Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

28Sa/9/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne, sudcom JUDr. Rastislavom Dlugošom, PhD., v právnej veci žalobcu: F. Q., bytom A. XXX/X, I., právne zastúpeného: JUDr. Ivana Magdolenová Joríková, advokátka so sídlom Hrnčírikova 1/B, Partizánske, proti žalovanému: Sociálna poisťovňa, ústredie, ul. 29. augusta č. 8 a 10, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 14.02.2020, takto

rozhodol:

Žaloba sa z a m i e t a.

Žalovanému sa právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa správnou žalobou doručenou Krajskému súdu v Trenčíne (ďalej aj „správny súd“) dňa 21.04.2020 domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia Sociálnej poisťovne, ústredie č. XXXXX-X/ XXXX-BA zo dňa 14.02.2020 (ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“), potvrdzujúceho rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Prievidza č. XXXX/XXXX-PD-DvN zo dňa 11.07.2019 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým bolo podľa o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) vo veci nepriznania nároku na dávku v nezamestnanosti.

Administratívne konanie

2. Sociálna poisťovňa, pobočka Prievidza, rozhodnutím č. XXXX/XXXX-PD-DvN zo dňa 11.07.2019 deklarovala, že žalobca podľa o sociálnom poistení a podľa čl. 61 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 Z.z. o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej aj „základné nariadenie“) nemá nárok na dávku v nezamestnanosti. Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplynulo, že žalobca v posledných 4 rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie, t.j. od 07.06.2015 do 06.06.2019, nepreukázal na území Slovenskej republiky doby poistenia v nezamestnanosti. Na území Švajčiarska preukázal za uvedené obdobie celkom 1 345 dní doby poistenia v nezamestnanosti. So zreteľom na informácie, ktoré v rámci správneho konania získala, skonštatovala pobočka Sociálnej poisťovne, že bydlisko žalobcu počas jeho posledného zamestnania vo Švajčiarsku nie je možné považovať na území Slovenskej republiky za zachované. S poukazom na to nie je možné dobu poistenia v nezamestnanosti získanú vo Švajčiarsku zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného nariadenia. Za štát bydliska žalobcu na účely aplikácie čl. 61 a čl. 62 základného nariadenia je potrebné považovať štát výkonu zárobkovej činnosti žalobcu - Švajčiarsko.

3. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, vytknúc nepreskúmateľnosť rozhodnutia a nedostatočne zistený skutkový stav. O skutočnosti, že Slovenská republiky zostala centrom jeho záujmov a že mu k nej zostali zachované väzby, svedčí to, že v Slovenskej republike má svojich najbližších priateľov a rodinu, v mieste evidovaného bydliska na Slovensku vlastní nehnuteľnosť, na ktorej plánuje výstavbu, na Slovensko sa pravidelne vracal nielen počas dovoleniek, alebo aj medzi jednotlivými pracovnými pomermi v zahraničí, v Slovenskej republike má svojho všeobecného lekára a zubného lekára, plní si tu daňové povinnosti k dani z nehnuteľností a platí aj poplatok za komunálny odpad. Okrem pracovného pomeru v rokoch 2015-2016 boli všetky ďalšie 4 pracovné pomery uzatvorené na dobu určitú. Vo Švajčiarsku nevlastní žiadnu nehnuteľnosť, počas výkonu práce tam býval v podnájme. Správny orgán ponechal podľa žalobcu nepovšimnutý čl. 11 vykonávacieho nariadenia. Žalobca poukázal na rozhodovaciu prax správnych súdov k uvedenej problematike. Žalobca v odvolaní uzavrel, že jeho vycestovanie a práca vo Švajčiarsku mali výlučne dočasný charakter s cieľom získania peňažných prostriedkov najmä na výstavbu rodinného domu na pozemku v obci Oslany. Táto skutočnosť jednoznačne preukazuje jeho pohnútku pre zárobkovú činnosť v zahraničí ako aj skutočný úmysel ponechať si bydlisko na území SR. Správny orgán prvého stupňa postupoval nesprávne, ak sa pri určovaní bydliska žalobcu obmedzil výlučne na fyzickú prítomnosť žalobcu počas rozhodného obdobia na území Švajčiarska.

4. Sociálna poisťovňa, ústredie rozhodnutím č. XXXXX-X/XXXX-BA zo dňa 14.02.2020 odvolanie žalobcu zamietla a prvostupňové rozhodnutie potvrdila. V odôvodnení uviedla, že príslušná švajčiarska inštitúcia vo formulári PDU1 zo dňa 03.06.2019 osvedčila, že žalobca bol na území Švajčiarska poistený v období od 01.12.2014 do 31.10.2016, od 01.12.2016 do 31.10.2017, od 20.11.2017 do 30.04.2018, od 01.06.2018 do 31.10.2018 a od 01.12.2018 do 31.05.2019, kedy pracovný pomer bol ukončený výpoveďou zamestnanca. Dávky v nezamestnanosti na území Švajčiarska žalobca poberal od 01.11.2016 do 30.11.2016, od 02.05.2018 do 31.05.2018 a od 01.11.2018 do 30.11.2018. Švajčiarska inštitúcia sa tiež vyjadrila, že žalobca nemá nárok na dávky v nezamestnanosti od úradu, ktorý vydal formulár PDU1, pretože na základe vnútroštátnych predpisov neexistuje žiadny takýto nárok.

5. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia ďalej zdôraznil, že hoci žalobca vykonával vo Švajčiarsku zamestnania prevažne sezónneho charakteru, jeho orientácia na tamojší pracovný trh bola dlhodobá a stabilná, uvedená forma zamestnávania mu vyhovovala. Vo Švajčiarsku sa zdržiaval od marca 2007 do mája 2019, t.j. viac ako 12 rokov. Daňové povinnosti si plnil vo Švajčiarsku. Sociálne dávky v obdobiach medzi jednotlivými zamestnaniami čerpal tiež podľa švajčiarskych právnych predpisov. Uvedené skutočnosti, napriek argumentácii žalobcu, jednoznačne preukazujú, že žalobca si nezachoval bydlisko na území Slovenskej republiky počas výkonu činnosti zamestnanca na území Švajčiarska.

6. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí pripomenul, že možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte inom ako v štáte posledného zamestnania je len výnimkou zo všeobecného pravidla, ktoré určuje, že nárok na dávku v nezamestnanosti by si mala nezamestnaná osoba prednostne uplatniť v štáte posledného zamestnania, lebo v tomto štáte platila poistné pre prípad nezamestnanosti. Tým sa podporí rovnomerné a spravodlivé rozdeľovanie finančných nákladov medzi inštitúciami prijímajúcimi poistné a následne medzi inštitúciami vyplácajúcimi dávky. Cieľom nariadenia je podporiť hľadanie práce v tom členskom štáte, v ktorom dotknutá osoba bezprostredne predtým platila príspevky na poistenie v nezamestnanosti a zároveň aj to, aby tento štát niesol bremeno výplaty dávky v nezamestnanosti. Žalobca mal podľa žalovaného zákonnú možnosť požiadať o dávku v nezamestnanosti na území Švajčiarska ako to viackrát učinil v minulosti. V prípade priznania nároku na dávku v nezamestnanosti má dotknutá osoba v zmysle čl. 64 nariadenia možnosť požiadať o export priznanej dávky v nezamestnanosti do ktoréhokoľvek členského štátu Európskej únie, resp. Európskeho združenia voľného obchodu, t.j. aj na územie Slovenskej republiky. Ak nezamestnaný nevyužije možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte posledného zamestnania a požiada o dávku v nezamestnanosti v inom členskom štáte, tento členský štát je v zmysle koordinačných predpisov povinný skúmať, či je možné dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú v zahraničí zohľadniť v konaní o nároku na dávku v nezamestnanosti. Takúto dobu je možné zohľadniť len podľa čl. 65 základného nariadenia, t.j. v prípade zachovania pevných väzieb v členskom štáte, v ktorom si dotknutá osoba uplatňuje nárok na dávku v nezamestnanosti.

7. K odvolacej námietke o neúplnosti zistenia skutkového stavu žalovaný uviedol, že jednak je námietka bližšie nešpecifikovaná, jednak žalobca v rámci prvostupňového konania ani v odvolaní nenavrhol na zistenie skutkového stavu veci vykonať žiadne ďalšie dôkazy. Dňa 03.07.2019 bol podrobne vypočutý zamestnancami správneho orgánu, bolo mu umožnené uviesť všetky skutočnosti, o ktorých sa domnieva, že môžu byť významné pri posudzovaní jeho centra záujmov počas pobytu vo Švajčiarsku. Žalovaný skonštatoval, že na všetky skutočnosti zistené v konaní o žalobcovom nároku na dávku v nezamestnanosti sa prihliadlo a preto zistenie skutkového stavu žalovaný ako odvolací orgán považuje za úplné a presné.

