Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_41CoE-126-2020.pdf
PDF · 102.61 KB
Case nature
Area
Subarea
41CoE/126/2020
Uznesenie
Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Miroslavy Púchovskej a členiek senátu JUDr. Miriam Boborovej Sninskej a Mgr. Miriam Kamenskej, v exekučnej veci oprávneného POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, zastúpeného spoločnosťou Advocate, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 36 865 141, proti povinnému C. Q., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. XX/X, XXX XX R. H., zastúpenému Advokátska kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o., so sídlom Kuzmányho 29, 040 01 Košice, IČO: 47 234 466, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Rudolfom Krutým, PhD., Exekútorský úrad so sídlom Záhradnícka 60, 821 08 Bratislava, pod sp.zn. EX 9800/14, o vymoženie pohľadávky 879,65 Eur, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Žiar nad Hronom sp.zn. 4Er/321/2014-146 zo dňa 30. novembra 2016, takto
rozhodol:
Uznesenie Okresného súdu Žiar nad Hronom sp.zn. 4Er/321/2014-146 zo dňa 30. novembra 2016 v napadnutej časti prvej výrokovej vety p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
1. Okresný súd Žiar nad Hronom uznesením sp.zn. 4Er/321/2014-146 zo dňa 30. novembra 2016 prvou výrokovou vetou exekúciu vedenú pod sp.zn. EX 9800/14 vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju, druhou výrokovou vetou povinnému priznal nárok na náhradu trov exekučného konania proti oprávnenému v rozsahu 100 % a treťou výrokovou vetou súdnemu exekútorovi priznal nárok na náhradu trov exekúcie proti oprávnenému v rozsahu 100 %.
2. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že povinný dňa 02.09.2014 doručil súdu prvej inštancie návrh na odklad exekúcie, pretože je predpoklad, že exekúcia bude zastavená, keďže exekúcia prebieha na podklade rozhodcovského rozsudku, ktorý nie je platným exekučným titulom, pretože rozhodcovská zmluva nebola dohodnutá platne a zároveň obsahuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Konštatoval, že v predmetnej veci exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská a.s., so sídlom v Bratislave sp.zn. SR 03754/12 zo dňa 21.08.2012. Zistil, že účastníci konania uzavreli dňa 15.04.2011 Zmluvu o úvere č. XXXXXXXXX a že toho istého dňa, t.j. XX.XX.XXXX uzavreli rozhodcovskú zmluvu.
3. Zmluvu o úvere uzavretú medzi oprávneným a povinnou súd prvej inštancie posúdil ako spotrebiteľskú zmluvu podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, preto posudzoval, či rozhodcovská zmluva obsahuje neprijateľné podmienky podľa § 53 Občianskeho zákonníka.
4. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že v danom prípade je dojednaná rozhodcovská zmluva neplatná. Rozhodcovský súd nemal právomoc vo veci rozhodnúť a ním vydaný rozhodcovský rozsudok sa nemôže stať vykonateľným. Z tohto dôvodu exekúciu podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju.
5. Súd prvej inštancie súčasne s poukazom na § 56 ods. 2 Exekučného poriadku povolil odklad exekúcie.
6. O trovách exekučného konania súd prvej inštancie rozhodol tak, že tieto s poukazom na § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) a § 203 ods. 1 Exekučného poriadku znáša oprávnený, a to v plnom rozsahu, keďže podal návrh na exekúciu na základe nevykonateľného exekučného titulu.
7. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie oprávnený, ktoré odvolací súd podľa obsahu posúdil ako odvolanie proti výroku o zastavení exekúcie, pretože dôvody odvolania smerovali výhradne proti výroku o zastavení exekúcie. Odvolanie odôvodnil tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že postavenie povinného ako spotrebiteľa odmieta. Poukázal na to, že s povinným uzavrel zmluvu o úvere, na základe ktorej bol povinnému poskytnutý úver na účel zamestnania. V prípade postavenia oprávneného treba akceptovať jeho dobrú vieru, s ktorou do právneho vzťahu s povinným vstupoval. V tejto súvislosti poukázal na judikatúru Súdneho dvora EÚ C-464/01 vo veci aplikoval § 57 ods.1 písm. m) Exekučného poriadku a exekučné konanie veci Johann Gruber proti Bay Wa AG. Zdôraznil, že nejde o spotrebiteľský úver podľa zákona o spotrebiteľských úveroch.
8. V prípade posúdenia vzťahu medzi ním a povinným ako spotrebiteľského oprávnený uviedol, že nachádzajúci súd môže na porušenie zákonného zákazu vyhotovenia zmenky veriteľom prihliadať iba na námietku dlžníka, pretože porušenie zákonného zákazu vystaviť zmenku na zabezpečenie plnenia zo spotrebiteľskej zmluvy oprávňuje zmenkového dlžníka na uplatnenie nároku na náhradu škody iba voči veriteľovi. V zmenkovom konaní až do 22.12.2015 nebol súd oprávnený ex offo prihliadať na okolnosti, ktoré sa zakladali na in personam vzťahoch medzi zmenkovým veriteľom a zmenečníkom. Dodatočná povinnosť prihliadnuť na neprípustnosť použitia zmenky, ak nebola súdu uložená takáto procesná povinnosť v čase konania o zmenkovom nároku, ako je od 01.01.2016 stanovená, je vo vzťahu k právoplatným rozhodnutiam o zmenkových nárokoch prejavom porušenia ústavnej zásady ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere, nepochybne pravou retroaktivitou, pretože sa spätne zasahuje do už priznaných nárokov v súlade s vtedajším právom, pričom takýto postup nemožno oprieť ani o extenzívny výklad a uplatnenie priameho účinku smernice 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách, pretože v prípade zmenkového nároku nejde o zmluvnú podmienku a tak je táto smernica neaplikovateľná na zmenky. Podľa ust. § 17 ods. 4 zákona č. 129/2010 Z.z. dlžník v prípade porušenia zákonného zákazu zabezpečiť splnenie spotrebiteľského úveru zmenkou mohol v rozhodcovskom konaní uplatniť voči veriteľovi zodpovednosť za škodu. Keďže dlžník - povinný netvrdila vznik škody ani ho nepreukazoval, rozhodca nemohol prihliadnuť na nemožnosť zabezpečiť splnenie dlhu zo spotrebiteľského úveru zmenkou. Doterajšia zmenková judikatúra spred 23.12.2015 nepripúšťa ex offo prihliadať na neprípustnosť zabezpečenia dlhu zo spotrebiteľskej zmluvy zmenkou s takým následkom, aby ex offo umožnila dlžníkovi uplatňovať jeho nárok na náhradu škody. Zákaz zmenky nemôže spôsobiť jej nevykonateľnosť. Nakoniec uviedol, že ak súd nezistil neplatnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere, nemôže brániť výkonu práva zo zmenky, Aj keby súd zistil neplatnosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere, do 22.12.2015 na túto okolnosť musel upozorniť zmenkový dlžník námietkou.
9. K tvrdeniam súdu o rozhodcovskej doložke oprávnený uviedol, že je nepochybné, že rozhodcovská doložka v úverovej zmluve je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou doložkou, nakoľko umožňuje každej zmluvnej strane domáhať sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Z textu uzavretej rozhodcovskej doložky v zmluve o úvere vyplýva, že zmluvné strany sa dohodli na tzv. alternatívne určenej právomoci súdu na riešenie sporov. Poukázal na to, že z ust. § 53 ods. 4 písm. r) Občianskeho zákonníka nevyplýva úmysel zákonodarcu zakázať rozhodcovské konanie úplne, ale iba ho obmedziť. Alternatívne rozhodcovské doložky sú právne prípustné, a to jednak v zmysle vnútroštátneho práva, ale aj európskeho práva. Zdôraznil, že uzavretie zmluvy o úvere v predmetnom prípade nebolo podmienené uzavretím rozhodcovskej zmluvy a že v prípade rozhodcovskej zmluvy sa jedná o individuálne dojednanú zmluvnú podmienku. Z uvedených dôvodov žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil mu na ďalšie konanie.
10. K odvolaniu oprávneného sa vyjadril povinný. Vo vyjadrení vyjadril svoj nesúhlas s tvrdením oprávneného, že zmluva o úvere nie je spotrebiteľskou zmluvou, ktorú nie je možné podriadiť režimu
spotrebiteľských zmlúv v Občianskom zákonníku a že nie je ani zmluvou o spotrebiteľskom úvere. Namietal, že zmluva o úvere je nevyvážená, v neprospech spotrebiteľa, povinný jej znenie nemohol ovplyvniť, nakoľko táto bola vopred predformulovaná a bez možnosti pripomienkovania mu predložená na podpis. Tvrdenie oprávneného o tom, že povinnému boli poskytnuté finančné prostriedky na účel výkonu zamestnania považoval za zavádzajúce a účelové. Uviedol, že ako spotrebiteľ nemal a ani nemohol mať vedomosť, čo zaškrtnutie políčka vyznačujúceho účel použitia finančných prostriedkov znamená a spôsobuje a tiež nemal vedomosť aké právne následky pre neho môže mať prípadné podpísanie oprávneným predformulovaného dodatku týkajúceho sa údajného použitia finančných prostriedkov. Upriamil pozornosť na to, že v čase uzavretia zmluvy objektívne nevykonával také zamestnanie, ktoré by vyžadovalo financovanie z jeho vlastných zdrojov získaných takýmto spôsobom, pričom opak nebol oprávneným preukázaný. Zdôraznil, že v predmetnom prípade ide o právny vzťah založený zmluvou o spotrebiteľskom úvere, na základe čoho je tento potrebné posudzovať podľa príslušných ustanovení zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ako aj podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka. Nesúhlasil so závermi oprávneného, že rozhodcovská doložka, ktorá mala založiť právomoc rozhodcovského súdu na prejednanie a rozhodnutie veci je platnou zmluvnou podmienkou. Mal za to, že rozhodcovská doložka nebola individuálne dojednaná a ako neprijateľná zmluvná podmienka je neplatná. Poukázal na viacerú judikatúru súdov Slovenskej republiky a vyjadril súhlas s rozhodnutím súdu prvej inštancie. Navrhol, aby odvolací súd potvrdil napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správne a priznal povinnému plný nárok na náhradu trov konania.
11. K vyjadreniu povinného sa vyjadril oprávnený. Vo vyjadrení uviedol, že sa dostatočne vyjadril ku všetkým relevantným skutočnostiam prostredníctvom svojich doterajších podaní a podaného odvolania, na ktorých trvá v celom rozsahu. Navrhol, aby odvolací súd rozhodol tak, ako navrhol v odvolaní.
12. Krajský súd v Banskej Bystrici, ako súd odvolací podľa § 34 CSP, prejednal odvolanie oprávneného v rozsahu danom ustanovením § 379 CSP rešpektujúc svoju viazanosť odvolacími dôvodmi podľa § 380 CSP a dospel k záveru, že odvolaniu oprávneného nie je možné vyhovieť, a preto podľa § 387 ods. 1 CSP uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutej časti prvej výrokovej vety ako vecne správne potvrdil.
13. Odvolací súd zo spisu zistil, že dňa 27.02.2014 bol u súdneho exekútora vo forme zápisnice spísaný návrh na vykonanie exekúcie proti povinnému. Následne súdny exekútor požiadal okresný súd o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Exekučným titulom v predmetnej veci je rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu zriadeného zriaďovateľom Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom v Bratislave, IČO: 35 922 761 sp. zn. SR 03754/12 zo dňa 21.08.2012. Z exekučného titulu vyplýva, že rozhodcovským rozsudkom bola žalovanému (povinnému) uložená povinnosť, aby žalobcovi (oprávnenému) zaplatil sumu 2.228,83 Eur s príslušenstvom. Rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe blankozmenky vystavenej dňa 15.04.2011, ktorou žalobca (oprávnený) a žalovaný (povinný) zabezpečili svoj záväzkový vzťah vyplývajúci zo zmluvy o úvere. Rozhodcovský súd si právomoc spor rozhodnúť odvodil od rozhodcovskej zmluvy uzavretej medzi účastníkmi konania. Súd prvej inštancie dňa 16.05.2014 v predmetnej veci vydal poverenie na vykonanie exekúcie. Podaním zo dňa 02.09.2014 povinný podal návrh na odklad exekúcie, v ktorom uviedol, že v predmetnej veci existuje predpoklad, že exekúcia bude zastavená, nakoľko rozhodcovská zmluva nebola dojednaná platne, predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku, a preto rozhodcovský rozsudok nemôže byť platným exekučným titulom. Uznesením sp.zn. 4Er/321/2014-146 zo dňa 30. novembra 2016 súd prvej inštancie prvou výrokovou vetou exekúciu vedenú vyhlásil za neprípustnú a zastavil ju podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, druhou výrokovou vetou povinnému priznal nárok na náhradu trov exekučného konania proti oprávnenému v rozsahu 100 % a treťou výrokovou vetou súdnemu exekútorovi priznal nárok na náhradu trov exekúcie proti oprávnenému v rozsahu 100 %.
14. Odvolací súd z predloženého spisu zistil, že oprávnený a povinný dňa 15.04.2011 uzatvorili zmluvu o úvere, na základe ktorej oprávnený poskytol povinnému finančné prostriedky. K zmluve o úvere oprávnený priložil aj Všeobecné podmienky poskytnutia úveru, v ktorých v bode 14 si zmluvné strany dohodli mediačnú doložku. Súčasne v ten istý deň, t.j. 15.04.2011, zmluvné strany uzavreli aj rozhodcovskú zmluvu, podľa ktorej rozhodcovským konaním sa na účely tejto zmluvy rozumie konanie pred Stálym rozhodcovským súdom zriadeným spoločnosťou Slovenská rozhodcovská, a.s., so sídlom Karloveské rameno 8, 841 04 Bratislava podľa procesných ustanovení Rokovacieho poriadku, Štatútu a ostatných predpisov rozhodcovského súdu, platných a účinných v čase začatia rozhodcovského
konania. (čl. I. Rozhodcovskej zmluvy). V čl. II. je upravený predmet Rozhodcovskej zmluvy tak, že všetky spory, ktoré vzniknú zo zmluvy o úvere, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, ako aj spory, ktoré vzniknú z dohody o vyplnení zmeniek zabezpečujúcej uvedenú úverovú zmluvu a uplatnenia práv z takto vyplnenej zmenky, vrátane sporov o jej platnosť, výklad alebo zrušenie, budú riešené pred rozhodcovským súdom podľa jeho vnútorných predpisov jedným rozhodcom ustanoveným podľa vnútorných predpisov alebo pred všeobecným súdom, podľa toho, kde podá žalujúca strana žalobu. V bode 2 toho istého článku je upravená rozväzovacia podmienky rozhodcovskej zmluvy, ktorá je viazaná na podanie žaloby na všeobecnom súde vynímajúc konanie vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou zmluvou v súlade s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu založená právomoc rozhodcovského súdu. Od tejto rozhodcovskej zmluvy odvodil svoju právomoc rozhodcovský súd.
15. Podľa ust. § 44 ods. 2 Exekučného poriadku súd preskúma žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh na vykonanie exekúcie a exekučný titul. *) Ak súd nezistí rozpor žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie alebo návrhu na vykonanie exekúcie alebo exekučného titulu so zákonom, do 15 dní od doručenia žiadosti písomne poverí exekútora, aby vykonal exekúciu, táto lehota neplatí, ak ide o exekučný titul podľa § 41 ods. 2 písm. c) a d) a § 39 ods. 4. Ak súd zistí rozpor žiadosti alebo návrhu alebo exekučného titulu so zákonom, žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne. Súd žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie uznesením zamietne aj vtedy, ak sa navrhuje vykonanie exekúcie na podklade exekučného titulu, ktorý bol vydaný v konaní, v ktorom sa uplatňoval nárok zo zmenky a vyšlo najavo, že vymáhaný nárok vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou a nebolo prihliadnuté na neprijateľné zmluvné podmienky, obmedzenie alebo neprípustnosť použitia zmenky, alebo rozpor s dobrými mravmi. Proti uzneseniu o zamietnutí žiadosti je prípustné odvolanie.
16. Z citovaného ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku vyplýva, že exekučný súd je oprávnený a zároveň povinný skúmať, či rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy (doložky). To znamená, že exekučný súd je už v štádiu posudzovania splnenia zákonných predpokladov pre poverenie súdneho exekútora na vykonanie exekúcie bezpochyby oprávnený posúdiť, či oprávneným označený exekučný titul bol vydaný orgánom, ktorý mal právomoc vec rozhodnúť, pretože ak exekučný titul vydal orgán, ktorý na to nemal právomoc, ide o rozhodnutie ničotné, nevyvolávajúce žiadne právne účinky. Takéto rozhodnutie nespĺňa predpoklad materiálnej vykonateľnosti a na jeho základe nemožno viesť nútený výkon rozhodnutia. Odvolací súd dáva do pozornosti, že aj v prípade, ak spotrebiteľ nevyužije právnu možnosť spochybniť existenciu, alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa Zákona o rozhodcovskom konaní, je okresný súd povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej doložky (zmluvy).
17. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že vlastný právny vzťah týkajúci sa oprávneného a povinného vznikol na základe spotrebiteľskej zmluvy. Spotrebiteľský charakter právneho vzťahu vyplýva z toho, že povinný vystupoval v zmluvnom vzťahu ako spotrebiteľ a oprávnený ako dodávateľ v zmysle Občianskeho zákonníka. Odvolací súd preto zastáva právny názor, že predmetná zmluva o úvere, ktorou bol založený právny vzťah medzi účastníkmi konania, vykazuje znaky spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a teda ide o zmluvu, ktorú uzatvoril dodávateľ - oprávnený ako právnická osoba, ktorý pri uzatváraní a plnení zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti, so spotrebiteľom - povinným ako fyzickou osobou nepodnikateľom, kedy povinný pri uzatváraní a plnení zmluvy nekonal v rámci predmetu obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa pritom nemôžu odchýliť od zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu zákon priznáva alebo si zhoršiť svoje zmluvné postavenie. Oprávnený tiež nepreukázal, že úver bol povinnému poskytnutý na výkon zamestnania, povolania alebo podnikania, pričom bezpečným preukázaním nemôže byť len všeobecný údaj o uzavretí zmluvy (poskytnutí úveru) na výkon zamestnania (povolania), ktorý neposkytuje odpoveď na otázku, aké je zamestnanie (povolanie) prijímateľa úveru a aký konkrétny súvis má s takýmto zamestnaním, či povolaním.
18. Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú aj námietku oprávneného ohľadne neúplného zistenia skutkového stavu, pretože súd prvej inštancie sa dostatočne oboznámil s rozhodcovskou zmluvou obsiahnutou v súdnom spise a jej neprijateľnosť dostatočným spôsobom odôvodnil. Oprávnený nesprávne uviedol, že exekučný súd neúplne zistil skutkový stav veci, keď namietal, že medzi zmluvnými stranami nebola dojednaná žiadna rozhodcovská zmluva/rozhodcovská doložka. Odvolací
súd zdôrazňuje, že rozhodcovské konanie, ako alternatíva pri riešení sporov, môže prebehnúť len vtedy, ak bola platne založená právomoc rozhodcovského súdu na konanie a na rozhodnutie sporu. Ako to vyplýva z ust. § 3 zákona o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov rozhodcovská zmluva je dohoda medzi zmluvnými stranami o tom, že všetky alebo niektoré spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo inom právnom vzťahu, sa rozhodnú v rozhodcovskom konaní. Podľa § 4 uvedeného zákona môže mať rozhodcovská zmluva formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve. V predmetnom prípade je právomoc rozhodcovského súdu preukazovaná písomnosťou označenou ako rozhodcovská zmluva zo dňa 15.04.2011, uzavretou medzi oprávneným a povinným. Exekučný súd má v zmysle § 44 ods. 2 Exekučného poriadku nepochybne právo a zároveň aj povinnosť v zmysle vyššie uvedenej argumentácie zisťovať okrem iného aj rozpor exekučného titulu so zákonom, t.j. aj to, či bol vydaný orgánom s právomocou na jeho vydanie, teda skúmať nielen to, či rozhodcovská zmluva (prípadne doložka) bola medzi oprávneným a povinným vôbec uzavretá ale aj to, či bola uzavretá platne. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na to, že medzi oprávneným a povinným ide, ako už bolo uvedené, o spotrebiteľský vzťah a je preto na mieste dôsledná aplikácia ochrany spotrebiteľa. Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí sp. zn. 6 Cdo 1/2012 zo dňa 21. 03. 2012 uviedol, že „princíp „vigilantibus iura sripta sunt“ (bdelým patrí právo) v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom znamenajúci materiálnu nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Takýmto postupom exekučný súd napĺňa príkaz vyplývajúci z princípu ochrany práv spotrebiteľa.“
19. V zmysle uvedeného bol preto správny postup súdu prvej inštancie, keď predloženú rozhodcovskú zmluvu skúmal a následne ju v zmysle § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka vyhodnotil ako neprijateľnú a tým aj ako absolútne neplatnú, nakoľko spôsobuje značnú nerovnováhu medzi právami a povinnosťami zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Samotná skutočnosť, že dohoda zmluvných strán o právomoci rozhodcovského súdu netvorila súčasť zmluvy o úvere alebo súčasť Všeobecných podmienok poskytnutia úveru, ktoré sú neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, ale bola uzavretá vo forme samostatnej rozhodcovskej zmluvy v ten istý deň ako zmluva o úvere, nie je dostatočným dôkazom o vôli povinného pristúpiť na tento osobitný spôsob rozhodovania sporu. Povahu formulárovej zmluvy má totiž nielen zmluva o úvere a zmluvné podmienky k nej, ale aj predformulované znenie rozhodcovskej zmluvy. V predmetnom prípade má rozhodcovská zmluva podobu formulára, obdobného tomu, vo forme ktorého bola uzavretá samotná zmluva o úvere. Povinnému neboli poskytnuté jasné a zrozumiteľné informácie, čo znamená riešenie sporov v rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská zmluva v skutočnosti v tomto prípade navyše ani nie je alternatívou riešenia sporov, nakoľko ak oprávnený - veriteľ podal návrh na začatie konania na rozhodcovský súd, uskutočnil výber predpokladaný v rozhodcovskej zmluve, a po tomto výbere sa už povinný musel podrobiť rozhodcovskému konaniu.
20. Odvolací súd ešte poukazuje na to, že v ustanovení § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka je len demonštratívny výpočet neprijateľných podmienok v spotrebiteľských zmluvách, z čoho vyplýva, že ako neprijateľnú zmluvnú podmienku môže súd vyhodnotiť aj takú, ktorá nespadá medzi neprijateľné zmluvné podmienky konkrétne vymedzené v tomto ustanovení. V predmetnom prípade má rozhodcovská zmluva podobu formulárovej zmluvy, ktorá bola povinnému ako spotrebiteľovi predložená spolu so zmluvou o úvere a Všeobecnými podmienkami poskytnutia úveru k nej bez toho, aby bol dostatočne informovaný o povahe, zmysle a následkoch takejto zmluvy, absentuje v nej teda informovaný súhlas povinného.
21. Z vyššie uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je v napadnutej časti prvej výrokovej vety vecne správne, preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP v celom rozsahu potvrdil.
22. Uznesenie bolo prijaté členmi odvolacieho senátu v pomere hlasov 2 : 1.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).