Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_5Tos-78-2020.pdf
PDF · 81.17 KB
Case nature
Area
Subarea
5Tos/78/2020
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kristíny Ferencziovej a sudcov JUDr. Martina Žovinca a JUDr. Rastislava Kresla, v trestnej veci obvineného M. F., pre pokus zločinu ublíženia na zdraví podľa § 14 odsek 1 Trestného zákona k § 155 odsek 1 Trestného zákona, o sťažnosti obvineného proti uzneseniu Okresného súdu Piešťany zo dňa 21.9.2020 sp. zn. 8T/66/2020, na neverejnom zasadnutí konanom dňa 1.10.2020 takto
rozhodol:
Podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku sa sťažnosť obvineného M. F., nar. XX.X.XXXX, z a m i e t a .
odôvodnenie:
Uznesením zo dňa 21.9.2020 sp. zn. 8T/66/2020 Okresný súd Piešťany rozhodol takto: I. Podľa § 238 odsek 4 Trestného poriadku sa obvinený M. F., nar. XX.X.XXXX v T., trvale bytom T., S. XXX/X, prechodne bytom T., M. XX, stíhaný pre pokus zločinu ublíženia na zdraví podľa § 14 odsek 1 Trestného zákona k § 155 odsek 1 Trestného zákona, t. č. vo väzbe v ÚVV Leopoldov od 2.4.2020, z dôvodov uvedených v § 71 odsek 1 písmeno c) Trestného poriadku, ponecháva vo väzbe. II. Podľa § 80 odsek 1 písmeno c) Trestného poriadku súd u obvineného M. F. nenahrádza väzbu dohľadom probačného a mediačného úradníka. Proti tomuto uzneseniu, bezprostredne po jeho vyhlásení, podal obvinený sťažnosť, ktorú odôvodnil jeho obhajca písomne. Prokurátor sa práva na podanie sťažnosti vzdal. Obhajca obvineného uviedol (citácia): „Záver súdu o tom, že v ďalšom útoku mu mali zabrániť príslušníci mestskej polície, ktorý záver, nezodpovedá obsahu spisového materiálu. Z výpovede svedka - poškodeného X. V. dňa 29.7.2020 vyplýva, že obvinený upustil od ďalšieho útoku a odhodil mačetu ešte pred tým, ako prišli príslušníci mestskej polície. K osobnosti obvineného poukazujem, že znalkyňa MUDr. Dana Šedivá v znaleckom posudku 35/2020 v záveroch v odpovedi na otázku č. 5 uviedla, že pobyt obvineného na slobode vzhľadom na jeho duševný stav nie je pre spoločnosť nebezpečný. Pokiaľ ide o požívanie alkoholu, obvinený M. F. sa podrobil ochrannému protialkoholickému liečeniu ústavnej formou, ktoré neskôr bolo zmenené na ambulantné a napokon súd uznesením sp. zn. 1T/176/2008 zo dňa 07.02.2020, právoplatným dňa 25.02.2020, rozhodol o prepustení M. F. z ochranného protialkoholického liečenia ambulantnou formou. Obhajoba vychádza toho, že o zmene formy protialkoholického liečenia ako aj o prepustení z ochranného protialkoholického liečenia ambulantnou formou súd rozhodoval po zistení všetkých relevantných skutočností aj vo vzťahu k naplneniu účelu liečenia a keďže uznesením sp. zn. 1T/176/2008 zo dňa 07.02.2020, právoplatným dňa 25.02.2020, súd rozhodol o prepustení M. F. z protialkoholického liečenia ambulantnou formou, mal súd zrejme za to, že liečenie naplnilo svoj účel. Obvinený M. F. sa k požívaniu alkoholu uchýlil pod vplyvom hraničnej situácie, ktorú pre neho predstavoval rozchod a ukončenie vzťahu z iniciatívy jeho priateľky. S ukončením vzťahu sa obvinený už medzičasom zmieril a prijal tento fakt. Od vzatia do väzby resp. od obmedzenia osobnej slobody t.j. takmer 6 mesiacov obvinený M. F. nemá prístup k alkoholu, pričom sa u obvineného neprejavili žiadne abstinenčné príznaky v dôsledku nepožívania alkoholu. Obvinený už od počiatku trestného stíhania
svoj skutok oľutoval a prejavil ochotu nahradiť spôsobenú ujmu. Pri svojom výsluchu na Okresnom súde Piešťany dňa 21.09.2020 pri rozhodovaní o ďalšom trvaní väzby obvinený M. F. uviedol, že ľutuje svoje konanie, v prípade prepustenia sa nebude približovať k poškodeným a bude rešpektovať nariadenia, ktoré mu súd uloží; uvedené vyjadrenie obvineného je zaznamenané v zápisnici o výsluchu konanom dňa 21.09.2020 na strane 2. Z tohto postoja obvineného žiadnym spôsobom nemožno vyvodiť záver o tom, že by hrozilo, že obvinený dokoná trestný čin o ktorý sa pokúsil. Väzbu, nakoľko predstavuje najzávažnejší zásah do osobnej slobody obvineného, treba považovať vždy za „ultima ratio“ a nie za prvotný inštitút a záruka má prednosť väzbou. Pokiaľ ide o výklad pojmu "záruka" v zmysle čl. 3 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, z doterajšej judikatúry treba vyvodiť, že má autonómny obsah, ktorý je nezávislý od terminológie používanej vo vnútroštátnom práve. Zárukou treba rozumieť akýkoľvek prostriedok prípustný podľa vnútroštátneho práva, ktorý je miernejší ako obmedzenie osobnej slobody a ktorý je zároveň spôsobilý zabezpečiť účasť obvineného na pojednávaní. Záruka sa uplatňuje nielen v prípade tzv. útekovej väzby, ale je možné ňou 3 nahradiť aj väzbu realizovanú na základe iných dôvodov. V rozpore s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd by bolo, ak by vnútroštátne právo vylučovalo v prípade niektorých trestných činov vôbec možnosť záruky. Za záruku v zmysle čl. 5 ods. 3 druhej vety Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd vzhľadom na sledovaný účel treba v systéme slovenského trestného práva považovať inštitúty upravené v § 80 odsek 1 písmená a), b) a c) Trestného poriadku a v § 81 odsek 1 Trestného poriadku. [V súvislosti s vyššie uvedenými závermi poukazujem aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 8. októbra 2004, republiky sp. zn. I. ÚS 100/04.]. V prípade nahradenia väzby dohľadom mediačného a probačného úradníka podľa § 80 odsek 1 písmeno c) Trestného poriadku má súd možnosť využiť oprávnenie podľa § 82 Trestného poriadku a obvinenému uložiť jedno alebo viac primeraných obmedzení alebo povinností, a posilniť tak účel, ktorý by sa inak dosiahol väzbou. S poukazom na vyššie uvedené argumenty obhajoby, na prednosť záruky pred väzbou, na možnosť súdu uložiť podľa § 82 Trestného poriadku obvinenému jedno alebo viac obmedzení a povinností uvedených v odseku 1 označeného paragrafu, a tiež na vyjadrenie obvineného M. F. pri výsluchu na Okresnom súde Piešťany dňa 21.09.2020, keď uviedol, že v prípade prepustenia sa nebude približovať k poškodeným a bude rešpektovať nariadenia, ktoré mu súd uloží, je obhajoba toho názoru, že u obvineného M. F. možno účel väzby dosiahnuť dohľadom probačného a mediačného úradníka, pri súčasnom uložení primeraných povinností a obmedzení. Na základe skutočností uvedených v tomto podaní navrhujem, aby Krajský súd v Trnave rozhodol tak, že u obvineného M. F. sa väzba nahrádza dohľadom probačného a mediačného úradníka podľa § 80 odsek 1 písmeno c) Trestného poriadku a podľa uváženia zároveň uložil obvinenému jedno alebo viac primeraných obmedzení a povinností podľa § 82 odsek 1 Trestného poriadku.“ Obvinený v ním odôvodnenej sťažnosti namieta okolnosti, za akých mal upustiť od dalšieho protiprávneho konania, aj okolnosti samotného skutku.
Podľa § 192 ods. 1 Trestného poriadku pri rozhodovaní o sťažnosti preskúma nadriadený orgán a) správnosť výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, a b) konanie predchádzajúce týmto výrokom napadnutého uznesenia. Podľa § 193 ods. 1 Trestného poriadku nadriadený orgán zamietne sťažnosť, ak a) nie je prípustná, b) bola podaná oneskorene, neoprávnenou osobou, osobou, ktorá sa jej výslovne vzdala alebo ktorá znovu podala sťažnosť, ktorú už predtým výslovne vzala späť, alebo c) nie je dôvodná. Krajský súd v Trnave na podklade podanej sťažnosti podľa § 192 odsek 1 Trestného poriadku, preskúmal správnosť a zákonnosť všetkých výrokov napadnutého uznesenia, proti ktorým sťažovateľ podal sťažnosť, ako aj správnosť postupu konania, ktoré týmto výrokom predchádzalo. Sťažnosť podala oprávnená osoba, v zákonnej lehote a smeruje voči rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok prípustný. Z obsahu spisového materiálu sťažnostný súd zistil, že prvostupňový súd v danej veci postupoval v súlade so zákonom a správne, keď na podklade doposiaľ zhromaždeného a dokumentovaného spisového materiálu, v zákonom predpísanej lehote, určil termín procesného úkonu na deň 21.9.2020, na ktorom rozhodol o ďalšom trvaní väzby, a dospel k správnym skutkovým a právnym záverom.
Rovnako ako prvostupňový súd aj sťažnostný súd zistil, že na obvineného M. F. bola pre pokus zločinu ublíženia na zdraví podľa § 14 odsek 1 Trestného zákona k § 155 odsek 1 Trestného zákona podaná Okresnou prokuratúrou Piešťany obžaloba a to spolu s vyšetrovacím spisom, pričom obvinený sa vyššie uvedeného trestného činu mal dopustiť na tom skutkovom základe, ako je uvedené v obžalobe. Prokurátor podal obžalobu v zákonom stanovenej lehote podľa § 76 ods. 2 Trestného poriadku. Pokiaľ teda ide o formálne dôvody trvania väzby obvineného (vydanie uznesenia o vznesení obvinenia a jeho oznámenie obvinenému, výsluch osoby v procesnom postavení obvineného, zachovanie zákonných lehôt pri rozhodovaniach o väzbe), tieto boli konštatované pri rozhodnutí o vzatí obžalovaného do väzby. Sťažnostný súd zistil, že tieto existujú naďalej a na ich existencii sa nič nezmenilo. Ako bolo už uvedené, trestné stíhanie sa dostalo do štádia konania pred súdom, keďže dňa 7.9.2020 bola na M. F. podaná obžaloba. Doposiaľ neuplynula ani celková lehota väzby, ktorá je v prípade podozrenia zo spáchania zločinu stanovená na 36 mesiacov. Prvostupňový súd následne správne vyhodnotil všetky relevantné skutočnosti, ktoré sa vzťahujú jednak k otázke, či trvá podozrenie zo spáchania trestného činu obvineným, ako i v otázke či existujú konkrétne skutočnosti odôvodňujúce obavu z pokračovania v páchaní trestnej činnosti. Na základe doposiaľ ustáleného dôkazného materiálu je možné vyvodiť záver, že podozrenie zo spáchania (už v súčasnosti žalovaného) skutku pretrváva. Je zároveň potrebné upozorniť na okolnosť, že alternatívou podania obžaloby je zastavenie trestného stíhania. Vykonané dokazovanie a na jeho základe prechod do fázy súdneho konania po podaní obžaloby neznamená uznanie viny, ale umožnenie súdu rozhodnúť o nej, ak podozrenie vedúce ku vzneseniu obvinenia nebolo rozptýlené v prípravnom konaní. Námietky obvineného, že sa k trestnej činnosti priznal a túto oľutoval, neoslabujú dôvodnosť trestného stíhania. Tak ako popieranie spáchania skutku samé osebe nemôže viesť k rozhodnutiu o vzatí do väzby, tak ani priznanie sa a oľutovanie trestnej činnosti nie je samé osebe dôvodom na prepustenie obvineného z väzby. Pokiaľ ide o väzobné dôvody, u obžalovaného bola konštatovaná obava z vyhýbania sa trestnému stíhaniu a z pokračovania v trestnej činnosti právoplatným rozhodnutím o jeho vzatí do väzby. Keďže konanie vstupuje do svojej vyššej fázy po podaní obžaloby s kvalifikáciou, aká je v nej obsiahnutá, obava z pokračovania v trestnej činnosti nemá ako pominúť. Obvineného vyhlásenie, že by sa nepriblížil k poškodeným, že sa zmieril s ukončením vzťahu, že bol prepustený z ochranného protialkoholického liečenia, že jeho pobyt na slobode nie je nebezpečný, a že sa u neho vo väzbe neprejavili abstinenčné príznaky v dôsledku nepožívania alkoholu, že k trestnému činu prišlo v dôsledku vzniknutej hraničnej situácie, a že nehrozí, že by trestný čin dokončil, nedáva dostatočnú záruku a predpoklad k tomu, že by tak obvinený skutočne urobil. Z doposiaľ vykonaného dokazovania vyplýva okrem iného, že u osobnosti obvineného bola zistená disociálna porucha osobnosti, čo v kombinácii s požívaním alkoholu vzbudzuje dôvodnú obavu z pokračovania v protiprávnom konaní. Ako uviedol správne okresný súd, väzobné dôvody u obvineného naďalej trvajú. Z hľadiska dôvodov väzby podľa § 71 ods. 1 písm. c/ Trestného poriadku, doposiaľ vykonané dokazovanie, resp. zistené skutočnosti vyhodnotil prvostupňový súd logicky a správne. Obvinený bol opakovane priestupkovo postihnutý za priestupky proti občianskemu splunažívaniu, a rovako bol opakovane súdne trestaný, okem iného aj za násilnú trestnú činnosť. Obvinený v podanej sťažnosti namietal, že v jeho prípade je možné väzbu nahradiť inými inštitútmi. Tieto argumenty (rovnako ako aj to, že sa u neho vo väzbe neprejavili abstinenčné príznaky) prednášal obvinený už v konaní pred okresným súdom. Okresný súd sa s nimi v dostatočnom rozsahu a správnym spôsobom vysporiadal, krajský súd na odôvodnenie okresného súdu v plnom rozsahu, bez potreby opakovania, odkazuje. Záverom krajský súd považuje za potrebné zdôrazniť, že pri rozhodovaní o väzbe je potrebné zvážiť rozsah zásahu do práva na osobnú slobodu. Na druhej strane však stojí závažnosť trestného činu, z ktorého spáchania je osoba dôvodne podozrivá a očakávaný trest. Závažnosť trestného činu, naviac u obvineného, ktorý bol osemkrát súdne trestaný, vrátane odsúdenia za trestný čin zabitie podľa §148 ods. 2 písm. a) Trestného zákona, je v tomto prípade vysoká a preto aj pri zohľadnení zásady primeranosti a zdržanlivosti je v prípade obvineného M. F. väzba namieste, a vzhľadom na jeho osobu nie je príliš prísnym zaisťovacím opatrením. Zmyslom preventívnej väzby je zaistiť osobu obvineného, u ktorej existuje dôvodná obava vyplývajúca z konkrétnych skutočností, že bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil. Uvedený väzobný dôvod sa v určitej miere odlišuje od zvyšných dvoch väzobných dôvodov a je založený na predpoklade, že účelom trestného stíhania je i predchádzanie trestnej činnosti. Pri rozhodovaní o väzbe sa nevyžaduje úplná istota, že
obvinený bude konať podľa § 71 Trestného poriadku, ak nebude vzatý do väzby. Na rozhodnutie o väzbe preto postačuje, že táto hrozba s prihliadnutím na konkrétne skutočnosti je reálna. Nakoľko sťažnostný súd nenašiel žiadne dôvody na zmenu napadnutého rozhodnutia, sťažnosť obvineného podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku ako nedôvodnú zamietol.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.