Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_11Co-389-2019.pdf
PDF · 123.89 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/389/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Matyiovej a sudcov JUDr. Jarmily Maximovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobcu Bytový podnik mesta Košice, s.r.o., so sídlom Košice, Južné nábrežie 13, IČO: 44 518 684 proti žalovaným 1/ G. X. nar. XX.XX.XXXX, zastúpenej žalovaným 2/ W. X., nar. XX.X.XXXX, obaja bytom F. XX, N., žalovaný 2/ zast. JUDr. B. M., N. XX, N., o zaplatenie 611,76 € s prísl. o odvolaní žalovaných proti rozsudku 25C/27/2015-282 zo 7.3.2019 v znení opravného uznesenia 25C/27/2015 zo dňa 11.6.2019 Okresného súdu Košice I
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok v znení opravného uznesenia 25C/27/2015 zo dňa 11.6.2019.
Stranám náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie (ďalej len „súd“) rozsudkom zaviazal žalovaných 1/ a 2/ zaplatiť spoločne a nerozdielne žalobcovi sumu vo výške 611,76 € s poplatkom z omeškania vo výške 0,5 promile denne, najmenej však 0,83 € za každý i začatý mesiac omeškania zo sumy 25,49 € od 11.2.2012 do zaplatenia, zo sumy 25,49 € od 11.3.2012 do zaplatenia, zo sumy 25,49 € od 11.4.2012 do zaplatenia, zo sumy 25,49 € od 11.5.2012 do zaplatenia, zo sumy 25,49 € od 11.6.2012 do zaplatenia, zo sumy 25,49 € od 11.7.2012 do zaplatenia, zo sumy 25,49 € od 11.8.2012 do zaplatenia, zo sumy 25,49 € od 11.9.2012 do zaplatenia, zo sumy 25,49 € od 11.10.2012 do zaplatenia, zo sumy 25,49 € od 11.11.2012 do zaplatenia, zo sumy 25,49 € od 11.12.2012 do zaplatenia, zo sumy 25,49 € od 11.1.2013 do zaplatenia, zo sumy 25,49 € od 11.2.2013 do zaplatenia, zo sumy 25,49 € od 11.3.2013 do zaplatenia, zo sumy 25,49 € od 11.4.2013 do zaplatenia, zo sumy 25,49 € od 11.5.2013 do zaplatenia, zo sumy 25,49 € od 11.6.2013 do zaplatenia, zo sumy 25,49 € od 11.7.2013 do zaplatenia, zo sumy 25,49 € od 11.8.2013 do zaplatenia, zo sumy 25,49 € od 11.9.2013 do zaplatenia, zo sumy 25,49 € od 11.10.2013 do zaplatenia, zo sumy 25,49 € od 11.11.2013 do zaplatenia, zo sumy 25,49 € od 11.12.2013 do zaplatenia, zo sumy 25,49 € od 11.1.2014 do zaplatenia do 15 dní od právoplatnosti rozsudku a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške.
2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 611,76 € s poplatkom z omeškania titulom nedoplatku na nájomnom za roky 2012 a 2013, za každý rok vo výške 305,88 € (12 x 25,49 €) a náhrady trov konania. Žalobu skutkovo odôvodnil tým, že žalovaní sú spoločnými nájomcami bytu č. X na F. ul. č. XX v N. na základe Zmluvy o nájme bytu č. NZ/860/2006/P-8/07 zo dňa 15.1.2007, uzavretej na dobu neurčitú. Byt, ktorého správcom je žalobca, sa nachádza v podkroví obytného domu a pozostáva z troch izieb, kuchyne a sociálneho zariadenia.
3. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že Zmluvou o nájme bytu č. NZ/860/2006/P-8/07 z 15.1.2007 vlastník a prenajímateľ Mesto Košice a správca Bytový podnik mesta Košice prenechali na
neurčito žalovaným 1/, 2/ ako nájomcom byt č. 6, nachádzajúci sa v podkroví domu na F.. XX v N., pozostávajúci z troch izieb, kuchyne a príslušenstva, za ktorý sa nájomcovia zaviazali platiť správcovi bytu odo dňa podpísania zápisnice o odovzdaní a prevzatí bytu úhradu za jeho užívanie a za služby spojené s jeho užívaním vo výške podľa zálohového predpisu, ktorý bol neoddeliteľnou súčasťou zmluvy. Podľa mesačného zálohového predpisu na rok 2012 a 2013 základné nájomné bolo vo výške 25,49 €. V tomto smere medzi stranami sporu bolo nesporné, že žalovaní za uvedené obdobie nájomné neplatili. Súd pri zisťovaní aktívnej legitimácie žalobcu v spore vychádzal z uznesenia Mestského zastupiteľstva v Košiciach č. 630 z 30.-31.10.2008, na ktorom bolo schválené zrušenie príspevkovej organizácie Bytový podnik mesta Košice s prechodom práv a povinností na zriaďovateľa - Mesto Košice. Podľa uznesenia Mestského zastupiteľstva v Košiciach č. 629 z 30.- 31.10.2008 bola založená obchodná spoločnosť Bytový podnik mesta Košice, s.r.o. so 100 % majetkovou účasťou mesta na zabezpečenie správy a údržby bytového fondu vo vlastníctve mesta. Mestské zastupiteľstvo schválilo nepeňažný vklad podľa § 59 ods. 4 Obchodného zákonníka do spoločnosti Bytový podnik mesta Košice s.r.o. ku dňu 1.1.2009, ktorým sú veci, práva a záväzky, práva z priemyselného duševného vlastníctva a iné majetkové hodnoty, ktoré patria a slúžia na prevádzkovanie Bytového podniku mesta Košice - príspevkovej organizácie, vrátane práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov zamestnancov. Podľa Dodatku č. 3 k zmluve o výkone správy je žalobca povinný samostatne, vo vlastnom mene a na účet vlastníka, vymáhať pohľadávky z nezaplateného nájomného za užívanie bytov patriacich vlastníkovi - Mestu Košice. Podľa Zmluvy o výkone správy č. 1336/2008 s prílohou, predmetný byt do správy žalobcovi zverený bol. Na základe uvedeného súd uzavrel, že žalobca je aktívne legitimovaný na podanie žaloby. Zo Zmluvy o prispievaní na náklady spojené s prevádzkou, údržbou a opravami spoločných častí a zariadení domu, ktorú uzavrel žalobca ako správca bytového fondu Mesta Košice so správcom bytového domu, M. O. Z. F. XX v N., súd zistil, že žalobca prispieva na byt č. X v podkroví ako aj nebytové priestory a priestory na prízemí v bytovom dome súp. č. XXX na F. XX v N. vo forme úhrady za správu neodkúpeného bytu a nebytových priestorov, ako aj úhrady do fondu prevádzky, údržby a opráv domu počnúc dňom 1.1.2009.
4. Súd ďalej zistil, že Okresný úrad Košice I - odbor životného prostredia dňa 1.3.1999 pod č. ŽP-787/99- KAM vydal kolaudačné rozhodnutie, ktorým povolil užívanie stavby: „Rekonštrukcia podkrovia v objekte F. XX, N. na obytné účely“ prepojením dvojizbového bytu na II.NP s podkrovím sa vytvoril mezonetový byt s dvoma izbami a príslušenstvom o obytnej ploche 18 m2 + 26 m2 na pozemku, parc. č. XXX, katastrálne územie N. - M.. Toto rozhodnutie bolo zrušené v celom rozsahu rozhodnutím Okresného úradu Košice I zo dňa 17.3.1999 z dôvodu zmeny novovybudovanej bytovej jednotky a kolaudačným rozhodnutím č. ŽP-787/99-KAM z 22.3.1999, právoplatným 30.3.1999, Okresný úrad Košice I, odbor životného prostredia povolil užívanie stavby: „Rekonštrukcia podkrovia v objekte F. XX, N. na obytné účely“, vytvorenie samostatnej bytovej jednotky s troma izbami a príslušenstvom o obytnej ploche 44 m2 na II.NP, so samostatným vonkajším schodišťom na pozemku, parc. č. XXX, katastrálne územie N. - M., nachádzajúcej sa v Mestskej pamiatkovej rezervácii. Zo stavebného povolenia z 22.5.2001 Obvodného úradu životného prostredia Košice I č. ÚRaŠSS-1327/01-KŠ, ktorým bola povolená zmena stavby: Rekonštrukcia podkrovia nad bytom žiadateľky na F. XX v N. za účelom vytvorenia mezonetového bytu zistil, že žalovaná 1/ ako užívateľka dvojizbového bytu na druhom poschodí obytného domu na F. XX v N. požiadala dňa 29.4.2001 o povolenie rekonštrukcie podkrovia pre obytné účely. Vlastník predmetného objektu Mesto Košice súhlasilo so zlúčením nájomného bytu s podkrovnými priestormi podľa predloženej projektovej dokumentácie. Z výpisu z listu č. XXXXX okres N. R. obec N. - M. W., k.ú. M. W. súd zistil, že výlučným vlastníkom podkrovného bytu č. X na F. XX v N. je W. N. v celosti na základe žiadosti o zápis bytu a nebytových priestorov a opravy spoluvlastníckych priestorov 1882/06.
5. Zo spisu Okresného súdu Košice I sp. zn. 39C/13/2010 súd zistil, že žalobou z 27.1.2010 sa žalovaní 1/ a 2/ proti Mestu Košice domáhajú nahradenia prejavu vôle, v ktorom konaní ako žalobcovia žiadajú vydať rozsudok nahradzujúci vyhlásenie vôle na strane žalovaného mesta ako vlastníka na uzavretie zmluvy o prevode vlastníckeho práva k nehnuteľnosti bytu č. X s príslušenstvom, nachádzajúci sa vo vchode č. XX v podkroví W. domu č. súpisné XXX na F. č. XX v N., ako aj spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu, aj spoluvlastníckeho podielu na pozemku. V žalobe uviedli, že sú nájomcovia predmetného bytu a žalovaný je jeho prenajímateľom na základe Zmluvy o nájme bytu z 15.1.2007. Konanie bolo uznesením zo dňa 8.7.2014 prerušené do právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 37C/226/2014, v ktorom žalovaní 1/ a 2/ podali voči Mestu Košice žalobu o určenie neplatnosti výpovede 10.12.2013 z nájmu bytu č. X na F. XX v N.. Rozsudok súdu prvej inštancie z 27.4.2017, ktorým určil, že výpoveď z nájmu predmetného bytu je neplatná, Krajský súd v Košiciach uznesením z 24.7.2018 sp. zn. 2Co/363/2017
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, ktoré doposiaľ nie je právoplatne skončené a vo veci rozhodnuté nebolo. Súd zistil, že uvedená výpoveď bola žalovaným doručená dňa 13.1.2014 a trojmesačná výpovedná lehota začala plynúť prvým dňom kalendárneho mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede, to znamená od 1.2.2014.
6. Súd konštatoval, že Bytový podnik mesta Košice s.r.o. v konaní sp. zn. 35C/18/2013 žaloval žalovaných o zaplatenie 900,64 € s príslušenstvom titulom nedoplatku na nájomnom za rok 2009, 2010, ako aj rok 2011. Okresný súd Košice I žalobe vyhovel rozsudkom zo dňa 9.2.2017, ktorý bol uznesením Krajského súdu v Košiciach z 18.4.2018 zrušený a vec bola súdu vrátená na ďalšie konanie. Následne Okresný súd Košice I odpor podaný žalovanými 1/ a 2/ proti platobnému rozkazu Okresného súdu Košice I zo dňa 22.10.2012, sp. zn. 38Ro/402/2012 odmietol uznesením zo dňa 12.9.2018, proti ktorému bolo podané odvolanie.
7. Na zistený skutkový stav súd aplikoval ust. § 671 ods. 1, § 685 ods. 1, § 696 ods. 1, 2, § 687 ods. 1, § 689, § 700 ods. 1, § 132, § 136, § 137, § 517 ods. 1 veta prvá, ods. 2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 43b ods. 4, § 54, § 58 ods. 1, § 66 ods. 1, § 76 ods. 1, 3, § 82 ods. 1 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon), § 2 ods. 1 a 4, § 19 ods. 1 zák. č. 182/1993 o vlastníctve bytov a nebytových priestorov ako aj ust. § 4 nariadenia vlády č. 87/95 Z. z. a dospel k záveru, že žalovaní 1/, 2/ sú na základe zmluvy o nájme bytu z 15.1.2007 č. NZ/860/2006/P-8/07 nájomcovia bytu č. 6 v podkroví domu na F. XX v N., za ktorý za rok 2012 a 2013 neplatili nájomné. Aktívnu legitimáciu žalobcu na podanie žaloby proti žalovaným zistil zo skutočností uvedených v bode 3 tohto odôvodnenia (bod 64 odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie). K námietke žalovaných, že byt č. 6 neexistuje, lebo ide o mezonetový byt, nemá vstupné dvere, a bol pristavaný k bytu č. 3, súd argumentoval, že síce stavebný úrad prvotne povolil rozšírenie predmetného nájomného priestoru s podkrovím, avšak následne, na základe vykonaných zmien projektu a žiadosti žalovanej 1/ bola stavba v konečnom dôsledku povolená a skolaudovaná ako samostatná bytová jednotka na druhom nadzemnom podlaží, t.j. v podkroví so samostatným vonkajším schodišťom. Pokiaľ žalovaní vykonali rekonštrukciu predmetného podkrovného priestoru v rozpore s rozhodnutiami stavebného úradu a teraz v dôsledku toho tvrdia, že byt č. X neexistuje, je ich tvrdenie irelevantné, lebo rozhodujúcim a podstatným pre otázku, či v danom prípade ide o byt, je stav kolaudačný a nie faktický. Kolaudačným rozhodnutím zo dňa 22.3.1999, bola vytvorená samostatná bytová jednotka a na základe Zmluvy o nájme bytu zo dňa 15.1.2007 sa žalovaní stali nájomcami predmetného bytu č. 6. Stavebné povolenie č. ÚRaŠSS-1327/01- KŠ z 22.5.2001, ktorým žalovaní opätovne žiadali rekonštrukciu podkrovia nad bytom žiadateľky na F. XX v N. za účelom vytvorenia mezonetového bytu, súd vyhodnotil za irelevantné, keďže predmetný podkrovný priestor v roku 1999 bol už skolaudovaný ako samostatná bytová jednotka. Ak na základe tohto stavebného povolenia žalovaní realizovali opätovnú rekonštrukciu podkrovia a toto zmenili do súčasného stavu, v danom prípade nepredložili súdu kolaudačné rozhodnutie, ktorým by stavebný úrad povolil zmenu účelu užívania stavby, ako bola posledným kolaudačným rozhodnutím určená. Neuniesli tomto smere dôkazné bremeno a opätovnú zmenu rekonštrukcie nepreukázali. Námietku žalovaných, že Zmluva o nájme bytu zo dňa 15.1.2007, je neplatná, pretože v nej je uvedený byt, ktorý neexistuje, súd vyhodnotil ako bezvýznamnú, vzhľadom na vytvorenie samostatnej bytovej jednotky na základe stavebného povolenia. V tejto súvislosti súd poukázal aj na žalobu, ktorú žalovaní podali voči Mestu Košice (sp. zn. 39C/13/2010) o nahradenie prejavu vôle zo strany žalovaného ako vlastníka na uzavretie zmluvy o prevode vlastníckeho práva k predmetnému bytu, v ktorej žalovaní uviedli, že sú nájomcovia predmetného bytu na základe zmluvy o nájme bytu zo dňa 15.1.2007. Z toho je zrejmé, že cítia byť nájomcami bytu na základe uvedenej zmluvy, ktorú považujú za platnú, a teda uznávajú existenciu nájomného vzťahu. K námietke žalovaných, že sú vlastníkmi predmetného priestoru, pretože pri kúpe bytu č. X na F. XX v N. nadobudli do vlastníctva aj podiely na spoločných priestoroch v bytovom dome a ide o priestory, ktoré sú predmetom konania, súd odkázal na rozhodnutie Okresného súdu Košice I vo veci sp. zn. 35C/18/2013, v ktorom sa súd s touto námietkou žalovaných náležite vysporiadal konaní a súd konajúci v tejto veci sa s tým stotožnil. V tejto súvislosti tiež uviedol, že žalovaný 2/ navyše potvrdil, že rekonštrukcia podkrovných priestorov neprebiehala podľa podielu na spoločných častiach, ale len podľa dohody spoluvlastníkov nad tým, ktorým bytom. Ak žalovaní spolu s bytom č. X nadobudli podiel na spoločných častiach, tento podiel je podielom ideálnym, pričom spoločné časti a spoločné zariadenia vlastnícky patria aj ostatným spoluvlastníkom v ich opäť ideálnych podieloch, čo znamená, že žalovaní nemôžu tvrdiť, že práve táto konkrétna časť zo spoločných častí, v danom prípade ich podkrovie, patrí práve im a zodpovedá podielu, ktorý nadobudli pri kúpe pôvodného bytu. Platný právny poriadok nepozná tzv. reálne (delené) spoluvlastníctvo, t.j. také, pri ktorom by z titulu
spoluvlastníctva patrilo jednotlivým spoluvlastníkom právo výlučne disponovať určitou, reálne oddelenou časťou veci. Na to, aby podieloví spoluvlastníci mohli nakladať s jej reálnou časťou sa vyžaduje, aby spoluvlastníctvo k veci bolo zrušené niektorým zo spôsobov uvedených v OZ. Dovtedy totiž nie je známe, komu zo spoluvlastníkov patrí tá - ktorá časť spoločnej veci. Spoluvlastnícky podiel neznamená, že vlastnícke právo spoluvlastníka sa vzťahuje na určitú časť nehnuteľnosti, ktorá je v spoluvlastníctve, ale je iba číselným vyjadrením právneho postavenia spoluvlastníka k ostatným spoluvlastníkom a znamená mieru, akou sa spoluvlastníci podieľajú na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci, na užívaní spoločnej veci a podobne (R 19/1967). Súd nevyhovel žalovanému, ktorý žiadal, aby súd zabezpečil listinné doklady preukazujúce vlastníctvo k predmetnému bytu Mesta Košice, čo odôvodnil tým, že uvedené listinné doklady sú súčasťou spisu Okresného súdu Košice I sp. zn. 35C/32/2016, s obsahom ktorých žalovaná strana ich prečítaním bola oboznámená. Na základe uvedených skutočností mal súd za preukázané, že žalovaní v rozhodnom období v roku 2012, 2013 byt č. X, ktorí mali v nájme, síce užívali, ale neplatili zaň nájomné, preto žalobe ako dôvodnej vyhovel.
8. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi ako úspešnej strane sporu priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške.
9. Rozsudok napadli včas podaným odvolaním žalovaní namietajúc, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b/ a h/ CSP) a navrhli, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Obe pochybenia súdu vychádzajú z nesprávneho postupu pri vykonávaní dôkazov a ich nesprávneho hodnotenia. Odvolatelia tvrdili, že súd nevyhodnotil fakt, že záznam, ktorým bolo mesto Košice zapísané, bol vykonaný v rozpore s ust. § 46 ods. 4 katastrálneho zákona, pretože mesto Košice nepredložilo žiaden z dokumentov, ktorý je pre zápis bytu na list vlastníctva potrebný. V spise sa nachádza hodnotenie dôkazov ako stavebné povolenia, kolaudačné rozhodnutie, ale súd prvej inštancie zámerne vynechal hodnotenie skutočnosti, kto bol stavebníkom bytu. Urobil tak zámerne, aby nemusel posúdiť otázku zákonnosti postupu pri zázname, ktorým bol byt zapísaný na list vlastníctva. Súd vylúčil možnosť iného zániku podielového spoluvlastníctva než takého ako je uvedené v ust. § 141 a § 142 OZ, avšak na druhej strane, svojim postupom vylúčil možnosť uplatnenie takejto námietky voči postupu, ktorým malo dôjsť ku vzniku stavu, ktorý je na verejnej listine. Pre jednostranný postup súdu a jeho zámernú neochotu umožniť sporovej strane uplatňovať jej procesné práva, boli odvolatelia nútení podať samostatnú žalobu o určenie vlastníckeho práva na Okresný súd Košice I pod číslom konania 34C/7/2019 poukazujúc v nej na existenciu právnej úpravy spoločných častí domu, ktorá je vykonaná v § 2 zák. č. 182/93 Z.z.. Poukázali na ust. § 46 ods. 4 katastrálneho zákona, ktorý obsahuje úpravu ako sa zo spoločných častí domu, ktoré sú v spoluvlastníctve, môže stať byt. Súd sa bez akéhokoľvek rozumného dôvodu odmietol zaoberať otázkou, či pri zapísaní bytu č. X došlo k takému postupu, ktorý je v rozpore so zákonom. Nie sú pravdivé tvrdenia žalobcu, že s uhrádzaním poplatkov za byt č. X žalovaní prestali od januára 2009, pretože poplatky podľa dohody uhradili len za prvé tri mesiace po kolaudácii spolu s cenou za prevod predmetného bytu. Žalobca začal vymáhať nájomné až po tom, ako došlo k podaniu žaloby o nahradenie prejavu vôle. Žalobca nevysvetlil, prečo voči žalovaným neuplatňoval nároky z tzv. nájomnej zmluvy viac ako 10 rokov.
10. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že rozsudok je vecne správny, vydaný na základe dostatočne zisteného stavu a na správnom právnom posúdení. Tvrdenia žalovaných sú neopodstatnené a ničím neodôvodnené. Zo strany žalovaných ide len o účelové konanie sledujúce oddialenie rozhodnutia veci. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil.
11. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaných ako podané včas (§ 362 CSP), oprávnenými osobami (§§ 359 až 361 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§§ 355 až 358 CSP), bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 a contrario CSP, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, z hľadiska odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovaných z hľadiska nimi uplatnených odvolacích dôvodov nemožno považovať za opodstatnené. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 14.10.2020 po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a na webovej stránke tunajšieho súdu a pri zachovaní lehoty podľa ust. § 219 ods. 3 CSP
12. Dňa 1.7.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (CSP). Podľa prechodných ustanovení tohto zákona uvedených v § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konanie začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
13. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované.
14. Odvolací súd po preskúmaní veci v rozsahu a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov dospel k záveru, že v prejednávanom prípade odvolacie dôvody uplatnené odvolateľom nie sú dôvodné.
15. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán sporu nevyplynuli, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne že by výsledok hodnotenia jeho dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 192, § 193, § 194 a § 205 CSP alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo že by použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. V konaní neboli zistené ani žiadne vady v zmysle § 365 ods. 1 písm. a/ a b/ CSP, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.
16. Súd prvej inštancie jasne a dostatočne vysvetlil právne dôvody, pre ktoré žalobe žalobcu vyhovel a závery, ktoré prijal, logicky, vnútorne komplexne, primerane a zrozumiteľne vysvetlil, uviedol dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil ako po stránke skutkovej tak aj po stránke právnej. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv žalovaných.
17. Odvolatelia neuviedli žiadne také vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by pre nich ako žalovaných privodili priaznivé rozhodnutie. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie o uplatnenom nároku vo vzťahu k odvolateľom.
18. Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku, na ktoré v podrobnostiach odkazuje a rozsudok vo výroku vo veci samej ako vecne správny potvrdil podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.
19. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola právna úprava obsiahnutá v ust. § 387 ods. 2 CSP v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 350/2009 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 170/2005, v intenciách ktorých pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvoinštančného súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), a preto postačuje len odkázať cez § 387 ods. 2 CSP na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku.
20. V sporovom konaní, ako je aj toto konanie, sa uplatňuje prejednacia zásada, podľa ktorej je zásadne vecou strán sporu tvrdiť rozhodujúce skutočnosti (povinnosť tvrdenia) a označiť (navrhovať) dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (dôkazná povinnosť, dôkazné bremeno). Zákon ukladá strane povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti. Okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán. Táto právna norma zásadne určuje rozsah dôkazného bremena, t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodujúce preukázané, a súčasne určuje aj nositeľa dôkazného bremena. V závislosti na hypotéze právnej normy má každá zo strán sporového konania samostatnú (vlastnú) povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť, a teda aj z toho vyplývajúce odlišné a samostatné bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno. Dôkazné bremeno ohľadne určitých skutočností leží na tej strane sporu, ktorá z ich existencie vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu sporu, ktorá existenciu týchto skutočností tiež tvrdí.
21. Dôkazné bremeno je inštitútom procesného práva a má tiež jedine procesný účel. Jeho zmyslom je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej v takých prípadoch, kedy neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie v spore (či už z dôvodu nečinnosti strany sporu, ktorý nesplnil povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení stanovenú v § 157 a § 132 ods. 1 CSP) resp. dostal sa do situácie dôkaznej núdze, alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec). Zákon vymedzuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany za výsledok konania, ktorý je určovaný výsledkami vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany sporu nebolo preukázané (v tom zmysle, že ho súd nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je nepriaznivé rozhodnutie v neprospech tej strany, v záujme ktorej bolo podľa hmotného práva preukázať tvrdenú skutočnosť. Dôkazné bremeno je teda typicky inštitútom, ktorý súdu umožňuje rozhodnúť v tzv. dôkaznej núdzi.
22. V prejednávanej veci súd prvej inštancie vyhodnotil výsledky vykonaného dokazovania v neprospech žalovaných. Aj keď v odvolaní žalovaní polemizujú s takýmto vyhodnotením dokazovania, odvolací súd sa jednoznačne stotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie, že v konaní žalobca preukázal svoju aktívnu legitimáciu a neplnenie povinností v súvislosti s platením nájomného za byt č. X zo strany žalovaných. Žalovaní naopak nepreukázali svoje tvrdenia o neplatnosti nájomnej zmluvy, o neexistencii bytu č. X a ani svoje vlastnícke právo k týmto priestorom, ktoré odvodzovali od svojho postavenia stavebníkov.
23. Podľa § 21 ods. 1, 2, 3 zákona č. 182/1993 Z.z. vlastníctvo bytov a nebytových priestorov v dome môže vzniknúť na základe zmluvy o výstavbe, vstavbe alebo nadstavbe domu (ďalej len "zmluva") uzavretej medzi stavebníkmi alebo medzi doterajšími vlastníkmi bytov a nebytových priestorov v dome a stavebníkmi. Stavebníkom môže byť právnická osoba alebo fyzická osoba. Zmluvou sa vymedzia vzájomné práva a povinnosti pri výstavbe medzi stavebníkmi alebo pri vstavbe alebo nadstavbe domu medzi stavebníkmi a vlastníkmi bytov a nebytových priestorov v dome. Na účinnosť zmluvy a jej zmien je potrebný zápis do katastra nehnuteľností.
24. Podľa § 22 ods. 1 cit. zákona zmluva obsahuje najmä a) určenie vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome s vymedzením polohy a uvedením rozsahu podlahovej plochy bytu a nebytového priestoru v dome, b) vymedzenie a výpočet spoločných častí domu, spoločných zariadení domu, spoločných nebytových priestorov a príslušenstva a prípadne určenie, ktoré spoločné časti domu a spoločné zariadenia domu alebo pozemok budú užívať len niektorí vlastníci, c) vymedzenie spoluvlastníckeho podielu vlastníka bytu alebo nebytového priestoru v dome na spoločných častiach domu, spoločných zariadeniach domu a spoločných nebytových priestorov, na príslušenstve a na pozemku, pričom veľkosť spoluvlastníckeho podielu je daná podielom podlahovej plochy bytu alebo nebytového priestoru k úhrnu podlahových plôch všetkých bytov a nebytových priestorov v dome, d) úpravu práv k pozemku určenému na stavbu domu, identifikáciu pozemku a jeho výmeru, e) určenie osoby oprávnenej zastupovať vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome, f) spôsob financovania stavebných nákladov, podiely a splatnosť príspevkov, prípadne rozsah ocenenia vlastnej práce stavebníkov.
25. Podľa § 22 ods. 2, 3 cit. zákona ak vstavbou alebo nadstavbou vzniknú v dome nové byty alebo nebytové priestory, zmluvu so stavebníkom uzatvára vlastník domu alebo vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome. Zmluva musí okrem náležitostí uvedených v odseku 1 obsahovať presné vymedzenie spoločných častí domu, spoločných zariadení domu alebo spoločných nebytových priestorov, v ktorých sa bude uskutočňovať vstavba alebo nadstavba. Ak nie sú v dome prevedené byty do vlastníctva a vstavbou alebo nadstavbou vzniknú nové byty alebo nebytové priestory, musí byť obsahom zmluvy aj vymedzenie vlastníctva bytov a nebytových priestorov v dome a veľkosti spoluvlastníckych podielov podľa § 5 ods. 1 písm. b).
26. Žalovaní v priebehu konania nepredložili súdu žiadnu zmluvu o výstavbe, resp. vstavbe, ktorá by spĺňala vyššie špecifikované zákonom predpísané náležitosti. Keďže ustanovenia § 21 zákona č. 182/1993 Z.z. predstavujú lex specialis vo vzťahu k § 135b Občianskeho zákonníka, znamená to vylúčenie možnosti nadobudnutia vlastníctva bytu alebo nebytového priestoru v dome spracovaním (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 233/2016 zo 7.8.2018). Žalovaní teda priestory tvoriace byt č. X nenadobudli spracovaním a ani podľa § 21 z.č. 182/1993 Z.z., t.j. na základe zmluvy o výstavbe alebo vstavbe, ktorá je prvotným zákonným predpokladom na zápis bytu alebo nebytového
priestoru do katastra v prospech osoby uvedenej v zmluve podľa § 46 katastrálneho zákona. Žalovaní neprodukovali dôkazy preukazujúce ich vlastnícky vzťah k nehnuteľnosti, o ktorú v konaní ide, naopak žalobca preukázal platnú nájomnú zmluvu, ktorej uzavretie a jej podpísanie potvrdili aj žalovaní, teda dôkazná situácia viedla k potvrdeniu existencie nájomného vzťahu žalovaných k nehnuteľnosti.
27. Odvolací súd v súvislosti s námietkami žalovaných k spôsobu hodnotenia dôkazov súdom prvej inštancie poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 204/2009 zo 14.9.2011, podľa ktorého „...Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p., od 1.7.2016 § 191 ods. 1, 2 CSP). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie súdu, ktorého podkladom sú dôkazy nesprávne vyhodnotené, môže byť prípadne z tohto dôvodu vecne nesprávne, avšak táto skutočnosť sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 O.s.p. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania podľa § 237 O.s.p. (viď R 42/1993). Práve v súvislosti s týmto konštatovaním odvolací súd poukazuje i na to, že tak občiansky súdny poriadok ako aj civilný sporový poriadok ukladá účastníkom konania povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. O tom, ktoré z označených dôkazov vykoná, rozhodne súd, ktorý nie je viazaný návrhmi účastníkov na vykonanie dokazovania a nie je povinný vykonať všetky navrhované dôkazy (§ 185 ods. 1, 2 CSP). Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania a rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu a nie strán sporu ( napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. 5. 2009 sp. zn. 3Co 5/2009, sp. zn. 3Cdo 80/2009).
28. Odvolací súd vzhľadom na uvedené skutočnosti rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP.
29. Žalobca bol síce úspešný v odvolacom konaní, ale žiadne preukázateľné a účelné trovy mu v ňom nevznikli, žalovaní boli v odvolacom konaní neúspešní, preto nemajú právo na náhradu trov odvolacieho konania (ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP). Odvolací súd preto rozhodol, že stranám náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.
30. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§ 435 CSP).