Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Uznesenie_16Co-81-2019.pdf
PDF · 138.76 KB
Case nature
Area
Subarea
16Co/81/2019
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a členiek senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcu: L., proti žalovanej: L. o zaplatenie 3.900,- eur, o odvolaní žalobcu a o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 30. apríla 2019, č.k. 3C/56/2018-72, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
Ž i a d n a zo strán n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť vydať žalobcovi 800,- eur do 30 dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšnej časti žalobu zamietol a o trovách konania medzi stranami sporu rozhodol tak, že žalovanej nárok na náhradu trov konania nepriznal.
2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa od žalovanej domáhal zaplatenia 3.900,- eur dôvodiac, že táto sa o požadovanú čiastku neoprávnene obohatila v rámci prebiehajúcej exekúcie. Vydieraním, že mu nechá odobrať vodičský preukaz, vymohla od neho nad rámec exekúcie splátku na zameškanom výživnom 2.000,- eur a mesačné splátky v počte 13 po 100,- eur. Sumu 2.000,- eur jej vyplatil dňa 09.12.2015 a až do splatenia dlhu jej posielal každý mesiac 100,- eur. Spoľahol sa, že súdny exekútor zahrnie tieto peniaze do sumy, ktorá bola od neho vymáhaná. Uviedol, že podklady - záznam o prebratí 2.000,- eur a poštové poukážky o platení 100,- eur - sú založené v spise pod sp. zn. 7Er/83/2015. Na výzvu súdu žalobca predložil fotokópiu záznamu zo dňa 09.12.2015 a 13 ks poštových poukážok. Súd prvej inštancie dňa 21.12.2018 vydal vo veci platobný rozkaz pod č. k. 3C/56/2018-15, ktorým v plnom rozsahu vyhovel žalobe. Proti tomuto platobnému rozkazu podala žalovaná v zákonnej lehote odpor, v ktorom k veci uviedla, že ku dňu 09.12.2015 bol žalobca dlžný na výživnom na maloleté deti 4.300,- eur. Ak bol niekto zodpovedný za všetky zrážky, platby, tak bol to práve exekútor, ktorý mal kontrolovať skutočný stav exekúcie. Navrhla platobný rozkaz zrušiť a žalobu zamietnuť ako nedôvodnú. Žalobca na pojednávaní zotrval na podanej žalobe. Žiadal, aby mu žalovaná vrátila sumu 3.900,- eur, nakoľko jej v roku 2015 vyplatil sumu 2.000,- eur a následne jej poštovými poukážkami platil každý mesiac 100,- eur. Žalovaná so žalobou nesúhlasila dôvodiac, že peniaze boli posielané deťom, na tieto ich aj použila, a ak si to exekútor neustrážil, je to jeho vina.
3. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil (zo spisu tamojšieho súdu sp. zn. 7Er/83/2015), že oprávnení - vtedy maloletý L. B., nar. XX.XX.XXXX. a maloletá M. B., nar. XX.XX.XXXX,. v zastúpení matkou - žalovanou podali návrh na vykonanie exekúcie na zameškané výživné od 01.09.2013 do 31.01.2015 vo výške 5.140,- eur a bežné výživné na vtedy maloletého L. od 01.02.2015 vo výške 180,- eur mesačne a na maloletú M. od 01.02.2015 vo výške 140,- eur mesačne. Zo záznamu zo dňa 09.12.2015 a poštových poukážok v počte 19 kusov nachádzajúcich sa v spise sp. zn. 7Er/83/2015
je zrejmé (a toto nebolo medzi stranami sporné), že žalobca ako povinný odovzdal žalovanej dňa 09.12.2015 v exekútorskej kancelárii advokáta T. R., so sídlom v U., sumu 2.000,- eur ako splátku zameškaného výživného pričom sa dohodli na tom, že okrem bežného výživného bude žalobca ako povinný, splácať zameškané výživné mesačne po 100,- eur. Následne žalobca zaslal žalovanej sumu 1.900,- eur a to mesačne po 100,- eur v nasledovných dňoch: 25.01.2016, 17.02.2016, 16.03.2016, 14.04.2016, 11.05.2016, 10.06.2016, 13.07.2016, 11.08.2016, 08.09.2016, 11.10.2016, 10.11.2016, 19.12.2016, 17.01.2017, 14.02.2017, 17.03.2017, 11.04.2017, 16.05.2017, 19.06.2017, 26.07.2017. Uvedené dátumy vyplývajú z poštových poukážok. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca dlhoval ku dňu 31.12.2015 sumu 8.840,- eur, čo predstavuje dlžné zameškané výživné 5.140,- eur za obdobie od 01.09.2013 do 31.01.2015, vo výške 2.560,- eur ako bežné výživné od 01.02.2015 do 30.09.2015 (8 mesiacov x 320,- eur) , a od 01.10.2015 do 31.12.2015 vo výške 1.140,- eur (3 mesiace x 380,- eur). Žalobca bol totiž do 30.09.2015 povinný prispievať na výživu svojich maloletých detí výživným v celkovej sume 320,- eur (180,- eur + 140,- eur), od 01.10.2015 do 30.08.2015 v celkovej sume 380,- eur (200,- eur + 180,- eur), pričom príjemcom výživného bola matka detí - žalovaná. Žalobca sa podanou žalobou domáhal uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť mu sumu 3.900,- eur, ktorá suma pozostáva zo sumy 2.000,- eur, ktorú žalovaná obdržala dňa 09.12.2015 a následne 19-tich čiastok po 100,- eur, ktoré jej žalobca posielal. Domáhal sa teda vydania bezdôvodného obohatenia. Súd teda v konaní skúmal, či sa žalovaná v čase, keď uvedené čiastky prevzala, bezdôvodne obohatila na úkor žalobcu. K 31.12.2015 žalovanej zaplatil žalobca celkovo 5.655,- eur, a to nasledovne (vychádzajúc z dátumov pripísania súm na účet): sumy zaslané exekútorom: dňa 10.08.2015 sumu 320,- eur, dňa 20.08.2015 sumu 1.000,- eur, dňa 26.08.2015 sumu 280,- eur, , dňa 21.09.2015 sumu 400,- eur, dňa 14.10.2015 sumu 600,- eur; sumy zaslané zamestnávateľom: dňa 05.11.2015 sumu 415,- eur, dňa 04.12.2015 sumu 640,- eur; v hotovosti odovzdaná suma dňa 09.12.2015 vo výške 2.000,- eur.Vzhľadom na celkovú sumu výživného vo výške 8.840,- eur, ktorú mal žalobca ku dňu 31.12.2015 zaplatiť, s prihliadnutím na sumy pripísané na účet, resp. odovzdané priamo žalovanej do 31.12.2015 v celkovej výške 5.655,- eur je zrejmé, že žalobca po zaplatení sumy 2.000,- eur, ktorú žiadal od žalovanej vrátiť titulom bezdôvodného obohatenia, mal aj naďalej nedoplatok na výživnom voči svojím vtedy ešte obom maloletým deťom, a to vo výške 3.185,- eur (8.840,- eur mínus 5.655,- eur). Je teda zrejmé, že tým, že žalovaná dňa 09.12.2015 prijala od žalobcu sumu 2.000,- eur, sa bezdôvodne neobohatila na úkor žalobcu, nakoľko sumu 2.000,- eur žalobca odovzdal žalovanej v súvislosti s jeho nedoplatkom na výživnom, ktorý v čase odovzdania sumy 2.000,- eur bol vyšší než táto odovzdaná suma. Žalobca teda nemá nárok na vrátenie danej sumy 2.000,- eur z titulu bezdôvodného obohatenia. Uvedenú sumu totiž plnil na základe právneho titulu, ktorým bol rozsudok o výživnom. Súd sa ďalej zaoberal tým, či sa žalovaná bezdôvodne obohatila tým, že prijala čiastky 100,- eur, ktoré jej žalobca zasielal poštovými poukážkami v období od 1/2016 do 7/2017 vrátane. Žalovaná sa mohla bezdôvodne obohatiť len vtedy, ak napriek tomu, že žalobca už nedlhoval na výživnom žiadnu sumu, žalovaná tieto sumy, ktoré jej zasielal poštovými poukážkami prevzala a ku dňu rozhodnutia súdu mu ich nevrátila. Vychádzajúc z prehľadu platieb, žalovaná sa prvýkrát bezdôvodne obohatila v mesiaci 12/2016, keď prijala od žalobcu sumu 100,- eur, ktorú jej zaslal poštovou poukážkou, hoci dlžné výživné už bolo uhradené, exekúcia mala prebiehať len na bežné výživné, pričom zo strany exekútora, resp. zamestnávateľa žalobcu bolo zrazených viac finančných prostriedkov ako bol žalobca podľa rozsudku povinný titulom výživného na maloleté deti platiť. Žalovaná sa takto bezdôvodne obohacovala aj prijatím ďalších platieb zo strany žalobcu, ktoré jej poštovými poukážkami zasielal, končiac sumou 100,- eur zaslanou v mesiaci 7/2017. V konaní nebolo preukázané, že by žalovaná vrátila sumu 800,- eur, ktorú od žalobcu prijala v mesiacoch 12/2016 -7/2017 po 100,- eur, preto ju súd zaviazal k povinnosti danú sumu žalobcovi zaplatiť, do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. Súd určil paričnú lehotu 30 dní od právoplatnosti rozsudku z dôvodu, že žalobca tak sám v žalobe o vrátenie sumy žiada. Vo zvyšku súd žalobu zamietol. Na záver súd poukázal na to, že pri rozhodovaní je súd viazaný skutkovými tvrdeniami žalobcu, ktoré v danom prípade boli také, že bezdôvodné obohatenie vzniklo tým, že žalovanej zaplatil sumu 2.000,- eur dňa 09.12.2015 a následne 19 platieb po 100,- eur poštovými poukážkami v období 1/2016 - 7/2017 a tieto žiadal vrátiť. Keďže súd bol viazaný týmto skutkovým vymedzením, ktoré žalobca urobil v žalobe, a nakoniec aj na pojednávaní opakovane toto tvrdil, súd sa už nezaoberal tým, či prípadne došlo k bezdôvodnému obohateniu v dôsledku platieb nad rámec určeného výživného, t. j. ak v tom-ktorom mesiaci bola zaplatená celkovo suma vyššia ako 380,- eur. Pretože teda žalobca v žalobe neoznačil, že sa domáha vydania bezdôvodného obohatenia, ktoré prípadne vzniklo z platieb, ktoré boli uskutočnené po úplnom zaplatení zameškaného výživného, a ktoré platby presahovali súdom určené bežné výživné, súd nemohol žalobcovi priznať prípadné bezdôvodné obohatenie, ktoré vzniklo žalovanej tým, že súdny exekútor, resp. zamestnávateľ žalobcu poukazoval na účet, s ktorým disponovala žalovaná
v jednotlivých mesiacoch sumy tak, ako je to uvedené v bode 9. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ust. § 451 ods. 1, 2, § 456 veta prvá Obč. zákonníka. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP. Žalobca sa domáhal zaplatenia 3.900,- eur, súd žalobe vyhovel čo do zaplatenia 800,- eur a vo zvyšku žalobu zamietol. Pomer úspechu / neúspechu žalobcu je 20,51 % ku 79,49 %, čo znamená, že žalovaná by mala nárok na náhradu trov konania v rozsahu pomeru jej úspechu 79,49 % k jej neúspechu 20,51 %, teda v rozsahu 58,98 %. Nakoľko však žalovanej zo spisu nevyplývajú žiadne trovy, súd rozhodol tak, že jej nárok na náhradu trov konania nepriznal.
4. Rozsudok súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote odvolaním napadol žalobca, vychádzajúc z jeho obsahu toto smerujúc voči zamietajúcej časti a závislej časti o trovách konania, navrhujúc odvolaciemu súdu, posúdiac obsah odvolania, zmenu napadnutého rozhodnutia tak, že jeho žalobe bude aj v časti presahujúcej priznaný nárok vo výške 800,- eur vyhovené a že mu bude priznaný nárok na plnú náhradu trov konania voči žalovanej. Dôvodil, že sa domáhal vrátenia sumy 3.900,- eur, ktoré musel zaplatiť nad rámec exekúcie za zameškané povinné výživné, k čomu došlo, ako uvádza, vydieraním zo strany žalovanej v tom zmysle, že sa mu vyhrážala, že pokiaľ nad rámec exekútorských zrážok jej nedá hneď ďalších 2.000,- eur a nebude jej posielať každý mesiac po 100,- eur, dá mu odobrať občiansky preukaz, a keďže on zaplatil celkovo počas exekúcie 12.740,- eur, pričom dlžná suma bola 8.840,- eur, rozdiel bol 3.900,- eur, vo výške ktorej sa ona obohatila. Len sa vyhovára na exekútora a súd. Tieto fakty sú však nevyvrátiteľné. On predložil listinné doklady, z ktorých vyplýva, že skutočne zaplatil toľko, koľko uvádza. Súd nesprávne vyhodnotil výsledky dokazovania. To, že na účte žalovanej chýbali v roku 2015 dve sumy 420,- eur a 475,- eur, súd neskúmal. On nechce nič viac, len to, čo patrí jemu a nie žalovanej. Vychádzajúc u obsahu odvolania uplatňuje tak dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ CSP, spočívajúci v tom, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v odvolaním dotknutej časti je založený na nesprávnych skutkových záveroch.
5. Rozsudok súdu prvej inštancie v zákonom stanovenej lehote napadla tiež žalovaná, smerujúc svoje odvolanie voči vyhovujúcej časti, ktorou bola zaviazaná k povinnosti zaplatiť žalobcovi čiastku 800,- eur. Poukázala na to, že ona ako matka, ktorá vychováva dve deti, nemá zákonom nariadené, aby kontrolovala, či povinný a exekútor neposielali viac ako majú. Ani na zloženkách nie je napísané, že sa jednalo o výživné. Mala za to, že si žalobca konečne uvedomil, aké je ťažké v súčasnej dobe vychovávať deti, a preto im posielal nad rámec peniaze ako prilepšenie za tie roky, čo im neposielal nič. Zákon výslovne stanovuje, že spotrebované výživné sa nevracia (§ 78 ods. 2 Zákona o rodine) a tak výslovne rieši situáciu, keď ide o výživné pre dieťa, ktoré je maloleté a naviac bolo spotrebované, čím sa poskytuje ochrana maloletému dieťaťu. Z uvedeného dôvodu teda žiada odvolací súd o zrušenie rozsudku v jeho vyhovujúcej časti, keďže podľa nej je nárok v tomto rozsahu, z dôvodov ňou uvádzaných neopodstatnený. Uplatňuje tak dôvod na odvolanie uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP, spočívajúci v tom, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v odvolaním dotknutej časti je založený na nesprávnych právnych záveroch.
6. Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej poukazoval na to, že táto sa vyhovára vždy na deti. Výživné však použila na svoj prospech, nie pre deti. To, že na šekoch nebolo napísané výživné, neznamená, že nevedela, o aké peniaze ide. Pokiaľ by bol chcel dať deťom niečo naviac, bol by im to dal priamo. Pokiaľ žalovaná uvádza, že spotrebované výživné sa nevracia, asi si nevšimla, že nežiada o vrátenie zákonom stanoveného výživného, ktoré jej bol dlžný, ale žiada o vrátenie sumy, ktorá bola vymožená naviac, nežiada to ani od detí, ale žiada to priamo od nej. Je pravdou, že urobil chybu, že neplatil výživné, túto však napravil a nepozná taký zákon, ktorý by niekoho oprávňoval prijať peniaze, ktoré mu nepatria. Preto trvá na podanom odvolaní.
7. Žalovaná vo svojej písomnej replike na vyjadrenie žalobcu uvádza, že tento zjavne nerozumie, čo znamená ust. § 78 ods. 2 Zákona o rodine. Nech preto odvolací súd rozhodne, či toto ustanovenie platí, alebo nie.
8. Žalobca v reakcii na písomné vyjadrenia žalovanej uvádza, že táto si vysvetľuje zákony tak, ako jej to vyhovuje a ani Zákon o rodine nehovorí nič o tom, že môže prijať a ponechať si peniaze, ktoré jej nepatria. Existuje ustanovenie o neoprávnenom obohacovaní sa a jeho nárok jednoznačne pod toto ustanovenie spadá. Duplikuje, že žiada len to, čo mu patrí.
9. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací, po zistení, že odvolania podali v zákonnej lehote strany v spore, v neprospech ktorých bolo napadnuté rozhodnutie v jednotlivých častiach vydané podľa § 359 CSP, že spĺňa popri všeobecných náležitostiach v rozsahu § 127 ods. 1 CSP aj náležitosti podľa § 363 CSP s uvedením dôvodov odvolania vo veci samej, vykonal preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia a jemu predchádzajúceho konania.
10. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu podaného odvolania podľa § 379 a § 380 ods. 1, 2 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny v celom rozsahu podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť. Odvolací súd rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP (a contrario), keďže v danej veci nebolo potrebné zopakovať, alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem.
11. Súd prvej inštancie napadnutým rozhodnutím žalobe o vydanie bezdôvodného obohatenia uplatneného žalobcom v celkovej výške 3.900,- eur z titulu preplatku na výživnom vyhovel ako dôvodnej v časti o 800,- eur a uložil povinnosť žalovanej vydať ho v tomto rozsahu žalobcovi (§ 451 ods. 1,2 a § 456 veta prvá OZ) a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol s odôvodnením, že v limitoch skutkových tvrdení čo do vzniku bezdôvodného obohatenia a obdobia vymedzeného prostredníctvom týchto tvrdení samotným žalobcom, bol zistený vznik bezdôvodného obohatenia len vo výške, v ktorej žalovanú na jeho vydanie zaviazal. Súčasne žalovanej ako v prevažnej miere úspešnej, nárok na náhradu trov konania nepriznal, keďže tejto vznik trov z obsahu spisu nevyplynul (§ 255 ods. 2 CSP).
12. Žalobca ako odvolateľ namieta správnosť záveru o nemožnosti zaviazať žalovanú na plnenie aj nad rámec priznaného nároku vo výške 800,- eur tvrdiac, že uplatnil nárok vo výške 3.900,- eur o ktorú čiastku sa žalovaná obohatila, čo vyplýva podľa neho aj z priložených listinných dôkazov, ktoré zistenia z nich plynúce tak podľa jeho názoru súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil. Namieta teda, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v jeho zamietajúcej časti je založené na nesprávnych skutkových záveroch (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP). Odvolateľka žalovaná smerujúc odvolanie voči vyhovujúcej časti rozhodnutia namieta, že preplatok výživného bol spotrebovaný mal. deťmi, čo je v zmysle zákona prekážkou pre to, aby mohla byť zaviazaná na vydanie bezdôvodného obohatenia v rozsahu zisteného preplatku, čo indikuje k uplatneniu odvolacieho dôvodu uvedeného v ust. § 365 ods. 1 písm. h/ CSP).
13. Odvolací súd za aplikácie ust. § 380 ods. 2 CSP z úradnej povinnosti predovšetkým posudzoval, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok (odvolací dôvod uvedený v ust. § 365 ods. 1 písm. a/ CSP), existenciu ktorej vady nezistil a samotní odvolatelia v konkrétnostiach jej naplnenie ani netvrdili.
14. V ďalšom odvolací súd podrobil prieskumu vecnú správnosť napadnutého rozsudku vo svetle odvolateľmi produkovaných námietok, posúdením obsahu ktorých títo uplatňovali dôvody na odvolanie uvedené v ust. 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP.
15. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Nesprávne hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov, či poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický rozpor.
16. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou právnej normy).
17. Preskúmaním rozhodujúcich skutočností vo svetle žalobcom a tiež žalovanou produkovaných odvolacích námietok odvolací súd dospel k záveru o nespôsobilosti podaných odvolaní z hľadiska uplatnených dôvodov na odvolanie, privodiť v prospech ktoréhokoľvek z nich priaznivejšie rozhodnutie. Ich námietky vyhodnotil odvolací súd ako neopodstatnené, bez opory v zistenom a ustálenom skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie. Preskúmaním obsahu spisu odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie dostatočným spôsobom, dostatočne sa zaoberal tvrdeniami a dôkazmi strán v spore, dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami podľa § 191 CSP a dôvodne zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, že nárok žalobcu majúci pôvod v preplatku na výživnom určenom v prospech jeho maloletých detí, poukazovanom žalovanej ako ich matke, je potrebné kvalifikovať ako nárok na bezdôvodné obohatenie ku ktorému prišlo plnením bez právneho dôvodu v zistenom rozsahu (800,- eur), na strane žalovanej so vznikom povinnosti jeho vydania (§ 451 ods. 1,2 a § 456 veta prvá OZ) s poukazom na čo opodstatnene jeho návrhu v tejto časti vyhovel. Rovnako ako správny odvolací súd vyhodnotil jeho záver v tom smere, že s poukazom na viazanosť skutkovými tvrdeniami žalobcu prostredníctvom ktorých vymedzil dôvod vzniku a obdobie vzniku bezdôvodného obohatenia pred súdom prvej inštancie, nebolo možné skúmať, teda zaoberať sa prípadnými inými dôvodmi jeho vzniku, či ďalším obdobím jeho vzniku, tieto skúmať a o týchto rozhodovať a to ani v prípade, ak by z pripojených listín prípadne aj vyplynul jeho vznik nad rámec priznaný (suma 800,- eur), ktorý korešpondoval čo do výšky a dôvodu so skutkovými tvrdeniami žalobcu, od ktorých jeho vznik odvodzoval, z ktorého dôvodu nezostalo súdu prvej inštancie nič iné, ako správne žalobu v jej zvyšku zamietnuť. V konečnom dôsledku za vecne správne odvolací súd vyhodnotil tiež rozhodnutie v časti o trovách konania vychádzajúc zo základnej zásady úspechu, ktorou je rozhodovanie o trovách konania ovládané (§ 255 ods. 2 CSP) správne stanoviac jej čistý úspech v rozsahu 58,98 % a s ním spojený vznik nároku na náhradu trov konania, ktorú jej však vo výsledku nepriznal z dôvodu, že žalovanej zo spisu nevyplýva vznik žiadnych trov.
18. Vo vzťahu k jednotlivým odvolaniam a v nich obsiahnutých konkrétnym námietkam odvolací súd uvádza:
19. Pokiaľ žalobca namieta, že súd zaviazal žalovanú len na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 800,- eur, skúmajúc vznik, dôvod a výšku bezdôvodného obohatenia, ktoré malo pôvod v preplatkoch na výživnom len v rozsahu plynúcemu z odôvodnenia rozhodnutia, tak významným z hľadiska posúdenia relevancie tejto námietky je zistenie vychádzajúce z obsahu podanej žaloby, tiež obsahu následných podaní žalobcu a výpovede žalobcu na pojednávaní, produkovaných v priebehu konania pred súdom prvej inštancie, z ktorých je zrejmé, že žalobca sa síce domáhal uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť mu sumu 3.900,- eur ako vzniknuté bezdôvodné obohatenie na strane žalovanej, v dôsledku preplatku na výživnom poukazovanom ním priamo žalovanej ako matke maloletých detí, ktorých je otcom, špecifikujúc však prostredníctvom produkovaných skutkových tvrdení, že táto suma pozostáva zo sumy 2.000,- eur, ktorú žalovaná prevzala od neho dňa 09.12.2015 a následne ním priamo poukázaných 19-tich čiastok po 100,- eur poštovými poukážkami v období od januára 2016 do júla 2017 vrátane.
20. Vychádzajúc teda zo skutkových tvrdení samotného žalobcu, prostredníctvom ktorých vymedzil dôvod, ako aj obdobie a výšku bezdôvodného obohatenia, súd prvej inštancie nepochybne postupoval správne, keď ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, preskúmaním predloženého dôkazného materiálu sa obmedzil na zistenie, či sa žalovaná bezdôvodne obohatila spôsobom v období a vo výške vymedzenej skutkovými tvrdeniami žalobcu, čo v konkrétnostiach znamená, prijatím platby vo výške 2.000,- eur dňa 09.12.2015 a následne prijatím čiastok 100,- eur, ktoré jej žalobca zasielal poštovými poukážkami v období od januára 2016 do júla 2017 vrátane, k čomu by primárne samozrejme mohlo dôjsť len za predpokladu, že tieto boli prijaté napriek tomu, že žalobca v prospech maloletých detí na výživnom na tom čase už nič nedlhoval. Žalobca prostredníctvom odvolania nespochybňuje záver súdu prvej inštancie obsiahnutý v bode 12/ odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia, vychádzajúc z ktorého súd posúdil, že žalobca nemá nárok na vrátenie sumy 2.000,- eur z titulu bezdôvodného obohatenia, keďže v čase jej zaplatenia mal aj naďalej nedoplatok na výživnom voči svojim vtedy ešte dvom maloletým deťom vo výške 3.185,- eur, a teda, že túto sumu žalobca preukázateľne plnil na základe právneho titulu, ktorým bol rozsudok o výživnom, čím vo vzťahu k tomuto ním definovanému plneniu tak bezdôvodné obohatenie na strane žalovanej vzniknúť nemohlo. Nenamieta ani záver súdu prvej inštancie v tom, že k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovanej ním identifikovanými platbami
poštovými poukazmi po 100,- eur, došlo až platbou počnúc mesiacom december 2016, končiac obdobím vymedzeným skutkovými tvrdeniami žalobcu, čo bol júl 2017, v celkovej sume 800,- eur. Namieta však, že napriek tomu, že v rámci celej exekúcie zaplatil sumu 12.740,- eur (ktoré preukázateľne žalovaná aj prevzala), pričom celková dlžná suma bola len 8.840,- eur, čím vznikol na strane žalovanej zrejmý preplatok 3.900,- eur, súd zaviazal žalovanú len na vydanie preplatku 800,- eur napriek tomu, že uvedený preplatok (bezdôvodné obohatenie) vznikol aj v súčinnosti so zrážkami realizovanými prostredníctvom súdneho exekútora a zamestnávateľa žalobcu, ktorý zrážky realizoval na pokyn exekútora, ktoré mali byť realizované aj v čase po úplnom zaplatení zameškaného výživného a v rozsahu presahujúcom súdom určené bežné výživné. Faktom však je, že na takýchto skutkových tvrdeniach o vzniku bezdôvodného obohatenia aj v dôsledku nesprávnych zrážok v rámci exekúcie na pokyn exekútora zamestnávateľom (či už nad rámec vyrovnania zameškaného výživného, či neodôvodnenej výšky mesačnej zrážky) žalobca v priebehu konania pred súdom prvej inštancie nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia uplatnený ním vo výške 3.900,- eur nezaložil (zakladal ho len na tvrdeniach o jednorazovej platbe a ďalších platbách poukazovaných žalovanej v ním presne vymedzenom období od januára 2016 do júla 2017), preto súd prvej inštancie postupoval jednoznačne správne, keď viazaný jeho skutkovým vymedzením, ktoré žalobca vykonal v žalobe, v podaniach a nakoniec tiež na pojednávaní, sa nezaoberal - neskúmal (pretože ani nemohol) tým, či prípadne (ne)došlo k bezdôvodnému obohateniu aj v dôsledku platieb a zrážok nad rámec určeného výživného, t.j. pri zaplatení v tom - ktorom mesiaci sumy vyššej ako 380,- eur, prípadne z platieb, ktoré boli uskutočnené po úplnom zaplatení zameškaného výživného a ktoré presahovali súdom určené bežné výživné, ktorého vznik mohol mať pôvod v tom, že súdny exekútor, prípadne zamestnávateľ žalobcu by poukazoval na účet, s ktorým disponovala žalovaná, v jednotlivých mesiacoch sumy presahujúce súdnym rozhodnutím určené bežné výživné, či by predstavovali platby, ktoré boli uskutočnené po úplnom zaplatení zameškaného výživného, teda nad rámec obdobia vymedzeného žalobcom v žalobe, teda nemohol mu ani priznať prípadné bezdôvodné obohatenie a to ani vtedy, ak by z listinných dokladov vyplývalo.
21. Nemožno totiž pochybovať, že to je výlučne žalobca ako pán sporu, teda dominus litis ktorý určuje, teda vymedzuje, čo je predmetom konania a to nielen formulovaním samotného žalobného návrhu (petitu), ale tiež ním uvádzanými skutkovými tvrdeniami, ktorými je súd viazaný, čoho sa potom týka právna moc vydaného rozhodnutia. Takže sudca nemôže za žalobcu pátrať v listinách, ktoré tento predložil a vyhľadávať, domýšľať si, či nahrádzať absentujúce skutkové tvrdenia, teda dohadovať sa, aké by prípadne mohli byť tie skutkové tvrdenia, ktoré žalobca neuviedol vo vzťahu k obsahu predložených listín. Nemožno totiž opomenúť základný princíp, ktorým je na rozdiel od mimosporového konania ovládaného vyšetrovacím princípom, ovládané dokazovanie v sporovom konaní, o ktoré ide aj v posudzovanej veci, a to princíp prejednací (zásada formálnej pravdy uvedená v ust. § 185 CSP), ktorý spočíva v tom, že tvrdiť skutočnosti rozhodné pre posúdenie daného prípadu a navrhovať a predkladať dôkazy pre tieto skutočnosti, je zásadne vecou strán sporu, na ktorých spočíva hlavná zodpovednosť za zhromaždenie skutkového podkladu potrebného pre rozhodnutie vo veci samej, teda iniciatíva v tomto smere jednoznačne zaťažuje ich. Súd sa tak nemusí dostať k úplnému zisteniu pravdy vzhľadom na to, že si o spore môže urobiť svoj obraz iba v rozsahu, v akom mu ho vykreslia strany sporu svojimi tvrdeniami a súvisiacimi dôkazmi. Dôraz sa kladie na procesnú diligenciu strán sporu, čoho dôsledkom je obmedzenie dôkaznej iniciatívy súdu a jej presun takmer bezvýhradne na strany sporu. Ak tak strany nekonajú, potom postihne tú stranu, ktorá je povinná potrebné tvrdenie vykonať, nepriaznivý procesný následok spočívajúci v tom, že súd rozhodne v jej neprospech. Povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť môže strana plniť od začiatku konania a to v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní a poslednou možnosťou je moment pred vyhlásením uznesenia súdom prvej inštancie o skončení dokazovania. Cieľom povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na strane konania, bez ohľadu na jej procesné postavenie. Keďže teda súd vychádza len zo skutočností tvrdených stranami a vykonáva len tie dôkazy, ktoré tieto navrhli, bolo tak na žalobcovi, akým spôsobom svoj nárok formuloval a na akých skutočnostiach jeho dôvodnosť zakladal vo vedomí, že pasivita, či nesprávne zvolená argumentácia, mu môže priniesť negatívne dôsledky v spore, teda nesplnenie si týchto povinností pretransformovaných do nesprávne, nedostatočne produkovaných tvrdení sa nutne muselo prejaviť v nepriaznivom meritórnom rozhodnutí pre stranu, ktorá bremeno tvrdenia neunesie, k naplneniu čoho aj došlo v posudzovanej veci, keď žalobca neprodukoval také tvrdenia, ktoré by boli spôsobilé k záveru o opodstatnenosti podanej žaloby v plnom rozsahu, čo nemohlo mať za následok iné, ako v jeho neprospech v zamietajúcej časti vydané rozhodnutie.
22. Pravdou je, že žalobca v priebehu odvolacieho konania produkoval nad rámec tvrdení pred súdom prvej inštancie aj ďalšie skutočnosti, od ktorých odvodzuje vznik bezdôvodného obohatenia na strane žalovanej, v konkrétnostiach tvrdí, že bezdôvodné obohatenie malo vzniknúť tiež tým, že v rámci exekúcie prostredníctvom súdneho exekútora boli poukazované na účet žalovanej či už sumy presahujúce určené výživné v tom - ktorom mesiaci, či že boli tieto zrážky uskutočňované aj po úplnom zaplatení zameškaného výživného a to na podporu tvrdenia, že bezdôvodné obohatenie vzniklo v rozsahu žalovanej sumy, keďže v rámci výkonu exekúcie mu bola zrazená celková dlžná suma vo výške 8.840,- eur (teda nad rámec poštových platieb poukazovaných žalovanej), ide teda o tzv. novoty v odvolacom konaní, prípustnosť ktorých v odvolacom konaní je podmienená splnením zákonom stanovených podmienok uvedených v ust. § 366 CSP, k naplneniu čoho však v konkrétnostiach posudzovanej veci nedošlo, keďže právo na uvedenie prípadných novôt v spojitosti so žalobcom vymedzeným odvolacím dôvodom uvedeným podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP (nesprávne skutkové závery) je podmienené, vychádzajúc z ust. § 366 CSP, nezavinením doterajšieho nepoužitia týchto skutočností a dôkazov, pričom jednoznačne zaťažovalo žalobcu ako odvolateľa bremeno preukázania, že tieto nemohol v doterajšom priebehu konania pred súdom prvej inštancie použiť bez svojej viny, ktorý predpoklad však úspešne nesplnil, z ktorého dôvodu nebolo možné na tieto novoty nie je možné odvolacím súdom prihliadnuť. Na diskvalifikáciu takýchto novôt z ich prípustnosti v odvolacom konaní, postačuje vzhľadom na zmysel a účel ust. § 366 CSP aj opomenutie ich skoršieho uvedenia z nedbanlivosti, o ktorý prípad javí sa ide v posudzovanej veci, pretože nad rámec toho, že žalobca v odvolaní ani v najmenšom nezdôvodňuje, prečo tieto nové skutkové tvrdenia produkuje až v odvolacom konaní, je zrejmé, že už v čase podania žaloby mal zjavne, vychádzajúc z ním samotným predložených listinných dokladov, k dispozícii plnú vedomosť o tom, že tvrdený preplatok na výživnom vznikol nielen z jeho strany produkovanými priamymi platbami v ním vymedzenom období a z tvrdeného dôvodu, ale tiež za participácie samotného výkonu exekúcie a v rámci nej vykonávaných jednotlivých zrážok realizovaných aj po vyrovnaní dlhu a v niektorých mesiacoch pravdepodobne nad rámec určený súdom, čomu mal prispôsobiť samozrejme aj skutkové tvrdenia, na ktorých založil opodstatnenosť ním podanej žaloby. Zodpovednosť za to, že nevenoval dostatočnú pozornosť formulácii skutkových tvrdení, v rámci toho tiež vymedzeniu rozhodného obdobia vzniku bezdôvodného obohatenia, či dôvodov jeho vzniku, nemôže ísť na ťarchu súdu prvej inštancie, ale výlučne samotného žalobcu. Vychádzajúc z obsahu spisu je totiž zjavné, že súd prvej inštancie si splnil svoju zákonnú povinnosť poučiť strany o ich procesných právach, keď na čl. 16 sa nachádza obsiahly súbor poučení, ktoré boli zaslané žalobcovi (prevzal ich dňa 3.1.2019) obsahujúce tiež poučenia o koncentrácii konania pokiaľ ide o rozsah a včasnosť produkovania prostriedkov procesného útoku (skutkových tvrdení a dôkazov) v znení ktorých bol poučený o tom, že tieto je možné produkovať najneskôr do vyhlásenia uznesenia súdom prvej inštancie o skončení dokazovania, pretože na následne produkované prostriedky sa už prihliadať nebude (§ 154, § 153 v spojení s § 149 CSP).
23. V konečnom dôsledku vo svetle teoretických východísk uvedených v bode 21/ odôvodnenia tohto rozhodnutia je bez právneho významu potom tiež jeho odvolacia námietka spočívajúca v tom, že súd prvej inštancie neskúmal, prečo na účte žalovanej v zmysle predloženého výpisu, chýbali v roku 2015 dve poukázané sumy a to 420,- eur a 475,- eur a v nadväznosti na to tiež nezisťoval, či prípadne v tomto období žalovaná nemala iný účet. K takému postupu súd prvej inštancie nemal žiaden dôvod. Nad rámec toho, že vykonanie takéhoto dokazovania žalobca pred súdom prvej inštancie nenavrhoval (ani to netvrdí), pričom princíp formálnej pravdy neumožňuje súdu prvej inštancie samoiniciatívu v tomto smere, tak jeho vykonanie by bolo bez dopadu na vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia a to práve s poukazom na vymedzenie dôvodu a vzniku bezdôvodného obohatenia, keďže sa javí, že ide pravdepodobne o čiastky, ktoré mali byť poukázané žalovanej v rámci vykonávania exekúcie zrážkami zo mzdy žalobcu ako povinného (s poukazom na ich výšku nekorešpondujú s mesačnými 100,- eurovými platbami), teda ide o skutočnosti, nevzťahujúce sa k vymedzenému predmetu konania.
24. S poukazom na vyššie uvedené, nebolo možné teda rozhodnutie súdu prvej inštancie v jeho žalobcom napadnutej zamietajúcej časti považovať za iné, ako vecne správne, nespôsobilé k odlišnému, ako potvrdzujúcemu rozhodnutiu odvolacieho súdu v tejto jeho časti podľa § 387 ods. 1 CSP. Žalobcom uplatnené odvolacie námietky tak odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodné. 25. K nepriaznivému, v neprospech žalovanej znejúcemu rozhodnutiu v jeho vyhovujúcej časti, prakticky z identických dôvodov ako v prípade žalobcu, bolo potrebné vyhodnotiť aj odvolanie podané žalovanou, založené v ťažiskovej časti na námietke, že na jej strane bezdôvodné obohatenie nevzniklo a teda nebolo možné ju zaviazať na jeho vydanie pre existenciu zákonnej prekážky vyplývajúcej z ust. § 78 ods. 2
Zákona rodine v zmysle ktorej sa spotrebované výživné maloletých detí nevracia, naviac, že nemala vedomosť o tom, že poukazované sumy sú preplatkom, a ak k nim došlo, zodpovednosť nesie exekútor.
26. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.
27. Podľa § 451 ods. 2 OZ bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
28. Podľa § 456 veta prvá OZ, Predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal.
29. Podľa § 78 ods. 2 Zákona o rodine, ak dôjde k zrušeniu alebo zníženiu výživného pre maloleté dieťa za uplynulý čas, spotrebované výživné sa nevracia.
30. Predpokladom zodpovednosti za získaný majetkový prospech, ktorý sa musí vydať, je objektívne vzniknutý stav obohatenia (presun majetkových hodnôt), ku ktorému došlo spôsobom, ktorý právny poriadok neuznáva. K vzniku osobitného záväzkového právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia sa na strane obohateného nevyžaduje ani existencia zavinenia (či vo forme úmyslu alebo nedbanlivosti), ani existencia protiprávneho úkonu, ale ani to, či sám o získaní bezdôvodného obohatenia vedel či nevedel. Stačí, že k obohateniu došlo bez právom uznaného dôvodu.
31. Prípadom vzniku bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu (§ 451 OZ) sú tiež preplatky výživného, ku ktorým dochádza vtedy, ak je na výživné plnené medzi osobami, medzi ktorými skutočne existuje vyživovacia povinnosť viac, ako predstavuje tento nárok. Svojou právnou povahou sa preplatky výživného zaraďujú k prípadom, ktoré sú v Občianskom zákonníku upravené ako bezdôvodné obohatenie, napriek tomu však tieto nemožno považovať výlučne za inštitút občianskeho práva, a to s poukazom na úpravu v Zákone o rodine (§ 78 ods. 2 Zákona o rodine), keďže k preplatkom na výživnom dochádza jednoznačne v rámci rodinno-právneho vzťahu výživného, ktorý je komplexne upravený v Zákone o rodine. K preplatku výživného dochádza tým, že vyživovacia povinnosť je či už dobrovoľne, alebo v rámci exekúcie plnená v širšom rozsahu, aký zodpovedá zákonným medziam daných prípadným súdnym rozhodnutím. Špecifickým charakterom je teda daná odlišnosť od všeobecnej úpravy bezdôvodného obohatenia podľa Občianskeho zákonníka pri takýchto preplatkoch v tom zmysle, že žalobca ako osoba povinná z vyživovacej povinnosti nemôže byť úspešná s poukazom na v zákone zakotvenú zásadu nenávratnosti spotrebovaného výživného u maloletých detí v prípade, ak sa preukáže v rámci dokazovania v konaní, že výživné na maloleté deti bolo spotrebované (pričom bremeno tvrdenia a dôkazu takejto skutočnosti jednoznačne zaťažuje tú stranu ktorej je na prospech, čo je žalovaná), v prípade nepreukázania takejto skutočnosti totiž jednoznačne vzniká nárok žalobcu na jeho vrátenie, o ktorý prípad vychádzajúc z obsahu spisového materiálu ide zjavne tiež v posudzovanej veci vo vzťahu k vyhovujúcej časti rozhodnutia.
32. Vychádzajúc z obsahu podaní produkovaných žalovanou v priebehu konania pred súdom prvej inštancie, či obsahu jej výpovede pred súdom vyplýva, že táto v konkrétnostiach neprodukovala v rámci prostriedkov procesnej obrany relevantné tvrdenia a už vôbec nie akékoľvek dôkazy spôsobilé k záveru, že preplatky na výživnom v rozsahu na vydanie ktorých bola zaviazaná, boli spotrebované mal. deťmi. V rámci obrany sa len stroho obmedzila na tvrdenia, že išlo o prostriedky určené deťom a pre ne boli tiež použité, v konkrétnostiach však neuvádzala kedy, v akom rozsahu a na aké konkrétne potreby detí tieto použila, nehovoriac o tom, že pokiaľ ide o produkovanie dôkazov na preukázanie tohto tvrdenia bola absolútne nečinná a to napriek tomu, že jej tvrdenia v tomto smere spochybnil žalobca protitvrdením o tom, že sa to nezakladá na pravde, pretože prostriedky určené deťom táto spotrebovala vo svoj prospech.
33. Vo svetle teoretických východísk obsiahnutých v bode 21/ odôvodnenia tohto rozhodnutia a v rámci nich zásady formálnej pravdy (§ 185 CSP), ktorou je ovládané sporové konanie, o ktoré nepochybne ide v posudzovanej veci a ktoré rovnakou mierou ako na žalobcu, dopadajú aj na žalovanú, ktorá spočíva v tom, že tvrdiť skutočnosti rozhodné pre posúdenie daného prípadu a navrhovať a predkladať dôkazy pre tieto skutočnosti, je zásadne vecou strán sporu, na ktorých spočíva hlavná zodpovednosť
za zhromaždenie skutkového podkladu potrebného pre rozhodnutie vo veci samej, teda iniciatíva v tomto smere jednoznačne zaťažuje tú stranu sporu, na prospech ktorej je určitá skutočnosť, pretože ak tak strana nekoná, potom postihne tú stranu, ktorá je povinná potrebné tvrdenie vykonať, nepriaznivý procesný následok spočívajúci v tom, že súd rozhodne v jej neprospech, to bola práve žalovaná, ktorú zaťažovalo bremeno tvrdenia a k nemu sa vzťahujúce bremeno dôkazné vo vzťahu k naplneniu predpokladov na aplikáciu zásady nenávratnosti spotrebovaného výživného. Žalovaná síce (i keď bez konkretizovania obdobia, výšky, účelu) vo všeobecnosti uviedla, že výživné bolo použité v prospech mal. detí, avšak toto svoje tvrdenie ani v najmenšom nepreukázala (neprodukovala žiaden dôkaz), čo za existencie spochybnenia tohto tvrdenia žalobcom, diskvalifikovalo súd z posúdenia tohto preplatku ako spotrebovaného výživného, keďže takáto skutočnosť z vykonaného dokazovania nevyplynula (žalovaná v tomto smere si dôkaznú povinnosť nesplnila) a tak pri absencii možnosti za týchto okolností aplikovania zásady uvedenej v ust. § 78 ods. 2 Zák. o rodine, jeho záver o vzniku nároku žalobcu v rozsahu vyhovujúcej časti rozhodnutia (o 800,- eur) o vrátenie, resp. na vydanie bezdôvodného obohatenia vzniknutého na strane žalovanej z dôvodu preplatku na výživnom nemožno považovať za iný, ako v celom rozsahu správny. Ako vyplýva z obsahu spisu žalovaná identicky ako žalobca bola prostredníctvom obsiahleho súboru poučení o jej procesných právach poučená (prevzala ich dňa 8.1.2019), ktoré obsahovali tiež poučenia o koncentrácii konania pokiaľ ide o rozsah a včasnosť produkovania prostriedkov procesného útoku (skutkových tvrdení a dôkazov) okrem iného tiež vo svetle § 154, § 153 v spojení s § 149 CSP, a pokiaľ tieto nevyužila, nemôže to ísť na ťarchu vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie. Keďže pre vznik osobitného záväzkového právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia sa na strane obohateného nevyžaduje ani existencia zavinenia (či vo forme úmyslu alebo nedbanlivosti), ani existencia protiprávneho úkonu, ale ani to, či sám o vzniku a získaní bezdôvodného obohatenia vedel či nevedel, postačuje že k obohateniu došlo bez právom uznaného dôvodu, o ktorý prípad ide v posudzovanej veci, nedôvodnou je tiež námietka žalovanej, že nemohla vedieť o tom, že platby sú poukazované nad rámec súdom priznaného výživného.
34. V súvislosti s nečinnosťou oboch strán odvolací súd im dáva do pozornosti zásadu, ktorá platila už v rímskom práve, podľa ktorej „vigilantibus iura scripta sunt" t. j. „práva patria len bdelým" (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), teda tým, ktorí sa aktívne zaujímajú o ochranu a výkon svojich práv a ktorí svoje procesné oprávnenia uplatňujú včas a s dostatočnou starostlivosťou a predvídavosťou, pretože je predovšetkým vecou nositeľov práv, aby svoje práva bránili a starali sa o ne, inak ich podcenením či zanedbaním môžu tieto strácať, čo plne dopadá tiež na využívanie zákonných procesných ustanovení vrátane využitia možnosti produkovania prostriedkov procesného útoku a obrany, inak nemôžu legitímne očakávať iné, ako v neprospech nich vydané rozhodnutie.
35. V konečnom dôsledku bez dopadu na vecnú správnosť rozhodnutia v jeho žalovanou napadnutej vyhovujúcej časti je tiež jej námietka o tom, že za vzniknutý stav zodpovedá súdny exekútor, ktorý si mal strážiť, či nie sú vykonávané zrážky žalobcovi nad prípustný rozsah a v princípe teda, že mal žalovať žalobca jeho, resp. štát.
36. Pravdou síce je, že podľa § 33 ods. 1 Exekučného poriadku ak osobitný zákon neustanovuje inak, exekútor zodpovedá za škodu tomu, komu ju spôsobil on, alebo jeho zamestnanec v súvislosti s činnosťou podľa tohto zákona. Takým osobitným zákonom je zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. V prípade, že súdny exekútor nesprávne aplikoval ustanovenia zák. č. 233/1995 Z.z. (Exekučný poriadok), tak za takúto škodu by zodpovedal štát (Slovenská republika) z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, alebo vydaním nezákonného rozhodnutia. Zodpovednosť súdneho exekútora za škodu pri výkone funkcie exekútora je širšia než podľa zákona č. 514/2003 Z.z.. Vznik zodpovednosti podľa zákona č. 514/2003 Z.z. predpokladá výkon exekučnej činnosti na základe poverenia súdu podľa Exekučného poriadku. Závisí výlučne na rozhodnutí poškodeného, či bude náhradu škody požadovať podľa zákona č. 514/2003 Z.z.. alebo či predmetný nárok bude uplatňovať priamo od exekútora podľa § 33 ods. 1 Exekučného poriadku.
37. V posudzovanej veci však ide o konkurenciu nároku na náhradu škody a nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorou sa vo svojom rozhodnutí zaoberal tiež Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. mája 2020, sp. zn. 6Cdo/184/2018) v ktorom vyslovil, že ...“Náhrada škody z výkonu verejnej moci proti štátu (jeho prípadná zodpovednosť), nemá povahu všeobecného inštitútu, ktorý by ako jediný reparoval všetky potenciálne škody vzniknuté poškodenému
subjektu. Nemožno preto pripustiť, aby sa poškodení domáhali náhrady škody priamo proti štátu bez toho, aby sa aspoň pokúsili vymôcť dlžné peniaze od toho, kto sa na ich úkor, a to prípadne aj za pričinenia štátu, bezdôvodne obohatil. Vznik škody je totiž poškodený povinný preukázať, a v tomto ohľade nie je postačujúce len tvrdenie žalobcu, že sa na primárnom dlžníkovi ničoho nedomôže.“, ktoré závery sú primerane aplikovateľné aj na konkurenciu nároku na náhradu škody voči súdnemu exekútorovi v kolízii s nárokom na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovanej. Žalobca preto nepochybil, keď jeho prvotnou voľbou bolo uplatnenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovanej ako primárnemu dlžníkovi, pričom rozhodnutie súdu prvej inštancie v rozsahu jeho zamietajúcej časti, nie je ani prekážkou prípadného následného uplatnenia nároku žalobcom na náhradu škody, pokiaľ k nej malo prísť spôsobom popísaným v odvolacom konaní voči zvolenému zodpovednostnému subjektu (štátu, či súdnemu exekútorovi).
38. Žalovanou uplatnené odvolacie námietky tak nebolo možné posúdiť ako spôsobilé k odlišnému, v prospech nej vyznievajúcemu rozhodnutiu v dotknutej vyhovujúcej časti.
39. S poukazom na vyššie uvedené, nebolo možné teda rozhodnutie súdu prvej inštancie ani v jeho žalovanou napadnutej vyhovujúcej časti považovať za iné, ako vecne správne, spôsobilé k potvrdzujúcemu rozhodnutia odvolacieho súdu, za súčasného záveru o vecnej správnosti rozhodnutia tiež v závislej časti o trovách konania a to podľa § 387 ods. 1 CSP.
40. Odvolací súd v konečnom dôsledku rozhodol tiež o trovách odvolacieho konania a to podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 2 CSP tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania, keďže ani jeden z odvolateľov v odvolacom konaní úspech nezaznamenal.
41. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov tri ku nule (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu j e p r í p u s t n é dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).