Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Rozsudok_11Co-6-2020.pdf
PDF · 117.69 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/6/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Kolesára a sudkýň JUDr. Jarmily Maximovej a JUDr. Sandry Veľkej v spore žalobcu: Ing. Š.P. B., nar. X.X.XXXX, bytom M. XX/ XX, Y., zastúpený JUDr. Martinom Špakom, advokátom, so sídlom Odborárov 49, Spišská Nová Ves, proti žalovanej: Y. Č., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. XXX/X Y., zastúpená JUDr. Emíliou Šimkulákovou, advokátkou, so sídlom Starosaská 6, Spišská Nová Ves, o ochranu osobnosti, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves z 21. októbra 2019, č. k. 2C/4/2016-240
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
Žalobca j e p o v i n n ý nahradiť žalovanej 100% trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Spišská Nová Ves (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanému uverejniť na sociálnej sieti www.facebook.com v skupine s názvom „Y.“ ospravedlnenie v znení: „Y. Č. sa týmto ospravedlňujem Ing. Š. B., trvale bytom M. XX/XX, XXX XX Y., ako aj jeho rodine, za nepravdivé a zavádzajúce informácie, uverejnené v mojom príspevku v tejto skupine zo dňa 10. 9. 2015“. Na odôvodnenie takto uplatneného nároku žalobca v podstatnom tvrdil, že žalovaná, ktorá je rovnako ako on obyvateľkou obce Y. uverejnila dňa 10. 9. 2015 na sociálnej sieti www.facebook.com v skupine „Y.“ príspevok „Zdá sa, že niekto si myslí, že je pánom majetku všetkých Y.. Určite ste si všimli chov koní rod. B. na území takzvaných kapustníc. V tomto území má skoro každý Y. nejaký podiel majetku. Pozemok je už roky ohradený el. ohradníkom a postupne tam pribúdajú rôzne drevené búdy bez stavebného povolenia. S týmto stavom som ako bezprostredná suseda bola stotožnená lebo som predpokladala, že je to iba dočasný stav a že chov koní sa premiestni na územie C. C., kde B. budujú stavbu, ktorá je prispôsobená týmto ich potrebám. Avšak som sa zjavne mýlila a ich najnovšej aktivite budovaniu ďalšej čiernej stavby - nového oplotenia - je načase povedať dosť. Ako jeden z vlastníkov pôdy idem podať podnet na odstránenie týchto čiernych stavieb a vyzývam všetkých Y., ktorý tam vlastnia pôdu, aby sa vo vlastnom záujme pridali k tomuto podnetu. Ak sa majitelia nebudú hlásiť k svojim právam môže nastať situácia, že o vlastníctvo pôdy veľmi ľahko prídu. Každý kto má záujem sa k podnetu pridať, nech sa mi ozve buď telefonicky na tel. č. XXXXXXXXXX alebo emailom Q..Q.. Podľa argumentácie žalobcu je tento príspevok nepravdivý, nakoľko nezodpovedá skutočnosti informácia, že žalobca alebo niektorý z člnov rodiny vykonáva činnosti, o ktorých sa žalovaná v spornom článku zmieňuje, alebo aby zriaďoval v dotknutej lokalite čierne stavby. Žalobca v tejto spojitosti akcentoval, že chov zvierat v lokalite T. v rozhodnom čase vykonávala spoločnosť B.-S. s.r.o., ktorej je spoločníkom a konateľom, že pozemok, ktorý na tento účel využívala má v podnájme na základe Podnájomnej zmluvy z 28.4.2015 a že pre objekty zriadené na tomto pozemku (oplotenie, elektrický ohradník a prístrešky) sa stavebné povolenie nevyžaduje. Žalobca tvrdil, že zverejnením týchto nepravdivých informácií došlo k zásahu do jeho dobrej
povesti, nakoľko možno predpokladať, že u nezainteresovaných osôb vyvolali dôvodné pochybnosti o jeho čestnosti a bezúhonnosti. Podľa žalobcu mal tento difamačný účinok príspevku presah aj do oblasti jeho profesného pôsobenia ako autorizovaného inžiniera.
