Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_19CoCsp-6-2020.pdf
PDF · 111.8 KB
Case nature
Area
Subarea
19CoCsp/6/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudcov JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD. v spore žalobcu M. S., narodeného dňa XX.XX.XXXX, bytom W. Z. XXX, proti žalovanému H. N., V., so sídlom v N., X. C. D. X, L. XXXXXXXX, o určenie neplatnosti právnych úkonov a o určenie bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 1. októbra 2019, č. k. 17Csp/26/2019-62, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I., II. m e n í tak, že žalobu z a m i e t a .
Žalovaný m á proti žalobcovi n á r o k na náhradu trov konania v celom rozsahu.
Uznesenie Okresného súdu Trenčín zo dňa 1. apríla 2019, č. k. 17Csp/26/2019-14 z r u š u j e .
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie svojím rozsudkom určil, že úver poskytnutý na základe Zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru s poistením pre fyzické osoby č.: N.-XX-XXXXXXXXXX uzavretý medzi sporovými stranami dňa 04.12.2015 je bezúročný a bezpoplatkový (výrok I.), že Dohoda o zrážkach zo mzdy a z iných príjmov zo dňa 04.12.2015 zabezpečujúca pohľadávku vyplývajúcu zo Zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru s poistením pre fyzické osoby č.: N.-XX-XXXXXXXXXX uzavretej medzi sporovými stranami dňa 04.12.2015, je neplatná (výrok II.), vo zvyšnej časti žalobu zamietol (výroku III.), o trovách konania vyslovil, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov tohto konania (výrok IV.).
2. Súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania zistil, že medzi sporovými stranami bola uzatvorená Zmluva o poskytnutí spotrebiteľského úveru s poistením pre fyzické osoby č.: N.-XX-XXXXXXXXXX zo dňa 04.12.2015 (ďalej aj ako „zmluva“ alebo „úverová zmluva“), na základe ktorej žalovaný poskytol žalobcovi bezúčelový spotrebiteľský úver v sume 5.550,- eur s úrokom vo výške 13,90 % ročne, celková čiastka splatná spotrebiteľom (žalobcom) v sume 8.254,08 eur v 72 mesačných splátkach vo výške 114,64 eur. Konečná splatnosť úveru bola dohodnutá 72 mesiacov od splatnosti prvej mesačnej anuitnej splátky, resp. v deň, určený v zmysle čl. III., bod 7 Zmluvy, termín splatnosti mesačnej splátky bol dohodnutý vždy 25. dňu v mesiaci, RPMN bola uvedená od 15,04 %. V rovnaký deň, teda dňa 04.12.2015 uzatvorili sporové strany aj Dohodu o zrážkach zo mzdy a z iných príjmov zabezpečujúcu pohľadávku vyplývajúcu zo Zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru s poistením pre fyzické osoby č.: N.-XX-XXXXXXXXXX uzavretej medzi sporovými stranami dňa 04.12.2015. Na základe nej požiadal dňa 31.01.2018 žalovaný zamestnávateľa žalobcu o vykonávanie zrážok zo mzdy pre pohľadávku v sume 5.085,05 eur. Na základe nariadeného neodkladného opatrenia bolo zakázané vykonávať zrážky zo mzdy žalobcu.
3. Súd prvej inštancie konštatoval, že žaloba o určenie neplatnosti úverovej zmluvy je procesne prípustná s poukazom na ust. § 137 písm. d) CSP. Preskúmal zmluvu o úvere z pohľadu ustanovení Obchodného zákonníka, Občianskeho zákonníka, ktoré na danú vec dopadajú a nevzhliadol žiaden dôvod neplatnosti úverovej zmluvy, nakoľko zmluva spĺňa podľa obsahu jej písomného vyhotovenia všetky náležitosti, ktoré zákon vyžaduje pre jej platnosť (označenie zmluvných strán, určenie konkrétnej výšky úveru, záväzok dlžníka platiť úroky a vrátiť poskytnuté peňažné prostriedky). Z tohto dôvodu žalobu v časti určenia neplatnosti zmluvy o úvere zamietol.
