Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_23Co-180-2019.pdf
PDF · 139.72 KB
Case nature
Area
Subarea
23Co/180/2019
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Bundzelová a sudkýň: JUDr. Daša Kontríková a JUDr. Bibiana Ťažiarová, v spore žalobcov: 1/ D. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom X.V. XXX/X, M., 2/ Z. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. V. XXX/X, M., 3/ Y. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom X.V. XXX/X, M., 4/ K. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom X.V. XXX/X, M., 5/ Y. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom X.V. XXX/X, M., 6/ J. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. č. XXX, 7/ Z. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom X.V. XXX/X, M., 8/ Q. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom X,V. XXX/X, M., 9/ C. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom X.V. XXX/X, M., 10/ P. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom X.V. XXX/X, M., 11/ C. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom X.V. XXX/XX, M., 12/ V. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. č. XX, 13/ Q. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXX/X, M., 14/ P. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom X.V. XXX/X, M., 15/ K. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom X.V. XXX/X, M., 16/ C. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom X.V. XXX/X, M., 17/ Q. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom X.V. XXX/ X, M., 18/ K. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom X.V. XXX/X, M., 19/ Mgr. T. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom X.V. XXX/X, M., 20/ V. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom X.V. XXX/X, M., 21/ Z. J., nar. XX.XX.XXXX, bytom X.V. XXX/X, M., 22/ P. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. č. XXX, 23/ W. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. č. XXX, 24/ Z. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom X.V. XXX/X, M., 25/ Ing. C. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom X.V. XXX/X, M., 26/ T. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom X.V. XXX/X, M., 27/ MUDr. V. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. M. X, C., 28/ Z. R., nar. XX.XX.XXXX, bytom X.V. XXX/X, M., 29/ Q. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXX/ X, M., 30/ Z. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. č. XXX, 31/ Mgr. Q. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. XXX/X, M., 32/ P. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom X.V. XXX/X, M., 33/ X. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom X.V. XXX/X, M., 34/ W. S., nar. XX.XX.XXXX, bytom X.V. XXX/X, M., 35/ Z. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. XXX/XX, M., 36/ V. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom X.V. XXX/X, M., 37/ P. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. XX/XX, T., 38/ P. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom X.V. XXX/X, M., 39/ V. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom X.V. XXX/X, M., 40/ Q. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom X.V. XXX/X, M., 41/ V. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom W. č. XXX, 42/ D. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXX/XX, M., 43/ R. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom X.V. XXX/X, M., 44/ W. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom X.V. XXX/X, M., 45/ T. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom X.V. XXX/X, M., 46/ W. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom X.V. XXX/X, M., 47/ R. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom X.V. XXX/X, M., 48/ Ing. J. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. č. XXX, 49/ T. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. č. XXX, 50/ Ing. K. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom X.V. XXX/X, M., 51/ K. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom X.P. XXX/XX, M., 52/ C. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom X.V. XXX/X, M., 53/ Q. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom M. č. X, 54/ B. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom A. B. XXXX/X, N. V. N. M., 55/ Q. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. XXX/XX, N. V. N. M., 56/ R. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom X.V. XXX/X, M., 57/ D. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom X.V. XXX/X, M., 58/ W. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom X.P. XXX/X, M., 59/ Q. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom X.V. XXX/X, M., 60/ W. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom X.V. XXX/X, M., 61/ V. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom X.V. XXX/X, M., v zastúpení: Bytové družstvo so sídlom v Trnave, so sídlom Ludvika van Beethovena 26, Trnava, IČO: 00 175 480, všetci zastúpení: UNITED LAWYERS, advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom Mliekarenská 2, Bratislava, IČO: 36 662 291, proti žalovanému: Prima banka Slovensko, a. s., so sídlom Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951, zastúpený: SEDLAČKO & PARTNERS, s. r. o., so sídlom Štefánikova 8, Bratislava, IČO: 36 853 186, o vydanie bezdôvodného obohatenia, na odvolanie žalobcov 1/ až 61/ proti uzneseniu Okresného súdu Piešťany č. k. 14C/186/2016 - 225 zo dňa 13. septembra 2019, v časti o zastavení konania a o nároku na náhradu trov konania (I. a II. výrok), takto
rozhodol:
Uznesenie súdu prvej inštancie sa v napadnutej časti o zastavení konania a v súvisiacom výroku o nároku na náhradu trov konania r u š í a vec sa mu v zrušenej časti v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie prvým odsekom výroku konanie zastavil, druhým odsekom výroku priznal žalovanému voči žalobcom 1/ až 61/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % a tretím odsekom výroku vyhovel sťažnosti žalovaného a zrušil uznesenie Okresného súdu Piešťany č. k. 14C/186/2016 - 147 zo dňa 24.07.2017.
2. Svoje rozhodnutie čo do zastavenia konania právne odôvodnil aplikáciou § 1, § 3, § 6 ods. 1, § 7 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a vecne tým, že z obsahu spisu vyplýva, že žalobou doručenou súdu dňa 30.06.2016 sa žalobcovia domáhali, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcom spoločne a nerozdielne sumu 244,57 eur s príslušenstvom a nahradiť trovy konania titulom bezdôvodného obohatenia vyplývajúceho zo zmluvy o termínovanom úvere č. 06/002/11 zo dňa 13.01.2011 uzatvorenej medzi žalobcami a žalovaným. Žalovaný vo svojom podaní zo dňa 12.04.2017 vzniesol námietku nedostatku právomoci Okresného súdu Piešťany, ktorú odôvodnil skutočnosťou, že medzi stranami sporu bola uzavretá rozhodcovská doložka (čl. 15. zmluvy), v dôsledku čoho má byť vec prejednaná v rozhodcovskom konaní. Predmetné podanie predstavovalo vyjadrenie žalovaného k žalobe a išlo o prvý úkon žalovaného vo veci samej a súčasne o jeho prvý procesný úkon vôbec.
3. CSP ukladá súdom prejednať súkromnoprávne (občianskoprávne) spory, pokiaľ zákon nezveruje právomoc konať a rozhodnúť o nich inému orgánu. Vylúčiť právomoc všeobecných súdov je spôsobilá platne uzavretá rozhodcovská zmluva (§ 3 a nasl. zákona č. 244/2002 Z. z.) alebo spotrebiteľská rozhodcovská zmluva (§ 3 zákona č. 335/2014 Z. z.). Na posudzovanú vec je v tejto súvislosti potrebné aplikovať § 6 ods. 1 CSP, ktorý ukladá súdu zastaviť konanie v prípade nedostatku jeho právomoci spôsobenom uzatvorením rozhodcovskej zmluvy vzťahujúcej sa na žalobou uplatnený nárok. Samotná existencia platnej rozhodcovskej zmluvy však právomoc všeobecného súdu konať a rozhodnúť ešte nevylučuje. Zo znenia predmetného ustanovenia možno vyvodiť, že základnými predpoklady pre zastavenie konania je (1) vznesenie námietky žalovaným dovolávajúcej sa existencie rozhodcovskej zmluvy uzavretej medzi stranami, v zmysle ktorej sa vec má prejednať v rozhodcovskom konaní, (2) včasné vznesenie takejto námietky pri prvom úkone vo veci samej a (3) existencia platnej rozhodcovskej zmluvy uzavretej medzi stranami, v zmysle ktorej sa vec má prejednať v rozhodcovskom konaní. Naplnenie prvých dvoch predpokladov je v posudzovanej veci nesporné, žalovaný vzniesol príslušnú námietku, a to pri jeho prvom úkone vo veci samej - vyjadrení k žalobe. Skúmanie tretieho predpokladu z § 6 ods. 1 vyplýva len implicitne. Súd sa nemôže uspokojiť so samotným včasným vznesením námietky, ale musí sa zaoberať aj jej vecnou stránkou, teda posúdiť, či skutočne došlo k uzavretiu platnej rozhodcovskej zmluvy dopadajúcej svojimi účinkami na žalobou uplatnený nárok.
4. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že dňa 13.01.2011 uzavreli žalobcovia ako dlžníci a žalovaný ako veriteľ zmluvu o termínovanom úvere č. 06/002/11, súčasťou ktorej bola v čl. 15.17. rozhodcovská doložka, podľa ktorej žalobcovia prijali návrh rozhodcovskej zmluvy, podľa ktorej vzájomné spory, ktoré medzi zmluvnými stranami vznikli v súvislosti s úverovou zmluvou, je príslušný prejednať a rozhodnúť v rozhodcovskom konaní Stály rozhodcovský súd Asociácie bánk, a zároveň bola žalobcom daná možnosť vyznačením označeného políčka vyjadriť nesúhlas s uvedeným návrhom rozhodcovskej zmluvy, kedy by vzájomné spory v súvislosti s úverovou zmluvou bol príslušný prejednať a rozhodnúť všeobecný súd. Sporným nebolo ani to, že žalobcovia nesúhlas s návrhom rozhodcovskej zmluvy v označenom políčku nevyznačili.
5. Zmluva o termínovanom úvere je v čl. 15.17. dostatočne určitá a zrozumiteľná, aby mohla byť považovaná za platný právny úkon. Posudzovaná zmluva má povahu formulárovej, resp. typovej zmluvy, ktorú žalovaný (resp. jeho právny predchodca) uzatváral s veľkým počtom klientov a bola už predmetom posudzovania súdov v iných veciach, čo je známe z jeho činnosti. Najvyšší súd SR vo svojom aktuálnom rozhodnutí sp. zn. 3Cdo 80/2017 podrobil obsahovo totožnú rozhodcovskú doložku z obdobnej spotrebiteľskej úverovej zmluvy prieskumu, pričom dospel k jednoznačnému záveru, že
takéto zmluvné ustanovenie nemá znaky neprijateľnej podmienky. Rozhodcovská doložka nevyvoláva nerovnováhu medzi účastníkmi konania, nie je spôsobilá viesť k značnej procesnej nevýhode jednej z procesných strán. Žalobcovi (v tomto prípade žalobcom) bola daná možnosť výberu medzi tým, či o vzájomných sporoch z úverovej zmluvy bude príslušný rozhodovať rozhodcovský súd alebo všeobecný súd, žalobca (žalobcovia) však možnosť výberu nevyužil a nevyznačením nesúhlasu v predznačenom políčku vyslovil súhlas s príslušnosťou rozhodcovského súdu na prejednávanie a rozhodovanie sporov v súvislosti so zmluvou o úvere a návrh rozhodcovskej zmluvy prijal.
6. Z vyššie uvedeného rozhodnutia vyplýva, že formulácia danej rozhodcovskej doložky, ktorá si vyžadovala zo strany spotrebiteľov aktívny prejav nesúhlasu s ňou, je prípustná, nakoľko možnosť výberu tým zostala nedotknutá. Nemožno ju teda považovať ani za rozpornú s dobrými mravmi. Súd konštatuje, že v tomto konaní nebolo preukázané, že by žalovaný uzavretím rozhodcovskej doložky podmieňoval uzavretie zmluvy, resp. poskytnutie spotrebiteľského úveru. Vzhľadom na spotrebiteľom danú možnosť voľby, ktorá bola podľa Najvyššieho súdu SR poskytnutá právne udržateľným spôsobom, nemožno hovoriť ani o absencii vôle žalobcov byť viazaní rozhodcovskou zmluvou. Pokiaľ ide o samotný význam rozhodcovskej doložky, tento je priamo v predmetnom zmluvnom ustanovení úplne a zrozumiteľne vysvetlený. Nespochybniteľne z neho vyplýva, že vzájomné spory vzniknuté v súvislosti s úverovou zmluvou je príslušný prejednať a rozhodnúť v rozhodcovskom konaní rozhodcovský súd a že v prípade nesúhlasu s rozhodcovskou doložkou ich bude príslušný prejednať a rozhodnúť všeobecný súd. Takto formulovaná rozhodcovská doložka sama o sebe predstavuje poučenie o jej obsahu a význame zodpovedajúce požiadavkám stanoveným § 93b zákona č. 483/2001 Z. z.. Treba však tiež dodať, že ustanovenie § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy poučovaciu povinnosť banky pri uzatváraní rozhodcovskej zmluvy nestanovovalo.
7. S poukazom na princíp právnej istoty definovaný čl. 2 CSP môže každý legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít, pričom súdy sú povinné v súlade s týmto princípom konať a rozhodovať. Vzhľadom na skutočnosť, že Najvyšší súd SR ako súd dovolací, ktorý nepochybne predstavuje jednu z najvyšších súdnych autorít, rozhodol o platnosti rozhodcovskej doložky za takých skutkových a právnych okolností, ktoré sa po všetkých relevantných (z hľadiska skúmania platnosti daného zmluvného ustanovenia) stránkach zhodovali s rozhodcovskou doložkou, ktorá je predmetom posudzovania v tomto konaní, súd nevidel priestor na odklon od takéhoto rozhodnutia Najvyššieho súdu.
8. Súd sa ďalej zaoberal ešte osobitnými okolnosťami, ktoré napriek včas vznesenej a dôvodnej námietke podľa § 6 ods. 1 CSP umožňovali a súčasne ukladali súdu vo veci konať a rozhodnúť. V posudzovanej veci nenastala situácia, že by strany sporu zhodne vyhlásili, že na zmluve netrvajú. Nejde ani o prípad, kedy by v súdenej veci existovalo rozhodnutie cudzieho rozhodcovského súdu, ktoré by nebolo uznané v Slovenskej republike. Z predchádzajúcich častí odôvodnenia tohto rozhodnutia tiež vyplýva, že rozhodcovská zmluva existuje, je platná a prejednanie tejto veci nepresahuje rámec právomoci priznanej rozhodcovskou zmluvou (týka sa všetkých vzájomných sporov z uzavretej úverovej zmluvy). Predmet žalobcami uplatnenej žaloby, ktorým je vydanie bezdôvodného obohatenia, môže byť podľa práva SR podrobený rozhodcovskej zmluve, resp. rozhodcovskému konaniu. Napokon v posudzovanej veci nejde ani o prípad, že by sa ňou rozhodcovský súd odmietol zaoberať.
9. Na základe uvedeného súd konanie zastavil v zmysle § 6 ods. 1 CSP pre nedostatok právomoci súdu prejednať a rozhodnúť daný spor.
10. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 256 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP. Ak dôjde k zastaveniu sporového konania, je povinnosťou súdu pri rozhodovaní o trovách konania skúmať procesnú zodpovednosť pri zastavení konania na oboch procesných stranách, teda aj na strane žalobcu, aj na strane žalovaného. Podaním žaloby vo veci spadajúcej do právomoci rozhodcovského súdu, s čím zákon spája povinnosť súdu na riadne vznesenú námietku žalovaného konanie zastaviť, žalobcovia procesne zavinili zastavenie konania. Na základe uvedeného súd v zmysle § 256 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP priznal žalovanému voči žalobcom nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
11. Súd prvej inštancie zároveň napadnutým uznesením rozhodol aj o sťažnosti žalovaného podanej proti uzneseniu súdu prvej inštancie č. k. 14C/186/2016 - 147 zo dňa 24.07.2017, keď po preskúmaní
spisového materiálu dospel súd k záveru, že sťažnosť žalovaného je dôvodná, nakoľko právny zástupca žalovaného (právnická osoba) mal v zmysle § 82l ods. 3 zákona o súdoch od 01.07.2017 povinnosť v konaní pred súdom doručovať podania do elektronickej schránky súdu. Súd preto sťažnosti žalovaného vyhovel a uznesenie Okresného súdu Piešťany č. k. 14C/186/2016 - 147 zo dňa 24.07.2017 v zmysle § 250 ods. 2 CSP zrušil.
12. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie, výlučne voči výroku I. o zastavení konania a výroku II. o nároku na náhradu trov konania, podali odvolanie žalobcovia 1/ až 61/ prostredníctvom právneho zástupcu z dôvodu, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b) CSP) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP). Žalobcovia namietali správnosť záveru súdu prvej inštancie o dostatočnej určitosti a zrozumiteľnosti čl. 15.17 zmluvy o termínovanom úvere. Podľa žalobcov sa nemôže jednať o určité a zrozumiteľné ustanovenie zmluvy o termínovanom úvere, ak rozhodcovská doložka v čase uzatvorenia zmluvy označovala rozhodcovský súd, ktorý v Slovenskej republike neexistoval. Žiadny rozhodcovský súd s názvom „Stály rozhodcovský súd Asociácie bánk“ na území Slovenskej republiky nepôsobí. Pri uzatvorení zmluvného vzťahu žalovaný ako predkladateľ zmluvy uviedol označenie súdu, ktorý v danom čase neexistoval, čím znemožnil svojou vlastnou činnosťou platné uzatvorenie rozhodcovskej doložky. V zmysle informácii poskytnutých z internetovej adresy Národnej banky Slovenska dňa 01.07.2003 bol zriadený Stály rozhodcovský súd Slovenskej bankovej asociácie. Z uvedeného vyplýva, že „Stály rozhodcovský súd Asociácie bánk“, ktorý je uvedený v úverovej zmluve bez ďalšej konkretizácie (napr. uvedenie sídla alebo IČO) nemožno považovať za správny názov rozhodcovského súdu zriadeného Slovenskou bankovou asociáciou. Zároveň je vylúčené obrátiť sa na Stály rozhodcovský súd Asociácie bánk, príp. aj na Stály rozhodcovský súd Slovenskej bankovej asociácie, nakoľko už bol zrušený v roku 2018 rozhodnutím Slovenskej bankovej asociácie, a to ku dňu 01.01.2019, kedy zanikol. V súvislosti s rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/80/2017 žalobcovia poukázali na skutočnosť, že v danom konaní Najvyšší súd SR rozhodoval o prijateľnosti a neprijateľnosti rozhodcovskej doložky opomínajúc zákon č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní“) s poukazom na znenie § 106 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení do 30.06.2016, ako aj znenie § 7 ods. 2 CSP. Zákon o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní umožňuje v § 3 ods. 6 spotrebiteľovi sa vždy domáhať podania žaloby na súde bez ohľadu na platnosť, resp. neplatnosť rozhodcovskej doložky. Výnimkou sú iba prípady, kedy už začalo rozhodcovské konanie, čo sa však v tomto prípade nestalo. Priamo v poznámke pod čiarou č. 7 zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní je poukaz na osobitný predpis, ktorým je § 5 až 8 CSP. Žalovaný sa nemôže účinne dovolávať nedostatku právomoci súdu podľa osobitného predpisu, ktorým je CSP, konkrétne § 5 až 8 CSP. Zákonom o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní sa preberá do vnútroštátneho právneho poriadku smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 2013/11/EÚ o alternatívnom riešení spotrebiteľských sporov. Žalobcovia konali v súlade s § 3 ods. 6 zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a čl. 10 ods. 1 Smernice č. 2013/11/EÚ. Súd prvej inštancie pochybil, ak nerešpektoval dané ustanovenia a konanie zastavil, čím nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Žalobcovia mali za to, že rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/80/2017 nemôže byť pre súd záväzné, keďže nie je obsiahnuté v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR. Senát Najvyššieho súdu SR navyše pozabudol na vyššie uvedené zákony SR a smernice EÚ a prelomil všetky ustálené judikáty Najvyššieho súdu SR a zásady spotrebiteľského práva (napr. zásada „kto mlčí, ten nesvedčí“). Podľa žalobcov súd prvej inštancie len stroho odkazuje na rozhodcovský súd, pričom nešpecifikuje o aký konkrétny súd sa má jednať. Uvedený výklad súdu pôsobí zmätočne, nakoľko z odôvodnenia celého napadnutého uznesenia vyplýva záver, že vec je príslušný prejednať akýkoľvek rozhodcovský súd. Žalobcovia už vo vyjadrení zo dňa 25.04.2017 argumentačne vyvracali tvrdenia žalovaného týkajúce sa rozhodcovskej doložky a uviedli aj tú skutočnosť, že názov rozhodcovského súdu bez bližšej špecifikácie a tak ako bol uvedený v zmluve neexistoval v čase uzavretia zmluvy ani v čase podania žaloby, čo preukázali aj doloženým výpisom z internetovej stránky Národnej banky Slovenska. Žalobcovia taktiež pred doručením vyjadrenia žalovaného k žalobe poukázali prípisom k žalobe na obdobné konania, v ktorých súdy pokračovali v konaniach aj napriek argumentácii žalovaného týkajúcej sa rozhodcovskej doložky. Súd prvej inštancie dospel k zisteniu, že existuje platná rozhodcovská doložka a nie je príslušný na prejedanie danej veci po vyše dvoch rokoch, čím nebol dodržaný čl. 17 CSP. Žalobcovia dali do pozornosti, že v súčasnosti je vedených 49 súdnych konaní v skutkovo totožných veciach, v ktorých sa súdy vysporiadali s danou
námietkou žalovaného o nedostatku právomoci všeobecného súdu tak, že ju vyhodnotili ako nedôvodnú. Rovnako sa súdy vysporiadali s otázkou, že dané spory majú spotrebiteľský charakter a žalobcovia sú v pozícii spotrebiteľov. Napadnuté uznesenie tak vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobcovia v odvolaní nesúhlasili ani s tým, aby boli zaviazaní na náhradu trov konania žalovanému v rozsahu 100 %. Toto rozhodnutie považovali z pozície slabšej strany - spotrebiteľov za nespravodlivé. V danom prípade existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré odôvodňujú použitie § 257 CSP. Na strane žalobcov ide o fyzické osoby - spotrebiteľov. Na strane žalovaného sa jedná o podnikateľský subjekt - banku, ktorej majetková sféra by nebola použitím § 257 CSP výrazným spôsobom dotknutá. Podľa žalobcov úlohou súdu prvej inštancie nie je len mechanicky rozhodnúť o náhrade trov konania podľa výsledku sporu, ale zvážiť, či tu neexistujú ďalšie rozhodujúce okolnosti majúce podstatný vplyv na priznanie alebo nepriznanie náhrady účelne vynaložených nákladov. Takýmito okolnosťami môžu byť aj konania vo veciach ochrany spotrebiteľa, resp. v sporoch s ochranou slabšej strany, v ktorých sú uplatňované pohľadávky zo spotrebiteľských zmlúv, pri ktorých je spotrebiteľ vylúčený z možnosti dohodnúť zmluvu s iným obsahom, ako je to v danom prípade. Žalobcovia mali za to, že z hľadiska priznania nároku na náhradu trov konania žalovanému, existujú dôvody hodné osobitného zreteľa v súlade s § 257 CSP, a teda rozhodnutie vychádza z neprávneho právneho posúdenia veci. Vzhľadom na vyššie uvedené žiadali, aby odvolací súd zrušil napadnuté uznesenie a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
13. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu v súvislosti s námietkou žalobcov, že rozhodcovská doložka odkazuje na neexistujúci súd, poukázal na § 93b zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách v spojení so zákonom o rozhodcovskom konaní a § 67 zákona č. 510/2002 Z. z. o platobnom styku v znení neskorších predpisov. V zmysle predmetného ustanovenia boli banky a ich záujmové združenia povinné zriadiť stály rozhodcovský súd, ktorý bude mať právomoc rozhodovať spory z platobného styku a v čase od 01.01.2005 do 31.12.2018 boli povinné ponúkať svojim klientom rozhodcovskú zmluvu, podľa ktorej budú ich spory rozhodnuté týmto rozhodcovským súdom. Týmto záujmovým združením je Slovenská asociácia bánk, založená v roku 1993, ktorá zmenila v roku 2006 svoj názov na Slovenskú bankovú asociáciu. Slovenská banková asociácia (ešte ako Asociácia bánk) zriadila dňa 01.07.2003 rozhodcovský súd (Stály rozhodcovský súd Asociácie bánk), ktorý sa po udelení súhlasu Národnej banky Slovenska zo dňa 11.01.2007 premenoval na Stály rozhodcovský súd Slovenskej bankovej asociácie. Zmena názvu rozhodcovského súdu bola zverejnená v Obchodnom vestníku SR č. 32A/2007. Zmena v názve rozhodujúceho orgánu ipso iure nespôsobuje neplatnosť rozhodcovskej doložky. Uvedenie skoršieho označenia rozhodcovského súdu v rozhodcovskej doložke nemôže viesť k záveru, že dohoda v rozhodcovskej doložke je neplatná (uznesenie Najvyššieho súdu ČR zo dňa 28.4.2010, sp. zn. 23Cdo 4895/20091). Táto zmena zároveň nemá vplyv na právnu subjektivitu rozhodcovského súdu, ani na platnosť úverovej dokumentácie. Tvrdenie žalobcov o neexistencii rozhodcovského súdu, ktorý bol uvedený v rozhodcovskej doložke, je účelové a zavádzajúce. Rozhodcovský súd (Stály rozhodcovský súd Slovenskej bankovej asociácie) je jednoznačne identifikovaný predovšetkým svojím zriaďovateľom. Tým, že žalobcovia predložili súdu informáciu o zániku Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie k 01.01.2019 je celkom zrejmé, že aj oni majú vedomosť o tom, o ktorý rozhodcovský súd išlo. Zrušenie rozhodcovského súdu k 31.12.2018 rozhodne nebránilo žalobcom podať žalobu dňa 30.06.2016 na tomto rozhodcovskom súde. Do namietanej situácie sa tak žalobcovia dostali vlastným konaním, pretože im bolo známe, že v zmluve bola dohodnutá rozhodcovská doložka, ktorú špekulatívne ignorovali. Žalobcovia sa mali obrátiť na dohodnutý rozhodcovský súd už po vznesení námietky nedostatku právomoci (v roku 2017). Svoje rozhodnutie mohli zmeniť aj po tom, ako im bolo oznámené, že podľa aktuálneho rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 80/2017 je považovaná rozhodcovská doložka za záväznú a existuje dôvod na zastavenie konania. Všetky uvedené skutočnosti žalobcovia ignorovali a spoliehali sa na vlastné posúdenie a rozhodnutia súdov, ktoré boli vydané ešte pred rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 80/2017 o iných rozhodcovských doložkách. Uvedená skutočnosť bola žalobcom známa dostatočne dlho na to, aby sa obrátili na Stály rozhodcovský súd Slovenskej bankovej asociácie včas. Žalovaný vo vzťahu k ustanoveniu § 3 ods. 6 zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, ktoré umožňuje spotrebiteľom napriek rozhodcovskej doložke obrátiť sa na všeobecný súd, uviedol, v danom prípade nejde o spotrebiteľský spor, ktorý môže byť prejednaný podľa zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, pretože rozhodcovská zmluva nebola uzavretá medzi dodávateľom a spotrebiteľom, ale medzi dodávateľom a správcom pri výkone podnikateľskej (správcovskej) činnosti. V danom prípade bola uzavretá zmluva podľa § 24a zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o
spotrebiteľských úveroch“). Z tohto ustanovenia vyplýva, že pri uzavretí zmluvy boli spotrebitelia kvalifikovane zastúpení správcom, ktorý v ich mene uzatvoril zmluvu o úvere. Správca uzatvoril aj rozhodcovskú zmluvu, ktorá v dôsledku toho nemá charakter spotrebiteľskej rozhodcovskej zmluvy, keďže nebola uzavretá spotrebiteľmi. Nešlo pritom iba o „obyčajné“ zastúpenie osobou spôsobilou na právne úkony, ale o zákonom predpokladanú formu konania prostredníctvom profesionála - podnikateľa. Z tohto dôvodu mohol byť spor rozhodnutý výlučne podľa zákona č. 244/2002 Z. z., ktorý právo podľa § 3 ods. 6 zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní neobsahuje. Navyše, prijatím CSP s účinnosťou od 01.07.2016 (teda deň po podaní žaloby) sa uvádzané oprávnenie spotrebiteľov uvedené v § 3 ods. 6 zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní stalo obsolentným. Na toto ustanovenie v čase jeho prijatia nadväzoval § 106 ods. 1 OSP, podľa ktorého bol súd oprávnený pokračovať v konaní, ak išlo o spotrebiteľskú rozhodcovskú zmluvu. Takéto oprávnenie však od 01.07.2016 prvoinštančný súd nemá a v prípade vznesenia námietky nedostatku právomoci nemôže podľa § 6 ods. 1 CSP vec prejednať, ale musí konanie zastaviť. K námietke žalobcov týkajúcej sa rozhodnutia Najvyššie súdu SR sp. zn. 3Cdo/80/2017, žalovaný uviedol, že závery dovolacieho súdu potvrdil aj Ústavný súd SR v náleze sp. zn. III. ÚS 438/2018 zo dňa 11.06.2019, ktorý sa v odôvodnení vysporiadal s väčšinou námietok, ktoré žalobcovia prezentujú vo svojom odvolaní. Z uvedeného dôvodu je nutné považovať za správne aj rozhodnutie prvoinštančného súdu, ktorý sa (na rozdiel od predošlých názorov súdov nižších inštancií v iných sporoch proti žalovanému) správne stotožnil s uvedenými aktuálnymi rozhodnutiami najvyšších súdnych autorít. V súvislosti s namietanou zmätočnosťou rozhodnutia žalovaný konštatoval, že súd prvej inštancie v rozhodnutí o zastavení konania nie je povinný uviesť, ako majú žalobcovia postupovať po zastavení konania. To im vyplýva z rozhodcovskej doložky, prípadne z príslušných právnych predpisov. To, že by sa súd nevysporiadal s uvádzanými podaniami nie je pravdou, keďže podanie žalovaného je výslovne spomenuté v ods. 3 odôvodnenia. Súd v odôvodnení uznesenia nie je povinný spomínať všetky podania strán, ale podľa § 236 CSP odôvodňuje len stručne. Taká povinnosť by mu pritom nevyplývala ani z § 220 ods. 2 CSP (v spojení s § 234 ods. 2 CSP), keďže v odôvodnení sa uvádzajú len podstatné argumenty strán a nie je v ňom potrebné menovať všetky podania, ani uvádzať ich obsah. Skutočnosť, že súd rozhodol až viac ako dva roky po vznesení námietky nedostatku právomoci nemá charakter procesnej vady, pre ktorú je možné napadnuté rozhodnutie zmeniť ani zrušiť. Pokiaľ mali žalobcovia námietky proti dĺžke súdneho konania, mohli sa domáhať konania a rozhodnutia v súlade s inými prípustnými prostriedkami ochrany. V súvislosti s aplikáciou § 257 CSP pri rozhodnutí o nároku na náhradu trov konania, žalovaný uviedol, že uplatnenie moderačného práva je možné len vo výnimočných prípadoch, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Podľa žalobcov má byť dôvodom hodným osobitného zreteľa to, že žalobcami sú spotrebitelia a žalovaným banka, ktorej majetková sféra takýmto rozhodnutím nebude dotknutá. Uvedená skutočnosť však nemôže byť dôvodom hodným osobitného zreteľa, keďže rovnaký dôvod existuje v akomkoľvek spore podľa § 290 a nasl. CSP a napriek tomu v nich generálne nie je vylúčený nárok na náhradu trov konania dodávateľa proti spotrebiteľovi. Žalovaný sa domáhal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie potvrdil a priznal mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
14. V odvolacej replike žalobcovia zopakovali argumentáciu uvedenú v odvolaní týkajúcu sa aplikácie § 3 ods. 6 zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. Zároveň uviedli, že vzhľadom na zrušenie Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie už v roku 2018 rozhodnutím Slovenskej bankovej asociácie, a to ku dňu 01.01.2019, kedy zanikol, súd mal postupovať v zmysle § 7 ods. 1 a 2 CSP, vec prejednať a rozhodnúť, pretože spor nemohol byť predmetom rozhodcovského konania. Rozhodnutím súdu prvej inštancie došlo k porušeniu ústavného práva žalobcov na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, nakoľko reálne nemá kto rozhodnúť a prejednať danú vec, pokiaľ sa ňou nebude zaoberať súd. Záverom svojho vyjadrenia poukázali žalobcovia na Nález Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 19/2019 - 66.
15. Žalovaný v odvolacej duplike uviedol, že vo vyjadrení k odvolaniu jednoznačne zdôvodnil, prečo v tejto veci nejde o spotrebiteľský spor a ustanovenia zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní sa naňho nevzťahujú. Spor mohol byť rozhodnutý výlučne podľa zákona č. 244/2002 Z. z., ktorý právo podľa § 3 ods. 6 zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní neobsahuje. Preto boli žalobcovia povinní podať žalobu na rozhodcovskom súde. Z rovnakého dôvodu nemožno na spor aplikovať ani žalobcami citovaný čl. 10 ods. 1 smernice EP a Rady 2013/11/ EÚ o alternatívnom riešení spotrebiteľských sporov. Žalobcovia namietajú, že námietka nedostatku právomoci všeobecného súdu je neplatná pre rozpor s § 3 ods. 6 zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní. Námietka je procesný úkon, pri ktorom nemožno namietať neplatnosť pre rozpor so zákonom. Súd len môže na námietku nedostatku
právomoci neprihliadnuť, pokiaľ to umožňuje niektorá z výnimiek podľa § 7 CSP. Taká možnosť však v posudzovanom prípade neexistovala. V súvislosti s nálezom Ústavného súdu SR č. k. IV. ÚS 19/2019-66 žalovaný uviedol, že v prejednávanej veci nemožno žalobcami citované závery z nálezu aplikovať. Rozhodcovský súd bol v čase podania žaloby oprávnený spor prejednať a rozhodnúť, v čom sa tieto veci odlišujú. Navyše, žalobcovia sa do procesne nevýhodnej situácie dostali vlastným zavinením, a to špekulatívnym ignorovaním rozhodcovskej doložky.
16. K odvolacej duplike sa vyjadrili žalobcovia, ktorí poukázali na § 21 ods. 5 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní platného v čase podania žaloby a uviedli, že tento spor by nebol prijatý na rozhodcovský súd (aj keby žalobcovia vedeli na ktorý, nakoľko je nesprávne označený v rozhodcovských doložkách) a ex lege by toto konanie musel rozhodcovský súd po prijatí aj zastaviť. Rozhodcovský súd nebol v čase podania žaloby oprávnený spor prejednať v zmysle § 21 ods. 5 zákona č. 244/2002 Z. z. Žalobcovia poukázali na ustanovenia § 73 ods. 4, 8 zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní a namietali, že žalobca si povinnosť v zmysle § 73 ods. 8 zákona nesplnil a nedošlo k určeniu nástupníckeho stáleho rozhodcovského súdu a ani neuzatvoril novú spotrebiteľskú rozhodcovskú zmluvu. Žalobcovia zároveň upriamili pozornosť na § 74 zákona č. 335/2014 Z. z., ktorým sa preberajú právne záväzné akty Európskej únie uvedené v prílohe č. 4 (Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2013/11/EÚ z 21. mája 2013 o alternatívnom riešení sporov, ktorou sa mení nariadenie (ES) č. 2006/2004 a smernica 2009/22/ES. Zákon o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní novelizoval v časti § 106 ods. 1, 2 a 3 OSP a umožnil spotrebiteľom vôbec sa neobrátiť na pôvodný rozhodcovský súd.
17. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom, stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 357 písm. a) CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolatelia použili zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) dospel k záveru, že odvolanie žalobcov je dôvodné.
18. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu je v prvom rade posúdiť správnosť záverov prvoinštančného súdu vedúceho k zastaveniu konania pre nedostatok právomoci súdu.
19. Z obsahu spisu vyplýva, že žalobcovia 1/ až 61/ sa žalobou podanou na súde prvej inštancie dňa 30.06.2016 domáhali voči žalovanému zaplatenia sumy 244,47 eura s príslušenstvom, ako aj náhrady trov konania titulom vydania bezdôvodného obohatenia vyplývajúceho zo zmluvy o termínovanom úvere č. 06/002/11 uzavretej medzi stranami sporu dňa 13.01.2011. Žalovaný pri prvom procesnom úkone, vo vyjadrení zo dňa 12.04.2017, namietal nedostatok právomoci súdu prvej inštancie poukazujúc na čl. 15 zmluvy o úvere, v zmysle ktorého má byť vec prejednaná v rozhodcovskom konaní. Uznesením č. k. 14C/186/2016 - 225 zo dňa 13.09.2019 súd prvej inštancie prvým odsekom výroku konanie zastavil, druhým odsekom výroku priznal žalovanému voči žalobcom 1/ až 61/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % a tretím odsekom výroku vyhovel sťažnosti žalovaného a zrušil uznesenie Okresného súdu Piešťany č. k. 14C/186/2016 - 147 zo dňa 24.07.2017.
20. Podľa § 3 CSP, súdy prejednávajú a rozhodujú súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, ak ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú iné orgány.
21. Podľa § 5 ods. 1 CSP, na námietku žalovaného uplatnenú najneskôr pri prvom procesnom úkone, ktorý mu patrí, súd skúma, či sa spor nemá prejednať a rozhodnúť v rozhodcovskom konaní.
22. Podľa § 6 ods. 1 CSP, ak súd na námietku žalovaného uplatnenú najneskôr pri prvom procesnom úkone zistí, že spor sa má prejednať a rozhodnúť v rozhodcovskom konaní, konanie zastaví.
23. Citované ustanovenia CSP upravujú „tzv. alternatívnu zúženú právomoc civilných súdov, keď strany môžu v rámci svojej zmluvnej dispozície uzatvorením rozhodcovskej zmluvy vylúčiť v konkrétnej veci právomoc civilného súdu a založiť právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie a rozhodnutie určitého sporu (Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, s. 89). Základom rozhodcovského konania
je teda existencia rozhodcovskej zmluvy, ktorou sa strany zaväzujú riešiť vzájomné spory medzi nimi v rozhodcovskom konaní.
24. Žalobcovia k žalobe priložili zmluvu o termínovanom úvere č. 06/002/11, ktorú dňa 13.01.2011 uzavreli so žalovaným. Súčasťou tejto zmluvy bol aj čl. 15.17 v nasledovnom znení (č. l. 29 spisu):
„Klient vyhlasuje, že ....................... návrh tejto rozhodcovskej zmluvy, podľa ktorej vzájomné spory, ktoré by medzi zmluvnými stranami vznikli v súvislosti s touto zmluvou, je príslušný prejednať a rozhodnúť s konečnou platnosťou v rozhodcovskom konaní Stály rozhodcovský súd Asociácie bánk (ďalej len „rozhodcovský súd“), pričom v prípade prijatia návrhu tejto rozhodcovskej zmluvy, si je klient vedomý, že: · rozhodcovské konanie sa začína na základe podania žaloby na adresu sídla súdu, čo spôsobuje, že nemožno v tej istej veci konať a rozhodovať na súde alebo pred iným rozhodcovským súdom · konanie má neverejný a písomný charakter, · rozhodcovský rozsudok je konečným rozhodnutím, ktorý má po nadobudnutí právoplatnosti rovnaké účinky ako právoplatný rozsudok všeobecného súdu.
25. V prípade uzavretia vyššie uvedenej rozhodcovskej zmluvy sa zmluvné strany zároveň dohodli, že rozsudok rozhodcovského súdu bude záväzný pre zmluvné strany, že v stanovených lehotách splnia všetky povinnosti uložené v rozhodcovskom rozsudku, ktorý nie je možné zrušiť z dôvodov ako pri obnove konania podľa osobitného zákona.
26. Toto ustanovenie sa nedotýka práva klienta, ktorý je spotrebiteľom, domáhať sa svojich práv aj na všeobecnom súde, s čím je banka uzrozumená.
27. Pokiaľ klient návrh rozhodcovskej zmluvy neprijíma, vzájomné spory, ktoré by medzi zmluvnými stranami v budúcnosti vznikli v súvislosti s touto zmluvou, je príslušný prejednať a rozhodnúť všeobecný súd.“
28. Po oboznámení sa so znením čl. 15.17 zmluvy o termínovanom účte č. 06/002/11 je podľa odvolacieho súdu zrejmé, že k uzavretiu rozhodcovskej doložky medzi stranami sporu dňa 13.01.2011 nedošlo. Žalobcovia v zastúpení správcu Bytového družstva so sídlom v Trnave totiž v predmetnom článku nevyznačili či uvedený návrh rozhodcovskej zmluvy prijímajú alebo neprijímajú. K prijatiu návrhu rozhodcovskej zmluvy nemohlo dôjsť ani s poukazom na § 44 ods. 1 veta druhá zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka, podľa ktorého mlčanie alebo nečinnosť samy o sebe neznamenajú prijatie návrhu. Keďže medzi stranami nebola uzavretá rozhodcovská doložka, ktorá by zakladala právomoc rozhodcovského súdu vec prejednať a rozhodnúť, nemohol súd prvej inštancie konanie zastaviť.
29. Aplikácia uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/80/2017 zo dňa 26. júla 2018 neprichádza v prejednávanej veci do úvahy, nakoľko v uvedenom konaní Najvyšší súd SR riešil rozhodcovskú doložku, ktorá obsahovala vyhlásenie žalobcu, že prijíma návrh rozhodcovskej zmluvy, podľa ktorej vzájomné spory, ktoré medzi zmluvnými stranami vznikli v súvislosti s úverovou zmluvou, je príslušný prejednať a rozhodnúť v rozhodcovskom konaní Stály rozhodcovský súd Asociácie bánk, a zároveň bola žalobcovi daná možnosť vyznačením označeného políčka vyjadriť nesúhlas s uvedeným návrhom rozhodcovskej zmluvy, kedy by vzájomné spory v súvislosti s úverovou zmluvou bol príslušný prejednať a rozhodnúť všeobecný súd. V prejednávanej veci na súde prvej inštancie žalobcovia vyhlásenie, že prijímajú návrh rozhodcovskej zmluvy neurobili. Text čl. 15.17 zmluvy o termínovanom účte č. 06/002/11 bol formulovaný tak, že žalobcovia mali sami doplniť, či návrh rozhodcovskej zmluvy prijímajú alebo neprijímajú. Tento prejav vôle však v predmetnom článku absentoval.
30. Postup súdu prvej inštancie by nebol správny ani v prípade, ak by žalobcovia návrh rozhodcovskej zmluvy prijali. Ako vyplýva z Registra Stálych rozhodcovských súdov zverejneného na webovej stránke Ministerstva spravodlivosti SR Stály rozhodcovský súd Asociácie bánk, premenovaný po udelení predchádzajúceho súhlasu Národnej banky Slovenska zo dňa 11.01.2007 na Stály rozhodcovský súd Slovenskej bankovej asociácie (oznámenie zverejnené v Obchodnom vestníku č. 32A/2007), bol ku dňu 01.01.2019 zrušený, pričom oznámenie o jeho zrušení bolo v Obchodnom vestníku zverejnené dňa 02.01.2019 pod čiastkou 1/2019. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že zákonom č. 373/2018 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 371/2014 Z. z. o riešení krízových situácií na finančnom trhu a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú
niektoré zákony, došlo taktiež k novele zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení zákona č. 521/2005 Z. z., zákona č. 71/2009 Z. z., zákona č. 336/2014 Z. z. a zákona č. 125/2016 Z. z., okrem iného aj v tom, že rozhodcovská zmluva (§ 4 ods. 1), na základe ktorej bola založená právomoc stáleho rozhodcovského súdu na rozhodnutie sporu medzi jej účastníkmi a na základe ktorej sa nezačalo žiadne rozhodcovské konanie pred zrušením tohto stáleho rozhodcovského súdu, stráca platnosť dňom zverejnenia zrušenia stáleho rozhodcovského súdu podľa § 12 ods. 2 písm. b). Ak by teda aj strany sporu rozhodcovskú doložku uzavreli, táto by dňom 02.01.2019 (zverejnením oznámenia o zrušení rozhodcovského súdu) stratila platnosť. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že zastavením konania pred súdom prvej inštancie potom, čo bol rozhodcovský súd zrušený, by podľa odvolacieho súdu došlo k priamemu odmietnutiu spravodlivosti (denegatio iusticie), nakoľko v súčasnosti už neexistuje rozhodcovský súd, na ktorý by sa žalobcovia mali podľa rozhodcovskej doložky (za predpokladu, ak by bola uzavretá a platná) obrátiť.
31. Z uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušil a vec mu v zrušenej časti vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolací súd s prihliadnutím k spôsobu rozhodnutia nepovažoval za nevyhnutné vyjadrovať sa k odvolacím dôvodom žalobcov proti výroku II. uznesenia o náhrade trov konania, pretože o náhrade trov konania bude súd prvej inštancie rozhodovať opätovne v rozhodnutí vo veci samej.
32. Povinnosťou súdu prvej inštancie bude pokračovať v konaní, pričom súd prvej inštancie rozhodne o návrhu žalobcov na zmenu účastníka konania zo dňa 19.12.2018 doručeného súdu prvej inštancie pred vydaním napadnutého uznesenia, ako aj o návrhu na zmenu žaloby, ktorý bol podaný v priebehu odvolacieho konania. Následne súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní posúdi žalobou uplatnený nárok, vyhodnotí jeho dôvodnosť podľa výsledkov vykonaného dokazovania a vo veci samej rozhodne.
33. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie znova o náhrade trov konania pred súdom prvej inštancie a aj o náhrade trov tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).
34. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).