Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

22Ca/3/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice I sudkyňou JUDr. Mgr. Monikou Dubjel v právnom spore žalobcu: LITA, autorská spoločnosť, so sídlom Mozartova 9, Bratislava, IČO: 00 420 166, právne zastúpený advokátkou JUDr. Dagmar Kubovičovou, so sídlom Nám. Biely kríž 3, Bratislava, proti žalovanému: KÚPELE NOVÝ SMOKOVEC a.s., so sídlom Nový Smokovec 32, Vysoké 5 Tatry, IČO: 31 714 471, zastúpenému PETKOV & CO s.r.o., IČO: 50430742, Šoltésovej 14, Bratislava, o zaplatenie 3 042 EUR s príslušenstvom, takto

rozhodol:

I. Návrh žalovaného na prerušenie konania zamieta.

II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 3.042,- EUR spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 3.042,- EUR od 14.12.2017 až do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

III. Žalobcov priznáva nárok na náhradu trov konania voči žalovanému, a to v rozsahu 100 % o výške, ktorých bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 20.12.2017 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 3.042 EUR s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne zo sumy 3.042 Eur odo dňa 15.12.2017 až do zaplatenia z titulu bezdôvodného obohatenia a náhrady trov konania.

2. Žalobca svoj návrh odôvodnil tým, že v zmysle medzinárodnej právnej úpravy, právnej úpravy EÚ a právnej úpravy SR sa duševné vlastníctvo považuje za integrálnu súčasť vlastníctva, pričom akýkoľvek zásah a obmedzenie vlastníckeho práva, a teda aj duševného vlastníctva je možné len v rozsahu stanovenom zákonom. Základnú úlohu pri ochrane duševného práva zohráva autorsko-právna ochrana, ktorej pilierom je v SR Autorský zákon, ale aj medzinárodné dohovory, ktorými je SR viazaná, právo EÚ a judikatúra Súdneho dvora EÚ. Jedným z významných inštitútov v autorsko- právnej úprave je kolektívna správa práv, prostredníctvom ktorého inštitútu sa zabezpečuje uplatňovanie a efektívny výkon majetkových práv autorov a nositeľov práv súvisiacich s autorským právom, kedy autori a nositelia práv by prakticky nemali možnosť vykonávať svoje majetkové práva, alebo len s neúmernými ťažkosťami. Na strane druhej je to inštitút, ktorý umožňuje používateľom dosiahnuť legálne používanie predmetov ochrany tam, kde by pre nich bolo prakticky nemožné získať súhlasy jednotlivých autorov a nositeľov práv alebo s neúmernými ťažkosťami a vysokými nákladmi. Kolektívnu správu práv zveruje štát subjektom, ktorým štát zastúpený MK SR po splnení podmienok udelí oprávnenie na výkon kolektívnej správy, a teda prizná postavenie organizácie kolektívnej správy. Žalobca má na základe Oprávnenia MK SR č. k. vydaného dňa 18.8.2016 postavenie organizácie kolektívnej správy v zmysle AZ. Žalobca mal aj pred získaním tohto oprávnenia postavenie

organizácie kolektívnej správy, a to na základe Oprávnenia na výkon kolektívnej správy práv č. 2/2014 vydaným MK SR dňa 11.5.2010 pod č. k. MK-663/2010-70/6165. V zmysle týchto oprávnení žalobca vykonával a vykonáva kolektívnu správu majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobno-dramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. V zmysle Oprávnenia (z 18.8.2016) písm. o) žalobca vykonáva kolektívnu správu v odbore použitie týchto vyššie uvedených diel uvedením na verejnosti iným spôsobom verejného prenosu. V zmysle Oprávnenia (z 11.5.2010) bod II písm. b) žalobca vykonával dobrovoľnú kolektívnu správu v odbore verejného prenosu vyššie uvedených diel prevedením akýmikoľvek technickými prostriedkami.

3. Žalobca ďalej v žalobe poukázal, že žalovaný je prevádzkovateľom ubytovacieho zariadenia Hotel Palace na adrese Nový Smokovec 32, Vysoké Tatry, zaradený do kategórie hotel 3*, Hotel Branisko, na adrese Nový Smokovec 32, Vysoké Tatry, zaradený do kategórie hotel 3*, Hotel Palace Grand, na adrese Nový Smokovec 32, Vysoké Tatry, zaradený do kategórie hotel 3* Žalobca má za to, že žalovaný v roku 2016 realizoval v ním prevádzkovaných ubytovacích zariadeniach verejný prenos, a to prostredníctvom zvukovo-obrazových zariadení umiestnených v izbách ubytovacieho zariadenia nasledovne: Hotel Palace, 77 zvukovoobrazových zariadení na izbách, Hotel Branisko, 21 zvukovoobrazových zariadení na izbách, Hotel Palace Grand, 19 zvukovoobrazových zariadení na izbách. Žalobca mal za to, že týmto došlo k zásahu do výhradných autorských práv, a to neoprávneným vykonávaním verejného prenosu, keď žalovaný realizoval verejný prenos uvedenými technickými prostriedkami bez súhlasu autorov. Žalovaný ako prevádzkovateľ ubytovacieho zriadenia poskytuje svojim zákazníkom ubytovacie služby, kedy v izbách určených pre hostí poskytuje zákazníkom v rámci vybavenia ubytovacích jednotiek aj zvukovo-obrazové zariadenie (TV). Verejné deklarovanie zvukovo-obrazových zariadení v ubytovacom zariadení žalovaného znamená to, čo sa pod tým obvykle vykladá, teda, že na izbách ubytovacieho zariadenia sú umiestnené zariadenia vybavené signálom tak, aby tieto mohli ubytovaní hostia používať na účely, na ktoré sú určené, teda na sledovanie televíznych programov. V zmysle právnych predpisov, judikatúry, právnej teórie a praxe sa poskytovanie signálu prostredníctvom technických zariadení pre klientov ubytovacích zariadení považuje za verejný prenos diel, a teda, ak má žalovaný vo svojej prevádzke umiestnené zvukovo-obrazové zariadenia vybavené príjmom, tak týmto samotným dochádza k verejnému prenosu. Žalobca poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 7.12.2016 vo veci sp. zn. C-306/05, kedy pri odpovedi na prejudiciálnu otázku sa uvádza, že poskytovanie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom televíznych prijímačov klientom, ktorí sú ubytovaní v izbách tohto zariadenia, predstavuje nezávisle od používanej techniky prenosu signálu verejný prenos v zmysle čl. 3 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22.5.2001; ďalej na rozsudok Súdneho dvora EÚ z 12.3.2012 vo veci sp. zn. C-162/10, kedy pri odpovedi na prejudiciálnu otázku bolo uvedené, že prevádzkovateľ hotelového zariadenia, ktorý poskytuje v izbách svojich hostí televízne alebo rozhlasové prijímače, do ktorých prenáša signál, je používateľom, ktorý uskutočňuje verejný prenos a tiež uznesenie Súdneho dvora EÚ C-136/09 z 18.3.2010, kde sa konštatuje, že prevádzkovateľ hotela tým, že umiestni do izieb svojho zariadenia televízory a napojí ich na centrálu anténu, uskutočňuje na základe tejto samotnej skutočnosti verejný prenos v zmysle čl. 3 ods. 1 Smernice EP a Rady 2001/29/ES z 22.5.2001. Žalobca poukázal aj na výzvu generálneho sekretariátu Komisie európskych spoločenstiev z 18.10.2005 adresovanú MZV ČR. Komisia ES vyjadrila názor, že prenášanie signálu do hotelových izieb je druhoradým použitím, je sprístupňovaním verejnosti, teda verejným prenosom a vyžaduje súhlas autorov a nositeľov práv. Žalobca poukázal na úpravu AZ, AZ, AZ, a AZ, tiež v spojení s AZ, § , 442a ods. 2 . Žalobca je organizáciou kolektívnej správy, ktorá je oprávnená uzatvárať rozšírené hromadné licenčné zmluvy, o. i. aj na vyššie uvedené použitie diel - verejný prenos diela v prevádzkarni alebo v inom priestore prostredníctvom technického zariadenia. Žalobca vykonáva kolektívnu správu majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobno-dramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia, pričom je nesporné, že bolo povinnosťou žalovaného disponovať pri používaní žalobcom spravovaných diel (t. j. diel literárnych, dramatických, hudobnodramatických, choreografických, audiovizuálnych, fotografických, diel výtvarného umenia, architektonických diel a diel úžitkového umenia) verejným prenosom technickými prostriedkami súhlasom autorov, získaným rozšírenou hromadnou licenčnou zmluvou uzatvorenou so žalobcom. Žalovaný je členom Zväzu hotelov a reštaurácií Slovenskej republiky a na svojej oficiálnej webovej stránke oznamoval, že pre rok 2016 uzatvoril so SOZA a Slovgram kolektívne licenčné zmluvy podľa AZ, na základe čoho sa žalobca dôvodne domnieva, že z organizácií SOZA a Slovgram získal súhlasy na používanie diel verejným

prenosom. Od SOZA žalovaný získal súhlas autorov a iných nositeľov práv k hudobným dielam a od Slovgram získal súhlas výkonných umelcov, výrobcov zvukových záznamov a zvukovo-obrazových záznamov a vysielateľov a iných nositeľov týchto práv. Žalovaný však nezískal súhlas autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobno-dramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. Je však notorietou, že súčasťou každého verejného prenosu nevyhnutne boli a museli byť diela literárne, dramatické, hudobnodramatické, choreografické, audiovizuálne, fotografické, výtvarného umenia, architektonické a úžitkového umenia, t.j. diela režisérov, prekladateľov, autorov úpravy dialógov, scenáristov, výtvarníkov (najmä pri animovaných dielach), choreografov, autorov literárnych predlôh atď. Žalobca v rámci svojej činnosti zastupuje autorov audiovizuálnych diel, literárnych diel, dramatických, hudobnodramatických, choreografických a pantomimických diel, autorov výtvarných diel, fotografií a úžitkového umenia a architektonických diel. Zastupuje pritom nielen slovenských autorov, ale na základe recipročných zmlúv so zahraničnými organizáciami kolektívnej správ alebo na základe osobitných poverení zastupuje aj zahraničných autorov z celého sveta. Žalobca na svojej www stránke uverejňuje zoznamy nositeľov práv, ktorých na zmluvnom základe zastupuje; v roku 2016 žalobca zastupoval na základe zmlúv o zastupovaní 3.370 slovenských nositeľov práv. Žalobca z dôvodu právnej istoty zakladá do spisu zoznam nositeľov práv v SR zastupovaných žalobcom na zmluvnom základe a zoznam zahraničných organizácií kolektívnej správy práv, s ktorými má žalobca recipročné zmluvy o zastupovaní. Žalobca uzatvára so všetkými nositeľmi práv rovnaké typizované zmluvy o zastupovaní, ktoré sú verejne dostupné na www stránke žalobcu. Tieto sa menia len v prípade zmeny právnej úpravy. Žalobca súdu predkladá ako príklad celkovo 13 zmlúv o zastupovaní slovenských nositeľov práv a ako príklad jednu z recipročných zmlúv. Je nesporné, že žalovaný bol povinný mať uzatvorenú rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu so žalobcom na používanie predmetov ochrany verejným prenosom technickými prostriedkami, ktorú však neuzatvoril. Žalovaný nezískal súhlas autorov diel literárnych, dramatických, hudobno-dramatických, choreografických, audiovizuálnych, fotografických, výtvarných, architektonických a diel úžitkového umenia a napriek tomu s týmito dielami nakladal formou verejného prenosu technických prostriedkami a žalovaný sa tak dopúšťal neoprávneného používania autorských diel a tým zasahoval do práv autorov bez ich súhlasu, resp. bez súhlasu žalobcu ako ich zástupcu. S touto skutočnosťou je priamo spojená povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie. Vykonávanie dokazovania preukazovaním použitia jednotlivých konkrétnych predmetov ochrany, ktoré boli súčasťou vysielania v roku 2016 je nereálne, objektívne nemožné a nezmyselné, čomu svedčí aj ustálená judikatúra. Práve pre vylúčenie takých situácií, s cieľom zabezpečenia ochrany práv autorov, je zavedený inštitút kolektívnej správy, rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy a tiež osobitná právna úprava nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Nad rámec nevyhnutného dokazovania a z dôvodu právnej istoty žalobca predkladá štatistiku vysielania základných slovenských televíznych staníc uvedením zoznamu vysielaných audiovizuálnych diel, a to na nosiči CD. Žalobca podotýka, že súčasťou každého audiovizuálneho diela sú nevyhnutne diela autorov, ktorých kolektívnu správu vykonáva žalobca. Jedná sa najmä o dielo režiséra, scenáristu, autora literárnej predlohy, výtvarného grafika (ak je dielo animované), výtvarného bábkara (ak je dielo animované), výtvarníka preexistentného výtvarného diela (ak je v diele použitý obraz, socha, fotografia), choreografa. V prípade zahraničného audiovizuálneho diela s dabingom ide o ďalšie diela - dielo režiséra slovenského znenia, autora prekladu slovenského znenia, autora úpravy dialógov slovenského znenia (prípadne českého znenia). Zo strany žalovaného došlo k zásahu do výhradných autorských práv, a to neoprávneným vykonaním verejného prenosu prostredníctvom technických zariadení, keď žalovaný realizoval verejný prenos bez súhlasu autorov. Žalobca poukazuje na Smernicu EP a Rady č. 2001/29/ES z 22.5.2001, ktorej poznanie a rešpektovanie je pre eurokonformný výklad AZ nevyhnutné. V ďalšom cituje ods. 9, 10, 11, a 58 ustanovení tejto Smernice a tiež čl. 8 bod 1 Smernice. Predmetom žaloby je vydanie bezdôvodného obohatenia, kedy jeho výška sa odvíja od zvyčajnej odmeny, preto súd má skúmať, za akú odmenu zvyčajne v čase, keď došlo zo strany žalovaného k neoprávnenému zásahu do žalobcom kolektívne spracovaných práv, žalobca poskytoval licencie iným používateľom. Zvyčajná odmena môže byť len taká, za akú v rozhodnom období skutočne boli poskytované licencie iným používateľom a za akú používatelia získavali licenciu. Žalobca uzatvoril v roku 2016 celkovo 300 rozšírených hromadných licenčných zmlúv, kedy pri všetkých zmluvách bola odmena dohodnutá podľa Sadzobníka žalobcu, čo ju robí odmenou zvyčajnou. Žalobca zakladá na CD nosiči do spisu všetky rozšírené hromadné licenčné zmluvy, ktoré v roku 2016 uzatvoril, a ktorými poskytol licencie na ďalší verejný prenos. Z uvedených zmlúv je nesporné, že žalobca uzatváral v roku 2016 s používateľmi rozšírené hromadné licenčné zmluvy, v ktorých bola licenčná odmena dohodnutá podľa sadzobníka autorských odmien za použitie literárnych, dramatických, hudobno-dramatických, choreografických a audiovizuálnych diel účinného od 1.1.2015. V tejto súvislosti

osobitne poukázal tiež na uznesenie ÚS SR z 24.3.2011. Tiež podotkol, že za rok 2016 žalobca uzatvoril aj 187 dohôd o urovnaní s neoprávnenými používateľmi, ktorí dobrovoľne vydali bezdôvodné obohatenie vo výške licenčnej odmeny stanovenej podľa sadzobníka žalobcu. Žalobca pri určení výšky zvyčajnej odmeny vychádzal zo sadzobníka žalobcu a z počtu technických zariadení podľa údajov samotného žalovaného zverejnených na jeho www stránke, na základe uvedeného si žalobca uplatnil voči žalovanému nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za neoprávnené použitie diel a to za obdobie od 01.01.2016 do 31.12.2016, vo výške 3042 Eur. Podľa sadzobníka licenčných odmien za 1 rok, pokiaľ ide o hotel 3*, je stanovená odmena pre izbu vo výške 26 Eur, na základe čoho bezdôvodné obohatenie pri počte izieb 77 - zvukovoobrazových zariadení pre Hotel Palace predstavuje konečnú sumu 2.002 Eur, pre Hotel Branisko 21 izieb - zvukovoobrazových zariadení predstavuje konečnú sumu 546 Eur, pre Hotel Palace Grand 19 izieb - zvukovoobrazových zariadení predstavuje konečnú sumu 494 Eur, všetko spolu - suma 3.042 Eur na zaplatenie ktorej žalovaného pred podaním žaloby opakovane vyzýval, ponúkal mu tiež mimosúdne riešenie, avšak do dnešného dňa žalovaný bezdôvodné obohatenie žalobcovi neplnil. Na základe toho si uplatňuje žalobca voči žalovanému bezdôvodné obohatenie vo výške 3.042 Eur spolu s príslušným úrokom z omeškania.

4. Žalobca na preukázanie svojich tvrdení, pripojil k žalobe: Oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv z 18.8.2016, Oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv č.2/2004 z 11.5.2010, evidencia organizácií kolektívnej správy zverejnená na webovej stránke Ministerstva kultúry SR, informácia z www stránky žalovaného o ubytovacích zariadeniach, Výzva generálneho sekretariátu Komisie európskych spoločenstiev z 12.10.2005, Evidencia organizácií kolektívnej správy, Výzva právneho zástupcu žalobcu adresovaná žalovanému zo dňa 01.12.2017 k vydaniu bezdôvodného obohatenia, Zoznam nositeľov práv v SR zastupovaných žalobcom na CD nosiči, Zoznam zahraničných organizácií na CD nosiči, Zmluvy o zastupovaní nositeľov práv na CD nosiči, Recipročná zmluva so zahraničným partnerom na CD nosiči, Zoznamy predmetov ochrany na CD nosiči, RHLZ na CD nosiči, Sadzobník žalobcu na CD nosiči,

5. Žalovanému bola žaloba spolu s prílohami, procesnými poučeniami a s výzvou na vyjadrenie doručená dňa 13.02.2018.

6. Vo vyjadrení k žalobe doručenom súdu dňa 22.02.2018 žalovaný uviedol, že žalobu považuje za nedôvodnú v celom rozsahu a navrhuje súdu, aby po vykonanom dokazovaní túto v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietol. Žalovaný považuje žalobcom tvrdený údajný nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za nedostatočne tvrdený a nepreukázaný a za dôsledok zneužitia práva v postavení monopolu, zneužitia dominantného postavenia na trhu, teda konania v rozpore s dobrými mravmi, zásadami poctivého obchodného styku a nekalosúťažným konaním. Žalovaný poprel všetky skutkové tvrdenia žalobcu uvedené v žalobe. Vo vzťahu: k aktívnej vecnej legitimácii žalobcu, k údajnej existencii verejného prenosu, predstavujúceho neoprávnené použitie tých predmetov ochrany, ktoré údajne žalobca spravuje, k subjektom, ktoré žalobca údajne zastupuje, a na úkor ktorých sa mal žalovaný dopustiť neoprávneného zásahu do majetkových práv, ktorých výkon má prislúchať práve týmto subjektom, k predmetom ochrany, ktorých správu práv k týmto predmetom prislúchajúcich údajne vykonáva žalobca a teda vôbec k existencii kontraktačnej povinnosti žalovaného, v prospech ktorého nositeľa práv, a vo vzťahu ku ktorým predmetom ochrany mal uzatvoriť licenčnú zmluvu práve so žalobcom. Súčasne považoval uplatnený nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia za dôsledok i prejav právom reprobovaného zneužitia práva v postavení monopolu, zneužívajúc svoje dominantné postavenie na trhu, ktoré je súčasne aj výkonom práva, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi podľa , v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku podľa i nekalosúťažným konaním podľa a nasl. a z tohto dôvodu nepožíva právnu ochranu. Pokiaľ žalobca svoju aktívnu vecnú legitimáciu v spore odvodzuje z ust. a a , z oprávnenia Ministerstva kultúry SR zo dňa 18.8.2016 a zo skutočnosti, že žalobca zastupuje na zmluvnom základe slovenských nositeľov práv v počte 3.370 osôb a tiež zahraničných nositeľov na základe recipročných zmlúv, žalovaný tieto skutočnosti popiera a má za to, že tvrdenie týchto skutočností nepostačuje na preukázanie aktívnej vecnej legitimácie v spore. Žalobca mal za to, že ust. autorského zákona a ust. autorského zákona sú v rozpore s obsahom a účelom Smernice 2001/29/ES. Poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora vo veci C-301/15, kedy ESD riešil po právnej stránke rovnakú otázku vo vzťahu k obdobnej právnej úprave iného členského štátu (francúzska úprava) a konštatoval rozpor so Smernicou 2001/29/ ES, ktorá bráni tomu, aby vnútroštátna právna úprava zverila autorizovanej organizácií pre výber a prerozdeľovanie poplatkov výkon práva udeliť súhlas na rozmnožovanie a verejný prenos v digitálnej

podobe obchodne nedostupných kníh, a to aj keby umožnila autorom týchto kníh alebo ich právnym nástupcom podať námietky proti výkonu tohto práva alebo jeho výkon ukončiť za podmienok, ktoré táto právna úprava vymedzuje. Súdny dvor EÚ zdôraznil, že ochranu, ktorú priznáva Smernica 2001/29/ES treba vykladať extenzívne a neobmedzuje sa len na priznanie práv alebo zahŕňa aj výkon uvedených práv. Vzhľadom na preventívnu povahu dotknutých práv sa vyžaduje predchádzajúci (hoci aj implicitný) súhlas autora. Nepostačuje a je aj v rozpore s právom EÚ, ak vnútroštátna právna úprava nositeľom práv alebo ich právnym nástupcom, umožňuje iba podať námietky proti výkonu tohto práva alebo jeho výkon ukončiť za podmienok, ktoré právna úprava vymedzuje. V danom prípade ESD riešil právne totožnú otázku, pričom aj ESD v rozhodnutí 238/81 potvrdil, že určitá otázka týkajúca výkladu práva Európskej únie sa považuje za zodpovedanú, ak je po právnej stránke vecne identická s otázkou už predtým zodpovedanou, aj keď obsahovo (po skutkovej stránke) môže ísť o odlišné prípady. Žalovaný má teda za to, že na úrovni Európskej únie už bolo práve rozsudkom C-301/15 rozhodnuté, že taká právna úprava, akou je úprava rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy podľa § 79 ods. 1 písm. v) a s) v spojení s § 79 ods. 2 AS je v rozpore s právom EÚ. Konajúci súd je potom povinný vylúčiť z aplikácie ust. § 79 ods. 1 písm. b) a z) a § 79 ods. 2 AZ. Vzhľadom na verejný rozpor inštitútu rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy podľa slovenskej právnej úpravy s právom EÚ, a vzhľadom na povinnosť súdu neaplikovať túto rozpornú vnútroštátnu právnu úpravu, je potom potrebné konštatovať, že žalobca objektívne nemôže preukázať svoju aktívnu vecnú legitimáciu v spore vo vzťahu k nositeľom práv, ktorých nezastupuje na zmluvnom základe. Žalovaný uviedol, že žalobca ako organizácia kolektívnej správy v zmysle AZ zastupuje nositeľov práv podľa AZ vo vlastnom mene a na účet nositeľov práv. Pokiaľ súčasne platí veta prvá , možno vyvodiť, že žalobca je oprávnený konať a teda aj uplatňovať právne nároky len a výlučne v prospech (na účet) tých nositeľov práv, ktorých na základe písomnej dohody zastupuje a iba v rozsahu, ktorý z dohody vyplýva. Predložením oboch oprávnení žalobca síce preukázal, že je organizáciou kolektívnej správy oprávnenou vykonávať kolektívnu správu práv v oprávneniach vymedzenom okruhu odborov kolektívnej správy, to však postačuje výlučne na preukázanie toho, že žalobca je oprávnený v súdnych konaniach konať vo vlastnom mene. Aby však žalobca účinne preukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu v spore, musí preukázať, ktorých nositeľov majetkových práv zastupuje, vo vzťahu ku ktorým predmetom ochrany a tiež musí preukázať, že sú to práve tie predmety ochrany, ktoré žalovaný v žalovanom období aj naozaj neoprávnene použil. Žalobca iným spôsobom svoju aktívnu vecnú legitimáciu v spore nepreukáže. Žalobca sa obmedzil výlučne na generické, neurčité a procesne neúčinné skutkové tvrdenia, a to vo vzťahu k okruhu nositeľov majetkových práv, keď uviedol buď výlučne počet bez ich bližšej špecifikácie, alebo poukázal výlučne iba na zoznam organizácií kolektívnej správy, s ktorými má údajne uzatvorené recipročné zmluvy a pritom poukázal, že na základe recipročných zmlúv zastupuje všetkých nositeľov práv, ktorých práva spravujú zahraničné organizácie, s ktorými má uzatvorené zmluvy. Za účelom preukázania údajne zastupovaných nositeľov práv predložil 13 formulárových zmlúv uzatvorených s údajnými slovenskými nositeľmi majetkových práv, ktorým údajne výkon týchto majetkových práv prislúcha, avšak zo žalobcom predložených formulárových zmlúv nevyplýva špecifikácia predmetov ochrany, ktoré na základe uvedenej zmluvy mali dať títo údajní nositelia majetkových práv žalobcovi do správy. Žalobca súčasne nepredložil ani nenavrhol vykonať žiaden iný dôkaz, a teda z uvedeného potom nie je možné verifikovať, či žalobcovi vôbec nejaký predmet ochrany do správy dali a už vôbec nie je možné verifikovať, či žalobcovi dali do správy práve taký predmet ochrany, ktorý má žalovaný údajne v žalovanom období neoprávnene použiť. Na margo žalobcom predložených formulárových zmlúv ešte možno uviesť, že v dôsledku nedostatočne vymedzených predmetov ochrany daných žalobcovi údajne do správy je tieto zmluvy potrebné považovať za absolútne neplatné právne úkony podľa z dôvodu ich neurčitosti. Zo žalobcom predloženej recipročnej zmluvy uzatvorenej so zahraničnou organizáciou kolektívnej správy nevyplýva ani špecifikácia nositeľov majetkových a ani špecifikácia predmetov ochrany a žalobca zároveň nepredložil ani nenavrhol vykonať žiaden iný dôkaz, ktorým by bolo možné túto špecifikáciu nositeľov práv a špecifikáciu predmetov ochrany preukázať, a teda nie je potom možné verifikovať, či žalobca nejakých nositeľov práv na základe takejto zmluvy vôbec zastupuje, a či títo žalobcovi vôbec nejaký predmet ochrany dali do správy. Súčasne, v dôsledku nedostatočne určite stanovených nositeľov správ a nedostatočného určeného okruhu predmetov ochrany daných žalobcovi údajne do správy, je potrebné uvedenú zmluvu považovať za absolútne neplatný právny úkon s poukazom na ust. z dôvodu jej neurčitosti. Žalobcom predložený zoznam údajných slovenských nositeľov majetkových práv nie je dôkaz spôsobilý akýmkoľvek spôsobom preukázať aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v spore a tento nijakým spôsobom nepreukazuje, že by mal žalobca s ktorýmkoľvek s nich uzatvorenú dohodu o zastupovaní a rovnako z neho nevyplýva špecifikácia predmetov ochrany daných do správy, a teda nie je možné účinne overiť, či zo strany žalovaného došlo

v žalovanom období k neoprávnenému použitiu tých predmetov ochrany, ktorých výkon prislúcha práve v mennom zozname uvedených subjektov. Žalobca súčasne nenavrhol vykonať iné dôkazy svedčiace o tom, že osoby uvedené v zozname zastupuje práve k tým predmetom ochrany, ktoré mal žalovaný v roku 2016 neoprávnene použiť. Tak v prípade menného zoznamu údajných nositeľov majetkových práv ako aj v prípade zoznamu zahraničných partnerských organizácií ide o dôkaz nespôsobilý relevantným spôsobom preukázať aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v spore. K štatistike vysielania uviedol, že z tejto vyplývajú výlučne tie skutočnosti, že nejaké audiovizuálne dielo bolo vysielané v určitom čase a konkrétnym vysielateľom a zo štatistiky vysielania ale nie je možné zistiť, kto má byť nositeľom majetkových práv ku konkrétnemu predmetu ochrany, a teda nie je možné identifikovať, či ide o takého nositeľa práv, ktorý so žalobcom uzatvoril dohodu o správe práv a teda nie je možné ani zistiť, či konkrétny nositeľ dal žalobcovi určité dielo do správy. V predmetnom spore je potrebné si uvedomiť, že žalobca žiada o vydanie bezdôvodného obohatenia z titulu použitia audiovizuálnych diel zaradených do vysielania. V týchto prípadoch ale nevykonávajú majetkové práva k audiovizuálnemu dielu samotní autori ako osoby, ktoré dielo vytvorili, ale naopak vykonávajú ich producenti, ktorým autori nimi vytvorené diela dodali do audiovizuálneho diela ako celku na základe medzi nimi uzatvorených zmlúv, za ktoré im bola producentmi vyplatená odmena na základe výhradných licenčných zmlúv. Teda je pravidlom, že výkon majetkových práv súvisiacich s dielom v oblasti audiovízie prislúcha iným osobám odlišným od autorov. Z uvedeného dôvodu objektívne nemôže, ani nemohlo dôjsť k porušeniu práv autorov vykonaním verejného prenosu audiovizuálneho diela, keďže títo v požadovanom rozsahu nie sú nositeľmi dotknutých majetkových práv. Žalobca v oblasti audiovízie nezastupuje žiadneho oprávneného nositeľa majetkových práv, a teda požaduje vydanie bezdôvodného obohatenia za niekoho, kto mu na to nedal mandát. Žalobca tvrdí, že dokazovanie predmetov ochrany, ktoré mali byť neoprávnene použité a teda dokazovanie skutočností, vo vzťahu na úkor koho a v akom rozsahu malo údajne dôjsť k bezdôvodnému obohateniu, nie je možné a je nezmyselné. Sám však potvrdzuje presný opak, keď k svojmu podaniu priložil štatistiku vysielania za rok 2016 na CD nosiči. Z ust., , a autorského zákona, tiež autorského zákona je zrejmé, že v sporoch o vydanie bezdôvodného obohatenia sa predpokladá preukázanie reálneho použitia predmetov ochrany, ktoré na základe dohody s nositeľom práv spravuje žalobca. Žalobca tvrdí, že poskytovanie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom televíznych prijímačov klientom, ktorí sú ubytovaní v izbách tohto zariadenia, predstavuje nezávisle od používanej techniky prenosu signálu verejný prenos podľa čl. 3 ods. 1 Smernice EP a Rady č. 2001/29/ES a s poukazom na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci sp. zn. C-306/05. Žalovaný rešpektuje toto rozhodnutie, hoci sa nestotožňuje s jeho právnym posúdením, a prikláňa sa k opačnému právnemu názoru, ktorý prezentuje, napr. Švajčiarsky federálny Súdny dvor, ktorý vysielanie prostredníctvom TV na hotelových izbách nepovažoval za verejné šírenie a vyberanie poplatkov vo Švajčiarsku z tohto dôvodu pozastavil. Rozsudok ESD nerieši ani len v náznakoch vzťahy bezdôvodného obohatenia, ktoré by mali vzniknúť v súvislosti s neoprávneným verejným prenosom predmetov ochrany. Podľa jeho názoru žalobca tento rozsudok prezentuje špekulatívne, pretože tento rozsudok nedáva odpovede na právne otázky súvisiace s dôvodnosťou nárokov na vydanie bezdôvodného obohatenia a týka sa výlučne právnej povahy používania TV prijímačov vrátane sprostredkovania TV signálu do týchto TV prevádzkovateľom ubytovacích zariadení a dáva odpoveď na otázku, či je potrebné uzavretie licenčnej zmluvy v prípade, ak takto dochádza k šíreniu chránených predmetov ochrany. Na tomto mieste žalovaný poukazuje na existenciu dvoch odlišných právnych vzťahov, ktorými sú licenčný vzťah a vzťah bezdôvodného obohatenia. Pre preukázanie predpokladov vzniku bezdôvodného obohatenia nepostačuje, že v hotelovom zariadení je TV prijímač, a že hotel súčasne poskytuje do tohto TV prijímača nejaký signál, ale treba preukázať, že bol vykonávaný verejný prenos práve tých predmetov ochrany zaradených do programovej štruktúry, ku ktorým nepochybne vykonáva správu práve žalobca. Žalobcom tieto skutočnosti preukázané neboli. A teda žalobca nijakým relevantným spôsobom nepreukázal, že by žalovaný skutočne mal vo svojom ubytovacom zariadení čo i len jeden TV prijímač a nijakým relevantným spôsobom nepreukázal, že by žalovaný prijímal televízny signál, žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal čo i len v jednom jedinom prípade, že žalovaný skutočne mal voči žalobcovi kontraktačnú povinnosť a ak platí, že žalovaný nemal voči žalobcovi kontraktačnú povinnosť, potom platí, že žalovaný nemá voči žalobcovi ani povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie. Žalobca od 1.1.2015 začal uplatňovať voči používateľom Sadzobník odmien, ktoré sú neprimerane vysoké a skutočnosť, že sadzby odmien uplatňovaných zo strany žalobcu sú jedny z najvyšších v Európe uviedol vo svojom liste v roku 2015 aj Protimonopolný úrad SR. Žalobca pri určení výšky uplatneného bezdôvodného obohatenia vychádza zo svojho jednostranne určeného Sadzobníka odmien uplatňovaného v roku 2016, pričom výšku odmien takto určenú prezentuje ako obvyklú licenčnú odmenu pri obdobných zmluvných

podmienkach s odôvodnením, že v roku 2016 uzavrela hromadné licenčné zmluvy na identický obsah, rozsah a spôsob použitia audiovizuálnych diel, pričom licenčná odmena bola vo všetkých prípadoch dohodnutá v súlade so sadzobníkom žalobcu. Súčasne je potrebné dodať, že z dôvodu, že žalobca je monopolom pri výkone kolektívnej správy práv ním zastupovaných autorov audiovizuálnych diel vo vzťahu k verejnému prenosu prostredníctvom akéhokoľvek technického zariadenia, niet žiadnych iných zmlúv, z ktorých by sa obvyklá odmena uplatňovaná v SR dala zisti, než tých, ktoré uzatvára žalobca. Podľa názoru žalovaného je neprijateľné, ak žalobca z pozície monopolu jednostranne vnucuje svoju ničím nepodloženú predstavu o výške licenčnej odmeny, o ktorej súčasne tvrdí, že spĺňa podmienky primeranosti. Z bodu 61. rozsudku Súdneho dvora EÚ C-177/16 vyplýva, že organizácii spravujúcej autorské práva s dominantným postaveným prináleží preukázať, že jej ceny sú primerané. Kým vo Švajčiarsku sa uplatňuje primeraná mesačná sadzba za jednu izbu vo výške 0,30 eur, v SR je to 7,30 eur, čo je cca 24 násobne viac, napr. vo Francúzsku je primeraná mesačná sadzba za jednu izbu vo výške 1,02 eura, v Nemecku vo výške 1,03 eura. Pokiaľ ide o sadzby uplatňované organizáciami kolektívnej správy zastupujúcich autorov audiovizuálnych diel, je výsledok porovnania analogický. Priemerná výška licenčných odmien v porovnávaných krajinách Európy je 0,54 eur a v SR vo výške 2,46 eur, čo je takmer 5 násobne viac. Žalovaný poukázal na viaceré rozhodnutia, v ktorých SD EÚ judikoval, že vo vzťahu k neprimeranej výške licenčných odmien uplatňovaných organizáciou kolektívnej správy je možné identifikovať zneužitie dominantného postavenia (napr. bod 8.7. rozsudku C-351/12 OSA, bod 38. rozsudku C-395/87 Tournier a bod 25. rozsudku C-110/88 Lucazeau). SDEÚ v rozsudku C-52/07 uviedol (ods. 39), že objem vysielania je významný pre posúdenie dôvodnosti výšky uplatňovanej odmeny a v tomto kontexte poznamenal, že systém odmeny je akokoľvek považovaný za zneužitie, ak existuje spôsob, ktorý umožňuje precíznejšie identifikovanie použitia diel ako aj identifikovanie divákov, teda tých, ktorí majú s vysielania týchto diel úžitok. Navyše mal za to, že podávanie veľkého množstva žalôb zo strany žalobcu bez riadneho preukazovania mandátu na zastupovanie oprávnených nositeľov práv a bez preukazovania neoprávnených použití tých audiovizuálnych diel a tých autorov, ktorých na základe mandátu zastupuje je konaním chápaným ako zneužitie dominantného postavenia žalobcu na relevantnom trhu s poukazom tiež na rozsudok Všeobecného súdu ESD vo veci T-111/96. Navyše žalovaný má za to, že pokiaľ žalobca predkladá desiatky rozšírených hromadných licenčných zmlúv, sú nevyhnutne minimálne v rozsahu dohodnutej licenčnej odmeny absolútne neplatné podľa , a teda ako také nie sú spôsobilým dôkazom vo vzťahu k preukázaniu výšky obvyklej odmeny, ktorá by bola súčasne odmenou primeranou. V závere svojho vyjadrenia žalovaný uviedol, že keďže riešenie otázky, či zo strany žalobcu prišlo k porušeniu zákazu zneužitia dominantného postavenia na trhu v zmysle ZoHS, patrí do výlučne do právomoci iného orgánu verejnej moci a síce Protimonopolného úradu SR, žalovaný je toho názoru, že v predmetnej veci je daný dôvod na obligatórne prerušenie konania podľa . Súčasne súd podľa je povinný bezodkladne oznámiť začatie tohto konania Protimonopolnému úradu Slovenskej republiky a Európskej komisii. Na základe toho navrhol, aby súd konanie podľa prerušil, a to až do času, kým na základe písomného oznámenia súdu podľa v spojení s ZoHS Protimonopolný úrad Slovenskej republiky právoplatne nevyrieši otázku, ktorá je podstatná pre rozhodnutie v merite veci a súčasne ju súd nie je oprávnený riešiť a síce, či vyššie opísané konanie žalobcu je alebo nie je zakázaným zneužitím dominantného postavenia na trhu. Žalovaný z opatrnosti navrhol, aby súd vyžiadal od jednotlivých prevádzkovateľov televízie všetky licenčné zmluvy na základe ktorých boli odvysielané žalovaným označené filmy a na základe ktorých bol oprávnený použiť vo vysielaní dabing k uvedomeným filmom seriálom.

7. Žalobca k vyjadreniu žalovaného doplnil svoju argumentáciu tak, že žalovaný účelovo nepopisuje pravdivo skutkový stav. Uviedol, že nesúhlasí s názorom žalovaného o tom, že by právna úprava rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy obsiahnutá v právnom poriadku SR mala byť v rozpore s právnym poriadkom EÚ, konkrétne so Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES. Mal za to, že žalovaného absolutistický výklad smernice v podstate znamená, že organizácia kolektívnej správy môže vykonávať správu majetkových práv za nositeľa práv výlučne a jedine v tom prípade, pokiaľ jej na takúto správu výslovne udelí nositeľ práva mandát písomnou zmluvou. Žalovaný tak úplne popiera inštitút rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy ako aj inštitút povinnej kolektívnej správy, pričom oba tieto inštitúty sú tradičnými inštitútmi akceptovanými a odporúčanými v EÚ a aj mimo EÚ. Inštitút rozšírených licenčných zmlúv je v krajinách EÚ bežným inštitútom a je zakotvený v právnych úpravách viacerých členských štátov, napr. v Českej republike, Rakúsku, Maďarsku, Nemecku, Veľkej Británii, Švédsku, Fínsku, Dánsku a Nórsku, kedy ide o inštitút, ktorý je používaný dokonca už od 60. rokov minulého storočia. Zmyslom a účelom inštitútu rozšírených licenčných zmlúv je najmä reagovať na obdobné

spôsoby používania diel ako je predmetom tohto konania, kedy ide o masové použitie diel, pri ktorom je individuálny výkon práv jednotlivými nositeľmi práv prakticky nemožný, nakoľko by bol neprimerane náročný a náklady s ním spojené by ďaleko prevyšovali prípadné príjmy z licenčných odmien autorov. Uvedený inštitút je teda formou výkonu práv autorov a spôsobom jeho zabezpečenia a jeho cieľom a účelom je práve chrániť právo autora a zabezpečiť, aby za každé použitie diel získal jemu patriacu odmenu. Na existenciu inštitútu rozšírených licenčných zmlúv pamätal aj normotvorca v žalovaným citovanej smernici, kedy v samotnom znení smernice v jej úvodných ustanoveniach bodu 18 uvádza, že: „Táto smernica platí bez toho, aby boli dotknuté tie ustanovenia v členských štátoch, ktoré sa týkajú spracovania práv, ako sú rozšírené licencie ochrany v spoločnosti.“ Je teda zrejmé, že samotný obsah a výslovné znenie smernice uvádza, že jej ustanoveniami nie je dotknutá platnosť právnych úprav členských štátov ustanovujúcich inštitúty rozšírených licenčných zmlúv, ktoré v členských štátoch poskytujú organizácie kolektívnej správy práv. V tejto súvislosti poukázal tiež na bod 12 smernice a urobil právny záver, podľa ktorého právo EÚ nespochybniteľne inštitút rozšírených hromadných licenčných zmlúv ako aj inštitút povinnej kolektívnej správy pozná a dokonca v určitých oblastiach používania predmetov ochrany aj preferuje s cieľom zabezpečenia udelenia súhlasu na používanie všetkých druhov diel pre daný spôsob používania a s cieľom zabezpečenia vyplácania odmeny všetkým nositeľom práv za používanie diel, ktoré by samy nemohli riadne kontrolovať, či presadzovať. Poukázal tiež na skutočnosť, že v SR okrem žalobcu uzatvára rozšírené hromadné licenčné zmluvy aj ďalšia organizácia kolektívnej správy práv a to SOZA vo vzťahu k hudobným dielam, ktorá pre rok 2016 uzatvorila so ZHR SR kolektívnu licenčnú zmluvu podľa § 77 AZ, ktorá sa vzťahuje aj na žalovaného. Pokiaľ žalovaný opiera svoju argumentáciu o rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-301/2015, účelovo ho prezentuje ako riešiaci rovnakú právnu otázku, hoci v tejto veci Súdny dvor EÚ riešil otázku online použitia obchodne nedostupných kníh, čo je skutkovo aj právne zásadne odlišné od verejného prenosu diel technickými zariadeniami, čo je predmetom tohto konania. K tvrdeniu žalovaného o nemožnosti účinne tvrdiť a preukazovať aktívnu vecnú legitimáciu v spore uviedol, že z právnej úpravy autorského zákona: § 164 ods. 1 prvá veta, ods. 5, § 143 ods. 1, § 79 ods. 1 až 3 a ods. 5, tiež § 169 ods. 4 a 165 ods. 1 a následne § 19 a § 58 ods. 1 vyplýva, že organizácia kolektívnej správy vykonáva kolektívnu správu majetkových práv za nositeľov práv, ktorých zastupuje na zmluvnom základe podľa § 164 AZ v písomne dohodnutom rozsahu predmety ochrany, kedy nositeľ práv je oprávnený vylúčiť kolektívnu správu majetkových práv k niektorým alebo všetkým predmetom ochrany a pokiaľ tak neurobí má sa za to, že k vylúčeniu kolektívnej správy práv nedošlo a nositeľ práv je stále zastupovaný organizáciou kolektívnej správy. Organizácia kolektívnej správy v rámci výkonu kolektívnej správy je oprávnená aj povinná pri porušení majetkových práv nositeľov práv, domáhať sa nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Rovnaký režim ochrany práv sa vzťahuje aj na tých nositeľov práv, ktorých organizácia kolektívnej správy nezastupuje na zmluvnom základe, pokiaľ sa jedná o spôsob použitia predmetov ochrany, na ktoré sa udeľuje licencia rozšírenou hromadnou licenčnou zmluvou. Vzhľadom na platnú právnu úpravu a vzhľadom na skutočnosť, že nedošlo k písomnému vylúčeniu kolektívnej správy majetkových práv, ani zo strany nositeľov práv zastupovaných na zmluvnom základe, ani zo strany nositeľov práv nezastupovaných na zmluvnom základe, že žalobca má zákonnú povinnosť domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia, že nositelia práv sami neuplatňujú voči žalovanému nároky na vydanie bezdôvodného obohatenia, a že žalobca má za to, že je hospodárne domáhať sa voči žalovanému nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, je žalobca oprávnený a aj povinný domáhať sa voči žalovanému nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa žaloby. K namietanému, že žalobca doteraz netvrdil a nepreukázal aktívnu vecnú legitimáciu vo vzťahu k údajne zmluvne zastupovaným nositeľom práv uviedol, že práve, aby nedochádzalo k neoprávneným zásahom do práv autorov a iných nositeľov práv, pre ktorých je najmä pri hromadnom používaní predmetov ochrany takmer nemožné alebo veľmi obtiažne zisťovať a kontrolovať používanie predmetov ochrany a uplatňovať svoje práva individuálne a na strane druhej, kedy je pre používateľov získavať individuálne súhlasy nositeľov práv obtiažne, resp. takmer nemožné, prípadne so značnými ekonomickými nákladmi, je v právnej úprave v autorskom zákone založený systém kolektívnej správy, inštitút hromadnej licenčnej zmluvy a osobitne inštitút rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy, na základe čoho štát takýmto spôsobom zabezpečuje realizáciu verejného záujmu - ochranu subjektívnych práv autorov a nositeľov práv v zmysle medzinárodného práva, a teda legálny prístup k používaniu predmetov ochrany širokej verejnosti. Preto požiadavka žalovaného na predloženie zoznamov tisícov nositeľov práv, tisícov zmlúv, zoznamov státisícov predmetov ochrany je v rozpore s princípom kolektívnej správy, v kontexte platnej právnej úpravy je nelegitímna a šikanózna. V tejto súvislosti žalobca poukazuje na Nález Ústavného súdu ČR bod 32. Je notoricky známou skutočnosťou, že súčasťou každého verejného prenosu v roku 2016 nevyhnutne boli a museli byť diela literárne, dramatické, hudobno-dramatické, choreografické, audiovizuálne, fotografické, výtvarného

umenia, architektonické a úžitkového umenia. Pri každom televíznom vysielaní dochádza k vysielaniu audiovizuálnych diel, v ktorých sú prvotným nevyhnutným a podstatným základom tvorivé zložky zastupované žalobcom, a bez ktorých by sa nemohlo hovoriť o audiovizuálnom diele, tobôž nie o jeho televíznom vysielaní, príp. verejnom prenose technickými zariadeniami. Napriek tejto notoriete a nad rámec potrebného dokazovania žalobca založil do spisu prehľad takých druhov predmetov ochrany, ku ktorým vykonáva v zmysle oprávnenia Ministerstva kultúry SR správu, a ktoré boli použité v roku 2016 vo vysielaniach aspoň základných slovenských televíznych staníc. Pokiaľ sa žalovaný domáha predloženia detailných zoznamov s uvedením konkrétnych autorov tvrdiac, že je to technicky možné a pre rozhodnutie vo veci podstatné, takéto dokazovanie je podľa názoru žalobcu v rozpore so samotným zmyslom inštitútu kolektívnej správy. Vychádzajúc z inštitútu kolektívnej správy a ustálenej judikatúry pre vznik nároku organizácie kolektívnej správy na domáhanie sa vydania bezdôvodného obohatenia je potrebné preukázanie povinnosti používateľa mať uzatvorenú hromadnú alebo rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu, pričom je postačujúce, keď organizácia kolektívnej správy preukáže aspoň druhovo akých nositeľov práv zastupuje, a že dochádzalo, alebo aspoň s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou dochádzalo k produkcií diel autorov zastupovaných danou organizáciou kolektívnej správy. Žalobca v zmysle uvedeného riadne preukázal aktívnu vecnú legitimáciu. K výške bezdôvodného obohatenia, ktorého sa žalobca v konaní domáha, poukázal na ust. a , kedy výška bezdôvodného obohatenia je určená ako suma zodpovedajúca najmenej odmene, ktorá by za získanie takej licencie bola zvyčajná v čase neoprávneného zásahu do tohto práva. Pre určenie výšky bezdôvodného obohatenia v kontexte aplikovateľnej právnej úpravy je tak irelevantné preukazovať skutočné použitie všetkých konkrétnych predmetov ochrany a relevantné iba preukázať, či bola povinnosť zo strany žalovaného mať uzatvorenú rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu, čo žalobca preukázal a relevantné je tiež preukázať, aká bola zvyčajná licenčná odmena, a teda odmena, za akú by žalovaný dostal predchádzajúci súhlas nositeľov práv na použitie predmetov ochrany a to bez ohľadu na to, ktoré všetky konkrétne diela akých všetkých konkrétnych nositeľov by použil. Žalobca súčasne výšku zvyčajnej licenčnej odmeny preukázal. V nadväznosti na uvedené poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ v právnej veci sp. zn. C-367/2015 z 27.1.2017. K ďalšej obrane uvedenej v odpore poukázal na to, že audiovizuálne dielo nie je podľa AZ spoločným dielom, ale dielom s osobitnou právnou úpravou ( až 86 AZ), na ktoré sa podľa AZ primerane použijú ustanovenia o spoluautorstve. Podľa autorsko-právnej úpravy je v prípade audiovizuálneho diela potrebné rozlišovať majetkové práva autora a iných nositeľov práv k dielu podľa AZ ( starého AZ), majetkové práva výrobcu audiovizuálneho záznamu podľa AZ ( starého AZ) a majetkové práva vysielateľa podľa AZ ( starého AZ). V zmysle AZ sa však úprava AZ vzťahuje na autorov vo vzťahu k dielu, na výrobcu audiovizuálneho záznamu len vo vzťahu k audiovizuálnemu záznamu a pokiaľ ide o vysielateľa, tak len vo vzťahu k vysielaniu. Majetkové práva autorov audiovizuálneho diela by mohli za osobitných podmienok vykonávať podľa AZ ( starého AZ) aj výrobcovia prvého originálu audiovizuálneho diela. Nie každý audiovizuálny záznam je však audiovizuálne dielo a nie každý výrobca audiovizuálneho záznamu je výrobcom originálu audiovizuálneho diela. Pokiaľ teda žalovaný prisudzuje na základe predložených zmlúv medzi RTVS a autormi prekladu a/alebo úpravy dialógov RTVS postavenie producenta, činí tak bez opory v platnom práve. Licenčné odmeny, ktoré používatelia na základe rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy uhrádzajú žalobcovi v prípade verejného prenosu technickými prostriedkami sú stanovené paušálnou sumou, kedy predom nie je známe, ktorému nositeľovi práv, a za použitie ktorých diel bude vyplatená. Licenčná odmena je pritom odmena na získanie práva používať predmet ochrany a nie za reálne používanie predmetov ochrany. Samotné rozdeľovanie odmien je na ťarchu a zodpovednosť žalobcu, pričom odmeny z verejného prenosu technickými prostriedkami sa rozdeľujú tak, že sa priraďujú k odmenám za káblovú retransmisiu, čo je povinná kolektívna správa. Žalovaný v roku 2016 realizoval verejný prenos technickými prostriedkami, bolo teda jeho povinnosťou uzavrieť so žalobcom rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu pred začatím verejného prenosu. Svoju povinnosť si nesplnil a tak je povinný vydať bezdôvodné obohatenie vo výške zvyčajnej licenčnej odmeny. Žalovaným predložených 15 vyššie uvedených zmlúv tak nemá pre posúdenie nároku žalobcu aj z tohto dôvodu žiadnu relevanciu. K tvrdeniu žalovaného o tom, že zmluvy založené žalobcom do spisu sú absolútne neplatnými právnymi úkonmi uviedol, že predmetné zmluvy sú platné, účastníci týchto zmlúv sa nimi riadia a za platné ich považovalo aj Ministerstvo kultúry SR, keď mu boli v zmysle AZ predkladané v súvislosti s konaním o vydanie oprávnenia. O žiadnej z predložených zmlúv nebolo právoplatne rozhodnuté, že je neplatná, ani sa nevedie, a ani nikdy neviedlo žiadne konanie o určenie ich neplatnosti. K tvrdenému nepreukázaniu existencie verejného prenosu a k nepreukázaniu neoprávneného použitia predmetov ochrany zo strany žalovaného poukázal na to, že žalovaný prostredníctvom ZHRSR uzatvoril

zmluvy so Slovgram a SOZA, na základe ktorých získal súhlasy uvedených organizácií na používanie nimi kolektívne spracovaných predmetov ochrany verejným prenosom technickými zariadeniami, a teda získal súhlas autorov a iných nositeľov práv k hudobným dielam a získal súhlas výkonných umelcov, výrobcov zvukových záznamov a výrobcov zvukovo-obrazových záznamov a vysielateľov a iných nositeľov týchto práv. Súčasťou každého verejného prenosu nevyhnutne boli a museli byť diela literárne, dramatické, hudobno-dramatické, choreografické, audiovizuálne, fotografické, výtvarného umenia, architektonické a úžitkového umenia, t.j. diela režisérov, scenáristov, výtvarníkov, choreografov, autorov literárnych predlôh, autorov úpravy dialógov atď., bez ktorých by ani k vysielaniu a následnému verejnému prenosu technickými zariadeniami ani nemohlo dôjsť - táto skutočnosť je notorietou, ktorú nie je potrebné osobitne dokazovať. Žalovaný navyše nemohol z verejného prenosu technickými prostriedkami realizovaného v zmysle zmlúv so SOZA a Slovgram žiadnym spôsobom vyňať uvedené predmety ochrany a nepoužívať ich. K žalovaným prezentovanému názoru o tom, že žalobca je povinný preukázať reálne použitie predmetov ochrany, tiež preukázať, že podľa uzatvorených zmlúv vykonáva kolektívnu správu práve ku konkrétnym predmetom ochrany, ktoré boli vo vysielaní použité, je podľa žalobcu postačujúce, keď organizácia kolektívnej správy, ktorá sa domáha vydania bezdôvodného obohatenia, preukáže aspoň druhovo akých nositeľov práv zastupuje, a že dochádzalo, alebo aspoň s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou dochádzalo k produkcii diel autorov zastupovaných danou organizáciou kolektívnej správy a preukázanie povinnosti používateľa mať uzatvorenú hromadnú, resp. rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu. Pokiaľ žalovaný v odpore uvádza, že síce rešpektuje rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci sp. zn. C-306/05, prikláňa sa k opačnému právnemu názoru Švajčiarskeho federálneho Súdneho dvora, pričom Švajčiarsko nie je súčasťou EÚ a pokiaľ by aj bolo, uvedený právny názor by neobstál, žalobca v tomto kontexte poukázal na to, že preukázal konajúcemu súdu osud právnej úpravy zavedenej v ČR, kedy vysielanie prostredníctvom TV na hotelových izbách nebolo nepovažované za ďalší verejný prenos, pričom táto právna úprava bola následne na výzvu komisie zrušená. K tvrdenému, že žalobca nepreukázal, že žalovaný skutočne mal vo svojom ubytovacom zariadení čo i len jeden TV prijímač, a že žalovaný prijímal televízny signál uviedol, že žalobca preukázal verejnými vyhláseniami žalovaného, že v ubytovacom zariadení hotel Lesná každá ubytovacia jednotka žalovaného bola vybavená led TV s plochou obrazovkou, pričom takéto verejné vyhlásenia sú prednostne adresované klientom ubytovacieho zariadenia, teda spotrebiteľom, nepravdivosť takéhoto vyhlásenia znamená klamlivú obchodnú praktiku a klamlivú reklamu. K obrane žalovaného, pokiaľ ide o tvrdenie o „obvyklej“ odmene žalobca uviedol, že nie je pravdivé tvrdenie, že žalobca začal voči používateľom uplatňovať od 1.1.2015 neprimerane vysoké licenčné odmeny, pretože uvedené tvrdenie je nepravdivé. Žalobca obdobné odmeny uplatňoval voči používateľom už od roku 2009, kedy uzatvoril dohodu o spoločnom výbere odmien s OZIS, organizáciou kolektívnej správy zastupujúcou úzky okruh slovenských výkonných umelcov. Podľa vtedajšieho spoločného sadzobníka, voči ktorému ZHR SR ani iné subjekty nikdy nevzniesli žiadne výhrady, bola stanovená ročná odmena za zvukovo-obrazové zariadenie nasledovne: hotel 5* vo výške 30,- EUR - podľa sadzobníka žalobcu platného od 1.1.2015 je odmena 34,- EUR, hotel 4* vo výške 26,- EUR - podľa sadzobníka žalobcu platného od 1.1.2015 je odmena 29,50 EUR, hotel 3* vo výške 23,- EUR - podľa sadzobníka žalobcu platného od 1.1.2015 je odmena 26,- EUR, hotel 2* vo výške 20,- EUR - podľa sadzobníka žalobcu platného od 1.1.2015 je odmena 22,- EUR, hotel 1* vo výške 16,- EUR - podľa sadzobníka žalobcu platného od 1.1.2015 je odmena 18,- EUR, penzión vo výške 15,- EUR - podľa sadzobníka žalobcu platného od 1.1.2015 je odmena 17,- EUR, ubytovňa, chata, kemping vo výške 8,- EUR - podľa sadzobníka žalobcu platného od 1.1.2015 je odmena 9,- EUR. Žalobca ďalej poprel tvrdenie žalovaného o tom, že žalobca neposkytol žiadne informácie v súvislosti s rokovaniami z roku 2015 a 2016 medzi žalobcom a ZHR SR, keď žalovaný účelovo nepopisuje pravdivo skutkový stav. Pravdou je, že žalobca opakovane na rokovaniach vysvetľoval dôvodnosť svojho sadzobníka, aký rozsah a druh práv kolektívne spravuje, a tak ako iné organizácie kolektívnej správy, ponúkol ZHR SR v prípade uzatvorenia kolektívnej licenčnej zmluvy zľavu 40,- EUR, ktorú ZHR SR neakceptoval, a ktorý ponúkol ako protinávrh vyplatiť ročnú licenčnú odmenu vo výške 1.000,- EUR za všetkých svojich členov, ktorá ponuka však bola neprimeraná a zo strany žalobcu považovaná za odporujúcu dobrým mravom, na základe čoho žalobca oznámil jednotlivým členom ZHR SR, že k dohode nedošlo a prostredníctvom svojho zástupcu vyzval jednotlivých používateľov k vydaniu bezdôvodného obohatenia. Pri ďalšom spoločnom rokovaní 15. októbra 2015 ZHR SR predložilo ďalší neakceptovateľný návrh a následne sa konalo už iba rokovanie 13.1.2016, kedy zástupca ZHR SR ponúkol ako ústretové riešenie zaplatenie odmeny za členov vo výške cca 10 % ročnej licenčnej odmeny, pričom na tomto rokovaní po prvý krát zaznelo, že v prípade podania žalôb zo strany žalobcu, bude členom ZHR SR odporúčané požadovať preukazovanie všetkých zmlúv autorov a nositeľov práv a všetkých predmetov

ochrany, čo bude viesť k dlhoročným sporom a čo aj činí žalovaný. ZHR SR teda nespochybňoval legitimáciu žalobcu k uzatvoreniu licenčnej zmluvy, naopak v roku 2015 zaslal svojim členom informáciu k ich povinnostiam a tiež informáciu vo vzťahu k žalobcovi, v ktorej výslovne konštatuje povinnosť členov ZHR SR vysporiadať si povinnosti vyplývajúce zo zákona voči žalobcovi s tým, že ZHR SR pripravuje žalobu o určenie obsahu kolektívnej licenčnej zmluvy a žiadal členov o zaslanie finančných prostriedkov v stanovenom termíne vo výške 50 % licenčnej odmeny podľa sadzobníka žalobcu, ktorú si údajne vie zdôvodniť. Samotnú žalobu o určenie obsahu hromadnej licenčnej zmluvy však ZHR SR nepodal. K žalovaným predloženej analýze licenčných platieb spoločnosti KMPG zo dňa 12.9.2016 žalobca uviedol, že samotní autori analýzy konštatujú, že vykonali určité analytické procedúry na základe dostupných informácií, a že nemožno vylúčiť prípadné nezrovnalosti, či skreslenie informácií spôsobené zámerným poskytnutím nepravdivých údajov zdrojovými subjektmi. Žalobca súčasne mal za to, že analýza výkazu je celý rad nedostatkov, najmä malý a účelovo vybratý počet porovnávaných krajín, odlišná legislatívna autorsko-právna úprava v porovnávaných krajinách, čo analýza vôbec nezohľadňuje, nevyjasnenosť základných pojmov, skutočnosť, že z analýzy nie je jasné, kto sa v jej kontexte považuje za autora audiovizuálneho diela, autori analýzy nerozlišujú medzi licenčnými odmenami a primeranými odmenami, analýza obsahuje neúplné a nesprávne údaje pri jednotlivých krajinách a porovnáva sadzby na nerovnakom základe. Tieto uvedené skutočnosti majú za následok, že analýza vykonáva porovnávanie odmien, ktoré však majú v skutočnosti odlišný základ, čím sa porovnáva neporovnateľné. Žalovaným predložená analýza je preto nepoužiteľná na určenie výšky zvyčajnej odmeny a je nepoužiteľná aj na určenie primeranej výšky licenčnej odmeny a nemá žiadnu vypovedaciu schopnosť. K obrane žalovaného postavenej na zneužívaní dominantného postavenia žalobcu poukázal na to, že žalovaný v rámci opisu skutkového stavu v tomto smere opomenul uviesť, že ZHR SR zastúpený priamo právnym zástupcom žalovaného podal dňa 19.12.2016 na PMÚ ďalší podnet vo veci podozrenia na možné zneužívanie dominantného postavenia žalobcu, ktorý je tak tretím podnetom založeným na tom istom skutkovom a právnom stave (PMÚ sa už v roku 2016 zaoberal podnetom na prešetrenie konania žalobcu ohľadom systému a výšky licenčných odmien, kedy vzhľadom na aspekty a charakter posudzovanej veci podnet odmietol a nezačal konanie), pričom PMÚ na základe tohto podnetu konanie voči žalobcovi dodnes nezačal a vo viacerých skutkovo a právne obdobných konaniach ešte v lete minulého roku oznamoval súdom, že vyhodnocuje, či vôbec začne konanie. V tejto súvislosti žalobca mal za to, že rozhodnutie súdu o výške bezdôvodného obohatenia nie je v žiadnom prípade závislé od odpovede na otázku, či zo strany žalobcu prišlo k porušeniu zákazu zneužitia dominantného postavenia na trhu, pretože relevantné je výlučne dokazovanie zamerané na zistenie zvyčajnej odmeny, čo je otázkou, ktorá musí byť posúdená konajúcim súdom, a to podľa konkrétnych okolností prejednávaného prípadu. Pretože predmetom tohto konania nie je rozhodovanie o tom, či žalobca porušil pri zostavení svojho sadzobníka predpisy o ochrane hospodárskej súťaže, teda súd pri rozhodovaní nebude používať predpisy o ochrane hospodárskej súťaže, a teda nesúhlasil s vyjadreným názorom, že súd je v prejednávanej veci povinný postupovať podľa a oznámiť začatie tohto konania PMÚ a aj Európskej komisii. Taktiež mal za to, že nie je odôvodnený návrh žalovaného na prerušenie konania podľa ; tento návrh považoval za účelový s cieľom dosiahnuť v konaní prieťahy.

8. Žalobca v podaní doručenom súdu dňa 25.06.2018 uviedol, že pri každom televíznom vysielaní dochádza k vysielaniu audiovizuálnych diel, v ktorých sú prvotným, nevyhnutným a podstatným základom tvorivé zložky zastupované žalobcom. Napriek tejto notoriete žalobca založil do spisu prehľad audiovizuálnych diel, ktoré boli použité v rokoku 2016 vo vysielaniach aspoň základných slovenských televíznych staníc. Žalobca nad rámec potrebného dokazovania súdu predložil k už predloženým zoznamom použitých audiovizuálnych diel v roku 2016 aj štatistiku, v zmysle ktorej vyplatil za použitie predmetov ochrany verejným prenosom technickými zariadeniami nositeľom práv licenčné odmeny vybraté podľa rozšírených hromadných licenčných zmlúv za 147.536 použití diel. Zo štatistiky vyplýva, že žalobca za použitie predmetov ochrany verejným prenosom v r. 2016 uskutočňoval platby nositeľom práv, ktorí sú v tejto štatistike uvedení, a to za diela, ktoré boli predmetom televízneho vysielania (a teda následného verejného prenosu zo strany žalovaného) a ku ktorým vykonáva žalobca správu, a to buď na základe zmlúv o zastupovaní uzatvorených s jednotlivými nositeľmi práv, alebo na základe recipročných z,lúv uzatvorených so zahraničnými organizáciami kolektívnej správy, alebo priamo na základe právnej úpravy rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy obsiahnutej v Autorskom zákone. Príkladmo na objasnenie predložil žalobca súdu aj čiastkové štatistiky vybraných konkrétnych autorov, ktorým vyplácal za konkrétne použité diela odmeny za ich použitie formou ďalšieho verejného prenosu. (č. listu spisu 95 + CD nosič)

9. Žalobca predložil fotokópiu výňatku z výročnej správy žalovaného za rok 2016, z ktorej vyplýva, že žalovaný pri prevádzkovaní ubytovacích zariadení ubytovávala hostí. (č.l. 169)

10. Žalovaný oznámil, že Protimonopolný úrad Slovenskej republiky začal proti žalobcovi dňa 23.07.2020 správne konanie pod č. SK 0011/OZDPaVD/2020 vo veci možného zneužívania dominantného postavenia podľa § 8 zákona o ochrane hospodárskej súťaže. Správne konanie na PMÚ prebieha. Žalovaný od počiatku v konaní poukazuje aj na neprimeranosť výšky licenčnej odmeny podľa sadzobníka žalobcu, od ktorej žalobca odvíja výpočet výšky bezdôvodného obohatenia. Konanie žalobcu na ktoré žalovaný poukázal aj v skorších vyjadreniach, je podľa názoru žalovaného jednoznačným zneužitím dominantného postavenia na trhu poškodzujúceho nielen žalovaného a ostatných používateľov predmetov ochrany, ale aj samotných žalobcom zastúpených aj nezastúpených nositeľov práv k predmetom ochrany. Žalovaný na základe uvedeného navrhol, aby súd v zmysle konanie prerušil do času právoplatného skončenia správneho konania vedeného proti žalobcovi na Protimonopolnom úrade Slovenskej republiky pod č. SK 0011/OZDPaVD/2020. (č.l. 286) Žalovaný doložil písomnú Odpoveď Protimonopolného úradu SR zo dňa 07.09.2020 na žiadosť o písomné upovedomenie o stave veci, z ktorej vyplýva, že na základe získaných podkladov a informácií začal úrad dňa 23.07.2020 voči organizácii LITA správne konanie vo veci možného zneužívania dominantného postavenia.

11. Žalobca cestou právneho zástupcu na pojednávaní konanom dňa 21.08.2020 uviedol, že má za to, že je preukázané, že žalovaný v období roku 2016 neoprávnene používal predmety ochrany zdravia žalobcu vo svojich ubytovacích zariadeniach tzv. ďalším verejným prenosom, a to v rozsahu a počte technických zariadení tak, ako uviedli v žalobe. Táto skutočnosť vyplýva zo samotných verejných vyhlásení samotného žalovaného, ktoré uskutočňoval počas celého roka prostredníctvom svojich webových stránok. Tieto tvrdenia žalovaný žiadnym spôsobom nepoprel. Nie je medzi stranami sporné, že medzi žalobcom a žalovaným nebola uzatvorená licenčná zmluva. Žalobca riadne preukázal rozsah spravovaných predmetov ochrany, ktoré má v správe a ktoré boli predmetom verejného prenosu, ktorý žalovaný neoprávnene uskutočňoval. Z daného dôvodu žalobcovi vznikol nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, a to vo výške najmenej zvyčajnej licenčnej odmeny, ktorej výšku sme preukázali predložením niekoľko stoviek rozšírených hromadných licenčných zmlúv na hudobné použitie. Žalobca uviedol, že je pravdou, že protimonopolný úrad aj na základe podnetu hotelov a reštaurácií, ktorého členom je aj žalovaný začal prednedávnom konanie vo veci možného zneužívania dominantného postavenia žalobcu. V prvom rade však uvádzame, že samotné začatie alebo existencia prešetrovania alebo konania žiadnym spôsobom neprejudikuje žiadne závery, že žalobca sa dopustil nejakého právne probovaného konania alebo žeby boli tvrdenia žalovaného neprimeranosti výšky licenčných odmien pravdivé. V druhom rade poukazujeme na to, že ani prípadný akýkoľvek záver, ktorý protimonopolný úrad v tomto správnom konaní môže uskutočniť nemá žiadne právny význam pre toto konanie o vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorého podstatnou je vlastne posúdenie výšky zvyčajnej licenčnej odmeny, ktorú sme my preukázali, nakoľko protimonopolný úrad vo svojom rozhodnutí buď pokiaľ bude mať za to, že žalobca sa nedopustil žiadnej deliktu, tak konanie zastaví, pokiaľ bude mať za to, že žalobca sa dopustil nejakého deliktu, tak iba o tom rozhodne, že došlo k porušeniu zákona a prípadne uloží sankciu. Protimonopolný úrad však v žiadnom prípade, ani vo výroku, ani v odôvodnení nebude určovať, ani rozhodovať aká je obvyklá alebo primeraná licenčná odmena. To protimonopolný úrad vo svojich konaniach nikdy nerobí, ani mu taká právomoc zákonom nie je daná. Čiže protimonopolný úrad neuvedie žiadny výpočet, že toto je primeraná licenčná odmena a taká sa má uplatňovať. Ani protimonopolný úrad nie je žiadnym orgánom, ktorý by mohol rozhodovať o cenách alebo ich stanovovať. Čiže takýto záver v týchto konaniach nemôže byť nikdy učinený a tým pádom akýkoľvek záver toho správneho konania Protimonopolným úradom SR nemá žiaden vplyv na uplatňovaný nárok ani nie je skutočnosťou, ktorá by bola relevantná pre toto súdne konanie. Toto je v súlade aj s aktuálnou rozhodovacou praxou súdov po celej Slovenskej republike. Napríklad Krajský súd v Bratislave v uznesení zo dňa 31.03.2020 sp. zn. uviedol v bode 8) odôvodnenia,: „odvolací súd ďalej dospel záveru, že rozhodnutie súdu v prejednávanej veci ani nezávisí od otázky, ktorá by na základe podnetu žalovaného bola predmetom konania na Protimonopolnom úrade SR, a to či zo strany žalobcu došlo k zneužívaniu dominantného postavenia podnikateľa pri vydaní jeho sadzobníka, resp. či výška licenčnej odmeny podľa sadzobníka nie je primeraná.“ Ďalej súd uvádza, že rozhodnutie vo veci nie je preto závislé na odpovedi na otázku, či zo strany žalobcu došlo k porušeniu zákazu zneužitia dominantného postavenia na trhu. Toto rozhodol Krajský súd v Bratislave. Obdobne,

napríklad Krajský súd v Banskej Bystrici v uznesení zo dňa 19.12.2018, sp. zn. v bode 13) odôvodnenia uviedol,: „s poukazom na to, že závery prípadného administratívneho konania pred Protimonopolným úradom SR, či žalobkyňa zneužila dominantné postavenie podľa zákona o hospodárskej súťaži, by ani nemali vplyv na posúdení nároku žalobkyne. Otázku oprávnenosti nároku žalobkyne na bezdôvodného obohatenia, prípadne jeho výšky je oprávnený posúdiť súd prvej inštancie v prebiehajúcom konaní.“ Čiže toto uviedol Krajský súd v Banskej Bystrici. Rovnako Krajský súd v Košiciach v rozsudku zo dňa 09.07.2020, sp. zn. v bode 47) odôvodnenia uviedol, citujem: „v predmetnom konaní, v ktorom sa žalobca domáha splnenia záväzku zo zodpovednosti žalovaného za bezdôvodné obohatenie sa žiadna z týchto právnych otázok (otázka spáchania trestného činu, priestupku alebo iného správneho deliktu a ich páchateľov, otázka osobného stavu, vzniku alebo zániku spoločnosti neobjavila.) Pokiaľ by aj Protimonopolný úrad SR konanie žalobcu posúdil ako odporujúce pravidlám hospodárskej súťaže, ním prejudikované závery spáchania a páchateľa správneho deliktu by pre toto konanie nemali priamy význam, keďže rozhodnutie o uplatnení nároku priamo nezávisí od posúdenia zodpovednosti žalobcu, ale žalovaného.“ Čiže taká je rozhodovacia prax súdov, aj Krajského súdu v Košiciach. Pokiaľ žalovaný tvrdí, že prípadný výkon práv žalobcu by bol v rozpore s dobrými mravmi, tak celá argumentácia žalovaného sleduje zneužitie práva, či dosiahnutie toho cieľu, aby ten kto neoprávnene vedome používa predmety ochrany, ktoré patria tretím osobám nebol postihovaný absolútne žiadnou sankciou, teda argumentácia žalovaného a jeho postup smerujú k zneužitiu práva, práve ktorému súd nemôže poskytnúť právnu ochranu. Poukázal na rozsudok Krajského súdu v Košiciach, tiež zo dňa 09.07.2020, je to ten istým rozsudok, sp. zn. , kde v obdobnej veci tak právne a skutkovo takmer zhodnej aj pri rovnakom právnom zastúpení aj žalobcu, aj žalovaného v rovnakej argumentácii uviedol v bode 46) odôvodnenia, citujem: „ak žalovaný nesúhlasí s odmenou určenou žalobcom za použitie diel ním zastupovaných autorov, je oprávnený domáhať sa ochrany v konaní o určenie obsahu licenčnej zmluvy, včítane odmeny za použitie spravovaných predmetom súdom, , nezakladá to však jeho právo na bezodplatné ožívanie diel autorov. Už samotné bezprávne konanie žalovaného vylučuje, aby sa domáhal v tomto konaní pred súdom ochrany svojho právneho postavenie skrz zásadu dobrých mravov podľa .“ Čiže to tiež uviedol krajský súd, že argumentácia žalovaného je práve v rozpore s dobrými mravmi, a preto sa nemôže vo svoj prospech ako neopravného porušovateľa autorských práv tretích osôb domáhať ochrany cez zásadu dobrých mravov. Pokiaľ žalovaný argumentoval rozhodnutím Úradu pre ochranu ČR, tak len poukazujem na to, že to je neprávoplatné rozhodnutie v právnom prostredí Českej republiky, ktoré môže byť napadnuté. Jeho dôvody, ani jeho obsah vlastne nepoznáme, čiže to nemá nejakú relevanciu v týchto konaniach.

12. Žalovaný cestou právneho zástupcu na pojednávaní uviedol, že má za to, že žaloba žalobcu je nedôvodná v celom rozsahu. V prvom rade s poukazom za ustálenú prax najvyššej súdnej autority, poukazujeme na skutočnosť, že na strane žalobcu nie sú všetky subjekty, ktoré majú hmotnoprávne oprávnenie. V tomto prípade totiž prijatím zákona 185/2015 podľa § 175 sú organizácie kolektívnej správy povinné vykonávať tzv. spoločnú správu práv v odbore verejného prenosu, a to znamená, že na strane žalobcu mali byť všetky organizácie kolektívne správy, a to z toho dôvodu, že tvoria tzv. nerozlučné spoločenstvo. A ako už opakovane judikoval Najvyšší súd SR, napríklad v rozhodnutí , citujem: „pokiaľ sa v konaní nezúčastnia všetci nerozluční spoločníci, súd nemôže návrhu vyhovieť pre nedostatok vecnej legitimácie.“ V tomto kontexte si dovoľujeme poukázať aj na komentárovú literatúru, komentár k autorskému zákonu vydaný vo volters clover, autorka Jarmila Láziková, na strane 673 uvádza polemiku, kde vyčíta, že po nadobudnutí účinnosti nového autorského zákona začali niektoré organizácie kolektívnej správy vyberať licenčné poplatky od spomínaných zariadení, myslí tým používateľov samostatne, čo je teda v rozpore s § 175 autorského zákona, ktorý ukladá organizáciám kolektívnej správy v obore verejného práva vykonávať spoločnú, dokonca je to obligatórna spoločná správa. Čo sa týka súčasnej situácie a začatia správneho konania pred Protimonopolným úradom SR, tak v tejto súvislosti poukazujeme na skutočnosť, že samozrejme výsledok konania pred protimonopolným úradom má vplyv aj na toto konanie, pretože ak protimonopolný úrad vysloví, že praktiky, ktoré používa žalobca a takisto aj spôsob akým vymáha nároky, či už do rozsahu, do výšky licenčnej odmeny, od ktorej odvádza aj výšku bezdôvodného obohatenia, je zneužitím dominantného postavenia, tak potom predsa takéto konanie nemôže v právnom štáte požívať právnu ochranu. Nemôže sa účinne domáhať právnej ochrany na vydanie bezdôvodného obohatenia niekto, kto toto bezdôvodné obohatenie kreuje jednostranne, výšku bezdôvodného obohatenia odvádza od jednostranne netransparentne a privysoko určených sadzieb licenčných. V tomto kontexte si dovoľujeme poukázať aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky, ČR zo dňa 29.05.2019. Sú absolútne predčasné

a arbitrárne závery súdov, ak tieto absolútne nezvažujú tú skutočnosť, že či výkon majetkových práv a autorských práv alebo práv duševného vlastníctva nie je zneužitím dominantného postavenia. Práve naopak, súdy sa touto otázkou majú dôkladne zaoberať o to viac, keď žalovaný tieto otázky do konania vkladá. Je jasné, že v súčasnosti prebiehajúce správne konanie bude mať vplyv na rozhodnutie v merite veci. Pokiaľ žalobca poukazoval na doterajšiu rozhodovaciu prax, tak tieto rozhodnutia boli vydané za stavu, kedy neprebiehalo konanie a krajské súdy uvádzali, že nepreukázali žalovaní, žeby prebiehalo konanie na protimonopolnom úrade. V tomto prípade poukazujeme aj na § 25 zákona o ochrane hospodárskej súťaže, kde zákon ukladá protimonopolnému úradu oznamovateľovi do 60 dní uviesť ako naloží s podaním. Protimonopolný úrad sa podaním Zväzu hotelov a reštaurácii zaoberal 4 roky. Už len to samé o sebe vypovedá, že tá argumentácia, ktorá tam bola obsiahnutá asi na niečom teda založená bola a nebola absolútne nezmyselná, keďže 4 roky protimonopolnému úradu trvalo, kým posudzoval, či začne alebo nezačne konanie voči žalobcovi. Odkazujem teda aj na obsah toho oznámenia. Veľmi podrobne je tam zhrnutá judikatúra Súdneho dvora Európskej únie, kde už bolo popísaných niekoľko spôsobov zneužívania dominantného postavenia zo strany právnických osôb v oblasti práva duševného vlastníctva. Samozrejme vo vzťahu k českému protimonopolnému úradu, ktorý si všimol ďalšiu praktiku, ktoré organizácie kolektívne správy používajú a síce, že vyžadujú od používateľov plnenia aj za neobsadené izby. V tomto kontexte odkazujeme napríklad aj na rozhodnutie Rafael hoteles, z ktorého vyplýva, že verejný prenos je možný len vtedy, ak sa na izbe nachádzajú hostia, sú ubytovaní hostia. Čiže, ak má byť verejný prenos, ak má byť teda dielo použité, tak musí byť jednak funkčný televízor, jednak signál a jednak musí byť nová verejnosť, pretože pokiaľ na izbe nie je nikto ubytovaný, tak predsa nemôže dochádzať k použitiu autorských diel. V tomto prípade žalobca postupuje naozaj presne tak, ako český kolektívny správca a síce, že si uplatňuje žalobou bezdôvodné obohatenie nehľadiac na to aká bola skutočná obsadenosť ubytovacieho zariadenia. Jednoducho uplatňujú si to vo výške 100 % ako by bola obsadenosť každý deň v plnom rozsahu v tom ubytovacom zariadení. Avšak žiadnym dôkazom nepreukázali to, že táto skutočnosť je pravdivá. Poukazujem aj na § 24 zákona o hlásení pobytu obyvateľstva 254/1998, z ktorého vyplýva, že ubytovacie zariadenia sú povinné viesť knihu ubytovaných hostí, čiže žalobca mal možnosť navrhnúť dokazovanie, aby vedel preukázať skutočný rozsah ubytovania v ubytovacom zariadení žalovaného. Toto však neurobil. To znamená, že ak takéto dokazovanie nenavrhol, tak žalobca v podstate ani nepreukázal doteraz nielenže základ, ale ani rozsah uplatňovaného nároku. Čo sa týka obvyklostí licenčnej odmeny, ktorú žalobca odvíja od uzatvorených licenčných zmlúv, tak poukazujeme na to, že ak tieto licenčné zmluvy obsahujú alebo sú výsledkom zakázaných praktík v hospodárskej súťaži zo strany žalobcu, tak minimálne vo vzťahu k výške licenčnej odmeny musia byť neplatné, pretože ak je výška licenčnej odmeny stanovená v rozpore s hospodárskou súťažou a znamená zneužitie dominantného postavenia vo forme neprimeraných cenových dojednaní, tak predsa takéto neplatné dojednanie nemožno považovať za obvyklú odmenu. Navyše vzhľadom na počet ubytovacích zariadení v Slovenskej republike, ktorý podľa štatistického úradu v tisíckach, tak preukazovanie obvyklosti odmeny 218 alebo 300 zmluvami je absolútne nepatrné. V tejto súvislosti si dovoľujem poukázať aj na právoplatné rozhodnutie Okresného súdu Košice II, ktorý zákonným sudcom Rastislavom Pellom vo veci uviedol v bode 19: „žalobca tvrdil, že obvyklá odmena zodpovedá odmene uvedenej v jeho sadzobníku a opodstatnenosť tohto stanoviska odôvodňoval skutočnosťou, že mal uzatvorených 218 zmlúv, kde sa dohodla odmena v tejto výške. Takúto argumentáciu súd nepovažuje za dostatočne relevantnú, nakoľko predmetný sadzobník bol jednostranne vytvorený samotným žalobcom a podľa jeho vlastného rozhodnutia. Ďalej súd poznamenáva, že pri celkovom počte hotelov a reštaurácii na území Slovenka niekoľko tisíc všeobecne známa skutočnosť, sa tvrdenie žalobcu, že 218 subjektov akceptovalo jeho sadzobník javí ako zanedbateľné.“ Aby som to ďalej nenaťahoval, v podstate žalovaný zotrváva na všetkých svojich doterajších tvrdeniach. Poukazuje na svoje posledné podanie zo dňa 13.08.2020 a v prípade, že súd nedôjde k záveru, že žaloba je nedôvodná už na základe toho, že na strane žalobcu nie sú všetky subjekty, ktoré tu majú byť alebo z dôvodu, že žalobca nepreukázal skutočný rozsah bezdôvodného obohatenia a naopak súd bude mať za to, že tento nárok je preukázaný, tak žiadame, aby súd prerušil konanie, a to až do času právoplatného skončenia správneho konania pred protimonopolným úradom, pretože výsledok tohto správneho konania môže mať vplyv na možnosť alebo nemožnosť priznania žalovaného nároku žalobcovi. Pretože, ak tento žalovaný nárok vychádza zo zneužívania dominantného postavenia žalobcu a jeho zneužívajúcich praktík, tak v právnom štáte takýto nárok nemôže požívať právnu ochranu a nielen v zmysle , ale napríklad aj v zmysle , v zmysle ktorého konanie, ktoré je rozporné s poctivým obchodným stykom nepožíva právnu ochranu. Vzhľadom na uvedené žiadame, aby súd žalobu zamietol a žalovanému priznal nároku na náhradu trov. Pre prípad, že súd bude mať v tomto štádiu nárok žalobcu za preukázaný,

žiadame aby súd konanie prerušil v zmysle , a to do právoplatného skončenia konania pred protimonopolným úradom. Ďakujem pekne

13. Právny zástupca žalobcu doplnil, ohľadne konania pred protimonopolným úradom, práve z tých rozhodnutí, ktoré predložili je výslovne zrejmé a nepochybné, že bolo uvedené, že ani prípadné konanie by nemalo relevanciu pre spor o vydanie bezdôvodného obohatenia. Ohľadne tvrdení k nepreukázaniu rozsahu novej verejnosti. V danom období sadzobník žalobcu, ani zákonná úprava nevyžadovala konkrétne zohľadnenie vyťaženosti ubytovacích zariadení, a preto žalobca svoj návrh riadne uplatnil vo výške tak, ako je obvyklá licenčná odmena v súlade so sadzobníkom. Taktiež vôbec existenciu verejnosti sme preukázali a inak aj konkrétnu mieru obsadenosti priložením výročných správ, ktoré sme súdu predložili v spise, ale toto nie je relevantné pre samotný výpočet licenčnej odmeny. Pokiaľ žalovaný poukazoval na tvrdený malý počet licenčných zmlúv, tak sme poukázali aj na judikatúru ústavného súdu, ktorá aj pri uzatvorení 150 licenčných zmlúv považovala v nimi stanovenú licenčnú odmenu za obvyklú. Poukazujeme aj na to, že v danom počte niekoľko tisíc ubytovacích zariadení sú minimálne stovky ubytovacích zariadení, ktoré sú v kategóriách kempingy, lesné chaty, ubytovanie na súkromí a pod., čiže takéto holé porovnanie týchto čísel nemá relevanciu. Pokiaľ žalovaný poukazoval na jedno rozhodnutie Okresného súdu Košice II v obdobnej veci, tak poukazujem na to, že to je jediné rozhodnutie v celej Slovenskej republike v obdobnej veci, kedy súd neuznal za obvyklú licenčnú odmenu vo výške, ktorá zodpovedá sadzobníku žalobcu, ale ju stanovil vo výške podľa sadzobníka organizácie kolektívnej správy SOZA, čiže čo je za úplne druhovo odlišný predmet ochrany. Toto rozhodnutie je napadnuté sťažnosťou na ústavnom súde. V obdobnej veci, ktorá bola len za rok 2016, práve Okresný súd Košice I rozhodol plne v prospech žalobcu, priznal licenčnú odmenu vo výške obvyklej, tak ako to tvrdíme aj v tomto konaní a potvrdil to aj Krajský súd v Košiciach svojim rozsudkom, sp. zn. , kde uviedol v odôvodnení, citujem: „pokiaľ žalovaný vytýka súdu prvej inštancie, že pri stanovení obvyklej odmeny nezohľadnil cenník SOZA, táto námietka nemôže obstáť, pretože SOZA vykonáva kolektívnu správu...“ Čiže to rozhodnutie, na ktoré žalovaný odkazuje nie je relevantné. Pokiaľ ide o tvrdenú existenciu nerozlučného núteného spoločenstva, tak tu poukazujem na to, že táto argumentácia žalovaného žiadnym spôsobom neobstojí. Nárok žalobcu, resp. jednotlivých nositeľov práv sú samostatné nároky, ktoré by mohli aj jednotlivo individuálne voči žalovanému uplatnil, môže tak uplatniť aj jedna organizácia kolektívnej správy, môžu tak aj viaceré naraz, ale nemusia. Nejde v žiadnom prípade o žiadne nedielne nároky. Existencia inštitútu dohody o spoločnej správe, ktorú musia organizácie kolektívne povinne uzatvoriť smeruje k tomu, že používateľ má možnosť prostredníctvom jednej zmluvy vysporiadať všetky práva za použitie všetkých predmetov ochrany v správe všetkých organizácii kolektívnej správy, ale nemusí tak učiniť. Používateľ si môže vybrať, či chce uzatvoriť individuálnu licenčnú zmluvu alebo naraz so všetkými. A pokiaľ používateľ požiada aj organizáciu kolektívnej správy aby s ním uzatvorila individuálnu licenčnú zmluvu, tak tak v zmysle § 165 ods. 1 musí organizácie kolektívnej správy urobiť. Toto zohľadňuje aj aktuálna prax a dokonca aj konanie samotného žalovaného, ktoré uvediem ďalej, kedy používatelia vo väčšine prípadov využívajú skôr uzatváranie individuálnych licenčných zmlúv s jednotlivými organizáciami kolektívnej správy a nie inštitút prostredníctvom dohody o spoločnej správe. Poukazujem na konanie Asociácie hotelov a reštaurácií, ktorého členom je aj samotný žalovaný, ktorá uzatvorila za roky 2016, 2017 a viedla aj rokovanie v roku 2018 kolektívnu licenčnú zmluvu výhradne s organizáciou kolektívnej správy SOZA. Táto sa vzťahovala aj na žalovaného, čiže nešlo o uzatvorenie licenčnej zmluvy so všetkými organizáciami kolektívnej správy naraz, čo popiera samotnú argumentáciu právneho zástupcu žalovaného. Predložím tlačové správy, z ktorých sú tieto skutočnosti, o ktorých hovorím zrejmé, z ktorých dokonca vyplýva, že účasti na daných rokovaniach, kedy sa uzatvorili tieto individuálne licenčné zmluvy bol aj samotný právny zástupca žalovaného v tomto konaní, ktorý je aj právnym poradcom, resp. zástupcom Asociácie hotelov a reštaurácií. Taktiež predložím tlačovú správu Asociácie hotelov a reštaurácií, z ktorej je zrejmé, že samotný žalovaný prostredníctvom Asociácie hotelov a reštaurácií uzatvoril so samotným žalobcom Dohodu o urovnaní za rok 2017, ktorými boli vysporiadané práva a povinnosti z verejného prenosu. Taktiež individuálne, nie so všetkými organizáciami kolektívnej správy spoločne, čiže to tak je, že aj so samotného konania žalovaného je popretá jeho argumentácia a absencii aktívnej vecnej legitimácie. Poukazujem napríklad aj na znenie § 174 ods. 2 písm. e) Autorského zákona v znení od 01.01.2019, ktoré citujem: „Dohoda o spoločnej správe obsahuje jeden sadzobník odmien podľa § 169 ods. 1, ktorý obsahuje spoločnú odmenu alebo spôsob výpočtu výšky spoločnej odmeny ako organizácie kolektívnej správy uzatvárajú dohodu o spoločnej správe podľa § 175; výška spoločnej odmeny alebo spôsob výpočtu výšky spoločnej odmeny nesmie presahovať súčet výšky odmien, určených organizáciami kolektívnej správy pri samostatnom výkone kolektívnej správy za rovnaké časové obdobie.“ Toto

uvádza § 174 ods. 2 písm. e), čiže samotný autorský zákon predpokladá, že organizácie kolektívnej správy aj pri povinnom uzatvorení dohody o spoločnej správe môžu vykonávať správu spoločnej, aj individuálne každý samostatne. Toto je aj rovnaký záver, s ktorým sa stotožnil aj Krajský súd v Košiciach v rozsudku, ktorý som už súdu predložil, sp. zn. , citujem z bodu 44 odôvodnenia: „Povaha nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia súvisiaca s právom individuálnych autorov na poskytnutie odmeny, ktorá nebola v zmysle zákona uhradená, nijako nezakladá existenciu núteného procesného spoločenstva ako sa na to odvoláva žalovaný, keď podľa nútené procesné spoločenstvo je také, v ktorom zo zákona alebo z povahy veci vyplýva povinná účasť všetkých subjektov právnych vzťahov v spore. Nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vyplývajúci z autorského zákona nezakladá žiadne také hmotnoprávne postavenie autorov, či organizácií kolektívnych správ zastupujúcich autorov vo vzájomnom pomere medzi autormi alebo medzi organizáciami kolektívnej správy, ktoré by zakladali nemožnosť samostatného uplatňovania nárokov. Čiže toto uviedol aj Krajský súd v Košiciach. Taktiež uvádzam, že Krajský súd v Košiciach ďalej uvádza v tomto rozhodnutí, citujem: „Tak ako na to správne poukazuje žalobca vo svojich vyjadreniach právna úprava dohody o spoločnej správe v zmysle nového Autorského zákona neobmedzuje žalobcu ako organizáciu kolektívnej správy v tom, aby popri existencii spoločnej dohody vykonával aj kolektívnu správu samostatne vo vlastnom mene. Čo napokon dokladá aj postup, keď Asociácia hotelov a reštaurácii Slovenska, ktorej členom je aj žalovaný nevyužila pri rokovaní o odmene za licenciu režim dohody o spoločnej správe, ale rokovala o uzatvorení individuálnych zmlúv s jednotlivými organizáciami kolektívnej správy, lebo sa to javilo ako výhodnejšie. Existencia dohody o spoločnej práve má uľahčiť vyjednávaciu pozíciu subjektov, povinných z ochrany autorských práv, nezakladá však pre oprávnené osoby nútené procesné spoločenstvo pri uplatňovaní nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia za porušenie autorských práv. Čiže mám za to, že argumentácia žalovaného ani v tomto smere neobstojí. To je všetko k skutočnostiam, ktoré som chcel uviesť. Predložím súdu spomínané tlačové správy. Právny zástupca žalobcu predložil do spisu tlačové správy - zavŕšenie rokovaní s organizáciou kolektívnej správy SOZA, zľavy pre členov zväzu od SOZA od roku 2017, návrh SOZA na uzatvorenie zmluvy pre rok 2018, urovnanie z LITA autorská spoločnosť za rok 2017.

14. Právny zástupca žalovaného poukázal, že v tomto prípade pokiaľ právny zástupca žalobcu poukazuje na § 174 a odvoláva sa na to, že sám autorský zákon predpokladá samostatný výkon kolektívnej správy, tak áno, to všetko je pravda, pretože § 174 sa týka tzv. fakultatívnej spoločnej správy, ale § 175 je tzv. obligatórna, to znamená povinná kolektívna správa, a to znamená, že žalobca naozaj môže vykonávať aj samostatne kolektívnu správu, ale iba v tých odboroch, v ktorých obligatórne musí vykonávať spoločnú správu s ostatnými. A práve tá obligatórna, teda povinná spoločná správa je aj pre odbor verejný, pre prenos. Pokiaľ žalobca poukazuje na v minulosti uzatvorené rôzne dohody o urovnaní, tak v tomto smere poukazujem na a 144 , podľa ktorého je súd viazaný ústavnou a zákonmi. Súd nie je viazaný konaním subjektov v minulosti. Jednoducho súd pri rozhodovaní sporu musí vychádzať z právnych noriem a nie je možné argumentovať tým, že niekto nejako v minulosti konal a tým je preukázaná správnosť argumentácie žalobcu. Pri rozhodovaní sa musí vychádzať výlučne z toho rozsahu, ktorý ustanovuje . Pokiaľ by organizácie kolektívnej správy, konkrétne žalobca postupoval v súlade s pravidlami hospodárskej súťaže a uplatňoval by primerané ceny, je nepochybné, že k takýmto sporom by vôbec nedochádzalo, ale keďže majú používatelia za to, že konanie žalobcu je rozporné s hospodárskou súťažou, rozhodli sa v súdnych konaniach brániť proti takýmto praktikám, ktoré v materiálnom právnom štáte nemôže mať miesto a sledujú dlhodobý cieľ, ktorý by mal nastať v prípade, že Protimonopolný úrad skutočne vyhlási konanie žalobcu za zneužívanie dominantného postavenia, a to, že žalobca začne uplatňovať spoločne s ostatnými organizáciami kolektívnej správy tak, ako mu to vyplýva z 175 Autorského zákona také licenčné odmeny, ktoré budú súladné s právom. Zákonodarca v uložil organizáciám kolektívnej správy, na území Slovenskej republiky je ich 5, povinnosť v prípadoch, ak dochádza k použitiu predmetov ochrany vo forme verejného prenosu vykonávať kolektívnu správu práv takýmto predmetom ochrany spoločne. Ide o tzv. obligatórnu kolektívnu správu práv. Z toho vyplýva, že organizácie kolektívnej správy sú povinné spoločne všetky súčasne rokovať a uzatvárať licenčné zmluvy s používateľmi, ale takisto aj domáhať sa prípadných plnení, a to z dôvodu, že v zmysle recitálu 2, Smernice o kolektívnej správe autorských práv a práv súvisiacich, je správou autorských práv aj presadzovanie autorských práv. Ak sa v sporoch, ktoré sa spravujú aktuálnym Autorským zákonom 185/2015 nenachádzajú na strane žalobcu všetky organizácie kolektívnej správy, nie je na strane žalobcu splnená podmienka aktívnej vecnej legitimácie práve z dôvodu jej nedostatku pre absenciu všetkých účastníkov, ktorí na strane žalobcu majú byť. V tomto smere poukazujem aj na Autorského zákona, v zmysle ktorého správu práv vykonávajú za nositeľa organizácie kolektívnej správy

podľa tohto zákona. To znamená, ako organizácie kolektívnej správy nepostupujú spoločne, výkon kolektívnej správy je rozporný so zákonom, teda nevykonávajú kolektívnu správu v zmysle zákona, ale v jeho priľahlom rozpore.