4. Náležitosti úverovej zmluvy súd prvej inštancie posúdil i podľa zákona o spotrebiteľských úveroch, ktorý bol platný a účinný ku dňu 04.12.2015, teda ku dňu jej uzatvorenia a dospel k záveru , že úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov, nakoľko zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje údaj podľa § 9 ods.1 písm. f) zákona o spotrebiteľských úveroch a údaj podľa § 9 ods.2 písm. l) zákona o spotrebiteľských úveroch. Termínu konečnej splatnosti úveru (§ 9 ods. l písm. f) zákona) v tejto zmluve uvedený nie je vôbec. V úverovej zmluve je uvedené: konečná splatnosť úveru 72 mesiacov od splatnosti prvej mesačnej anuitnej splátky, resp. v deň určený v zmysle čl. III. bod 7 Zmluvy. Zastáva preto názor, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere presný údaj o konečnej splatnosti úveru musí byť uvedený konkrétnym dátumom konečnej splatnosti úveru, teda dňom, mesiacom a rokom, nie je postačujúce, že si dlžník - spotrebiteľ dokáže uvedený termín odvodiť od iných v zmluve uvedených údajov (napr. počet splátok, termín ich splatnosti a podobne). Pokiaľ zákonodarca určil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere má pod sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti obsahovať isté náležitosti, medzi ktorými je aj termín konečnej splatnosti úveru, je úlohou dodávateľa tieto údaje vo svojom návrhu zmluvy jasne a zrozumiteľne uviesť tak, aby sa ich mohol spotrebiteľ dozvedieť priamo z návrhu zmluvy bez toho, aby si ich musel odvodzovať od iných údajov často skrytých v neprehľadnej zmäti zmluvných podmienok. Poukázal na závery uvedené v rozhodnutiach Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 27Co/310/2017, sp. zn. 5Co/22/2018, sp. zn. 4Co/178/2018, s ktorými sa stotožnil a dodal, že požiadavka uvádzania konečnej splatnosti úveru bola zavedená zákonom č. 568/2007 Z. z., pričom podľa dôvodovej správy k tomuto zákonu bolo cieľom novely zákona najmä zvyšovanie informovanosti spotrebiteľov.
5. Obrana žalovaného, že za tejto situácie priemerný spotrebiteľ bez pochybností musí odpovedať na otázku konečnej splatnosti úverov, ak úverová zmluva uvádza splatnosť pravidelnej mesačnej splátky na 25. deň v príslušnom kalendárnom mesiaci a zároveň je v zmluve uvedené, že konečná splatnosť úveru je 72 mesiacov od splatnosti prvej mesačnej anuitnej splátky, bola spochybnená žalovaným na pojednávaní, keď určil nesprávny deň konečnej splatnosti úveru.
6. K neuvedeniu údaju o výške, počte a termínoch (presných) splátok istiny, úrokov a iných poplatkov súd prvej inštancie uviedol, že v zmluve je uvedený len údaj o počte splátok (72) a o výške splátky (114,64 eur), nemal na mysli vnútorný rozpis splátok, teda čo pripadá na istinu, úroky a poplatky, ale má na mysli presné termíny splátok, ktoré sa podľa § 9 ods. 2 písm. l) zákona o spotrebiteľských úveroch vyžadujú. Z týchto dôvodov považoval úver poskytnutý žalobcovi žalovaným na základe úverovej zmluvy za bezúročný a bez poplatkov. Ďalšie dôvody bezúročnosti súd nezistil.
