Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Co/178/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Alice Beňovej a sudkýň JUDr. Oľgy Lichnerovej a JUDr. Ivety Anderlovej v spore žalobcu R. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom ul. B. XXX/X, U. J., zastúpeného Občianskym združením Z., so sídlom v Q. Q., ul. A. U. XXXX/XXA, O.: XXXXXXXX, proti žalovanému M L., s.r.o. v likvidácii, so sídlom v T., ul. E. F. XX, O.: XXXXXXXX, o vydanie bezdôvodného obohatenia a iné, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 15. marca 2018, č.k. 17Csp/85/2016- 90 takto

rozhodol:

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalobcovi n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. určil, že úver zo Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 13.03.2015, uzavretej medzi sporovými stranami, je bezúročný a bezpoplatkový. Výrokom II. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 181,- Eur a výrokom III. žalobcovi proti žalovanému priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že dňa 18.10.2016 bola Okresnému súdu Trenčín doručená žaloba žalobcu, ktorou sa domáha rozhodnutia súdu, ktorým by určil, že úver zo Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 13.03.2015, je bezúročný a bezpoplatkový, a že žalobca je povinný uhradiť tento úver len do výšky istiny poskytovaného úver. Ďalej sa domáhal aj rozhodnutia súdu o splnení povinnosti žalovaného vrátiť sumu 181 eur (ako preplatok istiny). Súd prvej inštancie právne vec posúdil podľa § 137 Civilného sporového poriadku; § 1 ods.1, ods.2, § 9 ods.1, § 9 ods. 2 písm. f), k), § 11 ods. 1 písm. a), b), § 11 ods.4 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o úvere; § 451 ods. 1, ods.2, § 456 Občianskeho zákonníka. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil nasledovný skutkový stav: Žalobca sa podanou žalobou domáha okrem iného aj určenia, že úver zo Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 13.03.2015, uzavretej medzi sporovými stranami, je bezúročný a bezpoplatkový, teda určenia právnej skutočnosti. Podľa § 137 Civilného sporového poriadku, ktorý je potrebné aplikovať na prejednávaný spor, žalobou možno požadovať aby sa rozhodlo o určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu. Teda podľa tohto ustanovenia je pre procesnú prípustnosť žaloby potrebné, aby právo na požadované určenie vyplývalo z osobitného predpisu. Toto právo vyplýva z § 11 ods.4 zákona o spotrebiteľských úveroch, v znení účinnom od 01.01.2018, podľa ktorého sa spotrebiteľ môže pred súdom domáhať určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru. Z uvedeného je zrejmé, že podaná žaloba je v tejto časti procesne prípustná. Následne sa súd zaoberal vecnou dôvodnosťou tejto časti žaloby. Po aplikácii zákona o spotrebiteľských úveroch na zistený skutkový stav súd prvej inštancie mal za to, že je potrebné považovať poskytnutý úver za

