Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_18Co-148-2019.pdf
PDF · 106.63 KB
Case nature
Area
Subarea
18Co/148/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Babinovej a sudcov JUDr. Mariany Muránskej a Mgr. Miloša Koleka v právnej veci žalobcu: N. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. XXXX/X, XXX XX B. P., právne zastúpený JUDr. Ladislav Riedl, advokát, so sídlom Slovenská 46, 080 01 Prešov proti žalovanému: VOLKSWAGEN Finančné služby Slovensko, s.r.o., so sídlom Vajnorská 98, 831 04 Bratislava - Nové mesto, IČO: 31 341 438, o vydanie bezdôvodného obohatenia s prísl., o odvolaní žalobcu a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 16Csp/10/2019-118 zo dňa 07.11.2019 jednohlasne takto
rozhodol:
Potvrdzuje rozsudok vo výrokoch III.,IV. a V.
Žiadnej zo strán nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol takto:
Súd zamieta žalobu v časti o určenie, že zmluva o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX uzavretá medzi žalobcom a žalovaným, je absolútne neplatná.
Súd zamieta žalobu v časti o určenie, že zmluva o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXX - Dodatok k zmluve o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX, ktorú žalobca so žalovaným uzavreli dňa XX.XX.XXXX, je absolútne neplatná.
Žalovaný je povinný uskutočniť bezodkladný prevod osobného motorového vozidla zn. Nová ŠKODA Yeti 4x4 AM MONT BLANC, farba 1M1M, číslo karosérie - VIN - O rok výroby XXXX, EČV: PO XXX FA, na žalobcu, v lehote X dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
Žalovaný je povinný vydať žalobcovi sumu 1.852,66 eur titulom bezdôvodného obohatenia, v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.
2. Svoje rozhodnutie odôvodnil ust. z. č. 129/2010 Z.z., konkrétne § 1, § 2, § 9, § 11 a tiež § 39 a § 3 ods. 1 OZ. V dôvodoch rozhodnutia uviedol, že dôraz pri posúdení úverovej schopnosti u spotrebiteľa je kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami spotrebiteľa a na to, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka, aká bude potrebná pre splácanie úveru. Nemôže však ísť o 100 % istotu, že bude úver do budúcna splácaný, vzhľadom k tomu, že môžu nastať rôzne okolnosti, ktoré túto skutočnosť 100 % istoty narušia. Cieľom zákonodarcu bolo efektívne zamedziť predlžovaniu spotrebiteľov s tým, že veriteľ má získať informácie, ktoré posúdi v súvislosti s bonitou spotrebiteľa nevyhnutné všetky informácie overovať spätne. Veriteľ si má vytvoriť istý objektívny obraz o
finančnej situácii žiadateľa a podľa toho rozhodovať o pridelení alebo nepridelení úveru. V tejto súvislosti citoval rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR 1As 30/2015. Čo sa týka absencie adresy predávajúceho, je to podmienka podľa § 9 ods. 2 písm. c), f) a j) z. 129/2010 Z.z., rovnako ako termín konečnej splatnosti a podmienky pre výpočet vzorca RPMN. Považoval za nedostatočne vymedzenú konečnú splatnosť úveru, keďže nestačí v zmluve uviesť len mesiace 6, resp. 72 mesiacov tak, ako je to uvedené v zmluve 1 a v dodatku, ale mala by byť táto splatnosť ohraničená konkrétnym dátumom. Zákonodarca v písm. f) § 9 ods. 2 nemyslel len na stanovenie počtu mesačných splátok, ale mal byť uvedený aj konkrétny dátum. Jednou z najdôležitejších podmienok úverovej zmluvy je údaj o RPMN, k tomu zákon prísne stanovuje obligatórnu náležitosť spotrebiteľskej zmluvy, v ktorej toto musí byť uvedené v hodnotovom vyjadrení, ale aj všetkých predpokladov, ktoré sú použité pre výpočet RPMN. Preto považoval zmluvu uzavretú medzi žalobcom a žalovaným za bezúročnú a bez poplatkov. Nevyhovel však žalobe o neplatnosť zmluvy a dodatku č. 1 k zmluve, keďže sa domnieval, že tieto sú platné a nelogické by bolo vysloviť neplatnosť a zároveň aj bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru tak, ako to žiadal žalobca. Vzhľadom k tomu, že absentovali isté obligatórne náležitosti úverovej zmluvy, zmluva potom, čo konštatoval súd prvej inštancie, že je bezúročná a bez poplatkov. Zároveň rozhodoval tiež o vydaní bezdôvodného obohatenia. Zistil, že suma poskytnutého úveru bola 18.568 eur, žalobca dosiaľ zaplatil 20.420,66 eur, čo sporné nebolo. Rozdielom je tým pádom suma 1.852,66 eur, ktorú ako bezdôvodné obohatenie zaviazal súd prvej inštancie vrátiť žalobcovi zo strany žalovaného. Čo sa týka sporného poplatku za spracovanie pri uzavretí zmluvy vo výške 557,04 eur, čo je 3 % z kúpnej ceny, nejde ani o paušálny poplatok, ale poplatok odvodený od výšky úveru a tento poplatok rozhodne nie je základným plnením úverovej zmluvy. Preto podrobil skúmaniu aj tento poplatok. V danom prípade súd neposudzoval cenu ako jej primeranosť k dodanej službe, ale celú dohodu o cene za spracovanie pri uzavretí zmluvy, ktorá spočíva v tom, že spotrebiteľ má platiť za niečo, čo mu nie je dodané, tzv. teória skutočného plnenia. Krajský súd v Prešove v rozhodnutí pod sp. zn. 18Co/109/2011 uviedol, že za neprijateľnú zmluvnú podmienku považuje aj takú podmienku, ktorá vyjadruje finančný záväzok spotrebiteľa za plnenie, ktoré mu po materiálnej stránke dodané nebolo. Východiskovým postulátom spotrebiteľskej ochrany je to, že spotrebiteľ sa ocitá vo fakticky nerovnom postavení s profesionálnym dodávateľom. Podnet ku zmluvnému dojednaniu dochádza spravidla od dodávateľa, pričom spotrebiteľ nie je na zmluvné dojednania pripravený. V tejto súvislosti sa využíva vlastne aj neskúsenosť spotrebiteľa, preto aj článok 4 ods. 2 smernice 93/13 a rozsudok ESD C-26/13 svedčí o tom, že sa zmluvné podmienky a zmluva ako taká má vykladať v prospech spotrebiteľa a jednotlivé podmienky musia byť pre spotrebiteľa jasné a zrozumiteľné. Ďalej sa zaoberal súd prvej inštancie aj návrhom žalobcu, aby bol uskutočnený bezodplatný prevod predmetného motorového vozidla zo strany žalovaného na žalobcu. Keďže kúpna cena bola riadne zaplatená, dokonca žalobca zaplatiť viac, má nárok a právo na to, aby naňho prešlo vlastnícke právo. Preto v tejto časti žalobe vyhovel. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, 2 a § 262 ods. 1 CSP.
3. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný, ktorý uviedol, že sa odvoláva voči výroku III., IV. a V. Vyčítal súdu prvej inštancie, že na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým i právnym záverom. Dňa 27.06.2014 bola uzavretá zmluva o spotrebiteľskom úvere, na základe ktorej bol poskytnutý žalobcovi finančný úver na kúpu motorového vozidla. Súčasťou tejto zmluvy bol splátkový kalendár, kde žalobca sa oboznámil s celkovou výškou jednotlivých splátok a ich splatnosťou. V prípade splátok 1. až 5. , ktoré boli označené ako poistenie, bol žalobca povinný uhrádzať len poistenie motorového vozidla vo výške 95,78 eur. V prípade 6. splátky bola suma určená vo forme poistenia, ale aj poskytnutej istiny úveru. Formulár k pôvodnej zmluve, ako aj zmluvné podmienky žalobca akceptoval a podpísal túto zmluvu. Dňa 28.12.2014 sa dohodli strany na zmene doby a výšky splatnosti pohľadávky tak, že boli poskytnuté mesačné pravidelné splátky v počte 72 a vo výške 325,56 eur a poistenie motorového vozidla 92,5 eur a posledná splátka bola splatná 30.11.2020, to znamená, že bola jasná konečná splatnosť tohto úveru. Žalobca na znak súhlasu túto zmluvu ako dodatok k pôvodnej zmluve, resp. pokračujúcu zmluvu riadne podpísal. Nesúhlasí s tým, že nebola v zmluve uvedená adresa reklamácie zo strany spotrebiteľa, keďže ako predajca bol jasne označený žalovaný v postavení veriteľa. Rovnako RPMN bolo riadne v zmluve dohodnuté a bol uvedený aj predpoklad výpočtu tohto RPMN. Preto sa domnieva, že boli splnené všetky zákonom stanovené podmienky pre spotrebiteľskú zmluvu, a preto nebolo dôvod považovať tento úver za bezúročný a bez poplatkov. Pokiaľ išlo o poistenie, toto bolo riadne dohodnuté so žalobcom a žalobca túto položku nikdy nenamietal, čiže poskytnutý úver a poistenie vozidla jasne vyplývalo z pokračujúcej zmluvy, pritom suma 20.420,66 eur, ktorá došla na účet žalovaného bola suma nielen istiny, úveru, ale aj úhrad poistného. Preto nemožno akceptovať, že došlo k zaplateniu kúpnej ceny a povinnosti žalovaného previesť
vlastnícke právo k vozidlu na žalobcu. Vzhľadom k tomu, že boli nespochybniteľne vyvrátené námietky žalobcu na súde prvej inštancie, nevznikol mu nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalovaný postupoval s odbornou starostlivosťou, schopnosť splácať zo strany spotrebiteľa bol preverovaný v súlade so zákonom o spotrebiteľských úveroch. Žalovaný mal potvrdenie o príjme žalobcu v čistom mesačnom vyjadrení a tento ešte aj zisťoval iné zrážky, prípadne výdavky žalobcu. Preto sa domnieval, že sú splnené podmienky na zrušenie tohto rozsudku a vrátenie veci na ďalšie konanie, resp. na zmenu súdneho rozhodnutia a to tak, že bude žaloba zamietnutá v celom rozsahu.
4. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného nevyjadril.
5. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací podľa § 34 CSP prejednal rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v § 378, § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania ( a contrario § 385 ods.1 CSP ) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodná. Súd 1. inštancie náležite zistil skutkový stav a vec aj správne právne posúdil. Na týchto skutkových a právnych záveroch sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania.
6. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobca a žalovaný uzavreli dňa 27.06.2014 Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXX, pričom z tejto zmluvy vyplýva, že žalovaný (v zmluve označený ako veriteľ) poskytol žalobcovi (v zmluve označený ako klient, spotrebiteľ) úver vo výške XX.XXX eur na financovanie osobného motorového vozidla zn. Nová ŠKODA Yeti 4x4 AM MONT BLANC, farba 1M1M, číslo karosérie
- VIN - O rok výroby 2014. Kúpna cena predmetu financovania bola stanovená na 23.210 eur a vopred bola uhradená časť kúpnej ceny 4.642 eur (20 % kúpnej ceny). Úroková sadzba je označená ako 0,00 % ročne, spracovateľský poplatok pri uzavretí zmluvy 557,04 eur (3 % z úveru). RPMN bola stanovená vo výške 11,70 %, priemerná RPMN 15,37 %, doba splácania v mesiacoch je 6 mesiacov a mesačné poistné - Škoda poistenie je stanovené na 95,78 eur.
7. Žalobca a žalovaný uzavreli dňa 27.06.2014 zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXX (dodatok k Zmluve o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX), v ktorej je uvedená kúpna cena zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXX je vo výške XX.XXX eur, zostatok istiny úveru v rovnakej výške, úroková sadzba je už stanovená na 8 % ročne, spracovateľský poplatok je 0 eur, RPMN vo výške 16,83 %, priemerná RPMN vo výške 12,84 %, doba splácania v mesiacoch je 72 mesiacov a mesačné poistné - Škoda poistenie je stanovené na 92,50 eur.
8. V tejto druhej spotrebiteľskej zmluve, resp. v dodatku je v spodnej časti označenej ako Dohodnuté zmluvné vzťahy okrem iného uvedené, že „Zmluvné strany sa dohodli, že vlastnícke právo k predmetu financovania prejde na kupujúceho až po úplnom zaplatení kúpnej ceny, resp. všetkých jej splátok s príslušenstvom“. Toto isté ustanovenie je uvedené aj v prvotne uzavretej zmluve.
9. Z návrhu poistnej zmluvy (č. l. 27 spisu) vyplýva, že predmetné motorové vozidlo bolo poistené cez škoda poistenie od 28.12.2014, kde mesačné poistné predstavovalo sumu 92,50 eur.