7. K požadovanému určeniu neplatnosti Dohody o zrážkach zo mzdy uviedol, že z ust. § 137 CSP vyplývajúci výpočet procesne prípustných žalôb nie je úplný vzhľadom na použitie slova „ najmä“, zohľadnil skutočnosť, že sa jedná o spor spotrebiteľský, naliehavý právny záujem na požadovanom určení, možnosť vzniku potencionálnej ujmy na majetku spotrebiteľa, aplikoval aj čl. 4 a 3 základných princípov CSP a dospel k záveru, že spotrebiteľovi je potrebné poskytnúť ochranu, ak existuje nebezpečenstvo, že sa v eurokonformnom procese zrážok zo mzdy na základe dohody o zrážkach zo mzdy umožňuje uhradiť plnenie zo spotrebiteľskej zmluvy bez súdnej kontroly, na ktorú skutočnosť musí brať ohľad. Uzavrel preto, že žaloba je i v tejto časti procesne prípustná. Následne sa zaoberal vecnou dôvodnosťou žaloby, teda či napadnutá dohoda o zrážkach zo mzdy je neplatným právnym úkonom. Konštatoval, že Dohoda o zrážkach zo mzdy je zabezpečovacím prostriedkom peňažnej pohľadávky, ktorú uzatvára veriteľ s dlžníkom, plní aj uhradzovaciu funkciu. Pre takúto dohodu platia všeobecné ustanovenia o právnych úkonoch (§ 34 a nasl. Občianskeho zákonníka), preto musí byť uzatvorená písomne a ako každý právny úkon musí byť určitá, jasná. Z jej podstaty vyplýva, že musí obsahovať aj označenie pohľadávky, ktorú zabezpečuje. Aj keď Dohoda o zrážkach
zo mzdy môže byť z formálneho hľadiska platná a obsahovať všetky náležitosti, ktoré musí dohoda o zrážkach zo mzdy podľa zákona požadovať, táto dohoda ako akcesorický záväzok nemôže byť dohodnutá platne, ak sa na základe nej majú vykonávať zrážky zo mzdy tak, že sa uspokojí pohľadávka v neoprávnenej výške. Z uvedeného vyplýva, že ak sú zmluvné dojednania hlavného záväzku - v zmluve o úvere neplatné, pričom majú vplyv na výšku záväzku, nemôže byť platná ani dohoda o zrážkach zo mzdy, nakoľko nie je určitá, pokiaľ ide o výšku plnenia. Uvedené vyplýva napríklad z uznesenia Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5Co/38/2018 z 14.03.2018.Vzhľadom k tomu, že žalovaný nemá právo na úroky ani poplatky, teda žalovanému ako veriteľovi nepatrí celá pohľadávka vrátane príslušenstva (úroky), ktorá je zabezpečená dohodou o zrážkach zo mzdy dlžníka, nie je ani dohoda o zrážkach platným právnym úkonom, nakoľko nie je určitá pokiaľ ide o výšku plnenia. Z tohto dôvodu žalobe i v tejto časti vyhovel (výrok II. tohto rozsudku). Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 497, § 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1 až 4 Občianskeho zákonníka, § 1 ods. 2, § 11 ods. 4, § 9 ods. 1, 2 písm. f), k), l), § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z., o trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, 2, § 262 ods. 1 CSP.
8. Proti tomu rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný a domáhal sa, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I., II. zmenil tak, že žalobu zamietne. Uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b), f), h) CSP. Dôvodil, že súd prvej inštancie nesprávne skutkovo zistil stav z vykonaného dokazovania, pri rozhodnutí vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci, nedostatočne sa vysporiadal s jeho argumentáciou vo vzťahu k eurokonformnému výkladu a požiadavkou aplikácie rozhodnutia NS SR sp. zn. 3Cdo/146/2017, čím narušil jeho právo na spravodlivý proces. Poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. IV.ÚS 115/03, III.ÚS 119/03, III.ÚS 209/04, II.ÚS 193/2006, III.ÚS 198/2007, II.ÚS 410/2006. Ďalej uviedol, že s účinnosťou od 1. mája 2018 došlo zákonom č. 279/2017 Z. z. k zmene ust. § 9 ods. 2 písm. d), v ktorom boli vypustené slová „a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“. Preto s ohľadom na závery súdu prvej inštancie poukazoval na rozsudok Súdneho dvora zo dňa 05.09.2019 vo veci C-331/18, predmetom ktorého bol návrh na začatie prejudiciálneho konania podaný v súvislosti s rozhodnutím Krajského súdu v Prešove z 5. apríla 2018, v konaní H. proti A., Z. V uvedenom rozhodnutí bolo vyslovené, že pokiaľ ide o úverové zmluvy uzavreté pred 1. májom 2018, slovenské súdy sú povinné vykladať vnútroštátne právo v súlade s právom Únie tak, aby sa dosiahol taký výsledok, aký vyplýva zo zákona č. 129/2010 v znení účinnom