bezúročný a bez poplatkov. Uviedol, že bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru nesúvisí s platnosťou úverovej zmluvy. Je len dôsledkom toho, že v platnej úverovej zmluve buď nie sú uvedené zákonom požadované náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) zákona o spotrebiteľských úveroch alebo nemá predpísanú písomnú formu, alebo je v nej nesprávne uvedená ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa. Prijatie plnenia, ktoré zodpovedá istine úveru od dlžníka z takejto úverovej zmluvy nie je bezdôvodným obohatením. Na druhej strane však prijatie plnenia nad tento rámec (teda prijatie plnenia prevyšujúceho istinu úveru) už možno považovať za bezdôvodné obohatenie, resp. získanie majetkového prospechu bez právneho dôvodu. Úver z uzatvorenej úverovej zmluvy je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkový hneď z viacerých dôvodov. Jednak je v nej uvedený nesprávny údaj o priemernej RPMN, nie je v nej uvedená konečná splatnosť úveru a nakoniec v nej absentuje aj údaj, koľko z každej splátky pripadá na istinu, koľko na úrok, koľko na poplatok. V úverovej zmluve v prvom rade nie je uvedený údaj o konečnej splatnosti úveru, v zmysle konkrétneho dátumu konečnej splatnosti úveru. V tejto súvislosti súd poukázal na aktuálnu rozhodovaciu prax Krajského súdu v Trenčíne, ktorý v rozsudku sp.zn. 27Co/310/2017 z 30.01.2018 uviedol, že takýto údaj má byť uvedený konkrétnym dátumom konečnej splatnosti úveru, teda dňom, mesiacom a rokom. Nie je postačujúce, že si dlžník - spotrebiteľ dokáže uvedený termín odvodiť od iných v zmluve uvedených údajov (napr. počet splátok, termín ich splatnosti a pod.). Ak zákonodarca určil, že zmluva o spotrebiteľskom úvere má pod sankciou bezúročnosti a bezpoplatkovosti obsahovať isté náležitosti (medzi nimi aj termín konečnej splatnosti úveru), je úlohou dodávateľa tieto údaje vo svojom návrhu zmluvy jasne a zrozumiteľne uviesť tak, aby sa ich mohol spotrebiteľ priamo z návrhu dozvedieť bez toho, aby si ich musel odvodzovať od iných údajov, často skrytých v neprehľadnej zmäti zmluvných podmienok. V úverovej zmluve je uvedený údaj o priemernej RPMN vo výške 18 %, avšak na daný úver je správna výška priemernej RPMN vo výške 18,34 % (podľa súhrnných informácii zverejnených Ministerstvom financií SR na internete o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi za 4. štvrťrok 2014). Dôsledkom nesprávneho uvedenia údaju o priemernej RPMN je to, ako keby v úverovej zmluve údaj o priemernej RPMN absentoval. Z uvedených dôvod súd vyhovel žalobe v časti o určenie, že úver zo Zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 13.03.2015 je bezúročný a bezpoplatkový. Ďalej uviedol, že okrem tohto určenia sa žalobca domáha aj zaplatenia sumy 181 eur, titulom vydania bezdôvodného obohatenia. Dôvodom vydania bezdôvodného obohatenia má byť podľa žaloby žalobcu to, že žalovaný od neho prijal väčšie peňažné plnenie na základe bezúročného a bezpoplatkového úveru, ako mu on poskytol. Rozdiel predstavuje sumu 181 eur, teda žalovanú sumu. Medzi sporovými stranami nebolo sporné, že žalobca poukázal žalovanému spolu 2.081 eur, pričom úver mu bol poskytnutý v sume 1.900 eur. Vzhľadom k tomu, že žalobcovi na základe úverovej zmluvy vznikla povinnosť vrátiť istinu úveru bez úrokov a bez poplatkov (vrátane odmeny - poplatku za poskytnutie služby komfort) v sume 1.900 eur a k tomu, že žalovanému zaplatil celkovo sumu 2.081 eur, súd uviedol, že žaloba žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia je dôvodná. Na strane žalovaného vznikla povinnosť podľa 451 ods.1 Občianskeho zákonníka vydať bezdôvodné obohatenie. V zmysle § 456 Občianskeho zákonníka musí žalovaný predmet bezdôvodného obohatenia vydať tomu, na úkor koho ho získal, teda žalobcovi. Súd sa z dôvodu nadbytočnosti nezaoberal rozsiahlou argumentáciou žalovaného, ktorá nemôže viesť k inému právnemu záveru a výsledku tohto sporu. V rámci tejto procesnej obrany sa žalovaný zaoberá okolnosťami (úrok dojednaný v súlade so zákonom a dobrými mravmi, podpis na zmluve), ktoré nemajú žiadny význam pre záver o tom, že úverová zmluva neobsahuje také údaje, ktoré sú pre možnosť požadovať úver a poplatky z úveru nevyhnutné. Rovnako tak je nadbytočné sa zaoberať aj argumentáciou žalobcu o neprimeranej výške úroku. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods.1 Civilného sporového poriadku, pretože žalobca bol v konaní plne úspešný. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný. Dôvodil tým, že súd prvej inštancie porušil princíp legality. Súd prvej inštancie porušil princíp legality nielen z toho dôvodu, že nesprávne právne posúdil viaceré významné právne otázky pre tento súdny spor, ale aj preto, že elementárnou požiadavkou na zabezpečenie práva na spravodlivý proces v spojení s princípom legality je legitímne očakávanie strán sporu, že súd pozná platné právo (iura novit curia). Odôvodnenie napadnutého rozsudku sa podľa žalovaného na viacerých miestach vyhýba aplikovaniu práva EÚ na danú vec a teda opomína, že súčasťou nášho právneho poriadku je právo Európskej únie popri vnútroštátnom národnom práve Slovenskej republiky, ktorých vzájomný vzťah je determinovaný zásadou prednosti práva EÚ pred vnútroštátnym národným právom SR, a tiež priamym a nepriamy účinkom resp. zodpovednosťou za škodu. Poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci Pfeiffer, C-397/01 až C-403/01. Žalovaný

