Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 4 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)Rozsudok_2Co-187-2019.pdf
PDF · 174.67 KB
Case nature
Area
Subarea
2Co/187/2019
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Slovinskej a sudkýň JUDr. Aleny Mikovej a JUDr. Zuzany Matyiovej v spore žalobcu: LITA, autorská spoločnosť, so sídlom Mozartova 9, Bratislava, IČO: 00 420 166, zastúpeného JUDr. Dagmar Kubovičovou, advokátkou, so sídlom Nám. Biely kríž 3, Bratislava, P.O. Box 39, Bratislava, proti žalovanému: I. B., O..U..L.., so sídlom O. T. XXX, O. T., IČO: XX XXX XXX, zastúpeného advokátskou kanceláriou PETKOV & Co s.r.o., so sídlom Šoltésovej 14, Bratislava, IČO: 50 430 742, v konaní o zaplatenie X.XXX,XX € s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 14.3.2019 č.k. 41Ca/4/2017-293
rozhodol:
P o t v r d z u j e II. vyhovujúci výrok rozsudku a IV. výrok o nároku na náhradu trov konania.
Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) rozsudkom uvedeným v záhlaví zamietol návrh žalovaného na prerušenie konania (I. výrok), uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.150,50 € s úrokom z omeškania 5 % z dlžnej sumy ročne od 6.3.2018 do zaplatenia (II. výrok), v prevyšujúcej časti úrokov z omeškania žalobu zamietol (III. výrok) a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 % (IV. výrok).
2. Rozhodol tak o nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorý žalobca odôvodnil tým, že žalovaný v roku 2016 v ním prevádzkovanom ubytovacom zariadení realizoval verejný prenos prostredníctvom 39 kusov zvukovoobrazových zariadení umiestnených v izbách ubytovacieho zariadenia, na základe čoho došlo k zásahu do výhradných autorských práv autorov, a to vykonaním ďalšieho verejného prenosu, bez súhlasu autorov. Podľa zákona a judikatúry sa samotné poskytovanie signálu prostredníctvom technických zariadení pre klientov ubytovaných v zariadeniach považuje za verejný prenos diel, a ak má žalovaný vo svojej prevádzke umiestnené zvukové alebo zvukovoobrazové zariadenie vybavené príjmom, týmto samotným dochádza k ďalšiemu verejnému prenosu. Podľa rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „SDEÚ“) zo dňa 7. decembra 2006 sp.zn. C-306/05 je poskytovanie signálu v hotelových zariadeniach verejným prenosom.
3. Žalobca preukazoval aktívnu legitimáciu na podanie žaloby tým, že predložil súdu Oprávnenie na výkon kolektívnej správy práv č. 2/2004 zo dňa 11.5.2010 (na dobu neurčitú) vydané Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky (č.k. MK-663/2010-70/6165) v zmysle zákona č. 618/2003 Z.z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom, na základe ktorého žalobca vykonáva kolektívnu správu majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. Podľa článku II písm. b/ uvedeného Oprávnenia vykonával žalobca dobrovoľnú kolektívnu správu podľa autorského zákona okrem iného aj v odbore verejného prenosu akýmikoľvek technickými prostriedkami.
4. Žalobca sa súčasne preukázal aj Oprávnením na výkon kolektívnej správy práv zo dňa 18.8.2016 vydaného Ministerstvom kultúry Slovenskej republiky (č.k. MK-1587/2016-232/10421) v zmysle zákona č. 185/2015 Z.z. Autorský zákon v znení zákona č. 125/2016 Z.z. k literárnemu, dramatickému, hudobnodramatickému, choreografickému, audiovizuálnemu a fotografickému dielu, dielu výtvarného umenia, architektonickému dielu a dielu úžitkového umenia v odboroch kolektívnej správy práv. Toto oprávnenie bolo vydané na dobu neurčitú.
5. Predložil tiež zoznamy nositeľov práv v počte 3.370, ktorých v roku 2016 zastupuje na základe Zmluvy o zastupovaní, a ktoré uverejňuje na svojej webovej stránke.
6. Nespornou skutočnosťou bolo, že žalovaný je prevádzkovateľom ubytovacieho zariadenia Kontakt Wellness Hotel v Starej Lesnej, pričom sa jedná o zariadenie zaradené podľa § 3 vyhlášky Ministerstva hospodárstva SR č. 277/2008 Z. z. do kategórie hotel 4*. Žalovaný ako prevádzkovateľ ubytovacieho zariadenia poskytuje svojim zákazníkom ubytovacie služby, a v izbách určených pre hostí poskytuje zákazníkom v rámci vybavenia ubytovacích jednotiek aj zvukovoobrazové zariadenie (TV).
7. Po citácii § 190 ods. 1 zákona č. 185/2015 Z.z. a § 1 zákona č. 618/2003 Z.z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (ďalej len „autorský zákon“ alebo „AZ“), § 5 ods. 14 AZ, § 18 ods. 2 písm. h/ AZ, § 18 ods. 4 AZ, § 33 ods. 1 písm. a/ AZ, § 48 ods. 1 AZ, § 49 ods. 1,2 AZ, § 78 AZ, § 80 ods. 1,9 AZ, § 81 ods. 1 písm. j/ AZ, § 81 ods. 3 AZ, § 84 ods. 1 AZ, § 56 ods. 1 AZ, § 57 ods. 1 AZ, § 451 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 458 ods. 1 OZ, § 517 ods. 1,2 OZ, § 3 nar. vl. č. 87/1995 Z.z. a § 563 OZ súd konštatoval, že záväzkový vzťah medzi žalobcom a žalovaným sa spravuje ustanoveniami z. č. 618/2003 Z.z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom („autorský zákon“) a neupravené inštitúty v tomto právnom vzťahu sa spravujú Občianskym zákonníkom.
8. Súčasne súd vychádzal zo Smernice Európskeho parlamentu a rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o harmonizácii niektorých aspektov autorského práva a súvisiacich práv v informačnej spoločnosti, podľa článku 3 ods. 1 ktorej, členské štáty poskytnú autorom výlučné právo udeliť súhlas alebo zakázať akýkoľvek verejný prenos ich diel, či po drôte alebo bezdrôtovými prostriedkami vrátane sprístupňovania ich diel verejnosti takým spôsobom, aby verejnosť k nim mala prístup z miesta a v čase, ktoré si sama zvolí.
9. Považoval za nesporné zistené, že žalobca ako organizácia kolektívnej správy v zmysle autorského zákona zastupuje nositeľov práv podľa § 81 ods. 3 vo vlastnom mene a na vlastný účet, a to v rozsahu s ním dohodnutom v súlade s § 81 ods. 1 písm. c) autorského zákona. Žalobca je oprávnený domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia podľa § 81 ods. 1 písm.i) autorského zákona vo vlastnom mene, ale v prospech nositeľov práv. Súčasne potom v súlade s § 456 prvá veta Občianskeho zákonníka sa predmet bezdôvodného obohatenia musí vydať tomu, na úkor koho sa získal. Žalobca je oprávnený konať a teda aj uplatňovať právne nároky len a výlučne v prospech(na účet) tých nositeľov práv, ktorých na základe dohody zastupuje. Žalobca v konaní preukázal, že zastupuje nositeľov práv pri výkone správy a súčasne, že túto správu vykonáva. Povinnosť používateľa plniť svoje povinnosti, vyplývajúce z použitia predmetu ochrany prostredníctvom organizácie kolektívnej správy, sa podľa § 84 ods. 1 autorského zákona predpokladá, pokiaľ používateľ nepreukáže, že nositeľ práv ich kolektívnu správu výslovne vylúčil. V spore o plnenie povinností v odbore použitia predmetov ochrany, preto viazne na používateľovi bremeno preukázať, že na sporný predmet ochrany sa kolektívna správa nevzťahuje; inak je povinný za jeho použitie plniť organizácii kolektívnej správy. Podľa záveru súdu prvej inštancie, žalovaný takýto dôkaz v spore nepredložil.