2. Prvoinštančný súd v napadnutom rozsudku skutkovo vyšiel z nespornosti tvrdenia žalobcu o okolnostiach, za ktorých došlo k zverejneniu posudzovaného príspevku a o jeho obsahu. Naviac tiež zistil, že pozemky v lokalite tzv. T. sa nachádzajú v bezprostrednom susedstve s obydlím žalovanej, že sa v skutočnosti jedná o viaceré pozemky registra „E“ a že jednou z ich podielových spoluvlastníkov je aj žalovaná. Súd prvej inštancie mal za preukázané tiež, že v lokalite T. sa dlhodobo realizuje chov koní, pričom od roku 2010 je tento chov registrovaný na Bc. X. B. (nevestu žalobcu), od roku 2016 na spoločnosť B.-S. s.r.o. a od roku 2017 vykonáva na tomto pozemku činnosť spoločnosť S. X. s.r.o. Strany zhodne prezentovali, že v lokalite T. boli v súvislosti s chovom koní zrealizované stavby v technickom slova zmysle, s tým, že spornou v tejto spojitosti medzi nimi bola len ich povaha v tom zmysle, či sa pre ich zriadenie vyžadovalo alebo nie stavebné povolenie. Súd prvej inštancie v tejto otázke dospel k záveru, že minimálne jeden drevený prístrešok pre kone je postavený na betónovej pätke, spojený strojovou súčiastkou a ukotvený o existujúcu stavbu, do ktorej je privedená vodovodná prípojka a je teda stavbou v zmysle stavebného zákona. Skonštatoval zároveň, že tento záver potvrdil i žalobca tým, že drevený prístrešok odstránil v priebehu konania, po tom čo žalovaná vyvíjala aktivity smerujúce k odstráneniu čiernych stavieb. Súd prvej inštancie napokon vyšiel zo zistenia, že pozemky tvoriace lokalitu T. spoločnosť S. a.s. prenechala na dočasné užívanie spoločnosti B.-S. s.r.o, Podnájomnou zmluvou z 28.4.2015 s účinnosťou od 1.1.2015. Zároveň v tejto súvislosti skutkovo ustálil, že pred účinnosťou tejto zmluvy užívali najskôr Bc. X. B. a neskôr spoločnosť B.-S. s.r.o. pozemky T. bez právneho dôvodu.
3. Na takto ustálený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval (tiež) ustanovenia § 11 a § 13 ods. 1 zák. č. 40/1964 Zb., Občiansky zákonník, v znení neskorších zmien a doplnkov a na ich základe dospel k záveru, že žalovaná zverejnením posudzovaného príspevku nezasiahla do práva na ochranu osobnosti žalobcu, nakoľko nemal difamačnú povahu, keďže žalovaná ním poukázala na problém verejného záujmu s dostatočným vecným základom a s použitím primeraných výrazových prostriedkov. Prvoinštančný vo svojich úvahách vedúcich k tomuto záveru rozlišoval pri hodnotení dielčich informácií medzi faktami a hodnotiacimi úsudkami a reflektoval potrebu aj ich komplexného posudzovania z pohľadu celkového vyznenia zverejneného príspevku.
Vysvetlil v tejto spojitosti, že „Zákon chráni česť fyzickej osoby najmä proti rozširovaniu nepravdivých tvrdení a to bez rozdielu akými prostriedkami k nemu dôjde“. Konštatoval ďalej, že „Pravdivá informácia spravidla nezasahuje do práva na ochranu osobnosti, pokiaľ tento údaj nie je podaný spôsobom, že skresľuje skutočnosť“ a že „K porušeniu práva na ochranu osobnosti môže dôjsť aj vtedy, ak sú pravdivé tvrdenia uvedené takou formou alebo v takých súvislostiach, alebo za takých okolností, že objektívne vyvolávajú dojem skresľujúci pravdu, čím pôsobia hanlivo“. Naproti tomu „Hodnotiaci úsudok vždy vyjadruje subjektívny názor svojho autora, ktorý zaujíma k danej skutočnosti určitý postoj tak, že ju hodnotí z hľadiska správnosti a prijateľnosti..