8. K argumentu o tom, že žalobca má na Slovensku rodinu a priateľov, žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že v prípade rodičov je prirodzené osamostatnenie sa plnoletých detí a vytvorenie si vlastnej domácnosti, preto prítomnosť rodičov na Slovensku nepreukazuje jednoznačne zachovanie bydliska dotknutej osoby na Slovensku počas pobytu v zahraničí. Žalovaný odkázal na rozhodnutie Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2 zo dňa 12.06.2009, podľa ktorého by nebolo prijateľné, ak by sa príliš širokým výkladom pojmu „bydlisko“ mala rozšíriť oblasť uplatnenia čl. 65 základného nariadenia tak, aby zahŕňala všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte a ktoré nechali svoje rodiny v krajine pôvodu. K argumentu o vlastníctve pozemku na Slovensku a hradeniu poplatkov spojených s týmto vlastníctvom žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že ide o nehnuteľnosť, ktorú nie je možné využívať na bývanie. Počas pravidelných návratov na Slovensko žalobca býval v spoločnej domácnosti s rodičmi, z čoho by bolo možné usúdiť, že na Slovensku mal pomerne stabilnú bytovú situáciu. Uvedené je však potrebné vyhodnotiť komplexne v porovnaní s bytovou situáciou vo Švajčiarsku, kde býval v podnájme, ale aj s ostatnými skutočnosťami, ktorými sú dlhodobá prítomnosť na území Švajčiarska, orientácia na švajčiarsky pracovný trh, poberanie sociálnych dávok podľa švajčiarskych právnych predpisov, a preto bytová situácia na Slovensku jednoznačným spôsobom nepreukazuje zachovanie bydliska žalobcu na Slovensku. Ku skutočnosti, že žalobca využíval pre poskytovanie zdravotnej starostlivosti služby slovenských lekárov, žalovaný uviedol, že ide o pomerne častý jav pri osobách vykonávajúcich zárobkovú činnosť v zahraničí, motivovanú jednak finančnými dôvodmi, jednak jazykovou bariérou, pokiaľ ide o komunikáciu špecifickej jazykovej terminológie v cudzom jazyku. Na podporu argumentácie poukázal žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia aj na početnú judikatúru správnych súdov k spornej otázke uvedením spisových značiek rozsudkov správnych súdov.

Argumentácia žalobcu

9. Žalobca v správnej žalobe zopakoval argumenty a skutočnosti, ktoré predkladal už v správnom konaní. Zdôraznil, že povaha jeho zárobkovej činnosti na území Švajčiarska mala iba prechodný charakter s cieľom zabezpečiť peňažné prostriedky najmä pre výstavbu rodinného domu na pozemku v jeho vlastníctve. Centrum žalobcových záujmov zostalo na území Slovenskej republiky, čo malo vyplývať aj z toho, že:

- žalobca má na území Slovenskej republiky svoju najbližšiu rodinu a svojich priateľov,

- v mieste svojho bydliska vlastní pozemok, nadobudnutý v roku 2008, na ktorom už odo dňa kúpy plánuje výstavbu,

- na územie Slovenskej republiky sa žalobca pravidelne vracal ako počas dovolenky, tak aj počas prerušenia doby poistenia v nezamestnanosti (medzi jednotlivými pracovnými pomermi)

- na území Slovenskej republiky má svojho zmluvného všeobecného lekára,

- na území Slovenskej republiky má svojho ošetrujúceho zubného lekára,

- na území Slovenskej republiky si plní daňovú povinnosť - daň z nehnuteľnosti a platí aj poplatok za komunálny odpad,

- okrem pracovného pomeru trvajúceho od 07.06.2015 do 31.10.2016 boli všetky ďalšie štyri pracovné pomery uzatvorené na dobu určitú,

- na území Švajčiarskej konfederácie žalobca nevlastní žiadnu nehnuteľnosť, pričom počas obdobia výkonu práce býval v podnájme, a to na dvoch rôznych miestach,

- na území Slovenskej republiky má žalobca po celý čas evidovaný aj svoj trvalý pobyt.