10. Z protokolu o odovzdaní a prevzatí vozidla vyplýva, že predmetné motorové vozidlo bolo preberajúcemu (žalobcovi) odovzdané 27.06.2014.
11. Z upomienky žalovaného vo vzťahu k žalobcovi týkajúcej sa zmluvy č. XXXXXX (druhá v poradí uzavretá zmluva) vyplýva, že žalovaný sa dožadoval nedoplatku na splátkach počnúc istinou k XX.XX.XXXX s príslušenstvom (úrok, poistenie, poplatky).
12. Podľa § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len 'oSÚ“) účinného v čase uzatvorenia zmluvy, veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu, na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne aj účel spotrebiteľského úveru. 13. Podľa § 11 ods. 2 ZoSÚ. ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez
akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez nahliadnutia do príslušnej databázy údajov o spotrebiteľoch na účely posudzovania ich schopnosti splácania úverov.
14. Podľa čl. 8 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS, členské štáty zabezpečia, že veriteľ pred uzavretím zmluvy o úvere posúdi úverovú bonitu spotrebiteľa na základe dostatočných informácií získaných, ak je to vhodné, od spotrebiteľa a v prípade potreby na základe nahliadnutia do príslušnej databázy. Členské štáty, ktorých právne predpisy ukladajú veriteľovi povinnosť posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa na základe nahliadnutia do príslušnej databázy, si môže túto povinnosť zachovať.
15. V zmysle čl. 26 preambuly smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS členské štáty by mali prijať vhodné opatrenia na podporu zodpovedajúcich postupov počas všetkých fáz úverového vzťahu, berúc do úvahy osobitný charakter svojho trhu s úvermi. Tieto opatrenia môžu napríklad zahŕňať poskytovanie informácií a vzdelávanie spotrebiteľov vrátane upozornení o rizikách spojených s neplnením zmluvných ustanovení týkajúcich sa splátok a s nadmernou zadlženosťou. Najmä na rozvíjajúcom sa trhu s úvermi je dôležité, aby veritelia neposkytovali úvery nezodpovedne alebo bez predchádzajúceho posúdenia úverovej bonity, a aby členské štáty vykonávali potrebný dohľad na vyvarovanie sa takému správaniu a aby stanovili potrebné opatrenia na sankcionovanie veriteľov v takýchto prípadoch. Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia o kreditnom riziku uvedené v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2006/48/ ES zo 14.6.2006 o začatí a vykonávaní činností úverových inštitúcií, veritelia by mali byť zodpovední za individuálne kontroly úverovej bonity spotrebiteľa. Na tento účel by mali mať možnosť využiť informácie, ktoré im poskytol spotrebiteľ nielen počas prípravy príslušnej zmluvy o úvere, ale aj počas dlhodobého obchodného vzťahu. Orgány členských štátov by tiež mohli veriteľom poskytnúť vhodné pokyny a usmernenia. Aj spotrebitelia by mali konať obozretne a dodržiavať svoje zmluvné povinnosti.
16. V tejto súvislosti Súdny dvor v rozsudku z 27. marca 2014, LCL Le Crédit Lyonnais (C-565/12, EU:C:2014:190), posudzoval dodržanie takýchto hraníc vymedzených pre režim sankcií, ktorý bol stanovený zo strany členského štátu, v danom prípade v súvislosti so sankciou spočívajúcou v zániku v zásade celého nároku veriteľa na úroky v prípade porušenia povinnosti, upravenej v článku 8 smernice 2008/48, preveriť pred uzavretím zmluvy úverovú bonitu spotrebiteľa. Vzhľadom na dôležitosť cieľa ochrany spotrebiteľov, ktorý je nerozlučne spojený s povinnosťou veriteľa preveriť úverovú bonitu dlžníka, Súdny dvor rozhodol, že ak by sa sankcia zániku nároku na úroky oslabila alebo úplne znefunkčnila, nevyhnutne by z toho vyplývalo, že nemá skutočne odrádzajúcu povahu ( pozri v tomto zmysle rozsudok z 27. Marca 2014, LCL Le Crédit Lyonnais, C-565/12, EU:C:2014:190, body 52 a 53 ) ( bod 64., 65. Rozsudku SD vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Bíróovej.
17. Ustanovenie § 7 odsek 1 ZoSÚ zakotvuje povinnosť veriteľa posúdiť s odbornou /starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver na základe relevantných a aktuálnych informácií. Toto ustanovenie by malo zabezpečiť záujem veriteľov správne odhadnúť schopnosť spotrebiteľa splácať a správať sa tak obozretne jednak z pohľadu návratnosti úveru a jednak z pohľadu dôsledkov nezodpovedného ^požičiavania na strane spotrebiteľov.
18. Zo samotnej zmluvy o úvere ani z ostatného obsahu spisu nevyplýva, že by žalobca ,'pred vstupom do zmluvného vzťahu preveroval bonitu žalovaného. V odvolacom konaní žalobca poukazoval na skutočnosť, že bonitu preveroval podľa žiadosti o poskytnutie úveru, v ktorej žiadateľ uvádza informácie o svojich majetkových pomeroch a aktívach i záväzkoch, tiež lustráciou v Sociálnej poisťovni za účelom preverenia príjmu, lustráciou v Spoločnom registri bankových informácií. Žalobca však žiadnu z ním uvedených listín, lustrácií, ktoré by jeho tvrdenia preukazovali, v konaní nepredložil, a to ani v štádiu odvolacieho konania.
19. Za tohto stavu je nutné konštatovať, že v konaní žalobca nepreukázal splnenie si povinnosti uloženej mu ust. § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z.. Keďže žalobca hrubo rušil zákonom stanovenú povinnosť, v zmysle § 11 ods. 2 ZoSÚ sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov.
20. Súdu prvej inštancie nemožno vytknúť, pokiaľ dôvod bezúročnosti a bezpoplatkovosti, ktorý predpokladá ustanovenie § 11 odsek 1 písm. b) ZoSÚ videl v absencii náležitostí uvedených v ustanovení § 9 odsek 2 písm. j) ZoSÚ. Zákonodarca jasne stanovil, že nepostačuje uvedenie len výšky RPMN,
ale v zmluve je potrebné uviesť aj všetky predpoklady, ktoré boli použité pre výpočet RPMN. Odvolací súd preto zastáva názor, že týmito predpokladmi je uvedenie výšky úveru, výšky splátky, jej intervalu, počtu splátok, uvedenie výšky úrokovej sadzby a prípadných poplatkov. Je nepochybné, že v predmetnej úverovej zmluve tento údaj chýba, nie je uvedené aké predpoklady boli použité pre výpočet RPMN, a preto správne skonštatoval súd prvej inštancie, že je potrebné považovať úver za bezúročný a bez poplatkov. Obligatórnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere je uvedenie predpokladov použitých pre výpočet RPMN aj podľa transponovanej smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.4.2008, a to v článku 10 odsek 2 písm. g/ cit.: „Zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza: ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané v čase uzavretia zmluvy o úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto miery“. Samotný žalovaný v odvolaní nepoprel, že predpoklady pre výpočet RPMN nie sú uvedené v samotnej zmluve o úvere. Uviedol, že tieto boli uvedené v Štandardných Európskych informáciách, ktoré boli priložené dlžníkovi pri podpise zmluvy. Žalobca tieto Štandardné Európske informácie v konaní nepredložil, svoje tvrdenia nepreukázal, a to ani napriek tomu, že bol súdom prvej inštancie vyzvaný na preukázanie splnenia povinnosti vyplývajúcej mu z ust. § 9 ods. 2 písm. j) ZoSÚ.
21. Ak zákon vyžaduje v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzať všetky predpoklady použité na výpočet RPMN, je podľa názoru odvolacieho súdu nepochybné, že do kategórie týchto predpokladov je potrebné zaradiť i matematický výpočet, na základe ktorého veriteľ dospel k určitej výške RPMN. Ako inak by spotrebiteľ mohol preveriť správnosť takéhoto výpočtu RPMN, ako jednej z podstatných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere umožňujúcej posúdiť výhodnosť úveru, čo nepochybne má zásadný vplyv na jeho rozhodnutie vstúpiť do úverového vzťahu s veriteľom.
22. Pre všetky spotrebiteľské spory, v ktorých sa rieši otázka, či má zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať termín konečnej splatnosti úveruje skutočnosť, že smernica zakotvuje tzv. úplnú harmonizáciu úplne irelevantná, pretože Slovenská republika pri implementácii smernice zo zákona povinnosť tzv. úplnej harmonizácie porušila. To, že Súdny dvor Európskej únie vo veci C-42/2015 potvrdil, že smernica sa má vykladať tak, že členské štáty nesmeli zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice je bezvýznamné, pretože v tomto konkrétnom prípade išlo o vnútroštátne právo nad rámec smernice. Slovenská republika teda nesprávne transformovala do svojho právneho poriadku Smernicu 2008/48, ak vo svojej vnútroštátnej právnej úprave vyžaduje v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzať termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. 23. Požiadavka smernice k tejto otázke je tak jasná a zreteľná, že zo slovného spojenia smernice „dĺžka trvania zmluvy o úvere“ absolútne žiadnym výkladom nie je možné vyvodiť požiadavku, aby zmluva uvádzala termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. 24. Požiadavka zákona je však od požiadavky smernice iná. Zákon uvádza, že zmluva^mtlsí obsahovať „dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“. Niet žiadnych pochybností, že slovenský zákon ide nad rámec smernice a celkom jasne požaduje vyjadrenie tak doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ako aj termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru. Ak by slovenský zákonodarca chcel vyjadriť to isté, čo požaduje smernica, ktorá navyše obsahuje požiadavku tzv. úplnej harmonizácie, je zrejmé, že by použil takú istú terminológiu ako používa smernica. Avšak slovenský zákonodarca takúto terminológiu nepoužil, ale k termínu „dĺžka trvania zmluvy o úvere“ pridal slová „termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru“. 25. Právne bezvýznamný je poukaz žalovaného na to, že doba trvania zmluvy je stanovená počtom splátok. Doba trvania zmluvy a počet splátok sú dve odlišné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, ktoré zákon č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy upravoval v ust. § 9 ods. 2 písm. f) (doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere) a v ust. § 9 ods. 2 písm. k) (počet splátok). Aj Smernica Európskeho parlamentu a rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere rozlišovala dĺžku trvania zmluvy o úvere (článok 10 ods. 2 písm. c)) a počet splátok (článok 10 ods. 2 písm. h)). 26. Čo sa týka termínu konečnej splatnosti úveru, tento nemožno nahrádzať matematickým výpočtom osobitne pri početných splátkach ako to bolo v prípade danej zmluvy. Spotrebiteľ totiž musí mať jasno už pri uzatváraní zmluvy, kedy nastane konečná splatnosť spotrebiteľského úveru, veď práve to je účelom ustanovenia § 9 ods. 2 písm. f) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy. Výška, počet a termíny splátok sú ďalšou povinnou náležitosťou zmluvy, a to podľa ust. § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy. Zákonodarca teda nemohol mať na mysli pri stanovení termínu konečnej splatnosti úveru počet splátok. Termín konečnej splatnosti úveru nie je možné stotožniť s počtom splátok. Je potrebné si uvedomiť, že účelom zavedenia tejto náležitosti
zmluvy bolo docieliť, aby spotrebiteľ bol už pri podpise zmluvy informovaný ako dlho je povinný plniť si svoje povinnosti. Nepostačuje len údaj o počte splátok, keďže nemožno od spotrebiteľa požadovať, aby si matematicky vypočítal termín konečnej splatnosti z iných údajov v zmluve. Konečná splatnosť úveru by mala byť uvedená minimálne konkrétnym mesiacom a rokom, pokiaľ termín splatnosti splátok zo zmluvy je jasný a transparentný. 27. Odvolací súd konštatuje, že pre vyslovenie, že úver je bezúročný a bezpoplatkov postačuje, že zmluva obsahuje čo i len jednu neprijateľnú zmluvnú podmienku. V danom prípade zistil súd prvej inštancie viaceré neprijateľné zmluvné podmienky, preto posúdenie úveru, že je bezúročný a bez poplatkov je na mieste. Na základe týchto záverov boli vecne správne výroky napadnuté odvolaním žalovaného ( III. až V. ) , keďže žalobca po splnení svojich povinností v zmysle úverovej zmluvy, má nárok na prevod vlastníctva k predmetu úverovej zmluvy. Preto odvolací súd potvrdil rozsudok v jeho napadnutej časti ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1,2 CSP. 28. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní mal úspech žalobca, ktorému s odvolacím konaním trovy žiadne nevznikli. Preto odvolací súd rozhodol tak, že žiadnej zo strán nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. 29. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).