“, preto nepodlieha dôkazu pravdy, „...ale i v takomto prípade je potrebné skúmať, či sa tento názor zakladá na pravdivej informácii, či je primeraná forma jeho prezentácie a či je zásah do osobnostných práv nevyhnutným javom výkonu kritiky, t. j. či primárnym cieľom nie je hanobenie a zneuctenie danej osoby“. Premietnutím týchto všeobecných právno-teoretických východísk na posudzovaný prípad súd prvej inštancie usúdil, že zverejnený príspevok „ ...v žiadnom prípade nemá difamačnú povahu, vzhľadom na použité výrazy a formuláciu, ale aj celkového dojmu, berúc zreteľ na všetky okolnosti, za ktorých k napísaniu príspevku došlo, ktoré okolnosti donútili žalovanú brániť sa pred znepríjemňujúcimi vplyvmi podnikateľskej činnosti rodiny B., ktorá prevádzkuje rodinný podnik, a preto bolo namieste i označenie rodina B..“ Konštatoval v tejto spojitosti, že „Pokiaľ sa (žalovaná - pozn. odv. súdu) zmienila o chove koní rodinou B., ani to inak nazvať nemohla. Členovia rodiny B. prevádzkujú chov koní, čo vyplýva z registra farmy číslo 234544 s názvom Bc. X. B., druh zvierat - kone od 28. 04. 2010, z registrácie chovu koní reg. číslo 342630 s názvom B.-S. s.r.o., s tým že konateľom spoločnosti je Ľ.Š. B. - manželka žalobcu a Ing. Š. B., vo firme je zamestnaná dcéra žalobcu, B. B. a vypomáha aj syn žalobcu. Konateľom firmy S. X. s.r.o. je aj otec nevesty žalobcu, I. Š.“. Za tohto je podľa súdu prvej inštancie zrejmé, že „Vždy s chovom koní je spojené meno B., B. a ďalší rodinní príslušníci žalobcu“. Preto podľa jeho názoru „...zmienka o rodine B. je na mieste a skrývanie sa za firmu B.-S. s.r.o., sa javí byť zo strany žalobcu účelové, akoby fyzická osoba Ing. Š. B. a členovia rodiny B. nemali nič spoločné s chovom koní a užívaní
pozemku T.“. Súd prvej inštancie vo svojich úvahách ďalej vyzdvihol, že „Vo svojej podstate príspevok je pravdivý, svojím obsahom určený obyvateľom obce a najmä vlastníkom a spoluvlastníkom pozemkov na území T. s akcentom podnietiť verejný záujem“. Podľa súdu prvej inštancie „Príspevok žalovanou bol spísaný v súvislosti so zásahom do jej subjektívneho práva, v záujme ochrany jej majetku, kvality bývania a v konečnom dôsledku ochrany jej obydlia. Nad mieru primeranú pomerom, v dôsledku chovu koní a iných zvierat, firmou B.-S. s.r.o., vykonávajúcou činnosť v bezprostrednej blízkosti jej obydlia, musí trpieť premnoženie hlodavcov pohybujúcich sa po jej dvore, nadmerný zápach a iné nepríjemnosti. Dôvodom jej aktivít bolo aj to, že chov koní sa realizuje aj na pozemku, ktorý vlastní, ale bez jej súhlasu“. Verejná diskusia podľa prvoinštančného súdu viedla k čiastočnému riešeniu žalovanou nastoleného problému, keďže „Ing. X. B. musela spriechodniť cestu pre všetkých vlastníkov pôdy v lokalite T., po tom ,čo svojvoľne ohradila aj obecnú cestu zapísanú na LV č. X kat. územie Y.“. Podľa záveru prvoinštančného súdu bolo opodstatnené tiež „...tvrdenie, že pozemok T. niekoľko rokov bol využívaný „B.“ bez právneho dôvodu“ Konštatoval v tejto spojitosti, že podľa jeho zistenia do 1. 1. 2015 „B. bez akéhokoľvek právneho dôvodu užívali majetok „Y.“ - pôdu na území T.“ Napokon dostatočný pravdivostný základ mala podľa úvahy súdu prvej inštancie tiež žalovanou zverejnená informácia o zriaďovaní stavieb bez stavebného povolenia. I keď sa totiž žalobca svojou argumentáciou snažil navodiť dojem dočasnosti objektov zriadených v lokalite T. a skrz toho presvedčiť o tom, že sa z pohľadu stavebného zákona nejedná o stavby, „...skutočnosť je taká, že prístrešky, elektrický ohradník je situovaný na rovnakom mieste už viac ako 10 rokov, teda ani z časového hľadiska nemožno konštatovať dočasnosť“. I z hľadiska technického podľa záveru súdu prvej inštancie minimálne jeden drevený prístrešok pre kone mal povahu stavby, keďže bol postavený na betónovej pätke.
4. Súd prvej inštancie rozhodol napadnutým rozsudkom tiež o trovách konania tak, že priznal žalovanej nárok na ich plnú náhradu. Toto rozhodnutie prvoinštančný súd odôvodnil s poukazom na ust. § 255 ods. 1 C.s.p. výlučným procesným úspechom žalovanej v spore.
