. Aj z tohto dôvodu okrem samotnej neúčelnosti jeho zaistenia, nesúhlasí s opakovaným bezúčelný predlžovaním jeho zaistenia.
9. Uviedol, že bol oboznámený s novými zisteniami slovenských bezpečnostných zložiek v jeho veci a zotrval na tom, že nie je teroristom, nikdy nepoužíval žiadnu prezývku. Naďalej tvrdí, že ako sunnita sa do Iraku nemôže vrátiť pre obavy o svoj život zo strany šiítskych militantných organizácií a hnutí. Preto ani zo strachu nemôže aktívne spolupracovať na svojom vyhostení. Jeho otec a ujo boli podľa jeho tvrdenia dôstojníkmi v armáde Saddáma Husajna a oboch ich uniesli a zabili šiítske militantné skupiny. Dňa 15.07.2007 mu vybuchol jeho obchod v Bagdade a pri tejto udalosti utrpel vážne poranenia očí a úplne prišiel o zrak. Nemá ľavé oko, pravé je značne poškodené. Má jazvy v oblasti očí, lícnych kostí, nosa a čela. Táto skutočnosť je zrejmá a v zariadení pre cudzincov v Sečovciach sa podrobil oftalmologickému vyšetreniu so záverom absolútnej straty zraku. Obvinenia voči jeho osobe z akejkoľvek trestnej činnosti súvisiacej s terorizmom odmieta, nikdy sa jej nedopustil. Poukázal na to, že jeho tvrdenia o perzekúcii sunnitov v Iraku a zneužívaní protiteroristických opatrení voči nim potvrdzujú aj všeobecne dostupné informácie o Iraku.
10. V žalobe poukázal na konkrétne rozhodnutia kasačného súdu, v zmysle ktorých využitie zaistenia cudzieho štátneho príslušníka nie je možné obhajovať za účelom ochrany bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku, pretože v zmysle vnútroštátnej a európskej legislatívy je prostriedkom ultima ratio a nemá slúžiť ako prostriedok ochrany bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku. Poukázal ďalej na to, že podľa článku 15 ods. 1 návratovej smernice účelom nie je chrániť spoločnosť pred osobami, ktoré predstavujú hrozbu pre verejný poriadok alebo bezpečnosť. Poukázal na rozsudok Súdneho dvora vo veci Kadzoev, C-357/09, bod 70, kde sa uvádza: „Možnosť umiestniť osobu do zaistenia z dôvodu verejného poriadku a verejnej bezpečnosti nemožno založiť na smernici 2008/11. Žiadna z okolností uvedených vnútroštátnym súdom (agresívne správanie, žiadny zdroj obživy, žiadne ubytovanie) teda nemôže sama osebe predstavovať dôvod na zaistenie podľa ustanovení tejto smernice“.
11. V závere žalobca zdôraznil, že po dobu takmer šiestich mesiacov na území Slovenskej republiky mu nebolo oznámené konkrétne konanie, či konkrétny skutok, z ktorého spáchania je podozrivý (ani to nevyplýva z obsahu spisu ), okrem všeobecného konštatovania, že je podozrivý z terorizmu ako člen Daesh. Žalobca naďalej tvrdí, že v krajine pôvodu voči jeho osobe nebolo nikdy vedené žiadne trestné stíhanie pre údajné teroristické aktivity.
12. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 14. marca 2024 nad rámec skutočnosti, ktoré tvoria obsah napadnutého rozhodnutia, poukázal na skutočnosť že účelom zaistenia žalobcu nie je ochrana verejného poriadku a bezpečnosti štátu, ale len a výlučne príprava a realizácia jeho administratívneho vyhostenia. Žalovaný má zato, že ide o jediný možný spôsob poistenia sa, že proces návratu žalobcu možno pripraviť a proces jeho odsunu možno vykonať. Uviedol, že sa počas trvania zaistenia náležite zaoberal otázkou potencionality zrealizovania účelu zaistenia, ktorým je výkon rozhodnutia o vyhostení a za tým účelom sa pokúša stanoviť krajinu vyhostenia, aby sa mohol vo vzťahu k nej zaoberať existenciou možných prekážok zrealizovania vyhostenia. Poukázal tiež na to, že vzhľadom na okolnosti prejednávanej veci nemá vedomosť o možných prekážkach zrealizovania účelu zaistenia tak, ako to uvádza žalobca, z dôvodu pretrvávajúcej zlej bezpečnostnej otázky krajine pôvodu zaisteného cudzinca.
Podľa žalobcu žalovaný za krajinu vyhostenia cudzinca považuje Irackú republiku, čo sa v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, ani v rozhodnutí o zaistení neuvádza. Zdôraznil, že z rozhodnutia o administratívnom vyhostení žalobcovi vyplýva len povinnosť opustiť územie Slovenskej republiky, keďže nemá oprávnenie zdržiavať sa na jej území. Zaistenie žalobcu považuje za súladné s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V prejednávanej veci vzal do úvahy aj možnosti zabezpečenia ubytovania, ako aj starostlivosti o osobu žalobcu po stránke sociálnej, integračnej, zdravotnej, ale aj po stránke jeho finančných možností na území Slovenskej republiky, ktorú nevedel vôbec preukázať, nakoľko cestuje bez dokladov a finančných prostriedkov a akejkoľvek inej podpory. Podľa názoru žalovaného v prípade žalobcu nie je možné uložiť menej prísne opatrenia. Dĺžku zaistenia žalobcu do 21. marca 2004 určil z dôvodu, že počas realizácie úkonov o administratívnom vyhostení a zaistení žalobcu nie je možné určiť presnú ani približnú dobu zaistenia. Doba zaistenia bola uvedená ako informatívna určená podľa doterajších odporúčaní a zaužívanej praxe, pričom celá jej dĺžka nemusí byť striktná a môže sa meniť v závislosti od vykonávaných úkonov so žalobcom. Žalovaný uviedol, že aj v E. F. G. F. H. I. sa žalobca podrobil oftalmologickému vyšetreniu so záverom absolútnej straty zraku. V tomto zariadení sa pohybuje za pomoci iných osôb. K tomuto tvrdeniu žalovaný uviedol, že podľa vyjadrenia žalobcu prišiel k vyššie uvedeným zraneniam roku 2007 pri výbuchu jeho obchodu. Aj napriek spomínaným zraneniam žil naďalej v Iraku až do roku 2023, kedy sa rozhodol odísť do Nemecka. Na základe uvedených skutočností je odôvodnený záver, že cieľom žalobcu je lepší život a nie jeho útek pred prenasledovaním a diskrimináciou, ako to uvádza pred svojím právnym zástupcom, ale nespomenul to vo svojom vyjadrení pred správnym orgánom. Uviedol, že prihliadal na § 88 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov a žalobcu zaistil ako zraniteľnú osobu až vtedy, keď to vyhodnotil ako nevyhnutný prípad a na najkratšiu možnú lehotu, ktorej trvanie už bolo odôvodnené. Žalovaný navrhol žalobu žalobcu zamietnuť ako nedôvodnú.
II.
Relevantná právna úprava a posúdenie veci súdom
13. Podľa § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, zraniteľnou osobou je najmä maloletá osoba, osoba so zdravotným postihnutím, obeť obchodovania s ľuďmi, osoba staršia ako 65 rokov, tehotná žena, slobodný rodič s maloletým dieťaťom a osoba, ktorá bola vystavená mučeniu, znásilneniu alebo iným závažným formám psychického, fyzického alebo sexuálneho násilia; v odôvodnených prípadoch možno za staršiu osobu považovať aj osobu mladšiu ako 65 rokov.
14. Podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov administratívne vyhostenie je rozhodnutie policajného útvaru o tom, že cudzinec nemá alebo stratil oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej republiky a je povinný opustiť územie Slovenskej republiky, s možnosťou určenia lehoty na jeho vycestovanie do krajiny pôvodu, krajiny tranzitu, ktorejkoľvek tretej krajiny, do ktorej sa štátny príslušník tretej krajiny dobrovoľne rozhodne vrátiť a ktorá ho prijme, alebo na územie členského štátu, v ktorom má udelené právo na pobyt alebo poskytnutú medzinárodnú ochranu. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení sa uvedie aj krajina, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné takúto krajinu určiť. V rozhodnutí o administratívnom vyhostení policajný útvar môže uložiť zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov. Policajný útvar, v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, uloží zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky a na územie všetkých členských štátov, ak v rozhodnutí o administratívnom vyhostení neurčí lehotu na vycestovanie podľa § 83 ods. 2.
15. Podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.
16. Podľa § 82 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu alebo verejný poriadok.
17. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.
18. Podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia
opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení. 19. Podľa § 88 ods.8 zákona o pobyte cudzincov ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na maloletú osobu, ktorá nemá zákonného zástupcu. Iné zraniteľné osoby možno zaistiť len v nevyhnutnom prípade a na čo najkratší čas.
20. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.
21. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.
22. Podľa bodu 16 Preambuly Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej „Návratová smernica“), využitie zaistenia na účely odsunu by malo byť s ohľadom na použité prostriedky a sledované ciele obmedzené a viazané na zásadu primeranosti. Zaistenie je oprávnené len na prípravu návratu alebo vykonanie procesu odsunu a ak by uplatnenie miernejších donucovacích opatrení nebolo dostatočné.
23. Podľa čl. 15 ods. 1, Návratovej smernice, pokiaľ sa v osobitnom prípade nedajú účinne uplatniť iné dostatočné, ale menej prísne donucovacie opatrenia, členské štáty môžu zaistiť len štátneho príslušníka tretej krajiny, voči ktorému prebieha konanie o návrate, s cieľom pripraviť návrat a/alebo vykonať proces odsunu, a to najmä keď: a) existuje riziko úteku, alebo b) dotknutý štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu prípravy návratu alebo odsunu. Zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie, trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun, a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou.
24. Podľa čl. 15 ods.4 Návratovej smernice zaistenie prestáva byť odôvodnené a dotknutá osoba sa bezodkladne prepustí, ak už z právnych alebo iných dôvodov neexistuje odôvodnený predpoklad na odsun alebo už neplatia podmienky ustanovené v odseku 1.
25. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Správny poriadok“), tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.
26. Podľa § 16 ods. 2 Správneho poriadku, správny orgán ustanoví opatrovníka aj účastníkovi konania, ktorého pobyt nie je známy alebo ktorému sa nepodarilo doručiť písomnosť na známu adresu v cudzine a ktorý si neustanovil zástupcu, ako aj účastníkovi konania, ktorý je postihnutý duševnou alebo inou poruchou, pre ktorú nemôže konať, a nemá zákonného zástupcu.
27. Správny súd konajúc primárne podľa. § 221 ods. 2 a nasl. SSP, po zistení, že správna žaloba bola podaná oprávnenou osobou, preskúmal v nej obsiahnutú argumentáciu ako aj obsah administratívneho spisu a dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná.
28. Správny súd vo veci nariadil pojednávanie na 20. marec 2024. Na pojednávaní zástupca žalovaného uviedol, že žalobcovi končí lehota zaistenia, bude prepustený, zákon im nedovoľuje ďalej ho držať. Je to chránená osoba, lehotu zaistenia nemôžu predĺžiť. Po videokonferencii už neboli vykonané žiadne
úkony. Iracké veľvyslanectvo požaduje podporný doklad a aj keby mali žalobcu v zaistení ďalší polrok neexistuje, aby zabezpečili podporný doklad.
29. Predmetom konania bola správna žaloba o prepustenie zo zaistenia, ktoré bolo realizované na podklade napadnutého rozhodnutia.
