Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_2Sa-23-2020.pdf
PDF · 150.23 KB
Case nature
Area
Subarea
2Sa/23/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach, sudkyňa JUDr. Tatiana Sabadošová, v právnej veci žalobcu Z. B., narodený XX.XX.XXXX, bez štátnej príslušnosti, bez dokladov totožnosti, bez trvalého pobytu, toho času umiestnený v Ú. S. T. S. L. K., C. XX, XXX XX K., zastúpeného Centrom právnej pomoci so sídlom, Račianska 1523/71, 810 05 Bratislava, Kancelária Košice, so sídlom Murgašova 3, 040 01 Košice, proti žalovanému: Prezídium Policajného zboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Mobilná jednotka Policajného zboru Prešov, Ľubochnianska 2, 080 06 Prešov, o správnej žalobe vo veci zaistenia zo dňa zo dňa 21.09.2020, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-PO5-76-018/2020-AV zo dňa 09.09.2020, takto
rozhodol:
I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Mobilná jednotka Policajného zboru Prešov, Ľubochnianska 2, 080 06 Prešov, č. PPZ-HCP-PO5-76-018/2020-AV zo dňa 09.09.2020 týkajúce sa žalobcu Z. B., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť K. B. Q., bez dokladov totožnosti.
II. N a r i a ď u j e žalovanému, aby žalobca Z. B., nar. XX.XX.XXXX, bol bezodkladne prepustený zo zaistenia.
III. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalovaný napadnutým rozhodnutím č. PPZ-HCP-PO5-76-018/2020-AV zo dňa 09.09.2020 podľa § 88 ods.1 písm.b) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj „zákon o pobyte cudzincov“ resp. „ZoPC“) zaistil žalobcu na účel výkonu administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky. Podľa § 88 ods.4 zákona o pobyte cudzincov stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný na zabezpečenie výkonu administratívneho vyhostenia, najviac na dva mesiace do 09.11.2020. Podľa § 88 ods.5 zákona o pobyte cudzincov účastník konania bol umiestnený do Ú. S. T. S. L. K. (ďalej aj „Ú. K.“).
2. V dôvodoch preskúmavaného rozhodnutia žalovaný konštatoval, že účastník konania bol administratívne vyhostený z územia SR na územie O. Q. podľa § 77 ods.1 ZoPC rozhodnutím o administratívnom vyhostení správneho orgánu č. PPZ-HCP-PO5-76-015/2020-AV zo dňa 09.09.2020 podľa § 82 ods.1 písm.b) ZoPC z dôvodu, že má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky. Na základe uvedených skutočností správny orgán začal v zmysle § 18 ods.1, 2 Správneho poriadku správne konanie vo veci zaistenia účastníka konania podľa § 88 zákona o pobyte cudzincov úkonom, o čom bol účastník konania upovedomený v zmysle § 18 ods.3 Správneho poriadku dňa 09.09.2020. S účastníkom konania bola dňa 09.09.2020 spísaná Zápisnica o vyjadrení v zmysle § 22 ods.1 Správneho poriadku, v úvode ktorej bol správnym orgánom oboznámený s vyššie uvedenými skutočnosťami s tým, že účastník konania odmietol vypovedať do zápisnice v konaní o administratívnom vyhostení.
3. Ďalej žalovaný poukázal na to, že nevyhnutným podkladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení účastníka konania v zmysle § 88 ods.1 písm.b) zákona o pobyte cudzincov je rozhodnutie o AV správneho orgánu vydaným pod č. s.: PPZ-HCP-PO5-76-012/2020-AV zo dňa 09.09.2020. Policajný útvar je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny podľa § 88 ods.1 písm.b) zákona o pobyte cudzincov v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods.1 zákona o pobyte cudzincov a umiestniť ho v Ú. K.. Poukázal na to, že účastník konania je štátnym príslušníkom K. B. Q. a nemá pri sebe platný cestovný doklad a nemá ani dostatočné finančné prostriedky na vycestovanie, a nie je teda možné aby sám legálnym spôsobom vycestoval z územia Slovenskej republiky. Preto má správny orgán za to, že sú naplnené podmienky stanovené zákonom o pobyte cudzincov na zaistenie účastníka konania v konaní o administratívnom vyhostení s cieľom zabezpečiť jeho vycestovanie do krajiny podľa § 77 ods.1 zákona o pobyte cudzincov. Skonštatoval, že účastník konania je štátnym príslušníkom tretej krajiny, ktorý sa zdržiava na území Slovenskej republiky neoprávnene bez platného cestovného dokladu a víza, teda správny orgán považuje postup podľa § 84 ods.1 písm.a) a d) zákona o pobyte cudzincov za zákonný a dôvodný. Pokiaľ ide o existenciu značného rizika úteku štátneho príslušníka tretej krajiny v zmysle ustanovenia § 88 ods.2 zákona o pobyte cudzincov tak žalovaný ju považoval za dostatočne odôvodnenú odvolávajúc sa na to, že účastník konania nemá udelený pobyt podľa zákona o pobyte cudzincov a jeho totožnosť účastníka konania tiež nie je spoľahlivo zistená, nakoľko nemá pri sebe žiadny platný doklad, ktorým by preukázal svoju totožnosť. Ďalej žalovaný skonštatoval, že uplatnenie alternatív zaistenia podľa § 89 ods.1 písm.a) a b) zákona o pobyte cudzincov neaplikoval aj z dôvodu, že účastník konania nemá na území Slovenskej republiky žiaden pobyt a ani dostatok finančných prostriedkov potrebných pre jeho pobyt na území Slovenskej republiky. Vychádzal z Úradného záznamu o prehliadke osoby pod č. PPZ-HCP- PO5-76-002/2020-AV zo dňa 09.09.2020 a Lustračnej tabuľky pod č. PPZ-HCP-PO5-76-001/2020-AV zo dňa 09.09.2020, z ktorých tieto informácie vyplývajú. Takisto poukázal na to, že ani jeho rodinné väzby na území Slovenskej republiky neboli zistené. Ďalej žalovaný uviedol, že po dôkladnom vyhodnotení osoby účastníka konania a z uvedených vyjadrení účastníka konania je nepochybné, že nemohol konať v zmysle § 89 ods.1 písm.a) a b) zákona o pobyte cudzincov, nakoľko dospel k záveru, že účastníkovi konania nemôže uložiť povinnosť v zmysle vyššie citovaného právneho ustanovenia z dôvodu, že žalobca by si svoju povinnosť uloženú správnym orgánom nevedel reálne splniť, resp. vykonať. Pokiaľ ide o účelnosť zaistenia, tak táto je jednoznačná vzhľadom na situáciu, v ktorej sa žalobca nachádza. Poukázal na to, že v Ú. K. má zabezpečenú zdravotnú starostlivosť, ako aj naplnenie životných potrieb na primeranej úrovni, pričom je obmedzená jeho protiprávna činnosť.
4. Čo sa týka doby zaistenia, keďže žalovaný rozhodol o jeho zaistení na dva mesiace, t.j. do 09.11.2020, tak skonštatoval, že vzhľadom na zdokumentované skutočnosti doba zaistenia dva mesiace je nevyhnutný čas v súlade s § 88 ods.4 zákona o pobyte cudzincov na to, aby počas tejto doby vykonalo zariadenie všetky dostupné úkony smerujúce k vyhosteniu účastníka konania z územia Slovenskej republiky. Predpokladanými úkonmi nutnými na reálne vykonanie administratívneho vyhostenia je potvrdenie totožnosti účastníka konania, komunikácia so zastupiteľským úradom štátu, ktorého je účastník konania štátnym príslušníkom, zabezpečenie náhradného cestovného dokladu a samotná realizácia administratívneho vyhostenia. Uviedol, že doba zaistenia sa môže skrátiť, pričom presná doba zaistenia sa nedá konkrétne určiť, nakoľko závisí od viacerých neovplyvniteľných faktorov, hlavne závisí na spolupráci účastníka konania pri vybavení náhradného cestovného dokladu. Táto bude závisieť aj od dĺžky vybavenia potrebných náležitostí nutných k vystaveniu náhradného cestovného dokladu pre účastníka konania, ako aj od vybavenia všetkých potrebných náležitostí k reálnemu fyzickému vyhosteniu účastníka konania do O. Q.. Zdôraznil, že počas celej doby zaistenia bude postupovať podľa § 90 ods.1 písm.d) zákona o pobyte cudzincov, teda bude skúmať po celý čas zaistenia účastníka konania, či trvá účel zaistenia. Ďalej poukázal na to, že pri vydaní rozhodnutia o zaistení rešpektoval Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), Ústavu Slovenskej republiky, ako aj platné zákony a nezistil skutočnosti, ktoré by preukazovali, že dôsledky zaistenia by boli neprimerané, najmä s ohľadom na súkromný a rodinný život žalobcu a má za to, že jeho je v súlade s článkom 5 ods.1 písm.f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Uviedol, že zaistenie účastníka konania pre účely administratívneho vyhostenia je zákonným pozbavením osobnej slobody osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostení z územia SR. Ú.S. K. je zariadenie určené na umiestňovanie cudzincov, ktorí sú zaistení za účelom výkonu administratívneho vyhostenia. Čo sa týka umiestňovania maloletých, tak uviedol, že sa zaoberal aj čl. 9 Dohovoru o právach dieťaťa ako aj čl. 41 ods.4 Ústavy SR a mal zato, že zúčastnení maloletí cudzinci sú umiestňovaní so žalobcom - účastníkom
konania, ktorý je ich rodičom v jednom zariadení a žalovaný chráni najlepšie záujmy zúčastnených maloletých cudzincov a nepretrhol tak ich rodinné väzby. Zdôraznil, že maloletým osobám je spolu s rodičmi zabezpečená každodenná osobná hygiena a strava je deťom poskytovaná 5x denne. Uviedol, že postupoval pri vydaní tohto rozhodnutia tiež v súlade s článkom 8 ods.1 Dohovoru, v zmysle ktorého má každý právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie, ako aj v súlade s článkom 8 ods.2 Dohovoru, v zmysle ktorého štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať, okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia a morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. Po zohľadnení všetkých skutočností žalovaný vo svojom rozhodnutí dospel k záveru, že žalobcu na účel výkonu administratívneho vyhostenia nebude neprimeraným spôsobom zasiahnuté do jeho základných práv a slobôd garantovaných v zmysle článku 8 Dohovoru, nakoľko je tento zásah v súlade so zákonom.
5. Žalobca sa správnou žalobou zo dňa 21.09.2020 (doručenou osobne konajúcemu správnemu súdu spolu s vyjadrením žalovaného, ako aj administratívnym spisom dňa 29.09.2020) prostredníctvom Centra právnej pomoci domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-PO5-76-018/2020-AV zo dňa 09.09.2020 a nariadenia bezodkladného prepustenia žalobcu zo zaistenia. S rozhodnutím o zaistení nesúhlasil v celom rozsahu z dôvodu, že vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci a na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam.
6. Poukazoval na to, že bol administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky (ďalej „SR“) na územie O. Q. na základe rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-P05-76-012/2020-AV zo dňa 09.09.2020 z dôvodu jeho neoprávneného pobytu na území Slovenskej republiky a za týmto účelom sa nachádza v zaistení na základe napadnutého rozhodnutia žalovaného. Tvrdil, že v napadnutom rozhodnutí o jeho zaistení však žalovaný nezaujal vôbec žiadnu právnu úvahu k tej skutočnosti, a to že O. Q. odmietla žiadosť slovenských orgánov o prijatie žalobcu na svoje územie už v tzv. dublinskom konaní, ktoré bolo voči žalobcovi vedené a ktoré bolo pre neochotu O. akceptovať žalobcu na svojom území zastavené rozhodnutím Dublinského strediska migračného úradu ministerstva vnútra. Táto skutočnosť je potvrdená v rozhodnutí o administratívnom vyhostení žalobcu a jednoznačne preukazuje neúčelnosť jeho zaistenia na základe napadnutého rozhodnutia za účelom jeho vyhostenia do O.L., ktoré už slovenským orgánom jasne uviedlo, že žalobcu na svoje územie neprijme, a to napriek skutočnosti, že žalobca bol evidovaným žiadateľom o azyl na jeho území a mohol sa tam zdržiavať minimálne po dobu azylového konania. Nie je teda zrejmé, na základe akých skutočností a dôkazov prijal žalovaný záver o účelnosti ďalšieho držania žalobcu v zaistení spolu s jeho troma maloletými deťmi, hoci formálne pod iným účelom zaistenia, keď mu bola známa neochota gréckych orgánov prijať žalobcu na svoje územie. Uviedol, že postupom žalobcu došlo k hrubému porušeniu čl. 5 ods.1 písm.f) Európskeho dohovoru, ktorý sa žalovaný navyše snaží obísť formálnou zmenou účelu zaistenia žalobcu, keďže si je vedomý reálnej nevyhostiteľnosti K. občana, ktorého vyslovene odmietol prijať aj iný členský štát. Dlhodobé opakované neúčelné držanie v zaistení rodiny s maloletými deťmi nie je ani v najlepšom záujme týchto detí, čím dochádza k porušovaniu Dohovoru o právach dieťaťa. Poukázal na to, že v jeho krajine pôvodu v K. prebieha ozbrojený vojenský konflikt, pričom Slovenská republika už po dobu niekoľkých rokov od vypuknutia ozbrojeného konfliktu nevyhosťuje štátnych príslušníkov K. na jej územie a O. odmietlo prijať žalobcu na svoje územie. Podmienky v oboch týchto krajinách sú pre K. utečencov navyše nezlučiteľné s čl. 3 Dohovoru, pričom situácia ohľadom vážnych nedostatkov O. azylového systému bola predmetom viacerých súdnych sporov pred súdnymi orgánmi EÚ alebo Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. M. S. S. proti Belgicku a Grécku (sťažnosť č. 30696/09, rozhodnutie z 21.01.2011, a iné). Rovnako ani žiadna iná tretia krajina neprijme žalobcu na svoje územie, nakoľko na to neexistuje žiaden právny dôvod a zákonný podklad. V inom členskom štáte žalobca o azyl nepožiadal. Vzhľadom na uvedené považoval žalobca jeho zaistenie za nezákonné a v rozpore s čl. 5 ods.1 písm.f) Dohovoru, pretože nie je predpoklad, že bude možné zrealizovať administratívne vyhostenie a naplniť účel zaistenia. Žalovaný v konaní nedostatočne zistil skutkový stav veci najmä tým, že v rozhodnutí absentuje jeho vyjadrenie a úvaha k prípustnosti vrátenia žalobcu na územie O. s ohľadom na potrebu dodržiavania čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 16 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky. Žalovaný nevykonal žiadne dokazovanie o humanitárnej situácii utečencov v O. napriek tomu, že alarmujúci stav je slovenským štátnym orgánom a širokej verejnosti známy z každodenného spravodajstva, a preto nebolo možné dospieť k jednoznačnému a presvedčivému záveru o neexistencii rizika utrpenia vážnej ujmy žalobcovi. V súvislosti so skúmaním a vyhodnocovaním existencie prekážok vyhostenia v prejednávanej
veci bolo zisťovanie skutkového stavu žalovaným obzvlášť nedostatočné. Zistené prekážky vyhostenia alebo nerealizovateľnosť vyhostenia cudzinca môžu zakladať právny dôvod buď pre odloženie výkonu rozhodnutia o vyhostení v zmysle § 84 ods.5 písm.a) zákona o pobyte cudzincov alebo udelenie povolenia na zotrvanie na území Slovenskej republiky v zmysle § 61a zákona o pobyte cudzincov, a teda majú za následok nemožnosť zaistenia cudzinca. Situáciu žalobcu a jeho rodiny bolo možné vyriešiť využitím týchto zákonných inštitútov.
7. Žalobca tiež v správnej žalobe poukazoval nato, že sa v zaistení nachádza spolu so svojimi maloletými deťmi: M. B., nar. XX.XX.XXXX, K. B., nar. XX.XX.XXXX a X. B., nar. XX.XX.XXXX, ktorí boli zaistení na základe samostatných rozhodnutí žalovaného, pričom navrhoval, aby súd posudzoval ich veci vo vzájomnej súvislosti s cieľom nerozdelenia rodiny. Namietal, že vyššie vytýkanými nedostatkami napadnutého rozhodnutia žalovaného ohľadom samotnej neúčelnosti zaistenia žalobcu a jeho detí, ktorí sa nachádzajú v zaistení už niekoľko mesiacov a pritom neefektívne, a nedostatočného zisťovania humanitárnej situácie utečencov v O. sa mal žalovaný zaoberať o to viac, že sa v prejednávanom prípade jedná o cudzinca - otca s troma maloletými deťmi. Dával do pozornosti článok 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, v zmysle ktorého záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí. Vo veciach zaisťovania maloletých cudzincov zdôrazňuje rozhodovacia prax Európskeho súdu pre ľudské práva a kasačného súdu potrebu obozretného posudzovanie takýchto prípadov zaisťovania rodín cudzincov s maloletými deťmi (rozsudok ESĽP vo veci Muskhadzhiyeva a ďalší proti Belgicku a Popov proti Francúzsku, rozsudok kasačného súdu sp. zn. 10Szak/11/2016 z 17.10.2016, sp. zn. 10Sza/12/2016 z 14.06.2016).
8. Žalobca rovnako namietal, že rozhodnutie žalovaného trpí taktiež vadou nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia, v časti stanovenej dĺžky doby zaistenia. Poukázal na to, že žalovaný uviedol, že pri stanovení dĺžky doby zaistenia vychádzal zo skutočnosti, že vo veci žalobcu bude potrebné overiť totožnosť žalobcu, komunikovať so zastupiteľským orgánom za účelom vystavenia náhradného cestovného dokladu žalobcovi a napokon pristúpi k samotnej realizácii vyhostenia. Ani pri stanovení dĺžky doby zaistenia sa však žalovaný nezaoberal najdôležitejšou skutočnosťou, a to že slovenské aj O. orgány už ustálili totožnosť žalobcu pomocou odtlačkov prstov jeho zákonného zástupcu v systéme EURODAC, komunikovali vzájomne ohľadom jeho prijatia, a napriek tomu O. orgány odmietli prijať žalobcu na svoje územie, hoci tam má ako žiadateľ o azyl právo zdržiavať sa po dobu azylového konania. Žalobcovi preto nie je zrejmá úvaha žalovaného, v čom vidí efektivitu jeho opätovného zaistenia, hoci formálne subsumovaného pod iné zákonné ustanovenie účelu zaistenia. Žalobcovi nie je vôbec zrejmé, na základe akých dôkazov dospel žalovaný k stanoveniu práve tejto dĺžky doby zaistenia žalobcu. Uviedol, že vzhľadom k tomu, že v prejednávanej veci existujú právne aj faktické prekážky vyhostenia žalobcu tak má za to, že ani jeho zaistenie nebolo prípustné, nakoľko zaistenie „nevyhostiteľných" cudzincov je pre svoju neefektívnosť a neúčelnosť vždy v rozpore s čl. 5 ods.1 písm.f) Dohovoru. Žalovaný preto vec nesprávne právne posúdil.
9. Žalovaný v písomnom vyjadrení zo dňa 29.09.2020 k správnej žalobe trval na rozhodnutí o zaistení a neakceptoval žiadnu žalobcom uplatnenú námietku a žiadal správnu žalobu zamietnuť. Mal za to, že zaistenie žalobcu za účelom jeho vyhostenia je efektívne a spĺňa svoj účel najmä s odkazom na názor vyplývajúci z judikatúry. Zdôraznil, že Európsky súd pre ľudské práva opakovane vyložil náležitosti rozhodnutia o zbavení osobnej slobody podľa článku 5 ESĽP. Zaistenie môže byť uložené iba na základe zákona a spôsobom ustanoveným zákonom. To je základná záruka proti nezákonnosti zaistenia, ktorá odráža všeobecné zásady právnej istoty. Tento princíp vyžaduje, aby zaistenie bolo uložené v súlade s národným právom a postupmi a zároveň, aby tieto právne predpisy spĺňali isté kvalitatívne požiadavky tak, aby dokázali ochrániť jedinca pred svojvôľou rozhodujúcich orgánov. Predpis musí byť verejne dostupný, dostatočne jasný a určitý, aby osoba, ktorej je určené rozhodnutie o zaistení, mohla predvídať jeho dôsledky. Ďalej musí obsahovať presnú procedúru zaistenia a rozmedzie doby jeho trvania (pozri Rozsudok ESĽP zo dňa 27.11.2008 odst.73, Rashed vs. Česká republika, č.j. 298/07).
10. Uviedol, že žalobca sa nechce vrátiť do domovskej krajiny, ani do krajiny kde požiadal o medzinárodnú ochranu ale pokračovať do svojej cieľovej krajiny a je predpoklad, že sa bude vyhýbať štátnym orgánom, aby nemohlo dôjsť k jeho vyhosteniu a bude sa ukrývať. Na území Slovenskej republiky nemá zabezpečené ubytovanie, nemá žiadnych príbuzných a ani žiadnu blízku osobu. Z doterajšieho konania žalobcu a to násobné porušovanie platných právnych noriem týkajúcich sa prekračovania hraníc štátov a vstupu na ich územie za účelom splnenia osobného cieľa a to dostať
sa do cieľovej krajiny, t.j. H. a teda súhrnné porušovanie práva, je možné predpokladať, že v záujme dosiahnutia osobných cieľov budú pokračovať vo svojom konaní. Snahou žalobcu nie je dostať sa do pre neho bezpečnej krajiny, ale predovšetkým do jeho cieľovej krajiny, čomu nasvedčuje aj skutočnosť, že žalobca požiadal o medzinárodnú ochranu na území O. Q. a napriek podanej žiadosti nezotrval na území O. Q. kým sa o jeho žiadosti rozhodne, ale pokračoval v snahe dosiahnuť svoj osobný cieľ. Dodal, že bezpečnostný záujem Slovenskej republiky a zároveň aj bezpečnostný záujem Európskej únie je záujmom verejným, ktorý je nadradený súkromnému záujmu žalobcu, konkrétne dosiahnutiu osobného cieľa dostať sa do H. pomocou nelegálneho prekračovania hraníc a teda porušovaním práva. Žalovaný pri rozhodovaní prihliadal aj na verejný záujem, ktorý predstavuje všeobecné dobro spoločnosti a ktorý má prednosť pred súkromným záujmom jednotlivca. Z daných dôvodov preto nemohol v zmysle § 89 ods.1 zákona o pobyte cudzincov namiesto zaistenia žalobcu uložiť povinnosť hlásenia pobytu alebo povinnosť zložiť peňažnú záruku ako alternatívu menej závažného prostriedku zaistenia, pretože po dôkladnom vyhodnotení žalobcu a zákonného zástupcu žalobcu a z uvedených vyjadrení zákonného zástupcu žalobcu je nepochybné, že žalovaný nemohol konať v zmysle § 89 ods.1 písm.a) a b) zákona o pobyte cudzincov, nakoľko dospel k záveru, že žalobcovi nemôže uložiť povinnosť v zmysle vyššie citovaného paragrafu, nakoľko tento by svoju povinnosť uloženú žalovaným nevedel reálne splniť, resp. vykonať.
11. Ďalej uviedol, že ak by mal žalobca naozaj obavu o svoj život a život svojich maloletých detí, tak by seba a taktiež aj ich nevystavoval podmienkam ohrozujúcim ich život počas svojej nelegálnej migrácie cez rôzne štáty a zotrval by v krajine, v ktorej požiadal o medzinárodnú ochranu. Taktiež žalobca nijakým spôsobom nekonkretizoval a neodôvodnil tvrdenia o existencii informácií o nedôstojných a neľudských podmienkach v O. zariadeniach pre žiadateľov o azyl a migrantov, obmedzil sa iba na poukázanie verejne dostupných informácií. Pri spisovaní zápisnice žalobca odmietol vypovedať a spolupracovať so žalovaným, odpovedal iba na konkrétne otázky. Poukázal na to, že žalobca požiadal o udelenie medzinárodnej ochrany v O. Q. a z toho dôvodu je O. Q. príslušná v konaní o udelenie azylu aj keby žalobca požiadal o udelenie medzinárodnej ochrany aj na území Slovenskej republiky, čo neurobil. O.L. Q. neprijala žalobcu a jeho deti v rámci odsunu v zmysle Dublinského nariadenia, ale nekonkretizovala dôvod neprijatia. Žalobca je evidovaný ako žiadateľ o azyl v O. Q. a jeho pobyt je na území O. Q. oprávnený. Z uvedeného dôvodu žalovaný v zmysle § 77 ods.1 zákona o pobyte cudzincov určil O.L. Q. ako krajinu, do ktorej má byť žalobca vyhostený. Dodal, že postupoval aj v súlade s citovaným článkom Dublinského nariadenia, aj v prípade, že by bol žalobca osobou podľa článku 18 ods.1 písm.d) uvedeného nariadenia, t.j. O. Q. by zamietla žiadosť o medzinárodnú ochranu žalobcu je možné zabezpečiť jeho odsun v súlade s Návratovou smernicou. O. Q. neukončila konanie o udelenie azylu žalobcu, preto je aj naďalej príslušná v tomto konaní a z uvedeného žalovaný nesúhlasí s vyjadrením žalobcu, že sa len formálne snažil zmeniť dôvod zaistenia. Rovnako na stránke Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky, podľa informácií zo zastupiteľského úradu Slovenskej republiky v B.H. je uvedené, že všeobecná úroveň bezpečnosti v O. zodpovedá štandardom bezpečnosti členského štátu Európskej únie. Teda žalovaný vykonal úkony smerujúce k príprave administratívneho vyhostenia žalobcu a v súčasnosti nie sú známe žiadne prekážky, pre ktoré by bolo možné považovať zaistenie žalobcu za neúčelné.
12. Tvrdil, že pri vydaní rozhodnutia o zaistení rešpektoval Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd, Ústavu Slovenskej republiky, ako aj platné zákony a nezistil skutočnosti, ktoré by preukazovali, že dôsledky zaistenia by boli neprimerané, najmä s ohľadom na súkromný a rodinný život žalobcu. Ako žalobca sám uviedol, na území Slovenskej republiky nemá blízke osoby, teda nedošlo k zásahu do rodinného života, ani do súkromného života žalobcu, a preto zaistenie žalobcu je v súlade s článkom 5 ods.1 písm.f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Zaistenie žalobcu pre účely administratívneho vyhostenia je zákonným pozbavením osobnej slobody osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostení z územia Slovenskej republiky. Ú. K. je zariadenie určené na umiestňovanie cudzincov, ktorí sú zaistení za účelom výkonu administratívneho vyhostenia. Ďalej uviedol žalovaný, že pri vydaní rozhodnutia tiež postupoval v súlade s článkom 8 ods.1 Dohovoru, v zmysle ktorého má každý právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie, ako aj v súlade s článkom 8 ods.2 Dohovoru, v zmysle ktorého štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať, okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia a morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. Po zohľadnení všetkých skutočností žalovaný dospel k záveru, že zaistením žalobcu
na účel výkonu administratívneho vyhostenia nebude neprimeraným spôsobom zasiahnuté do jeho základných práv a slobôd garantovaných v zmysle článku 8 Dohovoru, nakoľko je tento zásah v súlade so zákonom.
13. K žalobcom namietanej vade nedostatočného odôvodnenia týkajúcej sa dĺžky zaistenia uviedol, že o zaistení žalobcu rozhodol na dva mesiace, čo je bližšie k spodnej hranici zaistenia podľa § 88 ods.4 zákona o pobyte cudzincov, v ktorom je uvedené, že „štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný najviac na šesť mesiacov“. Nepristúpil k maximálnej dobe zaistenia. Tvrdil, že na základe dosiaľ uvedených a v spise zdokumentovaných skutočností je doba zaistenia dva mesiace nevyhnutný čas v súlade s § 88 ods.4 zákona o pobyte cudzincov, počas ktorej zariadenie vykoná všetky dostupné úkony smerujúce k reálnemu vyhosteniu žalobcu z územia Slovenskej republiky. Predpokladanými úkonmi nutnými na reálne vykonanie administratívneho vyhostenia je potvrdenie totožnosti žalobcu, komunikácia so zastupiteľským úradom štátu, ktorého je žalobca štátnym príslušníkom, zabezpečenie náhradného cestovného dokladu a samotná realizácia administratívneho vyhostenia. Dal do pozornosti aj článok 15 s názvom „Zaistenie“ Smernice 2008/115/ ES, ktorý sa nachádza v kapitole IV. Smernice. Doba zaistenia sa môže skrátiť, pričom presná doba zaistenia sa nedá konkrétne určiť nakoľko závisí od viacerých neovplyvniteľných faktorov. Dĺžka doby zaistenia sa bude odvíjať od dĺžky vybavenia potrebných náležitostí nutných k vystaveniu náhradného cestovného dokladu pre žalobcu, ako aj od vybavenia všetkých potrebných náležitostí k reálnemu fyzickému vyhosteniu žalobcu do O. Q.. Uviedol, že žalovaný bude aj naďalej postupovať v zmysle § 90 ods.1 písm.d) zákona o pobyte cudzincov, teda bude skúmať po celý čas zaistenia žalobcu, či trvá účel zaistenia. Žalovaný ďalej uviedol, že zaistenie žalobcu je v súlade s článkom 5 ods.2 písm.f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Zaistenie žalobcu pre účely zabezpečenia administratívneho vyhostenia je zákonným pozbavením slobody žalobcu. Ú.S. K. je zariadenie určené na umiestňovanie cudzincov, ktorí sú zaistení na výkon administratívneho vyhostenia. Pri umiestňovaní maloletých sa zaoberal aj čl. 9 Dohovoru o právach dieťaťa, ako aj článkom 41 ods.4 Ústavy Slovenskej republiky. Maloletí sa umiestňujú spolu so žalobcom, ktorý je ich rodičom v jednom zariadení a tak žalovaný chráni najlepšie záujmy maloletých a nepretrhol ich rodinné väzby. Maloletým osobám spolu s rodičmi je zabezpečená každodenná hygiena. Strava je deťom poskytovaná 5x denne okrem raňajok, obeda a večere dostávajú deti navyše desiatu a olovrant, pediatrická zdravotná starostlivosť je poskytovaná na základe zmluvného vzťahu s pediatrickou ambulanciou. Rovnako pre maloleté osoby je k dispozícii sociálny pracovník, ktorý plánuje a reguluje vzdelávacie, rekreačné a herné aktivity maloletých osôb v zariadení. Žalobca nemohol všetky tieto potreby zabezpečiť svojim deťom a sám svojim konaním a cestovaním cez jednotlivé štáty vystavoval oveľa väčšiemu riziku a občas aj neľudským podmienkam.
14. Krajský súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný súd preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo na nariadenom pojednávaní dňa 08.10.2020 podľa § 206 a nasl. Správneho súdneho poriadku a dospel k záveru, že správna žaloba je dôvodná, preto rozhodnutie žalovaného podľa § 230 ods.1 písm.a) Správneho súdneho poriadku zrušil a nariadil žalovanému bezodkladné prepustenie žalobcu zo zaistenia.
15. Podľa § 2 ods.4 zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov, štátnym príslušníkom tretej krajiny je každý, kto nie je štátnym občanom SR ani občanom únie; štátnym príslušníkom tretej krajiny sa rozumie aj osoba bez štátnej príslušnosti.
16. Podľa § 82 ods.1 písm.b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.
17. Podľa § 88 ods.1 písm.b) zákona o pobyte cudzincov, policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.
18. Podľa § 88 ods.4 prvá a druhá veta zákona o pobyte cudzincov, štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Policajný útvar je oprávnený počas tohto obdobia opakovane predĺžiť zaistenie štátneho príslušníka tretej krajiny, pričom celkový čas zaistenia nesmie presiahnuť šesť mesiacov.
19. Podľa § 88 ods.8 zákona o pobyte cudzincov, ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na maloletú osobu, ktorá nemá zákonného zástupcu. Iné zraniteľné osoby možno zaistiť len v nevyhnutnom prípade a na čo najkratší čas.
20. Podľa § 89 ods.1 písm.a) a písm.b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku.
21. Podľa článku 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“), nikoho nemožno mučiť alebo podrobovať neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
22. Podľa článku 5 ods.1 písm.f) Dohovoru, každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom: zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.
23. Podľa článku 8 ods.1 Dohovoru, každý má právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie.
24. Podľa článku 8 ods.2 Dohovoru, štátny orgán nemôže zasahovať do výkonu tohto práva okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.
25. Podľa bodu 16 Preambuly Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej „Návratová smernica“), využitie zaistenia na účely odsunu by malo byť s ohľadom na použité prostriedky a sledované ciele obmedzené a viazané na zásadu primeranosti. Zaistenie je oprávnené len na prípravu návratu alebo vykonanie procesu odsunu a ak by uplatnenie miernejších donucovacích opatrení nebolo dostatočné.
26. Podľa čl. 15 ods.1, druhá veta Návratovej smernice, zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie, trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun, a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou.
27. Podľa čl. 16 ods.2 Ústavy Slovenskej republiky, nikoho nemožno mučiť, ani podrobiť krutému, neľudskému, či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
28. Podľa § 2 ods.7 zákona o pobyte cudzincov, zraniteľnou osobou je najmä maloletá osoba, osoba so zdravotným postihnutím, obeť obchodovania s ľuďmi, osoba staršia ako 65 rokov, tehotná žena, slobodný rodič s maloletým dieťaťom a osoba, ktorá bola vystavená mučeniu, znásilneniu alebo iným závažným formám psychického, fyzického alebo sexuálneho násilia; v odôvodnených prípadoch možno za staršiu osobu považovať aj osobu mladšiu ako 65 rokov.
29. Podľa článku 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.
30. Podľa článku 9 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, zabezpečia, aby dieťa nemohlo byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli, ibaže príslušné úrady na základe súdneho rozhodnutia a v súlade s platným právom a v príslušnom konaní určia, že také oddelenie je potrebné v záujme dieťaťa. Také určenie môže byť nevyhnutné v niektorom konkrétnom prípade, napríklad, ak ide o zneužívanie alebo zanedbávanie dieťaťa rodičmi alebo ak rodičia žijú oddelene a treba rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa.
31. Podľa článku 22 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, robia opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby dieťa žiadajúce o priznanie postavenia utečenca alebo ktoré sa v súlade s platným medzinárodným alebo vnútroštátnym právom a postupom považuje za utečenca, nech už je v sprievode svojich rodičov, iných osôb, alebo bez sprievodu, dostalo potrebnú
ochranu a humanitárnu pomoc pri využívaní práv ustanovených týmto Dohovorom a inými dokumentmi v oblasti medzinárodného humanitárneho práva a ľudských práv, ktorého sú uvedené štáty zmluvnými stranami.
32. Podľa § 1 ods.1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), Tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.
33. Podľa § 3 ods.5 Správneho poriadku, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
34. Podľa § 32 ods.1 Správneho poriadku, správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
35. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
36. Podľa § 47 ods.2 Správneho poriadku, výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon.
37. Podľa § 47 ods.3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
38. Predmetom tohto súdneho konania bolo preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-PO5-76-018/2020-AV zo dňa 09.09.2020, ktorým žalovaný v zmysle § 88 ods.1 písm.b) ZoPC zaistil žalobcu na účel výkonu administratívneho vyhostenia. Podľa § 88 ods.4 ZoPC stanovil dĺžku doby zaistenia na čas nevyhnutne potrebný najviac na dva mesiace s tým, že žalobcu umiestil v Ú. K..
39. Správny súd poukazuje na platnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorá zdôrazňuje, že zaistenie je spojené s obmedzením, resp. pozbavením osobnej slobody človeka, a ide tak o citeľný zásah do jedného zo základných práv jednotlivca, ktorý môže byť prípustný len za podmienok prísne vymedzených nielen v zákone č. 404/2011 Z.z., ale predovšetkým ústavným poriadkom. V tej súvislosti je potrebné poukázať na čl. 5 ods.1 písm.f) Dohovoru, ktorý má v zmysle čl. 7 ods.5 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, podľa ktorého možno osobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu ustanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné zatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu alebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť efektívne a účelné. Z uvedeného možno následne vyvodiť, že ak má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca - žalobcu.
40. Žalobca považoval jeho zaistenie za nezákonné a v rozpore s čl. 5 ods.1 písm.f) Dohovoru, nakoľko nie je predpoklad, že bude možné zrealizovať administratívne vyhostenie a naplniť účel zaistenia vzhľadom na existujúce prekážky vyhostenia a potvrdenú neochotu O. prijať ho na svoje územie. Správny súd vyhodnotil danú námietku ako dôvodnú.
41. Predchádzajúcim rozhodnutím žalovaného bol žalobca (ako to vyplýva nielen zo správnej žaloby, ale aj z vyjadrenia žalovaného, ako aj z rozhodovacej činnosti správneho súdu) zaistený na účel výkonu Dublinského nariadenia III (Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013) t.z., že bol zaistený podľa § 88 ods.1 písm.c) ZoPC (nakoľko nepožiadal o azyl na území SR). Dňa 09.09.2020 bol žalobca prepustený z dôvodu, že zanikol účel jej zaistenia. Toho istého dňa bol zaistený podľa § 88 ods.1 písm.b) ZoPC na účel výkonu administratívneho vyhostenia. Dôvodom jeho zaistenia teda bola existencia rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení vydanom správnym orgánom. Žalobca bol administratívne vyhostený z územia SR na územie O. Q. podľa § 77 ods.1 ZoPC rozhodnutím o administratívnom vyhostení správneho orgánu č. PPZ-HCP-PO5-76-012/2020-AV zo dňa 09.09.2020 podľa § 82 ods.1 písm.b) ZoPC z dôvodu, že má neoprávnený pobyt na území SR.
42. Pre posúdenie účelnosti jeho súčasného zaistenia nie je bez právneho významu tá skutočnosť, že O. Q. ako krajina zodpovedná za posúdenie jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu v zmysle Dublinského nariadenia III neakceptovala žiadosť o prevzatie žalobcu naspäť na svoje územie v rámci Dublinského nariadenia. Žalovaný napriek tejto skutočnosti v rozhodnutí o administratívnom vyhostení žalobcu uviedol ako krajinu, do ktorej má byť vyhostený, O. Q..
43. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodovaciu činnosť kasačného súdu, ktorý v rozsudku sp. zn. 1Sza/8/2015 uviedol, že „podľa názoru Najvyššieho súdu je teda možné prejednávanú vec uzavrieť vyslovením právneho názoru, že správny orgán má povinnosť sa zaoberať v konaní o zaistení cudzinca nielen otázkou legálnosti vstupu a pobytu na území Slovenskej republiky z pohľadu postavenia cudzinca, ktorý je účastníkom administratívneho vyhostenia najmä v kontexte Dohovoru či návratovej smernice, ale aj zohľadnením možných prekážok vrátenia cudzinca, najmä ak tieto vyšli najavo pred alebo po rozhodnutí o zaistení.“
44. Skutočnosť, že O. Q. v rámci dublinského konania odmietla prijať žalobcu na svoje územie správny súd vyhodnotil ako prekážku, ktorá bráni jeho vráteniu na územie daného štátu aj v prípade jeho zaistenia v zmysle tzv. Návratovej smernice (Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území) a má za to, že daná skutočnosť popiera účel jeho zaistenia a z tohto dôvodu je priamo výkon rozhodnutia o jeho administratívnom vyhostení v danej veci nemožným.
45. Správny súd poukazuje na to, že podľa nálezu Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 264/09 z 19.10.2010 limitom zaistenia je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom každé konanie o vyhostení musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Priamo Dohovor v texte čl. 5 ods.1 písm.f) uvádza, že pozbaviť osobnú slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie. Prebiehaním konania nemožno rozumieť len formálne začatie, či priebeh takého konania, ale aj reálnosť vyhostenia. Ako je ďalej v náleze uvedené, vzťahom medzi zaistením a jej účelom sa viackrát zaoberal aj ESĽP napr. vo veci Samie Ali v. Suisse, Agnissan v. Denmark. Obmedzenie osobnej slobody je viazané na účel zaistenia. Medzi zaistením a jej účelom je úzka súvislosť. I keď definitívny záver týkajúci sa vyhostenia padne v inom konaní, súd nemôže ani pri rozhodovaní o zaistení ignorovať zjavné fakty, ktoré bránia vyhosteniu. Pri osobnej slobode je veľmi bezprostredne, priam na nerozlíšenie previazaný hmotno-právny a procesno-právny komponent.
46. Správny súd najmä poukazuje na to, že správna žaloba vo veciach zaistenia sa posudzuje neformálne (§ 206 ods.3 SSP), pričom za kľúčovú námietku považuje žalobnú námietku týkajúcu sa tej skutočnosti, že žalobca sa v zaistení nachádza spolu so svojimi rodinnými príslušníkmi - maloletými deťmi: M. B., nar. XX.XX.XXXX, K. B., nar. XX.XX.XXXX a X. B., nar. XX.XX.XXXX, ktorí boli zaistení na základe samostatných rozhodnutí žalovaného, pričom navrhoval, aby súd posudzoval ich veci vo vzájomnej súvislosti s cieľom nerozdelenia rodiny. Mal zato, že takýto zásah je aj v rozpore s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a kasačného súdu, ktorá poukazuje na to, že umiestňovanie maloletých detí v zariadeniach, kde boli pozbavené osobnej slobody, je porušením čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa a čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Správny súd s poukazom na judikatúru uvedenú nižšie vyhodnotil danú námietku ako dôvodnú.
47. Správny súd uvádza, že zaistenie maloletého žalobcu nemožno posudzovať izolovane, ale tieto prípady (jeho zaistenie a zaistenie jeho rodinných príslušníkov) musia byť posudzované vo vzájomných
súvislostiach. Kasačný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôrazňoval potrebu posudzovať v prípade zaistenia maloletých detí najlepší záujem dieťaťa v zmysle čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa. Deti by pritom nemali byť postihované obmedzením osobnej slobody pre imigračné postavenie ich rodičov. Z judikatúry ESĽP vyplýva, že deti by nemali byť pozbavované osobnej slobody a to bez ohľadu na to, či majú zákonného zástupcu alebo sú bez sprievodu. Rovnako vo viacerých prípadoch rozhodol, že umiestnenie detí v zariadeniach, kde boli pozbavené osobnej slobody, bolo porušením čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa a čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
48. V tomto kontexte súd poukazuje na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prezentovanú v rozsudku sp. zn. 10Sza/12/2016 zo dňa 14.06.2016 (Judikát roka 2017). V zmysle predmetného rozsudku správny orgán musí s poukazom na najlepší záujem dieťaťa (zakotvený v článku 3 odsek 1 Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý zaručuje dieťaťu právo na posúdenie jeho alebo jej najlepších záujmov a ich prvoradé zohľadnenie pri akýchkoľvek krokoch alebo rozhodnutiach, ktoré sa ho týkajú, tak vo verejnej, ako aj v súkromnej sfére), postupovať obozretne pri umiestňovaní detí spolu s rodičom v útvare policajného zaistenia a pri úvahe o ich umiestnení by nemal opomenúť, že najlepší záujem dieťaťa, ktorý je vyjadrením hodnôt, na ktorých je postavený systém ochrany práv dieťaťa nie je možné účinne dosiahnuť bez reflektovania na judikatúru ESĽP, ktorá ohľadne pozbavenia osobnej slobody dieťaťa a ochrany práv a najlepšieho záujmu dieťaťa vo veciach zaistenia maloletých cudzincov, najmä tých, ktorí sú v sprievode rodičov, opakovane konštatovala porušenie čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa ako aj čl. 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach.
49. Kasačný súd považoval za dôležité tiež zdôrazniť, že deti by nemali byť postihované za imigračný status svojich rodičov (t.j. za to, že ich rodičia cestujú bez potrebných dokladov, resp. s pozmenenými dokonca falšovanými dokladmi), ani za ich predchádzajúce správanie, ktoré je vyhodnocované ako riziko úteku. Pritom poukazoval na rozhodovaciu prax ESĽP vyjadrenú v rozsudku zo dňa 19.01.2012, vo veci Popov proti Francúzsku sťažnosť č. 39472/07 a 39474/07, rozsudku zo dňa 12.10.2006 vo veci Mubilanzila Mayeka a Kaník Mitunga v. Belgicko (sťažnosť č. 13178/03) a rozsudku zo dňa 19.01.2010 vo veci Muskhadzhiyeva i. v. Belgicko (č. 41442/07).
50. Z tohto pohľadu treba identifikovať intenzitu zásahu do súkromného a rodinného života žalobcu v dôsledku napadnutého rozhodnutia o zaistení a intenzitu porušenia zákona, ktoré viedlo k jeho vydaniu. Zo samotnej podstaty princípu primeranosti totiž vyplýva, že sa hodnotí „niečo k niečomu“, v danom prípade to mal byť verejný záujem spočívajúci v ochrane verejného poriadku s právom na súkromný a rodinný život cudzinca.
51. V prípade, ak by správny súd ponechal žalobcu v zaistení po tom, čo by došlo k prepusteniu zo zaistenia jeho maloletého dieťaťa došlo by tým aj k porušeniu čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa, teda najlepšieho záujmu maloletého cudzinca, ktorý má právo byť so svojim rodičom ako zákonným zástupcom. Teda ponechaním žalobcu v zaistení by z pohľadu maloletého cudzinca došlo k porušeniu princípu sledovania jeho najlepšieho záujmu. Správny súd má zato, že žalovaný neposúdil dostatočne v kontexte zaistenia maloletého cudzinca (dieťaťa žalobcu), zaistenie žalobcu so zásahom do ich práva na rodinný a súkromný život (čl. 8 ods.1 Dohovoru).
52. Pokiaľ ide o vytýkané nedostatky odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia zo strany súdu tieto nemôžu byť konvalidované prípadným dodatočným vysvetlením, respektíve doplňujúcim vyjadrením žalovaného a ani súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať, respektíve absentujúce argumenty žalovaného nahrádzať svojimi a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým má dospieť žalovaný, ktorého postup a úvahy mali byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto aktivita presahuje rámec preskúmavacej právomoci súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie správneho orgánu v agende vymedzenej zákonom o pobyte cudzincov (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/5/2015 zo dňa 06.02.2015).
53. Správny súd s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami podľa § 230 ods.1 písm.a) Správneho súdneho poriadku a z dôvodov uvedených v § 191 ods.1 písm.c) Správneho súdneho poriadku napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a nariadil žalovanému bezodkladné prepustenie žalobcu, nakoľko žalovaný svojím rozhodnutím zasiahol do jeho osobnej slobody, pričom čl. 5 ods.4 Dohovoru zakotvuje povinnosť nariadiť prepustenie osoby, ktorej pozbavenie slobody bolo nezákonné. Ďalšími žalobnými námietkami sa správny súd
podrobne nezaoberal, nakoľko zistil iný závažný dôvod odôvodňujúci zrušenie nezákonného rozhodnutia žalovaného.
54. Správny súd zdôrazňuje, že v zmysle § 191 ods.6 Správneho súdneho poriadku je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku.
55. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že priznal ich úplnú náhradu žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci (§ 175 ods.2 SSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods.1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že: a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.