Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_8Csp-71-2020.pdf
PDF · 88.81 KB
Case nature
Area
Subarea
8Csp/71/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Prešov sudcom, JUDr. Jozefom Jaselským, v právnej veci žalobkyne: K. Š.Á., R.. XX.XX.XXXX, D. K. XXXX/XB, XXX XX I., právne zastúpenej: JUDr. Ladislav Riedl, advokát so sídlom Slovenská 46, 080 01 Prešov, proti žalovanému: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného: Remedium Legal, s.r.o., Pajštúnska 5, 851 02 Bratislava, o priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 700,- eur, takto
rozhodol:
I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 500,- eur do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku.
II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.
III. Žalovaný j e p o v i n n ý nahradiť žalobkyni trovy konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Žalobkyňa sa žalobou podanou na tunajšom súde dňa 16.4.2020 domáhala voči žalovanému zaplatenia sumy 700,- € spolu s trovami konania titulom primeraného finančného zadosťučinenia. Svoju žalobu odôvodila tým, že v konaní, vedenom na tunajšom súde pod sp.zn. 14Cr/2/2017, súd rozhodol o zrušení rozhodcovského rozsudku, ktorým bola zaviazaná na zaplatenie sumy 1 167,10 € s prísl.. Vzhľadom na vedomosť o argumentačnej línii žalovaných veriteľov v tomto type žaloby uviedla, že skutočnosť, či jej ako žalobkyni v dôsledku konania žalovaného reálne vznikla určitá ujma, je bez právneho významu, nakoľko táto nie je zákonným predpokladom vzniku právam na primerané finančné zadosťučinenie.
2. Žalovaný vo svojom písomnom podaní žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Žalobkyňa a žalovaný uzavreli dňa 23.8.2015 Rozhodcovskú zmluvu, pričom žalovaný vstupoval do zmluvného vzťahu v dobrej viere, že sporná rozhodcovská zmluva je uzavretá prísne podľa právnymi predpismi vymedzených pravidiel, ako aj v súlade s rozhodovacou činnosťou exekučných súdov a poukázal na Nález Ústavného súdu SR z 11.6.2018, sp. zn. III. ÚS 438/2018. Žalovaný ďalej uviedol, že svojím konaním nespôsobil žalobcovi nijakú ujmu a už vôbec nie ujmu vedomú a úmyselnú. Podľa názoru žalovaného zákonodarca ustanovením § 2 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. nesledoval to, aby dôsledkom akejkoľvek úspešnej obrany spotrebiteľa bol automaticky vznik nároku na finančné zadosťučinenie. Primerané finančné zadosťučinenie je podľa názoru žalovaného na mieste ako osobitná kompenzácia nemajetkovej ujmy vzniknutej spotrebiteľovi v konkrétnej situácii, pričom takáto ujma musí byť nie len tvrdená, ale aj preukázaná, pričom poukázal aj na neprimeranú a ničím neodôvodnenú výšku požadovaného zadosťučinenia v rozsahu 700 €. Okrem toho uviedol, že žalobkyňa, ako úverový dlžník, si naďalej neplní svoje zmluvné povinnosti voči postupcovi. Žalobkyňa sa podľa jeho názoru snaží svoje postavenie spotrebiteľa zneužiť a získať tak neoprávnene majetkový prospech.
3. Na prejednanie veci súd nariadil pojednávanie, na ktoré sa dostavil právny zástupca žalobkyne. Na pojednávanie sa nedostavil právny zástupca žalovaného, ktorý svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnil a požiadal o odročenie pojednávania z dôvodu zmeny právneho zástupcu. Súd pojednávanie na základe žiadosti žalovaného neodročil, nakoľko predvolanie na pojednávanie bolo predchádzajúcemu právnemu zástupcovi žalovaného doručené dňa 14.9.2020 a teda mal dostatok času (viac ako dva týždne) na to, aby bola na pojednávaní zabezpečená prítomnosť nového právneho zástupcu. Okrem toho má súd za to, že žalovanému nebolo odňaté právo na obhajobu aj vzhľadom k tomu, že sa v danej veci písomne vyjadril.
4. Žalobkyňa trvala na podanej žalobe. Uviedla, že žalovaný sa v pôvodnom konaní pomerne silno bránil, pričom požadovaná suma nedosahuje ani polovicu sumy, ktorá bola priznaná žalovanému na základe rozhodcovského rozsudku. Zároveň podotkla, že existovali dva exekučné tituly - rozhodcovské rozsudky žalovaného ako veriteľa voči žalobkyni, pričom druhý rozhodcovský rozsudok, ktorý nie je predmetom tohto konania, bol použitý v rámci exekúcie a teda žalobkyňa sa musela aj voči tomuto rozsudku brániť. Z uvedeného vyplýva predpoklad, že aj rozhodcovský rozsudok, ktorý bol zrušený v konaní sp. zn. 14Cr/2/2017 mohol byť použitý taktiež ako exekučný titul, a bolo by nutné sa voči tomu brániť.
5. Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s rozsudkom tunajšieho súdu, č.k. 14Cr/1/2012-73 zo dňa 13.2.2019, doložkou právoplatnosti a vykonateľnosti na č.l. 10, rozsudkom Krajského súdu v Prešove, č.k. 8CoR/1/2019-100, doložkou právoplatnosti a vykonateľnosti na č.l. 14, pričom zistil nasledovný skutkový stav:
6. Tunajší súd rozsudkom č.k. 14Cr/2/2017-73 zo dňa 13.2.2019 zrušil rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného pri Asociácii pre arbitráž, sp.zn. SRSAspA 01442/17 z 10.8.2017. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že rozhodcovská zmluva nemá povahu individuálnej dojednanej zmluvy, nakoľko bola vopred pripravená dodávateľom bez toho, aby spotrebiteľ mal možnosť do jej textu zasiahnuť, a preto ide o zmluvné dojednanie ktoré má charakter neprijateľnej zmluvnej podmienky, ktorá je neplatná. Rozhodcovský súd preto nemal právomoc rozhodovať o nároku žalovaného.
7. Rozsudok vyššie uvedeného rozsudku súdu prvej inštancie bol potvrdený Krajským súdom v Prešove rozsudkom, č.k. 8CoR/1/2019-100, zo dňa 24.6.2019. Odvolací súd okrem iného uviedol, že pokiaľ je možné preskúmavať platnosť rozhodcovskej zmluvy v rámci exekučného konania a exekučnému titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy/doložky nepriznať právne účinky, tým skôr je možné skúmať platnosť rozhodcovskej zmluvy/doložky v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Rozhodcovská zmluva je neprijateľná aj z toho dôvodu že spotrebitelia nemal na výber a bol nútený podrobiť sa výlučne rozhodcovskému konaniu. Záver o neprijateľnosti rozhodcovskej zmluvy je tiež daný v geografických dôvodoch a teda vzdialenosti miesta rozhodcovského konania od bydliska žalobkyne.
8. Pri právnom posúdení predmetného sporu vychádzal súd z ustanovení zákona č. zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa.
Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, tento zákon upravuje práva spotrebiteľov a povinnosti výrobcov, predávajúcich, dovozcov a dodávateľov, pôsobnosť orgánov verejnej správy v oblasti ochrany spotrebiteľa, postavenie právnických osôb založených alebo zriadených na ochranu spotrebiteľa (ďalej len "združenie") a označovanie výrobkov cenami.
Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, každý spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách.
Podľa § 3 ods. 5 posledná veta zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom do 9.6.2013, osoba, ktorá na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, koho porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi je spôsobilé privodiť spotrebiteľovi ujmu.
Podľa § 3 ods. 5 posledná veta zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 10.6.2013, spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.
9. Vo vzťahu k vyššie citovanému ustanoveniu zák. č. 250/2007 Z.z., či už v pôvodnom alebo terajšom znení, možno uviesť, že ide o ustanovenie s tzv. relatívne neurčitou hypotézou, ktorá neustanovuje žiadne kritéria na vymedzenie toho, čo predstavuje primerané finančné zadosťučinenie a ako treba určiť jeho výšku. Zároveň treba uviesť, že novšie znenie zákona o ochrane spotrebiteľa dokonca ešte zmiernilo podmienky poskytnutia primeraného finančného zadosťučinenia, pretože toto sa v súčasnosti poskytuje aj bez toho, aby porušenie práva alebo povinnosti spotrebiteľa ustanovené zákonom o ochrane spotrebiteľa a osobitným predpisom, bolo spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi.
10. Základným zákonným predpokladom úspešného uplatnenia primeraného finančného zadosťučinenia v zmysle citovaného zákonného ustanovenia je teda porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa alebo podľa osobitných predpisov, ktorými sú predpisy na ochranu spotrebiteľa. Podľa názoru súdu uvedený nárok je teda daný, ak dodávateľ porušil osobitnú právnu úpravu predstavujúcu normy na ochranu spotrebiteľov, ktorými sú osobitná úprava spotrebiteľských zmlúv v § 52 až 54 Občianskeho zákonníka, zákona o spotrebiteľských úveroch, zákona o finančných službách na diaľku a pod.. Účelom týchto právnych noriem je zvýšená ochrana spotrebiteľa ako slabšieho účastníka zmluvného vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou a citované zákonné ustanovenie § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. má postihnúť nečestného dodávateľa, ktorý tieto osobitné právne normy nerešpektuje. Účelom poskytnutia zadosťučinenia je odčinenie útrap, keď sú voči spotrebiteľovi uplatňované nezákonné nároky alebo je vystavený bezprostrednej hrozbe nezákonných nárokov, je bezdôvodne sankcionovaný, znevýhodňovaný, diskriminovaný. Poskytnutie zadosťučinenia nie je sankcia za samotnú existenciu neprijateľnej zmluvnej podmienky, aj keď určitý odstrašujúci a preventívny účinok je v zadosťučinení obsiahnutý. Spotrebiteľ nie je povinný preukazovať ujmu, ktorá mu vznikla, pretože zákon o ochrane spotrebiteľa priznáva právo na finančné zadosťučinenie v prípade vzniku ujmy, ale už vtedy, keď mu ujma v nadväznosti na porušenie práv spotrebiteľa vzniknúť mohla. Teda už samotné vyvolanie stavu žalovaným, na základe ktorého by žalobcovi ako spotrebiteľovi ujma mohla vzniknúť, je jedným z predpokladov na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z.. Výška priznaného finančného zadosťučinenia závisí od úvahy súdu a nemožno ju objektívne preukázať. Uvedené neznamená svojvôľu pri rozhodovaní súdu o výške priznaného finančného zadosťučinenia, ale pri tomto súd zohľadňuje viaceré kritéria tak, ako je uvedené vyššie (intenzitu a časové obdobie trvania závadného konania dodávateľa, satisfakčnú a sankčnú funkciu zadosťučinenia a pod.).
11. V danej právnej veci mal súd jednoznačne za preukázané, že v konaní vedenom na tunajšom súde pod sp.zn. 14Cr/2/2017, si žalobkyňa úspešne uplatnila svoje právo ako spotrebiteľka, keď sa domáhala zrušenia rozhodcovského rozsudku z dôvodu nezohľadnenia premlčania a nepreskúmania existencie neprijateľných zmluvných podmienok, pričom súd jej návrhu vyhovel. Rozhodcovské rozhodnutie bolo vydané v rozpore so všeobecnými predpismi na ochranu práv spotrebiteľa, ako vyplynulo z konania vedeného na tunajšom súde pod sp.zn. 14Cr/2/2017. V predmetnom konaní súd tiež poukázal na to, že samotná úverová zmluva neobsahuje RPMN, čo má za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť poskytnutého úveru a teda rozhodcovský rozsudok zaviazla žalobkyňu na plnenie, ktoré je právnom nedovolené.
12. V súvislosti s výkladom samotného pojmu „úspešné uplatnenie práva“ zo strany spotrebiteľa, súd poukazuje na interpretačné pravidlo citované v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp.zn. 4 Obdo 45/2012 zo dňa 24.6.2013, podľa ktorého „pri nejednoznačnom výklade akejkoľvek problematiky týkajúcej sa ochrany spotrebiteľa, je potrebné uprednostniť vždy ten výklad, ktorý sleduje záujem spotrebiteľa“. Uplatnením práva však nemožno rozumieť iba podanie žaloby spotrebiteľom, ale takýmto konaním je aj účinná obrana spotrebiteľa v konaní začatom na podnet dodávateľa. Z uvedených dôvodov je preto nedôvodná a nelogická námietka žalovaného, že žalobkyňa si ako spotrebiteľ neuplatňovala v žiadnom súdnom konaní porušenie svojich práv.
13. Žalobkyni vznikla ujma v nemajetkovej sfére, keďže konanie žalovaného bolo spôsobilé privodiť jej ujmu vo sfére jeho rodinného, súkromného a spoločenského života. Žalobkyňa znášala stav právnej
neistoty, nakoľko proti žalobkyni bol vydaný rozhodcovský rozsudok, ktorým bola zaviazaná zaplatiť žalovanému sumu 1.167,10 € a ďalšie príslušenstvo. Žalobkyňa sa obávala o výšku dlhu a jeho neustále narastanie, keď si žalovaný voči nej uplatňoval nároky, na ktoré nemal nárok. Žalobkyňa bola nedôvodne vystavená psychickému vypätiu zo strany žalovaného aj tým, že samotná žalobkyňa musela na dosiahnutie stavu relatívnej právnej istoty iniciovať súdne konanie na ochranu svojich spotrebiteľských práv (konanie o zrušenie rozhodcovského rozsudku vedené na tunajšom súde pod sp.zn. 14Cr/2/2017). Súdne konanie, ktoré bolo v danej situácii jedinou možnosťou žalobkyne, je samo o sebe stresujúcim faktorom, odôvodňujúcim priznanie finančného zadosťučinenia.
14. Vychádzajúc z uvedeného porušenia práv žalobkyne ako spotrebiteľa zo strany žalovaného, intenzity zásahu do práv spotrebiteľa, výšky nedôvodne požadovanej sumy žalovaným, dĺžky trvania závadného stavu, nakoľko žalobkyni bol rozhodcovský rozsudok doručený 29.8.2017 a objektívnej spôsobilosti tohto konania vyvolať negatívne dôsledky v súkromnom a spoločenskom živote žalobkyne, považoval súd právny základ nároku na finančné zadosťučinenie za plne dôvodný a za primerané finančné zadosťučinenie súd považoval sumu 500,- €, na ktorej zaplatenie žalovaného zaviazal a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol. Priznané finančné zadosťučinenie je vyrovnaním ujmy žalobkyne, ktorá jej vznikla konaním žalovaného, je určitou satisfakciou za stav, ktorý musela v dôsledku konania žalovaného trpieť a zároveň je aj sankciou postihujúcu žalovaného, ktorý ako dodávateľ finančnej služby závadne konal.
15. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 2 CSP. Podľa tohto ustanovenia môže súd priznať náhradu trov konania v plnej výške aj v prípade, ak súd priznal nárok úspešnej strane, avšak nie v žiadanej výške (porovnaj I. ÚS 56/2017). Ide o prípady, ak výška nároku závisí od úvahy súdu, čo je prípad prejednávanej veci. Úvaha súdu sa teda týkala skutkových okolností, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie o výške priznaného plnenia, nie čo do základu uplatneného nároku. Aj v súčasnosti podľa § 255 ods. 2 CSP v spojení s čl. 3 a čl. 4 ods. 2 CSP sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta z výšky súdom priznaného plnenia. O výške trov bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnom skončení veci.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Prešov, písomne, v dvoch vyhotoveniach.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 C.s.p.) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Ak povinná strana dobrovoľne nesplní, čo jej ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnená strana môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov.