Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

12C/57/2019

Potvrdené rozhodnutím 23Co/1/2021
„ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Slováčekovej a sudcov JUDr. Gabriely Briškovej a JUDr. Bibiány Ťažiarovej, v právnej veci žalobkyne: H. L., nar. X. L. XXXX, trvale pobytom Q., Q. XXXX/XX, zastúpená splnomocnenkyňou: Sidor a partneri, s. r. o., so sídlom Železničná 4/A, Hlohovec, proti žalovanému: R. V., nar. XX. Y. XXXX, trvale pobytom Q., W. A. Q. XXX/ XX, zastúpeného advokátkou: JUDr. Iveta Lenčéšová, so sídlom Farská 50, Nitra, o zaplatenie 3.500,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 30. septembra 2020 č.k. 12C/57/2019-92 takto rozhodol: I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti (výrok I. a III.) p o t v r d z u j e . II. Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu."

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava, sudkyňou JUDr. Natáliou Slivenskou, v právnej veci žalobkyne: H. L., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom Q., Q. XXXX/XX, zastúpená: Sidor a partneri, s. r. o., Železničná 4/A, Hlohovec, proti žalovanému: R. V., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom Q., W. E.. Q. XXX/XX, zastúpený: JUDr. Iveta Lenčéšová, advokátka, Farská 50, Nitra, o zaplatenie 3.500 Eur s príslušenstvom, takto

rozhodol:

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 3.500 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 3.500 Eur od 07. 05. 2019 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Vo zvyšku súd žalobu z a m i e t a .

III. Žalobkyni sa p r i z n á v a náhrada trov konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Žalobou doručenou Okresnému súdu Trnava dňa 12. 06. 2019 sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 3.500 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 3.500 Eur od 01. 05. 2019 do zaplatenia a náhrady trov konania.

2. Žalobca odôvodnil žalobu tým, že žalovaný a žalobkyňa tvorili pár asi od septembra 2016, pričom od tohto času až do dňa 23. 02. 2019 žil žalovaný v domácnosti žalobkyne, spolu s jej dvomi plnoletými deťmi. Počas spolužitia žalobkyňa poskytla žalovanému viacero pôžičiek v rôznych sumách, spolu v hodnote 2.000 Eur. Okrem toho žalobkyňa za žalovaného uhrádzala niektoré jeho výdavky s tým, že všetky požičané finančné prostriedky, vrátane úhrad vykonaných namiesto neho, žalobkyni zaplatí. Dňa 23. 02. 2019 žalovaný opustil spoločnú domácnosť žalobkyne a svoje záväzky voči nej nevyporiadal. V rámci SMS komunikácie opakovane prisľúbil tieto vrátiť, avšak plnenie odkladal z dôvodu, že momentálne toľko finančných prostriedkov nemá. Žalobkyňa prostredníctvom právneho zástupcu dňa 18. 04. 2019 vyzvala žalovaného na zaplatenie sumy 3.500 Eur, ako časti jej pohľadávky, ktorá predstavuje sumu viac ako 5.000 Eur, pričom bola ochotná dohodnúť sa na splátkach. Žalovaný na tieto výzvy nereagoval. Žalobkyňa poskytla počas spolužitia žalovanému niekoľko pôžičiek v rôznych sumách, pričom tieto boli uzatvárané ústne a peňažné prostriedky boli žalovanému odovzdané v hotovosti. Po ukončení spoločného žitia žalobkyňa prostredníctvom SMS správ žalovanému oznámila, že „veci ti vrátim, ak mi vrátiš, čo som ti finančne požičala za posledné 3 roky“. Na to žalovaný reagoval správou „tie peniaze teraz nemám, daj mi aspoň týždeň Dadka, koľko to prosím ťa je, ty určite budeš vedieť“. Na uvedenú správu žalobkyňa odpísala, že „cca 2.000 Eur a to ti nerátam stravu a energie...“. Dňa 13. 03. 2019 žalovaný napísal žalobkyne SMS správu, v ktorej uvádza, že „Dadka viem, že máš nárok na tie peniažky, ale ja ich dnes určite nemám kde zohnať, nemám za kým ísť“. Z vyššie uvedených dôvodov, kedy sám žalovaný uznáva nárok žalobkyne na vrátenie pôžičiek, považuje pohľadávku

žalobkyne za dôvodnú v celom rozsahu. Žalovaný totiž fakticky uznal, že žalobkyňa „má nárok na tie peniažky“, pričom táto správa nadväzovala na správy žalobkyne, v ktorých mu oznámila, že mu vráti osobné veci až po tom, čo jej vráti požičané finančné prostriedky vo výške 2.000 Eur. Žalobkyňa má za to, že došlo aj k uznaniu nároku v zmysle . Okrem toho, že žalobkyňa poskytla žalovanému viacero pôžičiek, žalovaný požadoval od žalobkyne aj úhradu niektorých jeho nákladov s tým, že jej neskôr peniaze vráti. Uvedeným spôsobom žalobkyňa plnila namiesto žalovaného napríklad v prípade úhrady povinného zmluvného poistenia na motorové vozidlo s X.: Q.-XXX-E. vo výške 73,50 Eur, ďalej žalobkyňa za žalovaného vykonala úhradu za nedoplatok za služby poskytované RTVS, a to dňa 14. 06. 2018 vo výške 60,32 Eur, a vykonala tiež úhradu vo výške 12,95 Eur za tovar, ktorý si žalovaný objednal u spoločnosti O. K.., E., T.. I.. F. XX, T. X, Č.. Uvedené predstavuje len časť plnení, ktoré žalobkyňa vykonala za žalovaného a na jeho žiadosť, avšak k vráteniu plnení z jeho strany už nedošlo. Bezdôvodné obohatenie podľa tak predstavuje sumu najmenej 146,77 Eur. Žalovaný si tento záväzok voči žalobkyni nesplnil ani len čiastočne. Žalobkyňa je tiež vlastníčkou 4-izbového rodinného domu, nachádzajúceho sa na ulici Q. U. Q. (LV č. XXXX). V tomto dome žila s jej plnoletými deťmi a žalovaným, ktorý žiadnym spôsobom neprispieval na úhradu nákladov domácnosti (energie, nájomné), vrátane stravy. Žalovaný teda užíval rodinný dom žalobkyne bez právneho dôvodu, t. j. bez existencie akejkoľvek zmluvy, ktorá by ho na uvedené oprávňovala. Na strane žalovaného tak došlo k bezdôvodnému obohateniu, pretože bez protihodnoty užíval cudziu vec. Podľa dostupných informácií z webových stránok realitných kancelárií, priemerná cena nájmu za rodinný dom (3 a viac izieb) v meste Q. a okolitých obciach (N., M.) sa pohybuje od 500 Eur vyššie/mesiac. Žalovaný sa tak za každý mesiac užívania nehnuteľnosti žalobkyne obohatil o sumu najmenej 125 Eur pri mesačnom nájomnom vo výške 500 Eur a počte osôb 4 (strany sporu + plnoleté deti žalobkyne). Na žalovaného tak pripadá alikvótna časť vo výške 125 Eur. Žalovaný užíval nehnuteľnosť žalobkyne takmer 30 mesiacov (9/2016 - 23. 02. 2019), čo predstavuje bezdôvodné obohatenie vo výške cca 3.700 Eur. Pohľadávka žalobkyne predstavuje 2.000 Eur z titulu pôžičiek + 146,77 Eur z titulu bezdôvodného obohatenia podľa + 3.700 Eur z titulu bezdôvodného obohatenia podľa , spolu 5.846,77 Eur. Žalobkyňa si však uplatňuje iba sumu 3.500 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 01. 05. 2019, keď výzva na zaplatenie pohľadávky bola žalovanému odoslaná dňa 18. 04. 2019 a bola mu poskytnutá lehota 10 dní na plnenie.

3. Súd vo veci najskôr rozhodol platobným rozkazom, č. k. -28 zo dňa 23. 07. 2019, proti ktorému podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote vecne odôvodnený odpor.

4. V odpore proti platobnému rozkazu zo dňa 13. 08. 2019 žalovaný uviedol, že žalobkyňa nijako nepreukázala, že by mala žalovanému požičať akékoľvek finančné prostriedky, žalobkyňa ani nešpecifikovala konkrétne čiastkové sumy, ktoré mali byť žalovanému požičané, kedy a ako bola dohodnutá splatnosť. Uplatnený nárok žalobkyne je preto nejasný a nepreskúmateľný. Uviedol, že SMS komunikáciu nemožno považovať za uznanie dlhu. Z dôvodu právnej istoty, napr. v prípade prekvalifikovania nároku na bezdôvodné obohatenie, keď k odovzdaniu súm malo prísť už v období od septembra 2016 a žaloba bola podaná v mesiaci jún 2019, žalovaný vzniesol námietku premlčania. K úhrade výdavkov v sume 146,77 Eur žalovaný uviedol, že žalobkyňa nepreukázala použitie vlastných finančných prostriedkov ani nevysvetlila dôvod úhrady. K vzniku bezdôvodného obohatenia - plnenie bez právneho dôvodu žalovaný uviedol, že sa nestotožňuje s tvrdením žalobkyne o absencii dôvodu užívania nehnuteľnosti, keď žalovaný disponoval užívacím titulom, a to udeleným súhlasom k užívaniu nehnuteľnosti priamo žalobkyňou, keďže túto nehnuteľnosť užíval spoločne so žalobkyňou. Súhlas bol až do odvolania - vysťahovania sa z nehnuteľnosti žalovaným udelený bezodplatne, keďže počas užívania nehnuteľnosti žalobkyňa nikdy nevyzvala žalovaného na úhradu nájomného. Bola to práve žalobkyňa, ktorá mala záujem, aby žalovaný s ňou zdieľal spoločnú domácnosť, a to aj napriek tomu, že žalovaný mal počas doby, kedy žil so žalobkyňou v nájme 2-izbový byt na ul. Y. X, Q., resp. následne 2-izbový byt na ul. T. XXX, Q., a za tieto riadne platil nájomné a režijné náklady. Zdieľanie spoločnej domácnosti partnerom so súhlasom druhého partnera bez požiadavky na úhradu nájomného nie je za žiadnych okolností bezdôvodným obohatením podľa , uplatnený nárok žalobkyne je minimálne v rozpore s dobrými mravmi. Žalovaný vzniesol námietku premlčania, keď žalobkyňa si uplatnila bezdôvodné obohatenie za obdobie od 9/2016 do 2/2019. Ak žalobkyňa tvrdí, že celkový dlh žalovaného je 5.846,77 Eur, nie je zrejmé, prečo si v konaní uplatňuje nárok na zaplatenie sumy 3.500 Eur. Žalovaný vo vzťahu k úroku z omeškania od 01. 05. 2019 namietol tiež doručenie písomnej výzvy na plnenie žalovanému.