15. Právny zástupca žalovaného uviedol, že vo vzťahu k roku 2018 bola podaná žaloba o určenie obsahu licenčnej zmluvy, kde žalovanými sú všetky organizácie kolektívnej správy, sp. zn. , dosiaľ v tejto veci ešte nebolo nariadené pojednávanie.

16. Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením listinných dôkazov priložených k žalobnému návrhu a založených v spise a zistil nasledujúci skutkový stav:

17. Z Oprávnenia na výkon kolektívnej správy práv zo dňa 18.8.2016 č. k.: MK - 1587/2016-232/10421 vyplýva, že predmetné oprávnenie vydalo žalobcovi Ministerstvo kultúry SR podľa v znení na území Slovenskej republiky, a to vo vzťahu k literárnemu, dramatickému, hudobnodramatickému, choreografickému, audiovizuálnemu a fotografickému dielu, dielu výtvarného umenia, architektonickému dielu a dielu úžitkového umenia v odboroch kolektívnej správy práv vyšpecifikovaných v predmetnom oprávnení, o. i. podľa písm. o) použitie literárneho, dramatického, hudobnodramatického, choreografického, audiovizuálneho a fotografického diela, diela výtvarného umenia, architektonického diela a diela úžitkového umenia jeho uvedením na verejnosti iným spôsobom verejného prenosu.

18. Z Oprávnenia na výkon kolektívnej správy práv zo dňa 11.5.2010 č. k.: MK - 663/2010-70/6165 vyplýva, že predmetné oprávnenie vydalo žalobcovi Ministerstvo kultúry SR podľa v znení neskorších predpisov na území Slovenskej republiky, a to vo vzťahu k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym a fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým diela a dielam úžitkového umenia, pokiaľ ide o povinnú kolektívnu správu práv podľa v znení neskorších predpisov v odboroch vyšpecifikovaných v predmetnom oprávnení a pokiaľ ide o dobrovoľnú kolektívnu správu práv podľa autorského zákona v odboroch vyšpecifikovaných v predmetnom oprávnení, o. i. podľa II. písm. b) verejný prenos uvedených diel prevedením akýmikoľvek technickými prostriedkami.

19. Z Evidencie organizácií kolektívnej správy zverejnená na webovej stránke Ministerstva kultúry SR vyplýva, že kolektívnou správou práv je správa výkonu majetkových práv nositeľa práva podľa Autorského zákona prostredníctvom organizácie kolektívnej správy. Ministerstvo kultúry SR na svojom webovom sídle vedie podľa Autorského zákona evidenciu organizácií kolektívnej správy, ktorým udelilo oprávnenie, vrátane digitálnej rozmnoženiny oprávnenia. Kolektívnu správu práv vykonávajú v súčasnosti na Slovensku nasledovné organizácie kolektívnej správy: 1. SOZA, Slovenský ochranný zväz autorský pre práva k hudobným dielam, 2. LITA, autorská spoločnosť, 3. Slovgram, nezávislá spoločnosť výkonných umelcov, výrobcov zvukových a zvukovo- obrazových záznamov, 4. OZIS, ochranné združenie interpretov Slovenska a 5. SAPA, Slovenská asociácia producentov v audiovízií. Ako ďalej vyplýva z údajov uvedených pri bode 2., okrem uvedenia údajov: sídlo organizácie kolektívnej správy, štatutárny orgán, sú pod písmenom d) vymedzené odbory kolektívnej správy práv: uvedené v oprávnení a pod písm. e) uvedená informácia o tom, že organizácia kolektívnej správy uzatvára rozšírené hromadné licenčné zmluvy v zmysle , ktorými udeľuje súhlas na a) technické prevedenie diela (vzťahuje sa na druhy diel, ku ktorým spravuje majetkové práva v zmysle oprávnenia, a to literárne, dramatické, hudobno-dramatické, choreografické, audiovizuálne, fotografické, architektonické diela, diela výtvarného umenia, diela úžitkového umenia), alebo verejný prenos diela v prevádzkarni, alebo v inom priestore prostredníctvom technického zariadenia, a to nezahŕňa vysielanie, retransmisiu a sprístupňovanie verejnosti.

20. Žalobca predložil screenshot - zverejnených informácií na www stránkach žalovaného, z ktorých vyplýva, že Hotel Palace *** sa nachádza priamo v centre Nového Smokovca, k dispozícii má 75 novo zrekonštruovaných izieb (jednoposteľových a dvojposteľových) a apartmány, ponúka svojim hosťom ubytovanie v útulne zariadených izbách vybavených ...telefónom, TV so satelitom a rádiom s bezplatným WIFI pripojením. Hotel Branisko *** ponúka svojim hosťom 21 moderne zariadených izieb vybavených ...TV a rádiom. Hotel Palace Grand *** je depandance hotela Palace s príjemným ubytovaním v 19 izbách, každá má minibar, TV s plazmovou obrazovkou.

21. Žalobca založil ako dôkaz na CD nosiči rozšírené hromadné licenčné zmluvy z roku 2016.

22. Z listinného dokladu - písomná výzva k vydaniu bezdôvodného obohatenia z 1.12.2017 vyplýva, že zástupkyňa žalobcu písomne vyzvala žalovaného k vydaniu bezdôvodného obohatenia vo výške 3.042 Eur v súvislosti s neoprávneným zásahom do autorských práv s tým, že oprávnená osoba sa v tomto prípade nároku domáha ako organizácia kolektívnej správy, pričom rozhodným obdobím je kalendárny rok 2016. Z predmetnej výzvy súčasne vyplýva, že zástupkyňa žalobcu poskytla žalovanému na plnenie lehotu 5 dní od obdržania predmetnej výzvy.

23. Súd na predmetný nárok aplikoval Autorský z 1. júla 2015 v znení neskorších zmien a predpisov a podporne tiež ustanovenia .

24. Podľa ust. , Autorského zákona (ďalej len cit. zákona) (1) Tento zákon upravuje vzťahy, ktoré vznikajú v súvislosti s vytvorením a použitím autorského diela (ďalej len "dielo") alebo umeleckého výkonu, v súvislosti s výrobou a použitím zvukového záznamu, audiovizuálneho záznamu alebo vysielania a v súvislosti s vytvorením alebo zhotovením a použitím počítačového programu alebo databázy tak, aby boli chránené práva a oprávnené záujmy autora, výkonného umelca, výrobcu zvukového záznamu, výrobcu audiovizuálneho záznamu, rozhlasového vysielateľa a televízneho vysielateľa (ďalej len "vysielateľ"), autora počítačového programu, autora databázy a zhotoviteľa databázy. (2) Tento zákon upravuje aj správu práv.

25. Podľa ust. § 19 ods. 1 cit. zákona, autor má právo použiť svoje dielo a právo udeliť súhlas na použitie svojho diela.

26. Podľa ust. §19 ods. 2 cit. zákona, dielo je možné použiť iba so súhlasom autora, ak tento zákon neustanovuje inak.

27. Podľa ust. §19 ods. 3 cit. zákona, za použitie diela má autor právo na odmenu, ak tento zákon v štvrtej hlave neustanovuje inak; tým nie je dotknuté ustanovenie § 65 ods. 1 druhej vety

28. Podľa ust. §19 ods. 4 cit. zákona, použitím diela je najmä a) spracovanie diela, b) spojenie diela s iným dielom, c) zaradenie diela do databázy podľa § 131,d) vyhotovenie rozmnoženiny diela, e) verejné rozširovanie originálu diela alebo rozmnoženiny diela 1. prevodom vlastníckeho práva, 2. vypožičaním, 3. nájmom, f) uvedenie diela na verejnosti1. verejným vystavením originálu diela alebo rozmnoženiny diela,2. verejným vykonaním diela,3. verejným prenosom diela.

29. Podľa ust. § 27 ods. 1 cit. zákona, verejný prenos diela je verejné šírenie diela akýmikoľvek technickými prostriedkami po drôte alebo bezdrôtovo tak, že toto dielo môžu vnímať osoby na miestach, kde by ho bez tohto prenosu vnímať nemohli.

30. Podľa ust. § 58 ods. 1písm. i) cit. zákona, autor, do ktorého práva sa neoprávnene zasiahlo alebo ktorého právu hrozí neoprávnený zásah, sa môže domáhať najmä vydania bezdôvodného obohatenia.

31. Podľa ust. § 63 ods. 2 písm. d) cit. zákona, nárokov podľa § 58 ods. 1 písm. b) až i) a ods. 2 sa môže domáhať vo svojom mene a na účet autora aj organizácia kolektívnej správy.

32. Podľa ust. §79 ods. 1 cit. zákona, organizácia kolektívnej správy, ktorá zastupuje najviac nositeľov práv podľa § 164 ods. 1 na území Slovenskej republiky a je takto uvedená v evidencii organizácií kolektívnej správy podľa § 152 ods. 4, môže uzavrieť s nadobúdateľom rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu, ktorou udeľuje súhlas na použitie všetkých diel nositeľov práv a) zastupovaných podľa § 164, ku ktorým vykonáva správu majetkových práv a b) ktorí nie sú touto organizáciou kolektívnej správy zastupovaní podľa § 164 a nevylúčili kolektívnu správu práv k týmto dielam podľa odseku 2.

33. Podľa ust. § 79 ods. 2 cit. zákona, hromadná licenčná zmluva musí byť uzavretá v písomnej forme, prostredníctvom elektronických prostriedkov vrátane webového sídla organizácie kolektívnej správy za predpokladu, že nevzniká pochybnosť o obsahu zmluvy, totožnosti zmluvných strán a o prejave vôle zmluvných strán. Ak je návrh na uzavretie hromadnej licenčnej zmluvy urobený prostredníctvom elektronických prostriedkov vrátane webového sídla organizácie kolektívnej správy, úkon nadobúdateľa,

z ktorého možno vyvodiť jeho súhlas s podmienkami tohto návrhu, nadobúda účinnosť okamihom, keď vyjadrenie tohto súhlasu dôjde organizácii kolektívnej správy.

34. Podľa ust. § 144 ods. 1 cit. zákona, právnická osoba oprávnená na základe zákona alebo dohôd s nositeľmi práv spravovať majetkové práva v mene viacerých nositeľov práv a v záujme spoločného prospechu týchto nositeľov práv ako jediný alebo hlavný účel svojej činnosti, je organizáciou kolektívnej správy, ak a) jej riadenie a kontrola sa uskutočňuje s účasťou nositeľov práv, b) kolektívnu správu práv vykonáva bez účelu dosahovania zisku a c) má sídlo na území Slovenskej republiky a bolo jej ministerstvom udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv (ďalej len "oprávnenie").

35. Podľa ust. § 152 ods. 4 veta prvá cit. zákona, ministerstvo na svojom webovom sídle vedie evidenciu organizácií kolektívnej správy, ktorým udelilo oprávnenie, vrátane digitálnej rozmnoženiny oprávnenia.

36. Podľa ust. § 163 cit. zákona, organizácia kolektívnej správy vykonáva kolektívnu správu s náležitou odbornou starostlivosťou a ak jej bolo udelené oprávnenie podľa § 151, v rozsahu udeleného oprávnenia.

37. Podľa ust. §164 ods. 1 cit. zákona, organizácia kolektívnej správy je povinná zastupovať za rovnakých podmienok a bez ohľadu na členstvo v organizácii kolektívnej správy každého nositeľa práv pri výkone jeho majetkových práv v písomne dohodnutom rozsahu predmetov ochrany a v odbore kolektívnej správy práv v súlade s vydaným oprávnením, ak o to nositeľ práv požiada. Organizácia kolektívnej správy môže odmietnuť zastupovanie nositeľa práv len na základe preukázaných objektívnych dôvodov, najmä ak by zastupovanie nositeľa práv bolo v rozpore s vydaným oprávnením alebo majetkové práva k predmetu zastúpenia nevznikli. Pred uzavretím dohody podľa prvej vety je organizácia kolektívnej správy povinná poskytnúť nositeľovi práv informácie o podmienkach zastupovania pri výkone kolektívnej správy práv. Organizácia kolektívnej správy je povinná začať výkon činností súvisiacich so zastupovaním od uzavretia dohody podľa prvej vety, ak nie je dohodnuté inak.

38. 165 (8) Ak sa organizácia kolektívnej správy nedohodne na uzavretí zmluvy podľa odseku 1 alebo ak nepredloží používateľovi návrh zmluvy podľa odseku 4, môže používateľ požadovať, aby obsah takejto zmluvy vrátane odmeny a nahradenia vôle uzavrieť takúto zmluvu určil súd.31) Súd pri určení obsahu zmluvy podľa odseku 1 písm. a) až c) prihliada na druh predmetu ochrany, spôsob, rozsah, účel jeho použitia a na čas, v ktorom sa predmet ochrany bude používať.

39. Podľa § 174 ods. 1 cit. zákona, organizácia kolektívnej správy sa môže dohodnúť s inou organizáciou kolektívnej správy na spoločnom výkone kolektívnej správy práv v odboroch kolektívnej správy práv podľa oprávnení týchto organizácií kolektívnej správy a v rozsahu všetkých predmetov ochrany, ku ktorým tieto organizácie vykonávajú kolektívnu správu práv (ďalej len "dohoda o spoločnej správe"), ak § 175 neustanovuje inak.

40. Podľa § 175 ods. 1, 2 cit. zákona, (1) Organizácie kolektívnej správy vykonávajúce kolektívnu správu práv v príslušných odboroch kolektívnej správy práv uzatvoria dohodu o spoločnej správe, ak dochádza k použitiu predmetov ochrany a) technickým predvedením predmetu ochrany alebo verejným prenosom v prevádzkarňach prostredníctvom technického zariadenia; to nezahŕňa vysielanie, retransmisiu a sprístupňovanie verejnosti alebo b) vyhotovením rozmnoženiny podľa § 42 a 43. (2) Ak je dohoda podľa odseku 1 uzatvorená najmenej medzi dvoma tretinami organizácií kolektívnej správy vykonávajúcich kolektívnu správu práv v príslušných odboroch kolektívnej správy práv podľa odseku 1, je záväzná aj pre ostatné takéto organizácie kolektívnej správy.

41. Podľa ust. , ak pri porušení alebo ohrození práva duševného vlastníctva nemožno určiť bezdôvodné obohatenie sa inak, na určenie peňažnej náhrady sa použije primerane ustanovenie .

42. Podľa ust. , pri porušení alebo ohrození práva duševného vlastníctva, ktoré môže byť predmetom licenčnej zmluvy, výška náhrady škody, ak ju nemožno určiť inak, určí sa najmenej vo výške odmeny, ktorá by za získanie takej licencie bola zvyčajná v čase neoprávneného zásahu do tohto práva; to sa primerane vzťahuje aj na práva duševného vlastníctva, ktoré môžu byť predmetom prevodu.

43. Podľa ust. , ak čas splnenia nie je dohodnutý, ustanovený právnym predpisom alebo určený v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť dlh prvého dňa po tom, čo ho o plnenie veriteľ požiadal.

44. Podľa ust. veta prvá, , dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

45. Podľa ust. Nariadenia vlády SR č., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia v znení neskorších zmien a predpisov, výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

46. Predmetom konania je nárok žalobcu uplatnený voči žalovanému titulom bezdôvodného obohatenia v súvislosti s neoprávneným zásahom do autorských práv, uplatnený podľa Autorského zákona za obdobie od 01.01.2016 do 31.12.2016.

47. Podstatou autorských práv je výhradné právo autora diela použiť svoje dielo a výhradné právo autora udeliť súhlas tretej osobe na použitie svojho diela. S tým úzko súvisí oprávnenie iného použiť dielo iba so súhlasom jeho autora, pokiaľ autorský zákon neustanovuje inak, pričom za použitie diela má autor v zásade právo na odmenu. Súhlas sa udeľuje prostredníctvom licenčných zmlúv, ktoré môžu mať podobu individuálnej licenčnej zmluvy, kolektívnej alebo hromadnej licenčnej zmluvy. Pri masovom použití diel, pod ktorý možno nepochybne zaradiť tiež použitie diela verejným prenosom, udeľovanie individuálnych licencií je fakticky nemožné, preto má svoje nezastupiteľné miesto inštitút kolektívnej správy práv a najmä inštitút hromadných, rozšírených hromadných a kolektívnych licenčných zmlúv.

48. Žalovaný v konaní namietal, žalobcovu aktívnu legitimáciu, ako aj to či žalovaný používal predmety ochrany formou verejného prenosu a porušoval výhradné autorské práva, v období od 01.01.2016 do 31.12.2016 a či žalobcovi vznikol nárok na vydanie bezdôvdoného obohatenia v uplatnenej výške.

49. Z predložených listinných dôkazov súd mal za preukázané, že žalobca má na základe oprávnenia MK SR č. MK-1587/2016-232/10421, ktoré bolo vydané dňa 18. 08.2016, postavenie organizácie kolektívnej správy podľa § 144 ods. 1 AZ), a to vo vzťahu k literárnemu, dramatickému, hudobnodramatickému, choreografickému, audiovizuálnemu a fotografickému dielu, dielu výtvarného umenia, architektonickému dielu a dielu úžitkového umenia v odboroch kolektívnej správy práv vyšpecifikovaných v predmetnom oprávnení s tým, že oprávnenie bolo udelené na dobu neurčitú. Predtým mal žalobca postavenie organizácie kolektívnej správy podľa o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom na základe Oprávnenia zo dňa 11. 05. 2010 a to vo vzťahu k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym a fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým diela a dielam úžitkového umenia, pokiaľ ide o povinnú kolektívnu správu práv podľa v znení neskorších predpisov v odboroch vyšpecifikovaných v predmetnom oprávnení a pokiaľ ide o dobrovoľnú kolektívnu správu práv podľa autorského zákona v odboroch vyšpecifikovaných v predmetnom oprávnení.

50. Postavenie žalobcu ako organizácie kolektívnej správy, ktorému bolo udelené Oprávnenie Ministerstvom kultúry SR, vyplýva tiež z Evidencie organizácií kolektívnej správy, ktorým Ministerstvo kultúry SR udelilo oprávnenie, pričom z predmetnej evidencie, pokiaľ ide o žalobcu o. i. vyplýva, že táto organizácia kolektívnej správy uzatvára rozšírené hromadné licenčné zmluvy v zmysle § 79, ktorými udeľuje súhlas o. i. na verejný prenos diela v prevádzkarni, alebo v inom priestore prostredníctvom technického zariadenia, pričom uvedené sa vzťahuje na druhy diel, ku ktorým spravuje majetkové práva v zmysle oprávnenia, a to literárne, dramatické, hudobnodramatické, choreografické, audiovizuálne, fotografické, architektonické diela, diela výtvarného umenia a diela úžitkového umenia. V zmysle ust. § 79 ods. 1 Autorského zákona preto žalobca ako organizácia kolektívnej správy, ktorá zastupuje najviac nositeľov práv podľa § 164 ods. 1 na území Slovenskej republiky a je takto vedená v evidencii organizácií kolektívnej správy podľa § 152 ods. 4, môže uzavrieť s nadobúdateľom rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu, ktorou udeľuje súhlas na použitie všetkých diel nositeľov práv: a) zastupovaných podľa § 164, ku ktorým vykonáva správu majetkových práv a b) ktorí nie sú touto organizáciou kolektívnej

správy zastupovaní podľa § 164 a nevylúčili kolektívnu správu práv k týmto dielam podľa ods. 2. Rozšírená hromadná licenčná zmluva je nový inštitút upravený v autorskom zákone a rozšírenou hromadnou licenciou sa v zmysle platného autorského zákona rozumie situácia, keď sa licencia udeľovaná organizáciou kolektívnej správy rozširuje aj na tých autorov, ktorí ňou nie sú zastupovaní, pričom nejde o povinnú kolektívnu správu. Autor, na rozdiel od povinnej kolektívnej správy, môže túto rozšírenú hromadnú licenciu vylúčiť; v konečnom dôsledku tak používateľ získava licenciu na všetky chránené diela s výnimkou tých diel, pri ktorých autor výslovne vylúčil uplatnenie rozšírenej hromadnej licencie.

51. V prejednávanom prípade nebola spornou skutková okolnosť, podľa ktorej žalovaný neuzatvoril so žalobcom rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu, pokiaľ ide o používanie literárneho, dramatického, hudobnodramatického, choreografického, audiovizuálneho a fotografického diela, diela výtvarného umenia, architektonického diela a diela úžitkového umenia. Súčasne v konaní nebola spornou okolnosť, že žalovaný neuzatvoril s jednotlivými autormi jednotlivých diel individuálne licenčné zmluvy, preto pokiaľ žalobca má vedomosť o tom, že žalovaný je členom Zväzu hotelov a reštaurácií SR, ktorý na svojej oficiálnej webovej stránke oznamoval, že pre rok 2016 uzatvoril so SOZA a Slovgram kolektívne licenčné zmluvy podľa § 77 Autorského zákona, žalobca sa tak dôvodne domnieva, že žalovaný získal súhlasy uvedených organizácií SOZA a Slovgram na používanie diel verejným prenosom, konkrétne od SOZA žalovaný získal súhlas autorov a iných nositeľov práv k hudobným dielam a od Slovgram žalovaný získal súhlas výkonných umelcov, výrobcov zvukových záznamov a výrobcov zvukovo-obrazových záznamov a vysielateľov a iných nositeľov týchto práv (čo žalovaný ani nepopiera), pričom je notorietou, že súčasťou každého verejného prenosu nevyhnutne boli a museli byť diela literárne, dramatické, hudobno-dramatické, choreografické, audiovizuálne, fotografické, výtvarného umenia, architektonické a úžitkového umenia, t. j. tiež diela režisérov, prekladateľov, autorov úpravy dialógov, scenáristov, výtvarníkov, choreografov atď., a teda žalobca v rámci svojej činnosti zastupuje autorov vymenovaných diel, a to na základe zmlúv o zastupovaní, teda na zmluvnom základe, pričom žalobca na svojej www stránke zverejňuje zoznamy nositeľov práv, ktorých na zmluvnom základe zastupuje s upresnením, že v roku 2016 tak žalobca zastupoval na území Slovenska 3 370 nositeľov práv, o čom svedčia zmluvy o zastupovaní verejne dostupné na www stránke žalobcu, a keďže ide o rovnaké typizované zmluvy, žalobca toto svoje tvrdenie preukázal príkladným predložením trinástich zmlúv o zastupovaní slovenských nositeľov práv. Okrem toho žalobca na zmluvnom základe zastupuje tiež zahraničné organizácie kolektívnej správy práv, s ktorými má uzatvorené recipročné zmluvy o zastupovaní, na základe čoho žalobca na území SR zastupuje všetkých autorov a nositeľov práv, ktorých zahraničné organizácie kolektívnej správy zastupujú v ich domovských štátoch, čo preukázal predložením príkladmo jednej z recipročných zmlúv. V zmysle právnej úpravy rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy zastupoval na území Slovenska 3 370 nositeľov práv, o čom svedčia zmluvy o zastupovaní verejne dostupné na www stránke žalobcu, a keďže ide o rovnaké typizované zmluvy, žalobca toto svoje tvrdenie preukázal príkladným predložením trinástich zmlúv o zastupovaní slovenských nositeľov práv. Okrem toho žalobca na zmluvnom základe zastupuje tiež zahraničné organizácie kolektívnej správy práv, s ktorými má uzatvorené recipročné zmluvy o zastupovaní, na základe čoho žalobca na území SR zastupuje všetkých autorov a nositeľov práv, ktorých zahraničné organizácie kolektívnej správy zastupujú v ich domovských štátoch, čo preukázal predložením príkladmo jednej z recipročných zmlúv. V zmysle právnej úpravy rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy žalobcovi ako organizácii kolektívnej správy je udelený súhlas na použitie všetkých diel tiež nositeľov práv, ktorých žalobca nezastupuje, pokiaľ títo súčasne nevylúčili kolektívnu správu práv k dielam podľa ust. § 79 ods. 2 Autorského zákona.

52. Pokiaľ žalovaný namietal, že žalobca nepreukázal, ktorých nositeľov práv zastupuje, ku ktorým predmetom ochrany vykonáva správu a či tieto predmety ochrany boli žalovaným skutočne použité, z ustanovenia z dôvodu, aby nedochádzalo k neoprávneným zásahom do práv autorov a iných nositeľov práv, pre ktorých je najmä pri hromadnom používaní predmetov ochrany takmer nemožné alebo obtiažne zisťovať a kontrolovať ich používanie je založený systém kolektívnej správy inštitút hromadnej licenčnej zmluvy a inštitút rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy a takýmto spôsobom štát zabezpečuje realizáciu verejného záujmu, a to ochranu subjektívnych práv autorov a nositeľov práv v zmysle medzinárodného práva a zjednodušuje legálny prístup k používaniu predmetov ochrany širokej verejnosti.

53. Z listinných dôkazov, ktoré predložil žalobca na CD nosiči i v písomnej forme mal súd za to, že preukázal, že podľa § 79 ods. 1 a 5 AZ uzatvára rozšírené hromadné licenčné zmluvy, ktorými udeľuje

súhlas na používanie diel, a to jednak za nositeľov práv zastupovaných podľa § 164 AZ na zmluvnom základe a za nositeľov práv, ktorí nie sú žalobcom zastupovaní s poukazom na § 19 a § 58 ods. 1 AZ. Ústavný súd ČR vo svojom rozhodnutí v bode 32 uviedol, že by bolo proti zmyslu a účelu kontroly uskutočňovanej kolektívnym správcom, pokiaľ by mal žalobca predložiť zoznam tisícov nositeľov práv, tisícok zmlúv a zoznamov. Inštitút rozšírených licenčných zmlúv je dôležitým právnym nástrojom aj pre samotných používateľov tým, že im poskytuje možnosť získať oprávnenie na masové použitie diel čo by individuálnym jednaním s individuálnymi nositeľmi bolo neprimerane náročné, nákladné a je notoricky známou skutočnosťou, že súčasťou každého verejného prenosu za žalované obdobie boli a museli byť vyššie uvádzané diela. Do spisu žalobca založil prehľad druhov predmetov ochrany, ku ktorým vykonáva v zmysle oprávnenia správu a ktoré boli v žalovanom období použité aspoň v základných slovenských televíznych staniciach. Žalobca ako organizácia kolektívnej správy je v zmysle autorského zákona povinný vykonávať kolektívnu správu riadne s náležitou odbornou starostlivosťou v rozsahu udeleného oprávnenia a je súčasne oprávnený a povinný zastupovať nositeľov práv s používateľmi a uzatvárať zmluvy za rovnakých podmienok, dohodnúť odmenu a trvať na jej úhrade. Ak používateľ nepreukáže, že nositeľ práv výslovne vylúčil kolektívnu správu svojich práv a ak bolo udelené oprávnenie používateľ je povinný plniť svoje povinnosti vyplývajúce z použitia predmetu ochrany prostredníctvom organizácie kolektívnej správy, ktorej bolo udelené oprávnenie na výkon kolektívnej správy vo vymedzenom odbore použitia predmetov ochrany. Hromadné licenčné zmluvy sa uzatvárajú na konkrétny spôsob alebo spôsob použitia diela a na všetky alebo niektoré diela hromadne a v zmysle právnej úpravy a jej princípov nie je potrebné ani žiaduce a reálne možné, aby sa pred uzavretím hromadnej alebo kolektívnej licenčnej zmluvy preukazoval presný počet spravovaných predmetov ochrany, presný rozsah zastupovaných autorov tak ako to tvrdí žalovaný. Takáto požiadavka odporuje zmyslu inštitútu právnej úpravy kolektívnej správy v zmysle autorského zákona. Žalobca uzatvára so všetkými nositeľmi práv rovnaké typizované zmluvy o zastupovaní, ktoré sú verejne dostupné na www stránke žalobcu. V roku 2016 zastupoval žalobca na základe zmlúv 3370 slovenských nositeľov práv, o čom predložil do spisu zoznam nositeľov práv, zároveň aj zoznam zahraničných organizácii kolektívnej správy práv s ktorými má recipročné zmluvy o zastupovaní. Do konania predložil 13 zmlúv a jednu recipročnú zmluvu so zahraničným partnerom na preukázanie svojich tvrdení. Požiadavka žalovaného na predloženie zoznamu všetkých autorov a nositeľov práv, ktorých zastupuje žalobca a na predloženie zoznamu predmetov ochrany je v rozpore s princípom kolektívnej správy v kontexte úpravy uvedenej v autorskom zákone.

54. K argumentácii žalovaného, že v tomto prípade prijatím podľa sú organizácie kolektívnej správy povinné vykonávať tzv. spoločnú správu práv v odbore verejného prenosu, a to znamená, že na strane žalobcu mali byť všetky organizácie kolektívne správy, a z dôvodu, že tvoria tzv. nerozlučné spoločenstvo, súd poukazuje na skutočnosť uvedenú žalobcom a žalovaným nepopretú, že žalovaný prostredníctvom Asociácie hotelov a reštaurácií uzatvoril so žalobcom Dohodu o urovnaní za rok 2017, ktorými boli vysporiadané práva a povinnosti z verejného prenosu; individuálne, nie so všetkými organizáciami kolektívnej správy spoločne, čiže aj so samotného konania žalovaného je popretá jeho argumentácia a absencii aktívnej vecnej legitimácie. Súd sa stotožnil s argumentáciou žalobcu a poukazuje na odôvodnenie rozsudku Krajského súdu zo dňa 09.07.2020sp. zn. nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia súvisiaca s právom individuálnych autorov na poskytnutie odmeny, ktorá nebola v zmysle zákona uhradená, nijako nezakladá existenciu núteného procesného spoločenstva, ako sa na to odvoláva žalovaný, keď podľa nútené procesné spoločenstvo je také, v ktorom zo zákona alebo z povahy veci vyplýva povinná účasť všetkých subjektov právneho vzťahu v spore. Nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vyplývajúci z autorského zákona nezakladá žiadne také hmotnoprávne postavenie autorov, či organizácií kolektívnych správ zastupujúcich autorov vo vzájomnom pomere medzi autormi alebo medzi organizáciami kolektívnej správy, ktoré by zakladali nemožnosť samostatného uplatňovania nárokov. Z povahy veci ide o deliteľné peňažné plnenie, a pokiaľ nie je preukázaný opak, správu majetkového práva autorov vykonáva organizácia kolektívnej správy príslušná podľa druhu chráneného autorského práva, ktorá je oprávnená tento nárok samostatne vymáhať. Tak ako na to správne poukazuje žalobca vo svojich vyjadreniach, právna úprava dohody o spoločnej správe v zmysle nového AZ neobmedzuje žalobcu ako organizáciu kolektívnej správy v tom, aby popri existencii spoločnej dohody, vykonával aj kolektívnu správu samostatne vo vlastnom mene, čo napokon dokladá aj postup, keď Asociácia hotelov a reštaurácii Slovenska, ktorej členom je aj žalovaný, nevyužila pri rokovaní o odmene za licenciu režim dohody o spoločnej správe, ale rokovala o uzatvorení individuálnych zmlúv s jednotlivými organizáciami kolektívnej správy, lebo sa to javilo ako výhodnejšie. Existencia

dohody o spoločnej správe má uľahčiť vyjednávaciu pozíciu subjektov povinných z ochrany autorských práv, nezakladá však pre oprávnené osoby nútené spoločenstvo pri uplatňovaní nárokov na vydanie bezdôvodného obohatenia za porušenie autorských práv.

55. Súd sa v konaní zaoberal tiež otázkou verejného prenosu diela a k tomu uvádza nasledovné. Verejný prenos diela je verejné šírenie diela akýmikoľvek technickými prostriedkami v nehmotnej podobe. Podmienkou je, že také verejné šírenie diela umožňuje osobám vnímať dielo na miestach, kde by ho bez neho vnímať nemohli. Jednotlivými formami verejného prenosu diela sú vysielanie diela, jeho retransmisia a jeho sprístupňovanie s tým, že použitie diela jeho verejným prenosom sa však nelimituje len na tieto jeho podoby, pretože verejný prenos je potrebné vykladať tak, aby pokrýval aj iné formy verejného šírenia diela v nehmotnej podobe, ktoré umožňujú osobám vnímať dielo na miestach, kde by ho bez neho nemohli vnímať a ktoré nepokrýva žiadna z uvedených troch osobitne vymedzených foriem verejného prenosu diela. Z vymedzenia verejného prenosu diela vyplýva, že sa neviaže na to, či dochádza k samotnému prenosu a či sa tak koná z iniciatívy vysielateľa alebo prijímateľa. Rozhodujúce je, že sa umožnilo vnímanie diela v nehmotnej podobe tretím osobám. Platí, že pri verejnom prenose diela ide o akúkoľvek inú činnosť ako tú, ktorá sa vykonáva v súkromí alebo v okruhu rodiny, iných blízkych osôb, priateľov a známych. Takže činnosť, ktorá sa vykonáva mimo tento okruh, sa považuje za verejnú aktivitu. Ide teda o činnosť určenú individuálne neurčitému okruhu osôb. K samotnému vnímaniu diela jednotlivými členmi spoločnosti nemusí dôjsť v rovnakom čase; podstatné je to, že dielo je prístupné individuálne neurčitému okruhu osôb. Na použitie diela verejným prenosom postačuje, že individuálne neurčitá skupina osôb má možnosť prijímať transmisiu a tak verejne prenášané dielo vnímať zmyslami. K použitiu diela teda dochádza už samotnou emisiou signálu obsahujúceho dielo v nehmotnej podobe s tým, že sa tak uskutočňuje spôsobom, ktorý umožňuje individuálne neurčitej skupine osôb prijímať a následne vnímať šírené dielo zmyslami. Súčasne platí, že pre šírenie diela ako verejný prenos diela nezáleží na technických prostriedkoch, ktorými sa šírenie uskutočňuje.

56. Žalobca pri uplatnení predmetného nároku vychádzal z tvrdenia o tom, že žalovaný je prevádzkovateľom ubytovacieho zariadenia Hotel Palace, Hotel Branisko, Hotel Palace Grand na adrese Nový Smokovec, pričom ide o zariadenia zaradené podľa Vyhlášky Ministerstva hospodárstva SR č. do kategórie hotel 3* majúc za to, že žalovaný v roku 2016 realizoval v uvedených ubytovacích zariadeniach verejný prenos, a to prostredníctvom 117 kusov zvukovo-obrazových zariadení umiestnených v izbách ubytovacieho zariadenia. Vychádzal tak pritom z informácie získanej z www stránky žalovaného, ktorú súčasne pripojil ako listinný doklad, z ktorej vyplýva, že žalovaný poskytuje svojim zákazníkom ubytovacie služby, kedy v izbách určených pre hostí poskytuje zákazníkom v rámci vybavenia ubytovacích jednotiek aj zvukovoobrazové zariadenie (TV), pričom informácie získané z tohto listinného dokladu možno považovať za verejné deklarovanie zvukovoobrazových zariadení v predmetných ubytovacích zariadeniach, čo teda znamená, že na izbách toho ktorého ubytovacieho zariadenia sú umiestnené zariadenia vybavené signálom tak, aby tieto mohli ubytovaní hostia používať na účely, na ktoré sú určené, teda na sledovanie televíznych programov.

57. V súvislosti s týmto tvrdením žalovaný uviedol, že žalobca nijakým relevantným spôsobom nepreukázal, že by žalovaný skutočne mal vo svojom ubytovacom zariadení čo i len jeden TV prijímač, pričom túto skutočnosť podľa neho nemožno odvodzovať výlučne z reklamnej informácie na internetovej stránke žalovaného, ktorá môže byť neaktuálna alebo nepravdivá, a že žalobca nijakým relevantným spôsobom nepreukázal, že by žalovaný prijímal televízny signál, pričom príjem televízneho signálu nemožno odvodzovať výlučne z reklamnej informácie na internetovej stránke žalovaného, ktorá môže byť nepravdivá alebo neaktuálna.

58. Pre posúdenie dôvodnosti predmetného nároku je zhodnotenie skutkovej okolnosti existencie a následne počtu zvukovoobrazových zariadení (technických zariadení) umiestnených v predmetných ubytovacích zariadeniach relevantné z hľadiska posúdenia, či v danom prípade možno hovoriť o verejnom prenose diela (relevantné pre základ nároku) a v akom rozsahu (relevantné pre výšku nároku). V tejto súvislosti podľa názoru súdu žalobca si splnil dôkaznú povinnosť, a to jednak v podobe tvrdenia a jednak v podobe preukázania, že žalovaný v rozhodnej dobe vykonával verejný prenos prostredníctvom 117 kusov zvukovoobrazových zariadení v označených ubytovacích zariadeniach. Žalobca povinnosť tvrdenia splnil už v samotnej žalobe, ktoré tvrdenie zdokladoval listinným dôkazom v podobe údajov zverejnených na internetovej stránke žalovaného. Možno konštatovať, že verejné deklarovanie zvukovoobrazových zariadení v ubytovacom zariadení žalovaného znamená, že na izbách

ubytovacieho zariadenia sú umiestnené technické zariadenia vybavené signálom tak, aby tieto mohli ubytovaní hostia používať na účely, na ktoré sú určené, teda na sledovanie televíznych programov. Okrem toho žalobca v priebehu konania doplnil o tvrdenie, že so žalovaným uzatvoril pre rok 2017 Dohodu o urovnaní, ktorú skutočnosť žalovaný ani nerozporoval.

59. Pokiaľ ide o žalovaného, ten namietal, že žalobca nepreukázal, že by žalovaný mal vo svojom ubytovacom zariadení čo i len jeden TV prijímač a namietal, že žalobca nepreukázal, že by žalovaný prijímal televízny signál, keďže túto skutočnosť nemožno odvodzovať výlučne z reklamnej informácie na internetovej stránke žalovaného, ktorá môže byť neaktuálna alebo nepravdivá. Žalovaný popri tomto namietaní neuviedol žiadne vlastné skutkové tvrdenie, preto podľa ust. platí, že popretie skutkových okolností je neúčinné. Pokiaľ ide o následnú obranu žalovaného, realizovanú v priebehu konania (nové skutkové tvrdenia, resp. ďalšie popretie skutkových tvrdení protistrany), podľa názoru súdu ide o porušenie včasnosti použitia prostriedkov procesného útoku, resp. prostriedkov procesnej obrany, na základe čoho súd na tieto prostriedky neprihliada ( ), čo súd súčasne konštatoval aj na pojednávaní.

60. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že v zmysle právnej úpravy, judikatúry súdov, právnej teórie a praxe sa poskytovanie signálu (prostredníctvom technických zariadení pre klientov ubytovacích zariadení považuje za verejný prenos diel. Z Rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 7.decembra 2006 vo veci SGAE v. Rafael Hoteles SA, ZR 2006 I- 11519 (C- 306/05) vyplýva: Hoci samotné zabezpečenie fyzických zariadení nepredstavuje ako také verejný prenos v zmysle smernice 2001/29/ES, poskytovanie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom televíznych prijímačov klientom, ktorí sú ubytovaní v izbách tohto zariadenia, predstavuje nezávisle od používanej techniky prenosu signálu verejný prenos v zmysle čl. 3 ods. 1 tejto smernice. Súkromná povaha hotelových izieb nebráni, aby sa v nich uskutočňovaný prenos diela prostredníctvom televíznych prijímačov považoval za verejný prenos diela v zmysle čl. 3 ods. 1 smernice 2001/29/ES. Z rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu ČR sp. zn. vyplýva: Ku sprístupneniu vysielaného rozhlasom alebo televíziou nedochádza samotným umiestnením technicky spôsobilého prístroja do priestorov určených k poskytovaniu určitých služieb, jeho pripojením na elektrickú sieť a pod. Sprístupnením diela vysielaného rozhlasom alebo televíziou je až poskytnutie signálu televízneho či rozhlasového vysielania, čím je umožnený prístup verejnosti k dielu. Je pritom nerozhodné, či tak sekundárny užívateľ robí v súvislosti s poskytovaním určitých služieb alebo bez tohto kontextu; podstatná je skutočnosť, že dielo je sprístupňované tretím osobám pre ich osobnú potrebu, nie pre osobnú potrebu toho, kto dielo sprístupňuje. Podobne z Rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci Phonographic Performance (Ireland) Limited v. Írsko, EU:C:2012/141 (C-162/10) vyplýva: Prevádzkovateľ hotelového zariadenia, ktorý neposkytuje v izbách svojich hostí televízne ani rozhlasové prijímače, ale poskytuje prístroj, ako aj zvukové záznamy vo fyzickej alebo v digitálnej forme, ktoré možno vysielať alebo počúvať prostredníctvom tohto prístroja, je používateľom, ktorý poskytuje verejný prenos zvukového záznamu v zmysle čl. 8 ods. 2 smernice 2006/115/ES. Má preto povinnosť zaplatiť za prenos uvedených zvukových záznamov primeranú odmenu v zmysle tohto ustanovenia.

61. Zhodnotením vyššie uvedeného súd sa nestotožnil s argumentáciou žalovaného o nedostatku aktívnej legitimácie, nedostatku pasívnej legitimácie žalovaného a nestotožnil sa s argumentáciou žalovaného založenou na tvrdení, že v prejednávanom prípade nejde o verejný prenos diela a v tejto súvislosti súd nevykonal návrhy na doplnenie dokazovania podané zo strany žalovaného (uvedené vo vyjadrení žalovaného k žalobe).

62. Pokiaľ ide o ustálenie výšky uplatneného nároku, v prípade bezdôvodného obohatenia, na rozdiel od náhrady škody, nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia nevyžaduje zavinenie na strane zodpovedného subjektu, pričom podmienkami na jeho vydanie sú jeho bezdôvodnosť a tiež získanie bezdôvodného obohatenia na úkor autora, resp. iného nositeľa práv. V prejednávanom prípade platí právna úprava, podľa ktorej, ak pri porušení, alebo ohrození autorského práva nemožno určiť bezdôvodné obohatenie inak, na určenie peňažnej náhrady sa použije výška odmeny, ktorá by bola za získanie licencie na dané použitie diela zvyčajná v čase neoprávneného zásahu ( ). Ide teda o určenie zvyčajnej (obvyklej) odmeny, ktorú podľa názoru súdu možno určiť podľa sadzobníka žalobcu a to s dôvodu, že zvyčajná odmena môže byť len taká, za akú v rozhodnom období skutočne boli poskytované licencie iným používateľom, a za akú používatelia získali licenciu za súčasného poukazu na to, že žalobca v roku 2016 uzatvoril celkovo 300 rozšírených hromadných licenčných zmlúv, pri ktorých vo všetkých prípadoch bola odmena dohodnutá podľa sadzobníka žalobcu, čo ju robí odmenou

zvyčajnou. Možno teda súhlasiť s argumentáciou žalobcu o tom, že nerešpektovanie takto dohodnutej odmeny ako zvyčajnej odmeny pre stanovenie výšky uplatneného nároku by znamenalo poskytnutie neoprávnenej výhody pre porušovateľov autorských práv oproti takým používateľom, ktorí sa svoje povinnosti v zmysle Autorského zákona plnia. Navyše treba podotknúť, že žalobca za rok 2016 uzatvoril ku dňu podania žaloby 187 dohôd o urovnaní s neoprávnenými používateľmi, ktorí na základe toho vydali bezdôvodné obohatenie práve vo výške licenčnej odmeny stanovenej podľa sadzobníka žalobcu. V tejto súvislosti žalobca osobitne poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR z 26.3.2011, v ktorom Ústavný súd SR konštatoval, že: „Ak by autori diel nemali zaručené právo na udelenie súhlasu na použitie autorských diel pre používateľov, alebo pre právnické osoby združujúce používateľov iba za rovnakú a primeranú odmenu, nepochybne by to pre nich znamenalo, najmä pokiaľ ide o určovanie výšky odmien na používanie autorských - hudobných diel, úplne vystavenie sa svojvôli používateľov, a práve tým by dochádzalo k popretiu významu a účelu autorsko-právnej ochrany.“ Okrem toho Ústavný súd SR práve uzatvorenie licenčných zmlúv s inými používateľmi podľa sadzobníka odmien považoval za dôkaz toho, že iní používatelia, na rozdiel od sťažovateľa, považovali odmenu za primeranú.

63. V zmysle sadzobníka žalobcu, pokiaľ ide o kalendárny rok 2016, licenčná odmena za hotel 3* predstavovala sumu 26 EUR, a preto pri počte 117 zvukovoobrazových zariadení, bezdôvodné obohatenie za uplatnený kalendárny rok 2016 predstavuje požadovanú sumu 3.042 Eur, na zaplatenie ktorej súd zaviazal žalovaného.

64. V prípade nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, pokiaľ ide o stanovenie lehoty na plnenie, je potrebné vychádzať z ust. s tým, že v prejednávanom prípade nebolo sporným, že žalobca predžalobnou výzvou z 1.12.2017 vyzýval žalovaného na zaplatenie sumy 3.042 Eur s poskytnutou lehotou 5 kalendárnych dní na plnenie, a že si v zmysle petitu žaloby uplatňuje tento nárok od 15.12.2017 ako od dátumu, ku ktorému bol žalovaný nepochybne v omeškaní. Na základe uvedeného súd zaviazal žalovaného, okrem požadovanej istiny, tiež na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 5 % ročne, t. j. vo výške zodpovedajúcej zákonnej úprave úroku z omeškania, a to od 15.12.2017 do zaplatenia, čím vyhovel žalobe v celom rozsahu.

65. Súd k návrhu žalovaného na prerušenie konania, uvádza:

66. Podľa ust. , súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť.

67. Podľa ust. , o zamietnutí návrhu na prerušenie konania súd rozhodne spolu s rozhodnutím vo veci samej.

68. Podľa ust. , súd bezodkladne oznámi protimonopolnému úradu začatie konania, ak sa v ňom použijú predpisy o ochrane hospodárskej súťaže. Ak sa začne konanie, v ktorom sa použijú čl. 101 a 102 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, súd bezodkladne oznámi začatie konania protimonopolnému úradu a Komisii.

69. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe navrhol prerušiť konanie podľa ust. s poukazom na postup podľa ust. , a to až do času, kým na základe písomného oznámenia súdu Protimonoploného úradu SR právoplatné nevyrieši otázku, ktorá je podstatná pre rozhodnutie v merite veci a súčasne ju súd nie je oprávnený riešiť, a síce, či žalovaným opísané konanie žalobcu je alebo nie je zakázaným zneužitím dominantného postavenia na trhu. Následne Žalovaný oznámil, že Protimonopolný úrad Slovenskej republiky začal proti žalobcovi dňa 23.07.2020 správne konanie pod č. SK 0011/OZDPaVD/2020 vo veci možného zneužívania dominantného postavenia podľa zákona o ochrane hospodárskej súťaže. Správne konanie na PMÚ prebieha a žalovaný na základe uvedeného navrhol, aby súd v zmysle konanie prerušil do času právoplatného skončenia správneho konania vedeného proti žalobcovi na Protimonopolnom úrade Slovenskej republiky pod č. SK 0011/OZDPaVD/2020. Žalovaný mal za to, že na Protimonopolnom úrade Slovenskej republiky je vedené konanie, ktoré má význam pre posúdenie výšky uplatneného nároku majúc za to, že žalobca zneužíva dominantné postavenie na trhu a ako monopol na poskytovanie predmetnej služby na území členského štátu uplatňuje príliš vysoké ceny bez primeraného pomeru k hospodárskej hodnote poskytnutého plnenia, a pretože posúdenie prípadného zákazu zneužitia dominantného postavenia

na trhu patrí do výlučnej právomoci Protimonopolného úradu Slovenskej republiky, súd ne je v prejednávanej veci oprávnený sám riešiť túto otázku.

70. Žalobca navrhol súdu nevyhovieť návrhu žalovaného na prerušenie konania. Uviedol, že samotné začatie alebo existencia prešetrovania alebo konania žiadnym spôsobom neprejudikuje žiadne závery, že žalobca sa dopustil nejakého právne probovaného konania alebo žeby boli tvrdenia žalovaného neprimeranosti výšky licenčných odmien pravdivé. V druhom rade poukazujeme na to, že ani prípadný akýkoľvek záver, ktorý protimonopolný úrad v tomto správnom konaní môže uskutočniť nemá žiadne právny význam pre toto konanie o vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorého podstatnou je vlastne posúdenie výšky zvyčajnej licenčnej odmeny, ktorú sme my preukázali, nakoľko protimonopolný úrad vo svojom rozhodnutí buď pokiaľ bude mať za to, že žalobca sa nedopustil žiadnej deliktu, tak konanie zastaví. Pokiaľ bude mať za to, že žalobca sa dopustil nejakého deliktu, tak iba o tom rozhodne, že došlo k porušeniu zákona a prípadne uloží sankciu. Protimonopolný úrad však v žiadnom prípade, ani vo výroku, ani v odôvodnení nebude určovať, ani rozhodovať aká je obvyklá alebo primeraná licenčná odmena. . Protimonopolný úrad však v žiadnom prípade, ani vo výroku, ani v odôvodnení nebude určovať, ani rozhodovať aká je obvyklá alebo primeraná licenčná odmena. To protimonopolný úrad vo svojich konaniach nikdy nerobí, ani mu taká právomoc zákonom nie je daná. Čiže protimonopolný úrad neuvedie žiadny výpočet, že toto je primeraná licenčná odmena a taká sa má uplatňovať. Ani protimonopolný úrad nie je žiadnym orgánom, ktorý by mohol rozhodovať o cenách alebo ich stanovovať. Čiže takýto záver v týchto konaniach nemôže byť nikdy učinený a tým pádom akýkoľvek záver toho správneho konania Protimonopolným úradom SR nemá žiaden vplyv na uplatňovaný nárok ani nie je skutočnosťou, ktorá by bola relevantná pre toto súdne konanie. Toto je v súlade aj s aktuálnou rozhodovacou praxou súdov po celej Slovenskej republike. Odkážem na niektoré rozhodnutia, napríklad Krajský súd v Bratislave v uznesení zo dňa 31.03.2020 sp. zn. uviedol v bode 8) odôvodnenia, citujem: „odvolací súd ďalej dospel záveru, že rozhodnutie súdu v prejednávanej veci ani nezávisí od otázky, ktorá by na základe podnetu žalovaného bola predmetom konania na Protimonopolnom úrade SR, a to či zo strany žalobcu došlo k zneužívaniu dominantného postavenia podnikateľa pri vydaní jeho sadzobníka, resp. či výška licenčnej odmeny podľa sadzobníka nie je primeraná.“ Ďalej súd uvádza, že rozhodnutie vo veci nie je preto závislé na odpovedi na otázku, či zo strany žalobcu došlo k porušeniu zákazu zneužitia dominantného postavenia na trhu. Toto rozhodol Krajský súd v Bratislave. Obdobne, napríklad Krajský súd v Banskej Bystrici v uznesení zo dňa 19.12.2018, sp. zn. v bode 13) odôvodnenia uviedol, citujem: „s poukazom na to, že závery prípadného administratívneho konania pred Protimonopolným úradom SR, či žalobkyňa zneužila dominantné postavenie podľa zákona o hospodárskej súťaži, by ani nemali vplyv na posúdení nároku žalobkyne. Otázku oprávnenosti nároku žalobkyne .............. bezdôvodného obohatenia, prípadne jeho výšky je oprávnený posúdiť súd prvej inštancie v prebiehajúcom konaní.“ Čiže toto uviedol Krajský súd v Banskej Bystrici. Rovnako Krajský súd v Košiciach v rozsudku zo dňa 09.07.2020, sp. zn. v bode 47) odôvodnenia uviedol, citujem: „v predmetnom konaní, v ktorom sa žalobca domáha splnenia záväzku zo zodpovednosti žalovaného za bezdôvodné obohatenie sa žiadna z týchto právnych otázok (otázka spáchania trestného činu, priestupku alebo iného správneho deliktu a ich páchateľov, otázka osobného stavu, vzniku alebo zániku spoločnosti neobjavila.) Pokiaľ by aj Protimonopolný úrad SR konanie žalobcu posúdil ako odporujúce pravidlám hospodárskej súťaže, ním prejudikované závery spáchania a páchateľa správneho deliktu by pre toto konanie nemali priamy význam, keďže rozhodnutie o uplatnení nároku priamo nezávisí od posúdenia zodpovednosti žalobcu, ale žalovaného.“ Čiže taká je rozhodovacia prax súdov, aj Krajského súdu v Košiciach. Taktiež poukazujem na to, že poukazujem na to, že pokiaľ žalovaný tvrdí, že prípadný výkon práv žalobcu by bol v rozpore s dobrými mravmi, tak poukazujem na to, že aj ako sme v našich podaniach poukázali, celá argumentácia žalovaného sleduje zneužitie práva a sleduje dosiahnutie stavu, kedy neoprávnený používateľ predmetu ochrany v správe žalobcu vie, že neoprávnený používateľ tieto predmety ochráni. Neustále tvrdí, že žalobca ich buď nespravuje alebo, že nepreukázal, ktorý konkrétny predmet ochrany bol použitý v konkrétnom vysielaní. Nepreukázal všetky licenčné zmluvy, so všetkými autormi na celom svete a podobne. A rovnako aj v tomto smere sleduje zneužitie práva, či dosiahnutie toho cieľu, aby ten kto neoprávnene vedome používa predmety ochrany, ktoré patria tretím osobám nebol postihovaný absolútne žiadnou sankciou, teda argumentácia žalovaného a jeho postup smerujú k zneužitiu práva, práve ktorému súd nemôže poskytnúť právnu ochranu. Tu odkazujem aj na rozsudok Krajského súdu v Košiciach, tiež zo dňa 09.07.2020, je to ten istým rozsudok, sp. zn. , kde v obdobnej veci tak právne a skutkovo takmer zhodnej aj pri rovnakom právnom zastúpení aj žalobcu, aj žalovaného v rovnakej argumentácii uviedol v bode 46) odôvodnenia, citujem: „ak žalovaný nesúhlasí s odmenou určenou

žalobcom za použitie diel ním zastupovaných autorov, je oprávnený domáhať sa ochrany v konaní o určenie obsahu licenčnej zmluvy, včítane odmeny za použitie spravovaných predmetom súdom, , nezakladá to však jeho právo na bezodplatné ožívanie diel autorov. Už samotné bezprávne konanie žalovaného vylučuje, aby sa domáhal v tomto konaní pred súdom ochrany svojho právneho postavenie skrz zásadu dobrých mravov podľa .“ (bližšie odsek 11)

71. Súd návrh žalovaného na prerušenie konania zamietol. Súd sa stotožnil s argumentáciou žalobcu o tom, že rozhodnutie v prejednávanej veci nie je závislé od posúdenia predmetného podnetu, pretože v prejednávanom prípade predmetom nároku nie je zaplatenie odmeny, ale predmetom nároku je zaplatenie bezdôvodného obohatenia, kedy súd posudzuje a zaoberá sa otázkou obvyklej (zvyčajnej) odmeny. Z vyššie uvedených dôvodov súd návrh žalovaného na prerušenie konania posúdil ako nedôvodný, na základe čoho postupom podľa ust. rozhodol o tom, že návrh žalovaného na prerušenie konania zamietol.

72. Podľa , trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

73. Podľa , súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

74. Podľa , ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

75. Podľa , , o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

76. Žalobca mal v spore plný úspech (žaloba bola zamietnutá v nepatrnej časti), preto mu bol podľa a priznaný nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady súd rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, proti ktorého rozhodnutiu smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach / / podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) / /. Odvolanie možno odôvodniť len tým /CSP/, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania / /. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania / /.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona.