Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_19Co-97-2019.pdf
PDF · 193.97 KB
Case nature
Area
Subarea
19Co/97/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudcov JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD. v spore žalobcu H. N., so sídlom A., W. XX, J. XX XXX XXX, zastúpeného X. &. W., B., so sídlom A., Q. X, J. XX XXX XXX proti žalovaným 1/ V. Q., narodenému dňa XX.XX.XXXX, bytom W., V. Y. XXX/XX, 2/ Q. M., narodenému dňa XX.XX.XXXX, bytom W., N. XXX/XX, o zaplatenie 5.791,92 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného 1/ proti rozsudku Okresného súdu Partizánske zo dňa 28. novembra 2018, č. k. 6C/14/2017-96, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch III., IV. v časti splatnosti peňažného plnenia, v časti úrokov, v časti úrokov z omeškania a vo výroku VI. o trovách konania p o t v r d z u j e .
Žalobca m á proti žalovanému 1/ n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie svojím rozsudkom konanie v časti o zaplatenie sumy 70,84 eur s príslušenstvom proti žalovanému 1/ zastavil (výrok I.), konanie v časti o zaplatenie sumy 70,84 eur s príslušenstvom proti žalovaným 1/, 2/ zastavil (výrok II.), žalovanému 1/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.088,65 eur spolu s úrokom vo výške 7,19% ročne: zo sumy 3.159,49 eur od 05.09.2016 do 21.08.2017 vo výške 217,83 eur, zo sumy 3.131,57 eur od 22.08.2017 do 22.09.2017 vo výške 19,12 eur, zo sumy 3.103,65 eur od 23.09.2017 do 21.08.2018 vo výške 92,32 eur, zo sumy 3.098,65 eur od 22.02.2018 do 26.03.2018 vo výške 19,53 eur, zo sumy 3.088,65 eur od 27.03.2018 do zaplatenia, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne: zo sumy 3.164,33 eur od 26.08.2016 do 21.08.2017 vo výške 156,05 eur, zo sumy 3.136,41 eur od 22.08.2017 do 22.09.2017 vo výške 13,32 eur, zo sumy 3.108,49 eur od 23.09.2017 do 21.02.2018 vo výške 64,30 eur, zo sumy 3.103,49 eur od 22.02.2018 do 26.03.2018 vo výške 13,60 eur, zo sumy 3.093,49 eur od 27.03.2018 do zaplatenia, spolu s nákladmi spojenými s uplatnením pohľadávky vo výške 137,26 eur, spolu s poistným vo výške 10,98 eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok III.), žalovanému 1/, 2/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.561,59 eur spolu s úrokom vo výške 7,19% ročne: zo sumy 2.632,43 eur od 05.09.2016 do 21.08.2017 vo výške 181,49 eur, zo sumy 2.604,51 eur od 22.08.2017 do 22.09.2017 vo výške 15,90 eur, zo sumy 2.576,59 eur od 23.09.2017 do 21.02.2018 vo výške 76,64 eur, zo sumy 2.571,59 eur od 22.02.2018 do 26.03.2018 vo výške 16,21 eur, zo sumy 2.561,59 eur od 27.03.2018 do zaplatenia, spolu s úrokom z omeškania 5% ročne: zo sumy 2.636,46 eur od 26.08.2016 do 21.08.2017 vo výške 130,02 eur, zo sumy 2.608,54 eur od 22.08.2017 do 22.09.2017 vo výške 11,08 eur, zo sumy 2.580,62 eur od 23.09.2017 do 21.02.2018 vo výške 53,38 eur, zo sumy 2.575,62 eur od 22.02.2018 do 26.03.2018 vo výške 11,29 eur, zo sumy 2.565,62 eur od 27.03.2018 do zaplatenia, spolu s nákladmi spojenými s uplatnením pohľadávky vo výške 114,37 eur, spolu s poistným vo výške 9,15 eur, do troch dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných 1/, 2/ zaniká v rozsahu jeho plnenia povinnosť druhého zo žalovaných (výrok IV.), vo zvyšku
žalobu zamietol (výrok V.), o trovách konania vyslovil, že žalobca má nárok na plnú náhradu trov konania vo výške, ktorú určí súdny úradník po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, s tým, že z takto súdnym úradníkom určených trov konania má proti žalovanému 1/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 54,55% a proti žalovaným 1/, 2/ spoločne a nerozdielne na náhradu trov konania v rozsahu 45,45% (výrok VI.).
2. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že žalobca ako veriteľ uzavrel so žalovaným 1/ ako dlžníkom dve zmluvy o pôžičke. Predmetom zmluvy č. XXXX/XXXX zo dňa 04.03.2014 bola pôžička vo výške 3.000,- eur. Pôvodný žalovaný 2/ zabezpečil záväzok zo zmluvy číslo XXXX/XXXX ako ručiteľ. Predmetom zmluvy č. XXX/XXXX zo dňa 22.12.2014 bola pôžička vo výške 2.500,- eur. Pôvodný žalovaný v 3/ zabezpečil záväzok zo zmluvy číslo XXX/XXXX ako ručiteľ. Zmluvné strany sa v oboch zmluvách dohodli na úroku 3,19% p. a. s tým, že táto sa zvyšuje v prípade omeškania so splácaním viac ako dvoch splátok o 2% (v skutočnosti bolo vôľou strán zvýšiť ju o 2 percentuálne body) a počas závažného porušenia zmluvných povinností o ďalšie 2% (čl. III. bod 6). Zmluvné strany sa dohodli, že všetky povinné plnenia dlžníka zo zmluvy sa budú pripisovať na účet pôžičky a budú súčasťou istiny a úročia sa ako pôžička (čl. IV. bod 2). Dohodli sa aj na poplatkoch a náhradách, ktoré si môže veriteľ účtovať a ktoré sú uvedené v sadzobníku poplatkov a náhrad (čl. IV. bod 3). Dlžník bol podľa zmluvy povinný veriteľovi oznámiť skončenie štúdia do 14 dní a predložiť o tom doklad (čl. V. bod 1). Dlžník bol takisto povinný oznámiť prestup na inú fakultu alebo inú vysokú školu a preukázať pokračovanie v dennej alebo externej forme štúdia na inej vysokej škole (čl. V bod 5). Splatnosť pôžičky bola dohodnutá v čl. VI. zmluvy. Žalovaný bol povinný splácať pôžičku v kalendárnom mesiaci nasledujúcom po šiestich mesiacoch odkladu splátok pôžičky v prípade riadneho skončenia vysokoškolského štúdia na prvom stupni alebo v kalendárnom mesiaci nasledujúcom po dvoch mesiacoch odkladu splátok v prípade prerušenia štúdia alebo iného ako riadneho skončenia vysokoškolského štúdia druhého stupňa, ibaže by sa pred uplynutím lehoty odkladu stal opätovne študentom a uplatnil si nárok na odklad splátok. Splatnosť splátok bola dohodnutá k 25. dňu v mesiaci. Z čl. VI. bod 6 vyplýva dojednanie, že ak dlžník študoval paralelne aj na inej vysokej škole ako uvedenej v zmluve a zároveň riadne ukončí toto ďalšie štúdium skôr ako štúdium, v rámci ktorého pôžičku čerpal, vzniká mu povinnosť začať splácať v kalendárnom mesiaci nasledujúcom po dvoch mesiacoch odkladu splátok po riadnom skončení ďalšieho vysokoškolského štúdia. Do lehoty splatnosti pôžičky sa nezapočítavala časť štúdia na vysokej škole, ak dlžník nemal ukončené vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa. V prípade, ak by dlžník skončil štúdium skôr ako bol predpokladaný dátum riadneho skončenia štúdia a neupovedomil by o tom veriteľa, je veriteľ oprávnený požadovať jednorazovú úhradu splátok, ktoré by mal zaplatiť, ak by si svoju oznamovaciu povinnosť splnil (čl. VI. bod 17). V prípade nadštandardnej dĺžky štúdia mohla byť splatnosť pôžičky odložená na písomnú žiadosť dlžníka (čl. VI. bod 19). Veriteľ bol oprávnený pôžičku zosplatniť v prípade omeškania so zaplatením viac ako troch splátok (čl. VI. bod 20). V zmluve bola upravená aj situácia, ak po skončení štúdia dlžník pokračoval v ďalšom štúdiu. V takom prípade bol oprávnený písomne požiadať veriteľa o odklad splácania pôžičky na obdobie ďalšieho vysokoškolského štúdia (čl. VII. bod 3). K žiadosti je povinný pripojiť doklad o štúdiu (čl. VII. bod 7). V čl. VII bod 11. je výslovná dohoda strán o tom, že dlžník si musí odklad splátok písomne uplatniť u veriteľa, inak tento nárok nemá. V čl. IX bod 3 zmluvy č. XXX/XXXX je dohoda o tom, že ak strany uzavreli v minulosti inú zmluvu alebo zmluvy o pôžičke, rušia sa a nahrádzajú sa touto novou zmluvou. Ručenie v rozsahu pôvodného záväzku trvá aj po jeho nahradení (čl. IX bod 8). Zmluvné strany sa dohodli na zabezpečení záväzku ručiteľom (čl. X). Ďalej sa dohodli na tom, že dlžník bude pre prípad smrti alebo trvalých následkov spôsobených úrazom poistený na základe zmluvy, ktorú veriteľ uzavrel s komerčnou poisťovňou, pričom poistné 2 promile z poistnej sumy ročne a 1,5 promile z dlžnej sumy ročne je dlžník povinný platiť veriteľovi ku dňu poukázania pôžičky a potom vždy k 1. januáru kalendárneho roka (čl. XI). Žalovaný 2/ podpísal zmluvu č. XXX/XXXX ako ručiteľ.
3. V žiadosti o uzavretie zmluvy, ktorú žalovaný 1/ doručil žalobcovi dňa 31.10.2014, uviedol okrem iného aj že študuje súbežne na inej škole (N. Z.). Vysokoškolské štúdium, pre ktoré žiadal o poskytnutie pôžičky, bolo na V. fakulte B. C. univerzity so sídlom v C.. V žiadosti o uzavretie zmluvy, ktorú žalobcovi doručil dňa 11.10.2013, žiadne súbežné štúdium neuviedol.
4. Žalovaný 1/ bol rozhodnutím B. C. univerzity v A., FP. zo dňa 21.08.2014 vylúčený zo štúdia. Z potvrdenia zo dňa 28.08.2014 vyplýva, že od 01.09.2012 do 26.08.2014 bol študentom H. Z. B.. Na podklade dokladov od žalovaného 1/ žalobca potvrdením zo dňa 04.11.2014 žalovanému 1/ povolil
odklad splátok pôžičky zo zmluvy č. XXXX/XXXX z dôvodu nadštandardného štúdia. Ukončenie odkladu splátok malo nastať v decembri 2017. Z rozhodnutia Dekanátu N. fakulty Z. univerzity v A. zo dňa 25.09.2015 vyplýva, že žalovaný 1/ bol vylúčený zo štúdia na uvedenej vysokej škole dňom 31.08.2015. Žalobca žalovaného 1/ upozornil listom zo dňa 05.11.2015, že nastala splatnosť dlhu od mája 2015 a že má nezaplatené omeškané splátky za obdobie od mája do septembra 2015 v celkovej výške 279,20 eur. Tieto ho vyzval uhradiť do 19.11.2015. Z potvrdenia B. C. univerzity v A., V. fakulty so sídlom v C. zo dňa 09.03.2016 vyplýva, že žalovaný bol študentom uvedenej školy od 01.09.2015 do 07.03.2016. Upomienkou zo dňa 05.04.2016 žalobca žalovaného 1/ vyzval na zaplatenie nedoplatku ku dňu 31.03.2016 vyčísleného na 111,68 eur. Rovnaký nedoplatok žiadal zaplatiť aj upomienkou zo dňa 29.06.2016, pričom ho vyčíslil ku dňu 25.06.2016. Upozornením zo dňa 06.07.2016 žalobca žalovaného 1/ upozornil na začiatok splatnosti pôžičky v júni 2016 z dôvodu omeškania s plnením splátok splatných v auguste a septembri 2015 a júni 2016 v celkovej výške 167,52 eur. Zároveň ho upozornil, že pôžičku je povinný splácať, pokiaľ si neuplatní nárok na odklad splátok. Výzvou zo dňa 28.07.2016 žalobca vyzval žalovaného na jednorazovú úhradu celého zostatku dlhu vrátane príslušenstva z dôvodu omeškania so splácaním pôžičky o viac ako tri splátky. Zároveň zaslal výzvu na vedomie aj žalovanému 2/ ako ručiteľovi. Právny zástupca žalobcu vyzval žalovaných výzvami zo dňa 07.02.2017 na úhradu dlhu a trov súvisiacich s výzvami.
5. Z prehľadu uplatnených poplatkov vyplýva, že žalobca si uplatňuje náhradu poštovného, poistného, sankčných poplatkov, poplatkov za upomienky a za zanedbanie oznamovacej povinnosti. Žalovaní proti uplatneným poplatkom nenamietali. Žalovaní nenamietali ani proti výške zostatku dlhu zo zmlúv o pôžičke (s výnimkou námietok žalovaného 1/ proti uplatneným trovám), preto súd prvej inštancie vychádzal z toho, že táto nie je sporná a zostatok dlhu žalovaného 1/ zodpovedá sume uvedenej žalobcom vo vyjadrení a čiastočnom späťvzatí doručenom súdu dňa 25.05.2018. Z vyjadrenia žalovaného 1/ na pojednávaní vyplýva, že nežiadal o odklad splátok z dôvodu, že bol študentom ďalšej vysokej školy a mal za to, že nemusel žiadosť o odklad podávať, lebo žalobca vedel, že študoval na druhej škole.
6. Žalobca vzal žalobu sčasti späť, preto súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie sumy 70,84 eur s prísl. proti žalovanému 1/ a v časti o zaplatenie sumy 70,84 eur s prísl. proti žalovanému 1/, 2/ zastavil s poukazom na § 145 ods. 2 CSP.
7. Súd prvej inštancie konštatoval, že spor medzi stranami spočíva v tom, že žalovaný 1/ tvrdí, že nemal splácať pôžičku, lebo žalobca vedel, že bol študentom ďalšej univerzity. Žalobca tvrdí, že splatnosť pôžičky nastala z dôvodu, že žalovaný 1/ mu preukázal skončenie štúdia, nepreukázal, že by v štúdiu naďalej pokračoval a nepožiadal z dôvodu pokračovania v štúdiu o odklad splátok. Okrem toho napriek výzve nezaplatil viac ako tri splátky pôžičky, preto žalobca vyhlásil predčasnú splatnosť celého dlhu.
8. Po vykonanom dokazovaní súd prvej inštancie dospel k záveru, že medzi stranami v zásade nebolo sporné, že žalobca ako veriteľ a žalovaný 1/ ako dlžník uzavreli dňa 26.02.2014 (dátum podpisu dlžníka) zmluvu o pôžičke podľa ustanovení § 11 a nasl. zákona č. 396/2012 Z. z. , ktorá má všetky zákonné náležitosti uvedené v § 19 citovaného zákona. Dňa 18.12.2014 uzavreli ďalšiu zmluvu o pôžičke podľa rovnakých zákonných ustanovení, ktorá takisto obsahuje všetky zákonné náležitosti. Záväzkom z neskoršej zo zmlúv bol nahradený záväzok zo zmluvy skoršej (§ 570 ods. 1 OZ). Plnenie žalovaného 1/ z neskoršej zmluvy bolo zabezpečené ručiteľským záväzkom žalovaného 2/. Sporná nebola výška čerpanej pôžičky (na základe dvoch zmlúv spolu 5.500,- eur). Sporné nebolo ani to, že žalobca do podania žaloby zaplatil sumu 167,52 eur a po jej podaní sumu 141,68 eur. Sporná nebola ani výška poplatkov, ktoré je povinný žalovaný 1/ žalobcovi uhradiť a ktorá je 114,08 eur a ani výška dohodnutého zmluvného úroku, ktorá je 7,19% (o 2 + 2 percentuálne body vyššia ako úroková sadzba dohodnutá v zmluvách). Tieto skutočnosti vyplývajú z tvrdení žalobcu, ktoré žalovaní nepopreli a nie sú v rozpore s obsahom vykonaných listinných dôkazov. Poukázal na vyjadrenie žalovaného 1/ na pojednávaní dňa 28.11.2018, kde uviedol, že dlh žalobcu uznáva, okrem nákladov žalobcu. Preto súd prvej inštancie z týchto skutočností pri rozhodovaní vychádzal. Dlh z prvej zmluvy (č. XXXX/XXXX) bol v čase podania žaloby vo výške 3.159,49 eur a dlh z druhej zmluvy (č. XXX/XXXX) bol v čase podania žaloby vo výške 2.632,43 eur. Po začatí konania žalovaný 1/ zaplatil v štyroch splátkach ešte 141,68 eur. Žalobca splátky započítal v polovici na dlh zo skoršej zmluvy a v polovici na dlh z neskoršej zmluvy. Keďže neskoršia zmluva nahradila zmluvu skoršiu a z toho dôvodu mal žalovaný 1/
v podstate po uzavretí neskoršej zmluvy len jeden dlh, mohol žalobca započítať platby na dlh, ktorý bol najskôr splatný. Postup, ktorý pri započítaní zvolil, je však v prospech žalovaného 2/, pretože polovica splátok bola započítaná na plnenie toho dlhu, ktorý zabezpečil ručením. Aj s prihliadnutím na to, že žalovaní nenamietali spôsob započítania zaplatených splátok, súd prvej inštancie ich započítanie takým spôsobom, ako to urobil žalobca (spolovice na skoršiu zmluvu a spolovice na neskoršiu) akceptoval (taký spôsob zodpovedá vôli všetkých strán). V čase rozhodovania súdu teda žalovaný 1/ dlhoval spolu sumu 5.650,24 eur. Preto súd prvej inštancie žalovaného 1/ zaviazal žalobcovi túto sumu zaplatiť (súčet súm uvedených vo výroku III. a IV. rozsudku). Keďže žalovaný 2/ sa zaviazal ako ručiteľ uhradiť dlh za žalovaného 1/, a to v rozsahu, v akom vyplýva zo zmluvy č. XXX/XXXX, vo výroku IV. rozsudku súd zaviazal žalovaného 2/ na plnenie spolu so žalovaným 1/ s tým, že plnením jedného z nich zaniká v rozsahu plnenia povinnosť na plnenie druhého z nich. Vychádzal pritom z ustanovenia § 548 ods. 1 OZ.
9. Medzi stranami nebola sporná dohoda o úrokoch v zmluvách o pôžičke. Úroky bolo možné dohodnúť tak na podklade osobitného predpisu (zákona č. 396/2012 Z. z.), ako aj na podklade Občianskeho zákonníka (§ 668 ods.1). Na podklade zmluvy bol úrok vo výške 7,19% ročne (3,19% + 2 + 2 percentuálne body - podľa čl. III. bod 6 zmluvy). S prihliadnutím na čiastočné plnenie dlhu žalovaným 1/ po podaní žaloby súd prvej inštancie priznal žalobcovi popri istine aj dohodnutý úrok, a to vo výške 7,19% ročne zo sumy 3.159,49 eur od 05.09.2016 do 21.08.2017 vo výške 217,83 eur, zo sumy 3.131,57 eur od 22.08.2017 do 22.09.2017 vo výške 19,12 eur, zo sumy 3.103,65 eur od 23.09.2017 do 21.08.2018 vo výške 92,32 eur, zo sumy 3.098,65 eur od 22.02.2018 do 26.03.2018 vo výške 19,53 eur, zo sumy 3.088,65 eur od 27.03.2018 do zaplatenia (výrok III., zmluva č. XXXX/XXXX) a zo sumy 2.632,43 eur od 05.09.2016 do 21.08.2017 vo výške 181,49 eur, zo sumy 2.604,51 eur od 22.08.2017 do 22.09.2017 vo výške 15,90 eur, zo sumy 2.576,59 eur od 23.09.2017 do 21.02.2018 vo výške 76,64 eur, zo sumy 2.571,59 eur od 22.02.2018 do 26.03.2018 vo výške 16,21 eur, zo sumy 2.561,59 eur od 27.03.2018 do zaplatenia (výrok IV., zmluva č. XXX/ XXXX). Súd priznal žalobcovi úrok s prihliadnutím na štyri splátky, ktoré žalovaný 1/ zaplatil po podaní žaloby. Tieto súd odpočítal od základu, ktorým je dlžná istina ku dňu podania žaloby.
10. Keďže je žalovaný 1/ so zaplatením dlžnej sumy v omeškaní, patrí žalobcovi popri istine aj úrok z omeškania podľa § 517 ods. 2 OZ, vo výške podľa § 3 nar. vl. č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. Súd preto priznal žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5% ročne: zo sumy 3.164,33 eur od 26.08.2016 do 21.08.2017 vo výške 156,05 eur, zo sumy 3.136,41 eur od 22.08.2017 do 22.09.2017 vo výške 13,32 eur, zo sumy 3.108,49 eur od 23.09.2017 do 21.02.2018 vo výške 64,30 eur, zo sumy 3.103,49 eur od 22.02.2018 do 26.03.2018 vo výške 13,60 eur, zo sumy 3.093,49 eur od 27.03.2018 do zaplatenia (výrok III. rozsudku) a vo výške 5% ročne: zo sumy 2.636,46 eur od 26.08.2016 do 21.08.2017 vo výške 130,02 eur, zo sumy 2.608,54 eur od 22.08.2017 do 22.09.2017 vo výške 11,08 eur, zo sumy 2.580,62 eur od 23.09.2017 do 21.02.2018 vo výške 53,38 eur, zo sumy 2.575,62 eur od 22.02.2018 do 26.03.2018 vo výške 11,29 eur, zo sumy 2.565,62 eur od 27.03.2018 do zaplatenia (výrok IV. rozsudku). Pri úroku z omeškania súd takisto ako pri úroku prihliadal na čiastočné splnenie dlhu žalovaným 1/ a štyri splátky zaplatené po podaní žaloby zohľadnil.
11. Žalobcovi popri nároku na istinu a na úroky a úroky z omeškania vznikol podľa § 121 ods. 3 OZ aj nárok na náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky. Tie sú vo výške 251,63 eur a súvisia s výzvou žalovaným na dobrovoľné plnenie. Tieto výzvy vyhotovil právny zástupca žalobcu a v súvislosti s nimi má žalobca nárok na náhradu podľa vyhlášky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Tarifná odmena je upravená v § 10 citovanej vyhlášky. Režijný paušál je uplatnený v § 16 ods. 3 citovanej vyhlášky a nárok na DPH v § 18 ods. 3 citovanej vyhlášky. Výška tarifnej odmeny je 200,85 eur, režijného paušálu 8,84 eur a DPH 41,94 eur. Žalobca toto príslušenstvo rozdelil medzi žalovaných podľa toho, v akom pomere si proti ním uplatňuje nárok. Keďže voči žalovanému 2/ si uplatňuje nárok len v rozsahu 45,45% z celého predmetu konania, v tomto rozsahu si voči nemu uplatňuje nárok na náhradu príslušenstva pohľadávky. Takýto postup súd považuje za spravodlivý, preto na zaplatenie tohto príslušenstva zaviazal žalovaného 1/ v celom rozsahu a žalovaného 2/ v tom rozsahu, aký pripadá na jeho účasť v spore. Žalovaný 1/ je preto povinný zaplatiť náklady spojené s uplatnením pohľadávky do výšky 137,26 eur (výrok III.) a do výšky 114,37 eur spolu so žalovaným 2/ (výrok IV.). Strany si v zmluvách dohodli aj povinnosť žalovaného 1/ zaplatiť poistné, ktoré za neho žalobca odvedie komerčnej poisťovni. Žalovaní nerozporovali tvrdenie žalobcu, že jeho výška pre rok 2016 bola 20,13 eur. Predstavovala 2
promile z dlžnej istiny pre prípad smrti dlžníka a 1,5 promile z dlžnej istiny pre prípad trvalých následkov spôsobených úrazom. Vo vzťahu k žalovanému 2/ si túto sumu žalobca uplatnil v tom rozsahu, v akom je žalovaný 2/ účastný na konaní (podobne ako pri nákladoch spojených s uplatnením pohľadávky). Takýto postup nie je v rozpore so zákonom, preto súd prvej inštancie žalobcovi priznal aj nárok na náhradu poistného, a to vo výške 20,13 eur proti žalovanému 1/ (súčet poistného vo výroku III. a IV. rozsudku) a vo výške 9,15 eur proti žalovanému 2/ ako ručiteľovi (výrok IV. rozsudku). Súd žalobu zamietol v tej časti, v ktorej sa žalobca domáhal priznania poistného, ktoré ešte nie je v čase rozhodnutia súdu splatné a v žalobe vyčíslené (3,5 promile zo zostatku istiny ročne za každý aj začatý rok až do zaplatenia istiny).
12. Žalobcovi je možné priznať len takú pohľadávku, ktorá je v čase rozhodovania súdu splatná. V budúcnosti splatné plnenie je možné rozsudkom priznať len vtedy, ak sa vznik povinnosti neviaže na žiadnu ďalšiu právnu skutočnosť, ktorá nastane v budúcnosti (napr. výživné, dôchodok, náhrada za stratu na zárobku). Keďže základ pre výpočet poistného je v posudzovanom spore variabilný a nie je možné ho v čase rozhodovania súdu zistiť (v budúcnosti bude závisieť od výšky plnenia na istinu), nejde o opakujúcu sa dávku so splatnosťou v budúcnosti, ktorú by bolo možné v zmysle § 217 ods. 2 CSP priznať.
13. Osobitne sa súd prvej inštancie zaoberal procesnou obranou žalovaného 1/, ktorú posúdil ako nedôvodnú. V prvom rade súd považuje za potrebné uviesť, že právny vzťah medzi stranami nie je vzťahom spotrebiteľským, pretože žalobca pri uzatváraní zmlúv nekonal v rámci predmetu obchodnej alebo podnikateľskej činnosti, ale konal vo verejnom záujme v zmysle § 1 zákona č. 396/2012 Z. z. Žalovaný 1/ tvrdí, že sa žalobca domáha nemožného plnenia. Toto však v konaní preukázané nebolo. Žalobca sa domáha plnenia, ktoré má peňažný charakter, preto je plnenie dlhu žalovaným 1/ (alebo žalovaným 2/ ako ručiteľom) možné. Skutočnosť, že je žalovaný 1/ v nepriaznivej majetkovej situácii, neznamená, že je plnenie objektívne nemožné. Znamená len toľko, že žalovaný 1/ zo subjektívnych dôvodov nie je schopný dlh voči žalobcovi splniť. Preukázané nebolo ani jeho tvrdenie, že by bolo žiadané plnenie v rozpore s dobrými mravmi. Žalobca sa domáha výlučne plnenia z riadne uzavretej zmluvy o pôžičke, ktorá má všetky zákonné náležitosti, ktoré pre ňu vyžaduje ako Občiansky zákonník, tak aj osobitný predpis (zákon č. 396/2012 Z. z.). Z uplatňovania práva žalobcom nemožno v nijakom prípade vyvodiť rozpor s dobrými mravmi. Ani skutočnosť, že žalovaný 1/ mal v čase, kedy si žalobca začal uplatňovať zaplatenie pôžičky, iných veriteľov, ktorým plnil, a to dokonca aj zrážkami zo mzdy, neznamená, že žalobca by sa správal pri uplatňovaní svojho nároku v rozpore s dobrými mravmi. Žalovaný 1/ pritom nekonkretizoval, v čom rozpor s dobrými mravmi konkrétne vidí. K námietkam ohľadom nejasného určenia termínu splatnosti splátok je podľa posúdenia súdom prvej inštancie v zmluve určený dostatočne jasne v čl. VI. zmluvy. Ani ostatné tvrdenia žalovaného 1/ neboli spôsobilé privodiť pre neho priaznivejšie rozhodnutie. Žalovaný 1/ skutočne porušil svoju povinnosť nahlásiť skončenie štúdia. Hoci v rovnakom čase študoval na inej vysokej škole, pôžička mu bola poskytnutá z dôvodu štúdia na inej vysokej škole a toto štúdium riadne nedokončil. Žalovanému 1/ nič nebránilo domáhať sa odkladu splatnosti pôžičky podľa čl. VII. zmluvy. Ak by bol žalobcovi riadne doručil doklad preukazujúci ďalšie štúdium, žalobca mu mohol povoliť odklad splatnosti pôžičky (urobil tak v oznámení zo dňa 04.11.2014 vo vzťahu k skoršej pôžičke, vo vzťahu k druhej zmluve však žalovaný 1/ doklad o ďalšom štúdiu odôvodňujúcom ďalší odklad splátok žalobcovi nedoručil). Poskytnutie pôžičky sa viazalo na to štúdium, ktoré je uvedené v zmluve, teda na V. fakulte B. A. so sídlom v C., pričom toto štúdium žalovaný v 1/ nepochybne neskončil riadnym spôsobom, ale bol vylúčený. Súd prvej inštancie upriamil pozornosť žalovaného 1/ na čl. VII. bod 11 zmluvy, podľa ktorého nárok na odklad splátok zmluvy si musí dlžník písomne uplatniť u veriteľa, inak dlžník tento nárok nemá. Inými slovami, na odklad splátok nestačilo, že bol žalovaný 1/ študentom ďalšej vysokej školy, ak túto skutočnosť neoznámil písomne žalobcovi a ak si z tohto dôvodu neuplatnil nárok na odklad splátok pôžičky. Skutočnosť, že žalovanému 1/ bol povolený odklad splátok dňa 04.11.2014, nič nemení na splatnosti jeho splátok pre riadne neskončenie štúdia, pre ktoré bol odklad povolený. Žalovaný 1/ nepreukázal, že by bol v čase, za ktorý ho žalobca vyzval na plnenie (od mája 2015), študentom vysokoškolského štúdia, na základe ktorého mu bola pôžička poskytnutá (škola uvedená v prvej strane zmluvy na č. l. 18) a že by túto skutočnosť žalobcovi riadne preukázal, ani že by trvali podmienky poskytnutého odkladu (riadne štúdium na vysokej škole uvedenej v zmluve, respektíve preukázanie žalobcovi iných skutočností odôvodňujúcich odklad splátok). Žalovaný 2/ splátky nepochybne riadne nesplácal, hoci na V. fakulte B. už štúdium skončil inak ako riadnym spôsobom a zároveň mu nebol povolený odklad
splátok z dôvodu štúdia na inej vysokej škole (nepožiadal oň). Ani skutočnosť, že sa mu zrážali zo mzdy iné pohľadávky, nie je podstatná, zánik jeho dlhu, respektíve odklad jeho splatnosti to nespôsobilo. Žalobca teda nepožadoval splátky neoprávnene, ako sa domnieva žalovaný 1/, pretože skutočnosť, že v rozhodnom období študoval na inej vysokej škole sama osebe nespôsobila odklad splatnosti pôžičky (o odklad nepožiadal). Hoci mu bol už skôr povolený odklad splátok, po povolení odkladu žalovaný 1/ prestal študovať na vysokej škole uvedenej v zmluve o pôžičke (V. fakulta B.), preto nastala splatnosť pôžičky skôr (čl. VII. bod 8 zmluvy), a tretí kalendárny mesiac po mesiaci, v ktorom dlžník skončil štúdium (čl. VI. bod 4.2. zmluvy). Zo skutkového tvrdenia žalobcu, ktoré žalovaný nepoprel, vyplýva, že žalovaný 1/ bol z tohto štúdia vylúčený ku dňu 26.02.2015. Preto žalobca správne určil splatnosť prvej splátky na máj 2015. Žalovaný až dodatočne preukázal (podľa skutkového tvrdenia žalobcu potvrdením zo dňa 28.10.2015 - žalovaný 1/ pritom toto skutkové tvrdenie nepoprel), že je študentom rovnakej fakulty, a teda že v štúdiu pokračuje. Študentom bol do 07.03.2016 (č. l. 14), preto bol povinný na základe zmluvy pokračovať v splácaní od júna 2016. Za obdobie, kedy žalovaný 2/ nepreukázal, že bol študentom a zároveň nepožiadal o odklad splátok z dôvodu iného štúdia teda bol povinný splátky zaplatiť. Tieto však neuhrádzal, preto ho žalobca v súlade s dojednaním v zmluve vyzval na úhradu celého zostatku dlhu (čl. IV. bod 20). V čase zosplatnenia teda boli neuhradené najmenej splátky splatné v auguste a septembri 2015 (za obdobie nepreukázania trvania štúdia) a jún 2016 (po skončení štúdia) a v júli 2016, čím bol naplnený zmluvný predpoklad pre zosplatnenie celého dlhu. Čo sa týka záväzku ručiteľa, tento je povinný plniť, ak neplní dlžník po písomnej výzve veriteľa. Nepostačuje len tvrdenie dlžníka, že je ochotný plniť. Pokiaľ sa žalovaný 2/ ako dlžník domáha pokračovania plnenia v splátkach, k tomu je potrebné uviesť, že žalobca v súlade so zmluvou a po naplnení dohodnutých podmienok úver v celom rozsahu zosplatnil. Tým zanikla možnosť žalovaného 2/ plniť dlh v splátkach.
14. Žalobca k žiadosti o povolenie splácania dlhu v splátkach uviedol, že navrhuje vykonanie dokazovania ohľadom majetkových, finančných a sociálnych pomerov žalovaných. Žiaden konkrétny dôkaz však nepredložil ani neoznačil. Žalovaní pritom takisto žiaden dôkaz, z ktorého by vyplývala dôvodnosť iného rozhodnutia o splatnosti prisúdenej sumy ako podľa § 232 ods. 2 CSP, nepredložili ani neoznačili. Preto o splatnosti prisúdenej sumy v splátkach rozhodnuté nebolo. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 1 ods. 1 až 3, § 11 ods. 1, § 12 ods. 3, 4, § 13 ods. 3 až 5, § 17 ods. 3 písm. c), ods. 7, 11, § 19 zákona č. 396/2012 Z. z. o Fonde na podporu vzdelávania, § 48, § 667, § 668, § 517 ods. 2, § 546, § 548, § 565, § 570 ods. 1, § 121 ods. 3, § 145 ods. 3 Občianskeho zákonníka, § 145 ods. 2, § 232 ods. 2, 3 CSP, o trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, 2, § 262 ods. 1, 2 CSP.
15. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalovaný 1/ a domáhal sa, aby odvolací súd svojim rozsudkom mu uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi pôžičku zo zmluvy č. XXX/ XXXX s tým, že mu povolí splátky vo výške 55,84 eur mesačne spolu s úrokovou sadzbou 3,19 % do zaplatenia vždy do 20. dňa v mesiaci vopred. Uviedol, že jeho odvolanie smeruje voči výroku III., IV., VI. rozsudku súdu prvej inštancie. Ďalej uviedol, že v akademickom roku 2013/2014 čerpal pôžičku z FNPV, zo štúdia bol vylúčený dňa 26.08.2014, o čom sa žalobca dozvedel z jeho žiadosti o pôžičku v akademickom roku 2014/2015, nakoľko sa opätovne stal študentom 1. ročníka B. a tiež Z. univerzity. V akademickom roku 2014/2015 mu vo februári 2015 po vylúčení zo štúdia nevznikla povinnosť oznámiť žalobcovi vylúčenie zo štúdia jednej z vysokých škôl, keďže bol neustále študentom iného študijného programu a dodržal status vysokoškolského študenta, ktorý mu bol schválený pri odklade splátok dňa 04.11.2014. Pokiaľ by porušil oznamovaciu povinnosť v roku 2015, ako tvrdí žalobca, a vyzval ho na úhradu splátok za obdobie máj až september 2015, logicky by mu nemohol poskytnúť pôžičku v akademickom roku 2014/2015, pretože v roku 2015 postupoval analogicky ako v roku 2014. Odklad splátok zo dňa 05.11.2015 by mu nemohol žalobca schváliť, keď tvrdí, že pred týmto odkladom porušil zmluvu. Žalobca ako veriteľ nielenže nežiadal o jednorazové zaplatenie pôžičky z akademického roku 2013/2014, ale naopak, poskytol mu ďalšiu pôžičku v akademickom roku 2014/2015. Oznamovaciu povinnosť si v roku 2015 splnil v septembri po vylúčení z Z. univerzity a nie už vo februári, po vylúčení zo B. C. univerzity. Ide o rozdielny postup žalobcu pri uplatňovaní oznamovacej povinnosti v roku 2014 a v roku 2015, preto žalobca žiadal zameškané splátky za obdobie máj až september neoprávnene, pričom mu boli vykonávané zrážky zo mzdy. V marci 2016 bol opäť vylúčený zo B. C. univerzity, ale bol stále študentom Z. univerzity, čo žalobca nezobral do úvahy, pričom o tom, že je študentom Z. univerzity v akademickom roku 2015/2016 vedel na začiatku akademického roka pred vylúčením z B. v marci 2016. O vylúčení z B. v marci 2016 a štúdia na inom študijnom odbore, ktoré dokladoval na začiatku akademického roka 2015/2016, mu schválili odklad splátok dňa 05.11.2015,
teda opätovne neoprávnene požadovali od neho úhradu splátok, dňa 06.07.2016 žalobca ho vyzval na úhradu nedoplatku za omeškané splátky za obdobie 08 - 09/2015 v celkovej výške 167,52 eur v lehote do 25.07.2016 ako aj za obdobie 6/2016, kedy podľa žalobcu nastala opätovná splatnosť a tvrdil, že je v omeškaní s tromi splátkami. Žiadal preto o jednorazovú úhradu dňa 28.07.2016 vo výške 5.799,98 eur do 25.08.2018 (poznámka súdu - výzva na zaplatenie dlhu do 25.08.2016 - viď č.l1). Mal za to, že ide o nekalú praktiku a jednanie so spotrebiteľom ako slabšou stranou ako v prípade nebankoviek a splatnosť dlhu považoval za neoprávnenú, a preto by nemalo dôjsť v zmysle zmluvy o pôžičke čl. III. bod 6 k zvýšeniu úrokovej sadzby o 4 % z 3,19 % na 7,19 %. Ďalej uviedol, že po vylúčení z B. dňa 07.03.2016, čo žalobcovi v lehote 14 dní dokladoval, žalobca nereflektoval, že je študentom na ďalšom študijnom odbore na Z. univerzite, čo mu oznámil začiatkom akademického roka 2015/2016, a preto mu bol schválený odklad splátok. Neexistuje žiaden právny ani zmluvný dôvod, prečo by mal žalobca aplikovať odklad splátok na študijný odbor, ktorý si vyberie a poslať mu upozornenie, že dlh je splatný od júna 2016 podaním zo dňa 06.07.2016. Zdôraznil, že vždy na začiatku akademického roku oznámil žalobcovi, že je študentom Z. univerzity a nielen B., o čom mu zaslal potvrdenie, pričom žalobca ignoroval, že študuje dva študijné odbory. Vytýkal žalobcovi, že sa domáha splnenia jeho dlhu do troch dní od právoplatnosti rozsudku, čo je v rozpore s dobrými mravmi, pričom spor vznikol v dôsledku porušenia zmluvy zo strany žalobcu, predovšetkým článkov o odklade splátok a ich svojvoľným a rôznym vykladaním zo strany žalobcu počas trvania zmluvného vzťahu. Za zásadný dôkaz považoval potvrdenie o odklade splátok pôžičky zo dňa 05.11.2015, ktorý nebol použitý v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie, v ktorom žalobca netvrdí, že odklad splátok sa týka konkrétne štúdia na B.. Rovnako tak netvrdil, že odklad splátok zo dňa 04.11.2014 sa týka konkrétne štúdia na B.. Uviedol, že je objektívne nemožné, aby dlh uhradil jednorazovo do troch dní od právoplatnosti rozsudku, ani ručiteľ kvôli jeho zlej finančnej, majetkovej a sociálnej situácií. Uviedol, že predkladá čestné prehlásenie, že nevlastní žiaden majetok, kópie výplatných pások za posledné tri mesiace a dôvodil, že je nemožné splatiť pôžičku jednorazovo do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Tvrdil, že súčasne so štúdiom na B. bol študentom Z. univerzity, o čom poslal doklad žalobcovi na začiatku akademického roku a na základe toho mu bol schválený odklad 04.11.2014 a 05.11.2014. K bodu 50. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie uviedol, že sa jedná o nesprávnu interpretáciu, nakoľko uviedol, že uznáva pôžičku, teda tú časť dlhu, ktorá sa týka istiny a zmluvného úroku 3,19 % a poistenia v prípade, že by sa toto poistenie týkalo umožnenia riadneho splácania danej pôžičky, neuznal žiaden iný nárok žalobcu, teda poplatky, ktoré by bol povinný žalobcovi uhradiť, ani zvýšený úrok o 4 percentuálne body na 7,19 % a dokonca, aby platil úrok z omeškania, čo je nezákonné. Vytýkal súdu prvej inštancie, že ho nevyzval na predloženie listinných dôkazov o jeho finančnej a majetkovej situácií v lehote troch dní, ani jeho ručiteľa, a to aj kvôli tomu, že žaloba je podaná neoprávnene. O splátkový kalendár žiadal pre svoje finančné a majetkové pomery a súd nesprávne rozhodol bez náležitého zistenia majetkových, finančných a sociálnych pomerov jeho a ručiteľa. Za nesprávny považoval záver súdu prvej inštancie, že právny vzťah medzi stranami sporu nie je vzťahom spotrebiteľským, pretože žalobca nekonal v rámci predmetu obchodnej alebo podnikateľskej činnosti, ale konal vo verejnom záujme v zmysle § 1 zákona č. 396/2019. Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 16.10.2018 sp. zn. 21Co/52/2018, smernicu Rady č. 93/13/EHS, rozhodnutie Súdneho dvora EÚ zo dňa 17.05.2018 C-147/16, z ktorých citoval. Ohľadne trov konania sa domáhal aplikácie § 257 CSP s poukazom na svoje majetkové a zárobkové pomery.
16. Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, že žalovaný v odvolaní namieta, že neprestal byť študentom vysokej školy, poukazuje na smernicu Rady č. 93/13/EHS o nekalých obchodných praktikách, poukazuje na spotrebiteľský charakter sporu, neuznáva nárok v časti zmluvného úroku a žiada nepriznať trovy konania. Poukázal k statusu študenta na čl. VII. bod 3, bod 11 zmluvy o pôžičke a uviedol, že žalovaný 1/ mu doručil rozhodnutie o vylúčení zo štúdia zo dňa 25.09.2015, v zmysle ktorého prestal byť študentom ku dňu 31.08.2015, na základe čoho mu zaslal upozornenie na splatnosť pôžičky a úhradu omeškaných splátok zo dňa 05.11.2015, keď uviedol, že pôžička je splatná, pokiaľ si žalovaný 1/ neuplatní nárok na odklad splátok z dôvodu štúdia na ďalšej vysokej škole. K smernici Rady č. 93/13/EHS a k tvrdeniu o spotrebiteľskom charaktere sporu uviedol, že poskytuje špecifickú finančnú podporu študentom za zákonom stanovených podmienok, na zákonom stanovený účel a určitému vymedzenému okruhu osôb, pričom ide o jeden z ekonomických nástrojov uskutočňovania vzdelávacej politiky štátu. Zdôraznil, že sa žiadnym spôsobom nezúčastňuje súťaže na úverovom trhu a je zriadený zákonom č. 396/2012 a jeho cieľom je zabezpečiť fyzickej osobe vzdelávanie v prípadoch, v ktorých si to osoba nie je schopná dovoliť. Citovaná smernica sa vzťahuje na zmluvy medzi dodávateľom a spotrebiteľom najmä keď predávajú a dodávajú do iných členských štátov. Poukázal na
§ 10 zákona č. 396/2012 a zdôraznil, že nepôsobí na vnútornom trhu Európskej únie a nie je subjektom, ktorý v rámci vnútorného trhu Európskej únie stimuluje súťažné prostredie. Dôvodil, že ho nie je možné subsumovať pod pojem dodávateľa tak, ako uvádza smernica, nakoľko je osobitným orgánom zriadeným štátom za účelom podpory vzdelávania špecifickým skupinám obyvateľov. Poukázal na § 19 zákona č. 396/2012 ako i § 19, § 55 Občianskeho zákonníka a dôvodil, že nespĺňa definíciu dodávateľa, ktorý uzatvára so spotrebiteľom vopred pripravenú zmluvu, ale uzatvára zmluvu, ktorej náležitosti stanovuje zákon. Poukázal na čl. 1 ods. 2 citovanej smernice, z ktorého vyplýva, že zmluvné podmienky, ktoré odrážajú záväzné zákonné alebo regulačné ustanovenia a ustanovenia alebo zásady medzinárodných dohovorov, ktorých sú členské štáty alebo Spoločenstvo zmluvnou stranou najmä v oblasti dopravy, nepodliehajú ustanoveniam smernice, a preto má za to, že smernicu nie je možné aplikovať na daný spor, nakoľko zmluvné podmienky odrážajú zákonné alebo regulačné ustanovenia a nepodliehajú ustanoveniam smernice. Zmluva, na základe ktorej poskytuje pôžičky, je definovaná zákonom, čo tvorí zásadný rozdiel medzi dodávateľom vystupujúcim na úverovom trhu, nakoľko zo strany zákonodarcu sú stanovené podmienky, a preto odporuje pojmu nerovnováha v právach a povinnostiach zmluvných strán a formulárovému charakteru zmluvy. Nie je v jeho záujme stanoviť v zmluvách o pôžičke podmienky, ktoré by boli na škodu druhej zmluvnej strane, naopak, uzatvára ich s výrazne výhodnejšími podmienkami ako na komerčnom trhu. Poukázal na § 1 ods. 3 písm. p) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, z ktorého vyplýva, že spotrebiteľským úverom nie je úver poskytovaný na účely podľa osobitných predpisov, ktorým je i zákon č. 200/1999 Z. z. o študentskom pôžičkovom fonde, ktorého právnym nástupcom je žalobca. Pôžička uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným nie je spotrebiteľským úverom. Poukázal tiež na § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka, z ktorého vyplýva definícia podnikania, ktorým sa rozumie sústavná činnosť vykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku a v tejto súvislosti poukázal na § 52 ods. 3 Občianskeho zákonníka, z ktorého vyplýva, že dodávateľom je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Zdôraznil, že vykonáva svoju činnosť vo verejnom záujme a na poskytovanie pôžičiek sa nevyžaduje povolenie podľa osobitného predpisu, pričom pôžičky poskytuje študentom vysokých škôl a pedagógom. Citoval ust. § 3 ods. 2 zákona č. 357/2004 Z. z. o ochrane verejného záujmu. Citoval ust. § 9 ods. 3 zákona č. 396/2012, z ktorého vyplýva, že prostriedky fondu možno použiť len na poskytovanie pôžičiek a správu fondu, čiže nedochádza k rozdeleniu zisku vo forme dividend, ako je obvyklé v obchodných spoločnostiach, je viazaný zákonom a jeho prostriedky môže použiť len na tieto dva účely. Nevykonáva svoju činnosť za účelom dosiahnutia zisku, a preto jeho činnosť nemožno kvalifikovať ako obchodnú alebo inú podnikateľskú činnosť, nakoľko nespĺňa všetky taxatívne vymedzené pojmové znaky. Je verejnoprávnou inštitúciou, účelovým fondom, ktorý podstatou a povahou svojej činnosti v zmysle legálnej definície pojmu spotrebiteľská zmluva, v zmysle § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka nespĺňa pojmové znaky dodávateľa. K výške zmluvného úroku poukázal na čl. III. bod 6, bod 7 zmluvy. S odvolacou námietkou žalovaného 1/ k nároku v časti trov konania poukázal na nález Ústavného súdu SR I.ÚS 119/2012, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Mcdo/7/2010, rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 147/08.
17. Žalovaný 1/ k vyjadreniu žalobcu uviedol k statusu študenta, že nespochybniteľným faktom z právneho hľadiska je, že 05.11.2015 mu bol schválený odklad splátok a potvrdenie o odklade splátok pôžičky, ktoré neobsahuje údaj, na základe ktorej vysokej školy mu bol odklad umožnený. Zopakoval, že bol študentom dvoch vysokých škôl a status študenta dodržal a v júni 2016 nemala nastať splatnosť pôžičky (oznámené mu to bolo 06.07.2016), pretože bol stále študent a vzťahoval sa na neho odklad splátok zo dňa 05.11.2015. Nie je pravda, že dôležitá je škola na pôvodnej zmluve, odklad splátok poskytovaný na základe aktuálnych skutočností schvaľuje sa i v prípade inej školy či iného študijného odboru. Odklad splátok si uplatnil, bol mu schválený dňa 05.11.2015 a ukončenie odkladu splátok malo nastať v januári 2019. Nie je jasné, prečo žalobca k svojej žalobe nedoložil toto potvrdenie. Ďalej uviedol, že v marci 2016 sa opätovne nestal študentom Z. univerzity, nakoľko študentom Z. univerzity bol od septembra 2015, o čom žalobca vedel a dňa 05.11.2015 mu schválil odklad, preto si nemusel v marci 2016 písomne uplatňovať nárok na odklad splátok, pretože neprerušil status študenta od schválenia a potvrdenia 05.11.2015. Opätovne poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 16.10.2018 sp. zn. 21Co/52/2018, ktorý jednohlasne rozhodol, že právny vzťah medzi žalobcom a dlžníkom je spotrebiteľský. Trval na rozhodnutí o trovách konania podľa § 257 CSP, nakoľko existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, keď po odrátaní jeho nevyhnutných výdavkov mu mesačne zostane suma 84,- eur a 80 centov, ktorá je nižšia ako suma životného minima, a preto ho súd nemôže
zaviazať na zaplatenie súdneho poplatku, lebo by to mohlo ohroziť zabezpečenie jeho životných potrieb a znemožniť mu právo brániť sa na súde. Za neprimeranú tvrdosť zo strany žalobcu považuje jeho vyjadrenie, kde si účtuje sumu cca 250,- eur a pričom dookola píše to isté. Súd by mal zohľadniť jeho situáciu tak, ako to urobil pri oslobodení od súdnych poplatkov a určiť mu mesačne splácať len takú sumu, ktorú bude schopný splácať, aby neohrozil zabezpečenie svojich životných potrieb.
18. Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného 1/ uviedol, že mu bola poskytnutá pôžička, vzhľadom na skutočnosť, že bol študentom B. C. univerzity, V. fakulty B. so sídlom v C. s predpokladaným ukončením štúdia 6/2017. Poukázal na čl. VI. bod 6 zmluvy o pôžičke č. XXX/XXXX, z ktorého vyplýva, že splatnosť pôžičky sa posudzuje vzhľadom na to vysokoškolské štúdium, na ktoré bola poskytnutá pôžička a ktoré je uvedené na prvej strane zmluvy o pôžičke. Prípadný vznik povinnosti splácať pôžičku v rámci ukončenia ďalšieho vysokoškolského štúdia zakladá povinnosť žalovaného uhrádzať pôžičku aj v prípade, ak jeho štúdium na pôvodnej vysokej škole pokračuje. Dal do pozornosti fakt, že žalovaný ukončil štúdium práve na fakulte, na ktorú mu bola pôžička poskytnutá, nepožiadal o prípadný odklad splátok, v dôsledku čoho mu vznikla povinnosť dlh splácať riadnymi mesačnými splátkami. V prípade odkladu splátok nie je potrebné uvádzať, na základe ktorého štúdia došlo k odkladu splátok, nakoľko toto štúdium definuje priamo zmluva o pôžičke, súčasťou ktorej je potvrdenie o štúdiu žalovaného 1/. Ďalej uviedol, že je verejnoprávnou inštitúciou, účelovým fondom, ktorý podstatou a povahou svojej činnosti v zmysle legálnej definície pojmu spotrebiteľská zmluva v § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka nespĺňa pojmové znaky dodávateľa, t. j. zmluva o pôžičke uzavretá medzi ním a žalovanými nie je spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. Podrobne sa k tejto problematike vyjadril v priebehu konania pred súdom prvej inštancie. Pokiaľ žalovaný 1/ poukazuje na dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré žiada nepriznať náhradu trov konania, považuje jeho vyjadrenie za nedôvodné. Nevidí žiaden dôvod, ktorý by spadal pod dôvody hodné osobitného zreteľa. Samotná finančná situácia žalovaného 1/ nie je dôvodom na nepriznanie náhrady trov konania, preto žiada, aby mu boli trovy konania priznané v celom rozsahu.
19. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 CSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutom rozsahu, vo výrokoch III., IV. v časti splatnosti peňažného plnenia, v časti úrokov a v časti úrokov z omeškania a v súvisiacom výroku VI. o trovách konania potvrdiť ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP.
20. Rozsudok súdu prvej inštancie nebol odvolaním žalovaného 1/ spochybnený vo výroku I., II. o čiastočnom zastavení konania, v časti o povinnosti žalovaného 1/zaplatiť žalobcovi istinu 3.088,65 eur (časť výroku III.) a v časti o povinnosti žalovaných 1/, 2/ zaplatiť žalobcovi istinu 2.561,50 eur (časť výroku IV.) a vo výroku V., ktorým bola vo zvyšku žaloba zamietnutá, v tomto rozsahu rozsudok súdu prvej inštancie nadobudol právoplatnosť a odvolací súd sa ho nedotýkal.
21. V danej veci sa žalobca proti žalovaným (po čiastočnom späťvzatí žaloby) domáhal proti žalovanému 1/ zaplatenia sumy 3.088,65 eur s príslušenstvom a proti žalovaným 1/, 2/ zaplatenia sumy 2.561,50 eur s príslušenstvom, ktorý nárok vyvodzoval zo zmluvy o pôžičke z H. v akademickom roku 2013/2014 č. XXXX/XXXX zo dňa 19.02.2014 a zo zmluvy č. XXX/XXXX o pôžičke z H. v akademickom roku 2014/2015 zo dňa 10.12.2014. Predmetom týchto zmlúv bola pôžička vo výške 3.000,- eur (1. zmluva) z dôvodu štúdia žalovaného 1/ na B. C. univerzite A., H. a vo výške 2.500,- eur (2. zmluva) v dôsledku štúdia žalovaného 1/ na B. C. univerzite A. so sídlom v C., V. fakulta. V zmysle čl. IX. bod 3 zmluvy o pôžičke č. XXX/XXXX, ak študent v minulosti uzatvoril s veriteľom alebo jeho právnym predchodcom viac zmlúv o pôžičke, uzatvorením tejto zmluvy sa predchádzajúce zmluvy o pôžičke rušia a nahrádzajú sa touto zmluvou, pričom celková výška nesplatenej istiny sa určí ako súčet pôžičky poskytnutej podľa tejto zmluvy a nesplatených pôžičiek poskytnutých v minulosti. Úroková sadzba oboch pôžičiek tak predstavovala sumu 3,19 % ročne s mesačnou splátkou 55,84 eur.
22. Tieto skutočnosti neboli medzi stranami sporu sporné. Nebola sporná ani skutočnosť, že žalovaný 1/ požiadal (dňa 11.10.2013) o poskytnutie pôžičky v akademickom roku 2013/2014 z dôvodu, že je študentom 1. ročníka denného štúdia na H. Z. a na toto štúdium bola i uzavretá i zmluva č. XXXX/XXXX zo dňa 19.02.2014. Nespornou skutočnosťou bolo, že rozhodnutím B. v A., H. Z. zo dňa 21.08.2014 bol žalovaný 1/ vylúčený zo štúdia (študentom na B., H. Z. bol od 01.09.2012). Následne požiadal žalovaný 1/ opätovne o pôžičku (dňa 31.10.2014) v akademickom roku 2014/2015 z dôvodu,
že je študentom 1. ročníka V. fakulty B. so sídlom v C. ako študent 1. ročníka denného štúdia a na toto štúdium mu bola poskytnutá druhá pôžička (číslo zmluvy XXX/XXXX) s tým, že súčasne študuje na N. fakulte Z. univerzity v A.. Zo štúdia na V. fakulte B. so sídlom v C. bol vylúčený dňa 07.03.2016, čiže študentom bol od 01.09.2015 do 07.03.2016. V žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov zo dňa 10.01.2019 žalovaný 1/ uviedol, že je študentom 1. ročníka B. v A. s predpokladaným termínom dokončenia štúdia jún 2021. Z obsahu spisu ďalej vyplýva a nebolo sporné, že žalovaný 1/ bol od 01.09.2014 do 31.08.2015 študentom Z. univerzity, N. fakulty v študijnom programe financie, bankovníctvo, investovanie, z ktorého bol vylúčený ku dňu 31.08.2015 (č. l. 65), zo štúdia na uvedenej fakulte Z. univerzity bol vylúčený i ku dňu 31.08.2016, pričom následne predložil potvrdenie, že od 01.09.2016 je študentom 1. ročníka študijného programu financie, bankovníctvo, investovanie na N. fakulte Z. univerzity. V žiadosti o oslobodenie od súdnych poplatkov zo dňa 10.01.2019 žalovaný 1/ udáva, že je študentom 3. ročníka N. fakulty Z. univerzity. Dňa 04.11.2014 bol žalovanému 1/ povolený bol odklad splátok z dôvodu nadštandardného štúdia. Listom zo dňa 05.11.2015 žalobca žalovaného 1/ upozornil, že nastala splatnosť dlhu od mája 2015 a že nezaplatené splátky od mája do septembra 2015 v celkovej sume 279,20 eur je povinný uhradiť do 19.11.2015. Dňa 05.04.2016 žalobca žalovaného 1/ vyzval na zaplatenie nedoplatku ku dňu 31.03.2016 v sume 111,68 eur a rovnaký nedoplatok žiadal zaplatiť upomienkou zo dňa 29.06.2016, ktorá suma bola vyčíslená ku dňu 25.06.2016. Dňa 06.07.2016 upozornil žalovaného 1/ na začiatok splatnosti pôžičky v júni 2016 z dôvodu omeškania s plnením splátok splatných v auguste a septembri 2015 a v júni 2016 v celkovej výške 167,52 eur a následne ho vyzval dňa 28.07.2016 na jednorazovú úhradu celého dlhu do 25.05.2016 (č. l. 11).
23. Odvolacie námietky žalovaného 1/ smerovali jednak k splatnosti peňažného plnenia, k výške úrokov uplatnených žalobcom, k úrokom z omeškania a výroku o trovách konania.
24. Zásadná odvolacia námietka žalovaného 1/ bola uplatnená podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP, keď dôvodil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v súvislosti s úrokmi a úrokmi z omeškania vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko na danú vec neaplikoval ust. § 52 ods. 1, 3 Občianskeho zákonníka a neposúdil danú vec ako spotrebiteľský spor.
25. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
26. V danej veci strany sporu uzavreli dňa 19.02.2014 Zmluvu č. XXXX/XXXX o pôžičke z H. v akademickom roku 2013/2014 a dňa 10.12.2014 Zmluvu č. XXX/XXXX o pôžičke z H. v akademickom roku 2014/2015, na základe ktorej žalobca ako H. poskytol žalovanému 1/ pôžičku v celkovej výške 5.500,- eur pri základnej úrokovej sadzbe 3,19 % a dobe splatnosti 10 rokov. Účelom tejto zmluvy bolo poskytnutie finančných prostriedkov študentovi vysokej školy, ktorý má trvalý pobyt na území SR a spĺňa ďalšie podmienky na poskytnutie pôžičky. Predmetom zmluvy bol záväzok veriteľa poskytnúť dlžníkovi pôžičku vo výške a za podmienok dohodnutých v zmluve a dlžníkov záväzok vrátiť veriteľovi pôžičku vrátane príslušenstva spôsobom a za podmienok uvedených v zmluve s tým, že veriteľ poskytuje dlžníkovi pôžičku v schválenej výške, ktorá je uvedená na prednej strane zmluvy, za podmienok stanovených v § 10 a nasl. zákona č. 396/2012 Z. z. o Fonde na podporu vzdelávania.
27. Zmluva o pôžičke je dohodou, ktorou sa jedna strana (veriteľ) zaväzuje, že na požiadanie druhej strany (dlžníka) poskytne v jej prospech peňažné prostriedky v určitej výške a druhá strana sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky v dohodnutej dobe vrátiť a zaplatiť úroky (pokiaľ boli dohodnuté - § 658 Občianskeho zákonníka). V otázke , kto môže byť zmluvnou stranou, ktorá sa ako veriteľ zaviaže poskytnúť druhej zmluvnej strane peňažné prostriedky, Občiansky zákonník nemá obmedzenie (s výnimkou, že tieto občianskoprávne vzťahy neupravujú iné zákony), veriteľom môže byť akákoľvek právnická alebo fyzická osoba. 28. Súd prvej inštancie uzavrel, že právny vzťah medzi stranami nie je vzťahom spotrebiteľským, pretože žalobca pri uzatváraní zmlúv nekonal v rámci predmetu obchodnej alebo podnikateľskej činnosti, ale konal vo verejnom záujme v zmysle § 1 zák. č. 396/2012 Z. z. Žalovaný 1/ sa domáhal aplikácie ust. § 52 Občianskeho zákonníka a tvrdil, že daný vzťah je spotrebiteľský.
29. Niet sporu o tom, že na daný právny vzťah vyplývajúci zo zmlúv o pôžičke z H. v znení neskorších predpisov nedopadajú ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch z dôvodu, že v zmysle § 1 ods. 3 písm. p) citovaného zákona spotrebiteľským úverom nie je úver poskytovaný na účely podľa osobitných predpisov (vrátane zákona č. 200/1997 Z. z. o študentskom pôžičkovom fonde, ktorý bol právnym predchodcom žalobcu), pre osobitný okruh osôb vo verejnom záujme a za úrokové sadzby nižšie ako tie, ktoré prevládajú na finančnom trhu alebo bezúročný úver, alebo za iných podmienok, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie ako tie, ktoré prevládajú na finančnom trhu a za úrokové sadzby, ktoré nie sú vyššie ako úrokové sadzby prevládajúce na finančnom trhu.
30. Pre určenie zmluvy za zmluvu spotrebiteľskú je podstatné, či ju uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Nie je dôležitá jej právna forma, obsah a predmet plnenia, ani to, či sa jedná o tzv. formulárovú zmluvu, ktorej podmienky ako návrh zmluvy pripraví v celosti len jedna zmluvná strana a druhá zmluvná strana jej obsah nemôže pri kontraktačnom procese ovplyvniť. Nie je rozhodné ani to, či prípadne ide o absolútny obchod, teda zmluvu, ktorá je upravená len Obchodným zákonníkom, ktorým sa tak má zmluva spravovať bez ohľadu na povahu účastníkov. Aj pri takýchto zmluvách súdna prax a neskôr i zákonodarca (§ 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 01.05.2014) dospeli k záveru, že je ich možné posudzovať ako zmluvy o spotrebiteľské a aplikovať na posúdenie práv a povinností zmluvných strán zo zmluvy ustanovenia Občianskeho zákonníka. Rozhodujúce je len postavenie zmluvných strán pri uzatváraní zmluvy. V danej veci je nepochybné, že na strane dlžníka vystupujú fyzické osoby žalovaní 1/, 2/ ako dlžník a ručiteľ, ktorí pri uzatváraní a plnení zo zmluvy nekonali v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti, ale ani inej podnikateľskej činnosti.
31. Spornou otázkou zostalo právne postavenie žalobcu, ktorý predmetnú zmluvu uzatváral na strane veriteľa. 32. Žalobca - H. bol zriadený zákonom Národnej rady č. 396/2012 Z. z. ako právny nástupca M. a W. pre začínajúcich pedagógov (§ 23 ods. 2 zákona č. 396/2012 Z. z.). Fond je právnickou osobou, ktorej hlavnou činnosťou je poskytovanie pôžičiek podľa § 10 (pre študentov), § 13a (stabilizačných pôžičiek pre študentov), § 14 (pôžičiek pre pedagógov), ktorý svoju činnosť vykonáva vo verejnom záujme, pričom na poskytovanie pôžičiek sa nevyžaduje povolenie podľa osobitného predpisu. Zdrojmi fondu sú splátky pôžičiek poskytnutých z fondu, úroky z prostriedkov fondu uložených v Štátnej pokladnici, úroky z poskytnutých pôžičiek, sankcie za porušenie zmluvných podmienok, poplatky a náhrady podľa podmienok fondu určených v zmluve o pôžičke, dotácie z rozpočtovej kapitoly ministerstva, dary a príspevky od iných osôb, úvery z bánk, iné príjmy (§ 8 zákona č.396/2012 Z. z.). Fond je koncipovaný na báze revolvingu, čo znamená, že prostriedky, ktorými disponuje, možno použiť iba na poskytovanie pôžičiek, správu fondu, splátky úverov fondu a činnosti podľa ods. 9 (§ 9 zákona č. 396/2012 Z. z.), náklady na správy fondu nesmú prekročiť 3,5 % ročne. Použitie prostriedkov fondu sa riadi rozpočtom, ktorý schvaľuje Rada fondu, ktorá má piatich členov, z ktorých troch vymenúva minister školstva, vedy, výskumu a športu SR a dvoch vymenúva Študentská rada vysokých škôl. Kontrolným orgánom fondu je dozorná rada, ktorá má troch členov, ktorých vymenúva minister, ktorá vypracúva najmenej raz ročne správu o stave fondu na základe vykonaných kontrol.
33. Z uvedeného postavenia žalobcu a charakteru jeho činnosti, ako aj z účelu jeho konania v konkrétnom záväzkovom vzťahu (podľa predmetných zmlúv bolo predmetom zmluvy poskytnutie podpory na vzdelávanie vo verejnom záujme v zmysle zákona č. 396/2012 Z. z.) je podľa odvolacieho súdu zrejmé, že žalobca nebol v zmysle spotrebiteľského práva dodávateľom. Žalobca nebol samostatnou právnickou osobou, ktorá by sama podľa vlastného uváženia rozhodovala o zámere svojej činnosti, právnej forme, umiestnení, organizácií, miere zadlženia, ktorá by na relevantnom trhu v súťaži s inými subjektmi vykonávala činnosť za účelom dosiahnutia zisku a rozhodovala o jeho rozdelení. Pri uzatváraní a plnení zmluvy uzatvorenej so žalovanými žalobca plnil úlohu účelového fondu vo verejnom záujme pri podpore vzdelávania. V danej veci sa nejdená preto o spotrebiteľský vzťah založený spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 52 Občianskeho zákonníka. Žalobca nie je dodávateľom, čo vyplýva z ustanovení zákona o Fonde na podporu vzdelávania, ktorý aj v čase uzavretia zmluvy bol účelovým fondom zriadený zákonom vo verejnom záujme na podporu vzdelávania. Celkom zjavne nejde o vykonávanie obchodnej ani inej podnikateľskej činnosti za účelom vytvárania vlastného zisku. V súlade s týmto záverom je aj zákonná úprava o možnosti použitia prostriedkov fondu, ktoré je možné okrem správy fondu (výdavky na jeho činnosť) použiť iba na splátky úverov čerpaných fondov a samotnú finančnú pomoc na podporu vzdelávania pre študentov a pedagógov, čiže vopred určený
okruh osôb. Fond teda nevytvára zisk, s ktorým by ako bežný podnikateľ mohol voľne nakladať. Jeho zdroje (príjmy) sú taxatívne stanovené zákonom, pričom prípadné úvery, ktoré by prijímal, podliehajú schváleniu, resp. súhlasu Ministerstva financií SR (§ 8 ods. 2 zákona č. 396/2012), pričom základný zdroj finančných prostriedkov pochádza z Fondu národného majetku. Podpora poskytovaná žalobcovi vo forme poskytovania pôžičiek podľa osobitného právneho predpisu je určená len pre obmedzený okruh osôb (študenti, pedagógovia) vo verejnom záujme (podpora vzdelávania) za úrokovej sadzby nižšej ako obvykle alebo dlhodobo bezúročné, alebo za podmienok pre dlžníka priaznivejších (možnosť odpustenia splátok). Z týchto dôvodov žalobcu nie je možné považovať za dodávateľa, nedopadajú na neho právne vzťahy a normy spotrebiteľského práva, pôžičky, resp. podpora poskytovaná žalobcom sa nepovažuje za spotrebiteľský úver ani podľa § 1 ods. 3 písm. p) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Aplikácia noriem spotrebiteľského práva v súvislosti s postavením 1/ žalovaného ako spotrebiteľa súdom prvej inštancie preto dôvodná nebola.
34. Pokiaľ žalovaný 1/ poukazoval na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 21Co/52/2018, ktoré pri svojich záveroch vychádzalo z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ zo dňa 17.05.2018 vo veci C-147/16, Karel de Grote-Hogeschool Katholieke Hogeschool Antwerpen VZW proti L.C.R.V., odvolací súd sa s jeho názorom nestotožňuje, nakoľko vo veci rozhodnutej Súdnym dvorom EU sa jedná o iný skutkový stav veci a stranou sporu v tomto prípade bolo vzdelávacie zariadenie - Karel de Grote-Hogeschool Katholieke Hogeschool Antwerpen, ktorá ponúka za odplatu (študijné poplatky a náklady na študijný pobyt) vysokoškolské kurzy, školenia a vzdelávacie služby, preto ho možno považovať za predajcu a dodávateľa s tým, že naň dopadá čl. 2 písm. c) smernice č. 93/13/EHS. Žalobca v danej veci - H. má iné právne postavenie, nakoľko ide o zákonom zriadený účelový fond , ktorý svoju činnosť - podporu vzdelávania, vykonáva vo verejnom záujme len pre taxatívne určený okruh osôb, je dotovaný z rozpočtovej kapitoly ministerstva, jeho prípadné úvery schvaľuje Ministerstvo financií SR, riadiacu (rada fondu) a kontrolnú (dozorná rada) činnosť vykonáva len prostredníctvom osôb, ktorých vymenúva minister alebo Študentská rada vysokých škôl. Preto zastáva odvolací súd názor, že z citovaného rozhodnutia Súdneho dvora EU nie je možné vychádzať, odvolaciu námietku žalovaného 1/ považoval za nedôvodnú. Je potrebné zdôrazniť, že odvolací súd nie je viazaný rozhodnutím iného súdu rovnakej inštancie .
35. Pokiaľ v súvislosti s uvedeným názorom (že sa jedná o spor spotrebiteľský) žalovaný 1/ namietal výšku úrokov vyplývajúcich z čl. III. bod 6 a ich zvýšenie v zmysle bodu 6.3.6.4. o 4 %, odvolací súd konštatuje, že táto odvolacia námietka dôvodná nebola. Z ustanovenia čl. III. bod 6.3 vyplýva, že zmluvné strany sa dohodli, že poskytnutá pôžička sa úročí úrokovou sadzbou o 2 % vyššou ako je úroková sadzba uvedená na prvej strane tejto zmluvy, a to počas obdobia, kedy je dlžník v omeškaní so splácaním pôžičky o viac ako dve splátky, tým nie je dotknutý nárok veriteľa na zákonné úroky z omeškania a podľa čl. 6.4 sa zmluvné strany dohodli, že poskytnutá pôžička sa úročí úrokovou sadzbou o 2 % vyššou ako je úroková sadzba uvedená na prvej strane tejto zmluvy, a to počas trvania závažného porušenia tejto zmluvy zo strany dlžníka, ak k tomu porušeniu došlo počas obdobia, kedy je dlžník povinný pôžičku splácať, za závažné porušenie zmluvy sa považujú skutočnosti uvedené v bodoch 21.2 a 21.3 čl. VI. zmluvy (zanedbanie oznamovacej povinnosti). Významným je i bod 7 čl. III. zmluvy, z ktorého vyplýva, že zmluvné strany sa dohodli, že súčasne môže dôjsť k zvýšeniu úrokovej sadzby uvedenej na prvej strane zmluvy aj v zmysle obdivoch bodov 6.3 a 6.4 tohto článku, ku ktorému naplneniu došlo. Zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie vyplynulo, že predpoklady pre použitie tohto zmluvného dojednania naplnené boli, čo žalovaný 1/ žiadnym relevantným spôsobom v konaní pred súdom prvej inštancie nespochybnil. Z tohto dôvodu je rozhodnutie súdu prvej inštancie o výške úroku z pôžičky 7,19 % správne.
36. Žalovaný 1/ namietal i priznanie úrokov z omeškania, ktoré považoval za nezákonné, pričom dôvody tohto svojho záveru neuviedol. Odvolací súd zdôrazňuje, že je potrebné rozlišovať medzi zmluvnými úrokmi vyplývajúcimi zo zmluvy o pôžičke, ktorých legitimita vyplýva z ust. § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka a úrokmi z omeškania v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Na rozdiel od zmluvných úrokov, úroky z omeškania predstavujú sankčný mechanizmus, ktorý nastupuje zo zákona (§ 517 Občianskeho zákonníka, § 369 Obchodného zákonníka) v prípade omeškania dlžníka s plnením jeho dlhu, čo je i prípad danej veci.
37. Z týchto dôvodov odvolací súd mal za to, že veriteľ zo zmluvy o pôžičke má nárok nielen na vrátenie istiny a na zmluvný úrok, ale i v prípade omeškania dlžníka má tiež právo požadovať úrok z omeškania
z nezaplatenej časti istiny, ale aj z nezaplateného zmluvného úroku. Pri určení výšky úroku z omeškania je potrebné postupovať podľa citovaného ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 3 nariadenia Vlády SR, ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie v danej veci správne stanovil povinnosť žalovaného 1/ zaplatiť popri úrokoch i úroky z omeškania, a to v správnej výške. Odvolacia námietka žalovaného nebola dôvodná.
38. Odvolací súd zdôrazňuje, že sa rovnako ako súd prvej inštancie nezaoberal istinou v danej veci, nakoľko žalovaný 1/ na pojednávaní dňa 28.11.2018 jednoznačne uviedol, že uznáva dlh v plnej výške okrem nákladov (trov) žalobcu a chce sa dohodnúť na plnení v splátkach. Z tohto dôvodu nebolo dôvodné sa v rámci odvolacieho konania zaoberať istinou, čo však ani žalovaný 1/ nežiadal.
39. Žalovaný 1/ žiadal, aby odvolací súd prihliadol na listinu - Potvrdenie o odklade splátok zo dňa 05.11.2015, ktorú žalobca k svojej žalobe nepriložil a súd prvej inštancie pri svojom rozhodnutí z nej nevychádzal.
40. V zmysle § 383 CSP odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.
41. Podľa § 384 ods. 1 CSP ak má odvolací súd za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu zopakuje sám.
42. Podľa § 384 ods. 3 CSP odvolací súd môže doplniť dokazovanie za podmienok uvedených v § 366.
43. Podľa § 366 CSP prostriedky procesného útoky alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
44. V ustanovení § 383 CSP je vyjadrená zásada, že odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie. Odvolací súd nemôže prehodnotením dokazovania, ktoré vykonal súd prvej inštancie, odlišne posúdiť skutkový stav prejednávanej veci. Táto zásada vyplýva z princípu neúplnej apelácie. Výnimkou sú prípady, v ktorých odvolací súd dokazovanie zopakuje alebo doplní. Ak je odvolací súd toho názoru, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, dokazovanie v potrebnom rozsahu zopakuje sám. Odvolací súd môže doplniť dokazovanie vykonaním ďalších dôkazov navrhnutých stranou, ak ich nevykonal súd prvej inštancie, hoci ich strana navrhla, ako aj doplniť dokazovanie za podmienok uvedených v § 366 CSP, pokiaľ pôjde o tzv. novoty v odvolacom konaní. Odvolací súd je aj počas odvolacieho konania povinný prihliadať na prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, ktoré doteraz neboli použité, ale len vtedy, ak sa týkajú procesných podmienok, sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie. Právo tzv. novôt v odvolacom konaní je v systéme neúplnej apelácie nastavené reštriktívne ako výnimka z pravidla, že v odvolacom konaní nie sú prípustné tie prostriedky procesného útoku alebo obrany, ktoré neboli procesnou stranou uplatnené pred súdom prvej inštancie.
45. V danej veci odvolací súd vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie, nezistil žiaden dôvod vyplývajúci z citovaného ust. § 366 CSP (žalovaný 1/ nenamieta nesplnenie procesných podmienok, nenavrhuje vylúčenie sudcu, nenamieta nesprávne obsadenie súdu, nenamieta, že v konaní došlo k vadám (odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP - iné vady konania), ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci , ani netvrdí , že tento dôkaz nemohol bez svojej viny uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie), pre ktorý by sa mal listinou predloženou žalovaným 1/ v odvolacom konaní ako tzv. novotou v odvolacom konaní zaoberať.
46. Žalovaný 1/ sa podaným odvolaním domáhal, aby mu bolo povolené zaplatenie dlhu voči žalobcovi, ktorý žiadnym spôsobom nespochybňoval, v splátkach po 54,84 eur mesačne.
47. Ust. § 232 ods. 3 CSP stanovuje lehotu na plnenie rozsudkom súdu uloženej povinnosti, pričom základná lehota je 3 dni a začína plynúť od právoplatnosti rozsudku. Zákon pripúšťa výnimku z uvedenej trojdňovej lehoty, keď je daná možnosť súdu v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu, čo zahŕňa i možnosť určiť, že peňažné plnenie sa môže vykonať v splátkach (§ 232 ods. 4 CSP). Umožnenie žalovanému zaplatenie peňažného plnenia v splátkach je vždy zásahom do práva oprávneného na reálne dosiahnutie priznaného plnenia v primeranom čase. Takýto zásah je vyvážený právom povinného na zachovanie dôstojných životných podmienok, pričom finančná situácia žalovaného nie je jediným kritériom pre rozhodnutie súdu o povolení uhrádzať priznané peňažné plnenie v splátkach. Pri stanovení výšky splátok je preto potrebné prihliadať nielen na majetkové pomery žalovaného, ale aj na výšku priznaného plnenia na ochranu práv a záujmov žalobcu, teda či zdržaním v plnení súdom priznaného nároku nebudú nad primeranú mieru alebo bezdôvodne dotknuté jeho záujmy.
48. V danej veci z obsahu spisu vyplýva, že žalovaný 1/ od poskytnutia úveru v akademickom roku 2013/2014 vo výške 3.000,- eur a v akademickom roku 2014/2015 vo výške 2.500,- eur do zosplatnenia úveru júl 2016 zaplatil žalobcovi sumu 167,52 eur pred podaním žaloby a 141,68 eur po podaní žaloby, iné splátky pôžičky zo strany žalovaného 1/ žalobcovi z obsahu spisu nevyplývajú. Vzhľadom na dobu, kedy žalobca účelovú pôžičku žalovanému 1/ poskytol, jeho deklarovaný príjem cca 795,- eur mesačne, jeho mesačné výdavky na bývanie (voda 30,- eur, plyn 5,-, elektrika 10,- eur, teplo 30,- eur a 25,- eur ďalšie výdavky, ktoré spoločne uhrádza s matkou) s tým, že nedeklaroval žiadne ďalšie výdavky napríklad na výživné, zdravotné a podobne, pri zohľadnení postavenia žalobcu a jeho činnosti (poskytovanie pôžičiek študentom a pedagógom) a postoja žalovaného 1/ k splácaniu poskytnutej pôžičky, odvolací súd dospel k záveru, že v danej veci neboli preukázané žiadne skutočnosti, ktoré by bolo možné považovať za dôvody pre určenie dlhšej lehoty na zaplatenie súdom priznaného peňažného plnenia v zmysle § 232 ods. 3 druhá veta CSP, preto jeho návrhu na zaplatenie dlhu v splátkach nevyhovel.
49. Pokiaľ žalovaný 1/ vytýkal súdu prvej inštancie, že ho nevyzval na predloženie dokladov o jeho majetkových a zárobkových pomerov na pojednávaní, odvolací súd poukazuje na zápisnicu z pojednávania, z ktorej vyplýva, že súd prvej inštancie výslovne žalovanému 1/ položil otázku, z akého dôvodu navrhuje plnenie v splátkach, na ktorú žalovaný uviedol iba toľko „lebo nemám viac peňazí“. Potrebné bolo zohľadniť skutočnosť, že od roku 2012 do roku 2019 žalovaný 1/ opakovane (minimálne štvrtýkrát) študuje 1. ročník B., rovnako sa opakovane zapisuje na štúdium na Z. univerzite (minimálne trikrát študoval 1. ročník) čo nemôže byť hodnotené inak ako účelové vyhýbanie sa plneniu jeho povinností z pôžičky poskytnutej mu na podporu vzdelávania .
50. Žalovaný 1/ sa domáhal i aplikácie ust. § 257 CSP v súvislosti s rozhodnutím o trovách konania.
51. Odvolateľ nespochybnil aplikáciu ust. § 255 ods. 2 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania, z ktorého vyplýva základná zásada pri rozhodovaní o náhrade trov v civilnom sporovom konaní, a to zásada úspešnosti v spore (pokiaľ je vo veci vydané meritórne rozhodnutie). Domáhal sa aplikácie § 257 CSP, keď dôvody hodné osobitného zreteľa videl vo svojich majetkových a finančných pomeroch.
52. Ustanovenie § 257 CSP predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok vyjadrenú v ustanovení § 255 a zásady zodpovednosti za zavinenie vyjadrenú v § 256 ods. 1 CSP. Pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa citovaného zákonného ustanovenia sa vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok - dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné okolnosti, ktoré zákon bližšie nešpecifikuje. Pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa súd prihliada na majetkové, sociálne, osobné, zárobkové a iné pomery strán sporu (nielen tej strany, ktorú by podľa všeobecných ustanovení zaťažovala povinnosť nahradiť trovy konania, ale aj tej strany, ktorej majetková sféra by bola výnimočným nepriznaním náhrady trov dotknutá) a všíma si i okolnosti, ktoré viedli strany k uplatneniu nároku na súde a ich postoj v konaní.
53. Odvolací súd zdôrazňuje, že ust. § 257 CSP neslúži na zmierňovanie alebo odstraňovanie majetkových rozdielov medzi stranami sporu, jeho použitie neodôvodňuje ani fakt, že strana nie je solventná alebo zárobková a majetková situácia strany, ktorá v spore zvíťazila je lepšia ako u protistrany. Toto ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti zákona, teda na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie súdneho konania a jeho výsledok.
54. Odvolací súd samotnú skutočnosť, že žalovaný 1/ pri jeho príjme takmer 800,- eur mesačne má zrážky zo mzdy na iné pôžičky (úvery), bez osvedčenia ďalších ,pre rozhodnutie významných okolností, nepovažoval za dôvod, pre ktorý by mal aplikovať uvedené výnimočné ustanovenie civilného sporového konania, keď nezistil žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa ani výnimočné okolnosti, ktoré by odôvodňovali nepriznanie nároku na náhradu trov konania úspešnej strane - žalobcovi.
55. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch III., IV. v napadnutej časti
- splatnosti peňažného plnenia, úrokov a úrokov z omeškania a v súvisiacom výroku VI. ako vecne správne potvrdil.
56. Záverom odvolací súd konštatuje , že sa nezaoberal všetkými námietkami žalovaného 1/ obsiahnutými v jeho rozsiahlom odvolaní, keď odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá a ani nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. Uvedený záver vyplýva z jednoznačne ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR i Ústavného súdu SR.
57. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznal voči žalovanému 1/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, nakoľko bol v odvolacom konaní úspešný. O výške trov konania prvoinštančného i odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku (§ 262 ods. 2 CSP).
58. Rozhodnutie bolo senátom Krajského súdu v Trenčíne prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).