5. Proti tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie s návrhom, aby ho odvolací súd zmenil tak, že žalobe vyhovie, eventuálne zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Žalobca v odvolaní ťažiskovo nesúhlasil so záverom súdu prvej inštancie, že posudzovaný príspevok mal dostatočný pravdivostný základ. V súvisiacej argumentácii odvolateľ akcentoval, že informácia, že on a členovia jeho rodiny užívajú pozemok T. neoprávnene a že na ňom zriaďovali a naďalej zriaďujú stavby bez stavebného povolenia nemá dostatočný pravdivostný základ. Poukázal na to, že stavby, ktoré sa na tomto pozemku nachádzajú nie sú „čiernymi stavbami“ a prakticky ani stavbami ako takými, o čom svedčia závery štátneho stavebného dohľadu vykonaného obcou Y.. O tom, že užívanie pozemku T. žalobcom a jeho rodinou nie je neoprávnené, svedčí podľa odvolateľa skutočnosť, že žalovaná v procesnom postavení žalobkyne v konaní vedenom pred Okresným súdom Spišská Nová Ves pod sp. zn. 11C/216/2016 zmenila žalobu, ktorou pôvodne uplatnila neplatnosť Podnájomnej zmluvy zo dňa 28.4.2015 tak, že zmenenou žalobou sa domáha zamedzenia chovu koní a odstránenia jeho následkov. Podľa interpretácie tejto procesnej situácie žalobcom „...samotná žalovaná už postupom času nevnímala žalobcu ako neoprávneného držiteľa týchto pozemkových nehnuteľností“. Podľa presvedčenia odvolateľa bol pre posúdenie pravdivostného základu vyjadrenie o neoprávnenom užívaní T. rozhodujúci stav v čase zverejnenia príspevku žalovanou. Preto je podľa jeho nazerania bez významu zistenie súdu prvej inštancie, že pred dňom 1.1.2015 „B.“ užívali pozemky bez právneho dôvodu; naopak smerodajným je skutkový nález prvoinštančného súdu, že v čase zverejnenia príspevku „...žalobca užívacie právo bezpochyby mal“. V ostatnej časti odvolania žalobca upriamil pozornosť na okolnosti, majúce vplyv na posúdenie intenzity zásahu žalovanej, a to ako jeho strane (dobrá povesť, ktorú požíva v súvislosti s účasťou na verejnom živote obce Y. tiež v súvislosti s výkonom podnikateľskej činnosti), tak aj na strane žalovanej (opakované podnety smerujúce proti žalobcovi a členom jeho rodiny). Svojimi odvolacími námietkami, poukazujúcimi na nesprávnosť skutkových zistení na základe vykonaných dôkazov a vytýkajúcimi tiež nedostatky právneho posúdenia veci prvoinštančným súdom, žalobca uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p. na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, musí prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené. Naproti tomu, vo vzťahu k ostatným odvolacím dôvodom, je odvolací súd podľa ust. § 380 ods. 1 C.s.p. viazaný ich vymedzením v odvolaní, a preto na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v súlade s ust. § 365 C.s.p. dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodnutí o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenia zistil (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, 1269s).
6. Žalovaná sa vo vyjadrení k odvolaniu stotožnila so skutkovými nálezmi i so spôsobom právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie, pričom zvlášť prisvedčila správnosti jeho rozhodujúceho záveru, že zverejnený príspevok mal dostatočný pravdivostný základ. Na jeho podporu vo vyjadrení akcentovala, že v konaní boli preukázané kľúčové okolnosti, na ktorých bol posudzovaný príspevok vystavaný, a síce, že „B.“ na T. chovajú kone, že k usporiadaniu užívacích pomerov k tomuto pozemku došlo až v apríli roku 2015 a že niektoré z objektov na ňom majú povahu drobných stavieb v zmysle stavebného zákona. Vecný základ posudzovaného príspevku, motív a spôsob jeho zverejnenia podľa žalovanej vylučujú protiprávnosť jej prejavu.
7. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas (§ 362 C.s.p.), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné (§§ 355 až 358 C.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario C.s.p.), v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 C.s.p., z hľadiska odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p. a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 C.s.p a dospel k záveru, že súd prvej inštancie vychádzal zo správne zisteného skutkového stavu a vec tiež správne právne posúdil, z ktorého dôvodu odvolanie žalobcu z hľadiska ním uplatnených odvolacích dôvodov nemožno považovať za opodstatnené. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 14.10.2020 po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a na webovej stránke tunajšieho súdu a pri zachovaní lehoty podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p.
8. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, a preto sa v súlade s ust. § 387 ods. 2 C.s.p. v odôvodnení obmedzil len na skonštatovanie, že dôvody, na ktorých podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku spočíva rozhodnutie súdu prvej inštancie, považuje bez akýchkoľvek výhrad za vecne správne (§ 387 ods. 1 C.s.p.) a tiež úplné z hľadiska všetkých kľúčových otázok nastolených v priebehu konania pred súdom prvej inštancie oboma procesnými stranami (§ 387 ods. 3 veta prvá C.s.p.). Len na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, reagujúc tým zároveň na podstatné argumenty žalobcu v odvolaní (§ 387 ods. 3 veta druhá C.s.p.), odvolací súd dodáva:
9. Žalobca vo svojej argumentácii v priebehu prvoinštančného konania, ktorou výlučne polemizuje so závermi súdu prvej inštancie aj v odvolacom konaní, odvodzuje difamačný charakter posudzovaného príspevku od nedostatočného pravdivostného základu z neho vyplývajúcich informácií, že pozemky v lokalite T. užíva on a jeho rodina („B.“) neoprávnene a že na nich dochádza k zriaďovaniu stavieb bez stavebného povolenia. Odvolateľ pritom nespochybnil skutkový nález prvoinštančného súdu, že „B.“, teda žalobca, členovia jeho rodiny a spoločnosť, na podnikaní ktorej sa žalobca zúčastňoval, využívali predmetné pozemky na chov koní, zastáva však názor, že pre posúdenie vecnej opodstatnenosti tejto informácie je rozhodujúci stav v čase jej zverejnenia žalovanou, kedy už právny pomer k pozemku bol usporiadaný na základe podnájomnej zmluvy. Rovnako žalobca nespochybňoval skutkový záver prvoinštančného súdu, že na pozemkoch T. boli zriadené prístrešky a elektrický ohradník, argumentoval ale, že tieto objekty nemajú povahu stavieb podliehajúcich stavebnému povoleniu.
10. Vzhľadom na podstatu odvolacích námietok žalobcu odvolací súd považuje za potrebné ešte pred vysvetlením úvah, ktoré formovali jeho rozhodnutie, načrtnúť základné teoreticko-právne východiská jeho uvažovania. Žiada sa v tejto spojitosti v prvom rade pripomenúť, že jedna zo základných doktrín všeobecných súdov i Ústavného súdu SR, prevzatou z rozhodovacej praxe Európskeho súdu pre ľudské práva (ESĽP) pri posudzovaní sporov z ochranu osobnosti pred zásahmi pri uplatňovaní slobody prejavu, spočíva na rozlišovaní medzi skutkovými tvrdeniami (tvrdením faktov) a hodnotiacimi úsudkami (názormi, kritikou, komentármi...). Pôvodne takéto striktné rozlišovanie medzi uvedenými druhmi výrokov bolo založené na zásadnej možnosti preukázania pravdivosti skutkových tvrdení a naopak na principiálnom vylúčení skúmania pravdivosti hodnotiacich úsudkov ( por. napr. rozsudok ESĽP vo veci sťažnosti č. 9815/82, Ligens vs. Rakúsko). V praxi však často nebolo a ani toho času nie je rozlíšenie skutkových tvrdení a hodnotiacich úsudkov jednoduché a vždy jednoznačné a prejavuje sa to okrem iného často i diametrálne odlišnými názormi strán ale aj súdu na zaradenie sporných výrokov do niektorej z týchto kategórii. V právnej praxi (v podmienkach Slovenskej republiky i v rámci rozhodovacej praxe ESĽP) boli zaznamenané prípady, kedy výroky, gramaticky vyjadrujúce fakt, boli považované za tvrdené v prenesenom zmysle slova a posúdené ako hodnotiace úsudky a na druhej strane vyslovený názor (napríklad o podozrení, že mohlo dôjsť k zmanipulovaniu vyšetrovania závažného trestného
činu, vzhľadom na to, že sa v okolnostiach prípadu jednalo o konkrétne, veľmi závažné obvinenie bez poskytnutia priestoru pre vytvorenie si odlišného názoru adresátom), za tvrdenie podliehajúce dôkazu pravdy ( por. napr. rozsudok veľkého senátu ESĽP vo veci sťažnosti č. 49017/99, Pedersen a Baadsgaard vs. Dánsko). Zrejme práve tento moment viedol k tomu, že novšia judikatúra ESĽP reflektuje skutočnosť, že skutkové tvrdenia sa v praxi s hodnotiacimi úsudkami prelínajú, že každý názor je založený na určitom skutkovom východisku, a preto nemožno kategóriu pravdivosti vo vzťahu k hodnotiacim úsudkom považovať za úplne bezvýznamnú. Hodnotový súd tak podľa doktríny ESĽP musí mať aspoň minimálny vecný základ, dokonca vo svojej judikatúre vytvoril kategóriu tzv. „hodnotovo zafarbených skutkových tvrdení“. I tento jav svedčí o tom, že v poslednej dobe dochádza čoraz častejšie k prekonávaniu kategorického určovania ostrých hraníc medzi skutkovými tvrdeniami a hodnotiacimi úsudkami v každom prípade a k osvojovaniu si chápania tohto rozdielu ako kontinua bez kategorických medzí. Výstižný záver v tejto súvislosti formuloval napr. Ústavný súd ČR v náleze sp. zn. I. ÚS 367/03 z 15. marca 2005, v zmysle ktorého pri hodnotení základu hodnotiaceho úsudku je nevyhnutné brať zreteľ na celý článok a nie na jednu alebo dve dotknuté vety, ako to robia všeobecné súdy, rovnako ako na celospoločenský kontext, v ktorom sa určité výroky prednášajú“. Dôležité pritom je tiež pri všeobecne súdmi akceptovanej miere zjednodušovania, skresľovania či nepresností, predovšetkým, aby celkové vyznenie určitej informácie zodpovedalo pravde (nález ÚS ČR I. ÚS 156/99 zo dňa 8.2.2000), a tiež aby, pokiaľ prejav obsahuje aj hodnotiace úsudky autora, aby v ňom bol opísaný relevantný skutkový dej (skutkové tvrdenie) takým spôsobom, ktorý umožňuje čitateľovi urobiť si vlastný hodnotiaci úsudok (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 13. októbra 2011, sp. zn. 3 Cdo 84/2011). ESĽP vo svojom rozsudku z 12. júla 2001 vo veci Feldek vs. Slovenská republika v tejto spojitosti konštatoval potrebu posudzovať nevyhnutnosť spojenia hodnotiaceho úsudku a faktov na jeho podporu od prípadu k prípadu v súlade s osobitnými okolnosťami, pričom za vecnú považoval tiež kritiku založenú na informáciách, ktoré už sú známe širšej verejnosti.
11. Vo svetle týchto východísk odvolací súd akcentuje, že žiadna zo žalobcom diskutovaných informácií nebola v posudzovanom príspevku prezentovaná ako fakt. Žiada sa tiež uviesť na pravú mieru, že pokiaľ informácia o zriaďovaní „drevených búd“ a stavby nového oplotenia bez stavebného povolenia je v príspevku vyjadrená explicitne, v konkrétnych súvislostiach sa v ňom žalovaná nezmieňuje o užívaní pozemku žalovaným alebo jemu blízkymi osobami alebo spriaznenými spoločnosťami bez právneho dôvodu. Možno pripustiť, že príspevok svojím obsahom a celkovým vyznením u priemerného a predovšetkým pomerov neznalého čitateľa mohol v krajnom prípade vyvolať predstavu, že, práva a povinnosti spoluvlastníkov pozemkov v lokalite T. - žalovanej, „B.“ a tiež iných obyvateľov obce Y., ktorým bol príspevok určený s cieľom podnietiť ich záujem o sprostredkovaný problém, nie sú, pokiaľ ide o výstavbu objektov na týchto pozemkoch, usporiadané. Rozhodne však z neho nevyplýva informácia o neoprávnenom užívaní pozemkov „B.“ Žalovaná v tomto smere netvrdí skutočnosti a ani nekomentuje fakty, z ktorých by bolo možné vyvodiť záver o neoprávnenosti užívania pozemkov, vo význame, že sa tak deje bez akéhokoľvek právneho dôvodu. Práve naopak, žalovaná v príspevku zreteľne vyjadrila, že pozemky sú v spoluvlastníctve viacerých osôb - „B.“ nevynímajúc ( „... v tomto území má skoro každý Y. nejaký podiel majetku“) a kritike nepodrobila ani tak samotnú skutočnosť, že „B.“ pozemky užívajú, ako to, že na nich na bez súhlasu či dohody s ostatnými spoluvlastníkmi chovajú kone a zriaďujú stavby. Faktom je, že podľa nespochybneného skutkového nálezu prvoinštančného súdu „B.“ pozemky dlhodobo užívali bez právneho dôvodu a v tejto právnej pozícii na nich realizovali chov koní a zriaďovali tiež stavby v stavebnotechnickom význame. Žalobca pritom netvrdil a v konaní nevyšla najavo ani inak skutočnosť, aby žalovaná ako jedna z podielových spoluvlastníkov alebo iný obyvateľ obce Y., ktorý vlastnil podiel na pozemkoch, vyjadril s týmito aktivitami súhlas. Pokiaľ preto žalovaná v príspevku na túto okolnosť poukázala - presnejšie povedané implicitne z nej vo svojom názore vyšla a na jej základe vyzvala ostatných podielových spoluvlastníkov, aby sa o riešenie tohto problému aktívne uchádzali, podľa posúdenia odvolacieho súdu, z hľadiska vecného základu jej komentáru niet čo vytknúť, a preto ho nemožno považovať za difamačný. Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že nech by už bol právny názor žalovanej na usporiadanie pomerov k pozemku akýkoľvek (vo význame, či ho považovala za zodpovedajúci objektívnemu právu alebo nie), zásadným je, že príspevok obsahuje dostatok faktov, ktoré umožňujú jeho čitateľovi vytvoriť si na ne vlastný objektívnej realite zodpovedajúci úsudok. Treba vyzdvihnúť, že žalovaná v spornom článku vyjadrila predovšetkým skutočnosti, ktoré mal možnosť bezprostredne vnímať prakticky každý z obyvateľov obce Y. a tí z nich, ktorí boli spoluvlastníkmi dotknutých pozemkov mali možnosť konfrontovať ich aj z pohľadu rešpektovania vlastných vlastníckych oprávnení, tak ako to v prezentovanom názore učinila tiež žalovaná. Uvedené sa bezo zvyšku vzťahuje tiež na žalovanou zverejnené hodnotiace úsudky, ktorými vyjadrila svoj názor na otázku povahu
stavieb zriaďovaných na pozemkoch T.. I v prípade tohto problému, nepochybne verejného záujmu, sa žalovaná neobmedzila len zaujatie subjektívneho názoru na právnu povahu stavieb, ale svoje hodnotenie podoprela faktami - predovšetkým ale tvrdeniami o aké konkrétne stavby sa jedná, a síce elektrický ohradník, drevené búdy a oplotenie. Tie v kontexte špecifickej skupiny adresátov príspevku - obyvateľov obce Y., ktorí mali možnosť žalovanou sprostredkované informácie konfrontovať s vlastným vnímaním skutkovej situácie, podľa posúdenia odvolacieho súdu vytvárali dostatočný priestor na to, aby si o právnom statuse stavieb, vo význame či sa jedná alebo o nie o stavby podľa stavebného zákona a pokiaľ áno, či ide alebo nie o stavby nepovolené, vytvorili sami. Odvolaciemu súdu sa v tejto spojitosti žiada poznamenať, že o tom, že názor žalovanej na status stavieb na pozemkoch T. nemožno považovať za zjavne nepodložený svedčí už len názorová pluralita, ktorú táto otázka vyvolala nie len medzi stranami ale aj na úrovni orgánov štátnej správy. Odvolací súd zastáva názor, že akiste nemožno trvať na presnosti hodnotiacich úsudkov za situácie, keď na hodnotené javy nie je jednoznačný názor a keď sú predmetom vecnej polemiky odborníkov alebo kompetentných štátnych orgánov.
12. Z týchto dôvodov odvolací súd ako vecne správny potvrdil napadnutý rozsudok ako v zamietavom výroku, tak aj v závislom výroku o trovách konania, majúcom správny základ v plnom procesnom úspechu žalovanej v spore.
13. Podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p. , ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
14. Podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
15. V súlade s citovanými ustanoveniami zákona odvolací súd priznal v odvolacom konaní plne procesne úspešnej žalovanej nárok na náhradu 100% trov odvolacieho konania.
16. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné (§ 355 C.s.p.). Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Táto povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).