Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

10Co/98/2019

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a členov senátu JUDr. Ayše Pružinec Eren a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zast. TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava, proti žalovanej: S. O. L.. XX.XX.XXXX, J. K. XX, J., o zaplatenie 711,96 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 10. júna 2019, č.k. -203, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti a v časti o trovách konania z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 92,27 eur spolu s úrokom z omeškania 8,05 % ročne zo sumy 39,78 eur od 26.05.2015 do 18.02.2016, úrok z omeškania 8,05 % ročne zo sumy 9,78 eur od 19.02.2016 do 13.04.2016, úrok z omeškania 8,05 % ročne zo sumy 51,38 eur od 26.06.2015 do 13.04.2016, úrok z omeškania 8,05 % ročne zo sumy 31,16 eur od 14.04.2016 do 16.05.2016, úrok z omeškania 8,05 % ročne zo sumy 11,16 eur od 17.05.2016 do 20.08.2016, úrok z omeškania 8,05 % ročne zo sumy 51,38 eur od 28.07.2015 do 20.08.2016, úrok z omeškania 8,05 % ročne zo sumy 42,54 eur od 21.08.2016 do zaplatenia a úrok z omeškania 8,05 % ročne zo sumy 49,73 eur od 26.08.2015 do zaplatenia, všetko do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku žalobu zamietol a rozhodol, že žalovanej náhradu trov konania nepriznáva.

2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa od žalovanej domáhal zaplatenia 711,96 eur s príslušenstvom, dôvodiac, že pohľadávku voči žalovanej nadobudol ako postupník Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 21.06.2017 uzavretou so spol. Slovak Telekom, a.s., ako postupcom. Uviedol, že Slovak Telekom, a.s., uzavrel so žalovanou dňa 13.01.2013 Zmluvu o poskytovaní verejných služieb č. 9004524637, na základe ktorej sa zaviazal poskytovať jej telekomunikačné služby a žalovaná sa zaviazala platiť za ne odplatu. Žalovanej vyúčtoval cenu za poskytnuté služby faktúrami č. 7503992770 na sumu 59,58 eur so splatnosťou 25.05.2015, č. 7504978185 na sumu 56,37 eur so splatnosťou 25.06.2015, č. 7506010766 na sumu 56,37 eur so splatnosťou 27.07.2015, č. 7506976210 na sumu 69,53 eur so splatnosťou 25.08.2015 a č. 760201201 na sumu 519,69 eur so splatnosťou 25.02.2016. Žalobca poukázal na to, že suma zmluvnej pokuty 519,69 eur bola vypočítaná podľa vzorca, ktorý vyjadruje denné klesanie zo základu pre výpočet počas plynutia doby viazanosti až do dňa ukončenia zmluvy v dôsledku porušenia záväzku viazanosti alebo do dňa prerušenia poskytovania telekomunikačných služieb v dôsledku porušenia záväzku viazanosti, a to tak, že základ pre výpočet - (počet dní uplynutých z doby viazanosti/celkový počet dní doby viazanosti)*: 591,69 = 750

- (233/760)*750. Žalobca si z postúpených faktúr uplatnil: z faktúry č. 7503992770 sumu 39,78 eur so splatnosťou 25.05.2015 (úrok z omeškania vo výške 8,05 % z tejto sumy od 26.05.2016 do zaplatenia), č. 7504978185 sumu 51,38 eur so splatnosťou 25.06.2015 (úrok z omeškania z tejto sumy vo výške 8,05 % od 26.06.2016 do zaplatenia), č. 7506010766 sumu 51,38 eur so splatnosťou 27.07.2015

(úrok z omeškania vo výške 8,05 % z tejto sumy od 26.07.2016 do zaplatenia), č. 7506976210 sumu 49,73 eur so splatnosťou 25.08.2015 (úrok z omeškania vo výške 8,05 % z tejto sumy od 26.08.2016 do zaplatenia) a č. 760201201 sumu 519,69 eur so splatnosťou 25.02.2016. Žalovaná po postúpení pohľadávky nevykonala žiadne úhrady. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaná v konaní požiadala o splátkový kalendár po 30 eur mesačne a uviedla, že vykonala čiastočné úhrady v celkovej výške 100 eur, pričom žalobca so splátkovým kalendárom nesúhlasil a k čiastočným úhradám uviedol, že boli započítané pôvodným veriteľom na úhradu skôr splatných faktúr, a teda boli zohľadnené pri postúpení pohľadávky.