má ďalej za to, že súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku vôbec nedôvodí, ako sa vyporiadal so základnými otázkami. Súd prvej inštancie tiež nijako s použitím judikatúry Súdneho dvora nezdôvodňuje, z akého dôvodu neaplikoval priamy ani nepriamy účinok smernice 2008/48. Žalovaný poukazoval vo vyjadrení k žalobe na čl. 10 ods. 2 písm. c) smernice 2008/48, ako aj rozsudok Súdneho dvora EÚ, vo veci Home Credit Slovakia, a.s. proti Klára Bíróová, C-42/15 (ďalej len „Rozsudok HCS“), v kontexte toho, že náležitosť uvedená v čl. 10 ods. 2 písm. c) smernice 2008/48 (dĺžka trvania zmluvy o úvere“) nevyžaduje dátumovú špecifikáciu, čo jasne a určito objasnil aj Súdny dvor EÚ v Rozsudku HCS. Súdny dvor EÚ totiž priemerného spotrebiteľa nedáva na roveň nesvojprávnej osoby, ale za priemerného spotrebiteľa považuje priemerne inteligentného spotrebiteľa, ktorý nie je obmedzený v spôsobe, akým je určená dĺžka, obdobie alebo okamih. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku predkladá svoju predstavu o právnom posúdení danej veci, ale vôbec sa nevenuje vysporiadaniu s námietkami žalovaného, t. j. tomu, prečo podrobná argumentácia žalovaného nie je podľa súdu prvej inštancie správna. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe poukazoval na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, pričom však citovaná relevantná judikatúra Ústavného súdu SR súdu prvej inštancie nestála ani za jedinú zmienku. Žalovaný v tejto súvislosti dáva do pozornosti právny názor Ústavného súdu SR vyjadrený v jeho náleze, sp. zn. I. ÚS 243/2007-25, zo dňa 19. júna 2008. Ďalej uvádza, že závery súdu prvej inštancie sú z hľadiska ústavnosti neudržateľné - podľa judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky „prehnané formalistické požiadavky všeobecného súdu na formuláciu predmetu zmluvy sú ústavne neakceptovateľné. Súd prvej inštancie sa neudržateľným spôsobom domnieva, že termín konečnej splatnosti nepostačuje v zmluve o úvere uviesť zistiteľným spôsobom tak ako je to uvedené v Zmluve o úvere. Rovnako nie je nevyhnutné, aby v Zmluve o úvere bol rozpis splátok uvedený na jednotlivé položky, ak sú splátky rovnocenné a splácajú sa nimi jednotlivé zložky odplaty úveru rovnocenne. Zákon č. 129/2010 Z. z. používa pojem „termín konečnej splatnosti“, nie „dátum“. V slovenskom jazyku pritom nie sú slová „termín“ a „dátum“ synonymami. Slovo „termín“ vymedzuje čas, v ktorom treba niečo splniť. Slovo „dátum“ však vymedzuje konkrétny časový údaj v podobe deň, mesiac, rok. Rozdielne používanie uvedených pojmov má v slovenskom súkromnom práve dlhodobú tradíciu a je nevyhnutnosťou v zmluvnom práve, čo je zrejmým dôvodom prečo si zákonodarca osvojil práve pojem „termín“ a nie „dátum“ . Jazykový výklad danej náležitosti tak jasne vyžaduje iba určenie časového okamihu konca doby resp. dĺžky trvania Zmluvy o úvere, spôsob jeho určenia však neobmedzuje. Jazykový výklad danej náležitosti tak je v súlade s výkladom, ktorý poskytol Súdny dvor EÚ Rozsudkom HCS. Takisto namietaná absencia údaju o priemernej RPMN je podľa žalovaného absurdná, najmä ak sa v zmluve daný údaj nachádza presne tak, ako je uvedený na webe MF SR (viď príloha). Takéto nesprávne právne posúdenie, aké prezentuje súd prvej inštancie, nielen odporuje právu EÚ a zakladá zodpovednosť štátu za škodu, ale aj odporuje doslovnému gramatickému výkladu danej náležitosti. Žalovaný trvá na tom, že v Zmluve o úvere je prítomná náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. Vnútroštátna právna úprava túto úpravu nesprávne (nepresne) transponovala do vnútroštátneho poriadku SR. Sú preto podľa žalobcu splnené podmienky na uplatnenie nepriamych účinkov (tzv. uplatnenie eurokonformného výkladu) čl. 10 ods. 2 písm. c) smernice 2008/48, a tak je prípustné vnútroštátnu právnu normu § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z. z. vykladať (a to aj so spätným účinkom) iba vo svetle smernice 2008/48, tak že nestanovuje požiadavku uvádzať v zmluve o spotrebiteľskom úvere konkrétny dátum (deň, mesiac, rok) konečnej splatnosti (v danom prípade je aplikovateľný nielen nepriamy účinok, ale aj priamy účinok príslušnej právnej normy práva EÚ, keďže táto právna norma neupravuje povinnosti v horizontálnej rovine, ale náležitosti zmluvy, žalovaný je však toho názoru, že nepriamy účinok by mal byť v tomto prípade uprednostnený). Súdny dvor EÚ pripomína, že čl. 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48 stanovuje, že zmluva o úvere musí uvádzať iba výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa. Rovnako pripomína, že z čl. 10 ods. 2 písm. i) a z čl. 10 ods. 3 smernice 2008/48 vyplýva, že iba na žiadosť spotrebiteľa je veriteľ povinný bezplatne a kedykoľvek počas doby trvania zmluvy odovzdať mu výpis vo forme amortizačnej tabuľky. Následne dôvodí, že vzhľadom na jasné znenie týchto ustanovení je potrebné konštatovať, že smernica 2008/48 nestanovuje povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere takýto výpis vo forme amortizačnej tabuľky. V tejto súvislosti tiež poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 22. februára 2018, sp. zn. 3 Cdo 146/2017. Pokiaľ je v rámci horizontálnych vzťahov prípustné použitie nepriameho účinku, žalovaný je toho názoru, že nepriamy účinok (eurokonformný výklad) by mal byť spravidla uprednostnený. Žalovaný si však dovoľuje objasniť, že ak vnútroštátny súd nepoužije nepriamy účinok, je jeho povinnosťou použiť priamy účinok. Nepoužitie priameho ani nepriameho účinku je možné iba skutočne výnimočne, vždy to však znamená porušenie povinnosti členského štátu a jeho orgánov postupovať podľa čl. 4 ods. 3 Zmluvy o Európskej únii, s tým spojenou ich zodpovednosťou za spôsobenú škodu. Podmienky pre použitie priameho účinku čl. 10 ods. 2 písm. c) a h) smernice 2008/48 namiesto § 9 ods. 2 písm. f) a k) zákona č. 129/2010

