Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (129)Rozsudok_6Co-143-2018.pdf
PDF · 113.51 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/143/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Kučerovej a sudcov JUDr. Martina Murgaša a Mgr. Jany Janics Bajánkovej v právnej veci žalobcov: X/ W.. F. Z., L.. R., I.. XX. X. XXXX, Z. G. Č.. XXXX/XX, N.R., X/ W.. Z. Z., I.. X. X. XXXX, Z. N. Č.. XX, K., X/ W. L., I.. XX. XX. XXXX, Z. W. Č.. XX, XXX XX N., X/ F. V., I.. XX. X. XXXX, Z. W. Č.. XX, N., všetci zastúpení: JUDr. Dalibor Tverďák, advokát, Krmanova č. 1, Košice proti žalovanému: Slovenská republika - W. J. M. L., M. M. Š. X, Z., o náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I z 5.12.2017, č. k. 24C/128/2012-316, takto
rozhodol:
Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.
Žalovanému sa n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1/ Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobcovia domáhali voči žalovanému nemajetkovej ujmy každý po 20.000 eur z dôvodu neukončeného správneho konania vo veci finančnej náhrady za nehnuteľnosti zanechané na Podkarpatskej Rusi v súvislosti so zmluvným odstúpením tohto územia ZSSR; žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania.
2/ Súd prvej inštancie v dôvodoch napadnutého rozsudku poukázal na skutkové zdôvodnenie žaloby, podľa ktorého právni predchodcovia žalobcov vlastnili za trvania prvej Československej republiky (ďalej aj ,,ČSR") na území Podkarpatskej Rusi nehnuteľnosti, ktoré tam zanechali v dôsledku zmluvného dojednania medzi ČSR a Sovietskym zväzom (ďalej aj ,,ZSSR") zo dňa 29. 6. 1945. V marci 1947 podali právni predchodcovia žalobcov prihlášky k súpisu majetku, zanechaného na území Podkarpatskej Rusi, v dôsledku čoho začalo správne konanie ohľadom ich odškodnenia, pričom odškodnenie im malo byť vyplatené 18 mesiacov po spísaní zmluvy, t.j. do konca roka 1948. Právni predchodcovia žalobkyne 1/ zanechali na území Podkarpatskej Rusi majetok v hodnote 888.840 Kčs, právny predchodca žalobcu 2/ v hodnote 400.000 Kčs, právne predchodkyne žalobkýň 3/ a 4/ majetok v hodnote 128.350 Kčs. V dôsledku udalostí z februára 1948 sa ďalej nepokračovalo v správnom konaní, a to až do roku 1959, keď bola vydaná Vyhláška Ministerstva financií ČSR č. 159/1959 Ú.v. V prípade právnych predchodcov žalobkyne 1/ bola na podklade tejto vyhlášky v roku 1960 vyplatená suma 23.458 Kčs, v prípade právnych predchodcov žalobkýň 3/ a 4/ suma 18.762 Kčs. Predmetné odškodnenie je podľa žalobcov neprimerané, keď majú za to, že po zmene pomerov v roku 1989 malo dôjsť k ich ďalšiemu odškodneniu. Z tohto dôvodu požiadali Ministerstvo financií SR o vyrovnanie záväzku. Ich žiadosť o odškodnenie bola odmietnutá oznámením č. MF/007365/2007-841. Nesprávny úradný postup MF SR žalobcovia vidia v dĺžke správneho konania, ktoré začalo v marci 1947 s tým, že vo veci nebolo rozhodnuté ani v roku 2012, čo považujú za neprimeranú dobu, ktorá ovplyvnila život rodín pôvodných žiadateľov, ako aj rodín ich právnych nástupcov čo do životných podmienok, sociálnych, kultúrnych a
ďalších možností. Nečinnosť MF SR vzbudzuje u nich pocit márnosti, krivdy a nespravodlivosti. Súd prvej inštancie poukázal aj na procesnú obranu žalovaného (SR-MF SR), v rámci ktorej tvrdil, že právni predchodcovia žalobcov boli riadne odškodnení v rokoch 1960-62 v zmysle zákona č. 42/1958 Zb. a vyhl. č. 159/1959 Ú.v., keď tieto právne predpisy sú na území SR aj naďalej platné a neumožňujú dodatočné odškodnenie osôb, ktorým bola náhrada už poskytnutá (právni predchodcovia žalobcov 1/, 3/ a 4/), ani odškodnenie osôb, ktoré nespĺňali podmienky na odškodnenie (právny predchodca žalobcu 2/).