5. Žalobkyňa k odporu proti platobnému rozkazu v podaní zo dňa 07. 10. 2019 (v rámci repliky) uviedla, že svoj nárok na vrátenie finančných prostriedkov poskytnutých žalovanému vo forme pôžičiek dostatočne preukázala, z SMS komunikácie je nepochybné, že žalovaný uznal nárok žalobkyne. Peniaze boli žalovanému požičané v období od septembra 2016 do februára 2019, pričom absencia splatnosti pôžičky nie je prekážkou pre vznik záväzku. Platí totiž, že ak čas plnenia nie je stranami dohodnutý, je dlžník povinný plniť deň po tom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal. Žalobkyňa o plnenie požiadala už v SMS komunikácii a následne cestou právneho zástupcu. K preukázaniu pôvodu finančných prostriedkov žalobkyňa uviedla, že je logické, že pokiaľ veriteľ požičiava finančné prostriedky, ide o prostriedky jeho vlastné. Ak sa žalovaný domnieva o opaku, je jeho povinnosťou svoje tvrdenia podoprieť dôkazmi. V konečnom dôsledku žalovaný nikdy nepoprel, že by od žalobkyne finančné prostriedky prijal, preto je odovzdanie finančných prostriedkov žalovanému v období od 9/2016 do 2/2017 vo výške 2.000 Eur nesporné. K vznesenej námietke premlčania žalobkyňa uviedla, že žaloba bola podaná v rámci 3-ročnej premlčacej lehoty. K bezdôvodnému obohateniu - plneniu za iného žalobkyňa uviedla, že je to práve žalovaný, ktorý nevie nárok žalobkyne relevantne spochybniť. Nemôžu predsa existovať rozumné pochybnosti o tom, že ak osoba platí nejakú platbu, používa pri tom vlastné peniaze. Žalobkyňa disponuje dokladom o zaplatení, preto je vykonanie úhrady z jej strany bez pochyby preukázané. K poslednému uplatnenému nároku žalobkyňa uviedla, že je nesporné, že žalovaný užíval rodinné dom žalobkyne od 9/2016 do 2/2019. Žalobkyňa poprela, že by práve mala záujem na zdieľaní spoločnej domácnosti, a už vôbec, že by žalovanému umožnila bezodplatné užívanie jej rodinného domu. V spoločnej domácnosti žili aj dve dospelé deti žalobkyne, ktoré na chod domácnosti riadne prispievali. Bolo by absurdné, aby deti prispievali (nájomným) na chod domácnosti a od žalovaného by túto povinnosť nevyžadovala (resp. by ju mala plniť za neho). V danej veci sa žalobkyňa rozhodla uplatniť si iba časť nároku vo výške 3.500 Eur, keď iba žalobkyňa (dominus litis) rozhoduje o tom, aký spor, v akom rozsahu a voči ktorým subjektom bude viesť. Z dôvodu vznesenia námietky premlčania žalobkyňa konkrétne vyšpecifikovala uplatnený nárok v sume 3.500 Eur tak, že z titulu bezdôvodného obohatenia - plnenia za iného si uplatňuje sumu 146,77 Eur, z titulu bezdôvodného obohatenia - užívania nehnuteľnosti bez právneho dôvodu si uplatňuje sumu 2.250 Eur (18 mesiacov x 125 Eur za obdobie od 01. 08. 2017 do 31. 01. 2019) a z titulu pôžičiek si uplatňuje sumu 1.103,23 Eur. K úroku z omeškania žalobkyňa uviedla, že už v SMS správach vyzvala žalovaného na plnenie, komunikácia je z marca 2019, preto keď si žalobkyňa uplatňuje úrok z omeškania od 01. 05. 2019, koná v súlade s právom.

6. Žalovaný k vyjadreniu žalobkyne v podaní zo dňa 05. 11. 2019 (v rámci dupliky) opätovne poukázal na domnelé uznanie záväzku formou SMS komunikácie, keďže žalovaný neprejavil vôľu uznať dlh čo do dôvodu a výšky. Žalovaný spochybnil autentickosť SMS komunikácie, kópie správ nie je možné považovať za zákonný dôkaz, neboli získané zákonným postupom predložením technického zariadenia a následného výstupu vypracovaného odborne spôsobilosťou osobou vo forme znaleckého posudku alebo odborného vyjadrenia. Žalovaný zopakoval svoje predchádzajúce vyjadrenie k nárokom uplatňovaných žalobkyňou a doplnil, že pôžička je reálny kontrakt a žalobkyňa musí preukázať reálne odovzdanie peňazí. Ďalej uviedol, že disponoval užívacím titulom k nehnuteľnosti, udeleným súhlasom k užívaniu nehnuteľnosti priamo žalobkyňou, a to bezodplatne. Žalobkyňa a žalovaný boli v čase užívania nehnuteľnosti partnermi, žalobkyňa žalovanému odovzdala kľúče od nehnuteľnosti, umožnila mu nasťahovanie sa do nehnuteľnosti a umožnila mu následné užívanie nehnuteľnosti, pričom po celú dobu bola v nehnuteľnosti osobne prítomná, nakoľko táto nehnuteľnosť bola i jej obydlím. Podľa žalovaného užívanie nehnuteľnosti viac ako 2 roky prezumuje bezodplatný súhlas na užívanie. K nároku z titulu bezdôvodného obohatenia - užívania nehnuteľnosti bez právneho dôvodu žalovaný uviedol, že zo strany žalobkyne ide o špekulatívne konanie, keď po námietke premlčania upravila svoj nárok z tohto titulu na sumu 2.250 Eur (18 x 125 Eur) za obdobie od 8/2017 do 1/2019. Rovnako žalovaný poprel aj doručenie písomnej výzvy na plnenie a uplynutie lehoty na dobrovoľné plnenie. Žalovaný navrhol žalobu zamietnuť a rozhodnúť o trovách konania v prospech žalovaného v rozsahu 100 %.

7. Žalobkyňa v podaní doručenom súdu dňa 22. 06. 2020 doplnila, že s odstupom času si nepamätá presné dátumy a sumy pôžičiek, avšak tieto boli pravidelne v hodnote 50 až 100 eur (napr. na kúpu pohonných hmôt, splátky a pod.). Domnieva sa, že nie je možné od nej spravodlivo žiadať, aby si pamätala jednotlivé ústne uzatvorené zmluvy o pôžičke (čo do konkrétnej výšky a dátumy uzatvorenia) v priebehu niekoľkých rokov, o to viac, ak sú zmluvy uzatvárané medzi blízkymi osobami. Žalobkyňa zdôraznila, že žalovaný v SMS komunikácii nespochybniteľne potvrdil nárok žalobkyne na vrátenie finančných prostriedkov, ktoré mu počas spolužitia požičiavala, a že žalovaný nikdy nepoprel, že od žalobkyne prijal finančné prostriedky, popiera iba ich právny titul, ktorý ale potvrdil v SMS správach. Z

toho vyplýva, že k poskytnutiu finančných prostriedkov došlo. Nesporná je aj suma 2.000 Eur, nakoľko žalovaný v SMS správe potvrdil, že má o tomto nároku žalobkyne vedomosť (t. j. na vrátenie peňazí). Pokiaľ ide o konkrétnu výšku 1.103,23 Eur, táto vychádza z toho, že žalobkyňa si z celkovej pohľadávky voči žalovanému uplatňuje iba sumu 3.500 Eur. Ide teda o rozdiel medzi uplatňovanou sumou 3.500 Eur a zvyšných nárokov z titulu bezdôvodného obohatenia vo výške 2.396,77 Eur. Žalobkyňa je dominus litis konania, preto si môže uplatňovať sumu, ktorú si sama zvolí. Žalobkyňa sa ďalej vyjadrila k užívaniu nehnuteľnosti žalovaným a k uplatňovanému úroku z omeškania, keď výzva na plnenie bola žalovanému odoslaná dňa 25. 04. 2019 a doručená dňa 26. 04. 2019 o 14.26 hod.

8. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa so žalobou a listinnými dôkazmi zo spisu, najmä dokladom o platbe povinného zmluvného poistenia, dokladom o úhrade tovaru, dokladom o úhrade za služby RTVS, SMS komunikáciami, výpisom z listu vlastníctva č. XXXX, výzvou na zaplatenie pohľadávky

- pokusom o zmier, ponukami realitných kancelárií, platobným rozkazom, č. k. -28 zo dňa 23. 07. 2019, odporom proti platobnému rozkazu zo dňa 13. 08. 2019, nájomnými zmluvami, fotokópiami dokladov o úhrade nájomného, vyjadrením žalobkyne k odporu žalovaného zo dňa 07. 10. 2019, vyjadrením žalovaného zo dňa 05. 11. 2019, vyjadrením žalobkyne doručeným súdu dňa 22. 06. 2020, podacím lístkom, potvrdením o doručení, vyjadreniami právnych zástupcov strán sporu na pojednávaní, výsluchom žalovaného na pojednávaní, ako aj ostatným obsahom spisového materiálu a zistil nasledovný skutkový a právny stav:

9. Z výpisu z listu vlastníctva č. XXXX pre katastrálne územie Q., vyhotoveného dňa 07. 06. 2019, vyplýva, že výlučnou vlastníčkou nehnuteľností - parcelné číslo XXXX - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 168 m2, parcelné číslo XXXX - záhrada o výmere 217 m2 a parcelné číslo XXXX - dom, súpisné číslo XXXX, je žalobkyňa.