30. Pre rozhodnutie súdu o správnej žalobe podľa § 221 ods. 2 Správneho súdneho poriadku nie je podstatným to, či sa zaistenie stalo neúčelným po uplynutí určitého času od vydania rozhodnutia o zaistení alebo malo byť neúčelné už od počiatku, t. j. od momentu vydania rozhodnutia o zaistení, ale skutočnosť, či jeho účelnosť a efektívnosť je možné konštatovať v čase rozhodovania súdu. V tejto súvislosti súd uvádza, že podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu ustanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné. Všetky podmienky pritom musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody navrhovateľa. Uvedené požiadavky pre zaistenie cudzincov, t.j. účelnosť a efektívnosť, musia byť splnené nielen v čase vydania rozhodnutia o zaistení, ale aj počas celej doby trvania zaistenia, čomu zodpovedá aj povinnosť žalovaného skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia (§ 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov).
31. Úlohou správneho súdu v danej veci nebol prieskum zákonnosti rozhodnutia žalovaného o predĺžení zaistenia, ale posúdenie sťažovateľovho žalobného návrhu na prepustenie zo zaistenia. Týmto je vymedzené postavenie a úloha správneho súdu posudzujúceho veci z hľadiska existencie podmienok pre prípadné nariadenie prepustenia sťažovateľa zo zaistenia v čase jeho rozhodovania o správnej žalobe.
32. Z vyjadrenia žalovaného ako aj z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že vo veci boli počas zaistenia žalobcu vykonané nasledovné úkony:
- dňa 25.09.2023 E. F. G. F. H. I. požiadal Kriminalistický a expertízny ústav Prezídia Policajného zboru Bratislava o lustráciu daktyloskopického materiálu a zaslanie daktyloskopickej karty a zaslal žiadosť o vybavenie náhradného cestovného dokladu pre žalobcu do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov,
- dňa 27.09.2023 bol vykonaný vstupný pohovor za prítomnosti tlmočníka,
- dňa 29.09.2023 E. F. G. F. H. I. požiadal Národnú ústredňu Interpol Bratislava o vykonanie lustrácie a potvrdenie totožnosti žalobcu v Iraku, Iráne a v Turecku, a zároveň bolo požiadané o bližšie informácie k referenčným číslam k zistenej zhode v zbierke daktyloskopických kariet v Grécku v Belgicku a Nemecku,
- dňa 07.11.2023 bola vykonaná telefonická urgencia vybavovania náhradného cestovného dokladu u pracovníčky Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov s odpoveďou, že dňa 02.10.2023 bola vykonaná osobná návšteva zastupiteľského úradu Irackej republiky vo Viedni, počas ktorej bola odovzdaná žiadosť o vystavenie náhradného cestovného dokladu spolu s daktyloskopickou kartou. Pracovník zastupiteľského úradu ich počas návštevy informoval, že po obdržaní potvrdenia totožnosti žalobcu, čo trvá 1 až 2 mesiace, budú bezodkladne vyrozumený,
- dňa 29.11.2023 bola do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov zaslaná žiadosť o poskytnutie informácie k stavu vybavovania náhradného cestovného dokladu s odpoveďou zaslanou dňa 30.11.2023, v ktorej bolo uvedené, že dňa 18.12.2023 je naplánovaná osobná návšteva zastupiteľského úradu Iraku vo Viedni za účelom získania informácií o stave vystavenia náhradného cestovného dokladu pre žalobcu,
- dňa 12.12.2023 bola do E. F. G. F. H. I. doručená informácia k osobe a identite žalobcu z Národnej kriminálnej agentúry, odbor východ, v ktorej bolo uvedené, že zabezpečením prekladu dokumentu vybraného z mobilného telefónu žalobcu bolo zistené meno žalobcu, dátum jeho narodenia, identifikačné číslo jeho občianskeho statusu. Uvedená informácia bola 12.12.2023 postúpená Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov k vybavovaniu náhradného cestovného dokladu,
- dňa 18.12.2023 bola vykonaná ďalšia osobná návšteva na zastupiteľskom úrade Irackej republiky vo Viedni, kde Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov vyrozumel zastupiteľský úrad o doplňujúcich operatívnych informáciách z Národnej kriminálnej agentúry, odbor východ. Taktiež bola odovzdaná fotografia dokladu, ktorá bola nájdená v mobile žalobcu v arabskom jazyku. Nakoľko Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov neobdržal zo zastupiteľského úradu žiadnu
odpoveď, obrátili sa na Ministerstvo zahraničných vecí v Bratislave o sprostredkovanie žiadosti s novými doplňujúcimi operatívnymi informáciami,
- dňa 02.02.2024 bola do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov zaslaná žiadosť o poskytnutie informácií k stavu vybavovania náhradného cestovného dokladu pre žalobcu,
- dňa 05.02.2024 bola do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce doručená informácia z Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, v ktorej bolo uvedené, že dňa 02.10.2023 bola vykonaná osobná návšteva zastupiteľského úradu Irackej republiky vo Viedni, počas ktorej bola odovzdaná žiadosť o vystavenie náhradného cestovného dokladu spolu s daktyloskopickou kartou a fotografiou, a dňa 18.12.2023 bola vykonaná ďalšia osobná návšteva na zastupiteľskom úrade Irackej republiky vo Viedni, kde Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov vyrozumel zastupiteľský úrad o doplňujúcich operatívnych informáciách z Národnej kriminálnej agentúry, odbor východ. Taktiež bola odovzdaná fotografia dokladu, ktorá bola nájdená v mobile žalobcu v arabskom jazyku. Nakoľko Útvar policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov neobdržal zo zastupiteľského úradu žiadnu odpoveď, obrátili sa na Ministerstvo zahraničných vecí v Bratislave o sprostredkovanie žiadosti s novými doplňujúcimi operatívnymi informáciami,
- dňa 19.02.2024 bola do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov zaslaná žiadosť o poskytnutie informácie k stavu vybavovania náhradného cestovného dokladu s odpoveďou, že vo veci vybavovania náhradného cestovného dokladu pre žalobcu nemajú žiadne nové informácie.
33. V administratívnom spise sa nachádza mail Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce z obsahu, ktorého je zrejmé že odo dňa vydania druhého rozhodnutia o predĺžení zaistenia, a teda od 22.02.2024 bola vo veci žalobcu E. F. G. F. H. I. mailom doručená z Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov verbálna nóta a žiadosť o podanie informácií z Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky, v ktorej bolo uvedené, že dňa 13.02.2024 bola zaistenou zásielkou zaslaná verbálna nóta veľvyslanectvu Irackej republiky so sídlom vo Viedni so žiadosťou o vystavenie náhradného cestovného dokladu pre žalobcu, ktorý je štátnym príslušníkom Iraku. Konzulárny odbor vo verbálnej nóte požiadal veľvyslanectvo Irackej republiky, aby bol náhradný cestovný doklad žalobcu zaslaný priamo do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov. Zároveň bolo v tejto žiadosti uvedené, že konzulárny odbor neobdržal ku dnešnému dňu odpoveď na predmetnú verbálnu nótu. Návratový špecialista agentúry Frontex kontaktoval telefonicky veľvyslanectvo Irackej republiky vo Viedni, kde požadovali zabezpečiť online pohovor medzi veľvyslanectvom a žalobcom. Požadovaný pohovor sa uskutočnil dňa 06.032024 formou videokonferencie v priestoroch E. F. G. F. H. I. za prítomnosti návratových špecialistov agentúry Frontex. Po pohovore pracovník veľvyslanectva oznámil E. F. G. F. H. I., že k identifikácii žalobcu požadujú doložiť podporný doklad, ktorý by preukázal, že žalobca je štátnym príslušníkom Irackej republiky.
34. Súd poukazuje na to, že existencia právoplatného a vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení cudzinca je len formálnym predpokladom zákonnosti pozbavenia osobnej slobody cudzinca zaistením na účel výkonu administratívneho vyhostenia na základe rozhodnutia o zaistení v zmysle § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov.
35. Materiálnym predpokladom zákonnosti pozbavenia osobnej slobody cudzinca je jeho účelnosť a efektívnosť. Ak má byť dôvodom obmedzenia osobnej slobody cudzinca zaistením výkon jeho administratívneho vyhostenia, potom zaistenie cudzinca môže byť účelné a efektívne a tým zákonné len v prípade, ak je výkon jeho administratívneho vyhostenia možný, teda vykonanie právoplatného rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení je reálne možné (reálna vyhostiteľnosť cudzinca).
36. Tieto materiálne predpoklady zákonnosti zaistenia cudzincov na účel výkonu vyhostenia, t.j. účelnosť a efektívnosť zaistenia, esenciálnou súčasťou ktorých je reálna vyhostiteľnosť cudzinca, musia byť splnené tak v čase vydania rozhodnutia o zaistení, ako aj počas celej doby trvania zaistenia, čomu zodpovedá aj povinnosť žalovaného vyjadrená v § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. Z uvedeného vyplýva požiadavka náležitého a dostatočného odôvodnenia splnenia týchto materiálnych predpokladov zaistenia už v samotnom rozhodnutí o zaistení.
37. V zmysle relevantnej úpravy EÚ ako aj Dohovoru je zaistenie odôvodnené len vtedy, keď existuje reálna vyhliadka na vyhostenie v rámci primeranej lehoty. Podľa článku 15 ods. 4 Návratovej smernice
zaistenie prestáva byť odôvodnené a osoba musí byť okamžite prepustená, ak už neexistuje primeraná výhliadka na odsun.
38. Hodnotenie, či predpoklad vyhostenia je v danom prípade reálny, nie je hodnotením založeným na istote, ale na pravdepodobnosti. To znamená, že zaistenie cudzinca je s čl. 5 ods. 1 Dohovoru nezlučiteľné nielen vtedy, keď je možnosť jeho vyhostenia úplne vylúčená, ale zakaždým, ak existuje v danom prípade "pravdepodobná absencia reálneho predpokladu pre jeho vyhostenie". Samotná teoretická možnosť, že sa cudzinca snáď niekedy v budúcnosti podarí vyhostiť, z hľadiska čl. 5 ods. 1 písm. f) nestačí (Mikolenko vs. Estónsko).
39. Z chronologického prehľadu doteraz vykonaných úkonov vyplynulo, že už 02.10.2023 bola osobne na zastupiteľskom úrade Irackej republiky vo Viedni odovzdaná žiadosť o vydanie náhradného cestovného dokladu žalobcovi spolu s daktyloskopickou kartou. Pri druhej osobnej návšteve dňa 18.12.2023 bola táto žiadosť doplnená o ďalšie informácie týkajúce sa identifikácie žalobcu, ktoré boli získané Národnou kriminálnou agentúrou odbor východ. Napriek tomu, že k stotožneniu žalobcu a to určeniu jeho identity, identifikačných znakov a iných údajov potrebných k vystaveniu náhradného cestovného dokladu došlo už počas roka 2023 (napriek nespolupráci a počiatočnému zavádzaniu žalobcom, pozn.), nedošlo zo strany jeho domovskej krajiny, a teda Irackej republiky k vystaveniu náhradného cestovného dokladu pre žalobcu ani ku dňu rozhodovania súdu a Iracká republika požaduje doložiť podporný doklad, ktorý by preukazoval, že žalobca je štátnym príslušníkom Irackej republiky.
40. Z administratívneho spisu už nie sú zrejmé žiadne ďalšie kroky, ktoré by smerovali k predloženiu takéhoto dokladu (ktorým Slovenská republika aktuálne zjavne nedisponuje, pozn.) Irackej republike. Žalovaný už nerealizoval žiadne ďalšie úkony smerujúce k získaniu podporného dokladu, ktorý by preukazoval, že žalobca je štátnym príslušníkom Irackej republiky a jeho získanie považoval už za nereálne. Aktuálne sa tak už z pohľadu súdu nedá ani len predpokladať, že vyhostenie žalobcu je reálne.
41. Súd v tejto súvislosti poukazuje na mimoriadnosť inštitútu zaistenia. V preskúmavanom prípade je potrebné trvanie účelu zaistenia skúmať o to prísnejšie, že žalobca je nepretržite obmedzený na osobnej slobode od 22. septembra 2023 a teda, ku dňu rozhodovania správneho súdu takmer celých šesť mesiacov.
42. V predmetnej veci je zrejmé a túto skutočnosť nepopiera ani žalovaný, že žalobca je osobou s vážnym zdravotným postihnutím. Žalobca trpí absolútnou slepotou a v zmysle uvedeného sa podľa § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov považuje za zraniteľnú osobu. Podľa § 88 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov zraniteľnú osobu možno zaistiť len v nevyhnutnom prípade a na čo najkratší čas. V druhom rozhodnutí o predĺžení zaistenia, na základe ktorého je žalobca aktuálne zaistený, absentuje akékoľvek odôvodnenie vo vzťahu k nevyhnutnosti predĺženia zaistenia žalobcu ako zraniteľnej osoby.
43. Súd považuje za potrebné zdôrazniť, že zákon o pobyte cudzincov, v rámci právnej úpravy týkajúcej sa administratívneho vyhostenia cudzincov, neupravuje zisťovanie totožnosti cudzinca, resp. zabezpečenie náhradného cestovného dokladu, ako samostatný dôvod zaistenia. V danom prípade, je sťažovateľ zaistený výlučne na účel výkonu administratívneho vyhostenia. Obmedzenie osobnej slobody je viazané na účel zaistenia. Medzi zaistením a jeho účelom je úzka súvislosť. I keď definitívny záver týkajúci sa vyhostenia padne v inom konaní, súd nemôže ani pri rozhodovaní o zaistení ignorovať zjavné fakty, ktoré bránia vyhosteniu (z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010).
44. V prejednávanej právnej veci nemožno ignorovať fakt, že doposiaľ nebola správnymi orgánmi stanovená cieľová krajina, do ktorej má byť žalobca vyhostený. Neuvedenie krajiny do ktorej má byť cudzinec vyhostený, zákon o pobyte cudzincov v § 77 ods. 1 v druhej vete pripúšťa, pričom zo žiadneho ustanovenia zákona o pobyte cudzincov explicitne nevyplýva povinnosť správneho orgánu uviesť tento údaj v rozhodnutí o zaistení. Pokiaľ však stanovenie krajiny vyhostenia v rozhodnutí o administratívnom vyhostení, ako aj v rozhodnutí o zaistení chýba, pričom doposiaľ nie je známe, kam má byť sťažovateľ vyhostený logicky nie je ani možné skúmať základnú podmienku jeho zaistenia, ktorou je jeho vyhostiteľnosť a v súvislosti s tým aj nepochybne relevantné otázky súvisiace s dĺžkou zaistenia ako sú efektívnosť, včasnosť a účelnosť administratívnych úkonov technického a organizačného charakteru
potrebných pre samotné zabezpečenia vyhostenia, čo následne vyvoláva dôvodné pochybnosti o účele zaistenia.
45. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a k nemu sa vzťahujúcej judikatúry ESĽP môže zaistenie alebo iné zbavenie osobnej slobody cudzinca (napr. vydanie alebo vyhosťovacia väzba) prebehnúť jednak iba v súlade s konaním stanoveným zákonom, pričom táto právna úprava musí mať určitú kvalitu tak, aby jasne a predvídateľným spôsobom vymedzovala podmienky zaistenia alebo iného obmedzenia osobnej slobody a jednak toto zbavenie osobnej slobody musí sledovať Dohovorom vymedzený účel, teda zabrániť nepovolenému vstupu cudzinca na územie alebo realizovať vyhostenie či vydanie (napr. rozsudky ESĽP zo dňa 25.06.1996, vo veci Amuur proti Francúzsku, sťažnosť č. 19776/92; zo dňa 05.02.2002, vo veci Čonka a ďalší proti Belgicku, sťažnosť č. 51564/99; zo dňa 27.11.2003, vo veci Shamsa proti Poľsku, sťažnosti č. 45355/99 a 45357/99; zo dňa 25.01.2005, vo veci Singh proti ČR, sťažnosť č. 60538/00; zo dňa 27.11.2008, vo veci Rashed proti ČR, sťažnosť č. 298/07; zo dňa 12.02.2009, vo veci Nolan a ostatní proti Rusku, sťažnosť č. 2512/04; zo dňa 19.02.2009, vo veci A. a ostatní proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 3455/05).
46. Správny súd po vyhodnotení uvedených skutočností dospel k záveru o tom, že pozbavenie osobnej slobody žalobcu je v čase rozhodovania súdu už samoúčelné a absencia naplnenia zákonnej požiadavky účelnosti a efektívnosti zaistenia sama osebe odôvodňuje nezákonnosť trvania zaistenia, pričom bez významu nie je ani to, že maximálna doba zaistenia a jeho predĺženia zaistenia v zmysle § 88 ods. 4 prvej a druhej vety zákona o pobyte cudzincov uplynie žalobcovi dňa 22.03.2024. V prípade žalobcu ako zraniteľnej osoby je v zmysle § 88 ods. 4 štvrtej vety zákona o pobyte cudzincov vylúčené predĺženie lehoty zaistenia.
47. Nad rámec už vyslovených záverov správny súd poukazuje, že celé konanie o zaistení ako aj o predĺžení zaistenia žalobcu je postihnuté vážnou procesnou vadou. V zmysle § 16 ods. 2 Správneho poriadku správny orgán ustanoví opatrovníka aj účastníkovi konania, ktorý je postihnutý inou poruchou, pre ktorú nemôže konať, a nemá zákonného zástupcu. Uvedené ustanovenie Správneho poriadku ukladá správnemu orgánu povinnosť ustanoviť osobe opatrovníka ak trpí takou poruchou (zákonom bližšie nevymedzenou, pozn.), ktorá mu znemožňuje účinne uplatňovať svoje právo na obhajobu. Pokiaľ je žalobca úplne nevidiacou osobou, bolo povinnosťou správneho orgánu ustanoviť mu opatrovníka, ktorý by ho zastupoval počas celého administratívneho konania (bez ohľadu na to, že žalobca v určitom okamihu konania využil možnosť bezplatnej právnej pomoci, pozn.) a bol tak zárukou účinného vykonávania úkonov žalobcu. Nie je na rozhodovaní správneho orgánu, aký zvolí procesný postup v prípade takéhoto účastníka konania a preto nepostačuje, že zápisnice boli žalobcovi prečítané v prítomnosti ďalšej osoby. Konanie o zaistení a o predĺžení zaistenia je aj s ohľadom na dôvody zaistenia potrebné vnímať z pohľadu práv žalobcu ako proces, ktorý v sebe zahŕňa množstvo čiastkových úkonov, a počas celého procesu je potrebné účastníkovi konania umožniť účinné uplatňovanie jeho práv, k čomu slúži práve inštitút opatrovníka.
48. Keďže správny súd dospel k záveru o dôvodnosti žaloby postupom podľa § 230 ods. 2 písm. a) SSP nariadil žalovanému bezodkladne prepustiť žalobcu zo zaistenia, keďže obmedzenie jeho osobnej slobody nie je zákonné.
49. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že priznal ich úplnú náhradu žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci (§ 175 ods. 2 SSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Správnom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť.
Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu správneho súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenia (§ 446 ods. 2 písm. d) SSP).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) SSP alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci. Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania a osoba zúčastnená na konaní podľa § 41 ods. 2 SSP, ak bolo rozhodnuté v ich neprospech.
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 SSP to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len “sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že: a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.