10. Podľa žalobcu správne orgány vyššie uvedené skutočnosti jednak nesprávne posúdili a následne nesprávne aplikovali základné nariadenie a Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009 (ďalej aj „vykonávacie nariadenie“). Osobitne žalobca poukázal na skutočnosť, že v konaní pred správnym orgánom nebolo zistené stanovisko príslušnej inštitúcie Švajčiarska. Na základe odvolacej

námietky žalobcu síce žalovaný správny orgán dňa 29.10.2019 rozhodnutím prerušil konanie za účelom zistenia vyjadrenia švajčiarskej inštitúcie, avšak neskôr v merite veci rozhodol aj bez takéhoto vyjadrenia, keď v odôvodnení uviedol nasledovné: „Nakoľko príslušná švajčiarska inštitúcia nevyvrátila ani nerozporovala voči záverom Sociálnej poisťovne, ústredie, vo veci posúdenia bydliska navrhovateľa, možno vyvodiť, že s takýmto posúdením súhlasí, a teda že aj podľa názoru tejto inštitúcie mal navrhovateľ v čase výkonu zárobkovej činnosti v Švajčiarsku bydlisko na tomto území.“

11. V nadväznosti na uvedené žalobca pripomenul, že nielen v konaní o priznanie nároku na dávku sociálneho poistenia, ale všeobecne v právnom prostredí nemožno nečinnosť (pasivitu) iného subjektu považovať za jeho konkludentný súhlas, ako to urobil žalovaný správny orgán pri zisťovaní názoru švajčiarskej inštitúcie. Ak žalovaný nevedel z akéhokoľvek dôvodu zistiť stanovisko švajčiarskej inštitúcie, mal pri riešení predbežnej otázky rozhodnúť v prospech žalobcu. Keďže žalobca zotrval na svojom nesúhlase s názorom žalovaného o tom, že v konaní nebolo preukázané zachovanie centra záujmov na území Slovenskej republiky, stanovisko švajčiarskej inštitúcie by ani nebolo potrebné, ak by žalovaný správne posúdil všetky listiny a skutočnosti, ktoré v správnom konaní predkladal a uvádzal žalobca.

12. Žalobca osobitne poukázal na čl. 11 vykonávacieho nariadenia označený ako „Spôsob určenia bydliska“, v zmysle ktorého (ods. 2) „Ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.“ Citované ustanovenie podporuje argumentáciu žalobcu. Ak teda v administratívnom konaní z akéhokoľvek dôvodu nedôjde k dohode medzi inštitúciami, je potrebné zohľadniť úmysel žiadateľa o dávku a rozhodnúť v jeho prospech, nie v jeho neprospech, ako to urobil žalovaný.

Argumentácia žalovaného

13. K správnej žalobe sa na výzvu správneho súdu písomne vyjadril žalovaný. Vo vyjadrení k správnej žalobe zotrval na argumentačných pozíciách napadnutého rozhodnutia. Správnu žalobu ako nedôvodnú navrhol zamietnuť, pričom požiadal správny súd, aby vec prejednal na pojednávaní. K vlastníctvu pozemku na území Slovenskej republiky ako jednému z dôkazov preukazujúcich zachovanie bydliska na Slovensku žalovaný doplnil, že pasívne vlastníctvo nehnuteľnosti nemôže byť akceptované ako najrozhodujúcejšia skutočnosť bez akýchkoľvek pochybností preukazujúca zachovanie bydliska dotknutej osoby na Slovensku, nakoľko tu nie je možné identifikovať jednoznačný prejav vôle smerujúci k zabezpečeniu bytovej situácie pre nemožnosť preukázať, či nadobudnutie vlastníctva k pozemku bolo v čase jeho realizácie motivované zabezpečením si vlastného bývania alebo bolo zamýšľané ako investícia s tým, že nehnuteľnosť sa neskôr predá za lepšiu cenu. Pokiaľ ide o platenie poplatkov a daní súvisiacich s vlastníctvom nehnuteľnosti alebo evidovaným trvalým pobytom na území Slovenska, žalovaný pripomenul, že pre uvedené úkony nie je nevyhnutná fyzická prítomnosť osoby v mieste platenia poplatkov a daní. Za podstatnú skutočnosť odôvodňujúcu úvahy správnych orgánov žalovaný označil fakt, že žalobca sa na území Švajčiarska zdržiaval v rozmedzí rokov 2007 až 2019 viac ako 12 rokov, vykonával tu rôzne sezónne zamestnania trvajúce prevažnú časť roka počas letnej a zimnej sezóny. Na území Švajčiarska sa väčšinou zdržiaval aj medzi obdobiami jednotlivých sezónnych pracovných úväzkov a poberal dávku v nezamestnanosti podľa švajčiarskych právnych predpisov. Hoci jeho zárobková činnosť vo Švajčiarsku spočívala na sezónnych zamestnaniach, išlo u žalobcu o takú formu zamestnania, ktorá mu zjavne vyhovovala, čiže u neho napriek obdobiam nezamestnanosti medzi jednotlivými pracovnými úväzkami možno uvažovať o stabilnej a opakovane potvrdzovanej orientácii na švajčiarsky pracovný trh.