3/ Súd prvej inštancie ďalej skutkovo zistil, že Ministerstvu financií SR bolo Kanceláriou predsedu vlády SR odstúpené na priame vybavenie podanie zástupcu žalobcov R.. V. K. zo dňa 10.11.2006, ktorým ako predseda Občianskeho združenia Podkarpatská Rus - náhrada nemajetkovej ujmy uplatnil u predsedu vlády návrh na riešenie odškodnenia osôb, ktoré boli presťahované na Slovensko v súvislosti s pričlenením Zakarpatskej Rusi k ZSSR za nehnuteľný majetok zanechaný na území Zakarpatskej Rusi. V predmetnom podaní zástupca žalobcov navrhol zrušenie vyhlášky č. 159/1959 Ú.v., čím by došlo k odstráneniu problémov s odškodnením. Ministerstvo financií SR listom č. MF/007365/2007-841 zo dňa 9.3. 2007 (č. l. 34-36) oznámilo žalobcom, že konanie o náhrade bolo skončené v roku 1962 a nároky bývalých obyvateľov Zakarpatskej Ukrajiny boli definitívne vysporiadané, čo bolo proklamované aj v dohode medzi Československou republikou a ZSSR o konečnom skoncovaní majetkových a finančných otázok súvisiacich so zjednotením Zakarpatskej Ukrajiny s USSR, publikovanej vo vyhl. č. 1/1958 Zb. Z tohto dôvodu MF SR vychádzajúc z platného právneho poriadku, nemohlo návrhu na riešenie odškodnenia vyhovieť. Súd prvej inštancie ďalej zistil, že rozsudkom Okresného súdu Bratislava I č.k. 16C/83/2008-216 v spojení s rozsudkom Krajského súdu č.k. 15Co/32/2011-287 bola zamietnutá žaloba, ktorou sa žalobcovia domáhali voči SR- Ministerstvo financií SR zaplatenia majetkového odškodnenia za nehnuteľnosti zanechané na Zakarpatskej Ukrajine (bývalej Podkarpatskej Rusi), teda na zhodnom skutkovom základe ako v prejednávanej veci. Prvostupňový, ako aj odvolací súd skonštatovali, že žalobcom 1/, 3/, 4/, resp. ich právnym predchodcom bola Povereníctvom financií - Oblastným likvidátorom v Bratislave priznaná náhrada za nehnuteľný majetok zanechaný na Zakarpatskej Ukrajine po preskúmaní zákonných podmienok a podľa platných právnych predpisov. Žalobcovi 2/, resp. jeho právnemu predchodcovi, náhrada poskytnutá nebola z dôvodu nesplnenia stanovených zákonných podmienok, keď prihláška bola vzatá späť a následne opätovne podaná po zákonom stanovenej lehote. Tieto právne predpisy sú stále platné, neboli doposiaľ zrušené a neumožňujú dodatočné odškodnenie osôb, ktorým náhrada už bola poskytnutá, ani osôb, ktoré podmienky na poskytnutie náhrady nespĺňali. Konanie týkajúce sa odškodnenia za nehnuteľný majetok zanechaný na území Zakarpatskej Ukrajine bolo skončené v roku 1962 a všetky nároky žalobcov, resp. ich právnych predchodcov boli vysporiadané podľa platných právnych predpisov, a preto súdy dospeli k záveru, že MF SR sa nedopustilo nesprávneho úradného postupu podľa zákona č. 514/2003 Z.z., pretože v súvislosti odškodňovaním žalobcov nemalo právomoc poskytnúť náhradu nad rámec stanovený právnymi predpismi. Keďže žalobcovia v konaní nepreukázali splnenie zákonných podmienok pre úspešné uplatneniu nároku na náhradu majetkovej škody titulom nesprávneho úradného postupu MF SR, ich žalobu zamietol, pričom konanie je právoplatne skončené.
