Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_2Sa-22-2020.pdf
PDF · 128.94 KB
Case nature
Area
Subarea
2Sa/22/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach, sudcom JUDr. Marekom Kotorom, v právnej veci žalobkyne: K. K. G. O.-X., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť X. W., cestovný doklad č. O., toho času miesto pobytu Ú. N.H. U. N. P., D. XX, I., zastúpená Centrum právnej pomoci, Kancelária Košice, Murgašova 3, Košice, proti žalovanému: Mobilná jednotka Policajného zboru Prešov, Ľubochnianska 2, 080 06 Prešov, o správnej žalobe vo veci zaistenia zo dňa 21.09.2020, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP- PO5-77-012/2020-AV zo dňa 09.09.2020, takto
rozhodol:
I./ Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Mobilná jednotka Policajného zboru Prešov, Ľubochnianska 2, 080 06 Prešov, č. PPZ-HCP-PO5-77-012/2020-AV zo dňa 09.09.2020, týkajúce sa žalobkyne: K. K. G. O.-X., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť X. W., cestovný doklad č. O..
II./ N a r i a ď u j e žalovanému, aby žalobkyňa: K. K. G. O.-X., nar. XX.XX.XXXX, bola bezodkladne prepustená zo zaistenia.
III./ Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobkyňa sa správnou žalobou zo dňa 21.09.2020 domáhala zrušenia rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-PO5-77-012/2020-AV zo dňa 09.09.2020, ktorým žalovaný podľa zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej „zákon o pobyte cudzincov“, resp. „ZoPC“) preskúmavaným rozhodnutím podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC rozhodol o zaistení žalobkyne na čas nevyhnutne potrebný, najviac do 09.11.2020 na účel výkonu administratívneho vyhostenia.
2. S napadnutým rozhodnutím žalovaného žalobkyňa nesúhlasila v celom jeho rozsahu z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci a na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.
3. Poukazovala nato, že bola administratívne vyhostená z územia Slovenskej republiky (ďalej „SR“) na územie Gréckej republiky na základe rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-P05-77-009/2020-AV zo dňa 09.09.2020 a za týmto účelom sa nachádza v zaistení na základe napadnutého rozhodnutia žalovaného. V napadnutom rozhodnutí o zaistení však žalovaný nezaujal vôbec žiadnu právnu úvahu k tej skutočnosti, a to, že Grécka republika odmietla žiadosť slovenských orgánov o prijatie žalobkyne na svoje územie už v tzv. dublinskom konaní, ktoré bolo voči žalobkyni vedené a ktoré bolo pre neochotu Grécka akceptovať žalobkyňu na svojom území zastavené rozhodnutím Dublinského strediska migračného úradu ministerstva vnútra. Táto skutočnosť je potvrdená v rozhodnutí o administratívnom vyhostení žalobkyne. Táto skutočnosť jednoznačne preukazuje neúčelnosť zaistenia žalobkyne na základe napadnutého rozhodnutia za účelom jej vyhostenia do Grécka, ktoré už slovenským orgánom
jasne uviedlo, že žalobkyňu na svoje územie neprijme, a to napriek skutočnosti, že bola evidovaným žiadateľom o azyl na jeho území a mohla sa tam zdržiavať minimálne po dobu azylového konania.
4. Nie je teda zrejmé, na základe akých skutočností a dôkazov prijal žalovaný záver o účelnosti ďalšieho držania žalobkyne v zaistení, hoci formálne pod iným účelom zaistenia, keď mu bola známa neochota gréckych orgánov prijať žalobkyňu na svoje územie. Postupom žalovaného došlo k hrubému porušeniu čl. 5 ods. 1 písm. f) Európskeho dohovoru, ktorý sa žalovaný navyše snaží obísť formálnou zmenou účelu zaistenia žalobkyne, keďže si je vedomý reálnej nevyhostiteľnosti X.É. občana, ktorého vyslovene odmietol prijať aj iný členský štát. V krajine pôvodu žalobkyne v X. prebieha ozbrojený vojenský konflikt a Grécko odmietlo prijať žalobkyňu na svoje územie. Podmienky v oboch týchto krajinách sú pre utečencov navyše nezlučiteľné s čl. 3 Dohovoru, pričom situácia ohľadom vážnych nedostatkov gréckeho azylového systému bola predmetom viacerých súdnych sporov pred súdnymi orgánmi EÚ alebo Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. M. S. S. proti Belgicku a Grécku (sťažnosť č. 30696/09, rozhodnutie z 21.01.2011, a iné). Rovnako ani žiadna iná tretia krajina neprijme žalobkyňu na svoje územie, nakoľko na to neexistuje žiaden právny dôvod a zákonný podklad. V inom členskom štáte žalobkyňa o azyl nepožiadala. Poukazovala na ustálenú rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov, kasačného súdu, ako aj Ústavného súdu SR z ktorej vyplýva, že medzi zaistením a účelom zaistenia, t. j. medzi konaním o zaistení a konaním o odsune, je vzájomná súvislosť a v žiadnom prípade sa nejedná o oddelené konania (napr. NS SR sp. zn. 1Sza/8/2015).
5. Vzhľadom na uvedené považovala žalobkyňa jej zaistenie za nezákonné a v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, pretože nie je predpoklad, že bude možné zrealizovať administratívne vyhostenie a naplniť účel zaistenia. Žalovaný napadnuté rozhodnutie zakladá iba na dôvodoch poukazujúcich na súlad príslušného rozhodnutia so zákonom o pobyte cudzincov, pričom absentuje odôvodnenie napadnutého rozhodnutia z pohľadu efektivity a účelnosti zaistenia žalobkyne vzhľadom na existujúce prekážky vyhostenia a potvrdenú neochotu Grécka prijať ju na svoje územie. Rovnako nie je možné akceptovať ako dôvody pre držanie cudzinca v zaistení skutočnosť, že žalobkyňa nemá žiadne zdroje obživy, či ubytovanie, ako to zdôraznil aj Súdny dvor EU v rozsudku vo veci Kadzoev C-357/09.
6. Žalovaný okrem uvedeného v konaní nedostatočne zistil skutkový stav veci najmä tým, že v rozhodnutí absentuje jeho vyjadrenie a úvaha k prípustnosti vrátenia žalobkyne na územie Grécka s ohľadom na potrebu dodržiavania čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Žalovaný nevykonal žiadne dokazovanie o humanitárnej situácii utečencov v Grécku napriek tomu, že alarmujúci stav je slovenským štátnym orgánom a širokej verejnosti známy z každodenného spravodajstva a preto nebolo možné dospieť k jednoznačnému a presvedčivému záveru o neexistencii rizika utrpenia vážnej ujmy žalobkyni. V súvislosti so skúmaním a vyhodnocovaním existencie prekážok vyhostenia v prejednávanej veci bolo zisťovanie skutkového stavu žalovaným obzvlášť nedostatočné.
7. Zistené prekážky vyhostenia alebo nerealizovateľnosť vyhostenia cudzinca môžu zakladať právny dôvod buď pre odloženie výkonu rozhodnutia o vyhostení v zmysle § 84 ods. 5 písm. a) zákona o pobyte cudzincov alebo udelenie povolenia na zotrvanie na území Slovenskej republiky v zmysle § 61a zákona o pobyte cudzincov a teda majú za následok nemožnosť zaistenia cudzinca. Situáciu žalobkyne bolo možné vyriešiť využitím týchto zákonných inštitútov.
8. Žalobkyňa rovnako namietala, že rozhodnutie žalovaného trpí taktiež vadou nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia, v časti stanovenej dĺžky doby zaistenia. Dodala, že žalovaný uviedol, že pri stanovení dĺžky doby zaistenia vychádzal zo skutočnosti, že vo veci žalobkyne bude potrebné overiť totožnosť žalobkyne, komunikovať so zastupiteľským orgánom za účelom vystavenia náhradného cestovného dokladu žalobkyni a napokon pristúpi k samotnej realizácii vyhostenia. Ani pri stanovení dĺžky doby zaistenia sa však žalovaný nezaoberal najdôležitejšou skutočnosťou, a to že slovenské aj grécke orgány už ustálili totožnosť žalobkyne pomocou odtlačkov prstov v systéme EURODAC, komunikovali vzájomne ohľadom jej prijatia a napriek tomu grécke orgány odmietli prijať žalobkyňu na svoje územie, hoci tam má ako žiadateľka o azyl právo zdržiavať sa po dobu azylového konania. Žalobkyni preto nie je zrejmá úvaha žalovaného, v čom vidí efektivitu jej opätovného zaistenia, hoci formálne subsumovaného pod iné zákonné ustanovenie účelu zaistenia. Žalobkyni nie je vôbec zrejmé, na základe akých dôkazov dospel žalovaný k stanoveniu práve tejto dĺžky doby zaistenia žalobkyne. Vzhľadom k tomu, že v prejednávanej veci existujú právne aj faktické prekážky vyhostenia žalobkyne,
mala za to, že ani jej zaistenie nebolo prípustné, nakoľko zaistenie „nevyhostiteľných" cudzincov je pre svoju neefektívnosť a neúčelnosť vždy v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru. Žalovaný vec nesprávne právne posúdil.
9. Žalovaný rozhodnutím o zaistení č. PPZ-HCP-PO5-77-012/2020-AV zo dňa 09.09.2020 zaistil žalobkyňu podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC na účel výkonu administratívneho vyhostenia. Podľa § 88 ods. 4 ZoPC stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac na dva mesiace do 09.11.2020 a umiestnil ju v Ú. N. U. N.W. P. I.. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že účastník konania bol administratívne vyhostený z územia SR na územie Gréckej republiky podľa § 77 ods. 1 ZoPC rozhodnutím o administratívnom vyhostení správneho orgánu č. PPZ-HCP-PO5-77-009 /2020-AV zo dňa 09.09.2020 podľa § 82 ods. 1 písm. b) ZoPC z dôvodu, že má neoprávnený pobyt na území SR.
10. Ohľadne stanovenia dĺžky doby zaistenia uviedol, že zaistil účastníka konania na dva mesiace, t.j. do 09.11.2020. Na základe zdokumentovaných skutočností, nachádzajúcich sa v spise, správny orgán konštatoval, že doba zaistenia dva mesiace je nevyhnutný čas v súlade s § 88 ods. 4 ZoPC. Uvedená doba je nevyhnutná, počas ktorej zariadenie vykoná všetky dostupné úkony smerujúce k vyhosteniu účastníka konania z územia SR. Predpokladanými úkonmi nutnými na reálne vykonanie administratívneho vyhostenia je potvrdenie totožnosti účastníka konania, komunikácia so zastupiteľským úradom štátu, ktorého je účastník konania štátnym príslušníkom a samotná realizácia administratívneho vyhostenia. Dodal, že doba zaistenia sa môže skrátiť, pričom presná doba zaistenia sa nedá konkrétne určiť, nakoľko závisí od viacerých neovplyvniteľných faktorov. Dĺžka doby zaistenia sa bude odvíjať od dĺžky vybavenia potrebných náležitostí k reálnemu fyzickému vyhosteniu účastníka konania do Gréckej republiky. Počas doby zaistenia bude správny orgán postupovať v zmysle § 90 ods. 1 písm. d) ZoPC, teda bude skúmať po celý čas zaistenia účastníka konania, či trvá účel zaistenia.
11. Žalovaný vo svojom vyjadrení k správnej žalobe zo dňa 29.09.2020 uviedol, že žiada správnu žalobu zamietnuť. Uviedol, že táto bola zadržaná v D. R. C. dňa XX.XX.XXXX v skupine ďalších XX osôb, štátnych príslušníkov I.W. O. W., ktoré sa nachádzali v dodávkovom motorovom vozidle. Nemala pri sebe žiadne doklady, ktorými by mohla preukázať svoju totožnosť. Následne bola predvedená pred žalovaného, kde lustráciami v Informačných systémoch Ministerstva vnútra Slovenskej republiky bolo zistené, že žalobkyňa má pozitívny hit v systéme EURODAC, podľa ktorého je žiadateľkou o azyl na území iného členského štátu, konkrétne v Gréckej republike. Z uvedeného dôvodu túto skutočnosť žalovaný oznámil Dublinskému stredisku Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej „Dublinské stredisko“), ktoré je príslušné na začatie konania vo veci prevozu žalobkyne na územie iného členského štátu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EU) č. 604/2013 z 26.06.2013 (ďalej „Dublinské nariadenie“). Na základe tejto skutočnosti začalo Dublinské stredisko konanie o návrat žalobkyne pod číslom MU-DS-167/2020-DŽ. V rámci skúmania trvania účelu zaistenia správny orgán zistil, že Grécka republika neakceptovala žiadosť o prevzatie naspäť žalobkyne v rámci Dublinského nariadenia. Nakoľko zanikol účel zaistenia, bola žalobkyňa dňa 09.09.2020 na základe „Príkazu na prepustenie štátneho príslušníka tretej krajiny zo zaistenia“ prepustená z Ú. I.. Toho istého dňa bola kontrolovaná hliadkou žalovaného a z dôvodu, že nemala pri sebe potrebné doklady oprávňujúce ju na pobyt na území Slovenskej republiky, bola predvedená pred žalovaného.
12. Mal za to, že zaistenie žalobkyne za účelom jej vyhostenia je efektívne a spĺňa svoj účel najmä s odkazom na názor vyplývajúci z judikatúry. Žalovaný na tomto mieste považoval za dôležité zdôrazniť, že Európsky súd pre ľudské práva opakovane vyložil náležitosti rozhodnutia o zbavení osobnej slobody podľa článku 5 ESĽP. Zaistenie môže byť uložené iba na základe zákona a spôsobom ustanoveným zákonom. To je základná záruka proti nezákonnosti zaistenia, ktorá odráža všeobecné zásady právnej istoty. Tento princíp vyžaduje, aby zaistenie bolo uložené v súlade s národným právom a postupmi a zároveň aby tieto právne predpisy spĺňali isté kvalitatívne požiadavky tak, aby dokázali ochrániť jedinca pred svojvôľou rozhodujúcich orgánov. Predpis musí byť verejne dostupný, dostatočne jasný a určitý, aby osoba, ktorej je určené rozhodnutie o zaistení, mohla predvídať jeho dôsledky. Ďalej musí obsahovať presnú procedúru zaistenia a rozmedzie doby jeho trvania (Rozsudok ESĽP zo dňa 27.11.2008 odst. 73, Rashed vs. Česká republika, č.j. 298/07).
13. Uviedol, že žalobkyňa sa nechce vrátiť do domovskej krajiny, ani do krajiny kde požiadali o medzinárodnú ochranu, ale pokračovať do svojej cieľovej krajiny. Je predpoklad, že sa bude vyhýbať štátnym orgánom, aby nemohlo dôjsť k jej vyhosteniu a bude sa ukrývať. Na území Slovenskej republiky
nemá zabezpečené ubytovanie, nemá žiadnych príbuzných a ani žiadnu blízku osobu. K uvedenému je potrebné dodať, že z doterajšieho konania žalobkyne, a to násobné porušovanie platných právnych noriem týkajúcich sa prekračovania hraníc štátov a vstupu na ich územie za účelom splnenia osobného cieľa, a to dostať sa do cieľovej krajiny, t. j. Nemecka a teda súhrnné porušovanie práva, je možné predpokladať, že v záujme dosiahnutia osobných cieľov budú pokračovať vo svojom konaní. Snahou žalobkyne nie je dostať sa do pre nej bezpečnej krajiny, ale predovšetkým do jej cieľovej krajiny, čomu nasvedčuje aj skutočnosť, že požiadala o medzinárodnú ochranu na území Gréckej republiky a napriek podanej žiadosti nezotrvala na území Gréckej republiky kým sa o jej žiadosti rozhodne, ale pokračovala v snahe dosiahnuť svoj osobný cieľ. Dodal, že bezpečnostný záujem Slovenskej republiky a zároveň aj bezpečnostný záujem Európskej únie je záujmom verejným, ktorý je nadradený súkromnému záujmu žalobkyne, konkrétne dosiahnutiu osobného cieľa dostať sa do Nemecka pomocou nelegálneho prekračovania hraníc a teda porušovaním práva. Žalovaný pri rozhodovaní prihliadal aj na verejný záujem, ktorý predstavuje všeobecné dobro spoločnosti a ktorý má prednosť pred súkromným záujmom jednotlivca. Počas umiestnenia žalobkyne v Ú. I. bolo zistené, že má u seba v úschove cestovný doklad, ktorý neodovzdala pri jej zaistení a ktorý bol nájdený prehliadkou jej osobných vecí. Uvedený cestovný doklad X. W. Č.. O. s platnosťou od XX.XX.XXXX A. XX.XX.XXXX vystavený na meno: K. K. G. O.- X., dátum narodenia XX.XX.XXXX. Žalobkyňa už pri jej zadržaní dňa XX.XX.XXXX neuviedla o sebe pravdivé údaje a úmyselné zavádzala žalovaného pri zisťovaní jej totožnosti, kedy uviedla, že je štátnou príslušníčkou I. O. W. a jej meno je R. O. S., nar. XX.XX.XXXX.
14. Z daných dôvodov preto nemohol v zmysle § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov namiesto zaistenia žalobkyne uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo povinnosť zložiť peňažnú záruku ako alternatívu menej závažného prostriedku zaistenia, pretože po dôkladnom vyhodnotení žalobkyne a z uvedených vyjadrení žalobkyne je nepochybné, že žalovaný nemohol konať v zmysle § 89 ods. 1 písm. a) a b) zákona o pobyte cudzincov, nakoľko dospel k záveru, že žalobkyni nemôže uložiť povinnosť v zmysle vyššie citovaného paragrafu, nakoľko táto by svoju povinnosť uloženú žalovaným nevedela reálne splniť, resp. vykonať. Účelnosť zaistenia je jednoznačná vzhľadom na situáciu, v ktorej sa žalobkyňa nachádza. V Ú. I. má žalobkyňa zabezpečenú zdravotnú starostlivosť, ako aj naplnenie životných potrieb na primeranej úrovni, pričom je obmedzená jej protiprávna činnosť.
15. Taktiež nijakým spôsobom nekonkretizovala a neodôvodnila tvrdenia o existencii informácií o nedôstojných a neľudských podmienkach v gréckych zariadeniach pre žiadateľov o azyl a migrantov, obmedzila sa iba na poukázanie verejne dostupných informácií. Požiadala o udelenie medzinárodnej ochrany v Gréckej republike a z toho dôvodu je Grécka republika príslušná v konaní o udelenie azylu aj keby požiadala o udelenie medzinárodnej ochrany aj na území Slovenskej republiky, čo neurobila. Grécka republika neprijala žalobkyňu v rámci odsunu v zmysle Dublinského nariadenia, ale nekonkretizovala dôvod neprijatia. Žalobkyňa je evidovaná ako žiadateľ o azyl v Gréckej republike a jej pobyt je na území Gréckej republiky oprávnený. Z uvedeného dôvodu žalovaný v zmysle § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov určil Grécku republiku ako krajinu, do ktorej má byť vyhostená.
16. Dodal, že postupoval aj v súlade s citovaným článkom Dublinského nariadenia, aj v prípade, že by bola žalobkyňa osobou podľa článku 18 ods. 1 písm. d) uvedeného nariadenia, t.j. Grécka republika by zamietla žiadosť o medzinárodnú ochranu žalobkyne, je možné zabezpečiť jej odsun v súlade s Návratovou smernicou. Grécka republika neukončila konanie o udelenie azylu žalobkyne, preto je aj naďalej príslušná v tomto konaní a z uvedeného žalovaný nesúhlasí s vyjadrením právneho zástupcu žalobkyne, že sa len formálne snažil zmeniť dôvod zaistenia. Rovnako na stránke Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky, podľa informácií zo zastupiteľského úradu Slovenskej republiky v Aténach je uvedené, že všeobecná úroveň bezpečnosti v Grécku zodpovedá štandardom bezpečnosti členského štátu Európskej únie. Teda žalovaný vykonal úkony smerujúce k príprave administratívneho vyhostenia žalobkyne a v súčasnosti nie sú známe žiadne prekážky, pre ktoré by bolo možné považovať zaistenie žalobkyne za neúčelné.
17. Pri vydaní rozhodnutia o zaistení rešpektoval Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Ústavu Slovenskej republiky, ako aj platné zákony a nezistil skutočnosti, ktoré by preukazovali, že dôsledky zaistenia by boli neprimerané, najmä s ohľadom na súkromný a rodinný život žalobkyne. Sama uviedla, že na území Slovenskej republiky nemá blízke osoby, teda nedošlo k zásahu do rodinného života, ani do súkromného života žalobkyne. Preto zaistenie žalobkyne je v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Zaistenie žalobkyne pre účely
administratívneho vyhostenia je zákonným pozbavením osobnej slobody osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostení z územia Slovenskej republiky. Ú. I. je zariadenie určené na umiestňovanie cudzincov, ktorí sú zaistení za účelom výkonu administratívneho vyhostenia. Pri vydaní rozhodnutia tiež postupoval v súlade s článkom 8 ods. 1 Dohovoru, v zmysle ktorého má každý právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie, ako aj v súlade s článkom 8 ods. 2 Dohovoru, v zmysle ktorého štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať, okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia a morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. Po zohľadnení všetkých skutočností žalovaný dospel k záveru, že zaistením žalobkyne na účel výkonu administratívneho vyhostenia nebude neprimeraným spôsobom zasiahnuté do jej základných práv a slobôd garantovaných v zmysle článku 8 Dohovoru, nakoľko je tento zásah v súlade so zákonom.
18. Ohľadne dĺžky zaistenia uviedol, že rozhodol o zaistení žalobkyne na dva mesiace, čo je bližšie k spodnej hranici zaistenia podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, v ktorom je uvedené, že štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Žalovaný nepristúpil k maximálnej dobe zaistenia. Na základe dosiaľ uvedených a v spise zdokumentovaných skutočností je doba zaistenia dva mesiace nevyhnutný čas v súlade s § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, počas ktorej zariadenie vykoná všetky dostupné úkony smerujúce k reálnemu vyhosteniu žalobkyne z územia Slovenskej republiky. Dával do pozornosti aj Smernicu 2008/115/ES, kde sa v článku 15 s názvom „Zaistenie", ktorý sa nachádza v kapitole IV. tejto smernice, nazvanej „Zaistenie na účely odsunu v odseku 1 stanovuje: „Pokiaľ sa v osobitnom prípade nedajú účinne uplatniť iné dostatočné, ale menej prísne donucovacie opatrenia, členské štáty môžu zaistiť len štátneho príslušníka tretej krajiny, voči ktorému prebieha konanie o návrate, s cieľom pripraviť návrat alebo vykonať proces odsunu, a to najmä keď: a) existuje riziko úteku, alebo b) dotknutý štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu návratu alebo odsunu. Zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie, trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou.“ Doba zaistenia sa môže skrátiť, pričom presná doba zaistenia sa nedá konkrétne určiť, nakoľko závisí od viacerých neovplyvniteľných faktorov. Dĺžka doby zaistenia sa bude odvíjať od dĺžky vybavenia potrebných náležitostí nutných k reálnemu fyzickému vyhosteniu žalobkyne do Gréckej republiky. Žalovaný bude aj naďalej postupovať v zmysle § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, teda bude skúmať po celý čas zaistenia žalobkyne, či trvá účel zaistenia.
19. Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny b) na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.
20. Podľa § 88 ods. 4 prvá veta zákona o pobyte cudzincov, Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov.
21. Podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak b) má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.
22. Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku.
23. Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar je povinný d) skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.
24. Podľa čl. 3 Dohovoru, Nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
25. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom: f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.
26. Podľa bodu 16 Preambuly Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej „Návratová smernica“) Využitie zaistenia na účely odsunu by malo byť s ohľadom na použité prostriedky a sledované ciele obmedzené a viazané na zásadu primeranosti. Zaistenie je oprávnené len na prípravu návratu alebo vykonanie procesu odsunu a ak by uplatnenie miernejších donucovacích opatrení nebolo dostatočné.
27. Podľa čl. 15 ods. 1, druhá veta Návratovej smernice, Zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie, trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou.
28. Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Nikoho nemožno mučiť, ani podrobiť krutému, neľudskému, či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
29. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), Tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.
30. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
31. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
32. Podľa § 46 Správneho poriadku, Rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
33. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
34. Pokiaľ sa týka súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia, správny súd právne uzatvára:
35. Predmetom konania bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP- PO5-77-012/2020-AV zo dňa 09.09.2020, ktorým žalovaný zaistil žalobkyňu podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na účel výkonu administratívneho vyhostenia a stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac na dva mesiace do 09.11.2020 (§ 88 ods. 4 ZoPC) s tým, že ju umiestnil v Ú. I..
36. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby pozbavenie osobnej slobody v zmysle čl. 5 Dohovoru bolo zákonné, musí byť efektívne a účelné. Z daného potom vyplýva, že ak má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca.
37. Žalobkyňa považovala jej zaistenie za nezákonné a v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, nakoľko nie je predpoklad, že bude možné zrealizovať administratívne vyhostenie a naplniť účel zaistenia
vzhľadom na existujúce prekážky vyhostenia a potvrdenú neochotu Grécka prijať ju na svoje územie. Správny súd vyhodnotil danú námietku ako dôvodnú.
38. Predchádzajúcim rozhodnutím žalovaného bola žalobkyňa (ako to vyplýva nielen zo správnej žaloby, ale aj z vyjadrenia žalovaného, ako aj z rozhodovacej činnosti správneho súdu) zaistená na účel výkonu Dublinského nariadenia III (Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013), t.j. že bola zaistená v zmysle § 88 ods. 1 písm. c) ZoPC (keďže o azyl na území SR nepožiadala). Dňa 09.09.2020 bola žalobkyňa prepustená, nakoľko zanikol účel jej zaistenia. Toho istého dňa bola zaistená podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC na účel výkonu administratívneho vyhostenia. Dôvodom jej zaistenia teda bola existencia rozhodnutia o jej administratívnom vyhostení vydanom správnym orgánom. Žalobkyňa bola administratívne vyhostená z územia SR na územie Gréckej republiky podľa § 77 ods. 1 ZoPC rozhodnutím o administratívnom vyhostení správneho orgánu č. PPZ-HCP-PO5-77-009/2020-AV zo dňa 09.09.2020 podľa § 82 ods. 1 písm. b) ZoPC z dôvodu, že má neoprávnený pobyt na území SR.
39. Pre posúdenie účelnosti jej súčasného zaistenia nie je bez právneho významu tá skutočnosť, že Grécka republika, ako krajina zodpovedná za posúdenie jej žiadosti o medzinárodnú ochranu v zmysle Dublinského nariadenia III, neakceptovala žiadosť o prevzatie naspäť žalobkyne v rámci Dublinského nariadenia na svoje územie. Napriek tejto skutočnosti žalovaný v rozhodnutí o administratívnom vyhostení žalobkyne uviedol ako krajinu, do ktorej má byť vyhostená, Grécku republiku.
40. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na rozhodovaciu činnosť kasačného súdu, ktorý v rozsudku sp. zn. 1Sza/8/2015 zo dňa 20.07.2015 uviedol, že „podľa názoru Najvyššieho súdu je teda možné prejednávanú vec uzavrieť vyslovením právneho názoru, že správny orgán má povinnosť sa zaoberať v konaní o zaistení cudzinca nielen otázkou legálnosti vstupu a pobytu na území Slovenskej republiky z pohľadu postavenia cudzinca, ktorý je účastníkom administratívneho vyhostenia najmä v kontexte Dohovoru či návratovej smernice, ale aj zohľadnením možných prekážok vrátenia cudzinca, najmä ak tieto vyšli najavo pred alebo po rozhodnutí o zaistení.“
41. Správny súd vyhodnotil tú skutočnosť, že Grécka republika v rámci dublinského konania odmietla prijať žalobkyňu na svoje územie ako prekážku, ktorá bráni jej vráteniu na územie daného štátu aj v prípade jej zaistenia v zmysle tzv. Návratovej smernice (Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území) a má za to, že daná skutočnosť popiera účel jej zaistenia a priamo výkon rozhodnutia o jej administratívnom vyhostení robí v danej veci nemožným.
42. Takisto v zmysle nálezu Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 264/09 z 19.10.2010 limitom zaistenia je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie o vyhostení musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Priamo Dohovor v texte čl. 5 ods. 1 písm. f) uvádza, že pozbaviť osobnú slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie. Prebiehaním konania nemožno rozumieť len formálne začatie, či priebeh takého konania, ale aj reálnosť vyhostenia. Ako je ďalej v náleze uvedené, vzťahom medzi zaistením a jej účelom sa viackrát zaoberal aj ESĽP napr. vo veci Samie Ali v. Suisse, Agnissan v. Denmark. Obmedzenie osobnej slobody je viazané na účel zaistenia. Medzi zaistením a jej účelom je úzka súvislosť. Nepochybne definitívny záver, týkajúci sa vyhostenia, padne v inom konaní, ale súd nemôže ani pri rozhodovaní o zaistení ignorovať zjavné fakty, ktoré bránia vyhosteniu. Pri osobnej slobode je veľmi bezprostredne, priam na nerozlíšenie previazaný hmotnoprávny a procesnoprávny komponent.
43. Pokiaľ ide o námietku, že napadnuté rozhodnutie trpí vadou riadneho odôvodnenia rozhodnutia v časti stanovenia dĺžky doby zaistenia súd má za to, že daná námietka je dôvodná. Žalobkyňa namietala, že žalovaný pri stanovení dĺžky doby zaistenia uviedol, že bude potrebné overiť totožnosť žalobkyne, komunikovať so zastupiteľským orgánom za účelom vystavenia náhradného cestovného dokladu žalobkyni a napokon pristúpi k samotnej realizácii vyhostenia, pričom sa vôbec nezaoberal najdôležitejšou skutočnosťou, a to že slovenské aj grécke orgány už ustálili totožnosť žalobkyne pomocou odtlačkov prstov v systéme EURODAC, komunikovali vzájomne ohľadom jej prijatia, a napriek tomu grécke orgány odmietli prijať žalobkyňu na svoje územie, hoci tam má ako žiadateľka o azyl právo
zdržiavať sa po dobu azylového konania. Nie je jej teda vôbec zrejmé, na základe akých dôkazov dospel žalovaný k stanoveniu práve tejto dĺžky doby zaistenia.
44. Ohľadne stanovenia dĺžky doby zaistenia žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí uviedol, že zaistil žalobkyňu na dva mesiace, čo je nevyhnutný čas v súlade s § 88 ods. 4 ZoPC. Počas tejto doby zariadenie vykoná všetky dostupné úkony smerujúce k vyhosteniu účastníka konania z územia SR. Predpokladanými úkonmi nutnými na reálne vykonanie administratívneho vyhostenia je potvrdenie totožnosti žalobkyne, komunikácia so zastupiteľským úradom štátu, ktorého je štátnym príslušníkom a samotná realizácia administratívneho vyhostenia. Táto doba sa môže skrátiť a nedá sa presne konkrétne určiť, nakoľko závisí od viacerých neovplyvniteľných faktorov a bude sa odvíjať od dĺžky vybavenia potrebných náležitostí k jej reálnemu fyzickému vyhosteniu do Gréckej republiky.
45. Správny súd dodáva, že v prípade stanovenia dĺžky doby zaistenia zrejme žalovaný opomenul tú skutočnosť, že totožnosť žalobkyne bola potvrdená nielen zo strany gréckych úradov v konaní o jej prevzatie späť v rámci dublinského konania, ale najmä existenciou jej cestovného dokladu. Možno teda uzavrieť, že žalovaný pri zdôvodnení dĺžky doby zaistenia žalobkyne neuviedol žiadne individuálne skutočnosti opierajúce sa o konkrétne fakty vyplývajúce priamo z konania, z ktorých vychádzal pri stanovení dĺžky doby zaistenia.
46. Správny súd ohľadne danej námietky poukazuje na rozhodovaciu činnosť všeobecných súdov, v zmysle ktorej doba zaistenia je esenciálnou zložkou inštitútu zaistenia a dĺžka doby zaistenia musí byť náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca a žalovaný je povinný zdôvodniť dĺžku doby zaistenia. Podľa názoru kasačného súdu lehotu zaistenia je potrebné určiť presne a výstižne. Z formulácie zákona, že cudzinec môže byť zaistený „na čas nevyhnutne potrebný“, je tiež potrebné vyvodiť, že dĺžka zaistenia musí byť tiež náležite odôvodnená existujúcimi skutočnosťami v konkrétnom prípade, ktoré odôvodňujú takýto čas nevyhnutne potrebný na zaistenie cudzinca (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 10Sza/4/2012).
47. Stanovená doba zaistenia teda nebola náležite zo strany správneho orgánu odôvodnená na individuálnom princípe. Správna úvaha žalovaného, týkajúca sa stanovenia doby zaistenia, vybočuje z medzí zákonných požiadaviek a nespĺňa podmienku zaistenia „na čas nevyhnutne potrebný“.
48. Pokiaľ ide o vytýkané nedostatky odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia zo strany súdu, tieto nemôžu byť konvalidované prípadným dodatočným vysvetlením, respektíve doplňujúcim vyjadrením žalovaného a ani súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať, respektíve absentujúce argumenty žalovaného nahrádzať svojimi a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým má dospieť žalovaný, ktorého postup a úvahy mali byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto aktivita presahuje rámec preskúmavacej právomoci súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie správneho orgánu v agende vymedzenej zákonom o pobyte cudzincov (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/5/2015 zo dňa 06.02.2015).
49. S prihliadnutím na právne závery vedúce k zrušeniu napadnutého rozhodnutia žalovaného preto správny súd z dôvodu procesnej ekonómie ostatné žalobné dôvody uplatnené v podanej správnej žalobe podrobnejšie nevyhodnocoval.
50. Preto správny súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami podľa § 230 ods. 1 písm. a) Správneho súdneho poriadku a z dôvodov uvedených v § 191 ods. 1 písm. c), d) a e) Správneho súdneho poriadku napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a nariadil bezodkladné prepustenie žalobkyne zo zaistenia.
51. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že priznal ich náhradu žalobkyni, ktorá bola v konaní úspešná, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci (§ 175 ods. 2 SSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.