10. Žalobkyňa a žalovaný žili v uvedenom 4-izbovom rodinnom dome v období od 9/2016 do 23. 02. 2019 v spoločnej domácnosti aj spolu s dvomi dospelými deťmi žalobkyne.

11. Z SMS komunikácie je zrejmé, že počas spolužitia strán sporu poskytla žalobkyňa žalovanému pôžičky v celkovej sume približne 2.000 Eur. Od žalovaného žiadala sumu 5.000 Eur aj so stravou a ubytovaním.

12. Zároveň žalobkyňa za žalovaného vykonala úhradu povinného zmluvného poistenia na motorové vozidlo s EČ: Q. vo výške 73,50 Eur za poistné obdobie od 09. 04. 2018 do 08. 04. 2019, a to dňa 10. 04. 2018. Na základe žalovanému vystavenej faktúry zo dňa 24. 10. 2017 na sumu 12,95 Eur vykonala žalobkyňa za žalovaného dňa 15. 12. 2017 úradu tovaru v celkovej výške 13,28 Eur (12,95 Eur + poplatok 0,33 Eur). Ako vyplýva z fotokópie platobného príkazu zo dňa 14. 06. 2018, žalobkyňa rovnako na základe oznámenia o kontrole platenia úhrady zo dňa 14. 05. 2018 vykonala za žalovaného úradu dlhu za služby RTVS v sume 60,32 Eur.

13. Vo výzve zo dňa 18. 04. 2019 žalobkyňa špecifikovala nároky uplatnené voči žalovanému, a to z titulu poskytnutých pôžičke v sume 2.000 Eur, z titulu bezdôvodného obohatenia úhradou výdavkov za žalovaného v sume 147,22 Eur a z titulu bezdôvodného obohatenia za užívanie rodinného domu v sume 2.125 Eur, celkovo v sume 4.272,22 Eur, s tým, že je ochotná pristúpiť na urovnanie veci mimosúdnou cestou a požadovala úhradu sumy 3.500 Eur do 10 dní od doručenia tejto výzvy. Žalobkyňa podala výzvu na prepravu dňa 25. 04. 2019, žalovanému bola doručená dňa 26. 04. 2019.

14. Z ponuky realitných kancelárií vyplýva, že cena nájmu rodinného domu (3 a viac izieb) v obci M. predstavuje 600 Eur/mesiac, v obci N. 550 Eur/mesiac, v meste Q. 500 Eur/mesiac.

15. Z nájomnej zmluvy zo dňa 26. 02. 2016, uzatvorenej medzi R. U. a manželkou L. U. (ako prenajímateľmi) a žalovaným (ako nájomcom) vyplýva, že žalovaný mal v nájme nehnuteľnosť vedenú v katastrálnom území Q., okres Q., obec Q., a to 2-izbový byt na ul. Y. X, pričom nájom bol uzavretý na dobu určitú od 01. 03. 2016 do 01. 03. 2017 pri výške mesačného nájmu 320 Eur. Žalovaný platenie nájmu preukázal fotokópiami príjmových pokladničných dokladov.

16. Z nájomnej zmluvy zo dňa 24. 05. 2017, uzavretej medzi Mestom Q. (ako prenajímateľom) a žalovaným a manželkou (ako nájomcami) vyplýva, že žalovaný mal s manželkou v nájme byt č. X,

nachádzajúci sa v bytovom dome bližšie špecifikovanom v zmluve. Spoločnú domácnosť tvoril tiež syn nájomcov - Y. V.. Nájomná zmluva bola uzavretá na dobu určitú troch rokov (01. 06. 2017 - 31. 05. 2020), výška nájomného bola dohodnutá na sumu 142,34 Eur.

17. Právny zástupca žalobkyne na pojednávaní uviedol, že v plnom rozsahu trvá na podanej žalobe, má za to, že dostatočne preukázal nároky žalobkyne uplatnené žalobou. Z komunikácie medzi stranami sporu vyplýva vedomosť žalovaného o záväzku voči žalobkyni, pokiaľ ide o pôžičky. Žalovaný prijatie peňazí nepoprel, spochybňoval iba právny titul. Nárok žalobkyne z titulu, že plnila za iného, nie je vôbec sporný, nakoľko predložil doklady o úhradách platieb za žalovaného. Obranu žalovaného, že nebol preukázaný pôvod alebo vlastníctvo peňazí žalobkyne, považuje za irelevantnú, pretože je logické, že keď niekto uhrádza platbu, platí svojimi peniazmi. Ak sa žalovaný domnieva, že nešlo o finančné prostriedky žalobkyne, potom ho zaťažuje dôkazné bremeno, aby preukázal, komu peniaze patrili. Požiadal, aby súd nárok za užívanie nehnuteľnosti posúdil ako bezdôvodné obohatenie alternatívne ako nájomné, pretože je nepochybné, že žalovaný nehnuteľnosť vo vlastníctve žalobkyne užíval, pričom medzi stranami nikdy neexistovala dohoda o bezodplatnom užívaní. Je nelogické, aby žalobkyňa spolu s deťmi náklady na bývanie uhrádzala a žalovaný nie. Žalovaný neuniesol dôkazné bremeno, že užívanie malo byť bezodplatné. Právny zástupca žalobkyne poukázal na nález Ústavného súdu ČR, sp. zn. a súčasne predložil súdu ďalšiu SMS komunikáciu strán sporu, ktorá potvrdzuje uzrozumenie žalovaného s jeho dlhom voči žalobkyni.

18. Právny zástupca žalovaného na pojednávaní uviedol, že toto konanie považuje za absurditu a pomstu odvrhnutej partnerky, ktorá na začiatku povedala žalovanému, že ho bude ťahať po súdoch. Žalovaný popiera, že by mu boli poskytnuté pôžičky. SMS komunikácia nemôže byť považovaná za uznanie dlhu, keďže absentuje náležitosť čo do dôvodu a výšky. Nie je z nej zrejmé, ani v akej výške malo dôjsť k potvrdeniu nároku žalobkyne. Je pravda, že z komunikácie môže vyplývať, že žalovaný mal vedomosť o existencii nejakého záväzku, avšak nie je zrejmé, v akej výške. K návrhu právneho zástupcu žalobkyne na vypočutie svedkov právny zástupca žalovaného uviedol, že ide o rodinných príslušníkov a vzhľadom na pomer svedkov k žalobkyni možno predpokladať, že i napriek tomu, že budú svedkovia súdom poučení, nebudú vypovedať objektívne, nestranne a budú brániť záujmy žalobkyne. Čo sa týka bezdôvodného obohatenia - užívania nehnuteľnosti, žalovaný túto užíval 3 roky so súhlasom žalobkyne a ani raz počas tej doby ho nevyzvala, aby opustil domácnosť, nevyzvala ho, aby sa podieľal na úhrade nákladov, resp. aby platil peňažné plnenie v súvislosti s užívaním nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobkyne. Žalovaný má za to, že medzi stranami sporu došlo k uzavretiu zmluvy o výpožičke, a to konkludentným spôsobom, a ak by to aj tak nebolo, vzhľadom na správanie žalobkyne počas obdobia troch rokov je táto časť uplatňovaného nároku v rozpore s dobrými mravmi. Právny zástupca žalovaného poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. zo dňa 31. 01. 2018. Žalobkyňa si uplatňuje tento nárok, lebo sa chce žalovanému pomstiť za to, že ju opustil kvôli inej žene.

19. Žalovaný v rámci výsluchu na pojednávaní uviedol, že sa rozišiel so svojou manželkou, býval v podnájme v Q. na ul. Y. X. Pracuje ako kuriér a žalobkyňa bola jeho zákazníčka. So žalobkyňou sa stretávali, navrhla mu, že by bývali v spoločnej domácnosti. V tom čase mal byt v podnájme. Žalobkyni chcel prispievať na bývanie, ale povedala mu, aby to neriešil. Teda z jeho strany nedošlo k neoprávnenému užívaniu majetku. Čo sa týka SMS, ktorú jej napísal, keď mu žalobkyňa napísala, že chce 2.000 Eur, bola to emočná SMS-ka, ktorou odpovedal, pretože už raz sa so žalobkyňou rozišli a vie, ako na to reagovala. Žalobkyňa je pomstychtivá, SMS bola emočná. Údajné pôžičky, ktoré mu žalobkyňa poskytla, jej boli vrátené. Má aj svedka na to, že jej peniaze vrátil, ale dotyčný mu povedal, že na súd svedčiť nepôjde práve pre povahu žalobkyne. Na otázku právneho zástupcu žalovaný uviedol, že so žalobkyňou býval 3 roky, počas týchto 3 rokov ho žalobkyňa nevyzývala na opustenie domácnosti. Od žalobkyne si požičal peniaze dvakrát, a to v sume 20 Eur a 50 Eur, ktoré jej aj vrátil. Pokiaľ žalobkyňa zaplatila za neho poistku za auto, je pravda, že túto zaplatila, ale nie je si istý tým, či jej on tie peniaze vrátil. Keď odišiel zo spoločnej domácnosti, v dome u žalobkyni mu zostali osobné veci, ktoré mu neboli vrátené. Bolo mu povedané, že až keď zaplatí peniaze. Pokiaľ ide o SMS komunikáciu, nevedel, že toto bude použité na súde. Zdalo sa mu čudné, aby žalobkyňa chcela nájom a peniaze za stravu, keď vždy, keď sa jej pýtal, povedala, že to nemá riešiť. Na otázku právneho zástupcu žalobkyne a po nahliadnutí do SMS správ zo dňa 09. 05. 2020 žalovaný uviedol, že aj táto SMS bola písaná pod vplyvom emócií. Keby jej to nenapísal, nevrátila by mu osobné veci. Za bývanie žalobkyni nedal dobrovoľne peniaze. Keď sa rozprávali, lebo mu bolo blbé, že deti jej dávajú za nájom, vždy mu povedala, aby to neriešil. Ak bolo treba pomôcť, vždy pomohol.

20. Právny zástupca žalobkyne v rámci záverečnej reči uviedol, že sa pridržiava podanej žaloby, vyjadrení a prednesov. Aj výpoveď žalovaného podporila dôvodnosť uplatňovaných nárokov, pretože ako sám uviedol, pôžičky mali byť vrátené. Žalovaný nespochybnil ani titul, ani dôvod odovzdania peňazí, teda že išlo o pôžičky. Jeho obrana je účelová, pretože najskôr všetko popieral, resp. popieral dôvod poskytnutia peňazí, avšak z výsluchu vyplynulo, že pôžičky boli odovzdané a medzi stranami sporu bol založený vzťah zmluvou o pôžičke. V nadväznosti na tvrdenie, že tieto mali byť vrátené, dôkazné bremeno sa posúva a skutočnosť, že dlh bol splatený, resp. že pôžička bola vrátená, zaťažuje dlžníka. Žalovaný žiadny dôkaz nepredložil. Nárok z titulu pôžičiek je preukázaný a nepochybný. Rovnako je dôvodný aj nárok, ktorý požaduje žalobkyňa z titulu užívania nehnuteľnosti, pretože žalovaný nepreukázal a neuniesol dôkazné bremeno o tom, že užívanie malo byť bezodplatné. Dôvodný je aj nárok z titulu plnenia za iného, čo v konečnom dôsledku žalovaný aj potvrdil a nepreukázal, že finančné prostriedky žalobkyni vrátil. Aj sám žalovaný priznal, že si požičiaval od viacerých osôb, čo opäť potvrdzuje pravdivosť tvrdenia žalobkyne a dôvodnosť jej nároku. O účelovosti konania žalovaného svedčí aj nepodložené popieranie doručenia predžalobnej výzvy, o ktorej mal vedomosť, že mu bola doručená, čo v konaní aj bolo preukázané. Tvrdenie žalovaného, že zo strany žalobkyne ide iba o pomstu, považuje za subjektívne vnímanie udalosti zo strany žalovaného. Hoci aj žalobkyňa nevrátila žalovanému jeho osobné veci, koná tak z titulu zádržného práva. Ide o legitímny prostriedok na ochranu záujmov veriteľa, preto na tomto konaní nevidí nič nezákonné alebo rozporné s dobrými mravmi.

21. Právny zástupca žalovaného v rámci záverečnej reči uviedol, že sa pridržiava svojich vyjadrení a návrh považuje za nedôvodný. K nároku z titulu bezdôvodného obohatenia - užívania nehnuteľnosti uviedol, že tento nárok je podmienený protiprávnosťou alebo neoprávneným získaním určitého majetkového prospechu na úkor druhej alebo tretej osoby, teda podmienkou je preukázanie neoprávnenosti obohatenia sa, teda neoprávnené užívanie nehnuteľnosti zo strany žalovaného, pričom musia byť splnené všetky zákonné predpoklady, a to získanie bezdôvodného obohatenia, protiprávnosť získania bezdôvodného obohatenia, majetková ujma, ktorá postihuje postihnutého a príčinnú súvislosť medzi takýmto protiprávnym konaním a vzniknutou ujmou. Pokiaľ žalovaný býval u žalobkyni s jej súhlasom, neužíval byt neoprávnene. Teda absentuje protiprávnosť. Právny zástupca žalovaného poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. z 28. 05. 2012, a rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, zverejnené v zbierke rozhodnutí a stanovísk pod značkou R 106/2003 (sp. zn. M ). K SMS komunikácii, v ktorej žalobkyňa prvýkrát vyčíslila nárok na sumu vo výške 2.000 Eur, uviedol, že z tejto komunikácie nie je zrejmé, či išlo výlučne o pôžičku alebo výlučne o odplatu za užívanie nehnuteľného majetku alebo oboje. Žalobkyňa postupne svoj nárok navyšovala bezdôvodne podľa svojho subjektívneho uváženia, koľko považovala za primeranú sumu. Toto tvrdenie vyplýva z výzvy, zo žaloby a hlavne z SMS komunikácie. Žalovaný spomenul len dve pôžičky vo výške 20 Eur a 50 Eur, čo nepreukazuje existenciu pôžičiek vo výške celkovo 2.000 Eur. Žalobkyňa v konaní ani nevedela preukázať, kedy, konkrétne v akých výškach mala tieto pôžičky žalovanému poskytnúť.

22. Podľa (ďalej len „“) záväzkovým vzťahom je právny vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie (pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť splniť záväzok.

23. Podľa záväzky vznikajú z právnych úkonov, najmä zo zmlúv, ako aj zo spôsobenej škody, z bezdôvodného obohatenia alebo z iných skutočností uvedených v zákone.

24. Podľa kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať.

25. Podľa bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

26. Podľa bezdôvodne sa obohatil aj ten, za koho sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám.

27. Podľa predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.

28. Podľa musí sa vydať všetko, čo sa nadobudlo bezdôvodným obohatením. Ak to nie je dobre možné, najmä preto, že obohatenie spočívalo vo výkonoch, musí sa poskytnúť peňažná náhrada.

29. Podľa zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.

30. Podľa pri peňažnej pôžičke možno dohodnúť úroky.

31. Podľa , ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.

32. Podľa právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej ( až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

33. Podľa pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

34. Podľa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.

35. Podľa najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.

36. (čl. 8 Základných princípov, , ) ako zákonný procesný predpis, ktorým sa riadi civilné sporové konanie, je postavený na zásade kontradiktórnosti sporu dvoch rovnocenných strán, ktorý je potom ovládaný prejednacím princípom. Ten spočíva v tom, že tvrdiť skutočnosti, rozhodné pre posúdenie daného prípadu, a navrhovať a predkladať dôkazy pre tieto skutočnosti, je zásadne vecou strán sporu, na ktorých spočíva hlavná zodpovednosť za zhromaždenie skutkového podkladu potrebného pre rozhodnutie vo veci samej. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách a ukladá im označiť dôkazy k preukázaniu ich tvrdení. Strana má teda povinnosť tvrdenia a povinnosť dôkazu. Súd nie je povinný sám vyhľadávať potrebné tvrdenia a dôkazy. Nie je jeho povinnosťou, a nemá ani právo vykonávať dokazovanie o rozhodujúcich skutočnostiach bez návrhu strán sporu. Neunesenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena vedie k strate sporu. Dôkazné prostriedky možno navrhovať spôsobom a v lehotách v zmysle v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.

37. Skutkové zistenia nadobudnuté vykonaným dokazovaním súd zhodnotil v rozsahu potrebnom pre posúdenie rozhodujúcich skutočností vzťahujúcich sa k podstate veci a uzavrel, že nie je opodstatnené nariaďovať ďalšie dokazovanie nad rozsah dôkaznej aktivity strán sporu, keďže skutkový stav, na základe ktorého súd rozhoduje v sporovom konaní ovládanom zásadou kontradiktórnosti, má byť výsledkom dôkaznej aktivity a snahy strán sporu, ktorí majú hlavnú zodpovednosť za zistenie skutkového stavu a preukázanie svojich tvrdení a aktivita súdu v rámci dokazovania sa obmedzuje na rozhodovanie, ktoré zo stranami označených dôkazov vykoná, a preto súd vo veci rozhodol.

38. Pri vyhodnocovaní výsledkov vykonaného dokazovania postupoval súd podľa , keď dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, ako aj v súlade s princípom voľného hodnotenia dôkazov zakotveného v Základných princípov , keď žiaden dôkaz nemá predpísanú zákonnú silu, t. j. každý dôkaz má rovnocenné postavenie a potencionál presvedčivosti. Zákonnú silu (tzv. váhu) pripisuje jednotlivým dôkazom súd podľa pravidiel rozumnej a presvedčivej aplikácie princípu voľného hodnotenia dôkazov.

39. Žalobkyňa si žalobou uplatňovala nárok na zaplatenie sumy 3.500 Eur, z toho sumu 146,77 Eur z titulu bezdôvodného obohatenia plnením za iného, sumu 2.250 Eur z titulu bezdôvodného obohatenia užívaním nehnuteľnosti bez právneho dôvodu a sumu 1.103,23 Eur z titulu pôžičiek poskytnutých žalovanému.

40. Po vyhodnotení vykonaného dokazovania a po právnom posúdení veci dospel súd k záveru, že žalobca žalobkyne je čiastočne dôvodná.

41. V prejednávanej veci bolo medzi stranami sporu nesporné, že žalobkyňa a žalovaný žili v období od septembra 2016 do 23. 02. 2019 v spoločnej domácnosti spolu s dvomi plnoletými deťmi žalobkyne, a to v rodinnom dome vo výlučnom vlastníctve žalobkyne. Žalovaný za užívanie nehnuteľnosti neplatil, pred spolužitím so žalobkyňou mal v nájme nehnuteľnosť a riadne platil nájomné. Nesporné tiež zostalo, že žalobkyňa za žalovaného vykonávala úhrady výdavkov, a že počas spolužitia poskytla žalobkyňa tiež žalovanému pôžičky.