4/ Za tohto skutkového stavu, právne odkazujúc na zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (§1, §3 ods. 1 písm. d/, §3 ods. 2, §4 ods. 1 písm. d/, §9 ods. 1 veta prvá, § 17 ods. 1,2, §19 ods. 1), zákon č. 575/2001 Z.z. o organizácii činnosti vlády a organizácii ústrednej štátnej správy, dospel súd prvej inštancie k záveru o nedôvodnosti žaloby. Stotožnil sa s dôvodmi právoplatného rozsudku Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 16C/83/2008 zo dňa 21.10.2010, v ktorom v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Bratislava č.k. 15Co/32/2011 zo dňa 9.10.2012 za zhodného skutkového stavu bolo skonštatované, že MF SR nemalo právomoc danú zákonom rozhodovať o nárokoch, ktoré žalobcovia označili ako „žiadosť o odškodnenie za nehnuteľnosti zanechané na Zakarpatskej Ukrajine (bývalej Podkarpatskej Rusi)“, a z tohto dôvodu postup ministra financií SR, ktorý oznámením č. MF/007365/2007 - 841 žiadosť žalobcov zo dňa 10.11.2006 (po jej postúpení Kanceláriou predsedu vlády SR) vyhodnotil ako nedôvodnú, bol správny, a preto jeho konanie nenaplnilo znaky nesprávneho úradného postupu v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. Keďže po roku 1989 nebola na území SR prijatá príslušná legislatíva, ktorá by otvorila otázky opätovného odškodnenia občanov Slovenskej republiky, ktorí prišli po roku 1945 o majetok na Zakarpatskej Ukrajine, a ich odškodnenie bolo ukončené podľa v tom čase platných právnych predpisov, nie je namieste, aby žalobcovia žiadali o priznanie satisfakcie, pretože im to platné právo aj naďalej neumožňuje. Súd prvej inštancie ďalej argumentoval tým, že žalovaný vzniesol úspešne námietku premlčania. V tejto súvislosti ozrejmil, že MF SR doručilo oznámenie o spôsobe vybavenia žiadosti žalobcov zástupcovi
žalobcov dňa 19.3.2007, dňa 20.3.2007 začala plynúť žalobcom trojročná premlčacia doba, ktorá uplynula 20.3.2010. Keďže žaloba bola v tejto veci podaná 27.6.2012, bola podaná po márnom uplynutí premlčacej doby (§19 ods. 1 zák. č. 514/2003 Z.z.). Zohľadniac vyššie uvedené dôvody, dospel súd prvej inštancie k záveru o neopodstatnenosti uplatnených nárokov na náhradu nemajetkovej ujmy, keď absentovalo preukázanie ich vzniku a príčinnej súvislosti medzi tvrdeným nesprávnym úradným postupom a uplatnenou nemajetkovou ujmou.
5/ O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že plne procesne úspešnému žalovanému nárok na ich náhradu nepriznal, pretože si v konaní tento nárok neuplatnil.
6/ Proti tomuto rozhodnutiu podali v zákonnej lehote odvolanie žalobcovia. Navrhli odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Dôvodili, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a svojim nesprávnym procesným postupom im znemožnil uskutočniť procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Vo vzťahu k vymedzeným odvolacím dôvodom argumentovali tým, že ich nárok na odškodnenie je založený medzinárodnou zmluvou (čl. 2) uzatvorenou medzi ČSSR a ZSSR o Zakarpatskej Ukrajine zverejnenou v Zbierke zákonov pod č. 186/1946 Zb., čo je dokument vyššej právnej sily ako je vnútroštátna úprava, pričom ide o zmluvu, ktorá zakladá priamy nárok na odškodnenie za zanechaný nehnuteľný majetok na Podkarpatskej Rusi. V marci 1947 podali prihlášky k súpisu majetku zanechaného na území Podkarpatskej Rusi, v dôsledku čoho začalo správne konanie, v rámci ktorého im malo byť vyplatené odškodnenie do 18 mesiacov odo dňa ratifikácie zmluvy. Nakoľko zmluva bola ratifikovaná 30.1.1946, k ich odškodneniu malo dôjsť do 31.7.1947. Vládne nariadenie č. 8/1947 Sb. stanovilo podmienky súpisu nehnuteľného majetku na Podkarpatskej Ukrajine, pričom podľa §7 tohto nariadenia, sa pre konanie o týchto prihláškach malo použiť vládne nariadenie zo dňa 13.1.1928 č. 8 (vládne nariadenie o správnom konaní). Vydaniu rozhodnutia v zmysle vládneho nariadenia o správnom konaním voči žalobcom do dnešného dňa nedošlo, pričom k vydaniu rozhodnutia nedošlo ani neskôr na podklade ďalších právnych predpisov upravujúcich správne konanie. Žalobcovia ďalej dôvodili tým, že konanie podľa vyhlášky z roku 1959 nespĺňalo podmienku predpísanej formy a postupu, absentovalo v ňom vydanie rozhodnutia, možnosť podania opravného prostriedku a preskúmanie rozhodnutia prvostupňového orgánu druhostupňovým orgánom. Žalobcovia (ich právni predchodcovia) neboli buď odškodnení vôbec, prípadne suma odškodnenia nezohľadňovala skutočnú hodnotu zanechaného nehnuteľného majetku, keď činila 2-3% z reálnej hodnoty týchto nehnuteľností. Štátny orgán ani v jednom prípade nekonal o celom predmete konania, ale iba o tom, že náhrada sa poskytuje v rozsahu, ktorý pripúšťa vyhláška č. 159/1959 Sb., pričom v rozsahu, ktorý bol nad rámec uvedenej vyhlášky bolo nutné prihlášku zamietnuť, k čomu nedošlo. Predmetné odškodnenie upravovala len vyhláška ako podzákonný právny predpis, ktorá nebola spôsobilá na takúto právnu úpravu. Z tohto dôvodu požiadali dňa 28.11.2006 MF SR o vyrovnanie záväzku a vydanie rozhodnutia o odškodnení, avšak zo strany MF SR k vydaniu rozhodnutia nedošlo s tým, že žiadosť bola odmietnutá len oznámením č. MF/007365/2007-841. Postupom žalovaného, ktorý odmieta podľa zásad správneho konania vec ukončiť - vydať riadne rozhodnutie o celom uplatnenom nároku, dochádza k prieťahom. Nesprávny úradný postup podľa odvolateľov spočíva aj v dĺžke správneho konania, ktoré začalo v marci 1947, pričom vo veci nebolo rozhodnuté ani v roku 2018. Zanechaný majetok nie je možné hodnotiť len po stránke materiálnej, ale pre žalobcov má veľkú citovú hodnotu, nakoľko sa jedná o určitú formu bezpečia a stability. Žalobcovia namietajú aj správnosť právneho názoru súdu prvej inštancie o premlčaní uplatneného nároku, pretože k uplatneniu nárokov zo strany žalobcov, resp. ich