14. K žalobnej námietke, že žalovaný nevyčkal na stanovisko príslušnej švajčiarskej inštitúcie, žalovaný uviedol, že dňa 19.12.2019 žalovaný urgoval príslušnú švajčiarsku inštitúciu vo veci určenia bydliska žalobcu počas jeho zamestnania na území Švajčiarska, pričom v tejto urgencii žalovaný výslovne uviedol, že ak príslušná švajčiarska inštitúcia nesúhlasí s úsudkom žalovaného, že bydlisko žalobcu bolo v predmetnom období na území Švajčiarska, nech voči uvedenému vznesie námietky do 31.01.2020. Do doručenia druhostupňového rozhodnutia ako do dňa spisovania vyjadrenia žalovaného k žalobe nebolo zo strany príslušnej švajčiarskej inštitúcie doručené žiadne vyjadrenie k otázke posúdenia bydliska žalobcu, z čoho podľa žalovaného možno usúdiť, že príslušná švajčiarska inštitúcia nevyvrátila ani

nerozporovala voči záverom žalovaného vo veci posúdenia bydliska žalobcu, na vyjadrenie jej bol ponechaný dostatočne dlhý čas, aby v prípade nesúhlasu s posúdením žalobcovho bydliska podala voči stanovisku žalovaného námietky. Podľa názoru žalovaného je možné z takéhoto postoja príslušnej švajčiarskej inštitúcie vyvodiť, že s posúdením bydliska žalobcu súhlasí a teda že aj podľa názoru tejto inštitúcie mal žalobca v čase výkonu zárobkovej činnosti vo Švajčiarsku bydlisko na tomto území.

15. Žalovaný v nadväznosti na posudzovanie úmyslu dotknutej osoby zachovať si bydlisko na území Slovenskej republiky dal správnemu súdu do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 21.10.2018, v ktorom sa kasačný súd vyjadril, že „... otázka bydliska je koncipovaná ako otázka faktická, ktorá je objektivizovaná až do tej miery, že niekedy ani úmysel (počiatočný alebo i trvajúci) a snaha dotknutej osoby nestačia na zachovanie bydliska v krajine pôvodu. Na tieto účely nie je rozhodujúca na prvom mieste citová väzba k svojmu rodisku či rodičom, ani viac si menej určitý plán raz v budúcnosti sa opäť presťahovať do krajiny pôvodu, ale skutočné bydlisko, teda miesto, kde osoba zvyčajne býva (čl. 1 písm. j) základného nariadenia).“

Konanie na správnom súde

16. Podľa (ďalej len „“) každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy, alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

17. Podľa ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

18. Podľa správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak

a) bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu, b) ho vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený, c) vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, d) je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, e) zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, f) skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, g) došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.

19. Krajský súd v Trenčíne ako vecne a miestne príslušný správny súd preskúmal správnou žalobou napadnuté rozhodnutie a postup žalovaného nielen v rozsahu a z dôvodov uvedených v správnej žalobe, vychádzajúc zo skutkového stavu v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia. Po zistení, že žaloba bola podaná oprávnenou osobou, v zákonnej lehote a proti rozhodnutiu, ktoré je priamo zo zákona spôsobilým predmetom súdneho prieskumu v rámci správneho súdnictva, súc vedený legislatívnym imperatívom, aby správnu žalobu fyzickej osoby v sociálnych veciach posudzoval neformálne, nariadil na prejednanie veci pojednávanie, nakoľko o to požiadal žalovaný. Na pojednávaní zotrvali účastníci konania na svojich už skôr písomne prezentovaných stanoviskách a argumentačných pozíciách.

Relevantná právna úprava a právne posúdenie veci správnym súdom

20. Podľa § 195 ods. 1 zákona o sociálnom poistení organizačná zložka Sociálnej poisťovne pred vydaním rozhodnutia postupuje tak, aby presne a úplne zistila skutočný stav veci, a na ten účel obstará potrebné podklady na rozhodnutie.

21. Podľa § 195 ods. 2 zákona o sociálnom poistení podkladom na rozhodnutie sú najmä podania, návrhy a vyjadrenia účastníkov konania, dôkazy, čestné vyhlásenia, ako aj skutočnosti všeobecne známe alebo známe organizačnej zložke Sociálnej poisťovne z jej činnosti.

22. Podľa § 13 ods. 5 zákona o sociálnom poistení z poistenia v nezamestnanosti sa za podmienok ustanovených týmto zákonom poskytuje dávka v nezamestnanosti.

23. Podľa § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení poistenec má nárok na dávku v nezamestnanosti, ak v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky.

24. Podľa § 104 ods. 6 zákona o sociálnom poistení rok poistenia v nezamestnanosti je 365 dní poistenia v nezamestnanosti.

25. Podľa čl. 1 písm. j) základného nariadenia na účely tohto nariadenia "bydlisko" znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva.

26. Podľa čl. 61 ods. 1 základného nariadenia príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu zohľadní doby poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia, vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.

27. Podľa čl. 61 ods. 2 základného nariadenia s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5 písm. a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky:

- doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia,

- doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo

- doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej činnosti.

28. Podľa čl. 65 ods. 2 základného nariadenia úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydliska v členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydliska v tomto štáte, alebo sa vráti do tohto štátu, má byť k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Bez toho, aby bol dotknutý článok 64, úplne nezamestnaná osoba môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb zamestnanosti členského štátu, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba.

29. Podľa čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia nezamestnaná osoba uvedená v prvej a druhej vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska.

30. Podľa čl. 11 ods. 1 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16.09.2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej aj ,,vykonávacie nariadenie“) ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať: a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov, b) situáciu dotknutej osoby vrátane:

- povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy,

- jej rodinného stavu a rodinných väzieb;

- vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti;

- v prípade študentov zdroja ich príjmov;

- jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná;

- členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.

31. Podľa čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami, na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.

32. Predmetom súdneho prieskumu je správnou žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného č. XXXXX- X/XXXX-BA zo dňa 14.02.2020, potvrdzujúce rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Prievidza, č. XXXX/XXXX-PD-DvN zo dňa 11.07.2019, ktorým pobočka deklarovala, že žalobca podľa o sociálnom poistení a podľa čl. 61 nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 Z.z. o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia nemá nárok na dávku v nezamestnanosti.

33. Spornou otázkou v administratívnom konaní ako aj konaní pred správnym súdom sa v podstate stala otázka, či bydlisko žalobcu počas jeho posledného zamestnania vo Švajčiarsku je alebo nie je možné považovať na území Slovenskej republiky za zachované pre účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 základného neriadenia.

34. Podľa pravidla obsiahnutého v čl. 61 ods. 1 a 2 základného nariadenia sa doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu Európskej únie zohľadnia, ako keby boli dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov v prípade, že daná osoba bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov. Z dôvodu, že žalobca takto doby poistenia podľa slovenských právnych predpisov bezprostredne pred jeho zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol, bolo potrebné posúdiť, či sa doby poistenia získané vo Švajčiarsku môžu zohľadniť podľa čl. 65 ods. 5 písm. a) základného nariadenia, ktoré predstavuje výnimku z uvedeného základného pravidla, a podľa ktorého by žalobca poberal dávky v súlade s právnymi predpismi Slovenskej republiky, ako keby sa na neho tieto predpisy vzťahovali počas jeho poslednej činnosti zamestnanca a to v prípade, ak si na území Slovenskej republiky zachoval bydlisko.

35. V zmysle koordinačných nariadení pojem ,,bydlisko“ je potrebné chápať v širších súvislostiach ako miesto, kde sa fyzická osoba trvalejšie zdržuje, kde je centrum jej záujmov, kde trávi čas v mimopracovnom čase. Ide o miesto, kde osoba zvyčajne býva, no na posúdenie bydliska je dôležitá aj rodinná situácia a rodinné väzby dotknutej osoby, stabilita jej bytovej situácie či vykonávanie akejkoľvek nezárobkovej činnosti. Na posúdenie bydliska je dôležitá aj povaha vykonávanej zárobkovej činnosti vo vzťahu k jej trvalosti, stabilite a dĺžke trvania. Kritériá pre spôsob určenia bydliska sú stanovené v článku 11 vykonávacieho nariadenia. Týmito sa určuje bydlisko nielen v prípade rozdielnych stanovísk inštitúcií pri určení bydliska osoby, ale ide o kritériá, z ktorých vychádzal aj žalovaný. Pomôckou pre aplikáciu čl. 11 vykonávacieho nariadenia v spojení s čl. 65 ods. 2 základného nariadenia je Rozhodnutie Správnej komisie pre koordináciu systému sociálneho zabezpečenia č. U2 z 12.06.2009 o rozsahu pôsobnosti článku 65 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 týkajúceho sa práv na dávky v nezamestnanosti úplne nezamestnaných osôb, ktoré nie sú cezhraničnými pracovníkmi a ktoré mali počas svojho posledného obdobia zamestnanosti alebo samostatnej zárobkovej činnosti bydlisko na území iného členského štátu, ako je príslušný členský štát (text dostupný v Úradnom vestníku Európske únie C 106/43 zo dňa 24.04.2010): „Podľa článku 65 ods. 5 nariadenia (ES) č. 883/2004 sa zodpovednosť za platbu dávok prenáša z príslušného štátu na štát bydliska v prípade, že príslušná osoba sa dá k dispozícii službám zamestnanosti štátu bydliska. Hoci takéto riešenie je v súčasnosti prijateľné v prípade cezhraničných pracovníkov a určitých kategórií pracovníkov, ktorí udržiavajú úzke spojenia aj so svojimi krajinami pôvodu, už by viac nebolo prijateľné, ak by sa príliš širokým výkladom pojmu „bydlisko“ mala rozšíriť oblasť uplatnenia článku 65 nariadenia (ES) č. 883/2004 tak, aby zahŕňala všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu.“

36. Správny súd dospel preskúmaním veci k záveru, že v posudzovanej veci si správne orgány zabezpečili dostatok dôkazov na posúdenie spornej otázky, dôkazy náležite vyhodnotili a na ustálený skutkový stav správne aplikovali príslušné ustanovenia zákona o sociálnom poistení, základného nariadenia ako aj vykonávacieho nariadenia. Záver, že nie je možné považovať bydlisko žalobcu počas

jeho zamestnania vo Švajčiarsku za zachované na území Slovenskej republiky, má oporu vo vykonanom dokazovaní, ktoré správny súd pre správnymi orgánmi učinený rezultát považuje za dostatočné. Správny súd v napadnutom rozhodnutí nezistil právne pochybenia ani logické nesprávnosti a ani inú vadu konania, ktorá by mala vplyv na jeho zákonnosť. V tomto kontexte správny súd považuje napadnuté rozhodnutie za argumentačne zrozumiteľné a dostatočne odôvodnené citáciou konkrétnych ustanovení právnych predpisov a ich následným výkladom. Žalovaný sa v ňom tiež vyporiadal s odvolacími námietkami žalobcu.

37. Správny súd poukazuje na vlastnú rozhodovaciu činnosť, konkrétne rozsudky sp. zn. zo dňa 20.08.2019, sp. zn. zo dňa 06.06.2019 a sp. zn. zo dňa 27.11.2019, ako aj na závery rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 30.01.2018, podľa ktorého skutočnosti ako platenie nájomného za byt na Slovensku, trávenie dovoleniek na území Slovenska, vedenie bankového účtu na území Slovenska či stavebné sporenie založené na Slovensku, nemusia ani vo svojom súhrne viesť k záveru o tom, že väzby dotknutej osoby na území Slovenskej republiky je možné považovať za zachované do tej miery, aby bolo možné konštatovať, že si tu dotknutá osoba zachovala svoje bydlisko. V tejto súvislosti možno poukázať aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 13.12.2017, z ktorého možno odvodiť podobne reštriktívny výkladový prístup k otázke zachovania si bydliska na Slovensku. Taktiež rozsudky správnych súdov, na ktoré vo svojej argumentácii poukázal žalovaný, podporujú reštriktívny prístup k aplikácii európskych aj domácich právnych noriem týkajúcich sa spornej otázky.

38. K žalobnej námietke, že žalovaný nevyčkal na stanovisko dopytovanej švajčiarskej inštitúcie, správny súd uvádza, že pre posúdenie spornej otázky nebol a nie je relevantný právny názor príslušnej švajčiarskej inštitúcie, keďže vyhodnotenie dôkazov vykonáva správny orgán. Pri dožiadaní príslušnej švajčiarskej inštitúcie totiž nešlo o získavanie dôkazu alebo dôkazného prostriedku, ale iba o získanie ďalšieho právneho názoru na skutočnosti, ktorých vyhodnotenie prináležalo výlučne slovenským správnym orgánom, keďže ony viedli správne konanie vo veci priznania nároku na dávku v nezamestnanosti. Preto ak žalovaný nevyčkal na stanovisko príslušnej švajčiarskej inštitúcie, nedopustil sa procesného pochybenia takej relevancie, aby ho bolo možné subsumovať pod vadu predvídanú ustanovením .

39. Hoci mal žalobca na území Slovenskej republiky rodičov, ktorých navštevoval a pozemok, za ktorý platil daň a tiež platil poplatok za odpad, ide o skutočnosti, s ktorými Rozhodnutie Správnej komisie pre koordináciu systému sociálneho zabezpečenia U2 z 12.06.2009 priamo počíta, avšak nepriznáva im relevanciu v smere preukazujúcom udržanie dostatočných väzieb na domovský štát, keď uvádza, že už by viac nebolo prijateľné, ak by sa príliš širokým výkladom pojmu „bydlisko“ mala rozšíriť oblasť uplatnenia článku 65 nariadenia (ES) č. 883/2004 tak, aby zahŕňala všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v členskom štáte a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu.“ Opakovane vykonávané zamestnanie vo Švajčiarsku, dĺžka pobytu mimo územia Slovenskej republiky v tej istej krajine, sú tými skutočnosťami, ktoré z hľadiska argumentačnej relevancie odsúvajú na vedľajšiu koľaj argumenty použité žalobcom v správnom konaní a podporené ním predloženými dôkazmi. Okrem toho, ako to už vyjadril aj žalovaný, u dospelých osôb sa počíta s prirodzeným sociálnym javom osamostatnenia sa od rodičov, pričom ak aj dospelé deti trvalo usadené v zahraničí niekoľkokrát do roka navštívia svojich rodičov na Slovensku, strávia s nimi voľný čas alebo dovolenku, neznamená to bez ďalšieho, že nemajú po uplynutí týchto kratších časových úsekov dlhodobý záujem v zahraničí zotrvať.

40. Ak by v prípade žalobcu mu bola priznaná dávka v nezamestnanosti na Slovensku, nezodpovedalo by to účelu sledovanému základným nariadením, ktorým je rovnomerné a spravodlivé rozdeľovanie finančných nákladov medzi inštitúciami prijímajúcimi poistné a následne medzi inštitúciami vyplácajúcimi dávky. Účelom čl. 61 ods. 2 základného nariadenia je podporiť hľadanie práce v tom členskom štáte, v ktorom dotknutá osoba bezprostredne predtým platila príspevky na poistenie v nezamestnanosti a zároveň aj to, aby tento štát niesol bremeno výplaty dávok v nezamestnanosti. V zmysle koordinačných predpisov platí, že pri skončení výkonu zárobkovej činnosti by si nezamestnaní mali uplatňovať nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte, v ktorom práve skončili zamestnanie. Žiadosť sa potom posudzuje podľa právnych predpisov príslušnej krajiny. Nesplnenie podmienok na vznik nároku na dávku v nezamestnanosti v jednom štáte nezakladá automaticky nárok na priznanie dávky v inom členskom štáte Európskej únie.

41. S poukazom na uvedené úvahy je zrejmé, že námietky, ktoré žalobca uviedol v správnej žalobe, neboli spôsobilé privodiť mu úspech v konaní a preto správny súd žalobu ako nedôvodnú podľa zamietol.

42. O trovách konania správny súd rozhodol podľa tak, že úspešnému žalovanému náhradu trov konania nepriznal, nakoľko mu žiadne trovy v súdnom konaní nevznikli.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote jedného mesiaca odo dňa doručenia tohto rozsudku na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Trenčíne.

V kasačnej sťažnosti je potrebné uviesť všeobecné náležitosti podania podľa , t.j. ktorému správnemu súdu je podanie určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Kasačnú sťažnosť možno podľa odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa a , c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.