Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_5Sa-62-2020.pdf
PDF · 146.48 KB
Case nature
Area
Subarea
5Sa/62/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach sudkyňou JUDr. Petrou Vysaníkovou v právnej veci žalobkyne: P. J., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: P. J. D., bez dokladov totožnosti, toho času umiestnená v Ú. U. S. U. K. P., Bitúnková 14, právne zastúpenej: Centrum právnej pomoci, Kancelária Košice, Murgašova 3, proti žalovanému: Mobilná jednotka Policajného zboru Prešov, Ľubochnianska 2, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-PO5-76-020/2020-AV zo dňa 09.09.2020 o zaistení žalobkyne takto
rozhodol:
Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného: Mobilná jednotka Policajného zboru Prešov, Ľubochnianska 2, Prešov, č. PPZ-HCP-PO5-76-020/2020-AV zo dňa 09.09.2020, ktorým žalovaný zaistil žalobkyňu: P. J., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: P. J. D., bez dokladov totožnosti.
N a r i a ď u j e žalovanému, aby žalobkyňu: P. J., nar. XX.XX.XXXX, bezodkladne prepustil zo zaistenia.
Žalobkyni p r i z n á v a voči žalovanému právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Správnou žalobou doručenou Krajskému súdu v Košiciach ako správnemu súdu (ďalej aj súd) dňa 29.09.2020 sa žalobkyňa domáhala zrušenia rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-PO5-76-020/2020- AV zo dňa 09.09.2020 o zaistení žalobkyne, zároveň žiadala nariadiť jej bezodkladné prepustenie zo zaistenia a priznať plnú náhradu trov konania.
administratívne konanie
2. Žalovaný správny orgán rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO5-76-020/2020-AV zo dňa 09.09.2020 (ďalej aj preskúmavané rozhodnutie alebo napadnuté rozhodnutie) zaistil žalobkyňu dňa 09.09.2020 podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len zákon o pobyte cudzincov), na účel výkonu jej administratívneho vyhostenia; v súlade s § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac na dva mesiace do 09.11.2020 a žalobkyňu dňa 09.09.2020 umiestnil do Ú. U. S. U. K. P..
3. Žalovaný preskúmavané rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobkyňa bola administratívne vyhostená z územia Slovenskej republiky na územie Y. D. podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, rozhodnutím o administratívnom vyhostení správneho orgánu č. PPZ-HCP-PO5-76-014/2020-AV zo dňa 09.09.2020 podľa § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov z dôvodu, že má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky. Zákonný zástupca žalobkyne L. J., jej otec, bol rozhodnutím Mobilnej jednotky PZ Prešov pod č. PPZ-HCP-PO5-76-012/2020-AV zo dňa 09.09.2020 administratívne
vyhostený z územia Slovenskej republiky a zároveň mu bol podľa § 82 ods. 3 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu dvoch rokov. Správny orgán preto s poukazom na § 83 ods. 8 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov zhodnotil, že vyhostenie je v záujme dieťaťa, aby sa predišlo jeho odlúčeniu od otca. Z uvedeného dôvodu správny orgán začal podľa § 18 ods. 1 a 2 Správneho poriadku, správne konanie vo veci zaistenia žalobkyne podľa § 88 zákona o pobyte cudzincov, o čom bol upovedomený jej zákonný zástupca podľa § 18 ods. 3 Správneho poriadku dňa 09.09.2020. So zákonným zástupcom žalobkyne bola spísaná zápisnica podľa § 22 ods. 1 Správneho poriadku pod č. PPZ-HCP-PO5-76-017/2020-AV v ktorej uviedol, že odmieta vypovedať. Podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia. V čl. 9 ods. I Dohovoru o právach dieťaťa, schváleného Valným zhromaždením Organizácie Spojených národov 20. novembra 1989, sa uvádza, že štáty, ktoré sú zmluvnými stranami Dohovoru, zabezpečia, aby dieťa nemohlo byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli, okrem prípadov, keď príslušné úrady na základe súdneho rozhodnutia a v súlade s platným právom a v príslušnom jednaní určia, že takéto oddelenie je potrebné v najlepšom záujme dieťaťa. Nevyhnutným podkladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení účastníka konania podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov je rozhodnutie o administratívnom vyhostení žalobkyne (PPZ-HCP-PO5-76-014/2020-AV zo dňa 09.09.2020). Ďalej správny orgán citoval ustanovenie § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov a uviedol, že vzhľadom na existenciu značného rizika úteku žalobkyne, ale aj vzhľadom na absenciu možnosti ubytovania na území Slovenskej republiky a nedostatok finančných prostriedkov, správny orgán aplikáciu alternatív zaistenia vylúčil. Správny orgán rozhodol o zaistení žalobkyne na dobu dvoch mesiacov t.j. do 09.11.2020. Uvedená doba je podľa názoru žalovaného nevyhnutná na vykonanie všetkých úkonov smerujúcich k vyhosteniu žalobkyne z územia Slovenskej republiky. Predpokladanými úkonmi nutnými na reálne vykonanie administratívneho vyhostenia je potvrdenie totožnosti účastníka konania, komunikácia so zastupiteľským úradom štátu, ktorého je účastník konania štátnym príslušníkom, zabezpečenie náhradného cestovného dokladu a samotná realizácia administratívneho vyhostenia do Y. D.. Ďalej uviedol, že pri vydaní rozhodnutia o zaistení rešpektoval Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj Dohovor), Ústavu Slovenskej republiky (ďalej aj Ústava SR), ako aj platné zákony a nezistil skutočnosti, ktoré by preukazovali, že dôsledky zaistenia by boli neprimerané, najmä s ohľadom na súkromný a rodinný život žalobkyne. Ú. P. je zariadenie určené na umiestňovanie cudzincov, ktorí sú zaistení za účelom výkonu administratívneho vyhostenia. S prihliadnutím na Dohovor o právach dieťaťa a Ústavu SR mal správny orgán zato, že žalobkyňa je umiestňovaná spolu so svojim otcom (zákonným zástupcom) v jednom zariadení, čím sú chránené najlepšie záujmy žalobkyne a nedošlo k pretrhnutiu ich rodinných väzieb. Maloletým osobám spolu s rodičmi je v Ú. P.G. zabezpečená každodenná osobná hygiena a deťom je poskytovaná strava 5x denne. V závere dodal, že zaistením žalobkyne na účel výkonu administratívneho vyhostenia nebude neprimeraným spôsobom zasiahnuté do jej základných práv a slobôd garantovaných čl. 8 Dohovoru, nakoľko je tento zásah v súlade so zákonom.
súdne konanie
4. V zákonom stanovenej lehote podala žalobkyňa proti rozhodnutiu žalovaného č. PPZ-HCP- PO5-76-020/2020-AV zo dňa 09.09.2020 (ďalej aj preskúmavané rozhodnutie alebo napadnuté rozhodnutie) správnu žalobu zo dňa 21.09.2020. Žiadala napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušiť, žalovanému nariadiť, aby žalobkyňu bezodkladne zo zaistenia prepustil a priznať jej plnú náhradu trov konania.
5. Žalobkyňa s preskúmavaným rozhodnutím nesúhlasí. Podľa jej názoru preskúmavané rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci a na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Uviedla, že bola administratívne vyhostená z územia Slovenskej republiky (ďalej aj SR) na územie Y. D. na základe rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-PO5-76-014/2020-AV zo dňa 09.09.2020 a za týmto účelom sa nachádza v zaistení na základe napadnutého rozhodnutia žalovaného. V napadnutom rozhodnutí o zaistení však žalovaný nezaujal vôbec žiadnu právnu úvahu k tej skutočnosti, že Y. D. odmietla žiadosť slovenských orgánov o prijatie žalobkyne a jej rodiny na svoje územie už v tzv. dublinskom konaní, ktoré bolo voči žalobkyni vedené, a ktoré bolo pre neochotu Y. akceptovať žalobkyňu a jej rodinu na svojom území zastavené rozhodnutím Dublinského strediska Migračného úradu Ministerstva vnútra (ďalej aj Dublinské stredisko). Táto skutočnosť je potvrdená v rozhodnutí o administratívnom vyhostení žalobkyne
a táto skutočnosť jednoznačne preukazuje neúčelnosť zaistenia žalobkyne na základe napadnutého rozhodnutia za účelom jej vyhostenia do Y., ktoré jasne uviedlo, že žalobkyňu na svoje územie neprijme, a to napriek skutočnosti, že žalobkyňa a jej rodina boli evidovanými žiadateľmi o azyl na jeho území a mohli sa tam zdržiavať minimálne po dobu azylového konania. Nie je teda zrejmé, na základe akých skutočností a dôkazov prijal žalovaný záver o účelnosti ďalšieho držania žalobkyne v zaistení spolu s jeho otcom a dvoma maloletými súrodencami, hoci formálne podľa iného dôvodu zaistenia, keď mu bola známa neochota Y. G. prijať žalobkyňu na svoje územie. Postupom žalobcu došlo k hrubému porušeniu čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, ktorý sa žalovaný navyše snaží obísť formálnou zmenou dôvodu zaistenia žalobkyne, keďže si je vedomý reálnej nevyhostiteľnosti sýrskeho občana, ktorého vyslovene odmietol prijať aj iný členský štát. Dlhodobé opakované neúčelné držanie v zaistení rodiny s maloletými deťmi nie je ani v najlepšom záujme týchto detí, čím dochádza k porušovaniu Dohovoru o právach dieťaťa. V krajine pôvodu žalobkyne v Sýrii prebieha ozbrojený vojenský konflikt, pričom Slovenská republika už po dobu niekoľkých rokov od vypuknutia ozbrojeného konfliktu nevyhosťuje štátnych príslušníkov P. na jej územie a Y. odmietlo prijať žalobkyňu a jej rodinu na svoje územie. Podmienky v oboch týchto krajinách sú pre P. utečencov navyše nezlučiteľné s čl. 3 Dohovoru, pričom situácia ohľadom vážnych nedostatkov gréckeho azylového systému bola predmetom viacerých súdnych sporov pred súdnymi orgánmi EÚ alebo Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. M. S. S. proti Belgicku a Grécku, sťažnosť č. 30696/09, rozhodnutie z 21.01.2011, a iné). Rovnako ani žiadna iná tretia krajina neprijme žalobkyňu na svoje územie, nakoľko na to neexistuje žiaden právny dôvod a zákonný podklad. V inom členskom štáte žalobkyňa o azyl nepožiadala. S poukazom na judikatúru slovenských súdov považuje žalobkyňa jej zaistenie za nezákonné a v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, pretože nie je predpoklad, že bude možné zrealizovať administratívne vyhostenie a naplniť účel zaistenia. Žalovaný v konaní nedostatočne zistil skutkový stav veci najmä tým, že v rozhodnutí absentuje jeho vyjadrenie a úvaha k prípustnosti vrátenia žalobkyne na územie Y. s ohľadom na potrebu dodržiavania čl. 3 Dohovoru a čl. 16 ods. 2 Ústavy SR. Žalovaný nevykonal žiadne dokazovanie o humanitárnej situácii utečencov v Y. napriek tomu, že alarmujúci stav je slovenským štátnym orgánom a širokej verejnosti známy z každodenného spravodajstva, a preto nebolo možné dospieť k jednoznačnému a presvedčivému záveru o neexistencii rizika utrpenia vážnej ujmy žalobkyni. Zistené prekážky vyhostenia alebo nerealizovateľnosť vyhostenia cudzinca môžu zakladať právny dôvod buď pre odloženie výkonu rozhodnutia o vyhostení podľa § 84 ods. 5 písm. a/ zákona o pobyte cudzincov alebo udelenie povolenia na zotrvanie na území Slovenskej republiky podľa § 61a zákona o pobyte cudzincov, a teda majú za následok nemožnosť zaistenia cudzinca. Poukázala tiež nato, že v zaistení sa nachádza spolu so svojím otcom L. J., nar. XX.XX.XXXX a maloletými súrodencami: G. J., nar. XX.XX.XXXX a R. J., nar. XX.XX.XXXX, ktorí boli zaistení na základe samostatných rozhodnutí žalovaného, pričom navrhla, aby súd posudzoval ich veci vo vzájomnej súvislosti s cieľom nerozdelenia rodiny. Vyššie vytýkanými nedostatkami napadnutého rozhodnutia žalovaného ohľadom samotnej neúčelnosti zaistenia žalobkyne, ktorá sa s rodinou nachádza v zaistení už niekoľko mesiacov, a pritom neefektívne, a nedostatočné zisťovanie humanitárnej situácie utečencov v Grécku, sa mal žalovaný zaoberať o to viac, že sa v prejednávanom prípade jedná o maloletého cudzinca. Dala do pozornosti čl. 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, podľa ktorého záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí, či už vykonávaných súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi, pričom poukázala na rozhodovaciu prax Európskeho súdu pre ľudské práva a kasačného súdu týkajúcu sa potreby obozretného posudzovanie prípadov zaisťovania rodín cudzincov s maloletými deťmi (napr. rozsudok ESĽP vo veci Muskhadzhiyeva a ďalší proti Belgicku, Popov proti Francúzsku). Žalobkyňa ďalej namietala, že rozhodnutie žalovaného trpí tiež vadou nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia v časti stanovenej dĺžky doby zaistenia. Žalovaný sa ani pri stanovení dĺžky doby zaistenia nezaoberal najdôležitejšou skutočnosťou, a to že slovenské aj grécke orgány už ustálili totožnosť žalobkyne pomocou odtlačkov prstov jej zákonného zástupcu v systéme EURODAC, komunikovali vzájomne ohľadom ich prijatia, a napriek tomu grécke orgány odmietli prijať žalobkyňu a jeho rodinu na svoje územie, hoci tam má ako žiadateľka o azyl právo zdržiavať sa po dobu azylového konania. Žalobkyni preto nie je zrejmá úvaha žalovaného, v čom vidí efektivitu jej opätovného zaistenia, hoci formálne subsumovaného pod iné zákonné ustanovenie účelu zaistenia. Žalobkyni nie je vôbec zrejmé, na základe akých dôkazov dospel žalovaný k stanoveniu práve tejto dĺžky doby zaistenia žalobkyne. Vzhľadom na existenciu právnych a faktických prekážok vyhostenia žalobkyne, je žalobkyňa toho názoru, že jej zaistenie nebolo prípustné, nakoľko zaistenie „nevyhostiteľných" cudzincov je pre svoju neefektívnosť a neúčelnosť vždy v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru.
6. Písomným podaním zo dňa 29.09.2020 sa k správnej žalobe vyjadril žalovaný, ktorý navrhol správnu žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Uviedol, že žalobkyňa bola spolu so svojim zákonným zástupcom zadržaná v Q. M. F. dňa 03.07.2020 v skupine ďalších 20 osôb, štátnych príslušníkov P. J. D., ktoré sa nachádzali v dodávkovom motorovom vozidle. Žalobkyňa nemala pri sebe žiadne doklady, ktorými by mohla preukázať svoju totožnosť. Následne bol zákonný zástupca žalobkyne predvedený pred žalovaného a spolu s ním bola dovezená aj žalobkyňa, kde lustráciami v Informačných systémoch Ministerstva vnútra Slovenskej republiky bolo zistené, že zákonný zástupca žalobkyne má pozitívny hit v systéme EURODAC, podľa ktorého je žiadateľom o azyl na území iného členského štátu, konkrétne v Y. D.. Z uvedeného dôvodu túto skutočnosť žalovaný oznámil Dublinskému stredisku Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len Dublinské stredisko), ktoré je príslušné na začatie konania vo veci prevozu na územie iného členského štátu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EU) č. 604/2013 z 26.06.2013 (ďalej aj nariadenie Dublin III). Na základe tejto skutočnosti začalo Dublinské stredisko konanie o návrat žalobkyne pod číslom MU-DS-169/2020- DŽ. V rámci skúmania trvania účelu zaistenia správny orgán zistil, že Y. D. neakceptovala žiadosť o prevzatie naspäť žalobkyne a jej zákonného zástupcu v rámci nariadenia Dublin III, z čoho vyplýva, že nakoľko zanikol účel zaistenia, bola žalobkyňa dňa 09.09.2020 na základe „Príkazu na prepustenie štátneho príslušníka tretej krajiny zo zaistenia" prepustená z Ú. P.. Toho istého dňa bola kontrolovaná hliadkou žalovaného a z dôvodu, že nemala pri sebe potrebné doklady oprávňujúce ju na pobyt na území Slovenskej republiky, bola predvedená pred žalovaného, pretože svojim neoprávneným pobytom ohrozuje záujem spoločnosti, ktorá má právo na spoločenskú bezpečnosť a budovanie základných sociálnych a ekonomických pilierov štátu. Žalobkyňa je štátnou príslušníčkou tretej krajiny, zdržiava sa na území Slovenskej republiky neoprávnene, bez platného cestovného dokladu a ako vízový cudzinec aj bez príslušného víza, teda žalovaný považoval postup podľa § 84 ods. 1 písm. a/ a d/ zákona o pobyte cudzincov za zákonný a dôvodný. Má za to, že zaistenie žalobkyne za účelom jej vyhostenia je efektívne a spĺňa svoj účel najmä s odkazom na názor vyplývajúci z judikatúry. Žalovaný na tomto mieste považuje za dôležité zdôrazniť, že Európsky súd pre ľudské práva opakovane vyložil náležitosti rozhodnutia o zbavení osobnej slobody podľa čl. 5 Dohovoru. Zaistenie môže byť uložené iba na základe zákona a spôsobom ustanoveným zákonom. To je základná záruka proti nezákonnosti zaistenia, ktorá odráža všeobecné zásady právnej istoty. Tento princíp vyžaduje, aby zaistenie bolo uložené v súlade s národným právom a postupmi, a zároveň, aby tieto právne predpisy spĺňali isté kvalitatívne požiadavky tak, aby dokázali ochrániť jedinca pred svojvôľou rozhodujúcich orgánov. Predpis musí byť verejne dostupný, dostatočne jasný a určitý, aby osoba, ktorej je určené rozhodnutie o zaistení mohla predvídať jeho dôsledky. Ďalej musí obsahovať presnú procedúru zaistenia a rozmedzie doby jeho trvania (pozri Rozsudok ESĽP zo dňa 27.11.2008 odst. 73, Rashed vs. Česká republika, č.j. 298/07). Uviedol, že žalobkyňa a jej zákonný zástupca sa nechcú vrátiť do domovskej krajiny, ani do krajiny, kde požiadali o medzinárodnú ochranu, ale pokračovať do svojej cieľovej krajiny. Je predpoklad, že sa bude vyhýbať štátnym orgánom, aby nemohlo dôjsť k jej vyhosteniu a bude sa ukrývať. Na území Slovenskej republiky nemá zabezpečené ubytovanie, nemá žiadnych príbuzných a ani žiadnu blízku osobu. K uvedenému je potrebné dodať, že z doterajšieho konania žalobkyne a jej zákonného zástupcu je zrejme násobné porušovanie platných právnych noriem týkajúcich sa prekračovania hraníc štátov a vstupu na ich územie za účelom splnenia osobného cieľa a to dostať sa do cieľovej krajiny t.j. Nemecka, a teda súhrnné porušovanie práva je možné predpokladať, že v záujme dosiahnutia osobných cieľov budú pokračovať vo svojom konaní. Snahou žalobkyne a jej zákonného zástupcu nie je dostať sa do bezpečnej krajiny, ale predovšetkým do ich cieľovej krajiny, čomu nasvedčuje aj skutočnosť, že zákonný zástupca žalobkyne požiadal o medzinárodnú ochranu na území Y. D. a napriek podanej žiadosti nezotrval na území Y. D. kým sa o ich žiadosti rozhodne, ale pokračoval v snahe dosiahnuť svoj osobný cieľ. Dodal, že bezpečnostný záujem Slovenskej republiky a zároveň aj bezpečnostný záujem Európskej únie je záujmom verejným, ktorý je nadradený súkromnému záujmu žalobkyne, konkrétne dosiahnutiu osobného cieľa dostať sa do Nemecka pomocou nelegálneho prekračovania hraníc, a teda porušovaním práva. Žalovaný pri rozhodovaní prihliadal aj na verejný záujem, ktorý predstavuje všeobecné dobro spoločnosti, a ktorý má prednosť pred súkromným záujmom jednotlivca. Z daných dôvodov preto nemohol podľa § 89 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, namiesto zaistenia žalobkyne uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo povinnosť zložiť peňažnú záruku ako alternatívu menej závažného prostriedku zaistenia, pretože po dôkladnom vyhodnotení situácie žalobkyne a jej zákonného zástupcu a z vyjadrení zákonného zástupcu žalobkyne je nepochybné, že žalovaný nemohol konať v zmysle § 89 ods. 1 písm. a/ a b/ zákona o pobyte cudzincov, nakoľko dospel k záveru, že žalobkyni nemôže uložiť povinnosť podľa tohto zákonného ustanovenia, pretože by svoju povinnosť uloženú žalovaným nevedela reálne splniť, resp. vykonať. V Ú. P. má žalobkyňa zabezpečenú zdravotnú starostlivosť ako aj naplnenie životných potrieb na primeranej úrovni, pričom je obmedzená
jej protiprávna činnosť. Ďalej uviedol, že ak by mal zákonný zástupca žalobkyne naozaj obavu o svoj život a život žalobkyne, tak by seba a taktiež žalobkyňu nevystavoval podmienkam ohrozujúcim ich život počas svojej nelegálnej migrácie cez rôzne štáty a zotrval by v krajine, v ktorej požiadali o medzinárodnú ochranu. Ďalej uviedol, že žalobkyňa nijakým spôsobom nekonkretizovala a neodôvodnila tvrdenia o existencii informácii o nedôstojných a neľudských podmienkach v gréckych zariadeniach pre žiadateľov o azyl a migrantov, obmedzila sa iba na poukázanie verejne dostupných informácií. Pri spisovaní zápisnice zákonný zástupca žalobkyne odmietol vypovedať a spolupracovať so žalovaným, odpovedal iba na konkrétne otázky. Pokračoval, že zákonný zástupca žalobcu požiadal o udelenie medzinárodnej ochrany v Y. D. a z toho dôvodu je Y. D. príslušná v konaní o udelenie azylu aj keby zákonný zástupca žalobkyne požiadal o udelenie medzinárodnej ochrany aj na území Slovenskej republiky, čo neurobil. Y. D. neprijala žalobkyňu a jej zákonného zástupcu v rámci odsunu podľa nariadenia Dublin III, ale nekonkretizovala dôvod neprijatia. Žalobkyňa je evidovaná ako žiadateľka o azyl v Y. D. a jej pobyt je na území Y. D. oprávnený. Z uvedeného dôvodu žalovaný podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, určil Y. D. ako krajinu, do ktorej má byť žalobkyňa vyhostená. Dodal, že postupoval aj v súlade s čl. 24 ods. 4 nariadenia Dublin III a aj v prípade, že by bola žalobkyňa osobou podľa článku 18 ods. 1 písm. d/ nariadenia Dublin III, t.j. Y. D. by zamietla žiadosť o medzinárodnú ochranu žalobkyne je možné zabezpečiť jej odsun v súlade s Návratovou smernicou (t.j. smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín). Y. D. neukončila konanie o udelenie azylu žalobkyne, preto je aj naďalej príslušná v tomto konaní, a preto žalovaný nesúhlasí s vyjadrením žalobkyne, že sa len formálne snažil zmeniť dôvod zaistenia. Konštatoval, že na stránke Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky, podľa informácií zo zastupiteľského úradu Slovenskej republiky v Aténach je uvedené, že všeobecná úroveň bezpečnosti v Y. zodpovedá štandardom bezpečnosti členského štátu Európskej únie (https:// www.mzv.sk/web/ateny/cestovanie/bezpecnostna-situacia). Žalovaný teda vykonal úkony smerujúce k príprave administratívneho vyhostenia žalobkyne a v súčasnosti nie sú známe žiadne prekážky, pre ktoré by bolo možné považovať zaistenie žalobkyne za neúčelné. Ďalej žalovaný uviedol, že pri vydaní rozhodnutia o zaistení rešpektoval Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Ústavu Slovenskej republiky, ako aj platné zákony a nezistil skutočnosti, ktoré by preukazovali, že dôsledky zaistenia by boli neprimerané, najmä s ohľadom na súkromný a rodinný život žalobkyne. Ako zákonný zástupca žalobkyne sám uviedol, že na území Slovenskej republiky nemá blízke osoby, teda nedošlo k zásahu do rodinného života, ani do súkromného života žalobkyne. Preto zaistenie žalobkyne je v súlade s čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru. Zaistenie žalobkyne pre účely administratívneho vyhostenia je zákonným pozbavením osobnej slobody osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostení z územia Slovenskej republiky. Ú. P. je zariadenie určené na umiestňovanie cudzincov, ktorí sú zaistení za účelom výkonu administratívneho vyhostenia. Pri vydaní rozhodnutia žalovaný tiež postupoval v súlade s čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru a po zohľadnení všetkých skutočností žalovaný dospel k záveru, že zaistením žalobkyne na účel výkonu administratívneho vyhostenia nebude neprimeraným spôsobom zasiahnuté do jej základných práv a slobôd garantovaných čl. 8 Dohovoru, nakoľko je tento zásah v súlade so zákonom. K dĺžke doby zaistenia žalovaný uviedol, že rozhodol o zaistení žalobkyne na dva mesiace, čo je bližšie k spodnej hranici zaistenia podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov. Žalovaný nepristúpil k maximálnej dobe zaistenia. Doba zaistenia dva mesiace je nevyhnutný čas v súlade s § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, počas ktorej zariadenie vykoná všetky dostupné úkony smerujúce k reálnemu vyhosteniu žalobkyne z územia Slovenskej republiky. Predpokladanými úkonmi nutnými na reálne vykonanie administratívneho vyhostenia je potvrdenie totožnosti žalobkyne, komunikácia so zastupiteľským úradom štátu, ktorého je žalobkyňa štátnou príslušníčkou, zabezpečenie náhradného cestovného dokladu a samotná realizácia administratívneho vyhostenia. Dal do pozornosti aj čl. 15 Návratovej smernice a uviedol, že doba zaistenia sa môže skrátiť, pričom presná doba zaistenia sa nedá konkrétne určiť nakoľko závisí od viacerých neovplyvniteľných faktorov. Dĺžka doby zaistenia sa bude odvíjať od dĺžky vybavenia potrebných náležitostí nutných k vystaveniu náhradného cestovného dokladu pre žalobkyňu, ako aj od vybavenia všetkých potrebných náležitostí k reálnemu fyzickému vyhosteniu žalobkyne do Y. D.. Žalovaný bude aj naďalej postupovať podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, teda bude skúmať po celý čas zaistenia žalobkyne, či trvá účel zaistenia. Žalovaný má za to, že zaistenie žalobkyne je v súlade s čl. 5 ods. 2 písm. f/ Dohovoru. Zaistenie žalobkyne pre účely zabezpečenia administratívneho vyhostenia je zákonným pozbavením slobody žalobkyne. Ú. P. je zariadenie určené na umiestňovanie cudzincov, ktorí sú zaistení na výkon administratívneho vyhostenia. Pri umiestňovaní maloletých sa zaoberal aj čl. 9 Dohovoru o právach dieťaťa, ako aj čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Žalobkyňa sa umiestňuje spolu so zákonným zástupcom, ktorý je jej rodičom v jednom zariadení a tak žalovaný chráni najlepšie záujmy maloletej, aby neboli
pretrhnuté jej rodinné väzby. Maloletým osobám spolu s rodičmi je tam zabezpečená každodenná hygiena. Strava je deťom poskytovaná 5x denne (okrem raňajok, obeda a večere dostávajú deti navyše desiatu a olovrant), pediatrická zdravotná starostlivosť je poskytovaná na základe zmluvného vzťahu s pediatrickou ambulanciou. Rovnako pre maloleté osoby je k dispozícii sociálny pracovník, ktorý plánuje a reguluje vzdelávacie, rekreačné a herné aktivity maloletých osôb v zariadení. Zákonný zástupca žalobkyne nemohol všetky tieto potreby zabezpečiť a sám svojim konaním a cestovaním cez jednotlivé štáty vystavoval žalobkyňu oveľa väčšiemu riziku a občas aj neľudským podmienkam.
7. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný správny súd v konaní vo veciach zaistenia (§ 221 až § 230 SSP) preskúmal rozhodnutie žalovaného zo dňa 09.09.2020 o zaistení žalobkyne podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu žalovaného, a to tak v právnych medziach vznesených žalobných námietok (žalobné body podľa § 226 ods. 1 písm. d/ SSP), ako aj procesným postupom podľa § 134 ods. 2 písm. e/ a § 206 ods. 3 a 6 SSP a na pojednávaní konanom dňa 08.10.2020 dospel k záveru o potrebe zrušenia preskúmavaného administratívneho rozhodnutia podľa § 230 ods. 1 písm. a/ SSP a nariadení žalovanému bezodkladne prepustiť žalobkyňu zo zaistenia.
8. Súd nariadil na prejednanie a rozhodnutie veci pojednávanie na deň 08.10.2020. Pojednávania sa nezúčastnila žalobkyňa ani jej právny zástupca, ktorí svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnili a súhlasili, aby súd rozhodol v ich neprítomnosti. Súd preto prejednal a rozhodol vec v súlade s § 114 SSP. Na pojednávaní bola prítomná poverená zástupkyňa žalovaného, ktorá zotrvala na svojom vyjadrení k žalobe a k veci nechcela už nič uviesť.
právny názor správneho súdu
9. V súlade s ustanovením § 206 ods. 3 a 4 SSP správny súd posudzuje správnu žalobu vo veciach zaistenia neformálne, nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi a pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia.
10. Podľa § 2 ods. 1 písm. h/ zákona o pobyte cudzincov, neoprávneným pobytom je zdržiavanie sa cudzinca na území Slovenskej republiky v rozpore so zákonom, osobitným predpisom alebo medzinárodnou zmluvou.
11. Podľa § 2 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom Slovenskej republiky ani občanom Únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti.
12. Podľa § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, zraniteľnou osobou je najmä maloletá osoba, osoba so zdravotným postihnutím, obeť obchodovania s ľuďmi, osoba staršia ako 65 rokov, tehotná žena, slobodný rodič s maloletým dieťaťom a osoba, ktorá bola vystavená mučeniu, znásilneniu alebo iným závažným formám psychického, fyzického alebo sexuálneho násilia; v odôvodnených prípadoch možno za staršiu osobu považovať aj osobu mladšiu ako 65 rokov.
13. Podľa § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.
14. Podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.
15. Podľa § 88 ods. 4 prvá veta zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov.
16. Podľa § 88 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov, ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na maloletú osobu, ktorá nemá zákonného zástupcu. Iné zraniteľné osoby možno zaistiť len v nevyhnutnom prípade a na čo najkratší čas.
17. Podľa § 89 ods. 1 písm. a/ a b/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a/ hlásenia pobytu alebo b/ zložiť peňažnú záruku.
18. Podľa § 90 ods. 1 písm. d/ zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia,
19. Podľa čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor), nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
20. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.
21. Podľa bodu 16 Preambuly Návratovej smernice, využitie zaistenia na účely odsunu by malo byť s ohľadom na použité prostriedky a sledované ciele obmedzené a viazané na zásadu primeranosti. Zaistenie je oprávnené len na prípravu návratu alebo vykonanie procesu odsunu a ak by uplatnenie miernejších donucovacích opatrení nebolo dostatočné.
22. Podľa čl. 15 ods. 1 veta druhá Návratovej smernice, zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie, trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun, a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou.
23. Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nikoho nemožno mučiť, ani podrobiť krutému, neľudskému, či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
24. Podľa čl. 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.
25. Podľa čl. 9 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, štáty, ktoré sú zmluvnou stranou tohto dohovoru, zabezpečia, aby dieťa nemohlo byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli, ibaže príslušné úrady na základe súdneho rozhodnutia a v súlade s platným právom a v príslušnom konaní určia, že také oddelenie je potrebné v záujme dieťaťa. Také určenie môže byť nevyhnutné v niektorom konkrétnom prípade, napríklad, ak ide o zneužívanie alebo zanedbávanie dieťaťa rodičmi alebo ak rodičia žijú oddelene a treba rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa.
26. Podľa čl. 22 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, robia opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby dieťa žiadajúce o priznanie postavenia utečenca alebo ktoré sa v súlade s platným medzinárodným alebo vnútroštátnym právom a postupom považuje za utečenca, nech už je v sprievode svojich rodičov, iných osôb, alebo bez sprievodu, dostalo potrebnú ochranu a humanitárnu pomoc pri využívaní práv ustanovených týmto Dohovorom a inými dokumentmi v oblasti medzinárodného humanitárneho práva a ľudských práv, ktorého sú uvedené štáty zmluvnými stranami.
27. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len Správny poriadok), tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.
28. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
29. Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
30. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
31. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
32. Súd z dôvodu prehľadnosti opakuje, že žalobkyňa bola preskúmavaným rozhodnutím žalovaného zaistená dňa 09.09.2020 z dôvodu podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, na účel výkonu jej administratívneho vyhostenia, a to najdlhšie do 09.11.2020. Umiestená bola v Ú. U. S. U. K. P..
33. V súlade s ustálenou judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, aby pozbavenie osobnej slobody podľa čl. 5 Dohovoru bolo zákonné, musí byť efektívne a účelné. Z daného potom vyplýva, že ak má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca.
34. Žalobkyňa považovala jej zaistenie za nezákonné a v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru, nakoľko nie je predpoklad, že bude možné zrealizovať administratívne vyhostenie a naplniť účel zaistenia vzhľadom na existujúce prekážky vyhostenia a potvrdenú neochotu Y. prijať ju na svoje územie. Správny súd vyhodnotil danú námietku ako dôvodnú.
35. Predchádzajúcim rozhodnutím žalovaného bola žalobkyňa (ako to vyplýva nielen zo správnej žaloby, ale aj z vyjadrenia žalovaného) zaistená na účel výkonu nariadenia Dublin III (Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 zo dňa 26.06.2013) t.j. bola zaistená podľa § 88 ods. 1 písm. c/ zákona o pobyte cudzincov (keďže o azyl na území Slovenska nepožiadala). Dňa 09.09.2020 bola žalobkyňa prepustená, pretože zanikol dôvod jej zaistenia. Toho istého dňa bola zaistená podľa § 88 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov, na účel výkonu administratívneho vyhostenia. Dôvodom jej zaistenia bola existencia rozhodnutia o jej administratívnom vyhostení vydanom správnym orgánom. Žalobkyňa bola administratívne vyhostená z územia Slovenskej republiky na územie Y. D. podľa § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov, rozhodnutím o administratívnom vyhostení správneho orgánu č. PPZ- HCP-PO5-76-014/2020-AV zo dňa 09.09.2020 podľa § 82 ods. 1 písm. b/ zákona o pobyte cudzincov z dôvodu, že má neoprávnený pobyt na území Slovenska.
36. Pre posúdenie účelnosti jej súčasného zaistenia nie je bez právneho významu tá skutočnosť, že Y. D. ako krajina zodpovedná za posúdenie jej žiadosti o medzinárodnú ochranu podľa nariadenia Dublin III neakceptovala žiadosť o prevzatie naspäť žalobkyne v rámci dublinského konania na svoje územie. Napriek tejto skutočnosti žalovaný v rozhodnutí o administratívnom vyhostení žalobkyne uviedol ako krajinu do ktorej má byť vyhostená Y.K. D..
37. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na rozhodovaciu činnosť kasačného súdu, ktorý v rozsudku sp.zn. 1Sza/8/20215 uviedol, že “... je možné prejednávanú vec uzavrieť vyslovením právneho názoru, že správny orgán má povinnosť sa zaoberať v konaní o zaistení cudzinca nielen otázkou legálnosti vstupu a pobytu na území Slovenskej republiky z pohľadu postavenia cudzinca, ktorý je účastníkom administratívneho vyhostenia najmä v kontexte Dohovoru či Návratovej smernice, ale aj zohľadnením možných prekážok vrátenia cudzinca, najmä ak tieto vyšli najavo pred alebo po rozhodnutí o zaistení ....“
38. Správny súd vyhodnotil, že ak Y. D. v rámci dublinského konania odmietla prijať žalobkyňu na svoje územie, táto skutočnosť bráni jej vráteniu na územie daného štátu aj v prípade jej zaistenia podľa tzv. Návratovej smernice a má za to, že daná skutočnosť popiera účel jej zaistenia a priamo výkon rozhodnutia o jej administratívnom vyhostení robí v danej veci nemožným.
39. Taktiež podľa nálezu Ústavného súdu sp.zn. II. ÚS 264/09 z 19.10.2010, limitom zaistenia je práve naplnenie jeho účelu, a to reálnosť vyhostenia a vyhostiteľnosť cudzinca, pričom každé konanie o vyhostení musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Priamo Dohovor v čl. 5 ods. 1 písm. f/ uvádza, že pozbaviť osobnej slobody možno osobu, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie. Prebiehaním
konania nemožno rozumieť len formálne začatie či priebeh takého konania, ale aj reálnosť vyhostenia. Ako je ďalej v náleze uvedené, vzťahom medzi zaistením a jej účelom sa viackrát zaoberal aj ESĽP napr. vo veci P. J. v. P., J. v. R.. Obmedzenie osobnej slobody je viazané na účel zaistenia. Medzi zaistením a jeho účelom je úzka súvislosť. I keď definitívny záver týkajúci sa vyhostenia padne v inom konaní, súd nemôže ani pri rozhodovaní o zaistení ignorovať zjavné fakty, ktoré bránia vyhosteniu. Pri osobnej slobode je veľmi bezprostredne, priam na nerozlíšenie previazaný hmotnoprávny a procesnoprávny komponent.
40. Správny súd najmä poukazuje na to, že správna žaloba vo veciach zaistenia sa posudzuje neformálne (§ 206 ods. 3 SSP), pričom za kľúčovú námietku považuje žalobnú námietku týkajúcu sa tej skutočnosti, že maloletá žalobkyňa sa v zaistení nachádza spolu so svojimi rodinnými príslušníkmi - spolu so svojím otcom a maloletými súrodencami, ktorí boli zaistení na základe samostatných rozhodnutí žalovaného s tým, že bolo navrhnuté, aby súd posudzoval ich veci vo vzájomnej súvislosti s cieľom nerozdelenia rodiny. Mal zato, že takýto zásah je aj v rozpore s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a kasačného súdu, ktorá poukazuje na to, že umiestňovanie maloletých detí v zariadeniach, kde boli pozbavené osobnej slobody, je porušením čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa a čl. 3 Dohovoru. Správny súd s poukazom na uvedenú judikatúru vyhodnotil danú námietku ako dôvodnú.
41. Správny súd uvádza, že zaistenie maloletej žalobkyne nemožno posudzovať izolovane, ale tieto prípady (jej zaistenie a zaistenie jej rodinných príslušníkov) musia byť posudzované vo vzájomných súvislostiach. Kasačný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôrazňoval potrebu posudzovať v prípade zaistenia maloletých detí najlepší záujem dieťaťa podľa čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa. Deti by pritom nemali byť postihované obmedzením osobnej slobody pre imigračné postavenie ich rodičov.
42. Z judikatúry ESĽP vyplýva, že deti by nemali byť pozbavované osobnej slobody a to bez ohľadu na to, či majú zákonného zástupcu alebo sú bez sprievodu. Rovnako vo viacerých prípadoch rozhodol, že umiestnenie detí v zariadeniach, kde boli pozbavené osobnej slobody, bolo porušením čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa a čl. 3 Dohovoru.
43. V tomto kontexte súd poukazuje na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prezentovanú v rozsudku sp. zn. 10Sza/12/2016 zo dňa 14.06.2016 (judikát roka 2017) z ktorého je zrejme, že správny orgán musí s poukazom na najlepší záujem dieťaťa (zakotvený v čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý zaručuje dieťaťu právo na posúdenie jeho alebo jej najlepších záujmov a ich prvoradé zohľadnenie pri akýchkoľvek krokoch alebo rozhodnutiach, ktoré sa ho týkajú, tak vo verejnej, ako aj v súkromnej sfére), postupovať obozretne pri umiestňovaní detí spolu s rodičom v útvare policajného zaistenia a pri úvahe o ich umiestnení by nemal opomenúť, že najlepší záujem dieťaťa, ktorý je vyjadrením hodnôt, na ktorých je postavený systém ochrany práv dieťaťa nie je možné účinne dosiahnuť bez reflektovania na judikatúru ESĽP, ktorá ohľadne pozbavenia osobnej slobody dieťaťa a ochrany práv a najlepšieho záujmu dieťaťa vo veciach zaistenia maloletých cudzincov najmä tých, ktorí sú v sprievode rodičov, opakovane konštatovala porušenie čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa ako aj čl. 3 Dohovoru.
44. Kasačný súd považoval za dôležité tiež zdôrazniť, že deti by nemali byť postihované za imigračný status svojich rodičov (t.j. za to, že ich rodičia cestujú bez potrebných dokladov, resp. s pozmenenými dokonca falšovanými dokladmi), ani za ich predchádzajúce správanie, ktoré je vyhodnocované ako riziko úteku. Pritom poukazoval na rozhodovaciu prax ESĽP vyjadrenú v rozsudku zo dňa 19.01.2012 vo veci U. proti Francúzsku (sťažnosť č. 39472/07 a 39474/07), rozsudku zo dňa 12.10.2006 vo veci L. L. a B. L. v. Belgicko (sťažnosť č. 13178/03) a rozsudku zo dňa 19.01.2010 vo veci L. i. v. Belgicko (č. 41442/07).
45. Z tohto pohľadu treba identifikovať intenzitu zásahu do súkromného a rodinného života žalobkyne v dôsledku napadnutého rozhodnutia o zaistení a intenzitu porušenia zákona, ktoré viedlo k jeho vydaniu. Zo samotnej podstaty princípu primeranosti totiž vyplýva, že sa hodnotí „niečo k niečomu“, v danom prípade to mal byť verejný záujem spočívajúci v ochrane verejného poriadku s právom na súkromný a rodinný život cudzinca. Teda jej ponechaním v zaistení by z pohľadu maloletého cudzinca došlo k porušeniu princípu sledovania jeho najlepšieho záujmu. S poukazom na vyššie uvedenú judikatúru má správny súd za to, že žalovaný nepostupoval obozretne pri zaistení maloletej a jej umiestnení v útvare policajného zaistenia.
46. Pokiaľ ide o vytýkané nedostatky odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia zo strany súdu tieto nemôžu byť konvalidované prípadným dodatočným vysvetlením, respektíve doplňujúcim vyjadrením žalovaného, a ani súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať, respektíve absentujúce argumenty žalovaného nahrádzať svojimi a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým má dospieť žalovaný, ktorého postup a úvahy mali byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto aktivita presahuje rámec preskúmavacej právomoci súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie správneho orgánu v agende vymedzenej zákonom o pobyte cudzincov (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/5/2015 zo dňa 06.02.2015).
47. S prihliadnutím na právne závery vedúce k zrušeniu napadnutého rozhodnutia žalovaného, správny súd z dôvodu procesnej ekonómie ostatné žalobné námietky uplatnené v správnej žalobe podrobnejšie nevyhodnocoval.
48. V súlade s vyššie uvedenými dôvodmi správny súd napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a nariadil bezodkladné prepustenie žalobkyne zo zaistenia (§ 230 ods. 1 písm. a/ SSP).
49. O trovách konania súd rozhodol v súlade s ustanoveniami § 167 a nasl. SSP tak, že úspešnej žalobkyni priznal právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd po nadobudnutí právoplatnosti tohto rozhodnutia, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná na Krajský súd v Košiciach v lehote siedmich dní odo dňa doručenia rozsudku. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť.
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ alebo ak je žalovaným Centrum právnej pomoci.
Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania a osoba zúčastnená na konaní podľa § 41 ods. 2 SSP, ak bolo rozhodnuté v ich neprospech.
V kasačnej sťažnosti sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 57 SSP) uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy bolo napadnuté bolo napadnuté rozhodnutie sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (sťažnostné body) a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že
a/ na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c/ účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e/ vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f/ nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g/ rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h/ sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i/ nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j/ podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g/ až i/ SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.