Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_27Co-12-2024.pdf
PDF · 95.75 KB
Case nature
Area
Subarea
27Co/12/2024
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a sudkýň JUDr. Ľubice Bajzovej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobkyne mal. A. B., nar. XX.XX.XXXX, zákonne zastúpená C. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXX/XX, E., zast. JUDr. Martin Žaťko, Trenčianska cesta 603, Bánovce nad Bebravou, IČO: 44 695 802, proti žalovanému F. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XXX, XXX XX G., zast. JUDr. Pavel Babiak, G. Švéniho č. 6, Prievidza, IČO: 42 147 298, v konaní o vydanie hnuteľnej veci, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 21. decembra 2023, č.k. 8C/61/2023-55, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
Žalobkyňa m á proti žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť do troch dní od právoplatnosti rozsudku vydať žalobkyni osobné motorové vozidlo továrenskej značky AUDI obchodný názov: A6 AVANT typ: 4G/ADDDAF1, evidenčné číslo vozidla: H., VIN: I.. Žalobkyni priznal nárok voči žalovanému na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 126 ods. 1, § 133 ods. 1, § 460, § 151s ods. 1 až 4 Občianskeho zákonníka. V odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že žalobkyňa preukázala, že je vlastníčkou predmetného motorového vozidla AUDI A6. Žalobkyňa nepochybne nadobudla predmetné motorové vozidlo v rámci dedičstva po poručiteľovi J. B. (otcovi žalobkyne), a to v dedičskom konaní vedenom na Okresnom súde Prievidza pod sp. zn. 6D/33/2022 zo dňa 18.01.2023. Ďalej mal za to, že žalobkyňa v konaní preukázala vlastnícke právo jej právneho predchodcu (poručiteľa J. B.) k predmetnému motorovému vozidlu. Žalobkyňa spolu so žalobou predložila fotokópiu kúpnej zmluvy zo dňa 01.02.2022, predmetom ktorej bola kúpa motorového vozidla, vydania ktorého sa v tomto konaní domáha. Ako kupujúci je v predmetnej zmluve uvedený p. J. B. a ako predávajúci je uvedený žalovaný. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný v konaní nepreukázal, že žalobkyňa (resp. predtým jej právny predchodca) nie je vlastníčkou predmetného motorového vozidla. Naopak z jeho samotných vyjadrení, ako aj ním produkovaných dôkazov (vyjadrenia svedkov na pojednávaní, kúpna zmluva predložená na pojednávaní) vyplýva, že žalovaný motorové vozidlo AUDI A6 kúpil v Prahe výlučne s cieľom toto následne predať právnemu predchodcovi žalobkyne. Svedok H. E. (svedok navrhnutý žalovaným) vypovedal, že hoci si nie je vedomý písomného uzatvorenia kúpnej zmluvy medzi právnym predchodcom žalobkyne a žalovaným, bol prítomný pri vykonávaní STK, keď právny predchodca žalobkyne priviezol ako vlastník predmetné motorové vozidlo na vykonanie STK. Z výpovede ďalšieho svedka, rovnako navrhnutého žalovaným, vyplýva, že predmetné motorové vozidlo prihlásil na meno právneho predchodcu žalobkyne, a to na žiadosť žalovaného, ktorý mu doniesol k tomu potrebné doklady. Taktiež vypovedal, že pre prihlásenie je potrebná kúpna zmluva, ktorá sa medzi žalovaným doručenými dokladmi nachádzala, išlo o kúpnu zmluvu predloženú žalobcom. Z uvedených
produkovaných dôkazov mal súd prvej inštancie za to, že medzi právnym predchodcom žalobkyne a žalovaným nepochybne bola uzatvorená kúpna zmluva k predmetnému motorovému vozidlu. Zároveň mal za to, že k prechodu vlastníckeho práva na právneho predchodcu žalobkyne došlo v zmysle ust. § 133 ods. 1 OZ prevzatím veci, keď samotný svedok žalovaného uviedol, že bol prítomný, keď J. B. na STK šoféroval auto ako vlastník. Z uvedeného je teda zrejmé, že k prevzatiu motorového vozidla, a teda k nadobudnutiu vlastníckeho práva právnym predchodcom žalobkyne, reálne došlo. Ďalej dôvodil, že z kúpnej zmluvy uzatvorenej medzi žalovaným a právnym predchodcom žalobkyne nevyplýva, že by bola v rámci kúpnej zmluvy medzi zmluvnými stranami dojednaná výhrada vlastníctva, preto tvrdenie o nezaplatení časti kúpnej ceny za automobil na nadobudnutie vlastníckeho práva k nemu nemá nijaký vplyv. Konštatoval, že prípadné práva na zaplatenie kúpnej ceny za predaj v žalobe špecifikovaného motorového vozidla AUDI A6 nie sú predmetom tohto konania, nakoľko súd prvej inštancie uznesením zo dňa 21.12.2023 vylúčil vzájomnú žalobu žalovaného na samostatné konanie. Z výpovedí mal za zrejmé, že následne právny predchodca žalobkyne predmetný automobil uschoval v garáži žalovaného a nemal za sporné, že žalovaný má motorové vozidlo vo svojej držbe a toto žalobkyni odmieta vydať. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný v konaní nielenže nepreukázal, ale ani netvrdil, že k motorovému vozidlu má zádržné právo v zmysle ust. § 151 s OZ, keďže si nesplnil povinnosť tvrdenia ani dôkaznú povinnosť, súd sa prípadným právom žalovaného vec zadržiavať nezaoberal. Na okraj súd prvej inštancie poznamenal, že v danom prípade sa žalovanému ani nepodarilo preukázať naplnenie podmienok pre výkon zádržného práva, nakoľko v konaní nebola preukázaná existencia splatnej pohľadávky, ktorú by mal voči žalobkyni. Žalobkyňa v konaní preukázala existenciu kúpnej zmluvy, v rámci ktorej je uvedené, že kúpna cena za automobil bola zaplatená pred podpisom zmluvy. Žalovaný naopak spoľahlivo nepreukázal, že uvedená kúpna cena nebola zaplatená. Žalovaným navrhnutí svedkovia si neboli vedomí dojednaní medzi žalovaným a právnym predchodcom žalobkyne týkajúcich sa splatenia kúpnej ceny, resp. informácie o tom mali iba sprostredkovane od osoby žalovaného. Pokiaľ žalovaný navrhol na poslednom pojednávaní znalecké dokazovania grafológom ohľadom pravosti podpisu uvedenom na predmetnej kúpnej zmluve, súd prvej inštancie v zmysle sudcovskej koncentrácie konania podľa § 153 CSP považoval predmetný návrh za neuplatnený riadne a včas, ktorý by si vyžadoval ďalšie úkony súdu a odročenie pojednávania a navyše v zmysle vyššie opísaných skutočností za návrh neúčelný, a preto takému návrhu nevyhovel a v danej časti dokazovanie nevykonával. Záverom odôvodnenia uviedol, že zaplatenie, resp. nezaplatenie kúpnej ceny za predmetné motorové vozidlo bude samotným predmetom dokazovania v konaní o zaplatenie sumy 16.000,- eur. Vzhľadom na vyššie uvedené, keďže žalobkyňa preukázala, že je vlastníčkou motorového vozidla, ktoré neoprávnene zadržiava žalovaný, súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalobe vyhovel v plnom rozsahu. O nároku na náhradu trov konania rozhodol v zmysle § 255 ods.1 CSP tak, že úspešnej žalobkyni priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov konania, ktoré predstavujú v rozsahu jeho čistého úspechu v konaní 100 %.
2. Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne. Dôvodil, že predmetné motorové vozidlo kupoval v Českej republike on za jeho vlastné peniaze s tým, že po jeho administratívnom prihlásení na území SR mu jeho nebohý kamarát J. B. všetky náklady vyplatí. Vedel, že na kúpu motorového vozidla finančné prostriedky mal, o čom ho ústne ubezpečil. Poukazoval na svedecké výpovede pána H. E. a K. C. s tým, že títo sa presne vyjadrili k procesu administratívneho prihlasovania motorového vozidla. Obaja svedkovia vedeli vopred, že predmetné motorové vozidlo kupuje žalovaný za svoje vlastné peniaze, administratívne ho dá prihlásiť na jeho meno s tým, že keď všetky tieto úkony budú vykonané, peniaze za kúpu auta a administratívne úkony J. B. zaplatí. Žiaľ, krátko na to, ako bol vykonaný prepis predmetného motorového vozidla, J. B. zomrel.
3. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhla, aby odvolací súd podané odvolanie odmietol pre absenciu odvolacích dôvodov, alternatívne navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny, zákonný a spravodlivý potvrdil. Konštatovala, že odvolanie obsahuje výlučne argumenty, ktoré boli žalovaným prednesené už pred súdom prvej inštancie, tieto boli riadne vyhodnotené. Žalovaný nielenže nič nepreukazoval, ale nič relevantné pred súdom prvej inštancie ani netvrdil. Netvrdil ani len vznik zádržného práva, ktorý napriek tomu súd prvej inštancie vyhodnotil. Skutočnosť, že prebehli mimosúdne rokovania, nie sú relevantnými skutočnosťami, rovnako tak aj skutočnosť, že žalovaný kúpil motorové vozidlo v Českej republike, čo mu z nepochopiteľných dôvodov prikladá najväčší dôraz, čo je nesporná skutočnosť, ktorú nikto nerozporuje, až na to, že nemá žiadnu relevanciu k predmetu sporu. Uvedené platí aj pre skutočnosť, že predmetné vozidlo kúpil žalovaný za
vlastné peniaze. Keď žalovaný predal žalobkyni, resp. jej právnemu predchodcovi predmetné vozidlo, musel ho predtým logicky kúpiť (za „svoje“ peniaze). Pokiaľ sa týka svedeckých výpovedí svedkov, na ktoré poukazuje žalovaný, tieto nepotvrdili argumenty žalovaného, ale naopak je z nich zrejmé, že motorové vozidlo bolo prihlásené na základe kúpnej zmluvy, kde žalovaný deklaruje, že kúpna cena mu bola v celom rozsahu vyplatená.
4. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov podaného odvolania podľa § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 387 CSP potvrdiť ako vecne správny.
5. Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na správne zistenie skutkového stavu veci, dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré majú oporu vo vykonaných dôkazoch a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré i správne vyložil. Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými závermi, ako aj s právnym posúdením veci v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie a podľa § 387 ods. 2 CSP na ne v plnom rozsahu poukazuje.
6. Za aplikácie § 380 ods. 2 CSP posudzoval odvolací súd v prvom rade z úradnej povinnosti, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou, ktorá sa týka procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v konaní, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci, a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ a b/ CSP.
7. Odvolací súd po preskúmaní veci zistil, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na správne zistenie skutkového stavu veci, dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré majú oporu vo vykonaných dôkazoch a na vec aplikoval správne právne predpisy, ktoré i správne vyložil. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých vychádzal a ako ich vyhodnotil a ako vec právne posúdil. Súd prvej inštancie jasne a zrozumiteľne odôvodnil konečný záver o dôvodnosti žalovaného nároku a závery vysvetlil spôsobom, z ktorého je zrejmé, akými úvahami sa riadil. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd síce ukladá súdom povinnosť odôvodniť svoje rozhodnutia, túto požiadavku však nemožno chápať tak, že súdy majú povinnosť dať podrobnú odpoveď na každý argument (napr.: rozsudok ESĽP vo veci Van Hurk v. Holandsko z 19.04.1994, č. 16034/90, bod 61). I Ústavný súd SR v tomto smere konštatoval, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces. (rozhodnutie sp. zn. IV. ÚS 115/03 zo dňa 03.07.2003). V rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 358/09 zo dňa 15.10.2009 Ústavný súd SR uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (nález sp. zn. II. ÚS 410/06 zo dňa 02.08.2007).
8. Žalovaný v podanom odvolaní uviedol zhodnú argumentáciu ako pred súdom prvej inštancie, s ktorou sa súd prvej inštancie dostatočným spôsobom vysporiadal. Z uvedeného dôvodu odvolací súd konštatoval, že ani v odvolacom konaní neboli žalovaným tvrdené a ani preukázané také skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok odlišné rozhodnutie vo veci.
9. Z tohto dôvodu si odvolací súd osvojil dôvody napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, v plnom rozsahu sa v tejto časti stotožňuje so skutkovými i právnymi závermi súdu prvej inštancie a v podrobnostiach na ne v zmysle § 387 ods. 2 CSP poukazuje.
10. V danej veci súd prvej inštancie vyhovel žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala vydania osobného motorového vozidla značky AUDI, špecifikovaného vo výroku napadnutého rozsudku, žalovaným, keď mal za preukázané, že žalobkyňa je vlastníčkou tohto vozidla, ktoré nadobudla v rámci dedičstva po poručiteľovi a preukázala vlastnícke právo jej právneho predchodcu k predmetnému motorovému vozidlu. Svoje vlastnícke právo k motorovému vozidlu preukázala kúpnou zmluvou zo dňa 01.02.2022, ktorú uzatvoril jej právny predchodca so žalovaným a z ktorej má aj odvolací súd za preukázané, že predmet kúpy – sporné motorové vozidlo a kúpna cena boli v zmluve riadne špecifikované, kúpna zmluva bola podpísaná obidvoma zmluvnými stranami a došlo aj k reálnemu odovzdaniu motorového vozidla, ktorá skutočnosť vyplýva aj zo svedeckých výpovedí, napr. svedecké výpovede H. E., ktorý uviedol, že J. B. – právny predchodca žalobkyne, šoféroval auto na STK ako vlastník a následne po STK mu právny predchodca žalobkyne povedal: „že ho tam ešte nechá, lebo nepotrebuje celý víkend auto...“. Aj keď zápis v evidencii motorových vozidiel nemá konštitutívny charakter, ale má charakter deklaratórny, t. j. deklaruje existujúci právny stav v danom čase, je nesporné, že po uzavretí kúpnej zmluvy došlo aj k zápisu právneho predchodcu žalovanej do evidencie vozidiel a vykonaným dokazovaním nebol preukázaný opak. Uznesením Okresného súdu Prievidza sp. zn. 6D/33/2022 zo dňa 18.01.2023 v dedičskom konaní po právnom predchodcovi žalobkyne predmetné motorové vozidlo nadobudla žalobkyňa. V danej veci žalobkyňa dôkazné bremeno svojich tvrdení uniesla, žalovanému sa nepodarilo spochybniť správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvej inštancie, že právny predchodca žalobkyne bol vlastníkom sporného vozidla, ktorého vydania v tomto spore sa jeho právna nástupkyňa titulom dedenia po ňom oprávnene domáha proti žalovanému, ktorý predmet jej vlastníctva zadržuje neprávom. Odvolacie námietky žalovaného sú opakovaním jeho obrany uplatnenej aj v konaní pred súdom prvej inštancie, s ktorými sa tento podrobne, presvedčivo, dostatočne vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozsudku. Žalobkyňa vzhľadom na uvedené uniesla bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu, nakoľko v konaní svoje tvrdenia preukázala. Za rozhodujúce dôkazy, ktorými mal súd nepochybne preukázanú dôvodnosť podanej žaloby, boli práve dôkazy predložené žalobkyňou.
11. Dôkazné bremeno ako inštitút procesného práva stíha tú sporovú stranu, v ktorej záujme je, aby určitá skutočnosť rozhodná podľa hmotného práva a sporovou stranou tvrdená, bola v konaní preukázaná v tom zmysle, aby ju súd uznal za pravdivú. Dôkazným bremenom sa teda rozumie procesná zodpovednosť sporovej strany za to, že v konaní budú preukázané jej tvrdenia. Dôsledkom jeho neunesenia je procesný neúspech sporovej strany. Zákon stranám ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t. j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena. Tak v spore o vydanie veci má žalobca bremeno tvrdenia, že je vlastníkom veci, ktorá je predmetom vydania (rei vindicatio) a z akých skutočností svoje vlastníctvo vyvodzuje, bremeno tvrdenia, že sa vec nachádza u žalovaného a že žalovaný vec zadržiava u seba neoprávnene. Tieto skutočnosti žalobkyňa preukázala, uniesla ako bremeno tvrdenia, tak i dôkazné bremeno. Pokiaľ sa žalovaný bránil proti žalobe tvrdením svojho vlastníckeho práva, musel tvrdiť titul a o svojom tvrdení ponúknuť dôkazy. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi strany v spore v závislosti na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti strán. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce (teda aj prípadné rovnaké právo žalovaného) sú záležitosťou žalovaného.
12. Odvolací súd ďalej poukazuje na ust. § 215 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd vo veci rozhoduje na základe zisteného skutkového stavu veci. Predmetom zisťovania v civilnom procese nie je celá objektívna realita, ktorá bola a je prítomná v čase od vzniku právneho vzťahu, o ochranu ktorého v konaní ide, do času rozhodovania súdu prvej inštancie, teda skutočný stav veci. V civilnom sporovom konaní sa uplatňuje princíp tzv. formálnej pravdy. V sporovom konaní súd nevystupuje v pozícii aktívneho vyšetrovateľa, ale v pozícii arbitra, ktorý zistí skutkový stav len z komponentov, ktoré do konania dodali sporové strany. Úlohou súdu teda nie je aktívne vyhľadávať skutkové zistenia a snažiť sa o poznanie objektívnej, či materiálnej pravdy, ale zistiť skutkový stav v miere primeranej procesnej aktivite sporových strán. Bez tejto aktivity strán súd v zisťovaní skutkového stavu nepokračuje - uzavrie proces vytvárania skutkového základu pre meritórne rozhodnutie a vec rozhodne. Neúspešnej strane sa tak môže skutkový stav javiť ako zistený nedostatočne, avšak jeho zisťovanie bolo v súlade s koncepciou sporového konania ukončené ako dôsledok nedostatočnej procesnej aktivity tejto strany sporu. Súd teda rozhoduje na základe takého rozsahu skutkového stavu, aký je v konaní zistený v čase, keď dochádza k rozhodovaniu. Z pohľadu úspechu v spore tak ide o to, ktoré z objektívne relevantných skutočností
svedčiacich v prospech strany sa tejto strane do vyhlásenia rozsudku podarilo súdu preukázať do skončenia dokazovania pred súdom prvej inštancie. S poukazom na uvedené v danom prípade je preto rozhodujúce ako správne uzavrel i súd prvej inštancie, že žalobkyňa v predmetnom konaní uniesla svoje dôkazné bremeno na preukázanie svojho základného tvrdenia, že je vlastníčkou motorového vozidla a že žalovaný ho zadržiava bez právneho titulu.
13. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
14. O náhrade trov odvolacieho konania vo vzťahu žalobkyne a žalovaného rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobkyni ako úspešnej strane sporu v odvolacom konaní priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.
15. O výške náhrady trov odvolacieho konania žalobkyne rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník.
16. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerov hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh § 428 CSP).