10. Súd mal preukázané, že žalovaný prevádzkoval ubytovacie zariadenie Kontakt Wellness Hotel**** v Starej Lesnej v rozhodnom období od 01.01.2016 do 31.12.2016, v ktorých izbách ubytovacieho zaradenia boli spôsobilé zvukovoobrazové zariadenia (TV) pripravené na šírenie diel tak, že pomocou týchto mohli diela vnímať osoby na izbách ubytovacieho zariadenia, t.j. na miestach, kde by ich bez tohto prenosu nemohli vnímať (§ 5 ods. 14 autorského zákona). Pokiaľ žalovaný chcel realizovať verejný prenos prostredníctvom zvukovoobrazových technických zariadení v roku 2016 bolo jeho povinnosťou mať uzavretú so žalobcom hromadnú licenčnú zmluva alebo prostredníctvom Zväzu hotelov a reštarácii SR, ktorej je členom kolektívnu licenčnú zmluvu, ktorá by ho oprávňovala na použitie diel spravovaných žalobcom, pričom bolo nesporné, že žalovaný žiadnu takú zmluvu na rok 2016 neuzavrel.
11. Žalovaný používal autorské diela formou verejného prenosu prostredníctvom 39 kusov zvukovoobrazových zariadení umiestnených v izbách ubytovacieho zariadenia patriaceho žalovanému, v období 01.01.2016 až 31.12.2016 bez zmluvného základu, pričom za toto užívanie nezaplatil žalobcovi licenčnú odmenu, na ktorú má žalobca nárok, ako subjekt oprávnený na výkon kolektívnej správy práv autorov. Podľa § 48 ods. 1 a § 49 ods. 1 autorského zákona sa nevyžaduje špecifikácia konkrétnych diel, ale naopak predmetné ustanovenia výslovne hovoria o možnosti udeliť hromadnou alebo kolektívnou licenčnou zmluvou uzatváranou v zákonom predpísanej písomnej forme súhlas na použitie všetkých diel, ktoré spravuje daná organizácia kolektívnej správy práv alebo niektorých z nich (v danom prípade by sa mohlo jednať napr. len o diela audiovizuálne alebo o diela výtvarné). Žalovaný si bol vedomý, že je povinný ako používateľ predmetov ochrany mať uzatvorené licenčné zmluvy a platiť licenčné odmeny. Žalovaný bez toho, aby mal uzatvorenú licenčnú zmluvu so žalobcom, nakladal s dielami autorov a iných nositeľov práv zastúpených žalobcom formou verejného prenosu diel. Žalovaný sa tak dopúšťal neoprávneného používania autorských diel, lebo zasahoval do práv autorov bez súhlasu autorov, resp. žalobcu ako zástupcu autorov.
12. Pokiaľ sa žalovaný bránil tvrdením, že v tomto prípade sa nejedná o verejný prenos, vo vzťahu k izbám neobsadeným klientmi, lebo samotné zabezpečenie zariadení umožňujúcich alebo uskutočňujúcich prenos rozhlasových a televíznych programov na jednotlivých izbách, sa samo osebe nerovná prenosu v zmysle Smernice 2001/29, súd vychádzal z toho, že verejné deklarovanie zvukovoobrazových zariadení v ubytovacích zariadeniach žalovaného znamená, že na izbách ubytovacieho zariadenia sú umiestnené zariadenia vybavené signálom tak, aby tieto mohli ubytovaní hostia používať na účely, na ktoré sú určené, teda na sledovanie televíznych programov, bez ohľadu na rozsah ich skutočného využitia, v podobe napríklad tiež ich obsadenosti izieb. Vychádzajúc z odôvodnenia (23) Smernice 2001/29/ES, judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (SDEÚ) (SGAE v. Rafael Hoteles, SBS Belgium, C-325/14, SGAE C-306/05, ITV Broadcasting a i., C-607/11, Football Association Premier League a i., C-403/08 a C-429/08, konštatoval, že poskytovanie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom televíznych prijímačov klientom, ktorí sú ubytovaní v izbách tohto zariadenia, predstavuje nezávisle od používanej techniky prenosu signálu verejný prenos, keď prevádzkovateľ hotela tým, že umiestni do izieb svojho zariadenia televízory a napojí ich na centrálnu anténu, uskutočňuje na základe tejto samotnej skutočnosti verejný prenos v zmysle článku 3 ods. 1 Smernice 2001/29/ES.
13. Pri stanovení rozsahu bezdôvodného obohatenia, ktorý sa odvíja v zmysle zákonnej úpravy od obvyklej odmeny na získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do tohto práva, súd vychádzal z toho, že žalobca v súlade so zákonom zverejnil sadzobník licenčných odmien, v ktorom vopred stanovil kritériá pre ich určenie, medzi inými tiež i počet zvukovoobrazových zariadení u prevádzkovateľov ubytovacích zariadení. Za týchto podmienok žalobca uzavrel licenčné zmluvy s už viac ako 218 subjektmi, a s desiatkami neoprávnených užívateľov mimosúdne po podaní žaloby, ktorí na žalobcom určené odmeny dobrovoľne pristúpili. Za týchto okolností sadzobník odmien žalobcu posúdil súd prvej inštancie ako rozhodujúci pre ustálenie obvyklej odmeny za autorské licencie. Primeranosť žalobcom určenej výšky licenčnej odmeny, nepodlieha žiadnemu schvaľovaciemu procesu, preto ju nebol oprávnený v konaní skúmať. Pokiaľ k nej mal žalovaný výhrady mohol v priebehu rokovaní o hromadnej kolektívnej zmluve podať žalobu o určenie obsahu zmluvy v zmysle § 82 Autorského zákona. Žalovaný však toto oprávnenie nevyužil a i naďalej porušoval svoje zákonné povinnosti, a preto je podľa záveru súdu prvej inštancie povinný žalobcovi vydať bezdôvodné obohatenie vo výške obvyklej odmeny. Podľa sadzobníka platného pre rok 2016 bola ročná odmena za jedno zvukovoobrazové zariadenie v hoteli kategórie 4* vo výške 29,50 €, čo pri počte 39 izieb predstavuje obvyklú odmenu v celkovej výške 1.150,50 Eur za rok, ktorú sumu priznal žalobcovi titulom vydania bezdôvodného obohatenia spolu s úrokmi z omeškania od času preukázanej výzvy žalovaného na plnenie. Žalobu zamietol v časti úrokov z omeškania zodpovedajúcich obdobiu, v ktorom nepovažoval omeškanie žalovaného za preukázané.
14. Výrok o zamietnutí návrhu žalovaného na prerušenie konania do času rozhodnutia Protimonopolného úradu SR o tom, či sa žalobca svojím konaním nedopúšťa zneužitia dominantného postavenia na trhu, súd prvej inštancie odôvodnil tým, že výsledok uvedeného konania je bez vplyvu na sporné otázky posudzované v prejednávanej veci, preto neboli splnené podmienky vyžadované § 162 ods. 1 písm. a), b) alebo c) CSP.
15. Výrok o trovách konania po citácii § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (CSP) a § 262 ods. 1, 2 CSP odôvodnil tým, že podľa zásad o náhrade trov konania priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % nakoľko bol v spore v celom rozsahu úspešný.
16. Proti vyhovujúcemu výroku rozsudku a súvisiacemu výroku o náhrade trov konania podal včas odvolanie žalovaný z odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/,d/,e/,f/,h/ CSP, odôvodňujúc ho tiež podľa § 365 ods. 2 CSP aj nezákonnosťou rozhodnutia súdu, ktorým bol zamietnutý návrh na prerušenie konania, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, čo má vplyv na vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Navrhol zrušiť rozsudok v napadnutom rozsahu a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
17. Odvolateľ tvrdil, že rozsudok súdu je predčasný, pretože odôvodnenie procesného postupu súdu, ktorým zamietol jeho návrh na prerušenie konania neobsahuje vymedzenie okolností prípadu, pre ktoré jeho návrhu nebolo vyhovené. Poukázal na to, že Zväz hotelov a reštaurácii SR, ktorého je členom, podal na Protimonopolný úrad Slovenskej republiky podnet dňa 19.12.2016 pre podozrenie na zneužívanie dominantného postavenia žalobcu, ktoré konanie nebolo ukončené, teda existovala zákonná prekážka rozhodnutia súdu vo veci samej, ktorá mohla znamenať neúspech žalobcu v spore. Ak súd konanie neprerušil, de facto sám posúdil otázku konania žalobcu v hospodárskej súťaží, ktorá prináleží jedine protimonopolnému úradu, ktorého rozhodnutie nie je ničím iným, než rozhodnutím príslušného orgánu o spáchaní iného správneho deliktu. Takýto postup súdu sa odrazil aj v hodnotení nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia, keď súd sa nevysporiadal s argumentáciou o potrebe aplikácie § 3 OZ.
18. Vo vzťahu k meritórnemu výroku rozsudku namietal nesprávnosť právneho posúdenia nároku žalobcu podľa ustanovení zákona č. 618/2003 Z.z., aj keď v skutočnosti išlo o nárok, na ktorý sa vzťahovali ustanovenia novej právnej úpravy účinnej od 1.1.2016 zákona č. 185/2015 Z.z. Autorského zákona (ďalej „nový AZ“). Považoval za nepreukázané, že vykonával verejný prenos, a rozsah verejného prenosu, teda zastával názor, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno o vzniku bezdôvodného obohatenia, ani čo do dôvodu, ani čo do rozsahu. Tvrdil, že nebola preukázaná aktívna vecná legitimácia žalobcu tak, ako to predpokladá hmotnoprávny predpis, a to § 164 ods. 2 AZ v spojení s § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka, že došlo k neoprávnenému použitiu práve tých diel, ku ktorým na základe dohody v dohodnutom rozsahu vykonáva práva nositeľov práv audiovizuálnych diel práve žalobca, a to nielen tzv. skutkovou domnienkou ustálenou súdom na základe vykonania dôkazov z relevantnej reprezentatívnej vzorky. Zo žiadneho zákona ani autorského nevyplýva žiadna výnimka týkajúca sa unesenia dôkazného bremena, či preukazovania vzniku bezdôvodného obohatenia tak, ako neplatí ani žiadna domnienka, že ak žalovaný nepreukáže, ktoré konkrétne diela autora vykonal, znamená to, že vykonával verejný prenos všetkých diel nositeľov práv, ktorých majetkové práva spravuje žalobca. Žalobcovi sa nepodarilo preukázať rozsah bezdôvodného obohatenia, pretože samotné zabezpečenie fyzických zariadení umožňujúcich alebo uskutočňujúcich prenos rozhlasových a televíznych programov sa samo osebe nerovná prenosu v zmysle Smernice EÚ č. 2001/29/ES. Za podmienku vyhovenia žalobe považoval existenciu funkčného TV prijímača na izbe hotelového zariadenia, napojenie tohto prijímača na televízny signál a existenciu novej verejnosti, t.j. ubytovaných hostí na izbe, ktoré podmienky musia byť splnené kumulatívne, inak nemožno uvažovať verejnom prenose diela. Žalobca netvrdil ani nepreukázal, aby mal žalovaný vo svojom hotelovom zariadení počas žalovaného obdobia ubytovaného čo i len jedného hosťa. Nemožno preto hovoriť o neoprávnenom použití diel v zmysle § 58 ods. 1 nového AZ. Povinnosť žalovaného na uzavretie licenčnej zmluvy mohla vzniknúť, len ak dochádzalo k používaniu diel, teda ak bola preukázaná existencia všetkých prvkov verejného prenosu. V konaní však nebola preukázaná existencia novej verejnosti počas celého žalovaného obdobia, čo pre žalobcu znamená nepreukázanie neoprávneného použitia diel, a teda nepreukázanie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, čo do právneho základu. Žalobca si uplatňoval len teoretický majetkový prospech, ktorý by mohol byť dosiahnutý, ak by žalovaný platil žalobcovi licenčnú odmenu na základe licenčnej zmluvy, avšak bez ohľadu na skutočné použitie diel verejným prenosom. Rozsah bezdôvodného obohatenia bolo možné zistiť výlučne dokazovaním, ktoré by jednoznačne preukázalo obsadenosť ubytovacieho zariadenia žalovaného na jednotlivých izbách v žalovanom období. Žalovaný poukazoval na to, že v zmysle § 24 ods. 1 zákona č. 253/1998 Z.z. právnické osoby, ktoré poskytujú služby na základe zmluvy o ubytovaní sú povinné viesť knihu ubytovaných, ktoré okrem údajov ubytovaných hostí, obsahujú aj údaje o dobe ubytovania, preto nič nebránilo žalobcovi pred podaním žaloby zabezpečiť ako dôkazný prostriedok knihu ubytovaných, aby vedel relevantne posúdiť dôvod na žalobu a prípadnú výšku nároku. Zotrval na stanovisku o nedostatku aktívnej vecnej legitimácii žalobcu, lebo podľa neho žalobca je oprávnený konať a uplatňovať právne nároky len a výlučne v prospech a na účet tých nositeľov práv, ktorých na základe dohody zastupuje a iba v rozsahu, ktorý z dohody vyplýva. Žalobca nepochybne nepreukázal, ktorých nositeľov majetkových práv zastupuje vo vzťahu ku ktorým predmetom ochrany a tiež nepreukázal, že sú to práve tie predmety ochrany, ktoré žalovaný v žalovanom období naozaj aj neoprávnene použil. K predloženým zmluvám o zastupovaní uzatvorených s údajnými slovenskými nositeľmi majetkových autorských práv odvolateľ uviedol, že v dôsledku nedostatočne určite vymedzených predmetov ochrany ide o neplatné právne úkony s poukazom na § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Neurčitosť úkonu vyplýva aj so žalobcom predloženej recipročnej zmluvy uzatvorenej so zahraničnou organizáciou kolektívnej správy, ktorá neobsahuje špecifikáciu nositeľov majetkových práv, ani špecifikáciu predmetov ochrany. Predložený menný zoznam údajných slovenských nositeľov majetkových práv nie je dôkaz spôsobilý akýmkoľvek spôsobom preukázať aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v spore. Žalovaný zastával názor, že nemožno po každom ubytovacom či reštauračnom zariadení paušálne požadovať, aby platilo bezdôvodné obohatenie žalobcovi len preto, že tento je registrovanou organizáciou kolektívnej správy, a to bez znalosti a konkretizácie nositeľov majetkových práv a rozsahu ich diel, ktoré žalobca v súlade s ustanoveniam autorského zákona na základe dohody v dohodnutej rozsahu zastupuje, a pokiaľ nie je preukázateľne zistené použitie formou neoprávneného verejného prenosu. Takýto postup by viedol k riziku, že následne bude čeliť žalobe samotného nositeľa práv, ktorý sám zastúpený žalobcom nie je alebo síce je, ale nie práve vo vzťahu k predmetu ochrany, ktorého sa prípadný verejný prenos bude týkať. Žalovaný pritom poukázal tiež na 10 výhradných licenčných zmlúv týkajúcich sa predmetov ochrany, ktoré mali byť zo strany žalovaného neoprávnene použité. Z nich vyplynulo, že v týchto prípadoch by nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia z titulu neoprávneného použitia predmetu ochrany ako oprávnenému nositeľovi práv prislúchal jedine a výlučne RTVS práve na základe výhradných licenčných zmlúv. Žalovaný namietal tiež vyhodnotenie výšky uplatneného nároku, keď nesúhlasil s názorom, že odmenu, jednostranne určenú žalobcom v sadzobníku, možno považovať za obvyklú odplatu, ktorá je základom pre výpočet bezdôvodného obohatenia, čo odôvodňoval tým, že žalobca má na trhu dominantné postavenie, a toto podľa presvedčenia odvolateľa zneužíva. V tomto odkázal na rozhodnutie SDEÚ vo veci C-367/15, že nemožno vylúčiť, že vo výnimočných prípadoch náhrada ujmy vypočítaná ako dvojnásobok hypotetickej odmeny prekročí skutočne spôsobenú škodu tak výrazne a značne, že takáto pohľadávka by mohla predstavovať zneužitie práva, ktoré je článkom 3 ods.2 Smernice 2004/48 zakázané. Poukázal na to, že na účely objektivizácia obvyklej odplaty predložil analýzu licenčných platieb v krajinách Európy, ktorú súd prvej inštancie nevzal do úvahy. Podľa žalovaného je odmena žiadaná žalobcom neprimeraná, a práve žalobca je subjektom, ktorého zaťažuje povinnosť preukázať primeranosť odmien na základe objektívnych kritérií.
19. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu hodnotil rozhodnutie súdu prvej inštancie ako zákonné a vecne správne. Uviedol, že aj keď uplatnil nárok podľa ustanovení zákona č. 185/2015 Z.z. Autorského zákona (nový AZ), pričom súd nesprávne aplikoval ustanovenia Autorského zákona č. 618/2003 Z.z., toto jeho právne posúdenie nemalo vplyv na vecnú správnosť jeho záverov, pretože nová právna úprava účinná od 1.1.2016 zákon č. 185/2015 Z.z. Autorský zákon vychádza z identického znenia zákonných ustanovení, na aplikácii ktorých bolo založené rozhodnutie súdu prvej inštancie. Nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia je preto tak čo do právneho základu, ako aj výšky dôvodný a preukázaný, ako podľa aktuálne platného Autorského zákona č. 185/2015 Z.z., tak aj podľa starého Autorského zákona č. 618/2003 Z.z.
20. Uviedol, že žalovaným zastávaný názor o rozsahu v akom je potrebné preverovať vecnú legitimáciu žalobcu ako kolektívneho správcu autorských práv je v hlbokom rozpore so základnými princípmi kolektívnej ochrany autorských práv a s inštitútom kolektívnej správy. Nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia si uplatnil podľa §164 ods. 1 veta prvá, § 164 ods. 5 nového AZ s tým, že preukázal, že je oprávnený uzatvárať rozšírené hromadné licenčné zmluvy, s tým, že nositeľ práv je oprávnený vylúčiť kolektívnu správu svojich majetkových práv ku všetkým alebo niektorému zo svojich diel prostredníctvom rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy písomným oznámením organizácii kolektívnej správy, ktorá o tom bez zbytočného odseku informuje nadobúdateľa licencie. V tomto prípade však nedošlo k písomnému vylúčeniu kolektívnej správy majetkových práv ani zo strany nositeľov práv zastupovaných na zmluvnom základe, ani zo strany nositeľov práv nezastupovaných na zmluvnom základe, preto má žalobca zákonnú povinnosť domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia, pretože nositelia práv sami neuplatňujú voči žalovanému nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia a napokon má za to, že je hospodárne domáhať sa voči žalovanému nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia práve prostredníctvom kolektívneho správcu. Aktívna vecná legitimácia tak vyplýva z príslušných ustanovení autorského zákona a dotýka sa aj audiovizuálneho diela, ktoré nie je podľa autorského zákona spoločným dielom, ale dielom s osobitnou právnou úpravou (§ 82 až § 86 nový AZ), na ktoré sa podľa § 83 nového AZ primerane používajú ustanovenia § 15. Audiovizuálne dielo nebolo považované za spoločné dielo v právnom režime zamestnaneckého diela ani podľa predchádzajúcej právnej úpravy, zák. č. 618/2003 Z.z., ale za osobitný druh diela spoluautorov ako to vyplýva z jeho § 5 ods. 2. Aplikácia analógie zamestnaneckého diela je teda vylúčená a ani producenti a ani vysielatelia nevykonávajú práva autorov audiovizuálnych diel ex lege. V zmysle § 2 nového AZ sa však právna úprava vzťahuje na autorov vo vzťahu k dielu na výrobcu audiovizuálneho záznamu len vo vzťahu k tomuto záznamu a pokiaľ ide o vysielateľa tak len vo vzťahu k vysielaniu. Podľa § 86 nový AZ môže výrobca originálu audiovizuálneho diela t. j. producent, avšak vytvoreného len po 1.1.2016 vykonávať majetkové práva autorov k tomuto dielu a audiovizuálne použitému dielu, ak od autorov získal písomný súhlas na vytvorenie diela alebo použitie audiovizuálne použitého diela a dohodol sa s nimi na odmene za vytvorenie diela alebo použitie audiovizuálneho diela alebo spôsobe určenia osobitne za každé jednotlivé použitie audiovizuálneho diela. Pokiaľ odvolateľ argumentuje zmluvami medzi RTVS a niektorými autormi, tak žalobca uviedol, že samotný dabing nie je audiovizuálne dielo a RTVS nie je výrobcom prvého originálu audiovizuálneho diela, má iba postavenie výrobcu zvukového záznamu, prípadne zvukovoobrazového záznamu a tomu zodpovedajúce práva, ale nie práva producenta podľa vyššie uvedeného. Navyše títo autori prekladom dialógov uvedeným v predmetných zmluvách písomne neoznámili žalobcovi vylúčenie daných predmetov ochrany z kolektívnej správy. Licenčné odmeny, ktoré používatelia na základe rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy uhrádzajú žalobcovi v prípade verejného prenosu technickými prostriedkami sú stanovené paušálnou sumou, kedy vopred nie je známe, ktorému nositeľovi práv a za použitie ktorých diel bude vyplatená. Samotné rozdeľovanie odmien je už na ťarchu a zodpovednosť žalobcu, preto žalovaným predložené zmluvy z RTVS nemajú na posúdenie nároku žalobcu v tomto spore žiadnu relevanciu. Nemožno súhlasiť s tvrdením žalovaného, že autori dostávajú za to isté zaplatené dvakrát, pretože autori majú právo udeľovať súhlas za každé použitie diela a majú nárok na odmenu za každé použitie diela, pričom použitie diela v audiovizuálnom diele je jeden zo spôsobov použitia, vysielanie diela je ďalší spôsob použitia diela, káblová retransmisia je ďalší spôsob a verejný prenos technickými prostriedkami je samostatným spôsobom použitia diela. Ku preukazovaniu obsadenosti ubytovacieho zariadenia, ktorého plnú obsadenosť namietal žalovaný vo svojom odvolaní, žalobca uviedol, že Autorský zákon rozlišuje medzi autorským právom a právami súvisiacimi s autorským právom. Zároveň rozlišuje nároky na odmenu autorov a na tzv. primeranú odmenu, t.j. odmenu nositeľov práv súvisiacich s autorským právom. Zatiaľ čo autori vopred udeľujú súhlas na použitie ich diel licenčnou zmluvou a za licenčnú odmenu, tak nositelia práv súvisiacich s autorským právom uzatvárajú zmluvu o primeranej odmene a vzniká im nárok na primeranú odmenu, teda na odmenu za skutočné použitie predmetov ochrany bez toho, aby udeľovali licenciu. Licenčná odmena sa týka nositeľov práv zastúpených SOZA a žalobcom, nakoľko títo zastupujú autorov, a preto nezohľadňujú obsadenosť ubytovacieho zariadenia, čo žalovaný pri SOZA akceptuje, ale pri žalobcovi namieta. Primeranú odmenu uplatňuje za nositeľov práv SLOVGRAM a OZIS a títo vzhľadom na charakter práv, ktoré spravujú, zohľadňujú vyťaženosť, t.j. obsadenosť ubytovacieho zariadenia. Žalobca sa v konaní domáha vydania bezdôvodného obohatenia z toho titulu, že žalovaný realizoval vo svojom zariadení verejný prenos technickými prostriedkami bez získania predchádzajúceho súhlasu nositeľov práv, teda bez licencie, čím zasiahol neoprávnene do autorských práv, a teda výška bezdôvodného obohatenia sa odvíja od licenčnej odmeny, ktorá bola v rozhodnom období zvyčajná a ktorú by za získanie danej licencie žalovaný aj zaplatil. Žalobca totiž preukázal, že iní používatelia v roku 2016 uzatvárali za dané použitie daných predmetov ochrany licenčné zmluvy, v ktorých bola licenčná odmena dohodnutá podľa sadzobníka autorských odmien žalobcu za použitie chránených práv, a to účinného od 1.1.2015, a že obsadenosť ubytovacieho zariadenia nebolo kritérium podľa sadzobníka na dohodnutú licenčnú odmenu. Žalobca sa teda domáha vydania bezdôvodného obohatenia vo výške zvyčajnej licenčnej odmeny za akú v danom čase a za dané použitie predmetov ochrany získali licenciu iní používatelia, a takýto nárok riadne podľa autorského zákona aj preukázal, čo do dôvodu aj výšky. V súvislosti s predloženou analýzou, ktorá bola vypracovaná KPMG Česká republika, s.r.o. na základe objednávky ZHR SR a samotní autori ju označujú ako štúdiu a ktorá bola žalovaným predložená porovnanie odmien, ktoré však majú v skutočnosti odlišný základ a čím sa porovnáva neporovnateľné. K tomu sa už žalobca podrobne vyjadril v konaní a je zrejmé, že samotné analýzy v jednotlivých krajinách často nezahŕňajú všetky organizácie kolektívnej správy a obzvlášť nie tie, ktoré vykonávajú práva autorov audiovizuálnych diel a diel v audiovizuálnych dielach použitých. V súvislosti s vytýkaným rozhodnutím súdu prvej inštancie o neprerušení konania o zneužívaní dominantného postavenia na trhu, t.j. o podnete ZHR SR zo dňa 19.12.2016, ide už o tretí podnet založený na takom istom skutkovom a právnom základe o akom už bolo predtým rozhodnuté, keď boli podnety odmietnuté a konanie nebolo začaté. Predložil pritom uznesenia krajských súdov (Žilina, Banská Bystrica, Košice), kedy boli na tom istom skutkovom a právnom základe návrhy na prerušenie konania zamietnuté. Žalobca poukázal, na to že všeobecné súdy už v 97 rozsudkoch, z toho 81 riadnych a 16 rozsudkov pre zmeškanie v skutkovo a právne obdobných konaniach mali za nepochybné, že žalobca je aktívne vecne legitimovaný a žalobcom preukázaná odmena uvedená v sadzobníku bola zvyčajnou, t.j. obvyklou odmenou, a preto bolo aj žalobe vyhovené. Poukázal aj na verejne dostupnú informáciu Asociácie hotelov a reštaurácii Slovenska, z ktorej vyplýva, že za svojich členov, ktorých zastupuje na základe príkaznej zmluvy, čo je aj prípad žalovaného, uzavrel so žalobcom pre rok 2017 dohodu o urovnaní. Pri uzatváraní tejto dohody bol rešpektovaný sadzobník žalobcu a dohoda sa vzťahuje aj na žalovaného, ktorý rovnako ako v roku 2016, aj v roku 2017 vykonával verejný prenos technickými zariadeniami v ním prevádzkovaných ubytovacích zariadeniach. Svoje povinnosti voči žalobcovi za rok 2017 z používania predmetov ochrany spravovaných žalobcov si tak žalovaný splnil. V zmysle uvedené vyjadrenia, žalobca považoval odvolanie žalovaného za nedôvodné a žiadal rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Uplatnil si zároveň náhradu trov odvolacieho konania.
21. Krajský súd v Košiciach vyzval strany sporu v súlade s § 382 CSP na vyjadrenie k aplikácii ustanovení Autorského zákona č. 180/2015 Z.z. majúc za to, že ide o právnu úpravu, ktorá je pre rozhodnutie veci rozhodujúca, a pri doterajšom konaní nebola použitá.
22. Žalobca uviedol, že sa domáha nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia za obdobie od 1.1.2016 do 31.12.2016, ktorý nárok uplatňoval podľa ustanovení zák. č. 185/2015. Po citácii § 19 ods. 1,2,3,4 písm. f/ bod 3, § 27 ods. 2, § 30 , § 58 ods. 1 písm. i/, § 63 ods. 2 písm. d/, § 79 ods. 1, § 72 ods. 2,3 , § 143 ods. 1, § 152 ods. 4, § 164 ods. 1,5, § 169 nového AZ zotrval na stanovisku, že preukázal v konaní svoj nárok, keď mal a stále má status organizácie kolektívnej správy, vykonávajúcej správu majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam a túto kolektívnu správu vykonáva v odbore použitia uvedených diel uvedením na verejnosti, iným spôsobom verejného prenosu, preto je aktívne legitimovaný na uplatnenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorého sa môže vo svojom mene a na účet autora domáhať ako organizácia kolektívnej správy. V ďalšom zopakoval svoje argumenty prednesené na súde prvej inštancie, ako aj vo vyjadrení k odvolaniu, že v zmysle právnej úpravy žalobca ako organizácia kolektívnej správy zastupuje nositeľov autorských práv na zmluvnom základe podľa § 164 nového AZ, kedy nositeľ práv je oprávnený vylúčiť kolektívnu ochranu, pokiaľ tak neurobí, má sa za to, že k vylúčeniu nedošlo a nositeľ práv je zastupovaný organizáciou kolektívnej správy. Rovnaký režim ochrany práv sa vzťahuje aj na tých nositeľov práv, ktorých organizácia kolektívnej správy nezastupuje na zmluvnom základe, pokiaľ sa jedná o spôsob použitia predmetov ochrany, na ktoré sa udeľuje licencia rozšírenou hromadnou licenčnou zmluvou. Žalobca je oprávnený uzatvárať rozšírené hromadné licenčné zmluvy na daný spôsob použitia predmetov ochrany. Žalovaný mal povinnosť uzatvoriť hromadnú alebo rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu, keď žalobca preukázal akých nositeľov práv zastupoval a skutočnosť, že v predmetnom období boli produkované diela žalobcom zastupovaných autorov. Bolo nesporné, že žalovaný prevádzkoval ubytovacie zariadenie Kontakt Wellness Hotel **** v Starej Lesnej, ktoré malo 39 ubytovacích jednotiek. V nich boli umiestnené zvukovo obrazové zariadenia, televízne prijímače, ktoré umožňovali klientom sledovať televízne vysielanie. Žalovaný mal povinnosť uzatvoriť so žalobcom zmluvu na používanie predmetov ochrany (diel) verejným prenosom, technickými zariadeniami, ktorú povinnosť si vedome nesplnil. Zaťažuje ho preto záväzok vydať bezdôvodného obohatenia vo výške obvyklej odmeny, za akú boli licencie poskytované iným používateľom.
23. Žalovaný vo svojom vyjadrení k aplikácii ustanovení zák. č. 185/2015 Z.z. opätovne vzniesol námietku aktívnej vecnej legitimácie s odkazom na ust. § 141, § 175 nového AZ majúc za to, že v zmysle tejto právnej úpravy zákon uložil organizáciám kolektívnej správy, a to LITA, SAPA, SOZA, SLOVGRAM a OZIS povinnosť v prípadoch, ak dochádza k použitiu predmetov ochrany vo forme verejného prenosu vykonávať kolektívnu správu spoločne ako obligatórnu spoločnú správu práv, čo vyvodil z § 175 ods. 1 písm. a/ nového AZ, v zmysle ktorého organizácie kolektívnej správy vykonávajúce kolektívnu správu práv v príslušných odboroch kolektívnej správy práv uzatvoria dohodu o spoločnej správe, ak dochádza k použitiu predmetov ochrany technickým prevedením predmetu ochrany alebo verejným prenosom v prevádzkárňach prostredníctvom technického zariadenia, čo nezahŕňa vysielanie, retransmisiu a sprístupňovanie verejnosti. Z uvedeného vyvodil, že pokiaľ ide o nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, tento mal byť uplatnený v konaní jednotne všetkými organizáciami kolektívnej správy ako spoločnými a nerozdielnymi spoločníkmi, ktorí majú postavenie núteného spoločenstva. Pretože stranami sporu neboli všetci tí, ktorí nimi mali byť, súd mal pre nedostatok vecnej legitimácie žalobu zamietnuť v zmysle § 78 ods. 2 CSP. Žalovaný zopakoval, že uplatňovanie nároku považuje za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi, pretože žalobca ako osoba s dominantným postavením zneužíva toto svoje postavenie na trhu, keď uplatňuje neprimerané sumy ako odplatu za údajné neoprávnené použitie predmetov ochrany autorského práva. Zotrval na stanovisku nepreukázania vzniku nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu, že neboli splnené podmienky verejného prenosu a pokiaľ nebola uzavretá licenčná zmluva a nedošlo k použitiu diela, nemohlo dôjsť ani k neoprávnenému zásahu do práv autorov. Záver o kontraktačnej povinnosti žalovaného mať uzatvorenú licenčnú zmluvu na všetky miestnosti, v ktorých sa prijímače nachádzali, by bolo možné vyvodiť len na základe dokázania použitia diel na všetkých izbách počas celého žalovaného obdobia, čo z dôkazov žalobcu nevyplýva. Sadzby uplatňované žalovaným považoval nielen za neprimerane vysoké, ale aj za netransparentné, keď nie je možné zistiť, či sú vzhľadom na rozsah žalobcom spravovaných majetkových práv a rozsah diel adekvátne, či zohľadňujú ekonomickú hodnotu licencie, ktorú žalovaný skutočne potreboval. Pokiaľ bezdôvodné obohatenie neodráža mieru skutočnej obsadenosti prevádzky žalovaného počas dotknutého obdobia a vychádza z neprimeranej výšky odmeny, je prejavom dominantného zneužitia postavenia žalobcu, a teda ide o výkon práva v rozpore s dobrými mravmi nepoužívajúci právnu ochranu.
24. Žalobca vo svojom stanovisku k podaniu žalovaného uviedol, že nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia je nárokom každého nositeľa práv, do ktorých práv sa neoprávnene zasiahlo, teda môže sa ho domáhať každý jednotlivý nositeľ práv samostatne alebo podľa § 63 ods. 2 písm. d/ nového AZ, môže tento nárok uplatňovať aj organizácia kolektívnej správy akou je žalobca. Ak teda žalovaný zasiahol neoprávneným vykonávaním verejného prenosu do práv tisícok nositeľov práv, vzťahu k desiatkam tisícov samostatných predmetov ochrany druhovo odlišných predmetov ochrany, nejde v žiadnom prípade o nedielne práva a nároky, ktoré by mali nositelia práv uplatňovať spoločne, ani sa nevyžaduje od všetkých nositeľov práv uplatnenie ich nárokov. Úprava dohody o spoločnej správe podľa § 175 nového AZ neobmedzuje organizáciu kolektívnej správy, aby popri existencii dohody o spoločnej správe vykonávala kolektívnu správu aj samostatne vo vlastnom mene. Naopak vyslovene sa takáto možnosť predpokladá. Žalobca podľa § 175 nového AZ uzatvoril s ostatnými organizáciami kolektívnej správy dohodu o spoločnej správe, v zmysle ktorej dohody mal žalovaný možnosť vysporiadať si svoje práva a povinnosti voči všetkým organizáciám, ktorú možnosť nevyužil. Prípadné neuzatvorenie dohody o spoločnej správe právna úprava nespája so žiadnymi následkami ani sankciami, ani žiadnym spôsobom to neoslabuje nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia z neoprávneného použitia práv ním spravovaných. Naopak, no ý autorský zákon v § 165 ods. 1 písm. d/ priamo ukladá organizácii kolektívnej správy, a teda aj žalobcovi, aby s používateľom, ktorý prejaví záujem o uzatvorenie hromadnej licenčnej zmluvy viedol rokovanie o uzavretí zmluvy za primeraných a nediskriminačných podmienok a následne aj zmluvy s používateľom uzatvoril. Teda pokiaľ používateľ požiada o uzatvorenie takejto rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy, je povinný žalobca túto zmluvu uzatvoriť a to aj popri existujúcej dohode o spoločnej správe s ostatnými organizáciami kolektívnej správy, čo je dané aj bežnou praxou všetkých organizácii kolektívnej správy. Používatelia využívali prevažne režim uzatvorenia hromadných a rozšírených hromadných licenčných zmlúv s jednotlivými organizáciami kolektívnej správy, aj keď mali možnosť vysporiadať si svoje postavenie aj prostredníctvom dohody o spoločnej správe. Žalovaný, ktorý je členom Asociácie hotelov a reštaurácii Slovenska viedol rokovania o uzatvorení zmluvy v režime dohody o spoločnej správe, avšak napokon bola uzavretá zmluva v režime jednotlivých zmlúv s organizáciami kolektívnej správy, teda je nesporné, že je možné vykonávať tak kolektívnu správu individuálne ako aj na základe dohody o spoločnej správe, čo napokon potvrdzuje svojim správaním aj samotný žalovaný. Pokiaľ sa žalovaný v tejto otázke odvolával na nález Ústavného súdu ČR III.ÚS/3102/16, jeho závery sa netýkajú prípadov verejného prenosu uskutočňovaného prevádzkovateľmi ubytovacích zariadení, čo výslovne ústavný súd aj v náleze zdôraznil.
25. Ďalšie vyjadrenia v odvolacom konaní podané neboli.
26. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného ako podané včas oprávnenou osobou bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 CSP preskúmal napadnuté výroky rozsudku aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu vyplývajúcom z § 379 a § 380 ods. 1,2 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov dospejúc k záveru, že odvolanie nie je dôvodné, preto rozsudok ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.
27. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 9. júla 2020, miesto a čas tohto procesného úkonu boli riadne zverejnené na úradnej tabuli a webovej stránke súdu v súlade s § 219 ods. 1, 3 CSP.
28. Žalovaný uplatnil odvolacie dôvody uvedené v § 365 ods. 1 písm. b/, d/, e/, f/, h/ CSP. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP je naplnený, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Ide o taký procesný postup súdu, ktorým sa strane sporu odnímajú tie procesné práva, ktoré mu zákon priznáva. Vo všeobecnosti ide o taký postup súdu, ktorým sa strane sporu znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu v súdnom konaní za účelom ochrany jeho práv a právom chránených záujmov. K odňatiu možnosti pred súdom konať dochádza tiež vtedy, keď súd nedostatočne odôvodní svoje rozhodnutie, t.j. že dôvody rozhodnutia nespĺňajú požiadavky kladené ustanovením § 220 ods. 2,3 CSP. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. d/ CSP dopadá na akékoľvek pochybenia v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (napr. nesprávne realizovaná mandukčná povinnosť súdu a pod.). Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e/ CSP znamená vadu skutkovú, keď strana navrhla dôkaz, ktorý je potrebný na zistenie rozhodujúcich skutočností, ale súd prvej inštancie takýto dôkaz nevykonal. Podstata odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP spočíva predovšetkým v nesprávnom postupe súdu prvého stupňa pri hodnotení výsledkov dokazovania. Dôsledkom je to, že súd berie do úvahy skutočnosti, ktoré z dôkazov nevyplynuli alebo neboli stranami sporu prednesené, prípadne neprihliada na skutočnosti, ktoré boli preukázané či vyplynuli z prednesov strán. Nesprávne skutkové zistenia môžu byť aj výsledkom logických rozporov pri hodnotení dôkazov s osobitným zreteľom na závažnosť, zákonnosť a pravdivosť získaných poznatkov. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP je v praxi vykladaný tak, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení súd vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil právny predpis iný, než ktorý použiť mal alebo ak síce použil správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.
29. V predmetnom spore sa súd prvej inštancie dopustil nesprávneho právneho posúdenia veci, keď aplikoval na právne pomery strán nezodpovedajúcu právnu úpravu. Nesprávnou interpretáciou § 190 zákona č. 185/2015 Z.z, dospel k záveru o potrebe použitia autorského zákona č. 618/03 Z.z. aj keď v prejednávanej veci sa právne vzťahy z bezdôvodného obohatenia vzniknutého od 1.1.2016 spravovali v tom čase účinnými ustanoveniami zákona č. 185/2015 Z.z. autorského zákona. Toto jeho právne pochybenie však nemalo vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia. Na základe vykonaného dokazovania súd správne ustálil skutkový stav veci dospejúc k správnemu záveru o existencie nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia.
30. Súd vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, vykonajúc všetky dôkazy, ktoré boli podstatné pre náležité zistenie skutkového stavu, vykonané dôkazy hodnotil v súlade so zákonom a z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam na ktorých založil aj svoje rozhodnutie, zo zisteného stavu vyvodil aj správny právny záver. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je dostatočne odôvodnený a spĺňa kritériá riadneho odôvodnenia podľa § 220 ods. 2 CSP. Odvolacie námietky odvolateľa boli už predmetom dokazovania pred súdom prvej inštancie, ktorý sa s nimi náležite vysporiadal pri rozhodovaní v danej veci, a námietky odvolateľa nespochybnili vecnú správnosť rozsudku.
31. Nie je sporné, že žalobca má postavenie organizácie kolektívnej správy majetkových práv autorov a nositeľov autorských práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielom, dielom výtvarného umenia, architektonickým dielom, dielom úžitkového umenia a túto kolektívnu správu vykonával v odbore použitia uvedených diel ich uvedením na verejnosť iným spôsobom verejného prenosu.
32. Podľa § 19 ods. 1, 2, 3 nového AZ autor má právo použiť svoje dielo a právo udeliť súhlas na použitie svojho diela. Dielo je možné použiť iba so súhlasom autora, ak tento zákon neustanovuje inak. Za použitie diela má autor právo na odmenu, ak tento zákon v štvrtej hlave neustanovuje inak; tým nie je dotknuté ustanovenie § 65 ods. 1 druhej vety.
33. Podľa § 19 ods. 4 písm. f/ nového AZ použitím diela je najmä uvedenie diela na verejnosti 1. verejným vystavením originálu diela alebo rozmnoženiny diela, 2. verejným vykonaním diela, 3. verejným prenosom diela.
34. Podľa § 27 ods. 1, 2 nového AZ, verejný prenos diela je verejné šírenie diela akýmikoľvek technickými prostriedkami po drôte alebo bezdrôtovo tak, že toto dielo môžu vnímať osoby na miestach, kde by ho bez tohto prenosu vnímať nemohli. Vysielanie diela, retransmisia diela a sprístupňovanie diela verejnosti je verejným prenosom diela.
35. Podľa § 30 nového AZ sprístupňovanie diela verejnosti je šírenie diela takým spôsobom, aby k nemu mal jednotlivec prístup z miesta a v čase, ktorý si sám zvolí.
36. Podľa § 58 ods. 1 písm. i/ nového AZ, autor, do ktorého práva sa neoprávnene zasiahlo alebo ktorého právu hrozí neoprávnený zásah, sa môže domáhať najmä vydania bezdôvodného obohatenia.
37. Nárokov podľa § 58 ods. 1 písm. b) až i) a ods. 2 sa môže domáhať a) aj ktorýkoľvek zo spoluautorov v mene a na účet všetkých spoluautorov, b) namiesto autora nositeľ práv, c) namiesto autora osoba, ktorá zverejnila anonymné dielo alebo pseudonymné dielo, pri ktorom nemožno určiť totožnosť autora; to neplatí, ak sa autor anonymného diela alebo pseudonymného diela, pri ktorom nemožno určiť totožnosť autora, stane verejne známym a uplatní svoje autorstvo k tomuto dielu alebo d) vo svojom mene a na účet autora aj organizácia kolektívnej správy (§ 63 ods. 2 nového AZ).
38. Kolektívnou správou práv je správa výkonu majetkových práv nositeľa práv podľa tohto zákona prostredníctvom organizácie kolektívnej správy. Organizácia kolektívnej správy zastupuje viacerých nositeľov práv vo vlastnom mene, na vlastnú zodpovednosť a na účet nositeľov práv. (§ 164 ods. 1, 3 nového AZ)
39. Podľa § 79 ods. 1 nového AZ Organizácia kolektívnej správy, ktorá zastupuje najviac nositeľov práv podľa § 164 ods. 1 na území Slovenskej republiky a je takto uvedená v evidencii organizácií kolektívnej správy podľa § 152 ods. 4, môže uzavrieť s nadobúdateľom rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu, ktorou udeľuje súhlas na použitie všetkých diel nositeľov práv a) zastupovaných podľa § 164, ku ktorým vykonáva správu majetkových práv a b) ktorí nie sú touto organizáciou kolektívnej správy zastupovaní podľa § 164 a nevylúčili kolektívnu správu práv k týmto dielam podľa odseku 2.
40. Podľa § 79 ods. 2 nového AZ nositeľ práv podľa odseku 1 písm. b) je oprávnený vylúčiť kolektívnu správu svojich majetkových práv ku všetkým alebo k niektorému zo svojich diel prostredníctvom rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy písomným oznámením organizácii kolektívnej správy podľa odseku 1, ktorá o tom bez zbytočného odkladu informuje nadobúdateľa licencie.
41. Podľa § 79 ods. 3 nového AZ nositeľovi práv podľa odseku 1 písm. b) patria rovnaké práva a povinnosti vyplývajúce z rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy ako nositeľom práv, ktorí sú organizáciou kolektívnej správy zastupovaní podľa § 164, vrátane primeraného uplatnenia práv a povinností vo vzťahu k organizácii kolektívnej správy, pokiaľ ide o výber, prerozdelenie a vyplatenie odmien a iných peňažných plnení.
42. Podľa § 458a OZ, ak pri porušení alebo ohrození práva duševného vlastníctva nemožno určiť bezdôvodné obohatenie sa inak, na určenie peňažnej náhrady sa použije primerane ustanovenie § 442a ods. 2.
43. Pri porušení alebo ohrození práva duševného vlastníctva, ktoré môže byť predmetom licenčnej zmluvy, výška náhrady škody, ak ju nemožno určiť inak, určí sa najmenej vo výške odmeny, ktorá by za získanie takej licencie bola zvyčajná v čase neoprávneného zásahu do tohto práva; to sa primerane vzťahuje aj na práva duševného vlastníctva, ktoré môžu byť predmetom prevodu (§ 442a ods. 2 OZ)
44. Z vyššie citovanej úpravy vyplýva, že použiť dielo je možné iba so súhlasom autora, za čo prislúcha autorovi diela odmena, pričom použitím sa rozumie aj uvedenie diela verejným prenosom, teda jeho šírenie akýmikoľvek technickými prostriedkami umožňujúcimi vnímanie diela osobami, ktoré by ho bez prenosu vnímať nemohli. Autor sa svojich nárokov za použitie diela môže domáhať vo svojom mene, alebo tak činí organizácia kolektívnej správy, ktorá zastupuje nositeľov autorských práv, ktorí nevylúčili kolektívnu správu svojich majetkových práv. Žalobca ako organizácia kolektívnej správy je tak oprávnený aj povinný pri porušení majetkových práv domáhať sa nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. V konaní žalovaný netvrdil ani nepreukázal, aby nositelia autorských práv kolektívnu správu vylúčili, a aby povinnosť na plnenie vznikala žalovanému voči nim osobne. Povaha nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia súvisiaca s právom individuálnych autorov na poskytnutie odmeny, ktorá nebola v zmysle zákona uhradená, nijako nezakladá existenciu núteného procesného spoločenstva, ako sa na to odvoláva žalovaný, keď podľa § 78 CSP nútené procesné spoločenstvo je také, v ktorom zo zákona alebo z povahy veci vyplýva povinná účasť všetkých subjektov právneho vzťahu v spore. Nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vyplývajúci z autorského zákona nezakladá žiadne také hmotnoprávne postavenie autorov, či organizácií kolektívnych správ zastupujúcich autorov vo vzájomnom pomere medzi autormi alebo medzi organizáciami kolektívnej správy, ktoré by zakladali nemožnosť samostatného uplatňovania nárokov. Z povahy veci ide o deliteľné peňažné plnenie, a pokiaľ nie je preukázaný opak, správu majetkového práva autorov vykonáva organizácia kolektívnej správy príslušná podľa druhu chráneného autorského práva, ktorá je oprávnená tento nárok samostatne vymáhať. Tak ako na to správne poukazuje žalobca vo svojich vyjadreniach, právna úprava dohody o spoločnej správe v zmysle § 175 nového AZ neobmedzuje žalobcu ako organizáciu kolektívnej správy v tom, aby popri existencii spoločnej dohody, vykonával aj kolektívnu správu samostatne vo vlastnom mene, čo napokon dokladá aj postup, keď Asociácia hotelov a reštaurácii Slovenska, ktorej členom je aj žalovaný, nevyužila pri rokovaní o odmene za licenciu režim dohody o spoločnej správe, ale rokovala o uzatvorení individuálnych zmlúv s jednotlivými organizáciami kolektívnej správy, lebo sa to javilo ako výhodnejšie. Existencia dohody o spoločnej správe má uľahčiť vyjednávaciu pozíciu subjektov povinných z ochrany autorských práv, nezakladá však pre oprávnené osoby nútené spoločenstvo pri uplatňovaní nárokov na vydanie bezdôvodného obohatenia za porušenie autorských práv.
45. K námietkam žalovaného, že len existencia televíznych prijímačov v ubytovacom zariadení neznamená, že došlo k použitiu diela verejným prenosom, odvolací súd poukazuje na to, že v konaní bolo nesporné, že žalovaný má vo svojich ubytovacích zariadeniach umiestnené televízne prijímače, že televízne prijímače disponujú televíznym signálom umožňujúcim prenos a vnímanie diela v jeho priestoroch, pričom legálna definícia „verejného prenosu“ je vychádzajúc z medzinárodných dohovorov a rozhodnutí SDEÚ chápaná extenzívne. Preto aj len objektívna možnosť verejného prenosu napĺňa znaky legálnej definície verejného prenosu v zmysle § 27 AZ. V tomto odvolací súd poukazuje na rozhodnutia SDEÚ, z ktorých vychádzal tiež súd prvej inštancie. V rozsudku SDEÚ zo dňa 7.12. 2006 vo veci SGAE c/a Rafael Hoteles SA sp.zn. C-306/05 ako odpoveď na prejudiciálne otázky (bod 29 rozsudku) je uvedené, že „hoci samotné zabezpečenie fyzických zariadení nepredstavuje ako také verejný prenos v zmysle Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22.5.2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti, poskytovanie signálu hotelovým zariadeniam prostredníctvom televíznych prijímačov klientom, ktorí sú ubytovaní v izbách tohto zariadenia predstavuje nezávisle od používanej techniky prenosu signálu verejný prenos v zmysle článku 3 ods. 1 tejto smernice. v rozsudku SDEÚ z 12.3.2012 vo veci Phonographic Performance (Ireland) limited proti Írsku sp.zn. C- 162/10, v rámci prejudiciálnej otázky bolo uvedené, že „prevádzkovateľ hotelového zariadenia, ktorý poskytuje v izbách svojich hostí televízne alebo rozhlasové prijímače, do ktorých prenáša signál, je používateľom, ktorý uskutočňuje verejný prenos“. Ak má teda žalovaný vo svojej prevádzke umiestnené zvukové alebo zvukovo-obrazové zariadenie vybavené príjmom, tak týmto samotným dochádza k naplneniu pojmu verejného prenosu. Pokiaľ sa žalovaný bránil tvrdením, že nebola preukázaná obsadenosť jeho ubytovacieho zariadenia, v kontexte vyššie uvedeného, je táto argumentácia bezpredmetná a nezbavuje žalovaného povinnosti na úhradu autorskej odmeny. Pokiaľ by uvedená skutočnosť bola rozhodujúca, bol by to práve žalovaný, ktorého by zaťažovalo dôkazné bremeno o čiastočnom využití služieb zariadenia, pričom žalovaný sám nepreukázal, aby v rozhodnom období služby ubytovania zahrňujúceho tiež prenos televízneho signálu svojim hosťom neposkytoval.
46. Neopodstatnenými boli tiež námietky žalovaného vzťahujúce sa k výške priznaného plnenia. Rozsah nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia bol v zásade limitovaný rozsahom obvyklej odmeny za získanie autorskej licencie na ďalší verejný prenos diel spadajúcich do odboru pôsobnosti žalobcu (§ 458a OZ). Za porovnateľné kritérium správne súd považoval úhrady za autorskú licenciu určenú vo vzťahu k druhovo rovnakým autorským dielam a k obdobnému spôsobu ich použitia určenú žalobcom ako organizáciou kolektívnej správy v sadzobníku. Žalobca počas konania preukázal, že v rozhodnom období uzatvoril 218 hromadných licenčných zmlúv za odmenu dohodnutú podľa jeho sadzobníka, čo ju robí odmenou obvyklou, keďže v tomto období iná organizácia kolektívnej správy zastrešujúca daných autorov v daných predmetom ochrany na území Slovenskej republiky nepôsobila. V neposlednom rade odvolací súd poukazuje aj na uznesenie Ústavného súdu SR sp.zn. II.ÚS 101/2011, podľa ktorého obvyklosť licenčnej odmeny sa posudzuje podľa toho, za akú odmenu v čase neoprávneného zásahu do práv žalobcu bola poskytovaná licencia iným užívateľom, teda za akú odmenu sa uzatvárali hromadné licenčné zmluvy. Práve so zreteľom na existenciu porovnateľných kritérií je nenáležitý poukaz na licenčné odmeny v iných krajinách, či podklady pre kalkuláciu licenčných odmien odvádzaných hotelovými a reštauračnými zariadeniami kolektívnym správcom na základe analýzy licenčných platieb vybraných krajín Európy spoločnosťou KPMG. Ak žalovaný nesúhlasí s odmenou určenou žalobcom za použitie diel ním zastupovaných autorov, je oprávnený domáhať sa ochrany v konaní o určenie obsahu licenčnej zmluvy, včítane odmeny za použitie spravovaných predmetov súdom (§ 165 ods. 8 zák. č. 185/2015 Z. z.), nezakladá to však jeho právo na bezodplatné užívanie diel autorov. Už samotné bezprávne konanie žalovaného vylučuje, aby sa domáhal v tomto konaní pred súdom ochrany svojho právneho postavenia skrz zásadu dobrých mravov podľa § 3 OZ. Žalovaný v roku 2016 ako používateľ zasiahol prostredníctvom tzv. ďalšieho verejného prenosu bez uzatvorenia hromadnej licenčnej zmluvy so žalobcom do majetkových práv autorov literárnych, dramatických, hudobnodramatických, choreografických, audiovizuálnych, fotografických diel, diel výtvarného umenia, architektonických diel a diel úžitkového umenia, ktorých zastupuje žalobca. Žalovaný sa takýmto spôsobom bezdôvodne obohatil, ktoré obohatenie je povinný vydať žalobcovi v rozsahu určenom súdom.
47. Odvolací súd nepovažoval za opodstatnenú ani odvolaciu argumentáciu žalovaného, ktorou poukazoval na vecnú nesprávnosť napadnutého rozsudku z dôvodu, že súd prvej inštancie zamietol návrh na prerušenie konania a nevyčkal na vybavenie podnetu Zväzu hotelov a reštaurácií SR, ktorým táto záujmová organizácia iniciovala na Protimonopolnom úrade SR konanie pre podozrenie, že žalobca v súvislosti s určovaním sadzieb autorských licencií zneužíva svoje dominantné postavenie. Podľa názoru žalovaného boli naplnené predpoklady pre prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) CSP. Závislou otázkou v zmysle § 162 ods. 1 písm. a) CSP nie je akákoľvek skutková, či právna otázka, ale je nevyhnutné ju vykladať tiež v intenciách § 193 CSP ako na to správne poukázal aj súd prvej inštancie. V zmysle uvedeného, je súd viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu, a o tom, kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti. V predmetnom konaní, v ktorom sa žalobca domáha splnenia záväzku zo zodpovednosti žalovaného za bezdôvodné obohatenie, sa žiadna z týchto právnych otázok (otázka spáchania trestného činu, priestupku alebo iného správneho deliktu a ich páchateľa, otázka osobného stavu, vzniku alebo zániku spoločnosti) neobjavila. Pokiaľ by aj Protimonopolný úrad SR konanie žalobcu posúdil ako odporujúce pravidlám hospodárskej súťaže, ním prejudikované otázky spáchania a páchateľa správneho deliktu, by pre toto konanie nemali priamy význam, keďže rozhodnutie o uplatnenom nároku priamo nezávisí od posúdenia zodpovednosti žalobcu, ale žalovaného. Ak by výsledky konania pre Protimonopolným úradom SR mohli mať pre rozhodnutie význam, nejednalo by sa o riešenie závislých otázok podľa § 162 ods. 1 písm. a) CSP, ale postupu, kedy môže súd konanie prerušiť za splnenia predpokladov podľa § 164 CSP. Pokiaľ súd prvej inštancie návrhu žalovaného na prerušenie konania nevyhovel konštatujúc, že konanie pred Protimonopolným úradom SR nemá na jeho rozhodnutie žiaden dosah, jeho rozhodnutiu nemožno vytknúť žiadne nedostatky, ktoré by zakladali odvolacie dôvody. Bolo totiž vo výlučnej kompetencii súdu preskúmať existenciu nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia ako aj jeho výšku, čo do limitov stanovených zákonnou úpravou. Svojím procesným rozhodnutím súd nenaplnil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 2 CSP, keďže jeho rozhodnutie o zamietnutí návrhu na prerušenie konania nenapĺňa žiadny z odvolacích dôvodov. Nakoľko výrok o zamietnutí návrhu na prerušenie konania nebol samostatne odvolaním napadnutý, a toto rozhodnutie nezakladalo vecnú nesprávnosť ostatných výrokov rozsudku, osobitne o ňom odvolací súd nerozhodoval.
48. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov bol rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v napadnutom rozsahu potvrdený, keď zákonu zodpovedajúcej je tiež rozhodnutie súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania zohľadňujúce zásadu zodpovednosti strán sporu za procesný výsledok konania v súlade s § 255 ods. 1 CSP.
49. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorých plne procesne úspešnému žalobcovi patrí nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100%.
50. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerov hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).