Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_5Sa-63-2020.pdf
PDF · 161.77 KB
Case nature
Area
Subarea
5Sa/63/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach, ako správny súd, sudkyňou Danou Bystrianskou, v právnej veci žalobkyne: B. W., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom v S.X. W. X., štátna príslušnosť: S. W. X., bez cestovného dokladu, t. č. umiestnenej v Ú. Z.G. Y. Z. T. S., I. Č.. XX, XXX XX S., Slovenská republika, zákonne zastúpenej otcom: A. W., nar. XX.XX.XXXX, štátny príslušník S. W. X., trvale bytom v S. W. X., bez cestovného dokladu, toho času umiestnený v Ú. Z. Y. Z. T. S., I. Č.. XX, XXX XX S., Slovenská republika, právne zastúpeného: Centrum právnej pomoci, Račianska 1523/71, 815 05 Bratislava, Kancelária Košice, Murgašova 3, 040 01 Košice, proti žalovanému: Mobilná jednotka Policajného zboru Prešov, Ľubochnianska č. 2, 080 06 Prešov, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP- PO5-76-019/2020-AV zo dňa 9.9.2020, o zaistení žalobcu, takto
rozhodol:
I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Mobilnej jednotky Policajného zboru Prešov č. PPZ-HCP- PO5-76-019/2020-AV z 9.9.2020 a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a n a r i a ď u j e bezodkladne prepustiť zo zaistenia B. W., nar. X.X.XXXX, štátnu príslušníčku S. W. X., bez dokladov totožnosti, toho času umiestnenú v Ú. Z. Y. Z. T. S., I. XX, S..
II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobkyňa podala prostredníctvom ustanoveného právneho zástupcu na správny súd žalobu vo veci zaistenia so žiadosťou o zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného a nariadenia okamžitého prepustenia žalobkyne, s požiadavkou priznania úplnej náhrady trov konania. Žalobkyňa tvrdí v žalobe, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, žalovaný nedostatočne zistil skutkový stav veci a na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam s odkazom na tieto ustanovenia zákonov a medzinárodných dohovorov.
I. Administratívne konanie
2. Žalovaný v konaní o zaistení cudzinca podľa zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov") rozhodnutím Č.: PPZ-HCP-P05- 76-019/2020-A V zo dňa 09.09.2020 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie") podľa § 88 ods. 1 písm. b) tohto zákona rozhodol o zaistení žalobkyne dňom 09.09.2020 na čas nevyhnutne potrebný, najviac však do 09.11.2020 na účel výkonu administratívneho vyhostenia a zároveň ju umiestnil do Ú. Z. Y. Z. T. S..
3. Uviedol, že zákonný zástupca žalobkyne A. W. jej otec, bol rozhodnutím Mobilnej jednotky PZ Prešov pod č.p.: PPZ-HCP-PO5-76-012/2020-AV zo dňa 09.09.2020 administratívne vyhostený z územia Slovenskej republiky a podľa § 82 ods. 3 písm. b) zákona o pobyte cudzincov mu bol uložený zákaz
vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu dvoch rokov, preto s poukázaním na § 83 ods. 8 písm. a) zákona o pobyte usúdil, že vyhostenie je v záujme dieťaťa, aby sa predišlo jeho odlúčeniu od jej otca.
4. Nevyhnutným podkladom pre vydanie rozhodnutia o zaistení účastníka konania v zmysle § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov je rozhodnutie o administratívnom vyhostení Mobilnej jednotky Policajného zboru Prešov pod č. s.: PPZ-HCP-P05-76-013/2020-AV zo dňa 09. 09.2020.
5. Žalovaný napadnuté rozhodnutie odôvodnil na tom skutkovom základe, že žalobkyňa bola administratívne vyhostená z územia Slovenskej republiky na územie Gréckej republiky na základe rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-P05-76-013/2020-AV zo dňa 09.09.2020 podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov z dôvodu neoprávneného pobytu na území Slovenskej republiky. Keďže žalobkyňa nemá dostatok finančných prostriedkov ani platný cestovný doklad, nemôže podľa názoru žalovaného sama vycestovať na územie Grécka, kde má ako žiadateľka o udelenie azylu oprávnenie na pobyt. Účelnosť zaistenia žalobkyne je preto podľa žalovaného jednoznačná, pričom dodal, že v zariadení pre cudzincov má zabezpečenú stravu a zdravotnú starostlivosť.
6. Podľa žalovaného ust. § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny na účel výkonu administratívneho vyhostenia a preto žalovaný konal i v súlade s čl. 9 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa, schváleného Valným zhromaždením Organizácie Spojených národov 20. novembra 1989, v ktorom sa uvádza: Štáty, ktoré sú zmluvnými stranami Dohovoru, zabezpečia, aby dieťa nemohlo byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli, okrem prípadov, keď príslušné úrady na základe súdneho rozhodnutia a v súlade s platným právom a v príslušnom jednaní určia, že takéto oddelenie je potrebné v najlepšom záujme dieťaťa.
7. Správny orgán konštatoval, že doba zaistenia dva mesiace je nevyhnutný čas v súlade s § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, počas ktorej zariadenie vykoná všetky dostupné úkony smerujúce k jej vyhosteniu z územia Slovenskej republiky, najmä zabezpečí náhradný cestovný doklad a samotnú realizáciu administratívneho vyhostenia.
8. V zmysle § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar bol povinný skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia. Preto uviedol, že dĺžka doby zaistenia sa bude odvíjať od dĺžky vybavenia potrebných náležitostí nutných k vystaveniu náhradného cestovného dokladu pre účastníka konania, ako aj od vybavenia všetkých potrebných náležitostí k reálnemu fyzickému vyhosteniu účastníka konania do Gréckej republiky.
9. Správny orgán má za to, že zaistenie účastníka konania je v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej „Dohovor").
10. Správny orgán konštatoval, že pri zaistení a umiestnení účastníka konania sa správny orgán zaoberal aj čl. 9 Dohovoru o právach dieťaťa ako aj čl. 41 ods. 4 Ústavy SR. Mal zato, že účastník konania je umiestňovaný spolu so zákonným zástupcom, t.j. otcom, ktorý je jej rodičom, v jednom zariadení, správny orgán chráni najlepšie záujmy účastníka konania a nepretrhol tak ich rodinné väzby. Maloletým osobám spolu s rodičmi je zabezpečená každodenná osobná hygiena. Strava je deťom poskytovaná 5x denne.
11. Správny orgán pri vydaní tohto rozhodnutia tiež postupoval v súlade s článkom 8 ods. 1 Dohovoru, ako aj v súlade s článkom 8 ods. 2 Dohovoru, v zmysle ktorého štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať, okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia a morálky alebo ochrany práv a slobôd iných.