3. Vykonaným dokazovaním zistil, že medzi právnym predchodcom žalobcu Slovak Telekom, a.s., a žalovanou bola dňa 13.01.2013 uzavretá Zmluva o pripojení č. 9004524637, predmetom ktorej bolo poskytnutie telekomunikačných služieb, konkrétne pripojenie k sieti a poskytnutie mobilného telefónu žalovanej do jej užívania. Právny predchodca žalobcu sa zaviazal poskytovať žalovanej služby. Zmluvné strany uzatvorili v tej istý deň Dodatok k Zmluve o pripojení, v ktorej bol dohodnutý program služieb Happy L (XL) s dobou viazanosti 24 mesiacov a zmluvnou pokutou vo výške 248,95 eur. V bode 2. Dodatku sa v poslednej vete uvádza, že účastník zároveň berie na vedomie a súhlasí s tým, že v prípade porušenia dojednania uvedeného v predchádzajúcej vete je v súlade s týmto bodom Dodatku povinný uhradiť podniku zmluvnú pokutu uvedenú v tabuľke č. 1 tohto Dodatku. V bode 4. Dodatku sa uvádza, že v prípade porušenia záväzku uvedeného v (...), v dôsledku čoho dôjde k následnému vypojeniu SIM karty zo strany podniku, je účastník povinný uhradiť podniku zmluvnú pokutu uvedenú v tabuľke č. 1. Dodatkom zo dňa 15.12.2014 bola dohodnutá zmluvná pokuta vo výške 750 eur. Slovak Telekom, a.s. fakturoval žalovanej faktúru č. (VS) 7503992770 na sumu 59,58 eur so splatnosťou 25.05.2015, č. (VS) 7504978185 na sumu 56,37 eur so splatnosťou 25.06.2015, č. (VS) 7506010766 na sumu 56,37 eur so splatnosťou 27.07.2015, č. (VS) 7506976210 na sumu 69,53 eur so splatnosťou 25.08.2015 a č. (VS) 760201201 na sumu 519,69 eur so splatnosťou 25.02.2016. Žalovaná vykonala pod VS 9004524637 úhrady dňa 18.02.2016 vo výške 30 eur, dňa 13.04.2016 vo výške 30 eur, dňa 15.05.2016 vo výške 20 eur a dňa 20.08.2016 vo výške 20 eur. Zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 21.06.2017 nadobudol žalobca pohľadávku, ktorá je predmetom tohto konania. Oznámením o postúpení pohľadávky zo dňa 03.10.2017 spol. Slovak Telekom, a.s., žalovanej oznámila postúpenie pohľadávky na žalobcu a zároveň ju vyzvala na úhradu dlžnej sumy 761,54 eur pod VS 9004524637. Žalobca vyzval žalovanú dňa 09.04.2018 na úhradu dlžnej sumy vo výške 903,33 eur pod VS 9004524637.

4. Vec posúdil právne podľa ust. , , , , a , , , a , , , a , a , a Obč. zák., podľa ust. , nariadenia vlády SR č. , a podľa , o elektronických komunikáciách a dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná len z časti.

5. Vyhodnotil, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou bol Zmluvou o poskytovaní verejných služieb založený spotrebiteľský záväzkový vzťah, čo ani nebolo sporné, pričom žalovaná porušila dohodnuté podmienky v zmysle uzatvorenej Zmluvy a Dodatkov, pretože nezaplatila faktúry za poskytnuté služby, ktoré riadne využívala, čím jej vznikol dlh, ktorý bol vyčíslený na 192,27 eur. Poukázal na to, že žalovaná uskutočnila čiastkové platby v úhrne 100 eur, k čomu sa žalobca vyjadril, že predmetné platby žalovanej boli započítané jeho právnym predchodcom a sú evidované v jeho systéme. V tejto súvislosti súd prvej inštancie uviedol, že databáza predložená žalobcom nijakým smerom nepreukazuje započítanie úhrad žalovanej na tú ktorú faktúru a konštatoval, že ide iba o výpis bez dátumu jeho vzniku a podpisu príslušnej osoby, ktorý eviduje úhrady žalovanej, avšak nešpecifikuje ich zohľadnenie pri postúpení pohľadávky na žalobcu. Uzavrel, že žalobca neuniesol v tejto časti dôkazné bremeno. Nepovažoval za prípustné tvrdenie o rozpise čiastočných úhrad dlžníka s vágnym odkazom na evidenciu, z ktorej uvádzané skutočnosti vôbec nevyplývajú. Prijal potom záver, že žalovaná uhradila 100 eur a o túto sumu žalovanú sumu znížil. Uviedol, že žalobca nepreukázal ani rozpísanie úhrad žalovanej podľa VS, kedy na faktúrach bol iný VS ako v oznámení a výzve. Poukázal na to, že pôvodný veriteľ odovzdal túto pohľadávku žalobcovi na vymáhanie ešte pred jej riadnym postúpením a vo výzvach založených spolu s výpismi o úhradách žalovanej je uvedený VS, na ktorý žalovaná svoje úhrady realizovala, pričom tento VS je odlišný od VS uvedených na faktúrach. Vyjadril názor, že spotrebiteľ nemôže niesť zodpovednosť za takto „rozhádzané“ údaje o žalobcom požadovaných (pred súdnym konaním vymáhaných) platbách. Dôvodil, že pokiaľ bola žalovaná pred postúpením pohľadávky a súdnym konaním žalobcom vyzývaná na úhradu dlžnej čiastky, pričom tú čiastočne uhradila na

vo výzvach uvedený VS, nemôže byť na jej ťarchu to, akým spôsobom žalobca, resp. jeho právny predchodca tieto platby započítaval resp. nezapočítaval. Vyhodnotil, že žalobca nepreukázal, že by boli platby žalovanej započítané na úhradu najskôr splatných faktúr, a že boli zohľadnené pri postúpení pohľadávky. Preto podľa ust. § 566 Obč. zák. započítal tieto úhrady žalovanej na žalovanú istinu a zohľadnil aj jednotlivé časové obdobia úhrad tak, ako to vyplýva z výrokovej jeho rozhodnutia.

6. Nárok žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 519,69 eur zamietol po vyhodnotení, že sa jedná o neprijateľnú zmluvnú podmienku. Konštatoval, že v Zmluve v znení jej dodatku si zmluvné strany zmluvnú pokutu dohodli ako paušálnu, nie ako klesajúcu v zmysle vzorca uvádzaného žalobcom, keď až dodatkom zo dňa 15.12.2014 je uvedené klesanie zmluvnej pokuty. Poukázal na to, že zo žalobcom predložených dôkazov nezistil a žalobca ani neuviedol ako sa mali zmluvné strany dohodnúť, že predmetné klesanie bude prebiehať, preto považoval zmluvnú pokutu za dohodnutú paušálne. Konštatoval, že dojednanie o zmluvnej pokute v Dodatku k Zmluve je strohé a je určená iba výška zmluvnej pokuty 248,95 eur resp. 750 eur, ktorú by mala žalovaná zaplatiť v plnej výške pri porušení „záväzku uvedeného v bode 1 písm. b) Dodatku, v dôsledku čoho dôjde k následnému vypojeniu SIM karty zo strany Podniku“, a teda Zmluva počítala s tým, že porušenie akejkoľvek povinnosti, ktoré bude mať za následok vypojenie SIM karty, vyústi do zmluvnej pokuty v plnej výške. Poukázal tiež na to, že nedojednanie výšky zmluvnej pokuty v závislosti od druhu, rozsahu a charakteru porušenej povinnosti je značnou nerovnováhou v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Vyjadril názor, že nie je možné tolerovať výslovne formulárové dojednania zmlúv, bez možnosti zásahu (dohody) druhej slabšej strany, a to najmä vtedy, ak ide o neprijateľné zmluvné podmienky, zakladajúce značnú nerovnováhu zmluvného vzťahu. Konštatoval, že ide o strohé a navyše predtlačené údaje, nezohľadňujúce charakter zabezpečovaného záväzku a dojednanú zmluvnú pokutu označil za nerovnovážnu k hodnote a významu zabezpečovanej povinnosti. Zmluvu nepovažoval za dojednanú individuálne a zdôraznil, že ide o príklad formulárovej typizovanej zmluvy, kedy je spotrebiteľ stavaný do pozície „ber alebo neber“. Uviedol, že žalovaná nemala dosah na zmenu zmluvných podmienok, pretože všetky zmluvné podmienky navrhol dodávateľ a žalovaná ako spotrebiteľ sa mala možnosť s nimi oboznámiť až pred samotným podpisom zmluvy. Pre neprijateľnosť tejto zmluvnej podmienky nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty žalobcovi nepriznal a žalobu v tejto časti zamietol.

7. O trovách konania rozhodol tak že, žalovanej, ktorá mala v spore čistý úspech 74,08 %, ich náhradu nepriznal, pretože jej žiadne trovy nevznikli.

8. Proti tomuto rozsudku v jeho zamietajúcej časti podal žalobca včas odvolanie, žiadajúc rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť a jeho žalobe vyhovieť resp. ho zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Nesúhlasil so zamietnutím žaloby v časti o zaplatenie 100 eur ani s dôvodmi uvedenými súdom prvej inštancie, považoval ich za nesprávne a zdôraznil, že nakoľko k realizácií platieb žalovanou došlo ešte pred postúpením pohľadávky, nemá o ich započítaní presnejšie informácie. Nespochybnil, že žalovaná vykonala úhrady v prospech právneho predchodcu žalobcu pod VS 9004524637, uviedol však, že nakoľko predmetný VS nekonkretizuje žiadnu faktúru, nemal jeho právny predchodca dôvod započítať vykonané úhrady na v konaní uplatnené faktúry, ale mohol tak urobiť voči skôr splatným faktúram. Poukázal na to, že si v konaní uplatňuje faktúry počnúc dňom 08.04.2015, pričom k poskytovaniu služieb žalovanej došlo už skôr, a to dňom 15.12.2014. Z uvedeného mal za zrejmé, že jeho právny predchodca vystavil žalovanej skôr splatné faktúry, na ktoré započítal vykonané úhrady. Postup súdu prvej inštancie, ktorým započítal čiastočné úhrady žalovanej na v konaní uplatnené faktúry, nepovažoval za správny, pretože žalovanou vykonané úhrady neboli špecifikované variabilným symbolom uvedeným na faktúrach. Preto ani nebol dôvod, aby boli tieto úhrady započítané na faktúry uplatnené v konaní. Naviac ani nevidel dôvod na to, aby súd prvej inštancie preveroval započítanie úhrad žalovanej na konkrétne faktúry. Vo svojom odvolaní ďalej vysvetlil s poukazom na ust. § 544 ods. 1 Obč. zák. inštitút a účel zmluvnej pokuty. Ďalej uviedol, že jeho právny predchodca a žalovaná si dohodli zmluvnú pokutu pre prípad porušenia záväzku viazanosti (definovaného v bode 3. Dodatku). Žalovaná bola povinná riadne a včas platiť cenu za poskytovanie služieb (ods. 1 písm. b) Dodatku), avšak s platením faktúr za služby poskytované právnym predchodcom žalobcu sa dostala do omeškania, čo je zrejmé aj z uplatneného nároku, ktorého prevažnú časť predstavujú neuhradené faktúry za poskytované služby. Namietal, že súd prvej inštancie porušenie zmluvných povinností žalovanou vôbec nezohľadnil. Súdu prvej inštancie tiež vytkol, že odôvodnenie napadnutého rozsudku absolútne nereflektuje ust. 53 ods. 12 Obč. zák., podľa ktorého neprijateľnosť zmluvných podmienok sa hodnotí so zreteľom na povahu tovaru alebo služieb, na ktoré bola zmluva

uzatvorená a na všetky okolnosti súvisiace s uzatvorením zmluvy v dobe jej uzatvorenia a na všetky ostatné podmienky zmluvy alebo na inú zmluvu, od ktorej závisí. Napriek uvedenému súd prvej inštancie hodnotil zmluvnú podmienku v čisto všeobecnej rovine a nezaoberal sa nárokom na zmluvnú pokutu s ohľadom na konkrétne okolnosti, teda výškou zmluvnej pokuty vo vzťahu k výške dlžnej sumy, časovým obdobím, v ktorom bola žalovaná v omeškaní, ani závažnosťou porušenia jej povinností. Zdôraznil, že Dohoda o zmluvnej pokute bola individuálne dojednaná práve s ohľadom na to, že žalovaná mala možnosť vybrať si mobilný telefón a k tomu poskytovanú službu zo širokej škály ponúkaných tovarov a služieb, k čomu je logicky napočítaná aj suma zmluvnej pokuty, ktorá predstavuje paušalizovanú náhradu škody, ktorá pôvodnému veriteľovi vznikla v dôsledku nesplnenia záväzku žalovanej zotrvať počas dohodnutej doby viazanosti v zmluvnom vzťahu. Poukázal na to, že škoda pozostáva z ceny telefónu a sumy za poskytnutie iných služieb za akciové ceny práve s ohľadom na dobu viazanosti. Uviedol, že zmluvnou pokutou si jeho právny predchodca zabezpečoval návratnosť poskytnutej zľavy z ceny mobilného telefónu a poskytovanej služby. V tejto súvislosti tiež zdôraznil, že základ výšky zmluvnej pokuty uvedený v zmluve resp. dodatku, ktorý v závislosti od počtu dní omeškania klesá, zohľadňuje časový aspekt, a žalovaná je v prípade neplnenia si svojich povinností povinná v podobe zmluvnej pokuty vrátiť cenové zvýhodnenie, ktoré požívala počas trvania záväzkového vzťahu. Uviedol, že žalovanej bola vyúčtovaná zmluvná pokuta v zníženej výške 519,69 eur so zohľadnením počtu dní, ktoré uplynuli z doby viazanosti. Zmluvná pokuta je v dodatku vyjadrená degresívnym spôsobom a jej základ sa znižuje o čiastku zodpovedajúcu počtu dní uplynutých z doby viazanosti do doby prerušenia poskytovania služieb, čo je vyjadrené vo vzorci výpočtu zmluvnej pokuty v ods. 3 Dodatku, ktorý je absolútne jasný a určitý. Základ zmluvnej pokuty je uvedený v tabuľke č. 1 Dodatku ako počiatočná suma, ktorá bude klesať. Záverom poukázal na rôzne súdne rozhodnutia, ktoré podporujú jeho argumentáciu.

9. Žalovaná odvolanie nepodala a k odvolaniu žalobcu sa nevyjadrila.

10. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (ust. a ), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné, a že rozsudok je potrebné v napadnutej zamietajúcej časti ako i v závislej časti o trovách konania zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, nakoľko nie je v odvolacom konaní preskúmateľný. Odvolací súd nedokázal z jeho odôvodnenia zistiť, ako súd prvej inštancie posudzoval bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno strán, keď dospel k záveru, že žalobca dôkazné bremeno neuniesol, ani z akých skutočností resp. dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, keď započítal jednotlivé čiastkové úhrady žalovanej v celkovej sume 100 eur na žalovanú istinu. Taktiež pre nedostatočnosť jeho odôvodnenia vo vzťahu k žalobcom uplatnenému nároku na zmluvnú pokutu, z napadnutého rozsudku nevyplýva, o akom dojednaní o zmluvnej pokute súd prvej inštancie konal a rozhodol. Jeho závery o údajnej neprijateľnosti zmluvnej podmienky (dojednania o zmluvnej pokute), sú potom za stavu, keď vôbec neuviedol, aké dojednanie o zmluvnej pokute vlastne posudzoval a hodnotil, nepreskúmateľné.

11. Z predloženého spisu vo vzťahu k žalovanej sume 192,27 eur, ktorá má podľa žalobcu (na ktorého bola táto pohľadávka postúpená) predstavovať dlh žalovanej, ktorý jej vznikol voči jeho právnemu predchodcovi tým, že zaplatila (vyššie uvedené) faktúry za poskytnuté služby, ktoré riadne využívala, odvolací súd zistil, že žalobca tento uplatnený a takto tvrdený nárok na zaplatenie sumy 192,27 eur s príslušenstvom (avšak aj celý uplatnený nárok) preukazoval dôkazmi, a to zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 21.06.2017 s dodatkom zo dňa 11.09.2017 a prílohou, oznámením o postúpení pohľadávky zo dňa 03.10.2017, zmluvou o poskytovaní verejných služieb zo dňa 13.01.2013 s dvoma dodatkami zo dňa 13.01.2013 a zo dňa 15.12.2014 a s VOP, cenníkom služieb, jednotlivými (vyššie špecifikovanými) faktúrami a pokusom o zmier zo dňa 09.04.2018. Súd prvej inštancie, zrejme považujúc žalobou uplatnený nárok za preukázaný, vydal platobný rozkaz, ktorým žalobe v celom rozsahu vyhovel a doručil ho žalovanej bez žaloby a listinných dôkazov, ktoré tvoria prílohu žaloby (č.l. 140 v spise). Žalovaná reagovala, že platobný rozkaz dostala, ale nevie, za čo má v ňom uvedenú sumu zaplatiť a žiadala o „celé účty alebo za čo im je dlžná“. Súd prvej inštancie toto podanie žalovanej doručil žalobcovi, ktorý vo vyjadrení k nemu zopakoval argumenty uvedené v žalobe. Vyjadrenie žalobcu bolo doručené žalovanej s výzvou, aby sa k nemu vyjadrila, na čo žalovaná doručila súdu podanie, ktorým len požiadala „o splátkový kalendár na sumu 711,96 eur, a to mesačnými splátkami po 30 eur“ (č.l. 157), s čím žalobca nesúhlasil. Súd prvej inštancie nariadil pojednávanie na deň 11.02.2019, žalobca svoju neúčasť dopredu ospravedlnil, žalovaná sa zúčastnila. Na tomto pojednávaní žalovaná uviedla, že „niečo žalobcovi platila, o čom má k dispozícii originály dokladov, ktoré môže súdu dodatočne

predložiť“. Následne súdu doručila kópie vkladových lístkov, potvrdzujúce, že pod VS 9004524637 vykonala na účet právneho predchodcu žalobcu Slovak Telekom, a.s., dňa 18.02.2016 úhradu 30 eur, dňa 13.04.2016 úhradu 30 eur, dňa 15.05.2016 úhradu 20 eur a dňa 20.08.2016 úhradu 20 eur. Pod jednotlivými vkladovými lístkami sa nachádza nimi prekrytá kópia výzvy žalobcu (nevedno z ktorého dňa, adresovaná zrejme žalovanej), z ktorej vyplýva, že žalobca vyzýval uhradiť „celú pohľadávku vo výške 375,63 eur najneskôr do dňa 12.11.2015“ na účet Slovak Telekom, a.s., pod VS 9004524637. Na výzvu súdu prvej inštancie sa žalobca k týmto dôkazom vyjadril tak, že ide o doklady o úhradách, ktoré boli realizované na úhradu záväzku žalovanej voči pôvodnému veriteľovi, boli započítané na úhradu najskôr splatných faktúr, a teda boli zohľadnené pri postúpení pohľadávky na neho. Toto vyjadrenie žalobcu súd prvej inštancie doručil žalovanej a nariadil pojednávanie na deň 15.05.2019. Žalovaná sa k podaniu žalobcu písomne nevyjadrila, žalobca svoju neúčasť na nariadenom pojednávaní dopredu ospravedlnil. Súd prvej inštancie na tomto pojednávaní, ktorého sa osobne zúčastnila žalovaná, predmetné vyššie uvedené vyjadrenie žalobcu oboznámil, na čo uviedol, že ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania neboli, vyhlásil dokazovanie za skončené a pojednávanie odročil na 10.06.2019 za účelom vyhlásenia rozsudku, kedy aj vyhlásil napadnutý rozsudok. Akým spôsobom súd prvej inštancie stranami v konaní produkované tvrdenia a dôkazy vyhodnotil, ak dospel k záveru, že práve žalobca neuniesol dôkazné bremeno, a že žalovaná uhradila z pohľadávky, ktorá bola na žalobcu postúpená, celkovo 100 eur, a preto v tejto časti žalobu zamietol, zostalo nevysvetlené a odvolací súd nepochopil.

12. V tejto súvislosti považuje odvolací súd za potrebné dať do pozornosti súdu prvej inštancie ustálenú judikatúru, týkajúcu sa povinnosti strán tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a ich dôkaznej povinnosti, podľa ktorej samotná skutočnosť, či strana v konaní vystupuje na strane žalobcu alebo žalovaného, nemá priamy vplyv na jej povinnosť tvrdiť rozhodujúce skutočnosti a predložiť alebo označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Predpoklad, že v konaní rozhodujúce skutočnosti preukazuje iba žalobca, je teda mylný. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane tej ktorej strany treba rešpektovať aj tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, teda, že z pravidla, že každý preukazuje iba svoje vlastné tvrdenia, existuje výnimka vychádzajúca z faktu, že po nikom nemožno spravodlivo požadovať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti. Je potom na žalovanej, aby preukázala skutočnosti vylučujúce žalobcom uplatnené právo, z čoho plynie, že dôkazné bremeno prechádza na protistranu, teda na žalovanú. (v tejto súvislosti pozri napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 31.05.2010).

13. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku v časti týkajúcej sa časti žalovanej istiny vo výške 192,27 eur, vyplýva, že súd prvej inštancie aplikoval ust. § 566 Obč. zák., započítal čiastočné úhrady žalovanej v celkovej výške 100 eur na žalovanú istinu a nárok žalobcu v časti o zaplatenie 100 eur s príslušenstvom zamietol, keď dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno, pretože nepreukázal započítanie čiastočných vyššie uvedených úhrad žalovanej na tú ktorú faktúru a tiež nepreukázal, že tieto jej čiastočné platby boli započítané na úhradu najskôr splatných faktúr, a že boli zohľadnené pri postúpení pohľadávky. Úplne pritom opomenul, že v prvom rade žalobca priložil k tvrdeniam v žalobe aj relevantné dôkazy, podporujúce a preukazujúce jeho tvrdenia. Je potom možné uvažovať o splnení si povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti zo strany žalobcu. Na druhej strane, žalovaná žalobou uplatnený nárok žalobcu nepoprela. Ničím nespochybnila ani postúpenie pohľadávky ani jej výšku, naopak, navrhla, že zaplatí celú žalovanú pohľadávku v splátkach. Počas konania vôbec netvrdila, že žalovanú pohľadávku čiastočne splnila, ale len uviedla, „niečo zaplatila“ a predložila o svojich úhradách dôkazy, z ktorých vyplýva, že dávno (viac ako rok) pred postúpením pohľadávky uhradila na účet Slovak Telekom, a.s. celkovo 100 eur, a to na základe výzvy žalobcu, z ktorej zas vyplýva, že v tom čase mala spol. Slovak Telekom, a.s., voči nej pohľadávku vo výške až 375,63 eur, ktorú mala uhradiť najneskôr do 12.11.2015. V tom čase žalovanej ešte ani nebola účtovaná zmluvná pokuta. V tomto konaní sa však žalobca domáha (okrem zmluvnej pokuty) zaplatenia pohľadávky vo výške 192,27 eur, ktorá bola na neho postúpená až cca rok po vykonaní čiastkových úhrad žalovanou. Jeho tvrdenia, že k týmto čiastkovým úhradám došlo ešte pred postúpením pohľadávky, a že predmetné platby boli zohľadnené jeho právnym predchodcom (čo dáva aj logiku, keďže žalovaná pôvodne uhrádzala dlh 375,63 eur a na žalobcu bol postúpený dlh z presne špecifikovaných faktúr vo výške „len“ 192,27 eur) žalovaná taktiež nepoprela, a teda by mali byť v zmysle ust. hodnotené za nesporné. Na základe akých právnych úvah potom dospel súd prvej inštancie k záveru, že na žalobcovi spočívalo (nejaké ďalšie)

dôkazné bremeno, a že ho žalobca neuniesol, a ako vyhodnotil v konaní produkované dôkazy, keď napr. výzvu na zaplatenie pohľadávky vo výške 375,63 eur vôbec nevyhodnotil a úplne opomenul, zostalo nevysvetlené a odvolací súd to nedokázal z napadnutého rozsudku zistiť. Ak však za vyššie uvedenej dôkaznej situácie započítal pred postúpením pohľadávky žalovanou realizované čiastkové úhrady na žalovanú istinu, pričom nevedno z akých dôkazov vychádzal, je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné, keďže z neho nevyplýva, akým spôsobom posudzoval tvrdenia strán a nimi predkladané dôkazy, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré za sporné a na základe akých skutkových tvrdení a relevantných dôkazov je založené jeho rozhodnutie. Javí sa však, že vykonané dôkazy hodnotil v rozpore s ust. tendenčne a selektívne, výlučne v prospech žalovanej, a to tým, že z potvrdení o čiastočných úhradách vyvodil k jej prospechu závery, ktoré ani ona sama netvrdila a na druhej strane z ňou predloženej výzvy na úhradu pohľadávky žiadne závery nevyvodil, čo je neprípustné a porušujúce zásadu rovnosti strán. V ďalšom konaní bude preto súd prvej inštancie povinný postupovať podľa ust. a vyhodnotiť dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, a svoje nové rozhodnutie odôvodní tak, aby bolo presvedčivé a jeho skutkové a právne závery preskúmateľné.

14. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku v časti týkajúcej sa zmluvnej pokuty vyplýva, že súd prvej inštancie vyhodnotil zmluvnú pokutu ako paušálne určenú a samotné dojednanie o zmluvnej pokute za neprijateľnú zmluvnú podmienku, keď ho považoval za strohé, znevýhodňujúce žalovanú ako spotrebiteľa a dohodnuté pre prípad porušenia akejkoľvek zmluvnej povinnosti bez ohľadu na charakter porušenia zmluvných podmienok, a to bez toho, aby vôbec citoval samotné znenie dojednania o zmluvnej pokute, ktoré údajne posudzoval. Z ktorého z dvoch existujúcich Dodatkov k Zmluve o poskytovaní verejných služieb (zo dňa 13.01.2013 a zo dňa 15.12.2014) pri posudzovaní zmluvnej pokuty vychádzal a z akých konkrétnych zistení z dojednania o zmluvnej pokute k svojím záverom dospel, nevysvetlil. Odvolaciemu súdu sa vzhľadom na obsah žaloby, odvolania žalobcu a samotnej Zmluvy s Dodatkom zo dňa 15.12.2014 (pretože dodatok zo dňa 13.01.2013 je pre toto konanie irelevantný) obsahujúcim dojednanie o zmluvnej pokute javí, že sa súd prvej inštancie dostatočne neoboznámil s argumentáciou žalobcu v žalobe (v ktorej podrobne odôvodnil uplatnený nárok na zmluvnú pokutu a jej primeranosť vo vzťahu k zabezpečovanej povinnosti žalovanej s poukazom na vzorec jej výpočtu zohľadňujúci počet dní uplynutých z doby viazanosti do doby prerušenia poskytovania služieb), ani so samotným znením dojednania o zmluvnej pokute v Dodatku zo dňa 15.12.2014, pretože argumenty žalobcu podporujúce uplatnený nárok na zmluvnú pokutu vo vzťahu k zneniu dojednania o zmluvnej pokute vôbec nevyhodnotil. Odvolací súd konštatuje, že žalobca v odvolaní len zopakoval odôvodnenie svojho nároku na zmluvnú pokutu, ktoré uviedol už v žalobe, ktorým sa však súd prvej inštancie bližšie nezaoberal. Možno potom uzavrieť, že hoci súd prvej inštancie nárok žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty zamietol, z odôvodnenia tohto rozhodnutia nie je možné v odvolacom konaní zistiť, a teda ani preskúmať, aké dojednanie o zmluvnej pokute vlastne hodnotil, a prečo rozhodol tak, ako rozhodol. Vzhľadom na skutočnosti uvedené v tejto časti odôvodnenia jeho rozsudku (zistenie, že zmluvná pokuta bola dohodnutá paušálne a žalovaná ju má zaplatiť v plnej výške) sa však natíska záver, že zrejme hodnotil prvý dodatok zo dňa 13.01.2013, ktorého platnosť uzavretím druhého dodatku uplynula. To sa ale odvolací súd môže len domnievať, pretože posudzované znenie hodnoteného dodatku súd prvej inštancie necitoval. Napadnutý rozsudok je preto aj v časti zamietnutia žaloby o zaplatenie 519,69 eur nepreskúmateľný.

15. Odvolací súd už len pripomína, že sporové strany majú právo na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom sporu. Úvahy súdu o skutkových, ale aj právnych záveroch musia byť riadne a zrozumiteľne odôvodnené tak, aby nevznikali pochybnosti o zákonnosti rozhodnutia najmä zo strany strán sporu, ktorým je takéto rozhodnutie určené. Nedostatok riadneho a presvedčivého odôvodnenia rozhodnutia je porušením práva strany sporu na spravodlivé súdne konanie, pretože sa jej tým odníma možnosť vnímať rozhodnutie ako logicky pochopiteľný celok a súčasne možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia opravných prostriedkov, a teda aj možnosť riadne konať pred súdom. Odňatie možnosti strane konať pred súdom je porušením jej procesných práv a dôvodom na zrušenie napadnutého rozhodnutia. Záverom odvolací súd už len uvádza, že mu neprislúcha hodnotiť a vyvodzovať právne závery z tvrdení a dôkazov, ktoré súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku nebral do úvahy a ani nehodnotil.

16. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti ako i v závislej časti o trovách konania podľa ust. a v spojení s zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, v ktorom riadne vyhodnotí tvrdenia strán a nimi predložené dôkazy a opätovne o žalobcom uplatnenom nároku rozhodne, pričom svoje rozhodnutie odôvodní tak, aby boli jeho skutkové a právne závery zrozumiteľné a presvedčivé, a aby na ne strany mohli v prípadnom odvolaní reagovať a aby bolo v odvolacom konaní preskúmateľné.

17. O náhrade trov konania (aj odvolacieho) rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci ( a ).

18. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).