od 1. mája 2018. Vykladaná právna norma môže a musí byť uplatňovaná súdom aj na právne vzťahy, ktoré vznikli a boli založené po nadobudnutí účinnosti tejto právnej normy a pred vydaním rozsudku týkajúceho sa žiadosti o výklad, ak sú splnené podmienky, ktoré to súdu umožňujú. Ďalej uviedol, že skutočnosť, že náležitosť - termín konečnej splatnosti, nie je náležitosťou uvedenou v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere, preto eurokonformný výklad neumožňuje rozširujúci výklad tejto požiadavky a jej prípadná absencia nemá vplyv na posúdenie rozsahu záväzku spotrebiteľa zo zmluvy, nakoľko rozširujúci výklad tohto pojmu by postihoval žalovaného neprimeranou sankciou v rozpore s právom EÚ. Čl. 10 ods. 2 písm. h) až j) smernice sa má vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť splátok spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok. Skutočnosť, že zákon č. 129/2010 Z. z. stanovuje gramaticky ako náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere „termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“, logicky a systematicky v spojení s náležitosťou „trvanie zmluvy“, pričom s ohľadom na toto spojenie, ako aj s ohľadom na samotný pojem termín konečnej splatnosti aj separátne podľa slovenského práva treba dospieť k záveru, že formulácia použitá v posudzovaných zmluvách je dostatočná. Termín konečnej splatnosti nie je náležitosťou uvedenou v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 41Co/10/2018. Súd prvej inštancie dôvodil, že v zmluvách nie je uvedená konečná splatnosť úveru, nakoľko zmluvy uvádzajú údaj o konečnej splatnosti ako „do 72 mesiacov od splatnosti prvej mesačnej anuitnej splátky“, pričom súd by považoval za dostatočné presné a určité vyjadrenie termínu konečnej splatnosti len uvedenie dňa, na ktorý konečná splatnosť pripadá. Túto požiadavku však zmluva na napĺňa, nakoľko obsahuje údaj o presnom dátume každej splátky, presne určeným dňom splatnosti splátky. Pre posúdenie rozsahu záväzku v čase pred uzatvorením zmluvy potom musí postačovať vyjadrenie obsahujúce časový údaj - v danej veci 72 mesiacov, počet splátok a splatnosť splátok. Takýto záver prijala aj značná časť judikatúry SR, napr. Krajský súd v Trenčíne v konaní sp. zn. 17Co/493/2016, Krajský súd v Banskej Bystrici sp. zn. 41Co/10/2018, Krajský súd Nitra sp. zn. 25Co/172/2018. Vyjadril presvedčenie, že pri aplikácií rozhodnutia Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 3Cdo/146/2017, rozhodnutia C-42/15, rozhodnutia C-331/18, pri aplikácií zásady primeranosti a eurokonformného výkladu, ako aj aplikácie gramatického, systematického a logického výkladu, pri aplikácií princípu transparentnosti, nemožno posúdiť túto náležitosť zmlúv tak, aby bolo možné aplikovať sankciu bezodplatnosti pre úvery, v ktorých je termín konečnej splatnosti určený ako „do 72 mesiacov od splatnosti prvej mesačnej anuitnej splátky“. K splatnosti prvej splátky uviedol, že samotná zmluva o úvere, spôsob zaplatenia splátky, ktorej splatnosť pripadne na iný ako bankový deň, upravuje v čl. III. bod 3, kde sú medzi zmluvnými stranami dohodnuté dva okamihy, kedy môžu byť prostriedky na úhradu splatnej splátky odpísané z účtu dlžníka v prípade, ak splatnosť splátky pripadne na deň, ktorý nie je bankovým dňom. Nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že úverová zmluva neobsahuje termíny splátok, ktoré sú podľa § 9 ods. 2 písm. l) zákona o spotrebiteľských úveroch požadované. Túto požiadavku zmluva napĺňa, nakoľko obsahuje údaj o presnom dátume každej splátky presne určeným dňom splatnosti ako: „termín splátky: 25. dňa príslušného mesiaca“. Uvedený záver súdu prvej inštancie navyše nebol ani prezentovaný v priebehu pojednávania a tento záver súd vyslovil až pri odôvodnení rozsudku, kedy už nemal priestor toto tvrdenie vyvrátiť, resp. naň reagovať. Nakoľko je presvedčený, že úverovú zmluvu nemožno postihnúť sankciou bezodplatnosti a bezúročnosti, dohoda o zrážkach je platná a dôvody neplatnosti dohody o zrážkach zo mzdy uvedené súdom prvej inštancie nemôžu obstáť. Dohoda o zrážkach zo mzdy uzavretá medzi stranami sporu je v súlade s ust. § 551 Občianskeho zákonníka i § 5a zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa.
9. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny potvrdiť. Poukázal na bod 9, 19, 30, 31 a 47 smernice 2008/48/ES a čl. 1 tejto smernice, ako i § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. a uviedol, že údaj konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru je obligatórnou náležitosťou zmluvy, ktorý musí byť v zmluvy vyslovene uvedený, nemožno ho vyvodzovať z ďalších zmluvných náležitostí (napr. z počtu splátok úveru). Mal za to, že zákonodarca pod konečnou splatnosťou úveru nemyslel len stanovenie počtu mesačných splátok, nakoľko by sa uspokojil s náležitosťou uvedenou v ust. § 9 ods. 2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z. z., kde sa uvádza aj počet splátok. Počet splátok teda nemožno stotožniť s konečnou splatnosťou úveru a preto pri písmene l) citovaného zákona iný výklad než ten, že konečná splatnosť úveru a doba trvania zmluvy musí byť určené dátumovo, neprichádza do úvahy iný výklad. K ust. § 9 ods. 2 písm. l) zákona č. 129/2010 Z. z. poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10C/39/2018, Krajského súdu v Žiline sp. zn. 11C/127/2015, z ktorých citoval.
10. Ďalšie písomné vyjadrenia v danej veci podané neboli.
11. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 379 a § 380 CSP, v rozsahu podaného odvolania, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutých výrokoch I., II. zmeniť podľa § 388 CSP.
12. Rozsudok súdu prvej inštancie nebol odvolaním strán sporu spochybnený vo výroku III., ktorým bola žaloba vo zvyšku zamietnutá. V tomto výroku rozsudok súdu prvej inštancie nadobudol právoplatnosť a odvolací súd sa ho nedotýkal.
13. Súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie na závere o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, vyplývajúceho z predmetnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktorá neobsahovala povinné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere stanovené v § 9 ods. 2 písm. f) zák. č. 129/2010 Z. z., a to údaj o termíne konečnej splatnosti úveru. Mal za to, že termín konečnej splatnosti úveru uvedený v danej veci nie je dostatočný a má byť uvedený konkrétnym dátumom, teda dňom, mesiacom a rokom. Vyslovil názor, že je nepostačujúce, aby si dlžník - spotrebiteľ termín konečnej splatnosti úveru odvodzoval od iných v zmluve uvedených údajov.
14. Žalovaný s právnym posúdením danej veci súdom prvej inštancie nesúhlasil a domáhal sa eurokonformného výkladu ust. § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z.
15. Je nesporné, že zásadný význam v ochrane spotrebiteľa v zmluvných vzťahoch má dostatočné množstvo informácií o podmienkach úveru, nákladoch a záväzkoch, ktoré z neho vyplývajú. Len v prípade dostatočného množstva informácií, má možnosť spotrebiteľ ponuky na trhu porovnať. Podstatné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere sú potom vymedzené v ust. § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z. z.
Pokiaľ povinnosti vymedzené zákonom nie sú dodržané, dôsledky porušenia týchto povinností upravuje ust. § 11 zák. č. 129/2010 Z. z. s tým, že pokiaľ zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y), poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, čo predstavuje určitý postih - sankciu pre dodávateľa, ktorý zákonom predpísané náležitosti v zmluve neuvedie.
16. Zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom ku dňu uzavretia úverovej zmluvy stanovil (okrem iného), že zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitosti podľa Občianskeho zákonníka, musí okrem iného obsahovať aj dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru (§ 9 ods. 2 písm. f)). Pre prípad absencie týchto náležitosti zákon stanovil, že poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods. 1 písm. b)).
17. K požiadavke žalovaného na eurokonformný výklad zákona odvolací súd uvádza, že smernice EÚ v zásade nemajú priamy účinok vo vzťahoch medzi jednotlivcami (fyzickými a právnickými osobami) navzájom (rozsudky Súdneho dvora EÚ vo veciach C-152/84 Marshall, C-91/92 Faccini Dori, C-397/01 až C-403/01 Pfeiffer). V sporoch medzi veriteľmi a spotrebiteľmi týkajúcich sa bezúročnosti a bezpoplatkovosti spotrebiteľských úverov ide o právne vzťahy medzi jednotlivcami, teda priama aplikácia ustanovení smerníc EÚ v týchto vzťahoch nie je možná (a už vôbec nie v neprospech spotrebiteľa). Aj v týchto vzťahoch však musia súdy pri aplikácii vnútroštátneho práva brať do úvahy smernice EÚ ako výkladové pravidlo (tzv. nepriamy účinok smerníc, resp. eurokonformný výklad vnútroštátneho práva). Súd teda musí pri aplikácii vnútroštátneho práva použiť také výkladové metódy, uznávané vnútroštátnym právom, ktoré umožnia vyložiť vnútroštátne právo spôsobom, ktorý povedie k výsledku požadovanému smernicou. Eurokonformný výklad má však obmedzenia, ktoré definoval vo svojich rozhodnutiach Súdny dvor EÚ. V prvom rade musí ísť o výkladové metódy, ktoré umožňuje vnútroštátne právo. Povinnosť vnútroštátneho súdu odvolávať sa na obsah smernice pri výklade a uplatňovaní ustanovení vnútroštátneho práva je obmedzená všeobecnými zásadami práva, najmä právnou istotou a zákazom retroaktivity, a nemôže slúžiť ako základ pre výklad vnútroštátneho práva contra legem (rozsudky C-212/04 Adeneler, C-105/03 Pupino, C-268/06 Impact, C-12/08 Mono Car Styling).
18. V prípade požiadavky, aby v zmluve o spotrebiteľskom úvere bol uvádzaný rozpis započítania jednotlivých splátok na istinu, úroky a poplatky odvolací súd zastáva názor, že ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. aj v znení účinnom ku dňu uzavretia predmetnej zmluvy (14.11.2014) umožňovalo taký gramatický a logický výklad, podľa ktorého má zmluva obsahovať výšku splátok, pričom v tejto splátke majú byť už zahrnuté okrem istiny aj úroky a poplatky, avšak nevyžaduje sa, aby boli osobitne vyčíslené splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov (porov. aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 146/2017). Vzhľadom na rozsudok Súdneho dvora z 09.11.2016 vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia c/a Klára Bíróová a následný rozsudok z 05.09.2019 vo veci C-331/18 TE c/a A. s.r.o. je potrebné práve takýto výklad (eurokonformný výklad) aplikovať aj na zmluvy uzatvorené pred novelizáciou zákona o spotrebiteľských úveroch účinnou od 01.05.2018.
19. Pokiaľ však ide o termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru (§ 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom ku dňu uzavretia predmetnej zmluvy, t. j. k 04.12.2015), odvolací súd zastáva názor, že eurokonformný výklad v tom zmysle, že by termín konečnej splatnosti v zmluve o spotrebiteľskom úvere vôbec nemusel byť uvedený, by bol výkladom contra legem, a teda takýto výklad nie je prípustný. Na druhej strane však rozsudok Súdneho dvora vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia c/a Klára Bíróová záväzne interpretuje príslušné ustanovenia smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere (ktorá bola do slovenského práva implementovaná zákonom č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch) v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere uvádzala splatnosť splátok priamo konkrétnym dátumom (a to isté zrejme platí aj o termíne konečnej splatnosti úveru), avšak len "pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok". To znamená, že v zmluve buď musia byť uvedené presné dátumy splatnosti jednotlivých splátok a dátum konečnej splatnosti úveru, alebo musia byť tieto údaje s istotou zistiteľné z iných ustanovení zmluvy (napr. ak je určený deň splatnosti jednotlivých splátok uvedením dňa v mesiaci, ako aj dátum prvej splátky a počet splátok, je z toho ľahko zistiteľný dátum poslednej splátky, a teda aj dátum konečnej splatnosti úveru).
20. V danej veci odvolací súd zastáva názor, že Zmluva o poskytnutí spotrebiteľského úveru s poistením pre fyzické osoby č. N.-XX-XXXXXXXXXX zo dňa 04.12.2015 obsahuje jasne, zrozumiteľne a zreteľne na prvej strane v Čl. I. Základné ustanovenia (okrem iného) údaj nielen o počte splátok (72), výške splátok (114,64 eur), ale i termín splátky (25. dňa príslušného mesiaca), ako i termín konečnej splatnosti úveru (72 mesiacov od splatnosti prvej mesačnej anuitnej splátky, resp. v deň určený v zmysle čl. III. bod 7 zmluvy, t.j. pri predčasnom splatení úveru alebo jeho časti na žiadosť dlžníka), pričom v Čl. III. bod 4 je uvedené, prvá splátka je splatná v najbližší termín splatnosti splátky po poskytnutí úveru. Z tohto znenia zmluvy je nesporne možné uzavrieť, že termín konečnej splatnosti úveru bol účastníkmi v spotrebiteľskej zmluve (nie vo všeobecných zmluvných podmienkach, ani dodatočne, ani malým ťažko čitateľným písmom) dojednaný na konkrétny deň, mesiac a rok. Žalobca ako dlžník pri zisťovaní informácie o termíne konečnej splatnosti úveru nemusel tento údaj odvodzovať zložito od iných nejasných alebo mätúcich údajov, prípadne zo všeobecných zmluvných podmienok, nebol uvedený malým, ťažko čitateľným písmom, ani nebol dodávateľom spotrebiteľovi oznamovaný dodatočne a nebol na jeho zistenie potrebný ani žiaden zložitý matematický výpočet, spotrebiteľ mohol termín konečnej splatnosti úveru bez ťažkostí a s istotou identifikovať.
21. Z tohto dôvodu odvolací súd považuje záver súdu prvej inštancie, že predmetný úver je s poukazom na ust. § 9 ods. 2 písm. f) písm. l) zák. č. 129/2010 Z. z. v spojení s ust. § 11 ods. 1 písm. a) tohto zákona za bezúročný a bez poplatkov, za nesprávny. Preto rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. zmenil tak, že žalobu zamietol.
22. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie o neplatnosti Dohody o zrážkach zo mzdy a iných príjmov zo dňa 04.12.2015 zabezpečujúcu pohľadávku zo Zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru s poistením pre fyzické osoby č. N.-XX-XXXXXXXXXX zo dňa 04.12.2015 založil na závere, že táto dohoda je neurčitá z dôvodu, že žalovaný nemá právo na úroky a poplatky, nakoľko zmluva o úvere je bezúročná a bez poplatkov, a preto žalovanému ako veriteľovi nepatrí celá pohľadávka vrátane jej príslušenstva, ktorá je Dohodou o zrážkach zo mzdy zabezpečená, nie je preto táto dohoda platným právnym úkonom z dôvodu neurčitosti pokiaľ ide o výšku plnenia.
23. Odvolací súd poukazuje na bod 20., 21. tohto odôvodnenia, z ktorého vyplýva, že Zmluva o poskytnutí spotrebiteľského úveru s poistením pre fyzické osoby č. N.-XX-XXXXXXXXXX zo dňa 04.12.2015 nie je bezúročná a bez poplatkov v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. f), písm. l) zák. č. 129/2010 Z. z. v spojení s ust. § 11 ods. 1 písm. a) tohto zákona. Z tohto dôvodu nie je správny ani záver súdu prvej inštancie, že predmetná Dohoda o zrážkach zo mzdy je neplatná pre jej neurčitosť vyplývajúcu z jeho nesprávnych záverov o bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy, z ktorej vyplýva pohľadávka, ktorú má zabezpečovať.
24. Z tohto dôvodu odvolací rozsudok súdu prvej inštancie i vo výroku II. zmenil tak, že žalobu zamietol.
25. O trovách celého konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, 2, § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP tak, že žalovaný má proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania (prvoinštančného i odvolacieho) v celom rozsahu, nakoľko žalovaný bol v konaní v celom rozsahu úspešný. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
26. Podľa § 335 ods. 2 CSP neodkladné opatrenie nariadené po začatí konania vo veci samej odvolací súd aj bez návrhu zruší rozhodnutím, ktorým rozhodnutie súdu prvej inštancie mení tak, že žalobu zamieta, alebo ktorým konanie vo veci samej zastavuje. To platí primerane aj na odvolacie konanie.
27. Vzhľadom na citované zákonné ustanovenie odvolací súd zrušil uznesenie Okresného súdu Trenčín zo dňa 1. apríla 2019, č. k. 17Csp/26/2019-14, ktorým nariadil neodkladné opatrenie v danej veci.
28. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).