II. Správna žaloba
12. Žalobkyňa v správnej žalobe vo veci zaistenia tvrdí porušenie jej práv zaručených jej odkazujúc na § 88 ods. 1 písm. b), § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov a čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd čl. 16 Preambuly Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, čl. 15 ods. 1, druhá veta, tzv. návratovej smernice a čl. 15 ods. 4 Smernice
Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín i článok 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článku 3 bod l Dohovoru o právach dieťaťa i článok 13 Dublinského nariadenia III, ďalej na Dohovor Organizácie Spojených národov o právach dieťaťa z roku 1989 a Chartu základných práv Európskej únie, tým že bola administratívne vyhostená z územia Slovenskej republiky na územie Gréckej republiky na základe rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-P05-76-013/2020-AV zo dňa 09.09.2020 a za týmto účelom sa nachádza v zaistení na základe napadnutého rozhodnutia žalovaného, avšak v napadnutom rozhodnutí o zaistení žalovaný nezaujal vôbec žiadnu právnu úvahu k tej skutočnosti, že Grécka republika odmietla žiadosť slovenských orgánov o prijatie žalobkyne a jej rodiny na svoje územie už v tzv. dublinskom konaní, ktoré bolo voči nej vedené a ktoré bolo pre neochotu Grécka akceptovať žalobkyňu a jej rodinu na svojom území zastavené rozhodnutím Dublinského strediska migračného úradu ministerstva vnútra. Táto skutočnosť je potvrdená v rozhodnutí o administratívnom vyhostení žalobkyne. Táto skutočnosť jednoznačne preukazuje neúčelnosť zaistenia žalobkyne na základe napadnutého rozhodnutia za účelom jej vyhostenia do Grécka, ktoré už slovenským orgánom jasne uviedlo, že ju na svoje územie neprijme, a to napriek skutočnosti, že žalobkyňa a jej rodina boli evidovanými žiadateľmi o azyl na jeho území a mohli sa tam zdržiavať minimálne po dobu azylového konania.
13. Podľa jej názoru nie sú dané a zrejmé skutočnosti ani dôkazy, na základe ktorých žalovaný prijal záver o účelnosti ďalšieho držania žalobkyne v zaistení s jej otcom a dvoma maloletými súrodencami, keď mu bola známa neochota gréckych orgánov prijať žalobkyňu na svoje územie. Postupom žalovaného došlo k hrubému porušeniu čl. 5 ods. 1 písm. f) Európskeho dohovoru, ktorý sa žalovaný navyše snaží obísť formálnou zmenou účelu zaistenia žalobkyne, keďže si je vedomý reálnej nevyhostiteľnosti S. občana, ktorého vyslovene odmietol prijať aj iný členský štát. Dlhodobé opakované neúčelné držanie v zaistení rodiny s maloletými deťmi nie je ani v najlepšom záujme týchto detí, čím dochádza k porušovaniu Dohovoru o právach dieťaťa.
14. Uviedla, že v krajine pôvodu žalobkyne v S. prebieha ozbrojený vojenský konflikt, pričom Slovenská republika už po dobu niekoľkých rokov od vypuknutia ozbrojeného konfliktu nevyhosťuje štátnych príslušníkov S. na jej územie a Grécko odmietlo prijať žalobkyňu a jej rodinu na svoje územie. Podmienky v oboch týchto krajinách sú pre S. utečencov navyše nezlučiteľné s čl. 3 Dohovoru, pričom situácia ohľadom vážnych nedostatkov gréckeho azylového systému bola predmetom viacerých súdnych sporov pred súdnymi orgánmi EU alebo Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. M. S. S. proti Belgicku a Grécku - sťažnosť č. 30696/09, rozhodnutie z 21.01,2011, a iné). Rovnako ani žiadna iná tretia krajina neprijme žalobkyňu na svoje územie, nakoľko na to neexistuje žiaden právny dôvod a zákonný podklad. V inom členskom štáte žalobkyňa o azyl nepožiadala.
15. Podľa žalobkyne z ustálenej rozhodovacej činnosti všeobecných súdov, kasačného súdu, ako aj Ústavného súdu SR vyplýva, že medzi zaistením a účelom zaistenia, t. j. medzi konaním o zaistení a konaním o odsune je vzájomná súvislosť a v žiadnom prípade sa nejedná o oddelené konania.
16. Aj podľa názoru Najvyššieho súdu SR správny orgán má povinnosť sa zaoberať v konaní o zaistení cudzinca nielen otázkou legálnosti vstupu a pobytu na území Slovenskej republiky z pohľadu postavenia cudzinca, ktorý je účastníkom administratívneho vyhostenia, najmä v kontexte Dohovoru či návratovej smernice a zohľadniť možné prekážky vrátenia cudzinca (NSSR sp. zn. 1Sza/8/2015).
17. Podľa žalobkyne z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. 11. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010, tiež vyplýva, že limitom zaistenia je naplnenie účelu a vyhostiteľnosť cudzinca. Dohovor v texte čl. 5 ods. 1 písm. f) uvádza, že pozbaviť osobnú slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie.
18. Aj ESĽP napr. vo veci Samie Ali v. Suisse, Agnissan v. Denmark konštatoval, že obmedzenie osobnej slobody je viazané na účel zaistenia. Medzi zaistením a jej účelom je úzka súvislosť. Súd nemôže ani pri rozhodovaní o zaistení ignorovať zjavné fakty, ktoré bránia vyhosteniu. Reálnosť vyhostiteľnosti je podmienkou zaistenia cudzinca a odporca musí s riadnou starostlivosťou pristupovať k prevereniu možnosti vyhostenia cudzinca do krajiny jeho pôvodu, resp. tretej krajiny. V rozhodnutí o zaistení navrhovateľa ako aj v rozhodnutí o administratívnom vyhostení chýba určenie krajiny, kam má byť žalovaná vyhostená a relevantné otázky súvisiace s dĺžkou zaistenia, efektívnosť, včasnosť a
účelnosť administratívnych úkonov technického a organizačného charakteru potrebných pre samotné zabezpečenia vyhostenia.
19. Podľa žalobkyne rozhodnutie o zaistení na účel výkonu administratívneho vyhostenia nie je odôvodnené z pohľadu odvolacieho súdu nedostatočne odôvodnené a teda nepreskúmateľné (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1SZa/7/2016).
20. Podľa žalobkyne žalovaný v rozhodnutí o vyhostení skonštatoval, že v zmysle § 81 zákona č. 404/2011 Z. z. preskúmal prekážky administratívneho vyhostenia s tým, že žalobkyňu nie je možné vyhostiť do krajiny pôvodu, preto podľa § 77 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z. z. v rozhodnutí o vyhostení neurčil krajinu, do ktorej má byť žalobkyňa vyhostená. V ďalšom sa však nezaoberal s tým, v akých podmienkach sa bude žalobkyňa nachádzať v prípade vyhostenia do tretích krajín a ani otázkou hrozby následného vyhostenia žalobkyne z týchto krajín do krajiny pôvodu (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.10Szak/11/2016 z 17.10.2016).
