Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_21Co-52-2018.pdf
PDF · 119 KB
Case nature
Area
Subarea
21Co/52/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Barana a členov senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Antónie Kandravej v spore žalobcu: S. na podporu vzdelávania, so sídlom T. XX, XXX XX F. K.: XX XXX XXX, právne zastúpeného advokátskou kanceláriou AENEA Legal s.r.o. so sídlom Jozefská 3, 811 06 Bratislava, IČO: 35 951 125, proti žalovaným 1. Bc. E. M., nar. XX. XX. XXXX, bytom Y. S. XX, XXX XX T., právne zastúpená JUDr. Vierou Strakovou, advokátkou so sídlom Námestie legionárov 5, Prešov, 2. Bc. R. F., nar. XX. XX. XXXX, bytom N. XXX/XX, XXX XX L. U., o zaplatenie 2.830,46 eura s prísl., o odvolaní žalovanej v 1. rade proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 07. 03. 2017, č. k. 10C 82/2015-149, jednohlasne takto,
rozhodol:
I. Mení rozsudok vo výroku I. v časti vo vzťahu k úrokom vo výške 4 % ročne zo sumy 2606,56 Eur od 20. 02. 2015 do zaplatenia tak, že žalobu zamieta.
II. Mení rozsudok vo výroku IV. tak, že stranám sporu náhradu trov konania nepriznáva.
III. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
Obsah napadnutého rozhodnutia
1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Prešov (ďalej len ,,súd prvej inštancie“) vo výroku I. uložil žalovanej v 1. rade a žalovanej v 2. rade povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.707, 41 eura spolu s úrokom vo výške 4,00 % ročne zo sumy 2 606,56 eura od 20. 02. 2015 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 2 679,42 eura od 26. 12. 2013 do zaplatenia všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku s tým, že plnením jednej zo žalovaných zaniká povinnosť ostatného žalovaného. Vo výroku II. uložil žalovanej v 1. rade a žalovanej v 2. rade povinnosť zaplatiť žalobcovi poistné vo výške 9,48 eura za rok 2014 a ďalej v sume 3,5 ‰ zo zostatku istiny za každý aj začatý rok až do zaplatenia s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká povinnosť ostatného žalovaného. Vo výroku III. žalobu v prevyšujúcej časti zamietol. Vo výroku IV. rozhodol o trovách konania tak, že žalovaná v 1. rade a žalovaná v 2. rade sú povinné nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 81,2 %, o ktorých výške bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.
2. Súd prvej inštancie citoval ustanovenia § 497, § 502 ods. 1, § 503 ods. 1 a 3, § 505, § 506 a § 517 Obchodného zákonníka a § 546 a § 548 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
3. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou v 1. rade boli platne uzavreté zmluvy o pôžičke (správne úver), ktorých splnenie bolo zabezpečené ručiteľským záväzkom žalovanej v 2. rade. Na základe Zmluvy o pôžičke zo dňa XX. XX. XXXX bol
žalovanej v 1. rade poskytnutý úver vo výške 1.327,76 eura, na základe Zmluvy o pôžičke zo dňa XX. XX. XXXX bol žalovanej v 1. rade poskytnutý úver vo výške 1.328 eura. V konaní nebolo sporné, že žalobca podľa článku III. ods. 2 Zmluvy zaslal žalovanej v 1. rade vypracovanú písomnú dohodu o splátkach úveru a zároveň písomne vyzval žalovanú v 1. rade, aby doručil jeden ňou vlastnoručne podpísaný exemplár dohody o splátkach. Žalovaná v 1. rade na dohodu reagovala tak, že doručila žalobcovi požadovaný rovnopis dohody o splátkach pôžičky, avšak nesplnila svoju povinnosť vrátiť úver. Zo samotnej žaloby vyplýva, že žalovaná v 1. rade mala počnúc mesiacom október 2013 splácať poskytnutý úver a to vždy ku 25. dňu v mesiaci podľa článku III. ods. 1 Zmluvy. Keďže tento úver nesplácala dostala sa k dátumu 26. 12. 2013 do omeškania so splatením viac ako dvoch splátok (splátky za mesiace 10,11 a 12 roku 2013) a celý dlh sa stal k tomuto dátumu splatný. Súd prvej inštancie zamietol žalobu v časti uplatnených poplatkov a náhrad v sume 73,85 eura z dôvodu, že žalobca nepredložil žiadny dôkaz o tom, že si tieto poplatky žalobca mohol účtovať a v uplatnenej výške. Súd prvej inštancie teda žalobcovi priznal sumu 2.707,41 eura (žalovaná suma 2.803,46 eura - 73,85 eura poplatky a náhrady - 49,20 eura za uhradené splátky). Súd prvej inštancie priznal žalobca s 4 % zmluvný úrok od 20. 02. 2015 zo sumy zo sumy 2.606,56 eura (suma istiny 2655,76 eura - 49,20 eura uhradené splátky). Súd prvej inštancie nepriznal úrok z úroku a poplatkov a to z dôvodu toho, že úrok je chápaný ako odplata za poskytnutie finančných prostriedkov veriteľom dlžníkovi, je neprípustné, aby bola zmluvným úrokom úročená akékoľvek iná suma, ako tá, ktorá bola skutočne dlžníkovi po poskytnutí úveru vyplatená, a ktorá doposiaľ nebola dlžníkom uhradená. Poukázal na znenie prvej vety ods. 1 § 502 Obchodného zákonníka. Mal za to, že použitím gramatického i logického výkladu citovaného ustanovenia sa potom slovné spojenie „platiť z nich úroky“ bezosporu vzťahuje nie k akýmkoľvek peňažným prostriedkom, ale len k tým, ktoré boli dlžníkovi veriteľom poskytnuté. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi ním uplatnené poistné vo výške 9,48 eura a ďalej v sume 3,5 promile zo zostatku istiny za každý aj začatý rok až do zaplatenia istiny s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká povinnosť druhého žalovaného. Na záver uviedol, že žalovaná v 2. rade bola zaviazaná plniť na základe svojho ručiteľského záväzku, pričom súd nezaväzoval žalovaných v 1. a 2. rade na zaplatenie dlhu spoločne a nerozdielne, nakoľko sa nejedná o spoločný záväzok, pričom z tohto dôvodu bol návrh taktiež v prevyšujúcej časti zamietnutý. Žalobca má právo na zaplatenie dlžnej sumy tak, že plnením jedného zo žalovaných zaniká povinnosť ostatného žalovaného, čo vyjadruje to, že žalovaná v 2. rade ručí za splnenie povinnosti žalovaného v 1. rade.
4. O trovách konania rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 Civilného sporového poriadku. Žalobca bol úspešný v časti zaplatenia 2.707,41 eura zo sumy 2.830,46 eura, teda v rozsahu 95,6 % a žalovaní vo zvyšných 4,4 %. Úspech žalobcu, ktorý prevyšuje úspech žalovaných je 91,2 %, a preto súd priznal žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 91,2 %. O výške náhrady trov konania bude po právoplatnosti rozhodnutia rozhodnuté samostatným uznesením.
Obsah odvolania a vyjadrenia k odvolaniu
5. Proti tomuto rozsudku, ohľadne príslušenstva pohľadávky podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná v 1. rade. Poukázala na to, že v čl. VII. Zmluvy zo dňa XX. XX. XXXX sa uvádza, že dlžník je povinný platiť úrok 4 % ročne počas obdobia, kedy je dlžník v omeškaní so splácaním pôžičky a pri povinnosti jednorazovo vrátiť pôžičku, prip. jej časť, tým nie je dotknutý nárok veriteľa na zákonné úroky z omeškania. Mala za to, že úrok aj úrok z omeškania tak vlastne sankcionujú dvakrát porušenie povinnosti splniť dlh včas. Uvedená skutočnosť je v rozpore s ochranou spotrebiteľa a to že ide o spotrebiteľský spor konštatoval aj súd prvej inštancie. Uvedené pôžičky boli študentské s cieľom umožniť prístup k dosiahnutiu vyššieho stupňa vzdelania. Preto platenie úroku aj úroku z omeškania, keď úrok 4% sa má platiť len v prípade omeškania je zrejme pre spotrebiteľa nevýhodné a spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach v neprospech spotrebiteľa. Povinnosti rešpektovať práva spotrebiteľa nezbavuje žalobcu ani dodatok cit.: ,,tým nie je dotknutý nárok veriteľa na zákonné úroky z omeškania“. Súd prvej inštancie teda dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam ohľadne príslušenstva pohľadávky. Ďalej odvolateľka považovala výrok o trovách konania za nepreskúmateľný z dôvodu, že vo výroku IV. rozsudku je uvedené, že žalované sú povinné hradiť trovy konania v rozsahu 81,2 %, pričom v bode 19. odôvodnenia rozsudku je uvedená výška náhrady trov konania vo 91,2 %. Zároveň namietala, že súd prvej inštancie neskúmal dôvody osobitného zreteľa v zmysle § 257 Civilného sporového poriadku. Súd neprihliadol, že žalovanej v 1. rade bolo priznané oslobodenie od platenia súdnych poplatkov v rozsahu 50 %, ako aj to, že ide spotrebiteľský spor
a predmetom pôžičky boli finančné prostriedky na štúdium. Navrhla, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec vrátil súdu na ďalšie konanie.
6. K odvolaniu sa vyjadril žalobca. K zmluvnému úroku žalobca poukázal na články zmlúv o pôžičke zo dňa XX. XX. XXXX a XX. XX. XXXX, tykajúce sa podmienok splatnosti pôžičky a výšky úrokovej sadzby. K úroku z omeškania uviedol, že na základe porušenia povinnosti splácať pôžičku včas a riadne žalovaná v 1. rade sa dostala do omeškania so zaplatením celého dlhu. Základná úroková sadzba k 26. 12. 2013 je 0,25 % p. a. a zvýšená o 8 percentuálnych bodov predstavuje výšku úroku z omeškania, t. j. 8,25 % p. a. zo sumy 2.707,57 eura od 26. 12. 2013 do zaplatenia istiny. K spotrebiteľskému postaveniu žalovanej v 1. rade uviedol, že žalobca predstavuje neštátny účelový fond. Hlavným predmetom činnosti žalobcu je poskytovanie pôžičiek študentom vysokých škôl a pedagógom a túto činnosť vykonáva vo verejnom zaujme. Zdôraznil, že ust. § 1 ods. 3 tretia veta zákona č. 396/2012 Z. z. o FNPV stanovuje, že na poskytovanie pôžičiek sa nevyžaduje povolenie podľa zákona č. 455/1991 Z. z. o živnostenskom podnikaní, čo vylučuje, aby žalobca vykonával obchodnú alebo inú podnikateľskú činnosť. V zmysle § 9 ods. 3 Zákona o FNPV, prostriedky fondu možno použiť len na poskytovanie pôžičiek a správu fondu, čim nedochádza k rozdeleniu zisku vo forme dividend. Navyše pokiaľ dlžník fondu vykonáva podnikateľskú činnosť, výška pôžičky sa znižuje. Žalobca ako verejnoprávna inštitúcia je účelovým fondom, ktorý podstatou a povahou svojej činnosti, v zmysle legálnej definície pojmu spotrebiteľská zmluva v § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nespĺňa pojmové znaky dodávateľa, t. j. zmluva o pôžičke uzatvorená medzi žalobcom a žalovanou nie je spotrebiteľskou zmluvou podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Vo vzťahu k náhrade trov konania uviedol, že žalovaná v 1. rade neuviedla žiaden dôvod, ktorý by mohol byť posudzovaný ako dôvod osobitného zreteľa a z tohto titulu nepriznané trovy konania žalobcovi. Samotný fakt, že žalovaná bola oslobodená od poplatkovej povinnosti v rozsahu 50 %, nie je dôvodom na nepriznanie náhrady trov konania žalobcovi. Navrhol potvrdiť rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania za podané vyjadrenie v odvolacom konaní.
Hodnotenie odvolacieho súdu
7. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z., ďalej len C.s.p.) vzhľadom na včas podané odvolanie (§ 362 ods. 1 C.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 378, § 379 a § 380 C.s.p., vec prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej v 1. rade je opodstatnené.
8. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).
9. Podľa § 1 ods. 1 až 3 zákona č. 200/1997 Z. z. o Študentskom pôžičkovom fonde účinného od dňa 01. 01. 2009 do 31. 12. 2012, zriaďuje sa Študentský pôžičkový fond (ďalej len „fond“) ako neštátny účelový fond na poskytovanie pôžičiek študentom vysokých škôl. Fond je právnická osoba so sídlom v Bratislave. Zapisuje sa do obchodného registra.
10. Podľa § 7 zákona č. 200/1997 Z. z. o Študentskom pôžičkovom fonde účinného od dňa 01. 01. 2009 do 31. 12. 2012 zdrojmi fondu sú : a) prostriedky poskytnuté z Fondu národného majetku Slovenskej republiky,4) b) splátky pôžičiek poskytnutých z fondu, c) dary a príspevky od tuzemských a zahraničných právnických osôb a fyzických osôb, d) úroky z prostriedkov fondu uložených v banke, e) úroky z poskytnutých pôžičiek, sankcie za porušenie zmluvných podmienok, f) poplatky a náhrady podľa obchodných podmienok fondu určených v zmluve o pôžičke (§ 13 ods. 1), g) dotácie zo štátneho rozpočtu,4a) h) iné príjmy.
11. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka je spotrebiteľskou zmluvou každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.
12. Podľa § 52 ods. 3 a 4 Občianskeho zákonníka dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.
13. Zo spisu súdu prvej inštancie vyplýva, že dňa 19. 09. 2011 došlo medzi žalovanou v 1. rade a žalovanou v 2. rade a Študentským pôžičkovým fondom (právnym predchodcom žalobcu) k uzavretiu zmluvy č. XXX/XXXX o pôžičke zo Študentského pôžičkového fondu v akademickom roku XXXX/XXXX. Na základe tejto zmluvy bola žalovanej v 1. rade poskytnutá pôžička vo výške 1.327,76 eura. Úroková sadzba počas splácania pôžičky bola dohodnutá vo výške 3 %. Dňa 15. 10. 2012 došlo medzi žalovanou v 1. rade a žalovanou v 2. rade a Študentským pôžičkovým fondom (právnym predchodcom žalobcu) k uzavretiu zmluvy č. XXX/XXXX o pôžičke zo Študentského pôžičkového fondu v akademickom roku XXXX/XXXX. Na základe tejto zmluvy bola žalovanej v 1./ rade poskytnutá pôžička vo výške 1.328 eur. Úroková sadzba počas splácania pôžičky bola dohodnutá vo výške 3 % a počas omeškania so splácaním pôžičky a pri povinnosti jednorazovo vrátiť pôžičku, prip. jej časť vo výške 4 % ročne.
14. Hlavnou činnosťou právneho predchodcu žalobcu bolo poskytovanie pôžičiek, za ktoré mu patrila odmena (úroková sadzba vo výške 3 resp. 4 % ). Žalovaná v 1./ rade pri uzatváraní zmluvy o pôžičke nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Podľa názoru odvolacieho súdu predmetné zmluvy sú tak zmluvy spotrebiteľské, kde žalobca (dodávateľ finančných služieb verejného charakteru) vystupuje v pozícii dodávateľa a žalovaná v 1. rade (nepodnikateľ) v pozícii spotrebiteľa. Podľa názoru odvolacieho súdu niet dôvodu vylučovať žalovanú zo spotrebiteľskoprávnej ochrany a na vzťah medzi stranami sporu je nutné aplikovať ustanovenia spotrebiteľského práva. Smernica Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách predpokladá vecnú pôsobnosť aj pri dodávateľoch verejnoprávnej povahy.
15. Napriek všetkým skutočnostiam, na ktoré poukázal žalobca vo svojom odvolaní, nepochybne ide o právnickú osobu, ktorá má charakter subjektu hospodáriaceho so ziskom, a preto v širšom meradle ide o činnosť obchodnú, ktorá pozostáva z poskytovania služieb študentom, a preto je možné žalobcu subsumovať pod pojem dodávateľa a aplikovať na vzťah strán sporu ustanovenia spotrebiteľského práva. Je nepochybné, že za úvery žalobca inkasuje odplatu vo forme úroku, ktorá môže byť nižšia než sú úvery poskytované klasickými komerčnými bankami, no v každom prípade je jeho činnosť zameraná na dosiahnutie odplaty a tieto splátky úveru, ale aj úrokov vytvárajú zdroje žalobcu, čím nepochybne tento napĺňa definíciu podnikateľa, resp. dodávateľa.
16. Podľa článku 2 písm. c) smernice 93/13/EHS, pojem „predajca alebo dodávateľ“ znamená akúkoľvek fyzickú alebo právnickú osobu, ktorá v zmluvách podliehajúcich uvedenej smernici koná s cieľom vzťahujúcim sa k jej obchodom, podnikaniu alebo povolaniu bez ohľadu na to či má verejnú alebo súkromnú formu vlastníctva.
17. Táto smernica (ktorej transpozíciou bola zavedená definícia spotrebiteľských zmlúv do Občianskeho zákonníka) výslovne stanovuje aj to, že členské štáty zabezpečia, aby do zmlúv neboli zahrnuté nekalé podmienky, najmä preto, že táto smernica platí tiež pre obchody, podnikanie alebo povolania verejného charakteru.
18. Zo samotného znenia tohto ustanovenia vyplýva, že úmyslom normotvorcu Únie bolo zaviesť široké poňatie pojmu „predajca alebo dodávateľ“ (pozri v tomto zmysle rozsudok z 30. mája 2013, Asbeek Brusse a de Man Garabito, C-488/11, EU:C:2013:341, bod 28).
19. V prvom rade použitie výrazu „akákoľvek“ v uvedenom ustanovení svedčí o tom, že každá fyzická alebo právnická osoba vykonávajúca činnosť súvisiacu s jej obchodom, podnikaním alebo povolaním, sa má považovať za „predajcu alebo dodávateľa“ v zmysle smernice 93/13/EHS.
20. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Súdneho dvora EU zo dňa 17. 05. 2018 vo veci C-147/16, Karel de Grote - Hogeschool Katholieke Hogeschool Antwerpen VZW proti L. C. R. V..
21. V danej veci išlo o situáciu, keď pani L. V. bola počas akademických rokov 2012/2013 a 2013/2014 študentkou vzdelávacieho zariadenia v Belgicku (Karel de Grote - Hogeschool). So vzdelávacím zariadením písomne uzavrela zmluvu o splatení tohto dlhu podľa bezúročného splátkového kalendára. Podľa tejto zmluvy jej „oddelenie pomoci študentom“ vzdelávacieho zariadenia poskytlo sumu, ktorú potrebovala na splatenie svojho dlhu, za čo mala ona tomuto oddeleniu počas siedmich mesiacov splácať mesačné splátky vo výške 200 eur. Okrem toho zmluva stanovovala úroky vo výške 10 % ročne v prípade celkového alebo čiastočného nesplatenia sumy pôžičky (bez nutnosti upomienky), ako aj náhradu na pokrytie nákladov spojených s vymáhaním. Pani V. aj napriek upomienke, ktorá jej bola doručená, dlžné sumy nezaplatila. V roku 2015 podalo vzdelávacie zariadenie žalobu proti pani V., ktorou sa domáhalo zaplatenia dlžnej istiny vo výške 1 546 eur spolu s úrokmi z omeškania vo výške 10 % od 25. 02. 2014 (teda 269,81 eura), ako aj náhrady na pokrytie nákladov vo výške 154,60 eura.
22. V tejto súvislosti sa belgický súd obrátil na Súdny dvor a pýtal sa okrem iného, či sa vzdelávacie zariadenie, ktoré je financované v prevažnej miere z verejných prostriedkov, má považovať v zmysle smernice za „predajcu alebo dodávateľa“ v situácii, keď sa so študentom dohodne na splátkovom kalendári.
23. Súdny dvor v predmetnom rozsudku uviedol, že pokiaľ ide ďalej o pojem „predajca alebo dodávateľ“, úmyslom normotvorcu Únie bolo zaviesť široké poňatie tohto pojmu. Ide totiž o funkčný pojem vyžadujúci si posúdenie, či zmluvný vzťah patrí do rámca takých činností, ktoré osoba vykonáva ako obchod, podnikanie alebo povolanie. Súdny dvor uviedol, že v tomto prípade podľa všetkého nejde priamo o vzdelávaciu činnosť dotknutého zariadenia. Naopak, ide tu o takú činnosť tohto zariadenia, ktorá má doplnkovú, vedľajšiu povahu k jeho vzdelávacím činnostiam, spočívajúcu v poskytnutí možnosti bezúročných splátok súm, ktoré mu dlhuje jeho študentka, a to na zmluvnom základe. Takéto plnenie pritom svojou povahou vychádza z hľadania vzájomnej dohody o podmienkach splatenia existujúceho dlhu, a vo svojej podstate predstavuje zmluvu o úvere. Preto sa Súdny dvor dospel k záveru, že s výhradou overenia skutočností, ktoré má v tomto ohľade vykonať vnútroštátny súd, že vzdelávacie zariadenie pri poskytovaní plnenia doplnkovej a vedľajšej povahy k jeho vzdelávacím činnostiam koná ako „predajca alebo dodávateľ“ v zmysle smernice.
24. Podľa článku III. ods. 7 Zmluvy o pôžičke zo dňa XX. XX. XXXX zmluvné strany sa dohodli, že poskytnutá Pôžička sa úročí úrokovou sadzbou vo výške 0% ročne počas obdobia, kedy Dlžník nie je povinný Pôžičku splácať podľa bodov 2. až 8. č. VII Zmluvy 2, 3% ročne počas obdobia, kedy je Dlžník povinný Pôžičku splácať, 4% ročne počas obdobia, kedy je Dlžník v omeškaní so splácaním Pôžičky a pri povinnosti jednorazovo vrátiť Pôžičku, príp. jej časť; tým nie je dotknutý nárok Veriteľa na zákonné úroky z omeškania.
25. Podľa článku VI. ods. 13 Zmluvy o pôžičke zo dňa XX. XX. XXXX ak sa dlžník dostane do omeškania so zaplatením viac než dvoch splátok Pôžičky, stáva sa jednorazovo splatnou celá poskytnutá Pôžička, resp. jej nesplatený zostatok, vrátane úrokov, poplatkov a náhrad a účtovaných zmluvných pokút. Zároveň sa poskytnutá Pôžička, resp. jej nesplatený zostatok úročí úrokovou sadzbou vo výške 4% ročne. Poskytnutá Pôžička, resp. jej zostatok sa úročí úrokovou sadzbou vo výške 4% ročne aj v prípade, ak sa Dlžník dostane do omeškania so zaplatením čo i len jednej splátky, a to počas celého obdobia trvania omeškania.
26. Podľa článku VI. ods. 14 Zmluvy o pôžičke zo dňa XX. XX. XXXX zmluvne strany sa dohodli, že ak Veriteľ v minulosti poskytol Dlžníkovi aj inú pôžičku za účelom úhrady časti nákladov Dlžníka na vysokoškolské štúdium, budú sa aj na splácanie dohodnuté v tejto Zmluve, ktoré menia a nahrádzajú doteraz dohodnuté podmienky splácania.
27. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie žalobcovi priznal uplatnenú istinu aj s úrokom, ktorý mal vzniknúť po zosplatnení pôžičky. Odvolací súd sa nestotožňuje so súdom prvej inštancie v tom smere, že po zosplatnení celého dlhu žalobcovi vzniká nárok na ďalšie náhrady (resp. nárok na úrok).
28. Splácanie pôžičky v splátkach vyvoláva na strane veriteľa (žalobcu) stav absencie požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne (v splátkach) vracia a spláca a za tento stav nedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok. Úrok preto predstavuje jednoducho povedané cenu peňazí v zmysle
ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá k dispozícii istinu, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Absentujúci zisk pokrýva veriteľovi práve úrok splácaný spolu v rámci splátky pôžičky v režime dojednaného záväzku. Tento stav tzv. výhody splátok je obvyklý a od nepamäti justifikuje nárok dodávateľa na úroky ako cenu dočasne obetovaných peňazí, ktorých dispozície sa veriteľ zbavuje v záujme získania budúcich úžitkov v podobe kapitalizovanej odplaty získanej za celé obdobie postupného splácania úveru, a teda výhody splátok. Iný stav je však príznačný pre predčasné a mimoriadne zosplatnenie dlhu, kde veriteľovi vzniká nárok na jednorazové vrátenie požičanej istiny, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia úveru. V tomto prípade svojím právnym úkonom veriteľ navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou, a tým obmedzenie obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Práve v tomto kruciálnom rozdiele spočíva ekonomická podstata straty nároku veriteľa na úroky za požičanie peňažných prostriedkov spotrebiteľa. Logicky tak nastupuje stav, v ktorom by mal mať veriteľ záujem a vyvinúť úsilie smerujúce k skorému vráteniu peňažných prostriedkov a právny poriadok mu po mimoriadnom zosplatnení dlhu poskytuje viaceré právne prostriedky vymoženia jednorazovo zosplatnenej pohľadávky. Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekomformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo však spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku. Súd takýto stav v žiadnom prípade nemôže pripustiť, lebo by toleroval založenie hrubej nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi, a to navyše za stavu, že veriteľ si môže nárokovať a môže sa domôcť jednorazového vrátenia peňažných prostriedkov z majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť nijaké obmedzenia užívania svojho majetku podľa uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Ak by navyše odvolací súd takúto zmenu justifikoval, podporil by nielen hrubú nadvládu veriteľa, ale zároveň by podporoval aj stav v ktorom veriteľ nie je nútený vymáhať svoju pohľadávku a odplatné úroky mu majú nahradiť stav jeho potenciálnej nečinnosti, resp. stav nespôsobilosti spotrebiteľa vrátiť požičanú istinu jednorazovo. Takéto konanie veriteľa však neponíma v slovenskom právnom poriadku nijakú právnu ochranu a ani preto niet titulu na inkasovanie odplatných úrokov. Uvedenou úvahou sa odvolací súd prirodzene dostáva aj v poradí k ďalšiemu zásadnému záveru, spočívajúcemu v skutočnosti, že keďže jednorazovým zosplatnením vzniká spotrebiteľovi povinnosť jednorazovo vrátiť sumu požičaného úveru, navýšenú o úroky ku dňu zosplatnenia a počnúc prvým dňom omeškania spotrebiteľa ide o protiprávny stav založený sankčným jednostranným predčasným zosplatnením pohľadávky. S protiprávnym stavom sa prirodzene spájajú výhradne sankcie, keďže spotrebiteľ je v omeškaní s vrátením uvedenej sumy. Naopak s protiprávnym stavom sa nikdy nebudú spájať odplatné plnenia, ktoré sa spájajú len so stavom lege artis, a teda stavom oprávneného držania peňažných prostriedkov podľa podmienok spotrebiteľskej zmluvy. (pozri tiež rozsudok Krajského súdu v Prešove z 30. júna 2015 sp. zn. 6Co/190/2014).
29. V danej právnej veci došlo k zosplatneniu dlhu ku dňu 26.12.2013 potom ako sa žalovaná v 1. rade dostala do omeškania s viac ako dvoma splátkami, teda týmto dňom zo strany žalobcu došlo k určeniu lehoty predčasnej konečnej splatnosti úveru a odvolací súd preto dospel k záveru, že žalobcovi vznikol nárok na úroky z úveru iba do dňa 26.12.2013, potom už nastupuje režim platenia úrokov z omeškania a iných nárokov z porušenia práva. Obdobný názor je vyslovený aj v rozhodnutiach Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 29.10.2014 sp. zn. 5Co/223/2014, Krajského súd v Prešove sp. zn. 3Co/85/2013 zo dňa 25.10.2013, Krajského súdu v Prešove sp. zn. 4Co/83/2013 zo dňa 07.05.2014, Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 22. 02. 2017 sp. zn. 5Co/407/2016.
30. Na základe uvedeného odvolací súdu v zmysle § 388 C.s.p. zmenil rozsudok vo výroku I. v časti vo vzťahu k úrokom vo výške 4 % ročne zo sumy 2606,56 Eur od 20. 02. 2015 do zaplatenia tak, že žalobu zamieta.
31. Podľa § 255 ods. 1 a 2 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
32. Podľa § 257 C.s.p., výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
33. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách úspešného žalovaného a trov štátu aplikoval ustanovenie § 255 ods. 1 C.s.p. Odvolateľka namieta nesprávne právne posúdenie veci a žiada aplikovať ust. § 257 C.s.p. vo vzťahu k trovám konania medzi ňou a žalobcom. Ako dôvody hodné osobitného zreteľa uviedla priznanie oslobodenie od platenie súdnych poplatkov vo výške 50 %, ako aj samotný charakter spotrebiteľského sporu, kde predmetom pôžičky boli finančné prostriedky na štúdium.
34. Zmyslom a účelom náhrady trov konania je poskytnúť úspešnej strane sporu ktorej to priznáva zákon, náhradu tých trov konania, ktoré vo vecnej a časovej súvislosti s konaním musela alebo bude musieť nepochybne zaplatiť, pričom by ich nemusela zaplatiť, ak by tu nebolo konanie pred všeobecným súdom. Zákon však upravuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok konania a zodpovednosti za zavinenie pri rozhodovaní o náhrade trov konania, a to v podobe ust. § 257 C.s.p.
35. Zo slovného znenia uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že ide o ustanovenie výnimočné, ktoré má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych prípadov a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej veci. Ustanovenie § 257 C.s.p. preto nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať náhradu trov úspešnej strane sporu; vždy musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený.
36. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon bližšie nedefinuje, ale výklad ponecháva na súdnu prax. K dôvodom hodným osobitného zreteľa možno však zahrnúť neprimeranú tvrdosť, podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu, povaha a okolnosti sporu, zložitosť doposiaľ neriešenej právnej problematiky, zložitosť prípadov výkladu medzinárodnej zmluvy, osobitné pomery strany sporu, či nízky príjem. (pozri Veľké komentáre, Civilný sporový poriadok, autorov Števček, Ficová, Baricová, Mesiarkinová, Bajánková, Tomašovič a kol., C. H. BECK 2016, str. 942).
37. Odvolací súd preskúmal opätovne a zvážil okolností prejednávanej veci a dospel k záveru o potrebe použiť ustanovenie § 257 C.s.p. Za dôvod hodný osobitného zreteľa, ktorý nemožno prehliadnuť je skutočnosť, že žalovaná v 1. rade je od 13. 09. 2016 vedená v evidencii uchádzačov o zamestnanie na úrade práce, sociálnych veci a rodiny, o čom svedči žalovanou v 1. rade predložené potvrdenie Úradu prace, sociálnych veci a rodiny T. zo dňa XX. XX. XXXX. Lustrácia v evidencii Sociálnej poisťovni nepreukázala, že by žalovaná v 1. rade mala príjem zo zamestnania, resp. jej iný prijem z inej činnosti alebo dôchodok. Na druhej strane žalobca je štátny účelový fond, ktorý podľa Výročnej správy za rok 2017 vykázal po zdanení zisk vo výške 224.033,09 eura.
38. Odvolací súd zastáva názor, že v žiadnej právnej veci sa strana sporu nemôže spoliehať na to, že zmierňujúce ustanovenie § 257 C.s.p. sa ho nedotkne. Aplikačná prax práve aj nepriaznivejšiu sociálnu situáciu strany sporu považuje za relevantnú na účely aplikácie § 257 ods. 1 C.s.p. Na druhej strane pokiaľ ide o žalobcu, jeho majetková sféra by nebola použitím výnimočného ustanovenia dotknutá.
39. Vyššie uvedené skutočnosti v súhrne preto umožňujú prijatie záveru o existencii dôvodov hodných osobitného zreteľa a aplikáciu výnimočného ust. § 257 C.s.p.
40. Odvolací súd tak dospel k iným záverom pri rozhodovaní o trovách konania ako súd prvej inštancie, pokiaľ ide o možnosť v prejednávanom prípade aplikáciou ustanovenia § 257 C.s.p., a preto rozsudok vo výroku IV. o trovách konania zmenil tak, že stranám sporu náhradu trov konania nepriznáva (§ 388 C.s.p.).
41. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 257 C.s.p., keď vyššie uvedené dôvody hodné osobitného zreteľa zohľadnil aj pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania.
42. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 C.s.p., v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).