právnych predchodcov došlo v roku 1947 a o ich nárokoch nebolo doposiaľ rozhodnuté. Za nesprávny považujú žalobcovia aj záver súdu prvej inštancie, že neuniesli dôkazné bremeno, pokiaľ ide o preukázanie skutočností, že žalovaný sa mal v súvislosti s preskúmaním žiadosti žalobcov zo dňa 10.11.2006 o priznanie odškodnenia dopustiť nesprávneho úradného postupu. Predmetné neunesenie dôkazného bremena súd prvej inštancie odôvodnil rozsudkom Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 16C/83/2008 zo dňa 21.10.2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 15Co/32/2011 zo dňa 9.10.2012, podľa ktorého MF SR nemalo právomoc rozhodovať o nárokoch, ktoré žalobcovia označili ako „žiadosť o odškodnenie za nehnuteľnosti zanechané na Zakarpatskej Ukrajine (bývalej Podkarpatskej Rusi)“; pričom za správny súd prvej inštancie označil úradný postup žalovaného, ktorým minister financií SR odmietol žiadosť žalobcov, hoci mal správne žalovaný v tejto veci vydať správne rozhodnutie podľa vládneho nariadenia o správnom konaní, následne podľa ďalších v relevantnom čase platných správnych poriadkov, avšak k vydaniu žiadneho takého rozhodnutia
doposiaľ nedošlo. Za arbitrárny a svojvoľný považujú žalobcovia názor súdu prvej inštancie, ktorý žalobu v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I, sp. zn. 16C 83/2008 považuje do istej miery ako akýsi opravný prostriedok voči oznámeniu ministra financií č. MF/007365/2007-841 zo dňa 9.3.2007. Žalobcovia majú za to, že súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatuje závery, ktoré sú vnútorne rozporné, z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, ako sa súd prvej inštancie k svojim záverom dopracoval, akú právnu normu aplikoval, ako sa vysporiadal s doterajšou argumentáciou sporových strán, akými úvahami sa riadil pri vydaní rozhodnutia, pričom z rozsudku nie je zrejmé, ako sa vysporiadal so základným argumentom žalobcom, že o ich nároku na odškodnenie za zanechaný majetok na Podkarpatskej Ukrajine nebolo doposiaľ rozhodnuté.
7/ Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť, keď mal za preukázané, že žalobcovia boli v rokoch 1960 - 1962 odškodnení v zmysle platných právnych predpisov, t. j. zákona č. 42/1958 Zb. a vyhlášky č. 159/1959 Ú.v., ktoré sú na území SR doteraz platnými právnymi predpismi. Uvedené právne predpisy neumožňujú dodatočné odškodnenie osôb, ktorým už bola náhrada poskytnutá (žalobcovia 1/, 3/, 4/), ani osôb, ktoré nespĺňali podmienky na odškodnenie (žalobca 2/). Poukázal tiež na právoplatný rozsudok Okresného súdu Bratislava I č. k. 16C/83/2008-216, v ktorom konaní si žalobcovi uplatnil na zhodnom skutkovom základe majetkovú škodu. Žalovaný dodal, že nakoľko o nároku žalobcov už bola právoplatne rozhodnuté v rokoch 1960-1962, minister financií SR vydal vo veci prípis /oznámenie, nie rozhodnutie v zmysle zákona č. 71/1967 Zb. Správny poriadok. Tento prípis bol expedovaný 16.3.2007 a žalobcom doručený 19.3.2007, s prihliadnutím na ust. § 19 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. začala premlčacia lehota plynúť 20.3.2007 a uplynula 20.3.2010, pričom žalobcovia podali žalobu 27.6.2012, a preto majú za to, že uplatnený nárok je premlčaný.
8/ Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech.
9/ Zo skutkového zdôvodnenia žaloby vyplýva, že žalobcovia sa v konaní domáhajú náhrady nemajetkovej ujmy každý po 20.000 eur, ako dôvodili - za úzkosť a pocity bezmocnosti a frustrácie, ktoré zakúsili za dobu od roku 1947 až do podania žaloby, a ktorá ujma im mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom štátu pri odškodňovacom procese v súvislosti s ich vysťahovaním z územia Zakarpatskej Ukrajiny v roku 1946. Za nesprávny označili úradný postup štátnych orgánov, ktoré pri odškodňovaní žalobcov, resp. ich právnych nástupcov, nepostupovali podľa Zmluvy medzi Československou republikou a ZSSR o Zakarpatskej Ukrajine zo dňa 29.6.1946, ktorá podľa ich názoru zakladala priamy nárok na ich odškodnenie, ale vychádzali z diskriminačnej vyhlášky č. 159/1959 Sb., na základe ktorej nedostali plné odškodnenie, resp. v prípade žalobcu 2/ nedošlo k žiadnemu odškodneniu, pričom táto vyhláška nezohľadňovala, že sa má rozhodnúť o celom predmete konania (o celom prihlásenom majetku), a že voči rozhodnutiu o odškodnení má byť prípustný opravný prostriedok. Za nesprávny úradný postup označili aj prieťahy v odškodňovacom procese, ktorý začal v roku 1947 a nebol doposiaľ riadne skončený vydaním rozhodnutia v zmysle platných právnych predpisov o správnom konaní.
10/ Pokiaľ ide o žalobkyňu 1/. W.. F. Z., táto do konania vstúpila na základe uznesenia súdu prvej inštancie vyhláseného na pojednávaní dna 11.11.2016 (č.l. 191) ako právna nástupkyňa po nebohej W. R., L.. Z. (pôvodnej žalobkyni 1/ zomrelej 9.10.2013). V kontexte tejto právnej skutočnosti (úmrtie pôvodnej žalobkyni 1/) bolo potrebné vyriešiť otázku, či právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch spôsobenej tvrdeným nesprávnym úradným postupom podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je svojou povahou majetkovým právom - v takom prípade by súd mohol pokračovať v konaní s dedičmi účastníka, ktorý zomrel (§ 107 ods. 3 O. s. p., resp. § 63 ods. 1, 2 C.s.p.), alebo či je právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch z dôvodu jeho striktne osobnej povahy viazané na dotknutú fyzickú osobu, a teda jej smrťou zaniklo, čo by znamenalo, že súd musí konanie zastaviť. Podľa názoru odvolacieho súdu právo na poskytnutie náhrady nemajetkovej ujmy je osobného charakteru, pretože je viazané na tú osobu, ktorá tvrdí, že bola poškodená, resp. že jej bola spôsobená ujma (čo vyplýva aj zo znenia § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z.). Vzhľadom na túto osobnú povahu uplatňovaného práva toto právo smrťou poškodenej osoby zaniká. Na zistených dedičov zomrelej (pôvodnej) žalobkyni 1/ právo na peňažnú satisfakciu neprešlo práve z dôvodu spätosti tohto práva na jej osobu, keďže tvrdila, že bola pri výkone verejnej moci poškodená, a na ktorú bolo z tohto dôvodu obmedzené aj plnenie z titulu náhrady nemajetkovej ujmy. Smrťou poškodenej osoby by poskytnutie peňažného zadosťučinenia niekomu inému, než poškodenej osobe, stratilo svoju satisfakčnú funkciu, s úmyslom zmierniť nemajetkovú ujmu, ktorú mala utrpieť práve
poškodená osoba (v žalobe pôvodná žalobkyňa 1/ odkazovala na pocity úzkosti, frustrácie a krivdy). Keďže predmetom konania nebola majetková vec, neprichádzalo do úvahy pokračovanie v konaní s právnou nástupkyňou W. R., E. X.XX.XXXX. Z uvedeného dôvodu mal súd prvej inštancie konanie voči pôvodnej žalobkyni 1/ zastaviť (§63 ods. 1, §161 ods. 2 C.s.p.). Nakoľko v rozpore s procesným predpisom pokračoval v konaní s dcérou zosnulej - W.. F. Z. (akt. žalobkyňu 1/), neostávalo odvolaciemu súdu nič iné, len skonštatovať, že žalobkyni 1/ chýba aktívna vecná legitimácia v konaní, pretože nie je nositeľkou hmotnoprávneho oprávnenia domáhať sa voči žalovanej nároku na náhrady nemajetkovej ujmy ako poškodená podľa § 9 a § 17 ods. 2, 3 zákona č. 514/2003 Z.z.