Z. z. sú dané. Limitom uplatnenia nepriameho účinku smerníc (eurokonformného výkladu) je možnosť dosiahnutia takéhoto výkladu uznanými vnútroštátnymi výkladovými metódami, nejde o výklad contra legem a takýto výklad nie je v rozpore so všeobecnými právnymi zásadami, najmä zásadou právnej istoty a zásadou zákazu spätnej účinnosti. Všetky tieto tri podmienky sú v danom prípade podľa žalovaného splnené. Taktiež žalovaný zastáva názor, že v Zmluve o úvere je zreteľne vyjadrená aj náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. y) zákona č. 129/2010 Z. z. Zmluva dosahovala výšku 18,34%, pričom zo Zmluvy o úvere, ktorú pripája pre úplnosť žalovaný v prílohe, je zrejmé, že uvedený údaj sa nachádza v Zmluve o úvere a hneď na prvej strane. Výhrada, že uvedená náležitosť absentuje preto nie je dôvodná. Žalovaný navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že súd žalobu v celom rozsahu zamietne a žalovanému voči žalobcovi prizná právo na plnú náhradu trov konania vrátane trov odvolacieho konania. prípade, že odvolací súd dospeje k záveru, že nie sú dané dôvody pre zmenu napadnutého rozsudku, žalovaný navrhuje, aby odvolací súd rozhodol tak, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zruší a vec vráti na ďalšie konanie.

3. Žalobca v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že sa stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie. Rozhodnutie vychádza zo správneho právneho posúdenia veci. Žiada, aby odvolací súd odvolanie žalovaného zamietol. Žalovaný koná s úmyslom poškodiť veľké množstvo spotrebiteľov a odvoláva sa už len preto, aby sa vyhol vydaniu bezdôvodného obohatenia. Navrhuje, aby odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok ako vecne správny.

