Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Sa/88/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudkyňou JUDr. Blankou Malichovou, v právnej veci žalobcu: A. D., nar. dňa XX.XX.XXXX, štátny príslušník K. arabskej republiky, bez cestovného dokladu, zastúpený Centrom právnej pomoci, kancelária Bratislava, Račianska 1523/71, 810 05 Bratislava proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Prezídium policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Trnava, Paulínska 13, 917 01 Trnava o správnej žalobe žalobcu vo veci zaistenia zo dňa 11.09.2020, podanej proti rozhodnutiu žalovaného č.p. PPZ-HCP-BA9-99-017/2020-AV zo dňa 14. augusta 2020, takto

rozhodol:

I. Žalobu z a m i e t a .

II. Žalobcovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.

odôvodnenie:

1. Včas podanou žalobou zo dňa 11.09.2020, procesne podriadenou ust. , , doručenou dňa 24.09.2020 ( ) Krajskému súdu v Bratislave, ako súdu vecne a miestne príslušnému na konanie, sa postupom podľa ust. (ďalej aj „“), žalobca domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného č.p. PPZ- HCP-BA9-99-017/2020-AV zo dňa 14.08.2020 a jeho bezodkladného prepustenia zo zaistenia. Svoje sťažnostné dôvody právne založil na porušení ust. , a o správnom konaní (ďalej len „“), a rozhodnutiu vytkol nepreskúmateľnosť pre jeho nedostatočné odôvodnenie z pohľadu účelnosti a efektivity jeho zaistenia, nesprávne právne posúdenie veci a nedostatočné zistenie skutkového stavu, vedúce k nesprávnym skutkovým zisteniam. 2. Namietol nenáležite a na individuálnom princípe neodôvodnenú dĺžku doby zaistenia, ako podstatnú vadu ovplyvňujúcu zákonnosť celého rozhodnutia, pretože doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia, o to väčšmi, ak žalovaný stanoví maximálnu dobu zaistenia. Poukázal na výrok napadnutého rozhodnutia odôvodneného tým, že lehota zaistenia je nevyhnutná na vykonanie všetkých dostupných úkonov smerujúcich k jeho vyhosteniu z územia SR, v ktorom sa žalovaný nezaoberal otázkou, či mu bol vydaný náhradný cestovný doklad, resp. v akom období mu môže byť Zastupiteľským úradom Tureckej republiky vydaný, z čoho vyvodil, že jeho vyhostiteľnosť nie je v najbližšom období reálna, čím sa žalovaný rovnako nezaoberal a nezaoberal sa ani tým, že Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR neodporúča vycestovať na územie Tureckej republiky. Žalovaný síce uviedol že, „Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR v súvislosti s aktuálnou bezpečnostnou situáciou odporúča zvážiť nevyhnutnosť cestovania do určitých oblastí Turecka. Uvedené sa však nevzťahuje na všetky oblasti Turecka... “ pričom neuviedol presné miesto, ktoré je podľa neho dostatočne bezpečné a kam bude administratívne vyhostený. Takéto zadržanie za účelom administratívneho vyhostenia na územie Tureckej republiky môže vážne ohroziť jeho život. S poukazom na rozsudok NS

SR sp. zn. zo dňa 22.05.2017 a sp. zn. zo dňa 02.09.2014 zdôraznil nutnosť aktuálnych správ o krajine, do ktorej má byť štátny príslušník tretej krajiny vrátený, čo vyplýva aj z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. -81 zo dňa 19.10.2010. Svoje zaistenie označil za nezákonné a v rozpore s ČI. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, pretože nie je predpoklad, že bude možné zrealizovať administratívne vyhostenie a naplniť účel zaistenia. Žalovaný napadnuté rozhodnutie založil iba na dôvodoch poukazujúcich na súlad príslušného rozhodnutia so zákonom o pobyte cudzincov, pričom absentuje odôvodnenie napadnutého rozhodnutia z pohľadu efektivity a účelnosti zaistenia, vzhľadom na existujúce prekážky vyhostenia. Napadnuté rozhodnutie je zároveň nepreskúmateľné pre absentujúcu správnu úvahu žalovaného ohľadom viacerých závažných skutkových okolností v predmetnej veci, ako to bolo uvedené vyššie. 3. Vo vyjadrení zo dňa 22.09.2020 žalovaný žiadal správnu žalobu zamietnuť a konštatoval, že žalobcu zaistil podľa ust. o pobyte cudzincov (ďalej aj „“), z dôvodu zabezpečenia prípravy alebo výkonu vyhostenia, titulom jeho nelegálneho vstupu na územie SR. Poznamenal, že sa zaoberal aj menej prísnymi donucovacími opatreniami, avšak žalobca nevedel preukázať žiadne finančné prostriedky a ani možnosť ubytovania. K namietanému riadne neodôvodnenému riziku úteku, poukázal na nevyhnutnosť byť správnemu orgánu k dispozícii za účelom možného výkonu všetkých úkonov, smerujúcich k reálnemu a fyzickému výkonu administratívneho vyhostenia a tým aj eliminácii rizika úteku a skrývania sa, ktoré vzhľadom k absencii cestovného dokladu, oprávneného pobytu na území SR a členských štátov, cieľu dostať sa do Nemeckej spolkovej republiky a existencii rozhodnutia o administratívnom vyhostení, ktoré vydal dňa 14.08.2020 pod č. p.: PPZ-HCP-BA9-99-013/2020-AV, s určením zákazu vstupu na územie SR a schengenského priestoru na dobu jedného roka, považoval za reálne. K námietke týkajúcej sa jeho návratu do Turecka, žalovaný uviedol, že vychádzal zo samotného vyjadrenia žalobcu, ktorý Turecko považuje za bezpečnú krajinu, v ktorej predtým žil a chce sa tam vrátiť. K bezpečnostnej situácii v Turecku si zaobstaral online podklady z Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR a doplnil, že žalobca tam môže vycestovať, nakoľko určitý čas tam pobýval, politická situácia je vo väčšej časti krajiny stabilná, v týchto oblastiach nie sú závažné vojnové konflikty alebo zaznamenané porušovanie ľudských práv a slobôd. Bezpečnostná situácia je zrovnateľná s Európou a Turecko ako tretiu krajinu, možno považovať za bezpečné, pretože spĺňa všetky podmienky stanovené v článku 38 tretieho oddielu smernice 2013/32/EÚ o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany, ktorou sa stanovujú spoločné procesné normy a záruky pre osoby, ktoré v členských štátoch EÚ žiadajú o medzinárodnú ochranu. Právnemu zástupcovi vytkol riadne nenaštudovanie spisového materiálu a mechanický prístup k písaniu žaloby, ktorú označil za neobjektívnu a nerešpektujúcu skutkový stav veci, čo paradoxne vytkol jemu. Poukázal na znenie ust. , podľa ktorého : „Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na šesť mesiacov,“ pričom doba zaistenia žalobcu bola po individuálnom zvážení vymedzená na dobu troch mesiacov a dodal, že uvedené v spojitosti s rozhodnutím o zaistení, náležite a dostatočne odôvodňuje dobu a potrebu zaistenia, k žalobcovi pristupoval individuálne a na základe aktuálneho konania o vyhostení, podľa čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, správnu žalobu označil za neobjektívnu a nerešpektujúcu skutkový stav veci.

4. Žalobca k vyjadreniu žalovaného vyjadrenie nepodal.

5. Napadnutým rozhodnutím zo dňa 14.08.2020, č.p. PPZ-HCP-BA9-99-017/2020-AV, žalovaný na účel administratívneho vyhostenia zaistil žalobcu na čas nevyhnutne potrebný, s dĺžkou doby zaistenia najviac do 14.11.2020. Rozhodnutie právne odôvodnil ust. a a v skutkových dôvodoch uviedol, že dňa 12.08.2020 bol žalobca nájdený v lesnom poraste medzi mestom Stupava a obcou Lozorno. Kontrolou oprávnenosti pobytu bolo zistené, že na území Slovenskej republiky ani členských štátov nemá udelený žiadny druh pobytu ani vízum. Dňa 13.08.2020 s ním bola spísaná zápisnica o podaní vyjadrenia pod č.p.: PPZ-HCP-BA9-99-009/2020-AV, v ktorej uviedol, že v roku 2013 odišiel zo Sýrie do Iraku, kde sa zdržiaval asi 6 rokov, odtiaľ sa cez Irán, Turecko, Grécko, Macedónsko, Srbsko, Maďarsko, Rakúsko dostal na Slovensko, kde ho chytili. Prevádzači boli rôzni, nevie kto to bol, jeho cieľovou krajinou bolo Nemecko. Myslel si že je už v Nemecku, až keď ich zadržali, sa dozvedel že je na Slovensku. Nemá žiadne peniaze, finančné prostriedky a ani ubytovanie si nevie zabezpečiť. Turecko označil za bezpečnú krajinu, do ktorej sa môže vrátiť, pretože v domovskej krajine sa obáva prenasledovania z dôvodu, že tam bol vojak a ušiel. Nežiadal o vyrozumenie veľvyslanectva, rodinných príslušníkov, o pomoc Centra právnej pomoci a ani o udelenie azylu na území SR.

6. K riziku úteku žalovaný s odkazom na znenie ust. Z.z uviedol, že riziko úteku a skrývania sa je u žalobcu reálne, keďže nemá na území Slovenskej republiky a členských štátov oprávnený pobyt, nie je držiteľom žiadneho cestovného dokladu a bolo mu vydané rozhodnutie o administratívnom vyhostení a v takýchto prípadoch je potrebné, aby bol správnemu orgánu k dispozícii za účelom vykonania všetkých úkonov smerujúcich k reálnemu, fyzickému výkonu administratívneho vyhostenia. Vychádzal zo zápisnice o podaní vyjadrenia spísanej dňa 13.08.2020, z ktorej vyplýva, že žalobca si bol vedomý svojho nelegálneho pobytu, pohybu bez cestovného dokladu a na odstránenie toho nevykonal žiadne opatrenia. Členské štáty musia pri posudzovaní existencie rizika úteku vychádzať z objektívnych kritérií stanovených vo vnútroštátnych predpisoch a často používanými sú napríklad chýbajúce doklady, absencia spolupráce pri určovaní totožnosti, predchádzajúce správanie (t.j. útek), nedostatok finančných prostriedkov (bod 1.6 odporúčania Komisie, ktorým sa ustanovuje spoločná „príručka o návrate", ktorú majú používať príslušné orgány členských štátov pri vykonávaní úloh spojených s návratom - C(2017) 6505 final). Uvedené sa týka aj žalobcu, ktorý nemá žiaden doklad totožnosti ani oprávnenia k pobytu, ktorý nevie nijako dôveryhodne preukázať a len jeho zaistením je možné zabezpečiť riadny výkon vyhostenia. 7. Žalovaný konštatoval, že dĺžku zaistenia určil v súlade s ust. , do 14.11.2020. Túto dobu považoval za nevyhnutnú a postačujúcu, aj s ohľadom na skutočnosť, že žalobca nie je držiteľom platného cestovného dokladu a ozrejmil, že dobu zaistenia, ktorá je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia možno skrátiť ale aj predĺžiť, pričom presne, konkrétne a taxatívne ju určiť nemožno, nakoľko závisí od viacerých faktorov, spojených so zabezpečením a vybavením všetkých náležitostí potrebných k fyzickej realizácii výkonu vyhostenia. Pred realizovaním výkonu vyhostenia je potrebné spracovať a zabezpečiť doklady za účelom vystavenia náhradného cestovného dokladu, komunikovať s príslušným veľvyslanectvom, čo tiež vyžaduje určitý čas. Následne je potrebné všetky zistené a zaslané podklady spracovať, preložiť a vyhodnotiť a v prípade, že nenastanú komplikácie alebo prekážky, je možné pristúpiť k samotnému výkonu a zrealizovaniu zabezpečenia úkonov k výkonu vyhostenia. Každý z úkonov vyžaduje čas a hlavne v prípadoch dožiadaní nie je možné postupy nijako urýchliť, resp. naliehať na autority dožiadanej krajiny za účelom samotnej realizácie fyzického výkonu vyhostenia. 8. Tiež poznamenal, že sa zaoberal aj tzv. alternatívami zaistenia v zmysle ust. , , , ktorých udelenie je oprávnením policajného útvaru na základe vlastných zistení a podkladov, bez povinnosti ich aplikácie za každých okolností. Zaistenie žalobcu nimi nenahradil s prihliadnutím na jeho osobu, pomery, mieru ohrozenia, minimálne zabezpečenie vlastnej starostlivosti. V rámci efektivity možnosti využitia opatrení, bral do úvahy aj možnosti zabezpečenia ubytovania, ako aj starostlivosti o jeho osobu po stránke sociálnej, integračnej, zdravotnej, ale aj po stránke finančných možností na území SR, ktorú žalobca nevedel na adekvátnu dobu preukázať, nakoľko predchádzajúcim pobytom a životom si nevytvoril a nemá dostatočné finančné prostriedky na pokrytie svojho ďalšieho pobytu na území SR, čo vyplýva z jeho súčasnej finančnej situácie, o ktorej sa vyjadril v zápisnici o podaní vyjadrenia spísanej dňa 13.08.2020. Existuje tu teda reálne riziko, že sa bude naďalej pohybovať v rozpore s rozhodnutím o administratívnom vyhostení a určení zákazu vstupu, ako aj riziko skrývania sa, pretože SR nie je jeho cieľovou krajinou, keďže nemá na jej území povolený pobyt, udelenú medzinárodnú ochranu, zabezpečené ubytovanie ani prístup k finančným prostriedkom. Konštatoval, že so žalobcom sa zaobchádza humánne a dôstojne a rešpektujú sa jeho základné práva v súlade s medzinárodným a vnútroštátnym právom a tiež sú dodržiavané zásady uznávané najmä Chartou základných práv Európskej únie (Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES). 9. Doplnil, že k zabezpečeniu hodnoverných podkladov k bezpečnostnej situácii v Turecku preveril aj online podklady z Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR a to z a nezistil prekážky administratívneho vyhostenia žalobcu, brániace jeho odsunu a bezpečnému návratu do tejto krajiny. Bezpečnostná situácia vo väčšej časti Turecka je stabilná, nie sú tam závažné vojnové konflikty alebo zaznamenané porušovanie ľudských práv a slobôd. Ministerstvo zahraničných vecí a európskych záležitostí SR v súvislosti s aktuálnou bezpečnostnou situáciou odporúča zvážiť nevyhnutnosť cestovania do určitých oblastí Turecka, čo sa však nevzťahuje na všetky oblasti a cestovanie do krajiny ako celku, striktne nezakázalo. Žalobca v Turecku pobýval určité obdobie a sám uviedol, že sa tam chce slobodne a dobrovoľne vrátiť, nie sú tam žiadne vojnové konflikty alebo zaznamenané porušovanie ľudských práv a slobôd, resp. nič také tam nezažil. 10. Žalovaný zdôraznil, že sa zaoberal aj otázkou rešpektovania súkromného a rodinného života žalobcu v zmysle v článku 8 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktoré plne rešpektoval a dospel k zisteniam, že žalobca na území SR nevedie rodinný ani súkromný život, ktorý by mohol tvoriť prekážku jeho vyhostenia. Bol poučený o možnosti bezodkladne vyrozumieť

zastupiteľský úrad krajiny, ktorej je štátnym občanom, blízku osobu alebo právneho zástupcu, bol mu poskytnutý formulár poučenia o možnosti požiadať o poskytnutie právnej pomoci a bol poučený aj o možnosti kontaktovať mimovládne organizácie ( ). Žalovaný konštatoval, že zaistenie žalobcu je aj v súlade s čl. 5 ods. 1 písm. f/ Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo dňa 16.12.20008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín (ďalej aj Smernica“) a v konaní o zaistení postupoval aj v zmysle Odporúčania Komisie ( (EÚ) 2017/432 zo dňa 07.03.2017, rešpektujúc základné práva a zásady uznané Chartou základných práv Európskej únie. 11. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd“) ako vecne a miestne príslušný ( a ) preskúmal vec postupom podľa druhého dielu štvrtej hlavy , v rozsahu a medziach dôvodov podanej žaloby a riadiac sa znením prvej vety ust. , do siedmich pracovných dní nariadil vo veci pojednávanie. Nakoľko po preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu žalovaného v rozsahu náležitostí a dôvodov podanej žaloby (ust. ), bez vypočutia žalobcu a jeho právneho zástupcu, ktorí sa z pojednávania písomne ospravedlnili a súhlasili s prejednaním veci v ich neprítomnosti, dospel k záveru, že správna žaloba, ktorú posudzoval neformálne a neviazane žalobnými bodmi (ust. ) nie je dôvodná, a podľa ust. ju zamietol.

12. Podľa , , , , správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi. Pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia. Správny súd môže zrušiť napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy aj vtedy, ak dospel k záveru, že od jeho vydania sa podstatne zmenili okolnosti veci. Ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe.

13. Podľa , , žalobca sa môže správnou žalobou domáhať zrušenia rozhodnutia o zaistení, o predĺžení zaistenia, o predĺžení lehoty zaistenia vydaného podľa osobitného predpisu alebo určenia takého rozhodnutia za nezákonné, ak bol žalobca zo zaistenia prepustený. Žalobca sa môže správnou žalobou domáhať prepustenia zo zaistenia vykonaného podľa osobitného predpisu. 14. Podľa , správna žaloba podľa musí byť podaná v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia o zaistení, rozhodnutia o predĺžení zaistenia alebo rozhodnutia o predĺžení lehoty zaistenia. 15. Podľa , ak správny súd po preskúmaní zistí, že správna žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 16. Podľa , policajný útvar zabezpečí výkon rozhodnutia o vyhostení vydaného členským štátom ( ďalej aj „vydávajúci štát“), ak štátny príslušník tretej krajiny porušil predpisy tohto štátu upravujúce vstup a pobyt štátnych príslušníkov tretej krajiny. 17. Podľa , policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia. 18. Podľa ods. 2 cit. ustanovenia, rizikom úteku štátneho príslušníka tretej krajiny sa rozumie stav, keď na základe dôvodnej obavy alebo priamej hrozby možno predpokladať, že štátny príslušník tretej krajiny ujde alebo sa bude skrývať, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, nemá udelený pobyt podľa tohto zákona alebo ak mu hrozí uloženie zákazu vstupu na viac ako tri roky.

19. Podľa ods. 3 cit. ustanovenia, podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho príslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie zaisteného štátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu nie je zaistením štátneho príslušníka tretej krajiny dotknuté.

20. Podľa ods. 4 cit. ustanovenia, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov. Ak možno predpokladať, že napriek vykonaným úkonom potrebným na výkon administratívneho vyhostenia alebo trestu vyhostenia štátneho príslušníka tretej krajiny sa tento výkon predĺži z dôvodu, že štátny príslušník tretej krajiny dostatočne nespolupracuje, alebo z dôvodu, že mu zastupiteľský úrad nevydal náhradný cestovný doklad v lehote podľa prvej vety, môže policajný útvar rozhodnúť, a to aj opakovane, o predĺžení lehoty zaistenia, pričom celková doba predĺženia lehoty

zaistenia nesmie presiahnuť 12 mesiacov. Lehotu zaistenia nemožno predĺžiť, ak ide o rodinu s deťmi alebo zraniteľnú osobu. Štátny príslušník tretej krajiny je zaistený dňom vydania rozhodnutia o zaistení. 21. Podľa a , policajný útvar, ktorý koná vo veci zaistenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo zložiť peňažnú záruku. 22. Podľa , policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.

23. Podľa zákona o pobyte cudzincov, zariadenie je povinné skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. 24. Podľa , správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. 25. Podľa , rozhodnutie musí byť v súlade so zákonom a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. 26. Podľa , v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 27. Ústavný súd SR vo svojom náleze č.k. -81 zo dňa 19.10.2010 vyslovil, že „zákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej prebieha vyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto pohľadu je potrebné vnímať aj nevyhnutnosť zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnuté tým spôsobom, ako je to pri väzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody. Slovenská právna úprava požiadavku nevyhnutnosti neupravuje, preto tento prvok nie je potrebné skúmať. To však neznamená, že zaistenie môže byť svojvoľné. Jeho limitom je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Priamo Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v texte článku 5 ods. 1 písm. f/ uvádza, že pozbaviť osobnú slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostení. Prebiehaním konania nemožno rozumieť len formálne začatie či priebeh takéhoto konania, ale aj reálnosť vyhostenia“. V náleze Ústavný súd SR poukázal na prípady rozhodované Nejvyšším správním soudem ČR, napr. na rozsudok č.k. -61 a rozsudok č.k. -66 a aj na viaceré rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva napr. vo veci Samie Ali v. Suisse a Agnissan v. Denmark, v ktorých sa venoval vzťahu medzi zaistením a jeho účelom.

28. Podľa článku 7 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo dňa 16.12.2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území, ak existuje riziko úteku alebo ak žiadosť o legálny pobyt bola zamietnutá ako zjavne neodôvodnená alebo podvodná, alebo ak dotknutá osoba predstavuje riziko pre verejný poriadok, verejnú alebo národnú bezpečnosť, členské štáty môžu upustiť od poskytnutia lehoty na dobrovoľný odchod alebo môžu poskytnúť lehotu kratšiu ako sedem dní.

29. Podľa článku 5 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd (ďalej aj „Dohovor“), každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane na základe postupu stanového zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu, alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní.

30. NS SR v rozsudku sp.zn. zo dňa 27.06.2017 vyjadril: „Kasačný súd v súvislosti so sťažovateľom uplatneným kasačným dôvodom uvedeným pod (t.j. nesprávne právne posúdenie veci /merita/) udáva, že s týmto zákonodarca spája právnu situáciu, kedy krajský súd na správne a zákonným spôsobom zistený skutkový stav ( ), bez vád zaťažujúcich jeho rozhodovanie (písmena a/ až f/), aplikuje právnu normu v merite veci bez možnosti opory v doterajšej ustálenej rozhodovacej praxi kasačného súdu. Vo vzťahu k uplatnenému dôvodu kasačnej sťažnosti, t.j. že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (kasačný dôvod podľa , ) musí kasačný súd s prihliadnutím na zásadu kontinuálneho výkonu štátnej moci (čl. 1 ods. 1 veta prvá ) zdôrazniť,

že doterajšia ustálená judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky chápe takto sformulovaný sťažnostný dôvod (viď aj bod č. 13) zakotvený v vo vzťahu k meritu prejednávanej veci, t.j. na prvom mieste ako nesprávnu aplikáciu právnej normy (hypotéza ako právny skutkový stav a dispozícia) na riadne zistený faktický skutkový stav vyplývajúci z merita veci, na druhom mieste ako nesprávny výber ustanovenia a v neposlednom rade ako nesprávny výber právneho predpisu. “

31. Z uvedeného je zrejmé, že predpokladom právnej situácie nesprávneho právneho posúdenia veci je správne a zákonne zistený skutkový stav, k čomu správny súd ozrejmuje, že rozhodnutie správneho orgánu nemôže trpieť vadou nedostatočne zisteného skutkového stavu a súčasne vadou nesprávneho právneho posúdenia veci. Teda, ak tvrdí právny zástupca žalobcu, že zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na riadne posúdenie veci, potom jeho námietka nesprávneho právneho posúdenia veci je a priori nedôvodná. 32. Základnou zásadou správneho konania je zásada materiálnej pravdy, na základe ktorej rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Z obsahu predmetnej zásady vyplýva, že správny orgán (platí to aj pre odvolací orgán) je povinný vykonávať dokazovanie tak, aby boli náležite objasnené všetky rozhodujúce okolnosti, dôležité pre posúdenie veci (úplnosť zistenia). Správny orgán musí zabezpečiť, aby skutkové zistenia, ktoré vyplývajú z vykonaného dokazovania, čo najviac zodpovedali skutočnosti (presnosť zistenia). Zásada tzv. materiálnej pravdy má v konaní o zaistení svoje špecifiká, spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal či vyvrátil pravdivosť žiadateľových tvrdení, a to buď úplne nevyvrátiteľne, zistením presných okolností viažucich sa na tvrdenia zaisteného alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné pochybnosti o správnosti úsudku správneho orgánu.

33. Správny súd riadiac sa kritériami aplikačnej praxe, z ktorej vyplýva, že akékoľvek zaistenie cudzinca musí trvať čo najkratšiu dobu, a to iba dovtedy, pokiaľ sú s náležitou starostlivosťou účinené úkony smerujúce k vyhosteniu (vráteniu) konštatuje, že žalobca bol zaistený na čas do 14.11.2020. Inštitút zaistenia cudzinca je v zmysle čl. 8 ods. 2 Charty základných práv a slobôd zákonným titulom pre obmedzenie osobnej slobody jednotlivca, ktorá je ako základné ľudské právo zaručená čl. 8 ods. 1 Charty, pričom jeho presnú dobu nie je možné predbežne presne určiť, nakoľko závisí od množstva podstatných faktorov, medzi ktoré okrem iného patrí zdravotný stav cudzinca, jeho spolupráca, ako aj komunikácia medzi štátnymi orgánmi Slovenskej republiky a ostatnými štátmi, ktorých sa nútený návrat cudzinca týka, tiež vybavenie všetkých potrebných náležitostí potrebných na riadne dodržanie postupu upraveného medzinárodnými dohodami, ktorými sú dotknuté krajiny signatármi. Dobu zaistenia žalovaný určil v súlade s ust. na tri mesiace, teda nie na tvrdenú maximálnu dobu zaistenia, ktorou v žalobných námietkach argumentoval žalobca, zaistenie precizoval profilom jeho osoby a nepovoleným pohybom po území SR a členských štátov bez dokladu totožnosti, explicitne konštatoval nutnosť spracovania a zabezpečenia dokladov za účelom samotnej realizácie fyzického výkonu vyhostenia, tiež s konzumáciou určitého času, potrebu spracovania, preloženia a vyhodnotenia všetkých zistených a zaslaných podkladov a až v prípade bezproblémového priebehu tejto administrácie, možnosť pristúpenia k samotnému výkonu a zrealizovaniu vyhostenia. V tomto smere súd prisviedča žalovanému, že každý z úkonov systemizovaných za účelom samotnej realizácie fyzického výkonu vyhostenia vyžaduje čas, ktorý najmä v prípadoch dožiadaní smerujúcich k zodpovedným orgánom iného štátu, nie je možné urýchliť ani skrátiť, napr. naliehaním na autority dožiadanej krajiny. Správny súd zastáva názor, že zaistenie žalobcu nie je účelové ani nedôvodné a vyžadovanie doslovnej špecifikácie vykonania jednotlivých úkonov, vzhľadom k ich množstvu a nepredvídateľnosti, s ohľadom na celkový profil žalobcu, sa javí ako prílišný formalizmus a programovosť. V tomto prípade určená doba troch mesiacov je preukázateľne nevyhnutná a súčasne postačujúca na vyvíjanie činností smerujúcich k naplneniu výkonu administratívneho vyhostenia bez prekážok, na územie Turecka, teda krajiny samotným žalobcom označenej ako bezpečnej, pričom súd poznamenáva, že námietky žalobcu by boli opodstatnenými, keby správny orgán prekročil hranicu zákonom stanovenej šesťmesačnej lehoty. Správny súd konštatuje, že lehota zaistenia bola žalovaným určená vo výrokovej časti napadnutého rozhodnutia v súlade s ustanovením veta prvá zákona o pobyte cudzincov na čas nevyhnutne potrebný, najdlhšie do 14.11.2020 (3 mesiace), a to do doby zrealizovania výkonu administratívneho vyhostenia a žalovaný ju dostatočne a zrozumiteľne aj odôvodnil.

34. V tomto kontexte je potom nedôvodná aj námietka žalobcu o nemožnosti jeho vyhostenia v krátkom čase pre neuvedenie obdobia vydania jeho náhradného pasu zastupiteľským úradom Tureckej republiky a rovnako nedôvodná je aj námietka o povinnosti správneho orgánu, zaobstarať si dostatok informácií krajine, do ktorej má byť cudzinec vyhostený, podložená odkazom na rozsudky NS SR sp.zn. zo dňa 22.05.2017, sp.zn. zo dňa 02.09.2014, sp.zn. , sp.zn. zo dňa 17.10.2016 a nález Ústavného súdu SR sp. zn. -81 zo dňa 19.10.2010, z ktorého vyplýva, že limitom zaistenia je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľhosť cudzinca, pričom konanie o vyhostení musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Priamo dohovor v texte čl. 5 ods. 1 písm. f/ uvádza, že pozbaviť osobnú slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie. Prebiehaním konania nemožno rozumieť len formálne začatie či priebeh takého konania, ale aj reálnosť vyhostenia. Ako je ďalej v náleze uvedené, vzťahom medzi zaistením a jeho účelom sa viackrát zaoberal aj ESĽP napr. vo veci Samie Ali v. Suisse, Agnissan v. Denmark.. Obmedzenie osobnej slobody je viazané na účel zaistenia. Medzi zaistením a jeho účelom je úzka súvislosť. I keď definitívny záver týkajúci sa vyhostenia padne v inom konaní, súd nemôže ani pri rozhodovaní o zaistení ignorovať zjavné fakty, ktoré bránia vyhosteniu. Pri osobnej slobode je veľmi bezprostredne, priam na nerozlíšenie previazaný hmotnoprávny a procesnoprávny komponent. Nie je náhoda, že práve ochrana osobnej slobody je tak podrobne upravená v ústave a dohovore. 35. Podľa ods. 1 článku 38 III. oddielu Smernice EURÓPSKEHO PARLAMENTU A RADY 2013/32/EU z 26. júna 2013 o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany (prepracované znenie) sa krajina považuje za bezpečnú tretiu krajinu vtedy, ak pre konkrétneho žiadateľa ako celok spĺňa tieto kritériá: a/ nebude ohrozený jeho život ani sloboda z dôvodu rasy, náboženstva, národnosti, príslušnosti k určitej sociálnej skupine alebo zostávania politického názoru; b/ neexistuje žiadne riziko vážneho bezprávia, ako sa vymedzuje v smernici 22011/95/EÚ; c/ rešpektuje sa zásada zákazu vyhostenia alebo vrátenia podľa Ženevského dohovoru; d/ rešpektuje sa zákaz odsunu, ktorý by bol v rozpore so zákazom mučenia a krutého, neľudského alebo ponižujúceho zaobchádzania, ako je uvedené v medzinárodnom práve; e/ existuje možnosť žiadať o postavenie utečenca a v prípade jeho priznania požívať ochranu podľa Ženevského dohovoru. 36. V uvedenej súvislosti správny súd konštatuje, že nepostrehol žiadne skutočnosti brániace vyhosteniu žalobcu, naopak z obsahu administratívneho spisu, postupu žalovaného ako aj zo samotného rozhodnutia je zrejmé, že si z online podkladov Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR zaobstaral podklady k bezpečnostnej situácii v Turecku, ktoré dňa 13.08.2020 ako bezpečnú krajinu označil sám žalobca v zápisnici č.p.: PPZ-HCP-BA9-99-009/2020-AV, do ktorej na otázku: „viete uviesť nejakú bezpečnú krajinu kam by ste sa mohli vrátiť?“ uviedol: „áno viem, Turecko.“ 37. Aj Výbor pre ľudské práva konštatoval, že fakt, že osoba vstúpila na územie ilegálne, môže ukazovať na potrebu viesť vyšetrovanie a môžu tu byť ďalšie okolnosti dotyčnej osoby, ako napr. pravdepodobnosť úteku alebo nedostatok spolupráce, ktoré môžu jej zaistenie na určitú dobu ospravedlniť. Teda samotná skutočnosť, že cudzinec nemá povolenie k vstupu na územie schengenského priestoru, predstavuje dostatočné zdôvodnenie pre počiatočné zbavenie slobody a zaistenie takej osoby na určitú dobu, ktorá je nevyhnutná. Aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojich rozhodnutiach opakovane poukázal aj na čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, ktorý má v zmysle prednosť pred jej zákonmi a podľa ktorého možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu stanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. Ak má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom, musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich, nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca. 38. Zo samotnej podstaty preskúmavacieho súdneho konania vyplýva, že administratívny spis je obrazom a výsledkom správneho konania, pretože dokladá priebeh a skutkový stav, ktorý tu bol v čase rozhodovania správneho orgánu. Zásadne pritom platí, že skutkové dôvody, o ktoré sa opiera správne rozhodnutie, musia byť podložené obsahom administratívneho spisu. V preskúmavanej veci možno uzavrieť, že závery správneho orgánu plne korešpondujú s obsahom administratívneho spisu a súd konštatuje, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo je v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd ako aj Správnym poriadkom. Žalovaný pred jeho vydaním riadne zistil skutkový stav veci v súlade s ust. Správneho poriadku, odôvodnenie rozhodnutia je dostatočne zrozumiteľné, obsahujúce všetky zákonom požadované náležitosti podľa Správneho poriadku, ako aj skutočnosti, ktoré boli podkladom pre vydanie rozhodnutia a je z neho zrejmé, akými úvahami bol žalovaný vedený pri hodnotení dôkazov

a ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a preto súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú podľa zamietol. 39. O trovách konania žalobcu rozhodol v zmysle ust. s poukazom na výsledok konania, keď žalobca úspech v konaní nemal ani čiastočný. 40. Žalobcu, pre jeho zákonné oslobodenie od súdnych poplatkov ( a ), na ich úhradu nezaviazal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať kasačnú sťažnosť v lehote sedem dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu oprávnenému subjektu, a to na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal ( a ). Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť ( ). Rozsudok krajského súdu o správnej žalobe vo veciach zaistenia nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty siedmich dní od doručenia rozsudku alebo podaním kasačnej sťažnosti v tej istej lehote proti tomuto rozsudku ( ). Kasačná sťažnosť má odkladný účinok, ak bola podaná proti rozhodnutiu krajského súdu vo veci samej vydanému v konaní o správnej žalobe vo veciach zaistenia a administratívneho vyhostenia ( ). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva a návrh výroku rozhodnutia. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti ( ).

V konaní o kasačnej sťažnosti musí byť sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ v zmysle zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (písm. a/); ide o konania o správnej žalobe podľa a alebo žalovaným je Centrum právnej pomoci.