21. V tejto súvislosti žalobkyňa poukazuje na právny názor kasačného súdu vyslovený v rozsudku sp 1SZa/9/2016: Reálnosť predpokladu vyhostenia možno aplikovať v dvoch prípadoch ak štátny príslušník tretej krajiny je de facto nevyhostiteľný, ak nedisponuje platným cestovným dokladom a štát, ktorého je dotyčný občanom, mu odmieta nový cestovný doklad vydať a vyhosteniu bránia prekážky právnej povahy. K záujmu verejného poriadku a bezpečnosti odvolací súd, pri požiadavke eurokonformného výkladu návratovej smernice uviedol, že dôvod „verejného poriadku“ členské štáty nemôžu použiť zaistenie prisťahovalcov na účely „ľahkého trestu odňatia slobody". Cieľom zaistenia na účely odsunu je zaistiť, aby navrátilci neohrozovali vykonanie povinnosti návratu útekom. Účelom článku 15 nie je chrániť spoločnosť pred osobami, ktoré predstavujú hrozbu pre verejný poriadok alebo bezpečnosť. Súdny dvor vo veci Kadzoev, C-357/09, bod 70: „Možnosť umiestniť osobu do zaistenia z dôvodov verejného poriadku a verejnej bezpečnosti nemožno založiť na smernici 2008/11. Žiadna z okolností uvedených vnútroštátnym súdom (pre agresívne správanie; žiadne zdroje obživy; žiadne ubytovanie) nemôže byť sama o sebe dôvodom na zaistenie podľa ustanovení tejto smernice."
22. Podľa žalobkyne je zaistenie nezákonné a v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. t) Dohovoru, pretože nie je predpoklad, že bude možné zrealizovať administratívne vyhostenie a naplniť účel zaistenia. Nie je možné akceptovať ako dôvody pre držanie rodiny s maloletými deťmi v zaistení skutočnosť, že žalobkyňa nemá žiadne zdroje obživy či ubytovanie, ako to zdôraznil aj Súdny dvor EU v rozsudku vo veci Kadzoev C-357/09.
23. Žalovaný podľa žalobkyne nedostatočne zistil skutkový stav veci a v rozhodnutí absentuje jeho vyjadrenie a úvaha k prípustnosti vrátenia žalobkyne na územie Grécka s ohľadom na potrebu dodržiavania čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Žalovaný nevykonal žiadne dokazovanie o humanitárnej situácii utečencov v Grécku a nebolo možné dospieť k záveru o neexistencii rizika utrpenia vážnej ujmy žalobkyni a nevyhodnocovaním existencie prekážok vyhostenia v prejednávanej veci bolo zisťovanie skutkového stavu žalovaným obzvlášť nedostatočné.
24. Prekážky vyhostenia a nerealizovateľnosť vyhostenia môžu podľa žalobkyne zakladať právny dôvod buď pre odloženie výkonu rozhodnutia o vyhostení v zmysle § 84 ods. 5 písm. a) zákona o pobyte cudzincov alebo udelenie povolenia na zotrvanie na území Slovenskej republiky v zmysle § 61a zákona o pobyte cudzincov.
25. Žalobkyňa sa v zaistení nachádza spolu so svojim otcom A.F. W., nar. XX.XX.XXXX, a maloletými súrodencami: S. W., nar. XX.XX.XXXX, a F. W., nar. XX.XX.XXXX, ktorí boli zaistení na základe samostatných rozhodnutí žalovaného. Žalobkyňa navrhuje, aby súd posudzoval ich veci vo vzájomnej súvislosti s cieľom nerozdelenia rodiny. Žalobkyňa sa nachádza v zaistení už niekoľko mesiacov a pritom ide o neefektívne a nedostatočné zisťovanie humanitárnej situácie utečencov v Grécku u maloletého cudzinca.
26. Žalobkyňa odkazuje na to, že vo veci Muskhadzhiyeva a ďalší proti Belgicku Európsky súd pre ľudské práva v súvislosti s posudzovaním otázky súladu umiestnenia maloletých sťažovateľov vo veku 7 mesiacov, 3 a pol roka, 5 rokov a 7 rokov do detenčného zariadenia pre cudzincov s čl. 3 Dohovoru,
zohľadnil predovšetkým skutočnosť, že predmetné zariadenie nebolo uspôsobené k prijatiu a pobytu detí. ESĽP uznal, že podmienky pre pobyt detí sa nijako nelíšili od podmienok pre pobyt dospelých. ESĽP preto uznal v prípade maloletých sťažovateľov porušenie čl. 3 Dohovoru.
27. Aj Europsky súd pre ľudské práva /ESĽP/ v prípade Popov proti Francúzsku, ktorý sa týkal zaistenia rodičov s deťmi vo veku 5 mesiacov a 2 roky v detenčnom centre Rouen-Oissel uviedol, že v tomto prípade konštatoval porušenie čl. 3 Dohovoru v dôsledku zaistenia detí v detenčnom centre, hoci boli deti zaistené spolu s rodičmi. Aj napriek tomu, že rodina bola ubytovaná oddelene od ostatných zaistených cudzincov, materiálne vybavenie nebolo prispôsobené potrebám detí. ESĽP prihliadol k psychickému dopadu zaistených rodín s deťmi v podmienkach imigračného zaistenia, konkrétne k pocitom úzkosti, stresu a zhoršeniu obrazov rodiča v očiach detí. ESĽP dospel k záveru, že zaistenie maloletých detí po dobu 15 dní v prostredí pre dospelých, za prítomnosti polície, bez aktivít, v ťažkej situácii rodičov, bolo neprimerané ich veku. Zaistenie detí za týchto podmienok teda prekročilo hranice závažnosti čl. 3 Dohovoru.
28. Obdobná je judikatúrak tomu aj v najnovších rozhodnutiach ESĽP. Vo veciach: A.M. v France (no. 56324/13), A.B. and Others v. France (no. 11593/12) A.M. and Others v. France (no. 24587/12) R.C. and V.C. v. France (no. 76491/14), R. K. and Others v. France (no. 68264/14), R. M. and Others v. France (no. 33201/11). Kasačný súd už konštatoval tiež , že na maloleté deti sa vzťahuje režim zraniteľných osôb, zakotvený v § 2 ods. 7 zák. č. 404/2011 Z z. a pre krajský súd uložil povinnosť preskúmať aj argumentáciu žalovaného, prečo mal preukázané, že boli splnené podmienky na vznik nevyhnutnosti zaistenia maloletých detí v zmysle § 88 ods. 8 zák. č. 404/2011 Z. z., ako aj či zaistenie do 24.12.2016 spĺňa požiadavku zákonodarcu, aby zaistenie maloletých detí bolo na čo najkratší čas (NSSR sp. zn. 10Szak/11/2016 z 17.10.2016). Na tomto mieste považuje za dôležité zdôrazniť, že z judikatúry ESĽP vyplýva, že deti by nemali byť pozbavované osobnej slobody a to bez ohľadu na to, či majú zákonného zástupcu alebo sú bez sprievodu. ESĽP rozhodol vo viacerých prípadoch, že umiestnenie detí v zariadeniach, kde boli pozbavené osobnej slobody, bok) je porušením čl.3 Dohovoru o právach dieťaťa a či 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach. Zákon o pobyte cudzincov neumožňuje zaistiť deti bez sprievodu alebo odlúčené od rodičov (podľa § 88 ods.8 ZoPC ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na maloletú osobu, ktorá nemá zákonného zástupcu). Hoci zákon o pobyte cudzincov pripúšťa, aby spolu s rodičom boli umiestnené do útvaru policajného zaistenia aj deti (podľa § 94 ods. 3 ZoPC Rodina sa umiestni v zariadení spolu). Ak zariadenie rozhodne o rozdelení rodiny, musí vždy prihliadať na to, aby dôsledky tohto rozdelenia boli primerané jeho dôvodom, správny orgán musí s poukazom na najlepší záujem dieťaťa (zakotvený v článku 3 odsek 1 Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý zaručuje dieťaťu právo na posúdenie jeho najlepších záujmov a ich prvoradé zohľadnenie pri akýchkoľvek krokoch alebo rozhodnutiach, ktoré sa ho týkajú, tak vo verejnej, ako aj v súkromnej sfére), postupovať obozretne pri umiestňovaní detí spolu s rodičom v útvare policajného zaistenia a pri úvahe o ich umiestnení by nemal opomenúť, že najlepší záujem dieťaťa, ktorý je vyjadrením hodnôt, na ktorých je postavený systém ochrany práv dieťaťa nie je možné účinne dosiahnuť bez reflektovania na judikatúru ESĽP, ktorá ohľadne pozbavenia osobnej slobody dieťaťa a ochrany práv a najlepšieho záujmu dieťaťa vo veciach zaistenia maloletých cudzincov najmä tých, ktorí sú v sprievode rodičov opakovane konštatovala porušenie čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa ako aj čl.3 Európskeho dohovoru o ľudských právach. Podľa názoru odvolacieho súdu správny orgán pri úvahe o umiestnení detí spoločne s rodičom do útvaru policajného zaistenia by mal zohľadniť, že tak ako deti bez sprievodu, tak aj deti, ktoré sú na ceste s rodičmi by nemali trpieť zdĺhavým pobytom v zaistení, naviac v situácii, keď rodičia detí sú v postavení žiadateľov o azyl a deklarujú, že disponujú finančnými prostriedkami, ktorými dokážu pokryť svoje náklady spojené s pobytom na území SR. Odvolací súd považuje za dôležité tiež zdôrazniť, že deti by nemali byť postihované za imigračný status svojich rodičov (t. j. za to, že ich rodičia cestujú bez potrebných dokladov, resp. s pozmenenými, dokonca falšovanými dokladmi), ani za ich predchádzajúce správanie, ktoré je vyhodnocované ako riziko úteku. V tejto súvislosti odvolací súd dáva do pozornosti rozsudok ESĽP zo dňa 19. januára 2012, vo veci Popov proti Francúzsku sťažnosť č. 39472/07 a 39474/07, poukazuje tiež na rozsudok ESĽP zo dňa 12. október 2006 vo veci Mubilanzila Mayeka a Kaník Mitunga v. Belgicko, sťažnosť č. 13178/03, vo veci Muskhadzhiyeva a i. v. Belgicko (č. 41442/07), rozsudok 19. januára 2010. S poukazom na vyššie uvedenú judikatúru ESĽP odvolací súd vyhodnotil námietku, že žalovaný nepostupoval obozretne pri zaistení a jej umiestnení v útvare policajného zaistenia spolu s troma maloletými deťmi za dôvodnú (NSSR sp. zn. 10Sza/12/2016 z 14.06.2016).
29. Podľa žalobkyne rozhodnutie žalovaného trpí taktiež vadou nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia v časti stanovenej dĺžky doby zaistenia. Pri stanovení dĺžky doby zaistenia sa však žalovaný nezaoberal najdôležitejšou skutočnosťou, a to, že slovenské aj grécke orgány už ustálili totožnosť žalobkyne pomocou odtlačkov prstov jej zákonného zástupcu v systéme EURODAC, komunikovali vzájomne ohľadom ich prijatia, a napriek tomu grécke orgány odmietli prijať žalobkyňu a jej rodinu na svoje územie, hoci tam má ako žiadateľka o azyl právo zdržiavať sa po dobu azylového konania. Preto nie je zrejmá úvaha žalovaného, v čom vidí efektivitu jej opätovného zaistenia a doby zaistenia žalobkyne. V prejednávanej veci existujú právne aj faktické prekážky vyhostenia žalobkyne. Uviedla, že ani jej zaistenie nebolo prípustné, nakoľko zaistenie „nevyhostiteľných" cudzincov je pre svoju neefektívnosť a neúčelnosť vždy v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru. Žalovaný vec nesprávne právne posúdil.
30. Žalobkyňa a jej zástupca požiadali súd o ospravedlnenie neúčasti na nariadenom pojednávaní a súhlasili s prejednaním veci.
III. Vyjadrenie žalovaného k správnej žalobe
31. Z vyjadrenia žalovaného z 29.09.2020 vyplýva, že: „žalobkyňa bola spolu so svojim zákonným zástupcom zadržaná v I. E. K. dňa 03.07.2020 v skupine ďalších 20 osôb, štátnych príslušníkov S. W. X., ktoré sa nachádzali v dodávkovom motorovom vozidle. Nemala pri sebe žiadne doklady, ktorými by mohla preukázať svoju totožnosť. Následne bol zákonný zástupca žalobkyne predvedený pred žalovaného a spolu s ním bola dovezená aj žalobkyňa, kde lustráciami v Informačných systémoch Ministerstva vnútra Slovenskej republiky bolo zistené, že zákonný zástupca žalobkyne má pozitívny hit v systéme EURODAC, podľa ktorého je žiadateľom o azyl na území iného členského štátu, konkrétne v Gréckej republike. Z uvedeného dôvodu túto skutočnosť žalovaný oznámil Dublinskému stredisku Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „Dublinské stredisko"), ktoré je príslušné na začatie konania vo veci prevozu žalobkyne na územie iného členského štátu podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EU) č. 604/2013 z 26.06.2013 (ďalej len „Dublinské nariadenie"). Na základe tejto skutočnosti začalo Dublinské stredisko konanie o návrat žalobkyne pod číslom MU-DS-169/2020-Dž. V rámci skúmania trvania účelu zaistenia správny orgán zistil, že Grécka republika neakceptovala žiadosť o prevzatie naspäť žalobkyňu a jej zákonného zástupcu v rámci Dublinského nariadenia. Z uvedeného vyplýva, že nakoľko zanikol účel zaistenia, bola žalobkyňa dňa 09.09.2020 na základe „Príkazu na prepustenie štátneho príslušníka tretej krajiny zo zaistenia" prepustená z Ú. S.. Toho istého dňa bola kontrolovaná hliadkou žalovaného a z dôvodu, že nemala pri sebe potrebné doklady oprávňujúce ju na pobyt na území Slovenskej republiky, bola predvedená pred žalovaného.
32. Žalobkyňa je štátnou príslušníčkou tretej krajiny, ktorá sa zdržiava na území Slovenskej republiky neoprávnene, bez platného cestovného dokladu a ako vízový cudzinec aj bez príslušného víza, teda žalovaný považoval postup podľa § 84 ods. 1 písm. a) a písm. d) zákona o pobyte cudzincov za zákonný a dôvodný.
33. Zaistenie môže byť uložené iba na základe zákona a spôsobom ustanoveným zákonom. To je základná záruka proti nezákonnosti zaistenia, ktorá odráža všeobecné zásady právnej istoty. Tento princíp vyžaduje, aby zaistenie bolo uložené v súlade s národným právom a postupmi a zároveň, aby tieto právne predpisy spĺňali isté kvalitatívne požiadavky tak, aby dokázali ochrániť jedinca pred svojvôľou rozhodujúcich orgánov. Predpis musí byť verejne dostupný, dostatočne jasný a určitý, aby osoba, ktorej je určené rozhodnutie o zaistení, mohla predvídať jeho dôsledky. Ďalej musí obsahovať presnú procedúru zaistenia a rozmedzie doby jeho trvania (pozri Rozsudok ESĽP zo dňa 27.11.2008 odst. 73, Rashed vs. Česká republika, č.j. 298/07).
34. K uvedenému je potrebné dodať, že z doterajšieho konania žalobkyne a jej zákonného zástupcu a to násobné porušovanie platných právnych noriem, týkajúcich sa prekračovania hraníc štátov a vstupu na ich územie za účelom splnenia osobného cieľa a to dostať sa do cieľovej krajiny, t. j. Nemecka a teda súhrnné porušovanie práva, je možné predpokladať, že v záujme dosiahnutia osobných cieľov budú pokračovať vo svojom konaní. Snahou žalobkyne a jej zákonného zástupcu nie je dostať sa do pre nej bezpečnej krajiny, ale predovšetkým do jeho cieľovej krajiny, čomu nasvedčuje aj skutočnosť, že zákonný zástupca žalobcu požiadal o medzinárodnú ochranu na území Gréckej republiky a napriek
podanej žiadosti nezotrval na území Gréckej republiky, kým sa o jeho žiadosti rozhodne, ale pokračoval v snahe dosiahnuť svoj osobný cieľ. Žalovaný dodáva, že bezpečnostný záujem Slovenskej republiky a zároveň aj bezpečnostný záujem Európskej únie je záujmom verejným, ktorý je nadradený súkromnému záujmu žalobkyne, konkrétne dosiahnutiu osobného cieľa dostať sa do Nemecka pomocou nelegálneho prekračovania hraníc a teda porušovaním práva. Žalovaný pri rozhodovaní prihliadal aj na verejný záujem, ktorý predstavuje všeobecné dobro spoločnosti a ktorý má prednosť pred súkromným záujmom jednotlivca. Účelnosť zaistenia je jednoznačná vzhľadom na situáciu, v ktorej sa žalobkyňa nachádza. V Ú. S. má žalobkyňa zabezpečenú zdravotnú starostlivosť, ako aj naplnenie životných potrieb na primeranej úrovni, pričom je obmedzená jej protiprávna činnosť.
35. Žalovaný ďalej uvádza, že ak by mal zákonný zástupca žalobkyne naozaj obavu o svoj život a život žalobkyne, tak by seba a taktiež žalobkyňu nevystavoval podmienkam ohrozujúcim ich život počas svojej nelegálnej migrácie cez rôzne štáty a zotrval by v krajine, v ktorej požiadal o medzinárodnú ochranu. Taktiež zákonný zástupca žalobkyne nijakým spôsobom nekonkretizoval a neodôvodnil tvrdenia o existencii informácií o nedôstojných a neľudských podmienkach v gréckych zariadeniach pre žiadateľov o azyl a migrantov, obmedzil sa iba na poukázanie verejne dostupných informácií. Pri spisovaní zápisnice zákonný zástupca žalobkyne odmietol vypovedať a spolupracovať so žalovaným, odpovedal iba na konkrétne otázky. Zákonný zástupca žalobkyne požiadal o udelenie medzinárodnej ochrany v Gréckej republike a z toho dôvodu je Grécka republika príslušná v konaní o udelenie azylu aj keby zákonný zástupca žalobkyne požiadal o udelenie medzinárodnej ochrany aj na území Slovenskej republiky, čo neurobil. Grécka republika neprijala žalobkyňu a jej zákonného zástupcu v rámci odsunu v zmysle Dublinského nariadenia, ale nekonkretizovala dôvod neprijatia. Žalobkyňa je evidovaná ako žiadateľka o azyl v Gréckej republike a jej pobyt je na území Gréckej republiky oprávnený. Z uvedeného dôvodu žalovaný v zmysle § 77 ods. 1 zákona o pobyte cudzincov určil Grécku republiku ako krajinu, do ktorej má byť žalobkyňa vyhostená. V článku 24 ods. 4 Dublinského nariadenia je uvedené: Ak sa osoba uvedená v článku 18 ods. 1 písm. d) tohto nariadenia, ktorej žiadosť o medzinárodnú ochranu bola v jednom členskom štáte zamietnutá konečným rozhodnutím, zdržiava na území iného členského štátu bez povolenia na pobyt, tento iný členský štát môže buď dožiadať prvý členský štát, aby prijal dotknutú osobu späť, alebo uskutočniť konanie o návrate v súlade so smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín (ďalej len „Návratová smernica"), ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území." Žalovaný postupoval aj v súlade s citovaným článkom Dublinského nariadenia, aj v prípade, že by bola žalobkyňa osobou podľa článku 18 ods. 1 písm. d) uvedeného nariadenia, t.j. Grécka republika by zamietla žiadosť o medzinárodnú ochranu žalobkyne, je možné zabezpečiť jej odsun v súlade s Návratovou smernicou. Grécka republika neukončila konanie o udelenie azylu žalobkyne, preto je aj naďalej príslušná v tomto konaní a z uvedeného žalovaný nesúhlasí s vyjadrením právneho zástupcu žalobkyne, že sa len formálne snažil zmeniť dôvod zaistenia.
36. Žalovaný pri vydaní rozhodnutia o zaistení rešpektoval Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor"), Ústavu Slovenskej republiky, ako aj platné zákony a nezistil skutočnosti, ktoré by preukazovali, že dôsledky zaistenia by boli neprimerané, najmä s ohľadom na súkromný a rodinný život žalobkyne. Ako zákonný zástupca žalobkyne sám uviedol, na území Slovenskej republiky nemá blízke osoby, teda nedošlo k zásahu do rodinného života, ani do súkromného života žalobkyne. Žalovaný má za to, že zaistenie žalobkyne je v súlade s článkom 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej „Dohovor"). Zaistenie žalobkyne pre účely administratívneho vyhostenia je zákonným pozbavením osobnej slobody osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostení z územia Slovenskej republiky. Ú. S. je zariadenie určené na umiestňovanie cudzincov, ktorí sú zaistení za účelom výkonu administratívneho vyhostenia.
37. Žalovaný tvrdil, že pri vydaní tohto rozhodnutia tiež postupoval v súlade s článkom 8 ods. 1 Dohovoru, v zmysle ktorého má každý právo na rešpektovanie svojho súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie, ako aj v súlade s článkom 8 ods. 2 Dohovoru, v zmysle ktorého štátny orgán nemôže do výkonu tohto práva zasahovať, okrem prípadov, keď je to v súlade so zákonom a nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, verejnej bezpečnosti, hospodárskeho blahobytu krajiny, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia a morálky alebo ochrany práv a slobôd iných. Po zohľadnení všetkých skutočností žalovaný dospel k záveru, že zaistením žalobkyne na účel výkonu administratívneho vyhostenia nebude neprimeraným spôsobom zasiahnuté
do jej základných práv a slobôd garantovaných v zmysle článku 8 Dohovoru, nakoľko je tento zásah v súlade so zákonom.
38. Žalovaný preto rozhodol o zaistení žalobkyne na dva mesiace, čo je bližšie k spodnej hranici zaistenia podľa § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, v ktorom je uvedené, že štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov. Žalovaný nepristúpil k maximálnej dobe zaistenia. Na základe dosiaľ uvedených a v spise zdokumentovaných skutočností je doba zaistenia dva mesiace nevyhnutný čas v súlade s § 88 ods. 4 zákona o pobyte cudzincov, počas ktorej zariadenie vykoná všetky dostupné úkony smerujúce k reálnemu vyhosteniu žalobkyne z územia Slovenskej republiky. Predpokladanými úkonmi nutnými na reálne vykonanie administratívneho vyhostenia je potvrdenie totožnosti žalobkyne, komunikácia so zastupiteľským úradom štátu, ktorého je žalobkyňa štátnym príslušníkom, zabezpečenie náhradného cestovného dokladu a samotná realizácia administratívneho vyhostenia.
39. Žalovaný dal do pozornosti aj Smernicu 2008/115/ES, kde sa v článku 15 s názvom „Zaistenie", ktorý sa nachádza v kapitole IV. tejto smernice, nazvanej „Zaistenie na účely odsunu“ v odseku 1 stanovuje: „Pokiaľ sa v osobitnom prípade nedajú účinne uplatniť iné dostatočné, ale menej prísne donucovacie opatrenia, členské štáty môžu zaistiť len štátneho príslušníka tretej krajiny, voči ktorému prebieha konanie o návrate, s cieľom pripraviť návrat alebo vykonať proces odsunu, a to najmä keď: a) existuje riziko úteku, alebo b) dotknutý štátny príslušník tretej krajiny sa vyhýba alebo bráni procesu návratu alebo odsunu. Zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie, trvá len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun, a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou." Uviedol, že doba zaistenia sa môže skrátiť, pričom presná doba zaistenia sa nedá konkrétne určiť, nakoľko závisí od viacerých neovplyvniteľných faktorov. Dĺžka doby zaistenia sa bude odvíjať od dĺžky vybavenia potrebných náležitostí nutných k vystaveniu náhradného cestovného dokladu pre žalobkyňu, ako aj od vybavenia všetkých potrebných náležitostí k reálnemu fyzickému vyhosteniu žalobkyne do Gréckej republiky. Žalovaný bude aj naďalej postupovať v zmysle § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, teda bude skúmať po celý čas zaistenia žalobkyne, či trvá účel zaistenia.
40. Žalovaný mal za to, že zaistenie žalobkyne je v súlade s článkom 5 ods. 2 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd. Zaistenie žalobkyne pre účely zabezpečenia administratívneho vyhostenia je zákonným pozbavením slobody žalobkyne. Ú. S. je zariadenie určené na umiestňovanie cudzincov, ktorí sú zaistení na výkon administratívneho vyhostenia. Pri umiestňovaní maloletých sa zaoberal aj čl. 9 Dohovoru o právach dieťaťa, ako aj článkom 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Žalobkyňa sa umiestňuje spolu so zákonným zástupcom žalobkyne, ktorý je jej rodičom v jednom zariadení a tak žalovaný chráni najlepšie záujmy maloletej a nepretrhol ich rodinné väzby. Maloletým osobám spolu s rodičmi je zabezpečená každodenná hygiena. Strava je deťom poskytovaná 5x denne, okrem raňajok, obeda a večere dostávajú deti navyše desiatu a olovrant, pediatrická zdravotná starostlivosť je poskytovaná na základe zmluvného vzťahu s pediatrickou ambulanciou. Rovnako pre maloleté osoby je k dispozícii sociálny pracovník, ktorý plánuje a reguluje vzdelávacie, rekreačné a herné aktivity maloletých osôb v zariadení. Zákonný zástupca žalobkyne nemohol všetky tieto potreby zabezpečiť a sám svojim konaním a cestovaním cez jednotlivé štáty vystavoval žalobkyňu oveľa väčšiemu riziku a občas aj neľudským podmienkam.
IV. Právny záver správneho súdu v konaní o správnej žalobe
Správny súd odkazuje na to, že :
Podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej krajiny b) na účel výkonu administratívneho vyhostenia alebo výkonu trestu vyhostenia.
Podľa § 88 ods. 4 prvá veta zákona o pobyte cudzincov, Štátny príslušník tretej krajiny môže byť zaistený na čas nevyhnutne potrebný, najviac na šesť mesiacov.
Podľa § 82 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar administratívne vyhostí štátneho príslušníka tretej krajiny, ak b) má neoprávnený pobyt na území Slovenskej republiky.
Podľa § 89 ods. 1 písm. a) a písm. b) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar, ktorý koná vo veci administratívneho vyhostenia, môže štátnemu príslušníkovi tretej krajiny namiesto jeho zaistenia uložiť povinnosť a) hlásenia pobytu alebo b) zložiť peňažnú záruku.
Podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov, Policajný útvar je povinný d) skúmať po celý čas zaistenia štátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.
Podľa čl. 3 Dohovoru, Nikoho nemožno mučiť alebo podrobiť neľudskému alebo ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu. Podľa článku 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor), Každý má právo na slobodu a osobnú bezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ sa tak stane v súlade skonaním ustanoveným zákonom: f) zákonné zatknutie alebo iné pozbavenie slobody osoby, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie, alebo osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie alebo vydanie.
Podľa bodu 16 Preambuly Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej „Návratová smernica“) Využitie zaistenia na účely odsunu by malo byť s ohľadom na použité prostriedky a sledované ciele obmedzené a viazané na zásadu primeranosti. Zaistenie je oprávnené len na prípravu návratu alebo vykonanie procesu odsunu a ak by uplatnenie miernejších donucovacích opatrení nebolo dostatočné.
Podľa čl. 15 ods. 1, druhá veta Návratovej smernice, Zaistenie sa vždy uskutočňuje na čo najkratšie obdobie, trvá, len pokiaľ prebiehajú prípravy na odsun, a vykonáva sa s náležitou starostlivosťou.
Podľa čl. 16 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Nikoho nemožno mučiť, ani podrobiť krutému, neľudskému, či ponižujúcemu zaobchádzaniu alebo trestu.
Podľa § 2 ods. 7 zákona o pobyte cudzincov, Zraniteľnou osobou je najmä maloletá osoba, osoba so zdravotným postihnutím, obeť obchodovania s ľuďmi, osoba staršia ako 65 rokov, tehotná žena, slobodný rodič s maloletým dieťaťom a osoba, ktorá bola vystavená mučeniu, znásilneniu alebo iným závažným formám psychického, fyzického alebo sexuálneho násilia; v odôvodnených prípadoch možno za staršiu osobu považovať aj osobu mladšiu ako 65 rokov.
Podľa § 88 ods. 8 zákona o pobyte cudzincov, Ustanovenie odseku 1 sa nevzťahuje na maloletú osobu, ktorá nemá zákonného zástupcu. Iné zraniteľné osoby možno zaistiť len v nevyhnutnom prípade a na čo najkratší čas.
Podľa článku 3 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, Záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.
Podľa článku 9 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, zabezpečia, aby dieťa nemohlo byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli, ibaže príslušné úrady na základe súdneho rozhodnutia a v súlade s platným právom a v príslušnom konaní určia, že také oddelenie je potrebné v záujme dieťaťa. Také určenie môže byť nevyhnutné v niektorom konkrétnom prípade, napríklad, ak ide o zneužívanie alebo zanedbávanie dieťaťa rodičmi alebo ak rodičia žijú oddelene a treba rozhodnúť o mieste pobytu dieťaťa.
Podľa článku 22 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, Štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, robia opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby dieťa žiadajúce o priznanie postavenia utečenca alebo ktoré sa v súlade s platným medzinárodným alebo vnútroštátnym právom a postupom považuje za utečenca, nech už je v sprievode svojich rodičov, iných osôb, alebo bez sprievodu, dostalo potrebnú ochranu a humanitárnu pomoc pri využívaní práv ustanovených týmto Dohovorom a inými dokumentmi v oblasti medzinárodného humanitárneho práva a ľudských práv, ktorého sú uvedené štáty zmluvnými stranami.
Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „Správny poriadok“), Tento zákon sa vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach,
právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný zákon neustanovuje inak.
Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.
Podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku, Správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania.
Podľa § 46 Správneho poriadku, Rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.
Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, V odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.
41. Predmetom konania je preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. č. PPZ-HCP- PO5-76-019/2020-AV zo dňa 9.9.2020, o zaistení žalobkyne, podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov na účel výkonu administratívneho vyhostenia na čas nevyhnutne potrebný, najviac na dva mesiace do 09.11.2020 (§ 88 ods. 4 ZoPC) umiestnenej v Ú. S..
42. V zmysle ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, aby pozbavenie osobnej slobody v zmysle čl. 5 Dohovoru bolo zákonné, musí byť efektívne a účelné. Z daného potom vyplýva, že ak má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí byť vydané zákonom stanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky musia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení osobnej slobody jednotlivca. Žalobkyňa považovala jej zaistenie za nezákonné a v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, nakoľko nie je predpoklad, že bude možné zrealizovať administratívne vyhostenie a naplniť účel zaistenia vzhľadom na existujúce prekážky vyhostenia a potvrdenú neochotu Grécka prijať ju na svoje územie. Správny súd vyhodnotil danú námietku ako dôvodnú. Takisto v zmysle nálezu Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 264/09 z 19.10.2010 limitom zaistenia je práve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom každé konanie o vyhostení musí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Priamo dohovor v texte čl. 5 ods. 1 písm. f) uvádza, že pozbaviť osobnú slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie. Prebiehaním konania nemožno rozumieť len formálne začatie či priebeh takého konania, ale aj reálnosť vyhostenia. Ako je ďalej v náleze uvedené, vzťahom medzi zaistením a jej účelom sa viackrát zaoberal aj ESĽP, napr. vo veci Samie Ali v. Suisse, Agnissan v. Denmark. Obmedzenie osobnej slobody je viazané na účel zaistenia. Medzi zaistením a jej účelom je úzka súvislosť. I keď definitívny záver týkajúci sa vyhostenia padne v inom konaní, súd nemôže ani pri rozhodovaní o zaistení ignorovať zjavné fakty, ktoré bránia vyhosteniu. Pri osobnej slobode je veľmi bezprostredne, priam na nerozlíšenie, previazaný hmotnoprávny a procesnoprávny komponent.
43. Predchádzajúcim rozhodnutím žalovaného bola žalobkyňa (ako to vyplýva nielen zo správnej žaloby, ale aj z vyjadrenia žalovaného, ako aj z rozhodovacej činnosti správneho súdu) zaistená na účel výkonu Dublinského nariadenia III (Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013), t.j., že bola zaistená v zmysle § 88 ods. 1 písm.c) ZoPC (keďže o azyl na území SR nepožiadala). Dňa 09.09.2020 bola žalobkyňa prepustená, nakoľko zanikol účel jej zaistenia. Toho istého dňa bola zaistená podľa § 88 ods. 1 písm. b) ZoPC na účel výkonu administratívneho vyhostenia. Dôvodom jej zaistenia teda bola existencia rozhodnutia o jej administratívnom vyhostení vydanom správnym orgánom. Žalobkyňa bola administratívne vyhostená z územia SR na územie Gréckej republiky podľa § 77 ods. 1 ZoPC rozhodnutím o administratívnom vyhostení správneho orgánu č. PPZ-HCP-PO5-76-015/2020-AV zo dňa 09.09.2020 podľa § 82 ods. 1 písm. b) ZoPC z dôvodu, že má neoprávnený pobyt na území SR. Pre posúdenie účelnosti jej súčasného zaistenia nie je bez právneho významu tá skutočnosť, že Grécka republika ako krajina zodpovedná za posúdenie jej žiadosti o medzinárodnú ochranu v zmysle Dublinského nariadenia III, neakceptovala žiadosť o prevzatie
žalobkyne naspäť v rámci Dublinského nariadenia na svoje územie. Napriek tejto skutočnosti žalovaný v rozhodnutí o administratívnom vyhostení žalobkyne uviedol ako krajinu, do ktorej má byť vyhostená, Grécku republiku.
44. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na rozhodovaciu činnosť kasačného súdu, ktorý v rozsudku sp. zn. 1Sza/8/20215 uviedol, že „podľa názoru Najvyššieho súdu je teda možné prejednávanú vec uzavrieť vyslovením právneho názoru, že správny orgán má povinnosť sa zaoberať v konaní o zaistení cudzinca nielen otázkou legálnosti vstupu a pobytu na území Slovenskej republiky z pohľadu postavenia cudzinca, ktorý je účastníkom administratívneho vyhostenia najmä v kontexte Dohovoru či návratovej smernice, ale aj zohľadnením možných prekážok vrátenia cudzinca, najmä ak tieto vyšli najavo pred alebo po rozhodnutí o zaistení.“ Správny súd potom vyhodnotil i tú skutočnosť, že Grécka republika v rámci dublinského konania odmietla prijať žalobkyňu na svoje územie ako prekážku, ktorá bráni jej vráteniu na územie daného štátu aj v prípade jej zaistenia v zmysle tzv. Návratovej smernice (Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely návratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území) a má za to, že daná skutočnosť popiera účel jej zaistenia a priamo výkon rozhodnutia o jej administratívnom vyhostení robí v danej veci nemožným.
45. Správny súd najmä poukazuje na to, že správna žaloba vo veciach zaistenia sa posudzuje neformálne (§ 206 ods. 3 SSP), pričom za kľúčovú námietku považuje žalobnú námietku týkajúcu sa tej skutočnosti, že maloletá žalobkyňa sa v zaistení nachádza spolu so svojimi rodinnými príslušníkmi
- spolu so svojim otcom A. W., nar. XX.XX.XXXX, maloletými súrodencami: S. W., nar. XX.XX.XXXX, a F. W., nar. XX.XX.XXXX, ktorí boli zaistení na základe samostatných rozhodnutí žalovaného s tým, že navrhol, aby súd posudzoval ich veci vo vzájomnej súvislosti s cieľom nerozdelenia rodiny. Mal za to, že takýto zásah je aj v rozpore s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva a kasačného súdu, ktorá poukazuje na to, že umiestňovanie maloletých detí v zariadeniach, kde boli pozbavené osobnej slobody, je porušením čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa a čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Správny súd s poukazom na judikatúru uvedenú nižšie vyhodnotil danú námietku ako dôvodnú.
46. Správny súd uvádza, že zaistenie maloletej žalobkyne nemožno posudzovať izolovane, ale tieto prípady (jej zaistenie a zaistenie jej rodinných príslušníkov) musia byť posudzované vo vzájomných súvislostiach. Kasačný súd už vo viacerých svojich rozhodnutiach zdôrazňoval potrebu posudzovať v prípade zaistenia maloletých detí najlepší záujem dieťaťa v zmysle čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa. Deti by pritom nemali byť postihované obmedzením osobnej slobody pre imigračné postavenie ich rodičov. Z judikatúry ESĽP vyplýva, že deti by nemali byť pozbavované osobnej slobody a to bez ohľadu na to, či majú zákonného zástupcu alebo sú bez sprievodu. Rovnako vo viacerých prípadoch rozhodol, že umiestnenie detí v zariadeniach, kde boli pozbavené osobnej slobody, bolo porušením čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa a čl. 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V tomto kontexte súd poukazuje na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prezentovanú v rozsudku sp. zn. 10Sza/12/2016 zo dňa 14.6.2016 (Judikát roka 2017). V zmysle predmetného rozsudku správny orgán musí s poukazom na najlepší záujem dieťaťa (zakotvený v článku 3 odsek 1 Dohovoru o právach dieťaťa, ktorý zaručuje dieťaťu právo na posúdenie jeho alebo jej najlepších záujmov a ich prvoradé zohľadnenie pri akýchkoľvek krokoch alebo rozhodnutiach, ktoré sa ho týkajú, tak vo verejnej, ako aj v súkromnej sfére) postupovať obozretne pri umiestňovaní detí spolu s rodičom v útvare policajného zaistenia a pri úvahe o ich umiestnení by nemal opomenúť, že najlepší záujem dieťaťa, ktorý je vyjadrením hodnôt, na ktorých je postavený systém ochrany práv dieťaťa nie je možné účinne dosiahnuť bez reflektovania na judikatúru ESĽP, ktorá ohľadne pozbavenia osobnej slobody dieťaťa a ochrany práv a najlepšieho záujmu dieťaťa vo veciach zaistenia maloletých cudzincov, najmä tých, ktorí sú v sprievode rodičov, opakovane konštatovala porušenie čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa, ako aj čl. 3 Európskeho dohovoru o ľudských právach. Kasačný súd tak považoval za dôležité tiež zdôrazniť, že deti by nemali byť postihované za imigračný status svojich rodičov (t.j. za to, že ich rodičia cestujú bez potrebných dokladov, resp. s pozmenenými, dokonca falšovanými, dokladmi), ani za ich predchádzajúce správanie, ktoré je vyhodnocované ako riziko úteku. Pritom poukazoval na rozhodovaciu prax ESĽP, vyjadrenú v rozsudku zo dňa 19.01.2012, vo veci Popov proti Francúzsku (sťažnosť č. 39472/07 a 39474/07), rozsudku zo dňa 12.10.2006 vo veci Mubilanzila Mayeka a Kaník Mitunga v. Belgicko (sťažnosť č. 13178/03) a rozsudku zo dňa 19.01.2010 vo veci Muskhadzhiyeva i. v. Belgicko (č. 41442/07).
47. Z tohto pohľadu treba identifikovať intenzitu zásahu do súkromného a rodinného života žalobkyne v dôsledku napadnutého rozhodnutia o zaistení a intenzitu porušenia zákona, ktoré viedlo k jeho vydaniu. Zo samotnej podstaty princípu primeranosti totiž vyplýva, že sa hodnotí „niečo k niečomu“, v danom prípade to mal byť verejný záujem spočívajúci v ochrane verejného poriadku s právom na súkromný a rodinný život cudzinca. Teda jeho ponechaním v zaistení by z pohľadu maloletého cudzinca došlo k porušeniu princípu sledovania jeho najlepšieho záujmu. S poukazom na vyššie uvedenú judikatúru má správny súd za to, že žalovaný nepostupoval obozretne pri zaistení maloletého cudzinca a jeho umiestnení v útvare policajného zaistenia.
48. Pokiaľ ide o vytýkané nedostatky odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia, zo strany súdu tieto nemôžu byť konvalidované prípadným dodatočným vysvetlením, respektíve doplňujúcim vyjadrením žalovaného a ani súdu neprislúcha spôsobom presahujúcim akceptovateľnú mieru dopĺňať, respektíve absentujúce argumenty žalovaného nahrádzať svojimi a vyvodzovať z nich závery, ku ktorým má dospieť žalovaný, ktorého postup a úvahy mali byť obsahom odôvodnenia jeho rozhodnutia, pretože takáto aktivita presahuje rámec preskúmavacej právomoci súdu a zároveň zasahuje do sféry kompetencie správneho orgánu v agende vymedzenej zákonom o pobyte cudzincov (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/5/2015 zo dňa 06.02.2015).
49. S prihliadnutím na právne závery vedúce k zrušeniu napadnutého rozhodnutia žalovaného preto správny súd z dôvodu procesnej ekonómie ostatné žalobné dôvody uplatnené v podanej správnej žalobe podrobnejšie nevyhodnocoval. Správny súd potom s poukazom na vyššie uvedené skutočnosti v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami podľa § 230 ods. 1 písm. a) Správneho súdneho poriadku a z dôvodov uvedených v § 191 ods. 1 písm. c) Správneho súdneho poriadku napadnuté rozhodnutie žalovaného zrušil a nariadil bezodkladné prepustenie žalobkyne zo zaistenia.
50. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že priznal ich náhradu žalobkyni, ktorá bola v konaní úspešná, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci (§ 175 ods. 2 SSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá sa podáva na Krajskom súde v Košiciach v lehote siedmich dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu.
V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 Správneho súdneho poriadku odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.
Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.