4. Krajský súd v Trenčíne ako odvolací súd preskúmal vec v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP, keď nebolo potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie a nevyžadoval to ani dôležitý verejný záujem v spojení s § 219 ods. 3 a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 ods. 1 ako vecne správny potvrdiť z nasledovných dôvodov:

5. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí dospel k záveru o tom, že úver je bezúročný a bez poplatkový z viacerých dôvodov. Jednak, že zmluva o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXXX zo dňa 13.03.2015, uzavretá medzi žalovaným a žalobcom (ďalej len „zmluva o úvere“) obsahuje nesprávny údaj o priemernej RPMN, nie je v nej uvedená konečná splatnosť úveru a nakoniec v nej absentuje aj údaj, koľko z každej splátky pripadá na istinu, koľko na úrok, koľko na poplatok.

6. Žalovaný vo svojom odvolaní namietal, že ustanovenie zákona o spotrebiteľských úveroch určujúce podmienky, že zmluva o úvere musí obsahovať rozčlenenie splátky na výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov treba vykladať eurokonformne v súlade s ustanoveniami Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES, kedy nie je potrebné, aby zmluva obsahovala aj presnú amortizačnú tabuľku istiny. V tejto súvislosti poukázal článok 10 ods. 2 písm. h) a i) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES na účinok tejto smernice a rozhodnutie Súdneho Dvora EÚ vo veci C-42/15, ako aj na judikatúru súdov.

7. Odvolací súd tak v danej veci predovšetkým k otázke priameho účinku smerníc uvádza, že priamy účinok smerníc sa vo všeobecnosti v podstate týka vymedzenia podmienok, za ktorých vnútroštátne orgány môžu určitú normu práva Únie aplikovať priamo, bezprostredne, na prípad, ktorý riešia. Vzhľadom na existenciu ustálenej judikatúry SD EÚ na otázku priameho účinku smerníc v spore medzi jednotlivcami (v tomto konkrétnom prípade veriteľ verzus spotrebiteľ) v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci. Z uvedeného vyplýva, že priamy účinok je tak v zásade možný len v spore medzi jednotlivcom a štátom, kedy sa jednotlivec dovolá svojho práva vyplývajúceho zo smernice priamo voči štátu ako subjektu zodpovednému za nesprávne implementovanie smernice).

8. Uvedený právny záver SD EÚ potvrdil vo viacerých svojich rozhodnutiach. „Smernica nemôže sama o sebe zakladať jednotlivcovi povinnosť a ustanovení smernice nie je možné sa voči takejto osobe dovolávať." (bod 13 vo veci Marshall C-152/84). Ako Súdny dvor zdôraznil v ustálenej judikatúre od rozsudku z 26. Februára 1986, Marshall (152/84, Zb. s. 723, bod 48), „samotná smernica nemôže ukladať povinnosti jednotlivcovi, takže sa na ňu ako takú nemožno proti nemu odvolávať“. (bod 14 vo veci Faccini Dori, C-91/92). Celkom zásadným prípadom pre vymedzenie horizontálneho priameho účinku smerníc je vec Pfeiffer, C-397/01 až C-403/01, rozsudok zo dňa 05.10.2004, v zmysle ktorého "Z

toho vyplýva, že sa nemôže hoci aj jasné, presné a bezpodmienečné ustanovenie smernice zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci." (bod 15 vo veci Pfeiffer C-397/01 až C-403/01).

9. Súd má však v danej veci povinnosť vnútroštátne právo vykladať eurokonformne v súlade s platným právom EÚ. V tejto súvislosti tak odvolací súd vo vzťahu k otázke rozpisu splátok po častiach, a to na istinu, úrok a poplatky poukazuje na závery z Uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22.02.2018 v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Cdo 146/2017, kde Najvyšší súd konštatoval, že eurokonformným výkladom predmetného ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z., ktorý je v danom prípade nielen možný, ale aj potrebný v zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z.z., nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky). Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ (teraz písm. l) zákona č. 129/2010 Z.z. uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za použitia eurokonformného výkladu povinný dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje. Pokiaľ predmetné ustanovenie zákona č. 129/2010 Z.z. hovorí o výške, počte, termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, je potrebné ho eurokonformne vykladať tak, že sa tým neustanovuje povinnosť uviesť požadované informácie vo vzťahu ku každej položke (t.j. istine, úrokom a iným poplatkom) osobitne, ale len ich uvedenie v súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje istinu, úroky a iné poplatky.

10. Odvolací súd má vzhľadom na vyššie citované uznesenie Najvyššieho súdu SR za to, že prípadná absencia takéhoto členenia splátky nespôsobuje bezúročnosť a bezpoplatkovosť spotrebiteľského úveru. V tejto súvislosti je preto odvolacia námietka žalovaného dôvodná.

11. V súvislosti s konečnou splatnosťou úveru odvolací súd má za to, že termín (konečnej splatnosti) nie je možné vykladať inak ako dátum ukončenia zmluvy, ktorý má byť podľa odvolacieho súdu zásadne vyjadrený ako deň, mesiac, rok a pod., a že nie je možné ho nahradiť ani výpočtom podľa počtu splátok, resp. uvedením dňa po uzavretí zmluvy a ani uvedeným počtu mesiacov, či týždňov po poskytnutí úveru. Reagujúc na argumentáciu žalovaného týkajúcu sa výkladu pojmu „termín“ odvolací súd dodáva, že cieľom interpretácie právnych noriem je zisťovať a objasňovať ich obsah, často aj nad rámec gramatického výkladu. Nemožno lipnúť na formalistickom výklade bez prihliadnutia na právne princípy, ktoré sú výrazom hodnôt. Samotný výklad v niektorých prípadoch značne presahuje rozsah textu prameňov práva. Právny výklad je racionálna činnosť, ktorá dáva zmysel právnemu textu, pričom požiadavka racionality je kľúčová. V danom prípade je preto potrebné uvedený pojem vykladať tiež teleologicky, a teda s prihliadnutím na zmysel resp. cieľ právnej normy v súvislosti s najvšeobecnejšími podmienkami, v ktorých sa má norma realizovať. Určenie konečnej splatnosti úveru siedmym dňom po uplynutí určitej doby počítanej na týždne po uzavretí zmluvy o úvere je neurčitý a v rozpore s účelom právnej normy, ktorou je ochrana spotrebiteľa a jeho náležité informovanie o podstatných náležitostiach zmluvy.

12. Podľa súhrnných informácii zverejnených Ministerstvom financií SR na internete o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch veriteľmi za 4. štvrťrok 2014 je pre predmetnú zmluvu o úvere výška priemernej RPMN vo výške 18,34 %. Zmluva o spotrebiteľskom úvere, ktorá bola predmetom prieskumu súdom prvej inštancie obsahovala výšku priemernej RPMN 18 %, a teda bola uvedená v nesprávnej výške. Žalovaný až v odvolacom konaní predložil kópiu zmluvy, v ktorej je uvedená výška priemernej RPMN správne, t. j. 18,34%. Odvolací súd však vzhľadom k ustanoveniu § 366 o novotách v odvolacom konaní nemohol k takejto kópie zmluvy o úvere prihliadať, nakoľko táto bola predložená až po zákonnej koncentrácii konania podľa § 154 ako prostriedok procesnej obrany uplatnený žalovaným, a nejde o niektorý z dôvodov prípustnosti procesnej obrany žalovaným uvedenej v ustanovení § 366 CSP, a teda takáto verzia zmluvy o úvere nebola predmetom súdneho prieskumu. Navyše nie je zrejmé, či takáto verzia zmluvy o úvere, ktorá bola predložená v odvolacom konaní bola poskytnutá aj žalobcovi, resp. či údaje v zmluve neboli až dodatočne doplnené.

13. Ak chýba čo i len jedna z náležitostí vymenovaných v § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o úvere, pretože uvedený zákon nepredpokladá kumulatívne nesplnenie všetkých zákonom predpísaných podmienok vymenovaných v ust. § 9 ods. 2 uvedeného zákona, je treba úver považovať za bezúročný a bez poplatkov. Pokiaľ bola v

zmluve o úvere nesprávne uvedený termín konečnej splatnosti a nesprávne uvedená výška priemernej RPMN, takýto úver treba považovať za bezúročný a bez poplatkov, ako uviedol aj súd prvej inštancie.

14. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie predmetnej veci, vo vzťahu ku ktorej vykonal aj dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s § 191 a nasl. CSP. Rozhodnutie súdu prvej inštancie preto zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil.

15. Vzhľadom na uvedené, keďže predmetný úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov a odvolacie námietky žalovaného boli nedôvodné, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 ako vecne správny potvrdil. 16. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1CSP v spojení s § 255 ods.1, § 262 ods. 1CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalobca. Žalobcovi však žiadne trovy odvolacieho konania nevznikli a tieto nevyplývali ani z obsahu spisu, a preto odvolací súd rozhodol tak, že žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

17. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .