Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_21C-41-2018.pdf
PDF · 115.96 KB
Case nature
Area
Subarea
21C/41/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava I sudkyňou JUDr. Silviou Rovňánkovou v právnej veci žalobcu: Y. Á., B.. XX.XX.XXXX, X. S. XXC, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom vnútra SR, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, o zaplatenie sumy vo výške 6.176,18 eur, takto
rozhodol:
I. Súd konanie v časti uplatneného nároku vo výške 1.919,48 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 1.919,48 eur od 12.06.2020 do zaplatenia z a s t a v u j e .
II. Vo zvyšnej časti žalobu z a m i e t a .
III. Žalovanému sa nárok na náhradu trov súdneho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Žalobou, doručenou súdu dňa 06.07.2018, sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 6.176,18 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 6.176,18 eur od 11.05.2018 do zaplatenia, ako aj náhrady trov konania, titulom škody spôsobenej neplatným skončením služobného pomeru. 2. Svoj nárok odôvodnil tým, že žalobca bol personálnym rozkazom č. 1608, naposledy služobne zaradený v stálej štátnej službe vo funkcii referent pohotovostnej motorizovanej jednotky Policajného zboru Bratislava, odbor poriadkovej polície Krajského riaditeľstva Policajného zboru ku dňu 22.12.2010 prepustený zo služobného pomeru. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom bolo rozhodnuté rozhodnutím žalovaného č. SLSV-PS-PK-31/2011 zo dňa 08.04.2011, ktorým žalovaný odvolanie zamietol a personálny rozkaz potvrdil. Voči tomuto rozhodnutiu podal žalobca žalobu na Krajský súd v Bratislave, konanie bolo vedené pod spisovou značkou 2S/86/2011. O žalobe Krajský súd v Bratislave rozhodol rozsudkom zo dňa 30.05.2012 tak, že preskúmavané rozhodnutie zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Proti tomuto rozhodnutiu sa žalovaný odvolal. O odvolaní rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 25.09.2013, sp. zn. 6Sžo/48/2012 tak, že rozsudok krajského súdu potvrdil. Dňa 25.08.2014 žalovaný vydal rozhodnutie KM-OLV-33/2014/ OPK, ktorým zamietol odvolanie žalobcu proti personálnemu rozkazu riaditeľa Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave č. 1608 zo dňa 21.12.2010 a personálny rozkaz potvrdil. Žalobca podal dňa 27.10.2014 žalobu na Krajský súd v Bratislave, konanie bolo vedené pod spisovou značkou 1S/228/2014. Krajský súd v Bratislave rozhodol rozsudkom zo dňa 08.10.2015 tak, že preskúmavané rozhodnutie zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Proti tomuto rozhodnutiu sa žalovaný odvolal. O odvolaní rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 25.10.2016, sp. zn. 8Sžo/285/2015 tak, že rozsudok krajského súdu potvrdil. Personálnym rozkazom riaditeľa Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave č. 1108 zo dňa 23.11.2016 bol žalobca dňom 24.11.2016 zaradený do pôvodnej funkcie a žalobcovi bol za čas neplatného skončenia služobného pomeru, t. j. od
22.12.2010 do 23.11.2016 priznaný služobný príjem, ktorý mu patril v čase pred neplatným skončením služobného pomeru. 3. Žalobca počas trvania služobného pomeru uzatvoril dňa 28.01.2010 so Slovenskou sporiteľňou, a.s. zmluvu o splátkovom úvere č. 0634456456, na základe ktorej mu bol poskytnutý úver vo výške 11.500,- eur, ktorý sa zaviazal splácať v pravidelných mesačných splátkach od 12.02.2010 vo výške 198,80 eur s konečnou splatnosťou úveru 12.01.2020. Žalobca hradil splátky pravidelne, až do dňa 12.08.2013, kedy sa z dôvodu neplatne skončeného služobného pomeru a naň nadväzujúcich prebiehajúcich konaní dostal do platobnej neschopnosti a úver prestal splácať. Okresný súd Bratislava II platobným rozkazom zo dňa 18.11.2018 pod sp. zn. 32Ro/2439/2014, právoplatným a vykonateľným dňa 28.12.2014, zaviazal žalobcu na úhradu nároku vyčísleného v predmetnom konaní, ktorý však žalobca nevedel splniť a v súčasnosti je v súvislosti s touto pohľadávkou vedené exekučné konanie pod sp. zn. EX 662/16. Žalobca má zato, že vymáhanie príslušenstva pohľadávky spolu s príslušnými trovami konania je zapríčinené neplatným skončením služobného pomeru, nakoľko pokiaľ by služobný pomer nebol skončený neplatne, žalobca by nebol nútený domáhať sa svojich práv, nedostal by sa do platobnej neschopnosti a úvery by riadne splácal, nedošlo by k nútenému výkonu rozhodnutia, a teda ani k vzniku exekučného konania, ktoré ku dňu 16.02.2018 boli súdnym exekútorom vymožené od žalovaného vo výške 3.168,- eur. 4. Žalobca počas trvania služobného pomeru uzatvoril dňa 28.01.2010 so Slovenskou sporiteľňou, a. s. taktiež zmluvu o osobnom účte. Z predmetného zmluvného vzťahu však vznikol žalobcovi počas doby trvania neplatne skončeného služobného pomeru žalobcu záväzok voči Slovenskej sporiteľni, a. s., ktorý bol dňa 29.10.2014 postúpený na základe zmluvy o postúpení pohľadávok spoločnosti KRUK Česká a Slovenská republika, s.r.o., ktorý k uvedenému dňu predstavoval sumu vo výške 5.326,79 eur; uvedená suma bola až do jej riadneho zaplatenia úročená a dňa 13.12.2016 vykonal žalobca úhradu predmetného záväzku vo výške 5.731,- eur. Žalobca má zato, že vymáhanie pohľadávky spolu s príslušenstvom je zapríčinené neplatne skončeným služobným pomerom. 5. Počas doby trvania neplatne skončeného služobného pomeru žalobcu žalobca uzatvoril so spoločnosťou UNIQA zmluvu o povinnom zmluvnom poistení na motorové vozidlo so stanovenou výškou ročného poistného v sume 118,92 eur, so začiatkom doby poistenia od 22.03.2011. Žalobca používal predmetné vozidlo z dôvodu získania trvalého príjmu, pričom musel naň mať uzatvorené povinné zmluvné poistenie. V súvislosti s neplatným skončením služobného pomerom sa dostal žalobca do platobnej neschopnosti a povinné zmluvné poistenie nezaplatil. Okresný súd Bratislava II platobným rozkazom zo dňa 25.01.2016 pod sp. zn. 11C/389/2015 zaviazal žalobcu na úhradu vyčísleného nároku v predmetnom konaní, ktorý však žalobca nevedel splniť a v súčasnosti v súvislosti s touto pohľadávkou je vedené exekučné konanie pod sp. zn. EX 502/16. Žalobca má zato, že vymáhanie príslušenstva pohľadávky spolu s príslušnými trovami je zapríčinené neplatne skončeným služobným pomerom. 6. Počas doby trvania neplatne skončeného služobného pomeru žalobca bol nútený uzatvoriť dňa 15.07.2014 s Ing. Andreou Dudáškovou zmluvu o pôžičke na sumu vo výške 3.000,- eur, pohľadávku sa zaviazal zaplatiť do 15.12.2014. Z dôvodu platobnej neschopnosti spôsobenej neplatne skončeným pracovným pomerom, napriek splatnosti svojho dlhu a opakovaným výzvam zo strany veriteľky uhradil žalobca iba časť dlhu vo výške 680,- eur. Rozhodcovský súd Bratislava rozhodcovským rozsudkom zo dňa 02.09.2016 pod sp. zn. 7RSBA/168/2016, právoplatný dňa 12.09.2016 a vykonateľný dňa 16.09.2016, zaviazal žalobcu na úhradu vyčísleného nároku v predmetnom konaní, ktorý však žalobca nevedel splniť a v súvislosti s touto pohľadávkou je vedené exekučné konanie pod sp. zn. EX 1678/16. Žalobca má zato, že vymáhanie príslušenstva pohľadávky spolu s trovami je zapríčinené neplatne skončeným služobným pomerom. 7. Žalobca vyzval žalovaného listom zo dňa 10.05.2018 k úhrade pohľadávky z titulu nároku žalobcu na náhradu škody spôsobenej konaním žalovaného v celkovej výške 6.176,18 eur, avšak do dňa podania žaloby žalovaný predmetnú pohľadávku neuhradil. 8. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 19.11.2018 uviedol, že žalobca sa titulom zákona č. 514/2003 Z. z. domáha zaplatenia príslušenstva pohľadávok a trov konania z úverov, ktoré si žalobca zobral, pričom tvrdí, že tieto majú byť podľa neho zapríčinené neplatne skončeným služobným pomerom. Žalobca bol personálnym rozkazom riaditeľa Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave č. 1608 ku dňu 22.12.2010 prepustený zo služobného pomeru príslušníka policajného zboru. Po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov a následnom preskúmaní uvedeného personálneho rozkazu vecne a miestne príslušnými súdmi Slovenskej republiky bol žalobca personálnym rozkazom riaditeľa Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave č. 1108 zo dňa 23.11.2016 zaradený do pôvodnej funkcie dňom 24.11.2016. Súčasne bolo žalobcovi oznámené, že mu za čas neplatne skončeného služobného pomeru patrí služobný príjem, ktorý mu patril v čase pred neplatným skončením služobného pomeru. Nároky z neplatného skončenia služobného pomeru žalobcu za obdobie od 22.12.2010 do 23.11.2016
boli zo strany služobného úradu v plnej miere uhradené. Táto skutočnosť nie je medzi žalobcom a žalovaným sporná. Nakoľko nároky vzniknuté žalobcom titulom neplatného skončenia jeho služobného pomeru boli zo strany služobného úradu voči žalobcovi vyporiadané, žalobu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. je podľa žalovaného potrebné ako nedôvodnú zamietnuť. Žalovaný poukázal na to, že medzi žalobcom tvrdenou údajnou škodou v podobe príslušenstva jednotlivých pohľadávok vrátane trov konania a nezákonným rozhodnutím neexistuje priama príčinná súvislosť. Žalovaný pripustil, že štát má zákonom danú objektívnu zodpovednosť za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci za podmienok upravených zákonom č. 514/2003 Z. z., avšak nenesie objektívnu zodpovednosť za také konanie, pri ktorom si fyzická osoba dobrovoľne od súkromných subjektov požičia finančné prostriedky, ktoré následne nespláca. Zo strany žalobcu sa jednalo o dobrovoľné konanie, respektíve rozhodnutie, ktoré mu nebolo orgánom verejnej moci autoritatívne uložené žiadnym rozhodnutím, a preto za takéto konanie žalobcu štát, teda žalovaný, zodpovednosť nenesie. Medzi týmto konaním žalobcu a neplatným skončením služobného pomeru príslušníka policajného zboru neexistuje podľa žalovaného priama príčinná súvislosť. Žalobca si dokonca zobral pôžičku v čase, kedy už nebol príslušníkom policajného zboru, dňa 15.07.2014 a tiež v tom čase 22.03.2011 uzatvoril zmluvu o povinnom zmluvnom poistení. Žalovanému nie je známe, či za také dlhé obdobie neplatného skončenia služobného pomeru v trvaní takmer 6 rokov bol žalobca zamestnaný, ak nebol, na aké účely si zobral dňa 15.07.2014 pôžičku, ktorú sa navyše zaviazal splatiť jednorazovo do 15.12.2014 (do 5 mesiacov), keď nebol schopný splácať predchádzajúce úvery, z akého dôvodu žalobca nepredal motorové vozidlo, ak bol vo finančnej tiesni, ale naopak uzatvoril zmluvu o povinnom zmluvnom poistení, ktorú následne neplnil. Žalovanému sa javí ako nepravdepodobné, že by žalobca za obdobie 6 rokov neplatného skončenia služobného pomeru nebol zamestnaný alebo nemal žiaden iný zdroj príjmu, nakoľko v žalobe uvádza, že predmetné motorové vozidlo používa z dôvodu získania trvalého príjmu. Ak má žalobca zato, že ním požadovaná suma je v priamej príčinnej súvislosti s neplatným skončením služobného pomeru, akým titulom žalobca žaluje štát podľa zákona č. 514/2003 Z. z. a nie svojho zamestnávateľa, podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka o náhrade škody. V prípade, že by súd žalobu posudzoval podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka a nie podľa zákona č. 514/2003 Z.z., v takom prípade žalovaný vzniesol námietku nedostatku jeho pasívnej vecnej legitimácie, nakoľko táto mu nie je daná, keďže žalovaný nie je zamestnávateľom žalobcu a súčasne tiež žalovaný namietal, že ani v prípade posúdenia žaloby žalobcu podľa Občianskeho zákonníka tu neexistuje priama príčinná súvislosť medzi konaním zamestnávateľa a žalobcom uplatnenou sumou. Podľa žalovaného k naplneniu hmotnoprávnych podmienok daných ustanovením § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. nedošlo a ani neboli žalobcom preukázané. Rovnako nedošlo podľa žalovaného ani k naplneniu hmotnoprávnych podmienok daných ustanovením § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka a ani tie žalobcom neboli preukázané. Ani v jednom prípade žalobca podľa žalovaného neuniesol dôkazné bremeno ohľadom preukázania existencie priamej príčinnej súvislosti medzi ním tvrdeným protiprávnym konaním a ním uplatnenou sumou. Jediné nároky, ktoré vznikli žalobcovi v priamej príčinnej súvislosti s neplatným skončením jeho služobného pomeru, boli jeho platové náležitosti, ktoré služobný úrad voči žalobcovi v plnej miere uspokojil. Žalovaný mal za to, že žaloba nie je dôvodná a preto ju žiadal zamietnuť v celom rozsahu. 9. Žalobca v replike doručenej súdu dňa 11.12.2018 uviedol, že podanou žalobou sa domáha uplatneného nároku titulom zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník. Žalobca sa nedomáha zaplatenia príslušenstva pohľadávok a trov konania z úverov, ktoré si žalobca zobral, titulom zákona č. 514/2003 Z. z.. Nerozporoval skutočnosť, že mu nároky v podobe priznaného služobného príjmu, ktorý mu patril v čase pred neplatným skončením služobného pomeru z titulu neplatného skončenia služobného pomeru za obdobie od 22.12.2010 do 23.11.2016 boli zo strany služobného úradu v plnej miere uhradené. Žalobca mal za to, že podanou žalobou preukázal kumulatívne splnenie skutočností zakladajúcich predpoklady vzniku zodpovednosti žalovaného za škodu, a to protiprávny úkon žalovaného, spôsobenie škody žalobcovi a príčinnú súvislosť medzi protiprávnym úkonom žalovaného a škodou žalobcu. Protiprávny úkon žalovaného spočíva v nespornej skutočnosti, že žalovaný so žalobcom neplatne ku dňu 22.12.2010 skončil služobný pomer. Žalobca svoju nepriaznivú finančnú situáciu v danom čase bol nútený vykrývať aj prostredníctvom pôžičiek od tretích osôb, v dôsledku čoho sa dostal do platobnej neschopnosti a v dôsledku čoho mu vznikla v žalobe vyčíslená a odôvodnená škoda. Žalobca mal za to, že podanou žalobou preukázal, že protiprávne konanie žalovaného a vznik škody sú v logickom slede, teda, že protiprávne konanie žalovaného bolo príčinou a vznik škody na strane žalobcu následkom tejto príčiny, pričom vzťah príčiny v podobe protiprávneho konania žalovaného a následku v podobe vzniku škody na strane žalobcu je priamy. Škoda, ktorá vznikla žalobcovi, spočíva v majetkovej ujme, pričom túto škodu jednoznačne vyvolalo protiprávne konanie žalovaného, keďže žalobca všetky svoje finančné záväzky počas doby trvania pracovného pomeru do
momentu jeho neplatného skončenia dokázal vždy riadne a včas plniť, pričom platobná neschopnosť žalobcu sa naplno prejavila následne, počas trvania neplatne skončeného pracovného pomeru, a to na základe skutočností uvedených v žalobe. Žalovaným vznesenú námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie považoval žalobca za nedôvodnú, nakoľko žalobca žaluje žalovaného titulom zodpovednosti za škodu podľa ustanovenia § 420 Občianskeho zákonníka v zmysle, ktorého „každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti“. V dôsledku personálneho rozkazu č. 1608, ktorým bol nezákonne prepustený zo služobného pomeru príslušníka policajného zboru, ktorá nezákonnosť bola preukázaná aj v konaniach iniciovaných žalobcom na príslušných súdoch, vznikla mu škoda uplatnená žalobou, za spôsobenie ktorej je zodpovedný žalovaný a na podanej žalobe preto žalobca trvá v celom rozsahu. 10. V duplike zo dňa 08.02.2019 žalovaný poukázal na argumentáciu žalobcu uvedenú v replike, že sa podanou žalobou domáha zaplatenia sumy vo výške 6.176,18 eur s príslušenstvom titulom zodpovednosti za škodu podľa ustanovenia § 420 Občianskeho zákonníka. Personálny rozkaz, na ktorý žalobca v žalobe poukazuje, bol vydaný jeho zamestnávateľom. S poukazom na uvedené mal žalovaný za to, že žalobca sa domáha náhrady škody od svojho zamestnávateľa. Zamestnávateľom žalobcu je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Uvedené preukazuje ustanovenie § 4 písm. a) a b) zákona č. 73/1998 Z.z., z ktorého vyplýva, že služobným úradom policajta je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Žalobca ako žalovaného označil Slovenskú republiku - Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Na základe uvedeného je zrejmé, že Slovenská republika nie je pasívne vecne legitimovaná byť subjektom tohto sporu. Žalovaný namieta nedostatok svojej pasívnej vecnej legitimácie z dôvodu, že táto mu nie je daná, pretože služobným úradom žalobcu je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky a nie štát. Uvedené podporuje aj samotná skutočnosť, že pri preskúmaní personálneho rozkazu žalobca žaloval svojho zamestnávateľa, teda Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky a nie štát. Ďalej žalovaný opakovane namietol, že v priamej príčinnej súvislosti s neplatným skončením služobného pomeru žalobcu sú len jeho platové náležitosti, ktoré už služobný úrad voči žalobcovi v plnej miere uspokojil. Tvrdenia žalobcu o tom, že ak by nebol skončený jeho služobný pomer neplatne, do platobnej neschopnosti by sa nedostal, považoval žalovaný za účelové. Evidentne by zhodná situácia nastala aj v prípade platného skončenia jeho služobného pomeru, teda ak by ku skončeniu platobného pomeru došlo platne, zákonne, je podľa žalovaného evidentné, že aj v takom prípade by sa žalobca dostal do rovnaký situácie - platobnej neschopnosti. Z uvedeného dôvodu mal žalovaný za to, že jeho námietka neexistencie priamej príčinnej súvislosti medzi neplatným skončením služobného pomeru žalobcu a úvermi, ktoré si nabral, je plne dôvodná. Žalovaný mal zato, že ani replikou žalobca nepreukázal pasívnu vecnú legitimáciu štátu na strane žalovaného. Súčasne nepreukázal ani vznik priamej príčinnej súvislosti medzi neplatným skončením služobného pomeru a žalobcom uplatnenou sumou. Žalovaný poukázal aj na ustanovenie § 405 Občianskeho zákonníka, kedy sám žalobca bol povinný počínať si tak, aby si nespôsobil škodu na svojom majetku. 11. Žalobca podaním zo dňa 05.03.2019 „opravil žalobu v časti označenia žalovaného“ tak, že „pôvodné označenie žalovaného opravuje a dopĺňa nasledovným označením: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, 812 72 Bratislava“. Opravu v časti označenia žalovaného odôvodnil logickým rozporom medzi skutkovým a právnym odôvodnením podaného návrhu, ktorým žalobca uplatňuje nárok zo zodpovednosti za škodu spôsobenú konaním žalovaného podľa ustanovenia § 420 Občianskeho zákonníka, pričom ako vyplýva z podaného návrhu, škoda spôsobená žalobcovi nebola spôsobená konaním žalovaného ako orgánu štátu v dôsledku jeho nesprávneho úradného postupu. Pre vylúčenie akýchkoľvek pochybností žalobca nevyvodil svoj nárok voči žalovanému zo zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a preto bolo potrebné pôvodné označenie žalovaného opraviť a doplniť vyššie uvedeným označením. 12. Takýto postup žalovaný namietol vo svojej reakcii zo dňa 04.07.2019 na návrh žalobcu o opravu žalovaného, považoval ho za nesprávny a mal za to, že takýmto podaním nedochádza k oprave strany sporu na strane žalovaného, ale k vstupu nového účastníka do konania. Uviedol, že takýto postup podľa žalovaného Civilný sporový poriadok nepripúšťa, nakoľko týmto úkonom sa nevykonala zmena zrejmej nesprávnosti v označení žalovanej strany, ale k návrhu na pristúpenie ďalšieho subjektu na strane žalovaného podľa § 79 CSP. Ak má žalobca za to, že žaloval nesprávny subjekt, má možnosť s poukazom na ustanovenie § 79 CSP podať návrh na pristúpenie ďalšieho subjektu do konania a následne zobrať žalobu voči súčasnému žalovanému v celom rozsahu späť. 13. Žalobca sa vo svojom podaní zo dňa 20.03.2019 nestotožnil s právnym názorom žalovaného, majúc za to, že procesný postup súdu je determinovaný podaním žalobcu zo dňa 05.03.2019, z ktorého je zrejmé správne označenie žalovaného. Postup, ktorý žalovaný navrhol, nie je podľa názoru žalobcu s prihliadnutím na okolnosti prejednávanej veci dôvodný, nakoľko žalobca pristúpenie ďalšieho
subjektu do konania nenavrhol a ani nenavrhuje. Z obsahu žaloby, ako aj z ďalších písomných podaní predložených žalobcom, napriek nepresnému označeniu žalovaného na prvých stranách týchto podaní vyplýva, že žalobca od samého začiatku súdneho konania nepovažoval za žalovaného štát
- Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ale Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. 14. Podľa § 127 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. (ďalej len „CSP“), ak zákon na podanie nevyžaduje osobitné náležitosti, v podaní sa uvedie, a) ktorému súdu je určené, b) kto ho robí, c) ktorej veci sa týka, d) čo sa ním sleduje a e) podpis. Podľa § 133 ods. 2 CSP, právnická osoba sa v žalobe označuje názvom alebo obchodným menom, adresou sídla a identifikačným číslom organizácie, ak je pridelené. Podľa § 135 ods. 1 CSP, ak je stranou štát, v žalobe sa označuje uvedením jeho názvu a názvu štátneho orgánu alebo právnickej osoby, ktorá za štát koná. Podľa § 135 ods. 2 CSP, ak je stranou štátny orgán, v žalobe sa označuje uvedením názvu tohto štátneho orgánu. Podľa § 129 ods. 1 CSP, ak ide o podanie vo veci samej alebo návrh na nariadenie neodkladného opatrenia alebo zabezpečovacieho opatrenia, z ktorého nie je zrejmé, čoho sa týka a čo sa ním sleduje, alebo ide o podanie neúplné alebo nezrozumiteľné, súd vyzve toho, kto podanie urobil, aby podanie doplnil alebo opravil v lehote, ktorá nemôže byť kratšia ako desať dní. Podľa § 79 CSP, na návrh žalobcu môže súd pripustiť, aby do konania pristúpil ďalší subjekt. Súhlas toho, kto má takto do konania pristúpiť, je potrebný, ak má vystupovať na strane žalobcu. Podľa § 80 ods. 1 CSP, ak po začatí konania nastala právna skutočnosť, s ktorou sa spája prevod alebo prechod práv alebo povinností, o ktorých sa koná, môže žalobca navrhnúť, aby do konania na jeho miesto alebo na miesto žalovaného vstúpil ten, na koho boli tieto práva alebo povinnosti prevedené alebo na koho prešli. 15. Súd vykonal dokazovanie z predložených listinných dôkazov, ako aj z písomných a ústnych vyjadrení sporových strán a dospel k záveru, že žalobe nie je možné vyhovieť. 16. Z obsahu žaloby, písomných podaní, ako aj z prednesu právneho zástupcu na nariadenom pojednávaní jednoznačne vyplýva, že žalobca sa žalobou domáha náhrady škody vo výške 6.176,18 eur s príslušenstvom titulom zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), ktorá mu mala vzniknúť v príčinnej súvislosti s neplatne skončeným služobným pomerom na základe personálneho rozkazu riaditeľa Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave zo dňa 22.12.2010, č. 1608. Žalobca bol v danom čase naposledy zaradený v stálej štátnej službe vo funkcii referent Pohotovostnej motorizovanej jednotky Policajného zboru Bratislava, odbor poriadkovej polície Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave. V zmysle zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície, služobným úradom policajta je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky. Predmetný personálny rozkaz, od ktorého žalobca odvíja svoje nároky titulom neplatne skončeného služobného pomeru, bol vydaný jeho zamestnávateľom. 17. Žalovaný v konaní namietol svoju pasívnu vecnú legitimáciu, keď žalobca v žalobe, ako aj ďalších písomných podaniach na strane žalovaného uviedol: Slovenská republika v zastúpení Ministerstvom vnútra SR, so sídlom Pribinova 2, Bratislava. Na uvedené reagoval žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu podaním zo dňa 05.03.2019, ktorým navrhol súdu opravu a doplnenie žalovaného tak, že správne mal byť označený: Ministerstvo vnútra SR, Pribinova 2, Bratislava. 18. Súd konštatuje, že Civilný sporový poriadok pojem „opravy žalovaného“ nepozná. Zákon ukladá žalobcovi (ako dominus litis) povinnosť riadne uviesť v žalobe všetky všeobecné náležitosti upravené v § 127 ods. 1 CSP, medzi ktoré patrí aj správne označenie žalovaného. Súd nepostupoval v danom prípade v zmysle ustanovenia § 129 ods. 1 CSP, nakoľko žaloba obsahovala všetky všeobecné náležitosti podania, vrátane riadneho označenia žalovaného. Súd vyzve žalobcu na doplnenie žaloby len v prípade, ak existujú dôvodné pochybnosti o existencii subjektu na strane žalovaného. V danom prípade nie je možné uzavrieť, že označený subjekt na strane žalovaného neexistuje, resp. že by nebol správne označený v zmysle § 135 CSP. 19. Vecná legitimácia vyjadruje postavenie účastníka konania v hmotnoprávnom vzťahu (niekedy aj v procesnoprávnom vzťahu), ktoré v konečnom dôsledku vedie k úspechu alebo neúspechu v konaní. Účastník konania, ktorý je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti (záväzku), má pasívnu legitimáciu.
Vecná legitimácia sa na začiatku konania tvrdí. Súd žalobe vyhovie len vtedy, ak žalobca žaluje osobu, ktorá je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti. Ak sa to v konaní nedokáže, súd žalobu zamietne so záverom o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného bez ohľadu na prípadné zistenie, že nositeľom pasívnej vecnej legitimácie je iný subjekt, ktorého ale žalobca za žalovaného neoznačil (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 18. januára 2012, sp. zn. 6 Cdo 214/2011). 20. O nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti (žalovaný), v skutočnosti objektívne nie je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3 Cdo 192/2004). 21. V zmysle zákonných ustanovení Civilného sporového poriadku je presné označenie strán sporu bezvýnimočnou požiadavkou individualizácie žaloby. V sporovom konaní je výlučne vecou žalobcu označenie strán sporu. Strana sporu musí byť označená tak, aby bolo nepochybné, kto je stranou v spore, aby ju nebolo možné zameniť s inou osobou a aby s ňou mohol súd konať. 22. Žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu však v žalobe označil za subjekt na strane žalovaného štát, ktorý nie je nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z ustanovenia § 420 Občianskeho zákonníka v tomto konaní; tento nárok bolo možné uplatniť výlučne voči služobnému úradu. 23. V tejto súvislosti súd poukazuje na nález Ústavného súdu SR z 12. januára 2017, sp. zn. II. ÚS 675/2016, že len v prípade súdnych konaní, predmetom ktorých je zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, pre prípad, ak bol žalobcom v žalobe ako žalovaný označený len orgán oprávnený v mene štátu konať (Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky), pričom z iných častí žaloby zjavne vyplýva, že smeruje proti štátu, je povinnosťou konajúceho všeobecného súdu žalobcu vyzvať na odstránenie vady žaloby spočívajúcej v jej nezrozumiteľnosti z dôvodu neurčitosti. Respektíve je súd oprávnený v prípade správne označeného subjektu - „štát“, avšak nesprávne označeného orgánu, ktorý má za štát konať, tento subjekt ustáliť. Uvedené sa však nevzťahuje na prejednávaný spor. 24. Súd dospel k záveru, že v prejednávanom spore si žalobca uplatnil nárok na náhradu škody spôsobenej mu v príčinnej súvislosti s neplatným skončením služobného pomeru, za ktorú subjekt označený na strane žalovaného (Slovenská republika, v zastúpení Ministerstvom vnútra SR) nenesie zodpovednosť. Zodpovedným subjektom je právnická osoba - orgán verejnej moci (Ministerstvo vnútra SR), v príčinnej súvislosti s konaním ktorého malo dôjsť ku vzniku škody na strane žalobcu (pre porovnanie pozri aj rozsudok NS SR zo dňa 26.09.2013, sp. zn. 3Cdo/201/2007). 25. Súd sa stotožnil s argumentáciou žalovaného, že postup žalobcu na opravu žalovaného v tomto konaní navrhnutým spôsobom nie je možný. Do úvahy prichádzala možnosť navrhnúť vstup nového účastníka do konania, ktorým by bol služobný úrad a následne návrh na zastavenie konania voči pôvodne označenému žalovanému - Slovenská republika. Takýto postup však žalobca výslovne odmietol. 26. Námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v prejednávanom spore vyhodnotil súd za dôvodnú a z uvedeného dôvodu žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol. 27. Žalobca podaním zo dňa 25.06.2020 navrhol zmenu žaloby, ktorú súd pripustil uznesením zo dňa 05.08.2020, č.k. 21C/41/2018-321. Žalobca za rozšírenie žalobného petitu nezaplatil v stanovenej lehote súdny poplatok v zmysle § 5 ods. l písm. a) v spojení s § 8 ods. 1 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov. Súd prvým výrokom tohto rozsudku rozhodol o zastavení konania v časti uplatneného nároku vo výške 1.919,48 eur s príslušenstvom, i keď správne mal v zmysle § 10 ods. 2 písm. a) citovaného zákona rozhodovať po otvorení pojednávania o celom nároku, vrátane jeho rozšírenia. Keďže súd v zmysle § 219 ods. 4 CSP bol okamihom vyhlásenia rozsudku ním viazaný, nemal možnosť o danej veci rozhodnúť autoremedúrou. Súd má však za to, že tento procesný postup nie je vo vzťahu k rozhodnutiu vo veci samej relevantný, nakoľko súd zamietol žalobu z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie v žalobe označeného žalovaného. 28. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Podľa čl. 17 Základných princípov CSP, súd postupuje v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom, koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb.
29. O trovách konania rozhodol súd podľa § 262 ods. 1 v spojení 255 ods. 1 CSP. Súd žalobu v celom rozsahu zamietol a preto bol v konaní plne úspešný žalovaný, ktorému by súd priznal nárok na náhradu trov konania. Nakoľko žalovanému v priebehu súdneho konania žiadne trovy nevznikli, súd s poukazom na princíp hospodárnosti obsiahnutý v čl. 17 Základných princípov CSP rozhodol tak, že v konaní úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré je možné podať v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na tunajšom súde, písomne, v dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 364 CSP). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 CSP).
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie (§ 366 CSP).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.