42. Sporné medzi stranami ostalo, v akej výške boli žalovanému zo strany žalobkyne pôžičky poskytnuté, či na úhradu výdavkov žalovaného použila žalobkyňa vlastné peňažné prostriedky a či užívanie nehnuteľnosti vo vlastníctve žalobkyne žalovaným bolo dohodnuté ako bezodplatné.

43. Prvým uplatneným nárokom žalobkyne bola suma vo výške 1.103,23 Eur z titulu uzavretia zmlúv o pôžičke.

44. Podstatnými náležitosťami zmluvy o pôžičke sú prenechanie veci veriteľom dlžníkovi, povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu, vymedzenie požičiavaných vecí a dočasnosť zmluvy. Z formulácie zákonného ustanovenia („veriteľ prenecháva“) možno vyvodiť, že zmluva o pôžičke je neformálnou, ale reálnou zmluvou (kontraktom), teda je potrebné, aby okrem konsenzu zmluvných strán došlo k reálnemu úkonu - odovzdaniu druhovo určených vecí veriteľom dlžníkovi. Odovzdanie veci sa teda môže uskutočniť priamo a okamžite, ale tiež odovzdaním traditio brevi manu, pri ktorom má dlžník vec v držbe z iného právneho titulu (napr. zo zmluvy o úschove). Pripúšťa sa aj odovzdanie prostredníctvom tretej osoby alebo sprostredkovane, teda tak, že dlžníkovi sa odovzdá určitá vec, aby ju predal a kúpnu cenu, aby použil ako predmet pôžičky. Dlžníkovi vyplýva povinnosť vrátiť vec rovnakého druhu a veriteľovi vyplýva povinnosť tieto veci prevziať. Povinnosť veriteľa odovzdať predmet pôžičky a povinnosť dlžníka predmet pôžičky prevziať zo zmluvy o pôžičke neplynie, pretože zmluva vznikne až uskutočnením reálneho odovzdania a prijatia. Ak došlo len k dohode zmluvných strán o podstatných náležitostiach zmluvy o pôžičke, ale k odovzdaniu predmetu pôžičky nedošlo, nemožno sa s úspechom domáhať, aby veriteľ plnil z titulu zmluvy o pôžičke, pretože zmluva nevznikla (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. ).

45. Pre vznik zmluvy nie je podstatné, kedy došlo k podpisu písomnej zmluvy o pôžičke, ale to, kedy došlo ku predmetu zmluvných strán a k reálnemu odovzdaniu veci. Reálna povaha zmluvy má zásadný význam v súdnom konaní, kde sa od veriteľa, ktorý žaluje na splnenie dlhu zo zmluvy o pôžičke, vyžaduje nielen preukázanie konsenzu veriteľa a dlžníka o uzavretí zmluvy o pôžičke, ale aj preukázanie prenechania druhovo určených vecí veriteľom dlžníkovi.

46. Žalobkyňa tvrdila, že počas spolužitia poskytla žalovanému viacero pôžičiek v rôznych sumách, spolu v hodnote 2.000 Eur, pričom zmluvy o pôžičkách boli uzatvárané ústne a peniaze žalovanému boli odovzdávané v hotovosti. Na preukázanie poskytnutia pôžičiek v uvedenej sume predložila súdu SMS komunikáciu so žalovaným, ktorá je podľa žalobkyne uznaním dlhu.

47. Žalovaný sa bránil, že žalobkyňa nepreukázala poskytnutie finančných prostriedkov žalovanému, nešpecifikovala konkrétne čiastkové sumy, dátum ich poskytnutia ani dohodnutú splatnosť, ani nepreukázala pôvod finančných prostriedkov, ktoré klasifikuje ako pôžičku pre žalovaného. Podľa žalovaného nemožno SMS komunikáciu považovať za uznanie dlhu, z dôvodu právnej istoty vzniesol námietku premlčania.

48. Uznanie dlhu je zabezpečovací prostriedok, prostredníctvom ktorého dochádza k zabezpečeniu práv a povinností zo záväzkov. Ide o jednostranné vyhlásenie, resp. jednostranný právny úkon dlžníka

adresovaný veriteľovi, ktorým dlžník v písomnej forme vyhlasuje, že zaplatí svoj dlh čo do dôvodu a výšky. Hoci je uznanie dlhu jednostranný právny úkon a závislý predovšetkým od vôle dlžníka, v praxi k nemu najčastejšie dochádza práve z podnetu veriteľa, ktorý žiada od dlžníka, aby svoj dlh uznal, resp. vyzve dlžníka, aby svoju povinnosť splnil.

49. Pre platnosť uznania dlhu je potrebná jeho písomná forma ( ) a tiež prísľub dlžníka, že svoj existujúci dlh zaplatí. Ďalšou obligatórnou náležitosťou uznania dlhu je jeho vymedzenie čo do dôvodu a výšky. Je nevyhnutné, aby z úkonu dlžníka bolo možné dôvod a výšku dlhu stanoviť určito a zrozumiteľne. Dôvod a výšku dlhu nie je potrebné vymedziť exaktne, ale stačí, ak takéto určenie bude vyplývať napríklad z odkazu na konkrétny právny záväzok (napr. zmluvu), resp. iný úkon (napr. výzva, faktúra...).

50. Súd sa v danom prípade stotožnil s tvrdením žalovaného, že SMS komunikáciu medzi žalobkyňou a žalovaným nemožno považovať za uznanie dlhu v zmysle ustanovenia . Z SMS komunikácie je síce zrejmé, že žalobkyňa vyzvala žalovaného na úhradu sumy 2.000 Eur z titulu poskytnutých pôžičiek, avšak nevyplýva z nej jednoznačne prísľub žalovaného dlh zaplatiť.

51. Napriek tomu, že SMS komunikáciu súd neposúdil ako uznanie dlhu, táto jednoznačne a nepochybne preukazuje, že žalobkyňa počas spolužitia poskytovala žalovanému rôzne pôžičky, v súhrnnej hodnote cca 2.000 Eur, keď žalobkyňa oznámila žalovanému, že mu vráti veci, ak jej vráti, čo mu finančne požičala za 3 roky, na čo jej žalovaný odpovedal, že tie peniaze teraz nemá, má mu dať aspoň týždeň, a súčasne ju požiadal o oznámenie, koľko to je, že ona to určite bude vedieť. Žalobkyňa mu oznámila, že cca 2.000 Eur, a to mu neráta stravu a energie.... SMS správou zaslanou na ďalší deň žalovaný uviedol, že vie, že má žalobkyňa nárok na peniaze, ale dnes ich určite nemá kde zohnať.

52. S prihliadnutím na obsah SMS komunikácie medzi stranami sporu má súd za to, že žalovaný potvrdil voči žalobkyni svoj záväzok titulom dlhu o pôžičke a rovnako tak potvrdil poskytnutie pôžičiek v celkovej sume 2.000 Eur. V tejto súvislosti je potom tvrdenie žalovaného, že žalobkyňa nepreukázala svoj nárok, keď neuvádzala, kedy a v akých konkrétnych čiastkových sumách mali byť pôžičky poskytnuté, a ako bola dohodnutá ich splatnosť, irelevantné. Z SMS komunikácie ani nevyplýva, že by mal k tvrdeniu žalobkyne žalovaný nejaké výhrady. Pokiaľ žalovaný namietal, že žalobkyňa nepreukázala pôvod finančných prostriedkov, súd sa stotožňuje s vyjadrením žalobkyne, že je logické, že pokiaľ požičiavala finančné prostriedky, ide o prostriedky jej vlastné, v opačnom prípade je povinnosťou žalovaného oprieť svoje tvrdenia o dôkazy.

53. Obranu žalovaného súd vyhodnotil ako účelovú, v úmysle vyhnúť sa plneniu svojich záväzkov vyplývajúcich zo zmlúv o pôžičke, keď žalovaný najprv odmietal požičanie akýchkoľvek finančných prostriedkov zo strany žalobkyne, potom v rámci výsluchu uviedol, že údajné pôžičky, ktoré mu žalobkyňa poskytla, jej boli vrátené, a následne svoje tvrdenie v rámci výsluchu opäť zmenil tak, že od žalobkyne si požičal peniaze dvakrát, a to v sume 20 Eur a 50 Eur, ktoré jej vrátil. Pokiaľ žalovaný teda tvrdil, že peniaze, ktoré mu žalobkyňa poskytla, jej boli vrátené, na preukázanie svojich tvrdení nepredložil súdu žiaden dôkaz, ani nenavrhol za tým účelom dokazovanie vykonať, preto súd tvrdenie žalovaného vyhodnotil len ako neúčinné popretie skutkových tvrdení. Súd neuveril ani tvrdeniu žalovaného, že SMS správa, ktorou v konečnom dôsledku potvrdil poskytnutie pôžičiek v sume uvádzanej žalobkyňou v marci 2019, bola emočná v dôsledku rozchodu so žalobkyňou a jej povahe, keď rovnako, z SMS správy zo dňa 09. 05. 2020 (t. j. po viac ako roku od opustenia spoločnej domácnosti) nevyplýva, že by nároky žalobkyne vôbec spochybnil, práve naopak, reagoval „vieš, že tie peniaze nemám“.

54. Žalovaný spochybnil autentickosť žalobkyňou predložených SMS správ. Tvrdil, že kópie správ nie je možné považovať za zákonný dôkaz, neboli získané zákonným postupom predložením technického zariadenia a následného výstupu vypracovaného odborne spôsobilou osobou vo forme znaleckého posudku alebo odborného vyjadrenia. Nie je možné verifikovať osobu odosielateľa ani úplnosť komunikácie.

55. Súd v tejto súvislosti poukazuje na ustanovenie (ďalej len „“), podľa ktorého za dôkaz môže slúžiť všetko, čo môže prispieť k náležitému objasneniu veci a čo sa získalo zákonným spôsobom z dôkazných prostriedkov, ako aj na , keď súd pri prejednávaní a rozhodovaní veci nezohľadňuje skutočnosti a dôkazy,

ktoré boli získané v rozpore so zákonom, ibaže vykonanie dôkazu získaného v rozpore so zákonom je odôvodnené uplatnením čl. 3 ods. 1, pričom podľa čl. 3 ods. 1 každé ustanovenie tohto zákona je potrebné vykladať v súlade s , verejným poriadkom, princípmi, na ktorých spočíva tento zákon, s medzinárodnoprávnymi záväzkami Slovenskej republiky, ktoré majú prednosť pred zákonom, judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie, a to s trvalým zreteľom na hodnoty, ktoré sú nimi chránené. S poukazom na uvedené bolo pre rozhodnutie súdu potrebné prihliadať aj na uvedené listinné dôkazy, ktoré boli jedinými dôkazmi, ktorými mohla žalobkyňa preukázať svoj nárok z titulu zmlúv o pôžičke.

56. Naviac súd uvádza, že pokiaľ spochybnil žalovaný autentickosť a úplnosť SMS komunikácie, išlo o komunikáciu medzi ním a žalobkyňou, teda žalovanému nebránilo nič v predložení úplnej komunikácie, ktorou disponuje on. Pokiaľ má žalovaný za to, že z predloženej SMS komunikácie nemožno verifikovať osobu odosielateľa, žalovaný sám pri výsluchu potvrdil, že takúto správu žalobkyni zasielal, ale podľa neho to bola emočná správa.

57. Z dôvodu právnej istoty vzniesol žalovaný námietku premlčania nároku žalobkyne z titulu pôžičiek.

58. Premlčanie je kvalifikované plynutie času, ktorý uplynul bez toho, že by právo bolo vykonané. Premlčaním právo nezaniká, iba sa oslabuje a trvá ďalej vo forme naturálneho záväzku, čo znamená, že jeho uplatniteľnosť je obmedzená na dobrovoľné splnenie zo strany povinného subjektu. Použitie námietky premlčania má za následok zánik súdnej vymáhateľnosti práva v dôsledku čoho nemožno premlčané právo oprávnenému priznať. Účelom premlčania je tak jednak stimulovať subjekty k včasnému vykonaniu subjektívnych občianskych práv, jednak zamedziť tomu, aby dlžníci neboli ohľadom svojich povinností vystavení po časovo neurčitú dobu donucujúcemu zákroku zo strany súdov.

59. V konaní ide o právo žalobkyne na zaplatenie z titulu zmlúv o pôžičke, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe podľa .

60. Bolo nesporné, že strany sporu žili v spoločnej domácnosti od septembra 2016 do 23. 02. 2019, počas ktorého boli žalovanému poskytnuté pôžičky. Nakoľko žaloba bola doručená tunajšiemu súdu dňa 12. 06. 2019, teda v rámci trojročnej premlčacej doby, súd vyhodnotil námietku premlčania žalovaného za nedôvodnú (všeobecná premlčacia doba tak pri pôžičke poskytnutej už v septembri 2016 by uplynula až v septembri 2019).

61. Vzhľadom na uvedené skutočnosti mal súd preukázané, že žalobkyňa poskytla žalovanému pôžičky v celkovej sume 2.000 Eur. Nakoľko si žalobkyňa z titulu zmlúv o pôžičke uplatňovala nárok len na zaplatenie sumy vo výške 1.103,23 Eur, súd jej priznal tento nárok v uplatnenej výške.

62. Ďalším sporným čiastkovým nárokom uplatňovaným žalobkyňou bolo zaplatenie sumy vo výške 146,77 Eur z titulu bezdôvodného obohatenia plnením za iného.

63. Bezdôvodné obohatenie predstavuje osobitný právny inštitút mimozmluvného záväzkového práva. Cieľom právnej úpravy bezdôvodného obohatenia je reparácia nerovnováhy, ku ktorej dochádza bez relevantného právneho dôvodu v majetkovej sfére subjektov právnych vzťahov. Primárnou funkciou právnej úpravy bezdôvodného obohatenia je tak náprava nespravodlivej majetkovej nerovnováhy vzniknutej z titulu absencie relevantného právneho dôvodu. Právna skutočnosť bezdôvodného obohatenia sa jedného subjektu súkromnoprávneho vzťahu na úkor iného subjektu súkromnoprávneho vzťahu teda predstavuje samostatný zaväzovací právny dôvod.

64. Bezdôvodné obohatenie spočívajúce v plnení za iného predstavuje osobitnú skutkovú podstatu bezdôvodného obohatenia. K skutkovej podstate tohto neoprávneného majetkového prospechu sú potrebné dva zákonné predpoklady. Predovšetkým, aby išlo o plnenie, ktoré bolo právnou povinnosťou iného občana. Tento pojmový znak by nebol daný, keby osoba, za ktorú sa plnilo, nebola sama povinná plniť. Ďalej je potrebné, aby ten, kto plní za iného, nemal sám právnu povinnosť na toto plnenie. Ten, kto plnil za iného (dlžníka), má právo požadovať vydanie bezdôvodného obohatenia od toho, za koho plnil, a nie od toho, komu plnil.

65. v ustanovení určuje spôsob, ako aj rozsah povinnosti toho, kto neoprávnene získal majetkový prospech, a to tak, že musí vydať všetko, čo bolo neoprávnene získané. To znamená, že má dôjsť k navráteniu do predošlého stavu, napríklad, že sa má vrátiť, čo bolo prijaté, odcudzené alebo ináč nadobudnuté. Ak takáto reštitúcia nie je dobre možná, treba poskytnúť peňažnú náhradu, ktorá znamená ekonomickú protihodnotu toho, čo nemožno vrátiť in natura. K rozsahu reštitučnej povinnosti pri bezdôvodnom obohatení možno uviesť, že povinná osoba musí vydať všetky majetkové hodnoty nadobudnuté bezdôvodným obohatením sa. Obohatením sa rozumie peniazmi vyjadriteľná výška majetkového prospechu podľa okamihu, kedy k bezdôvodnému obohateniu došlo.

66. V konaní nebolo sporné, že počas spolužitia vykonávala žalobkyňa za žalovaného úhrady, a že tieto boli vykonané v celkovej výške 147,55 Eur.

67. Základnou otázkou v konaní, ktorá bola aj predmetom dokazovania, bola otázka, či žalobkyňa vykonala jednotlivé úhrady za žalovaného z peňažných prostriedkov jej patriacich.

68. Súd mal jednoznačne za preukázané, že žalobkyňa za žalovaného vykonala úhradu povinného zmluvného poistenia na motorové vozidlo s EČ: Q. vo výške 73,50 Eur za poistné obdobie od 09. 04. 2018 do 08. 04. 2019, a to dňa 10. 04. 2018, o čom súdu predložila pokladničný doklad na sumu 73,95 Eur. Na základe žalovanému vystavenej faktúry zo dňa 24. 10. 2017 na sumu 12,95 Eur vykonala žalobkyňa za žalovaného dňa 15. 12. 2017 úradu tovaru v celkovej výške 13,28 Eur (12,95 Eur + poplatok 0,33 Eur), o čom rovnako predložila súdu doklad o úhrade. A ako vyplýva z fotokópie platobného príkazu ČSOB, a. s., zo dňa 14. 06. 2018, žalobkyňa rovnako na základe oznámenia o kontrole platenia úhrady zo dňa 14. 05. 2018 vykonala za žalovaného úradu dlhu za služby RTVS v sume 60,32 Eur.

69. Dôkazné bremeno ohľadom určitej skutočnosti leží na tej strane sporu, ktorá z existencie tejto skutočnosti vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky, teda ide o tú stranu v spore, ktorá existenciu týchto skutočností tvrdí. Súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. z 24. 06. 2010, podľa ktorého dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci nebola alebo nemohla byť preukázaná, a keď teda výsledky hodnotenia dôkazov neumožňujú súdu prijať záver ani o pravdivosti tvrdenia tejto skutočnosti, ani o tom, že by táto skutočnosť bola nepravdivá.

70. Dôkazné bremeno je procesnou zodpovednosťou strany sporu za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté vo veci samej v jeho neprospech.

71. S prihliadnutím na obranu žalovaného, že žalobkyňa nepreukázala použitie vlastných finančných prostriedkov na úhradu výdavkov žalovaného, súd uvádza, že preukázanie týchto tvrdení a unesenie dôkazného bremena v tomto smere ležalo práve na žalovanom, pretože žalobkyňa predložením dokladov o úhrade jednotlivých výdavkov preukázala, že tieto uhrádzala práve zo svojich finančných prostriedkov. Bolo by nelogické, keby žalobkyňa týmito dokladmi o úhrade výdavkov disponovala, keď by úhrady práve ona nevykonávala.

72. Naproti tomu žalovaný nikdy netvrdil, že by žalobkyni poskytol za účelom úhrady jeho výdavkov peňažné prostriedky. Práve naopak, pri výsluchu potvrdil, že žalobkyňa za neho zaplatila poistku za auto, ale nevie, či jej peniaze za to nevrátil. O tom však žalovaný súdu žiadny dôkaz nepredložil a ani nenavrhol za týmto účelom dokazovanie vykonať.

73. Podľa názoru súdu žalobkyňa dostatočne a hodnoverne preukázala, že vykonávala úhrady, na ktoré bol povinný žalovaný, pričom žalovaný nepreukázal, že by za účelom úhrady výdavkov poskytol žalobkyni peniaze.

74. Za tejto situácie súd dospel k záveru, že na strane žalovaného (dlžníka) došlo k bezdôvodnému obohateniu, pretože žalobkyňa za neho plnila, čo podľa práva mal plniť sám, keď v čase plnenia jeho dlh trval. Nie je pritom rozhodujúce, či plnenie bolo poskytnuté so súhlasom žalovaného (dlžníka).

Nemôže však ísť o situáciu, že by bolo plnené proti jeho vôli, pričom v súdenom prípade žalovaný ani neargumentoval (a teda ani nebolo predmetom dokazovania), že by s plnením dlhu vyslovil nesúhlas.

75. Pri určení výšky bezdôvodného obohatenia súd vychádzal z celkovej sumy úhrad vykonaných za žalovaného, t. j. zo sumy 147,55 Eur (73,95 Eur + 13,28 Eur + 60,32 Eur), keď táto suma nebola v konaní ani sporná. Nakoľko si ale žalobkyňa uplatnila v konaní proti žalovanému z titulu bezdôvodného obohatenia plnením za iného sumu 146,77 Eur, súd jej priznal nárok uplatnený v tejto výške.

76. Napokon si žalobkyňa uplatňovala aj nárok na zaplatenie sumy vo výške 2.250 Eur z titulu bezdôvodného obohatenia plnením bez právneho dôvodu, alternatívne z titulu nájomnej zmluvy.

77. Bezdôvodné obohatenie predstavuje osobitný právny inštitút mimozmluvného záväzkového vzťahu. Cieľom právnej úpravy bezdôvodného obohatenia v je reparácia nerovnováhy, ku ktorej dochádza bez relevantného právneho dôvodu v majetkovej sfére subjektov právnych vzťahov. K majetkovej nerovnováhe dochádza v právnych vzťahoch pomerne pravidelne, avšak o bezdôvodnom obohatení možno hovoriť výlučne vtedy, ak absentuje právny dôvod tejto majetkovej nerovnováhy. Právnym dôvodom môže byť zákon alebo na základe zákona právne relevantná skutočnosť (napr. zmluva, vznik škody a pod.).

78. Primárnou funkciou právnej úpravy bezdôvodného obohatenia je tak náprava nespravodlivej majetkovej nerovnováhy vzniknutej z titulu absencie relevantného právneho dôvodu. Koncepcia bezdôvodného obohatenia vychádza z tradičného rímskoprávneho členenia záväzkov na kontraktné, deliktné, kvázikontraktné a kvázideliktné s tým, že najbližšie má inštitút bezdôvodného obohatenia ku koncepcii kvázideliktu. Kvázideliktným je taký záväzkovoprávny vzťah, kde reparačný následok vo forme povinnosti vydať predmet bezdôvodného obohatenia nie je viazaný na predpoklad porušenia akejkoľvek právnej povinnosti. Inak povedané, povinnosť reparovať vo svojej podstate škodlivý následok nie je podmienená porušením právnej povinnosti zo strany obohacujúceho sa subjektu. Vznik bezdôvodného obohatenia je objektívnou právnou skutočnosťou.

79. Na vznik osobitného záväzkovoprávneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia sa vyžaduje kumulatívne splnenie zákonných predpokladov. Prvým zákonným predpokladom je objektívna fakticita vzniku majetkovej výhody či prospechu, merateľná a vyjadriteľná všeobecným peňažným ekvivalentom. Pojmovým znakom tohto faktického stavu musí byť absencia relevantného právneho dôvodu vzniku tohto obohatenia, výnimočne zákon alebo právna skutočnosť na základe zákona. Faktický stav majetkovej nerovnováhy subjektov právnych vzťahov teda pojmovo vyžaduje bezdôvodnosť tohto stavu.

80. Na vznik právneho vzťahu z bezdôvodného obohatenia však nestačí existencia objektívnej skutočnosti vzniku majetkovej výhody určitého subjektu práva bez právneho dôvodu. Toto obohatenie musí ísť „na úkor“ iného subjektu práva. To znamená, že majetkový prírastok jedného subjektu sa musí v určitej peniazmi vyjadriteľnej miere prejaviť v majetkovej sfére iného subjektu. Musí teda existovať určitá kauzálna väzba medzi obohatením sa jedného subjektu (majetkový prospech) a úbytkom (ujmou) v majetkovej sfére iného subjektu. Vnútorný psychický vzťah obohateného subjektu k príčinám obohatenia sa je bez akejkoľvek právnej relevancie. Jednotlivé stupne prípadného zavinenia tohto subjektu nemajú žiadny právny význam na vznik reparačného právneho následku.

81. Vzťah skutkových podstát bezdôvodného obohatenia je vzťahom generálnej klauzuly a jednotlivých zákonodarcom prezumovaných prípadov bezdôvodného obohacovania sa (z povahy veci ide o výpočet demonštratívny).

82. Ustanovenie § 451 ods. 1 predstavuje generálnu klauzulu inštitútu bezdôvodného obohatenia. Ak teda určité konanie osôb nebude možné subsumovať pod konkrétnu zákonodarcom normovanú skutkovú podstatu bezdôvodného obohatenia sa, postačí, ak takéto konanie vykazuje také znaky, ktoré sú kogentnou právnou normou ustanovenia § 451 ods. 1 zakázané. Zákonodarca tak pri inštitúte bezdôvodného obohatenia sa zvolil koncepciu generálnej klauzuly s pozitívnou exemplifikatívnou enumeráciou. Zmyslom právnej úpravy bezdôvodného obohatenia je však zabezpečenie nápravy nespravodlivo získanej majetkovej výhody a doslovný gramatický výklad jednotlivých ustanovení je neprípustný (porovnaj nález Ústavného súdu ČR, sp. zn. z 13. 03. 2013).

83. Plnenie bez právneho dôvodu je jednou zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia, ktorej dôsledkom je povinnosť vydať všetko, čo bolo plnením nadobudnuté. V prípade užívania cudzej veci spočíva obohatenie v možnosti užívať cudziu bez platenia za jej užívanie (pozri rozsudok Krajského súdu v Trnave, sp. zn. zo dňa 21. 06. 2017).

84. v ustanovení určuje spôsob, ako aj rozsah povinnosti toho, kto neoprávnene získal majetkový prospech, a to tak, že musí vydať všetko, čo bolo neoprávnene získané. To znamená, že má dôjsť k navráteniu do predošlého stavu, napríklad, že sa má vrátiť, čo bolo prijaté, odcudzené alebo ináč nadobudnuté. Ak takáto reštitúcia nie je dobre možná, treba poskytnúť peňažnú náhradu, ktorá znamená ekonomickú protihodnotu toho, čo nemožno vrátiť in natura. K rozsahu reštitučnej povinnosti pri bezdôvodnom obohatení možno uviesť, že povinná osoba musí vydať všetky majetkové hodnoty nadobudnuté bezdôvodným obohatením sa. Obohatením sa rozumie peniazmi vyjadriteľná výška majetkového prospechu podľa okamihu, kedy k bezdôvodnému obohateniu došlo.

85. Výška peňažnej náhrady musí vychádzať z finančného ocenenia prospechu, ktorý účastníkovi užívaním veci vznikol. Majetkovým vyjadrením tohto prospechu je finančná čiastka, ktorá zodpovedá čiastkam vynakladaným obvykle v danom mieste a čase na užívanie veci, spravidla práve formou nájmu, a ktorú by nájomca bol povinný plniť podľa platnej nájomnej zmluvy. Dôvodne sa preto táto náhrada porovnáva s obvyklou hladinou nájomného.

86. Bolo nesporné, že žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti bližšie špecifikovanej v bode 9. odôvodnenia tohto rozsudku, a že žalobkyňa a žalovaný zdieľali spoločnú domácnosť aj s dvomi dospelými deťmi žalobkyne, ktoré prispievali (nájomným) na chod domácnosti. Žalovaný potvrdil, že za užívanie nehnuteľnosti žalobkyni neplatil, preto aj toto skutkové tvrdenie žalobkyne zostalo nesporným.

87. Sporným zostalo, či užívanie nehnuteľnosti žalovaným bolo bezodplatné.

88. Žalovaný v konaní tvrdil, že disponoval užívacím titulom, a to udeleným súhlasom k užívaniu nehnuteľnosti priamo žalobkyňou. Keďže počas užívania nehnuteľnosti ho žalobkyňa nikdy nevyzvala na úhradu nájomného, je zrejmé, že súhlas na užívanie nehnuteľnosti bol udelený bezodplatne. Uviedol, že bola to práve žalobkyňa, ktorá mala záujem na zdieľaní spoločnej domácnosti napriek tomu, že žalovaný v tom čase mal v nájme 2-izbový byt, za nájom ktorého riadne platil nájomné a režijné náklady. Žalobkyňa žalovanému dobrovoľne odovzdala kľúče od nehnuteľnosti, umožnila mu nasťahovanie sa do nehnuteľnosti a následne mu umožnila nehnuteľnosť užívať, pričom po celú dobu bola v nehnuteľnosti osobne prítomná. Za užívanie nepožadovala finančnú kompenzáciu.

89. Súd k tvrdeniu žalovaného uvádza, že je nepochybné, že s užívaním nehnuteľnosti sú spojené výdavky. Ak teda žalobkyňa uhrádzala výdavky spojené s užívaním nehnuteľnosti, pričom na bývanie formou nájomného prispievali aj deti žalobkyne, potom žalovaný mohol dôvodne predpokladať a musel si byť vedomý, že je rovnako jeho povinnosťou prispievať na bývanie. O to viac, že v uvedenom čase mal v nájme byt, za ktorý riadne nájomné a režijné náklady platil. Preto, ak chcel byť žalovaný v konaní úspešný, musel uniesť dôkazné bremeno a súdu preukázať, že medzi ním a žalobkyňou existovala dohoda o bezodplatnom užívaní nehnuteľnosti vo výlučnom vlastníctve žalobkyne (porovnaj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. ).

90. Samotná skutočnosť, že žalobkyňa dobrovoľne odovzdala žalovanému kľúče od nehnuteľnosti, umožnila mu nasťahovanie sa do nehnuteľnosti a následne aj jej užívanie ešte nepreukazuje, že medzi žalobkyňou a žalovaným bolo dojednané bezodplatné užívanie nehnuteľnosti. Nakoľko žalovaný súdu nepredložil žiadne dôkazy na preukázanie svojho tvrdenia, a ani na preukázanie bezodplatnosti užívania nehnuteľnosti nenavrhol doplniť dokazovanie, vyhodnotil súd tvrdenie žalovaného ako neúčinné popretie skutkových tvrdení a uplatnený nárok žalobkyne za dôvodný.

91. Dôkazné bremeno ohľadom preukázania výšky bezdôvodného obohatenia ležalo na žalobkyni, ktorej sa v konaní podarilo preukázať tvrdenie o výške obvyklého nájomného za prenájom nehnuteľnosti.

92. Pokiaľ ide o určenie výšky odplaty za užívanie nehnuteľnosti žalovaným, žalobkyňa predložila súdu listinné dôkazy - ponuky realitných kancelárií, z ktorých vyplýva, že priemerná cena nájmu rodinného domu v obci Q. a okolitých obciach (N., M.) je 550 Eur/mesiac.

93. Žalobkyňa pri určení výšky odplaty za užívanie nehnuteľnosti žalovaným vychádzala z ceny nájmu vo výške 500 Eur/mesiac. Keďže žalovaný túto žiadnym spôsobom nesporoval, vychádzal súd pri určení sumy bezdôvodného obohatenia za užívanie nehnuteľnosti žalovaným z ceny obvyklého nájmu uplatneného žalobkyňou.

94. Žalobkyňa si uplatnila celkové nájomné vo výške 2.250 Eur, a to za obdobie od 01. 08. 2017 do 31. 01. 2019, t. j. 18 mesiacov x 500 Eur / 4 osoby, keď bolo nesporné, že okrem žalovaného bola nehnuteľnosť obydlím tiež žalobkyne a jej dvoch dospelých detí. Mesačné nájomné tak predstavuje sumu 125 Eur/mesiac/osoba.

95. V zmysle ustanovenia , výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Pokiaľ však žalobkyňa uhrádzala výdavky spojené s užívaním bytu, pričom na úhradu výdavkov prispievali aj jej dve deti, potom podľa názoru súdu nemožno mať uplatnenie si nároku žalobkyne voči žalovanému na zaplatenie alikvótnej časti úhrad spojených s užívaním nehnuteľnosti v rozpore s dobrými mravmi.

96. Nakoľko teda žalobkyňa preukázala i v tomto prípade dôvodnosť uplatneného nároku z titulu bezdôvodného obohatenia za užívanie nehnuteľnosti bez platenia za jej užívanie, ako aj výšku obvyklého nájomného, súd vyhovel žalobe žalobkyni i v tejto časti a priznal jej uplatnený nárok vo výške 2.250 Eur.

97. Žalovaný vzniesol tiež námietku premlčania nároku žalobkyne z titulu bezdôvodného obohatenia za užívanie nehnuteľnosti.

98. V danom prípade ide o právo žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré sa premlčuje v 2-ročnej subjektívnej a 3-ročnej alebo 10-ročnej objektívnej premlčacej dobe podľa , .

99. Nakoľko si žalobkyňa uplatnila nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za užívanie nehnuteľnosti bez platenia žalovaným za užívanie za obdobie od 01. 08. 2017, pričom žaloba bola podaná na tunajšom súde dňa 12. 06. 2019, teda v rámci 3-ročnej objektívnej premlčacej dobe, ako aj v rámci 2-ročnej subjektívnej premlčacej dobe, súd vyhodnotil námietku premlčania za nedôvodnú.

100. Súd nevykonal dôkazy navrhnuté žalobkyňou, a to výsluch svedkov H. L., S. L., K. Ž. a Y. H. ku skutočnosti, žalovaný žiadal o pôžičky a že mu boli poskytnuté, a to z dôvodu hospodárnosti konania, keď poskytnutie pôžičiek žalovanou mal súd jednoznačne a nepochybne preukázané predloženou SMS komunikáciou medzi žalobkyňou a žalovaným, ale tiež samotným výsluchom žalovaného, ktorý potvrdil poskytnutie pôžičiek, hoci svoju obranu v priebehu dokazovania menil. Pokiaľ mali svedkovia H. L. a S. L. svedčiť o skutočnosti, že žalovaný býval v rodinnom dome žalobkyne a za užívanie neplatil, táto skutočnosť nebola ani sporná, preto vykonávanie výsluchov svedkov za týmto účelom súd vyhodnotil rovnako ako nehospodárne.

101. Z dôvodu hospodárnosti a nadbytočnosti nevykonal súd ani dôkazy navrhnuté žalovaným, a to výsluchom svedkov Y. V. a F. H., ktoré mali preukázať, že pokiaľ si žalovaný požičiaval peniaze, tak si ich požičiaval práve od týchto dvoch svedkýň. Súd tieto navrhnuté dôkazy nevykonal, keď podľa jeho názoru skutočnosť, že si žalovaný požičiaval peniaze od Y. V. a F. H., nepreukazuje, že mu žalobkyňa peniaze nepožičala. Naopak, možno sa skôr stotožniť s vyjadrením právneho zástupcu žalobkyne, že práve skutočnosť, že si žalovaný požičiaval peniaze od navrhnutých svedkýň, mohol si peniaze požičiavať aj od žalobkyne, navyše, pokiaľ žili v spoločnej domácnosti. Súd tiež upozorňuje, že v priebehu výsluchu žalovaný potvrdil, že mu žalobkyňa peniaze požičiavala.

102. Podľa ustálenej súdnej praxe nevykonanie dôkazov navrhnutých stranou sporu nie je postupom, ktorým súd odňal strane možnosť konať pred súdom (R 37/1993), keď strane síce zákon ukladá

povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, rozhoduje súd.

103. Pokiaľ žalovaný žalobu žalobkyne považoval za zmätočnú, keď celkový dlh žalovaného voči žalobkyni mal predstavovať sumu 5.846,77 Eur, a nie je zrejmé, prečo si žalobkyňa v konaní uplatňuje len nárok na zaplatenie sumy 3.500 Eur, súd uvádza, že jedine žalobkyňa ako dominus litis disponuje sporom a jeho predmetom, iba žalobkyňa rozhoduje o existencii sporu a je na jej vôli, či podá žalobu, proti akému subjektu a v akom rozsahu.

104. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a s poukazom na citované zákonné ustanovenia, i s ohľadom na výsledky vykonaného dokazovania súd nárok žalobkyne na zaplatenie sumy vo výške 3.500 Eur vyhodnotil ako dôvodný v plnom rozsahu.

105. Podľa , ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriť právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinná platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

106. Podľa Nariadenia vlády č. , ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia (ďalej len „“) výška úrokov z omeškania je o 5 percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

107. Základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky (hlavné refinančné operácie) ku dňu 07. 05. 2019 bola vo výške 0,00 %.

108. Nakoľko sa žalovaný dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu, vznikol žalobkyni nárok aj na úrok z omeškania. Žalobkyňa požadovala úrok z omeškania vo výške 5,00 % ročne od 01. 05. 2019 do zaplatenia. Žalobkyňa preukázala, že vyzývala žalovaného na úhradu pohľadávky v sume 3.500 Eur do 10 dní od doručenia výzvy. Nakoľko výzva zo dňa 18. 04. 2019 bola doručená žalovanému dňa 26. 04. 2019, žalovaný mohol plniť do 06. 05. 2019 a až nasledujúcim dňom, t. j. 07. 05. 2019, sa žalovaný dostal do omeškania so zaplatením peňažného dlhu.

109. Vychádzajúc z uvedeného má žalobkyňa nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške o 5 percentuálnych bodov viac ako je základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu, teda odo dňa 07. 05. 2019.

110. Keďže súd dospel k záveru, že požiadavka žalobkyne na zaplatenie sumy 3.500 Eur je dôvodná, bolo možné priznať žalobkyni nárok na zaplatenie zákonného úroku z omeškania z tejto sumy. Žalobkyňa má tak popri dlžnej istine aj nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5,00 % (5 + 0,00 %) ročne zo sumy 3.500 Eur od 07. 05. 2019 do zaplatenia.

111. Na splnenie povinnosti voči žalobkyni súd žalovanému určil lehotu troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

112. Súd teda rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti I. tohto rozsudku a vo zvyšku žalobu z dôvodov uvedených vyššie vo výroku II. tohto rozsudku zamietol, a to v časti uplatneného príslušenstva.

113. V prípade, ak sa súd v odôvodnení nezaoberal konkrétnou námietkou strán sporu, urobil tak preto, že daný argument a taktiež odpoveď naň nepovažoval pre rozhodnutie za rozhodujúce (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

114. Podľa trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

115. Podľa súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

116. Podľa o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

117. Podľa o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

118. O náhrade trov konania súd rozhodoval podľa ustanovenia v spojení s , a teda žalobkyni za uplatnenia zásady úspechu v konaní priznal vo výroku III. rozsudku náhradu trov konania v plnom rozsahu, keď neúspech žalobkyne len v časti dátumu uplatnenia úrokov z omeškania (od 01. 05. 2019 do 06. 05. 2019) možno jednoznačne vyhodnotiť ako nepatrný.

119. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v súlade s ustanovením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote do 15 dní odo dňa jeho doručenia na súde, proti ktorého rozsudku smeruje.

Podanie treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis, spisová značka konania) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní to, čo mu ukladá vykonateľné súdne rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.