Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_11S-152-2019.pdf
PDF · 152.12 KB
Case nature
Area
Subarea
11S/152/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Miroslava Manďáka a sudcov JUDr. Zuzany Slušnej a JUDr. Milana Straku v právnej veci žalobcu R. s.r.o., so sídlom M. XXXX, P. P., IČO XX XXX XXX, zastúpeného JUDr. Vlastimilom Petřekom, advokátom, so sídlom Námestie sv. Egídia 6/11, Poprad proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom Banská Bystrica, Lazovná 63, IČO 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 28. júna 2019, takto
rozhodol:
Krajský súd žalobu z a m i e t a .
Žalovanému sa náhrada trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Žalobca sa podanou žalobou domáhal zrušenia v záhlaví tohto rozsudku označeného rozhodnutia žalovaného, ktorým žalovaný podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku potvrdil prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Trenčín č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 4. marca 2019, ktorým bol žalobcovi podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku vyrubený rozdiel na dani z pridanej hodnoty v sume 13 160 Eur za zdaňovacie obdobie november 2014.
2. Žalobca v žalobe poukázal na to, že sa cíti byť rozhodnutím a postupom žalovaného ukrátený na svojich právach a rozhodnutie žalovaného považuje za nezákonné z dôvodu, že zistenie skutkového stavu bolo nedostačujúce a z dôvodu, že došlo k podstatnému porušeniu zákona v daňovom konaní a toto malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia s tým, že zotrváva na všetkých vyjadreniach obsiahnutých v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane, pričom zopakoval, že v odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane ako dôvody uviedol, že rozhodnutie je nezákonné pre porušenie § 3 ods. 1, 3 v spojení s § 24 ods. 2 daňového poriadku v nadväznosti na § 49 zákona č. 222/2004 Z.z.
3. Žalobca v žalobe ďalej poukázal na to, že žalovaný sa dostatočne neriadil zákonnými ustanoveniami § 3 ods. 1, 2 daňového poriadku, § 72 ods. 1, 4, 5 daňového poriadku, § 13 ods. 8, 9, 10 daňového poriadku a § 74 ods. 1, 2 daňového poriadku. Namieta, že žalovaný porušil svoju povinnosť uvedenú v § 3 ods. 2 daňového poriadku tým, že nevyzval žalobcu na doplnenie odvolania o náležitosti uvedené v § 72 ods. 4 písm. c), d) daňového poriadku, hoci bol žalovaný toho názoru, že žalobca podal všeobecné odvolanie nespĺňajúce zákonné požiadavky na odvolanie podľa § 72 ods. 4 daňového poriadku. Táto vada v konaní podľa názoru žalobcu spôsobila, že žalovaný vydal nezákonné rozhodnutie.
4. Žalobca v žalobe poukázal aj na ust. § 24 ods. 2, 4 a § 25a daňového poriadku s tým, že sa nestotožňuje s postupom žalovaného, ktorý vedomé zapojenie žalobcu do vykonštruovaného podvodného reťazca oprel o tú skutočnosť, že žiadosť o poskytnutie úveru E. B. a.s. bola datovaná
dňa 4. novembra 2014 pričom G. N. - G. dodal vozidlo až 14. novembra 2014 a žiadosť bola podaná skôr, ako bolo vozidlo inzerované dňa 25. novembra 2014, z čoho žalovaný prijal záver o vedomom zapojení žalobcu do reťazca, pričom tento záver oprel o jediný dôkaz „Žiadosť o poskytnutie úveru E. B. a.s.“ zo dňa 4. novembra 2014. Žalobca popiera pravdivosť dátumu uvedeného na predmetnej žiadosti, pretože už pri zbežnej obhliadke tejto žiadosti je zreteľný rozdiel medzi rukopisom osoby, ktorá písala text „v Tr. D.“ a rukopisom osoby, ktorá dopísala dátum „4.11.2014“. Žalobca tvrdí, že pre závažnosť tohto dokumentu vo vzťahu k záverom žalovaného je potrebné doplniť dokazovanie znalcom z odboru grafológia, z ktorého dôvodu je žalobca toho názoru, že napadnuté rozhodnutie nevychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci a je nezákonné pre rozpor s § 3 ods. 1, § 24 ods. 2 a § 63 daňového poriadku.
5. Žalobca ďalej v žalobe zdôraznil, že nemal v čase realizácie zdaniteľného obchodu vedomosť o okolnostiach obchodu medzi subdodávateľom a dodávateľom, ani o cene za ktorú predával vozidlo pán N. spoločnosti P. - service s.r.o. Vozidlo zakúpil pri akceptácii ceny predávajúceho, pričom túto cenu akceptovala aj E. B. a.s., ktorá poskytla úver vo výške 75 % z ceny vozidla. Išlo o štandardnú obchodnú operáciu, žalobca si svoje daňové povinnosti splnil a nemožno mu pričítať na ťarchu tú skutočnosť, že dodávateľ neodviedol DPH, pretože zo svojej pozície kupujúceho nemohol túto skutočnosť nijako ovplyvniť. Žalovanému sa nepodarilo preukázať vedomú účasť žalobcu na podvodnom reťazci, nepodarilo sa preukázať, že účastníci zdaniteľných obchodov boli prepojení a vopred dojednaní na protiprávnom konaní s následkom získania daňovej výhody na úkor štátneho rozpočtu Slovenskej republiky neodvedením DPH, pretože jediným poškodeným v tejto situácii je žalobca, na ktorého je prenesené daňové inkaso vo forme neuznania odpočtu DPH v sume 13 160 Eur.
6. V závere žaloby žalobca zosumarizoval a zopakoval žalobné body uvedené v bode 2 tohto rozsudku, teda že rozhodnutie žalovaného je nezákonné, pretože zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci (§ 191 ods. 1 písm. e/ S.s.p.) a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohla mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci samej (§ 191 ods. 1 písm. g/ S.s.p.).
7. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe, ktoré si súd od neho vyžiadal uviedol, že trvá na svojom názore vyslovenom v žalobou napadnutom rozhodnutí. Zdôraznil, že je zrejmá skutočnosť, že žiadosť o úver E. a.s. bola vyhotovená dňa 4. novembra 2014, teda skôr ako bolo predmetné vozidlo inzerované dňa 25. novembra 2014 a je zrejmá tiež skutočnosť, že žalobca v žiadosti o úver zo dňa 4. novembra 2014 uviedol konkrétneho dodávateľa P. - service s.r.o., pričom dodávateľovi P. - service s.r.o. bolo vozidlo dodané G. N. - G. až dňa 14. novembra 2014. Žalovaný zotrval na svojom názore, že uvedené zistenie preukazuje, že žalobca o podvodnom konaní musel vedieť. Nebolo možné prehliadnuť, že obstarávacia cena nového vozidla B. O. O. O. bola v roku 2012 vo výške 81 666,67 Eur bez DPH, druhý vlastník vozidla G. N. - G. kúpil vozidlo dňa 1. apríla 2013 za kúpnu cenu 60 190,08 Eur bez DPH a predal a dodal ho spoločnosti P. - service s.r.o. dňa XX. novembra 2014 za cenu vo výške 30 000 Eur bez DPH, následne spoločnosť P. - service s.r.o. vozidlo predala dňa 28. novembra 2014 žalobcovi za cenu 65 800 eur bez DPH. Žalobca podal žiadosť o poskytnutie úveru E. B. a.s. dňa 4. novembra 2014, v ktorej už ale uviedol všetky informácie o dodávateľovi P. - service s.r.o. s tým, že zmluva o poskytnutí úveru vo výške 59 220 Eur bola uzatvorená dňa 28. novembra 2014, pritom subdodávateľ G. N. - G. dodal predmetné motorové vozidlo odberateľovi P. - service s.r.o. až dňa 14. novembra 2014, teda žalobca už dňa 4. novembra 2014 v žiadosti o úver vedel, že jeho priamym dodávateľom bude spoločnosť P. - service s.r.o., hoci tá v tom čase ešte nebola vlastníkom vozidla, ním sa stala až dňa 14. novembra 2014. Dokonca žiadosť o úver bola vyhotovená skôr, ako bolo predmetné motorové vozidlo vôbec inzerované dňa 25. novembra 2014. Žalobca teda už dňa 4. novembra 2014, pri žiadosti o úver na predmetné vozidlo vedel, že spoločnosť P. - service s.r.o. bude umelo vložená do uvedeného obchodného reťazca. Týmto konaním došlo k strate na štátnych príjmoch tým spôsobom, že skutočný dodávateľ vozidla G. N. - G. z predaja predmetného vozidla odviedol DPH vo výške 6 000 Eur, priamy dodávateľ P. - service s.r.o. účelovo, bez ekonomického opodstatnenia navýšil cenu vozidla zo sumy 30 000 Eur na sumu 65 800 Eur, z toho DPH vo výške 13 160 Eur, pričom DPH nepriznal a ani ju neodviedol, čím žalobca z predmetnej podvodným konaním poznačenej obchodnej transakcie čerpal neoprávnený daňový prospech vo forme odpočítania dane vo výške 13 160 Eur, ktorá nebola dodávateľom P. s.r.o. do štátneho rozpočtu odvedená. Tvrdenie žalobcu o odlišnom písme sa žalovanému javí ako výslovne účelové, v snahe zvrátiť vec vo svoj prospech.
8. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe taktiež poukázal na prvostupňové rozhodnutie, z odôvodnenia ktorého je zrejmé, že správca dane nespochybnil reálnu existenciu predávaného a kupovaného motorového vozidla, ale spochybnil umelo vytvorený dodávateľských reťazec, ktorého úlohou bolo manipulovať s cenou motorového vozidla, pričom daň z takto účelovo navýšenej ceny nebola do štátneho rozpočtu odvedená. Žalobca sa svojím konaním vedome zapojil do obchodného reťazca, ktorý zneužíva systém neutrality dane, čo je v rozpore so zákonom o DPH a s právom Európskej únie, a preto správca dane oprávnene nepriznal žalobcovi nárok na odpočítanie dane v sume 13 160 Eur.
9. K námietke žalobcu, že podal vadné odvolanie, žalovaný vo vyjadrení k žalobe s poukazom na § 3 ods. 6, § 72 ods. 4, 5 daňového poriadku uviedol, že v konaní o doplnení odvolania, ale hlavne pri posudzovaní výsledkov tohto konania je potrebné mať na zreteli základné zásady daňového konania a vždy posúdiť, či konanie trpí takým nedostatkom dôkazných prostriedkov, že v ňom už nie je možné pokračovať. Ak v odvolaní daňový subjekt neuvedie niektorú z náležitostí odvolania uvedených v zákone, to neznamená, že odvolanie nespĺňa podstatné náležitosti určené zákonom. Výpočet všetkých náležitostí uvedených v § 72 ods. 4 daňového poriadku neznamená nesplnenie podmienok tohto zákona, pretože ide o výpočet podmienok, ktoré sú najmä orientáciou pre daňový subjekt, čo má v odvolaní uviesť. Ak z obsahového posúdenia odvolania daňového subjektu proti rozhodnutiu správcu dane vyplýva, že správca dane ako prvostupňový orgán mohol posúdiť, čo daňový subjekt namieta, čoho sa svojím odvolaním domáha a v akom rozsahu, tak na strane správneho orgánu nie je zákonný dôvod na zastavenie odvolacieho konania, pretože zbytočným zastavovaním odvolacieho konania by mohlo dôjsť k vyhýbaniu sa rozhodnutia o merite veci a takýmto postupom sa iba predlžuje konanie. V preskúmavanom prípade žalobca nesúhlasil s vyrubení rozdielu na DPH za zdaňovacie obdobie november 2014 pre nedostatočne zistený skutkový stav a nesprávne právne posúdenie veci a žiadal rozhodnutie v plnom rozsahu zrušiť. Správca dane preto v tomto prípade postupoval správne, keď po doručení odvolania potom, čo o ňom nerozhodol sám, postúpil odvolanie na rozhodnutie odvolaciemu orgánu. Podľa názoru žalovaného, ide o účelovú námietku daňového subjektu, vzbudzujúcu podozrenie, že zrejme bolo účelové aj podanie neúplného odvolania.
10. Z administratívneho spisu predloženého žalovaným na žiadosť súdu vyplýva:
11. Správca dane vo veci rozhodoval trikrát.
12. V poradí prvým rozhodnutím č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 13. marca 2017 správca dane určil rozdiel dane v sume 14 360 Eur, na odvolanie žalobcu však žalovaný svojím rozhodnutím č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 22. júna 2017 zrušil rozhodnutie správcu dane a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie a uložil správcovi dane, aby v novom rozhodnutí uviedol, aké okolnosti preukazujú, že žalobca vedel alebo mal vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce právo na odpočítanie dane je súčasťou zneužívajúceho konania, resp. daňového podvodu zo strany deklarovaného dodávateľa.
13. V poradí druhým rozhodnutím č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 13. marca 2018 správca dane určil rozdiel dane v sume 13 160 Eur, na odvolanie žalobcu však žalovaný svojím rozhodnutím č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 25. júna 2018 zrušil rozhodnutie správcu dane a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Žalovaný vytkol správcovi dane, že dostatočne nerozlíšil zneužitie práva od podvodného konania na DPH a uložil správcovi dane, aby v novom rozhodnutí uviedol, v čom zneužívajúce konanie spočívalo a aké konkrétne okolnosti preukazujú, že žalobca vedel alebo mal vedieť, že plnenie zakladajúce právo na odpočítanie dane je súčasťou zneužívajúceho konania. Zároveň žalovaný uložil správcovi dane, aby uviedol príčinnú súvislosť medzi konaním žalobcu, či už vedomým alebo nedbanlivostným a ujmou štátu.
14. V poradí tretím je rozhodnutie správcu dane č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 4. marca 2019, ktorým správca dane podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel na dani z pridanej hodnoty v sume 13 160 Eur za zdaňovacie obdobie november 2014. Z odôvodnenia rozhodnutia správcu dane č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 4. marca 2019 vyplýva, že správca dane neuznal žalobcovi nárok na odpočet DPH z dodávateľskej faktúry č. XXXXXXXX zo dňa 26. novembra 2014 od dodávateľa P. - service s.r.o., predmet fakturácie „motorové vozidlo zn. B. O. O. O. X.X. P S.“, základ dane 65 800 Eur, 20 % DPH 13 160 Eur, spolu 78 960 Eur. Žalobca k predmetnému zdaniteľnému plneniu uviedol, že obchod zabezpečoval jeho zamestnanec I. N. na základe inzercie zo dňa 25. novembra 2014 zo stránky www.S..EU. I. N. sa telefonicky nakontaktoval na
pána E. zo spoločnosti P. - service s.r.o. a dojednali kúpu vozidla. Registráciu realizoval žalobca, pôvod vozidla sa nešetril a odovzdanie vozidla uskutočnil pán E. dňa 28.11.2014 priamo v spoločnosti žalobcu, v areáli PD W., P. D., kde má žalobca prenajaté priestory. Vozidlo za žalobcu prevzal I. N.. Osobu O. Q. žalobca nepozná. Žalobca v sídle spoločnosti P. - service s.r.o. nebol, konal s osobou oprávnenou konať v mene spoločnosti P. - service s.r.o., s prokuristom C. E. a podľa technického preukazu bola ako vlastník a držiteľ vozidla uvedená spoločnosť P. - service s.r.o., pričom táto spoločnosť nebola zaradená v zozname rizikových subjektov, a preto ju žalobca považoval za spoľahlivú spoločnosť. So spoločnosťou P. - service s.r.o. uskutočnil žalobca len túto jedinú obchodnú spoluprácu. S podnikateľom G. N. - G. žalobca spolupracoval, pre podnikateľa G. N. - G. vykonal žalobca v roku 2013 štyrikrát dopravu a v roku 2015 dvakrát dopravu, v prevádzkových priestoroch podnikateľa G. N. - G. však žalobca nebol. Tieto skutočnosti ohľadne nákupu predmetného motorového vozidla vo svojej výpovedi potvrdil aj I. N., zamestnanec žalobcu. D., že iniciatíva nákupu vzišla od jeho brata I.. J. N. a I.. R. K., konateľov žalobcu. Vozidlo malo slúžiť na služobné cesty. C. E., s ktorým I. N. dojednával kúpu vozidla pozná dlhšie, pretože je z I. z P.. Vozidlo bolo v dobrom technickom stave. K prevzatiu vozidla došlo do dvoch týždňoch od jeho obhliadky, nakoľko bolo potrebné vybaviť lízing a prehlásenie vozidla. Cenu vozidla dohadoval I. N. a finančné prostriedky na kúpu sa čerpali formou lízingu. Zmenu v evidencii vozidiel zabezpečoval C. D., o ktorom sa I. N. vyjadril, že túto osobu pozná. I. N. taktiež potvrdil, že pozná i spoločnosť P. - service s.r.o. aj C. E., ale O. Q. nepozná. I. N. pozná i G. N., nakoľko žalobca mu poskytoval prepravné služby. Ďalším preverovaním bolo zistené, že dodávateľ P. - service s.r.o. nepriznal a neodviedol do štátneho rozpočtu daň, ktorú si žalobca odpočítal. Posledné daňové priznanie dodávateľ P. - service s.r.o. podal za zdaňovacie obdobie august 2014. Daňový úrad Žilina podľa § 81 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z.z. zrušil z úradnej moci registráciu pre daň z pridanej hodnoty právnickej osobe P. - service s.r.o., vzhľadom k tomu, že daňový subjekt si opakovane neplnil svoje daňové povinnosti. Dodávateľ P. - service s.r.o. zo správcom dane nespolupracuje, zásielky nepreberá, neplní si svoje daňové povinnosti, nepodáva daňové priznania na K.. Dodávateľ P. - service s.r.o. zmenil sídlo z adresy v J. na adresu v Kysuckom L. C. a zároveň zmenil spoločníka a konateľa na osobu maďarskej príslušnosti B. M.. Rozhodnutím jediného spoločníka spoločnosti P. s.r.o. zo dňa 20. júla 2015 bola zrušená spoločnosť bez likvidácie z dôvodu zlúčenia so spoločnosťou B. PS s.r.o., ktorá sa stala jej právnym nástupcom. Právny nástupca B. PS s.r.o. dňa 20. augusta 2015 zanikol v dôsledku zlúčenia so spoločnosťou R. s.r.o., ktorá bola ex offo vymazaná z obchodného registra dňa 5. septembra 2015. Vyššie uvedené skutočnosti správca dane vyhodnotil tak, že v obchodnom reťazci G. N.-G. - P.-service s.r.o. - R. s.r.o. (žalobca) došlo k manipulácii s cenou motorového vozidla a k neodbornému a neobozretnému konaniu žalobcu, ktorý sa zameral len na formálne skutočnosti ako technický preukaz vozidla a verejne dostupné zdroje na internete, nepreveril si však základnú vec, a to pôvod vozidla, pričom účelom tejto obchodnej transakcie bolo získať neoprávnený daňový prospech. Správca dane vo svojom rozhodnutí nespochybňoval reálnu existenciu vozidla, nakoľko táto bola vykonaným šetrením potvrdená. C. E., prokurista P. - service s.r.o. k zdaniteľnému plneniu uviedol, že na žalobcu sa nakontaktoval na pokyn svojho šéfa O. Q., ktorý ho poslal, aby žalobcovi ukázal predmetné motorové vozidlo. Žalobcu teda pozná len v súvislosti s odovzdaním tohto motorového vozidla. Uvedené vozidlo bolo odparkované v Trenčíne v areáli na X. na parkovisku asi jeden týždeň a on ho priviezol do P. D.. Pre kľúče od vozidla a faktúry si chodil do Čiech, vždy sa stretli na polceste so zamestnancom spoločnosti P.-service s.r.o., meno zamestnanca si však nepamätal. Spornú faktúru podpisoval, ale vystavoval ju niekto z vedenia zo spoločnosti, kto presne nevie. Za žalobcu komunikoval s pánom N., ktorému auto predviedol a ktorý si auto skúšobnou jazdou odskúšal a ktorému auto v priestoroch firmy žalobcu v P. D. aj odovzdal. Odhlásenie motorového vozidla z evidencie motorových vozidiel zabezpečovalo vedenie spoločnosti P.-service s.r.o. Úhrada faktúry bola realizovaná prevodom na účet spoločnosti P.-service s.r.o. K pôvodu vozidla sa C. E. nevedel vyjadriť, nevedel či sa jednalo o tuzemský nákup alebo dovoz. K DPH a jej vysporiadaniu sa taktiež nevedel vyjadriť, nakoľko účtovníctvo nerobil. Rovnako sa C. E. nevedel vyjadriť k stanoveniu ceny predmetného vozidla, keď toto bolo kúpené od G. N. za cenu 36 000 Eur, pričom za 12 dní ho spoločnosť P. - service s.r.o. predala žalobcovi za sumu 78 960 Eur. C. E. nie je s nikým v kontakte zo spoločnosti P.-service s.r.o., inzerát na funkciu prokuristu v spoločnosti P. - service s.r.o. si našiel na internete. C. E. nemá vedomosť, či spoločnosť P. - service s.r.o. mala zamestnancov a či za spoločnosť konali aj iné osoby, on inej osobe plnomocenstvo neudelil, v sídle spoločnosti bol len raz, jednalo sa o virtuálne sídlo, ale C. E. nevedel popísať, čo tam bolo, vyjadril sa, že možno tam bola aj kancelária. Z ďalšieho zisťovania vyplynulo, že C. E. jediný disponoval s finančnými prostriedkami spoločnosti P.-service s.r.o., pričom bydlisko konateľa O. Q. sa nachádza na adrese Úradu mestskej časti Prahy 4. C. E. sa vyjadril, že O. Q. nepozná, v živote ho nevidel a nestretol sa s ním. Taktiež uviedol, že nepozná ani G. Gračku, v jeho prevádzkových priestoroch nikdy nebol. S I.. J. N. prišiel C. E. do styku a vie, že zastupuje žalobcu.
C. E. taktiež uviedol, že web stránku www.S..EU pozná, na inzercii predmetného motorového vozidla je síce pečiatka spoločnosti P. - service s.r.o., avšak nie jeho podpis. E. C. E. vyhodnotil správca dane ako neurčitú, nedôveryhodnú, nepravdivú, rozporuplnú a účelovú, na viaceré otázky odpovedať nevedel alebo si nepamätal. Za podstatné považoval správca dane zistenie, že C. E. o pôvode vozidla nemal žiadne informácie, čo znamená, že tieto informácie nemohol poskytnúť ani kupujúcemu žalobcovi, ktorý podľa jeho vlastného vyjadrenia neriešil pôvod vozidla. Zo zistenia, že O. Q. má vedené bydlisko na adrese Úradu mestskej časti Prahy 4 a z neurčitých a zavádzajúcich vyjadrení C. E. o inštrukciách, ktoré mal dostávať od neznámych osôb správca dane dôvodil, že v skutočnosti v mene dodávateľa P.
- service s.r.o. konal prokurista C. E.. Správca dane ďalším šetrením v spoločnosti A. B. D. a.s. zistil, že predmetné motorové vozidlo s nadobúdacou cenou 98 000 Eur bolo dňa 27. júna 2012 financované prostredníctvom lízingu na 48 mesiacov nájomcom I.. W. C., pričom dňa 31. marca 2013 bol vykonaný prevod práv a povinností z I.. W. C. na G. N. - G. a dňa 31. októbra 2014 bola zmluva predčasne ukončená na základe žiadosti nájomcu G. N. - G. a vozidlo bolo odkúpené za cenu 29 297,68 Eur (základ dane 24 414,73 Eur, 20 % DPH 4 882,95 Eur). Z ďalšieho zisťovania správcu dane vyplynulo, že G. N. - G. si uplatnil odpočet DPH pri prevzatí lízingu (dňa 31. marca 2013) vo výške 12 037,92 euro (celková suma 72 228 euro, základ dane 60 190,08 Eur), následne dňa 14. novembra 2014 vozidlo predal spoločnosti P.-service s.r.o. za sumu 36 000 euro (základ dane 30 000 Eur, 20 % DPH 6 000 Eur) a vykázal príslušnú daň v daňovom priznaní, pričom kúpnu cenu 36 000 Eur uhradil C. E. dňa 19. novembra 2014 vkladom na účet G. N. - PGS. Tieto informácie ohľadne lízingu a predaja vozidla potvrdil G. N., ktorý uviedol, že lízing vozidla prevzal po JUDr. W. C., vtedy bola hodnota vozidla asi 65 000 Eur, užíval ho asi 1,5 roka, najskôr bol držiteľom a neskôr vlastníkom, najazdil 80 000 km a predal ho cez inzerát. Na inzerát sa ozvala nejaká firma, ktorej názov si nepamätal, vozidlo si prišli pozrieť a dohodla sa cena. C. E. nepozná, neprišiel s ním od styku. K odovzdaniu vozidla došlo na firme G. N., na X. v P.. Zistené transakcie vyhodnotil správca dane ako neobvyklé, nelogické a účelové s cieľom získať neoprávnený daňový prospech. S poukazom na objektívne okolnosti prípadu dospel správca dane k záveru, že žalobca vedel o tom, že vlastníkom vozidla je G. N. a taktiež musel vedieť o podvodnom konaní osoby vystavujúcej faktúru. Správca dane poukázal na to, že Peter N. si nespomenul, komu predal vozidlo, hoci pre spoločnosť P.-service s.r.o. vystavil faktúru, taktiež si nevedel spomenúť na osobu, ktorej odovzdal predmetné vozidlo a uviedol, že nepozná C. E., hoci mu C. E. vložil na jeho účet kúpnu cenu za vozidlo. Spoločnosť P.-service s.r.o. po nadobudnutí vozidla toto vozidlo už o dva týždne v neporovnateľne vyššej sume (cena je viac ako XXX % navýšená) predala žalobcovi, pričom spoločnosť P.-service s.r.o. reálne nevykonávala žiadnu ekonomickú činnosť, bola účelovo vložená do reťazca a jej úlohou bolo vytvoriť zdanie uskutočnenia zdaniteľného plnenia a poskytnúť možnosť žalobcovi získať neoprávnený daňový prospech prostredníctvom vykázania transakcie a manipulácie s cenou vozidla. D. dane dopytom na E. B. a.s. zistil, že žalobca časť kúpnej ceny na predmetné vozidlo vo výške 19 740 Eur vrátane DPH uhradil dodávateľovi P. - service s.r.o. pred čerpaním úveru dňa 01.12.2014 a na zvyšok vo výške 59 220 Eur čerpal žalobca úver od E. B. a.s. na základe úverovej zmluvy zo dňa 28.11.2014, pričom žiadosť žalobcu o úver je datovaná 04.11.2014 a obsahuje všetky informácie o dodávateľovi P.
- service s.r.o. Spoločnosť E. B. a.s. uskutočnila úhradu vo výške 59 220 Eur v prospech spoločnosti P. s.r.o. dňa 10.12.2014, pričom hotovostné vklady a časté hotovostné výbery z účtu spoločnosti P. - service s.r.o. uskutočňoval C. E.. Z týchto skutočností podľa správcu dane vyplýva, že žiadosť o úver bola vyhotovená oveľa skôr ako bolo predmetné motorové vozidlo inzerované dňa 25.11.2014 a ďalej, že subdodávateľ G. N. dodal toto vozidlo odberateľovi P. - service s.r.o. až dňa 14.11.2014, pričom žalobca už dňa 04.11.2014 na predmetné vozidlo žiadal o úver a v žiadosti uviedol ako dodávateľa spoločnosť P.
- service s.r.o., čo znamená, že žalobca o podvodnom konaní osoby vystavujúcej faktúru musel vedieť. Z oznámenia Dopravného inšpektorátu Trenčín vyplýva, že vlastníkom predmetného motorového vozidla bola od 29.06.2012 do 11.11.2014 spoločnosť A. B. Slovakia a.s., od 11.11.2014 do XX.XX.XXXX G. N., od 21.11.2014 do XX.XX.XXXX spoločnosť P. - service s.r.o. a od 02.12.2014 spoločnosť E. B. a.s.. Ďalej bolo zistené, že zmeny v evidencii motorových vozidiel vždy vykonávala tá istá osoba, splnomocnenec C. D., ktorému udelil plnú moc prvý držiteľ W. C., aj druhý držiteľ G. N. a taktiež aj žalobca. Podľa oznámenia Dopravného inšpektorátu Bratislava spoločnosť P. - service s.r.o. na zmenu v evidencii motorových vozidiel splnomocnila pani D.. Tieto skutočnosti ohľadne udelenia splnomocnenia na zmeny v evidencii motorových vozidiel pre C. D. zo strany W. C., Petra N. a žalobcu boli potvrdené výsluchom samotného C. D., ktorý dodal, že pozná žalobcu a aj jeho konateľov pánov K. a N.. V súvislosti s prepisom pre žalobcu komunikoval s pánom N., ktorému po zmene v evidencii odovzdal technický preukaz. Rovnako pozná i G. N., ktorý je jeho susedom a dlhoročným priateľom. Pokiaľ ide o spoločnosť P. - service s.r.o., túto spoločnosť C. D. nepozná a nepozná ani C. E. a O. Q..
15. Proti rozhodnutiu správcu dane č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 4. marca 2019 podal žalobca odvolanie datované 09.04.2019, v ktorom ako dôvod uviedol, že skutkový stav nebol zistený dostatočne spoľahlivo a vec nebola správne právne posúdená, z ktorého dôvodu má žalobca za to, že rozhodnutie je nezákonné pre rozpor s § 3 ods. 1, 3 a § 24 ods. 2 daňového poriadku v nadväznosti na § 49 zákona č. 222/2004 Z.z.
16. Žalobou napadnutým rozhodnutím žalovaný podľa § 74 ods. 4 daňového poriadku potvrdil prvostupňové rozhodnutie Daňového úradu Trenčín č. XXXXXXXXX/XXXX zo dňa 4. marca 2019, keď dospel k záveru, že správca dane preukázal, že žalobca sa vedome zúčastnil na podvodnom konaní v obchodnom reťazci G. N.G. - P.-service s.r.o. - R. s.r.o. (žalobca), v rámci ktorého došlo k fiktívnej fakturácii zo strany spoločnosti P. - service s.r.o. (dodávateľa žalobcu). X. uzavrel, že rozhodnutie správcu dane obsahuje všetky náležitosti podľa § 63 ods. 5 daňového poriadku, v odôvodnení je uvedené, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo, pričom správca dane sa vo svojom rozhodnutí dostatočne vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu. Z rozhodnutia správcu dane sú zrejmé úvahy, ktorými sa správca dane pri hodnotení vykonaných dôkazov spravoval a obsahuje aj záver, ku ktorému dospel. Skutočnosť, že žalobca nesúhlasí s vyhodnotením dôkazov, resp. s vysporiadaním sa s jeho námietkami, nespôsobuje nepreskúmateľnosť a nezrozumiteľnosť rozhodnutia správcu dane.
17. Senát Krajského súdu v Trenčíne konajúci ako správny súd (§ 23 ods. 1 S.s.p.), v ktorého právomoci je preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia (§ 6 ods. 1 S.s.p.), ako vecne (§ 10 S.s.p.) a miestne príslušný na konanie (§ 13 ods. 1 S.s.p.), vychádzajúc zo skutkového stavu v čase právoplatnosti napadnutého rozhodnutia (§ 135 ods. 1 S.s.p.) zisteného správnym orgánom (§ 119 S.s.p.), preskúmal napadnuté rozhodnutie a postup správneho orgánu podľa § 177 ods. 1 S.s.p., v rozsahu (§ 182 ods. 1 písm. c/ S.s.p.) a z dôvodov uvedených v žalobe (§ 182 ods. 1 písm. e/ S.s.p.), pričom rozsahom a dôvodmi žaloby je súd v správnom súdnictve viazaný (§ 134 ods. 1 S.s.p.), pokiaľ nejde o vady, na ktoré prihliada ex offo (§ 134 ods. 2 S.s.p.) a po zistení, že správna žaloba bola podaná oprávnenou osobou (§ 178 ods. 1 S.s.p.), zastúpenou advokátom (§ 49 ods. 1 S.s.p.), v zákonnej lehote (§ 181 ods. 1 S.s.p.), proti rozhodnutiu, ktoré môže byť predmetom súdneho prieskumu (§ 6 ods. 2, § 7 S.s.p.), vec prejednal a rozhodol na pojednávaní (§ 107 ods. 1 písm. a/ S.s.p.) a po oboznámení sa so správnou žalobou, vyjadreniami účastníkov konania, ako aj s obsahom súdneho a administratívneho spisu dospel správny súd jednomyseľne (§ 139 ods. 4 veta prvá S.s.p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.) k záveru, že nakoľko rozhodnutie a postup žalovaného v medziach žaloby sú v súlade so zákonom, a keďže v konaní žalovaného správneho orgánu nezistil správny súd ani takú vadu, na ktorú má povinnosť prihliadať ex offo (§ 134 ods. 2 S.s.p.), nie je možné priznať správnej žalobe úspech a teda žaloba nie je dôvodná, preto verejne vyhláseným rozsudkom (§ 137 ods. 2 S.s.p.) vyslovil, že sa žaloba zamieta (§ 190 S.s.p.).
18. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
19. Podľa § 24 ods. 1 písm. a), b), c) Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.
20. Podľa § 24 ods. 2, 3, 4 Daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách,
zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. 21. Dôkaznú povinnosť v daňovom konaní má prioritne daňový subjekt (žalobca). Správca dane dokazovanie vykonáva a vedie. Úlohou správcu dane je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane.
22. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie.
23. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné orgány povinné postupovať.
24. Zásada voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení.
25. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu (žalobcu) ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii.
26. Podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku, pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada.
27. Podľa § 265 Obchodného zákonníka, výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu.
28. Potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu. Zo zásady skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva, že z daňového hľadiska je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené, t.j. vzájomná výmena reálnych plnení, a teda vykonanie dohodnutých prác (resp. dodanie tovaru alebo služieb) a úhrada za toto poskytnuté plnenie. Ide o ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred formou a právnym titulom, na základe ktorého bola uskutočnená (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 241/07-44 ). V tejto súvislosti je potrebné mať na pamäti základnú zásadu obchodného práva, ktorou je poctivý obchodný styk. Poctivý obchodný styk je základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti a prejavuje sa tým, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie, ale aj vedomosť o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva právnu ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom (žalobcom) sú v zmysle zásady obsiahnutej v ustanovení § 3 ods. 6 Daňového poriadku oprávnené. Nezodpovedá zásade zodpovedného a poctivého obchodného styku konanie podnikateľa, ktorý si riadne nepreverí
svojho dodávateľa z hľadiska dôveryhodnosti, poctivosti, nepreverí si, či služby a práce boli skutočne dodané zmluvným dodávateľom. Plnenia, resp. konania, ktoré nie sú uskutočnené v rámci obvyklých obchodných podmienok, u ktorých absentuje akýkoľvek ekonomický zmysel a sú deklarované len s cieľom získania výhod upravených zákonom, možno považovať za zneužitie objektívneho daňového práva.
29. Správca dane má právo preverovať reálnosť dodávky tovaru alebo služby. Už samotné zistenie skutočností, že dodávateľ nie je ekonomicky činný, že je nedôveryhodný, rizikový, problémový a nekontaktný, že nemá personálne a materiálne možnosti na realizáciu dodávky alebo služby, že zdaniteľné plnenie nie je odzrkadlené v jeho daňových výstupoch a účtoch, jednoznačne spochybňujú vierohodnosť o reálnosti dodávok tovaru alebo služieb. V okamihu, keď správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní, musí daňový subjekt (žalobca) v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Na strane žalobcu v postavení daňového subjektu totiž nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, lebo žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti, ktoré povinne uvádza v priznaní. Dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia leží predovšetkým na daňovom subjekte, pričom nemožno opomenúť, že cieľom uznaným a podporovaným šiestou smernicou Rady Európskej únie o spoločnom systéme DPH je boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadom zneužívania (rozsudky z 29.04.2004, Gemeente Leusden a Holin Group, C-487/01 a C-7/02 Zb. s. I. 5337, bod 76, ako aj z 21.02.2006, Halifax, a i., C-255/02 Zb. s. I. 1609, bod 71). Daňový subjekt (žalobca) disponuje právom uplatniť si za zákonom ustanovených a splnených podmienok nárok na odpočet DPH, je iniciátorom odpočítania DPH, preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene za zákonom stanovených podmienok a ak daňový subjekt (žalobca), na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenie spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.06.2010, sp. zn. 2Sžf/4/2009 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.02.2011, sp. zn. III. ÚS/78/2011-17).
30. Súdny dvor vo svojej judikatúre konštatuje, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie práva na odpočet DPH, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH; a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť. Taktiež Súdny dvor vo svojej judikatúre pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby sa daňový subjekt (žalobca) uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (rozsudky ESD vo veciach Teleos plc. a spol., C-409/04, Vlaamse Oliemaatschappij NV, C-499/10). 31. Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z., právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
32. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z., platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.
33. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z., právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
34. Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet DPH. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť, keďže to zákon neustanovuje, ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani pri dobromyseľnosti platiteľa, prijímajúceho zdaniteľné plnenie. Naopak, zákonodarca z dôvodu zabránenia ľahkej zneužiteľnosti požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet DPH uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet DPH zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie DPH z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené a tovar reálne dodaný. Pre splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočet DPH teda nepostačuje iba predloženie dokladov (faktúr) s predpísaným obsahom; pre vznik nároku na odpočet DPH musí daňový subjekt (žalobca) zároveň preukázať reálne vykonanie obchodu.
35. Správny súd po preskúmaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo dospel k záveru, že správca dane v posudzovanom prípade zákonným spôsobom viedol dokazovanie s cieľom preveriť reálnosť obchodu deklarovaného spornou faktúrou, snažil sa úplne a presne zistiť skutkový stav veci s tým, že si zaobstaral pri výkone daňovej kontroly nevyhnutné podklady a dôkazy. Záver správcu dane a žalovaného, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalobca sa vedome zúčastnil na podvodnom konaní v obchodnom reťazci G. - P.-service s.r.o. - R. s.r.o. (žalobca), v rámci ktorého došlo k fiktívnej fakturácii zo strany spoločnosti P. - service s.r.o. (dodávateľa žalobcu) a následne k neoprávnenému uplatneniu nároku na odpočet K. zo strany žalobcu z tejto fiktívnej faktúry je opodstatnený, plne súladný s ustálenou rozhodovacou praxou kasačného súdu. Vloženie umelého článku do obchodného reťazca je najbežnejším spôsobom, ktorý sa využíva na dosiahnutie daňového úniku. U takéhoto umelého článku absentuje akýkoľvek ekonomický zmysel, jeho životnosť je obmedzená, prestane existovať, takýto umelý článok daň nepriznáva ani neodvádza, príp. je daň u neho nevymožiteľná. Označuje sa termínom „chýbajúci obchodník“, čo znamená, že zmizne a s ním zmizne i DPH, ktorú mal odviesť štátu. Chýbajúci obchodník je spoločným znakom daňového podvodu. V preskúmavanej veci je takýmto chýbajúcim obchodníkom spoločnosť P. s.r.o., ktorá spĺňa všetky predpoklady. Ide o ekonomicky nečinnú spoločnosť, ktorá zanikla zlúčením, DPH z predmetného zdaniteľného plnenia nepriznala a neodviedla do štátneho rozpočtu. Jej vloženie do obchodného reťazca poznačilo tento reťazec daňovým podvodom, nakoľko tým, že si žalobca uplatnil nárok na odpočet DPH zo spornej faktúry od spoločnosti P. s.r.o., bola porušená neutralita DPH a spôsobený daňový únik. To, že žalobca mal vedomosť o existencii tohto daňového podvodu je preukázaná skutočnosťou, že žiadosť žalobcu o úver od E. B. a.s., v ktorej ako predávajúceho žalobca označil spoločnosť P. - service s.r.o. podal žalobca dňa 04.11.2014, teda oveľa skôr ako G. N. predal toto vozidlo spoločnosti P. - service s.r.o. dňa XX.XX.XXXX a dokonca skôr, ako bolo predmetné motorové vozidlo inzerované dňa 25.11.2014. Žalobca teda už 04.11.2014 mal vedomosť o reťazci, v rámci ktorého sa bude s predmetným motorovým vozidlom podvodným spôsobom obchodovať. Vzhľadom na to, že žalobca sa vedome zúčastnil na podvodnom konaní, nemohol mu byť nárok na odpočet DPH za zdaňovacie obdobie november 2014 uznaný ako oprávnený. Z právneho hľadiska žalobca nesplnil zákonom stanovené podmienky uvedené v ust. § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. pre odpočet DPH.
36. Podľa názoru krajského súdu nie je dôvodná námietka nedostatočne zisteného skutkového stavu veci. Vychádzajúc z administratívneho spisu je nadovšetko zrejmé, že správca dane vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie, ktoré je v každom ohľade dostatočné a v tomto smere mu skutočne nie je čo vyčítať. Ako ďalej vyplýva z administratívneho spisu, správca dane v posudzovanom prípade zákonným spôsobom viedol dokazovanie, snažil sa úplne a presne zistiť skutkový stav veci s tým, že si zaobstaral pri výkone daňovej kontroly všetky potrebné podklady a dôkazy pre svoje rozhodnutie, bez ohľadu na to, či tieto dôkazy boli v prospech alebo v neprospech žalobcu a tieto i správne vyhodnotil. Porušenie § 3 ods. 1, 3 a § 24 ods. 2 daňového poriadku nie je taktiež opodstatnené. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje na body 22 až 26 a ďalej bod 30 tohto rozsudku, kde sa podrobne zaoberal otázkou dôkazného bremena, jeho rozloženia a dokazovania v daňovom konaní. Rozhodovacou praxou kasačného súdu je ustálené, že pokiaľ správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov na faktúre (k čomu v posudzovanom prípade nepochybne došlo), musí daňový subjekt (žalobca) v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Na strane žalobcu v postavení daňového subjektu totiž nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, lebo žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti potrebné pre priznanie nároku na odpočet DPH. Dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia leží predovšetkým na daňovom subjekte. Správny súd sa teda nestotožňuje s tvrdením žalobcu, že žalovaný a správca dane nezákonne zaťažili žalobcu dôkazným bremenom. Ako už bolo vyššie uvedené, okamihom, keď správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov na sporných faktúrach, musí žalobca produkovať (označiť a navrhnúť) ďalšie dôkazy na preukázanie, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Je len a len na žalobcovi, akými skutočnosťami (dôkazmi) žalobca preukáže reálnosť sporných obchodov. V zmysle Daňového poriadku totiž možno na preukázanie rozhodujúcich skutočností použiť všetko, čo nie je získané v rozpore so zákonom. V posudzovanom prípade je podstatou sporu to, či predmetný obchod reálne prebehol tak ako je deklarované spornou faktúrou, teda či žalobca nadobudol tovar od dodávateľa označeného na spornej faktúre. V každom prípade je potrebné si uvedomiť, že je to práve žalobca, na ktorom leží dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia. Pokiaľ si túto procesnú povinnosť žalobca nesplní, nemôže mu byť nárok na odpočet DPH priznaný. Krajský súd nepovažuje za opodstatnenú námietku žalobcu ani
ohľadne porušenia § 49 zákona č. 222/2004 Z.z. Žalobca nepreukázal splnenie zákonných podmienok na odpočítanie DPH z faktúry od dodávateľa P. s.r.o., čím porušil § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. Právne posúdenie v danej veci je podľa názoru krajského súdu správne. Taktiež z administratívneho spisu krajský súd nezistil, žeby správca dane podstatným spôsobom porušil zákon v daňovom konaní a že toto malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia. Ani táto námietka žalobcu nie je dôvodná.
37. Dôvodnou nie je ani námietka, že žalovaný mal vyzvať žalobcu na doplnenie odvolania. Žalobca v odvolaní voči rozhodnutiu správcu dane ako dôvod uviedol, že skutkový stav nebol zistený dostatočne spoľahlivo a vec nebola správne právne posúdená, z ktorého dôvodu má žalobca za to, že rozhodnutie je nezákonné pre rozpor s § 3 ods. 1, 3 a § 24 ods. 2 daňového poriadku v nadväznosti na § 49 zákona č. 222/2004 Z.z. Podľa § 13 ods. 8 daňového poriadku správca dane vyzve odvolateľa na odstránenie nedostatkov odvolania len vtedy, ak ide o nedostatky, pre ktoré odvolanie nie je spôsobilé prerokovania. O takýto prípad nejde. Z odvolania žalobcu, hoci je veľmi stručné a všeobecné, je zrejmé, kto ho podáva, v akej veci, čo sa navrhuje a aké sú dôvody odvolania. Nemožno teda dospieť k záveru, žeby nebolo spôsobilé prerokovania. Žalovaný konal správne, ak sa vecne zaoberal odvolaním žalobcu. Samozrejme, čím sú všeobecnejšie odvolacie námietky, tým bude všeobecnejšia i odpoveď na ne. Preto, pokiaľ odvolateľ mieni dostať konkrétnu odpoveď na svoju námietku, je jeho povinnosťou túto námietku čo najviac konkretizovať.
38. Krajský súd nepovažuje za opodstatnenú ani námietku ohľadne vedomosti žalobcu o svojom zapojení do podvodného konania. Ako už bolo vyššie uvedené, krajský súd záver správcu dane a žalovaného, že žalobca mal vedomosť, že sa zapojil do podvodného konania považuje za správny, nakoľko vedomosť žalobcu o existencii tohto daňového podvodu je preukázaná skutočnosťou, že žiadosť žalobcu o úver od E.., v ktorej ako predávajúceho žalobca označil spoločnosť P. - service s.r.o. podal žalobca dňa 04.11.2014, teda oveľa skôr ako G. predal toto vozidlo spoločnosti P. - service s.r.o. dňa 14.11.2014 a dokonca skôr, ako bolo predmetné motorové vozidlo inzerované dňa 25.11.2014. Žalobca teda už 04.11.2014 mal vedomosť o reťazci, v rámci ktorého sa bude s predmetným motorovým vozidlom podvodným spôsobom obchodovať.
39. Taktiež krajský súd neuznal žalobcovi námietku, že mu nemožno pričítať na ťarchu skutočnosť, že dodávateľ neodviedol DPH, pretože zo svojej pozície kupujúceho nemohol túto skutočnosť nijako ovplyvniť. Krajský súd v tejto súvislosti poznamenáva, že je potrebné mať na pamäti, že žalobca má povinnosť prijať všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (rozsudky vo veciach napr. Teleos plc. a spol., C-409/04, Vlaamse Oliemaatschappij NV, C-499/10), pričom určenie opatrení, ktoré možno v konkrétnom prípade požadovať od žalobcu uplatňujúceho si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jeho plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností konkrétneho prípadu vo veci samej (rozsudok ESD v spojených veciach Mahagében kft. a Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11). Podľa krajského súdu možno od žalobcu spravodlivo požadovať, aby mal vedomosť o svojich obchodných partneroch a aby pri obchodovaní zachovával potrebnú mieru opatrnosti. Poctivý obchodný styk je základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti a prejavuje sa tým, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie, ale aj vedomosť o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Za stavu, že žalobca podstúpi riziko a začne s nedôveryhodným subjektom obchodovať, musí si byť vedomý toho, že pre preukázanie reálnosti dodávok od takejto spoločnosti bude musieť správcovi dane predložiť také dôkazy, ktoré reálnosť dodávok bez akýchkoľvek pochybností potvrdia.
40. Podľa § 190 S.s.p., ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
41. Pretože správny súd v prejednávanej veci ustálil, že napadnuté rozhodnutie ako i konanie mu predchádzajúce sú v súlade so zákonom a pretože žalobné námietky (žalobu) vyhodnotil ako nedôvodné, za použitia vyššie citovaného ustanovenia § 190 S.s.p. rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku a žalobu zamietol.
42. Žalovaný bol v konaní úspešný, avšak v danej veci nevyšli najavo skutočnosti, pre ktoré by bolo možné spravodlivo žiadať priznanie náhrady trov konania žalovanému, preto správny súd rozhodol tak, že žalovanému sa náhrada trov konania nepriznáva (§ 168 S.s.p.).
43. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá S.s.p., § 3 ods. 9 veta posledná zákona č. 757/2004 Z.z.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku j e m o ž n é podať kasačnú sťažnosť v lehote 30 dní odo dňa jeho doručenia prostredníctvom Krajského súdu v Trenčíne na Najvyšší súd Slovenskej republiky v Bratislave, písomne v dvoch vyhotoveniach. Zmeškanie tejto lehoty nie je možné odpustiť.
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. To neplatí, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d) alebo je žalovaným Centrum právnej pomoci.
V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach podľa § 57 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z.z. (z podania musí byť zjavné ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a musí byť podpísané) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, údaj, kedy bolo sťažovateľovi napadnuté rozhodnutie doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).