11/ Pokiaľ ide o žalobcov 2/,3/,4/, odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že nepreukázali splnenie zákonných predpokladov potrebných pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za nesprávny úradný postup predpokladaných zákonom č. 514/2003 Z.z., a to predovšetkým existenciu nesprávneho úradného postupu. Zákon č. 514/2003 Z.z. v ust. § 9 presne nedefinuje pojem nesprávny úradný postup (rovnako ani pôvodný zákon č. 58/1969 Zb.), podľa dôvodovej správy k zákonu sa v rámci uvedeného ustanovenia riešia tie prípady vzniku škôd, ktoré vznikli inou ako rozhodovacou činnosťou. Možno však konštatovať, že nesprávnym úradným postupom je porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti, a to najmä takej, ktorá nevedie k vydaniu rozhodnutia, pričom za nesprávny úradný postup možno považovať aj porušenie povinnosti zrealizovať úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote. K žalobcom 2/ - 4/ tvrdeným prieťahom v odškodňovacom konaní odvolací súd konštatuje, že predmetné odškodňovacie konanie bolo v ich prípade ukončené v roku 1960, a to na základe zákona č. 42/1958 Zb. o úprave niektorých nárokov a záväzkov súvisiacich so zjednotením Zakarpatskej Ukrajiny s Ukrajinskou sovietskou socialistickou a vyhlášky č. 159/1959 U.v o vnútroštátnom usporiadaní niektorých nárokov podľa zákona č. 42/1958 Zb. týkajúcich Zakarpatskej Ukrajiny (vydanej na základe zmocnenia zákona č. 42/1958 Zb, § 4 ods. 1). Žalobcom 3/ a 4/ bola priznaná náhrada za nehnuteľný majetok na Zakarpatskej Ukrajine rozhodnutím Ministerstva financií, Oblastného likvidátora, konkrétne rozhodnutiami zo dňa 16.9.1960 a 12.8.1960 po preskúmaní zákonných podmienok a podľa v tom čase platných právnych predpisov (viď č. l. 26). V prípade žalobcu 2/ - jeho právnemu predchodcovi X.. R. Z. náhrada poskytnutá nebola z dôvodu nesplnenia zákonných podmienok, nakoľko dňa 17.6.1960 požiadal o vrátenie prihlášky z roku 1947 a opätovnú žiadosť o odškodnenie podal až dňa 19.7.1960 po uplynutí lehoty stanovenej vyhláškou v Úradnom liste republiky Československej (§ 4 ods. 1, 2 Vládneho nariadenia č. 8/1947 Zb. o súpise československého majetku na Zakarpatskej Ukrajine), resp. po uplynutí lehoty jedného mesiaca po presídlení zo Zakarpatskej Ukrajiny do Československej republiky (§ 2 ods. 2 vyhlášky č. 159/1959 Ú.v.), o čom nebolo podľa v tom čase platných právnych predpisov potrebné vydávať osobitné rozhodnutie. Odvolací súd dodáva, že zákon č. 42/1958 Zb. a vykonávacia vyhláška č. 159/1959 Ú.v. stanovili jasné kritéria odškodnenia za nehnuteľný majetok majúceho povahu osobného alebo drobného súkromného vlastníctva, určila okruh oprávnených osôb a lehoty, počas ktorých mohli oprávnené osoby svoje nároky na odškodnenie uplatniť. Ide o právnu úpravu, ktorá je na území SR aj naďalej platná, a ktorá dodatočné odškodnenie nad stanovený rámec nepripúšťa. Pokiaľ ide o formu odškodňovacieho rozhodnutia, ktorú žalobcovia namietajú, zákon č. 42/1958 Zb. (§3) stanovil, že rozhodovať o veciach, na ktoré sa vzťahujú ustanovenia § 1 a §2 ods. 1, 2 tohto zákona prislúcha Ministerstvu financií alebo orgánu ním povereného, o konaní v týchto veciach platí vládne nariadenie č. 20/1955 Zb. o konaniach vo veciach správnych (správny poriadok). Tento správny poriadok pripúšťal možnosť podať odvolanie voči rozhodnutiu len v prípade, ak nie je ustanovené inak, pričom zároveň určil, že sa nemožno odvolať proti rozhodnutiu ústredného úradu (§ 27 ods. 1 písm. a/ zákona č. 20/1955 Sb.), ktorým bol v tom čase aj Ministerstvo financií (tento orgán rozhodoval o odškodňovaní žalobcov). Vzhľadom na vyššie uvedené nebol dôvod, aby minister financií po postúpení žiadosti žalobcov adresovanej predsedovi vlády SR zo dňa 10.11.2006 vo veci ich „Návrhu na dokončenie odškodnenia osôb, ktoré boli presťahované na Slovensko v súvislosti s pričlenením Zakarpatskej Ukrajiny k ZSSR“, resp., vo veci obdobného návrhu priamo adresovaného a doručeného MF SR dňa 28.11.2006, vydával ďalšie osobitné rozhodnutie. Naviac, predmetný „návrh na riešenie odškodnenia“ nebol návrhom v zmysle Zákona o správnom konaní č. 71/1967 Zb., o ktorom by bolo potrebné osobitne rozhodnúť, ale akýsi návrh na legislatívny postup v súvislosti s ďalším odškodnením osôb presídlených z Podkarpatskej Rusi na územie SR. Z uvedených dôvodov potom žalobcovia nemôžu s úspechom tvrdiť, že sa orgány verejnej moci SR dopustili v súvislosti s ich odškodnením nesprávneho úradného postupu. K nesprávnemu úradnému postupu by došlo vtedy, ak by štátne orgány žalobcov odškodnili aj dodatočne v zmysle ich požiadaviek, pretože na takýto postup by nemali podklad v platnej zákonnej úprave. Slovenská republika totiž právny predpis obdobný Zákonu č. 212/2009 Sb., kterým se zmírňují majetkové křivdy občanům České republiky
za nemovitý majetek, který zanechali na území Podkarpatské Rusi v souvislosti s jejím smluvním postoupením Svazu sovětských socialistických republik (a ktorým argumentovali žalobcovia) doposiaľ neprijala a na rozdiel od Českej republiky nezrušila zákon č. 42/1958 Zb. o úprave niektorých nárokov a záväzkov súvisiacich so zjednotením zakarpatskej Ukrajiny s Ukrajinskou sovietskou socialistickou republikou, ani vyhlášku Ministerstva financií č. 159/1959 Ú.v. o vnútroštátnom usporiadaní niektorých nárokov podľa zákona č. 42/1958 Zb. týkajúcich sa Zakarpatskej Ukrajiny (v ČR boli oba predpisy zrušené zákonom č. 121/2012 Sb.).
12/ Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania, odvolací súd pre úplnosť dodáva, že neexistujúci nárok na náhrady škody nemožno premlčať, a preto sa stalo nadbytočné sa otázkou dôvodnosti námietky premlčania zaoberať.
13/ Nakoľko odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie rozhodol vecne správne, keď žalobu v celom rozsahu zamietol (a to aj voči akt. žalobkyni 1/, s ktorou v rozpore s procesným kódexom pokračoval v konaní namiesto pôvodnej žalobkyni 1/), napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p.
14/ O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. Procesne úspešnej žalovanej však nárok na ich náhradu nepriznal, pretože jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli.
15/ Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).