Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_7CoP-42-2020.pdf
PDF · 116.12 KB
Case nature
Area
Subarea
7CoP/42/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Františka Dulačku a členov senátu Mgr. Márie Kašíkovej a JUDr. Erika Vargu, vo veci starostlivosti súdu o maloletého: V. Q., nar. X.XX.XXXX, bytom u matky, v konaní zastúpený kolíznym opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Žilina, dieťa rodičov - matky: F. Q.., nar. XX.XX.XXXX, bytom D., M. Y. XXXX/XX, právne zastúpená spoločnosťou Erben & Erben, advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Mostová 2, Bratislava
- mestská časť Staré Mesto, IČO: 35 724 111, a otca: T. M., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D., R. XXXX/XX, právne zastúpený spoločnosťou Advokátska kancelária M Kojtalová, s.r.o., so sídlom Antona Bernoláka 51, Žilina, IČO: 47 258 608, o zvýšenie výživného otca na maloletého V., na odvolanie matky a otca proti rozsudku Okresného súdu Žilina sp. zn. 30P/82/2019-369 zo dňa 4. marca 2020, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že otec je p o v i n n ý prispievať na výživu maloletého V. vo výške 240 € mesačne vždy do 15. dňa v mesiaci vopred k rukám matky maloletého s účinnosťou od 01.04.2019.
Zameškané výživné za obdobie od 01.04.2019 do 31.03.2020 vo výške 840 € je otec p o v i n n ý zaplatiť k rukám matky maloletého v lehote 60 dní od právoplatnosti rozsudku.
Vo zvyšnej časti návrh matky z a m i e t a .
Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal otca k povinnosti prispievať na výživu maloletého V. vo výške 270 € mesačne k rukám matky maloletého, s účinnosťou od 1.4.2019. Nedoplatok na výživnom za obdobie od 1.4.2019 do 31.3.2020 vo výške 1.200 €, v súlade s ustanovením § 232 ods. 3 CSP uložil zaplatiť v lehote 60 dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšnej časti návrh matky, ktorým žiadala zvýšiť výživné na sumu 425 € mesačne, zamietol. V zmysle § 52 CMP žiadnemu z účastníkov nárok na náhradu trov konania nepriznal. Dospel k záveru, že návrh matky na zvýšenie výživného na maloletého V. v zmysle podmienok § 78 ods. 1, § 75 ods. 1 a § 62 Zákona o rodine je čiastočne dôvodný. Na základe vykonaného dokazovania mal preukázané, že naposledy o vyživovacej povinnosti otca na maloletého V. bolo rozhodované rozsudkom Okresného súdu Žilina z 31.5.2016 č.k. 15P/30/2015-122 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline z 6.12.2016 č.k. 11CoP/64/2016-169, ktorým maloletého V. zveril do osobnej starostlivosti matky a otca zaviazal prispievať na výživu maloletého sumou 170 €. Matka v čase posledného rozhodovania súdu bola zamestnaná, jej priemerný mesačný čistý príjem predstavoval 1.418 €. Otec bol zamestnaný a jeho zárobok predstavoval 700 €. Maloletý V. navštevoval základnú školu, mal výdavky na stravu, poplatok ZRPŠ, školské pomôcky, oblečenie, navštevoval základnú umeleckú školu, chodil do modelárskeho krúžku. Odvolací súd pri rozhodovaní o výške
výživného prihliadal, že otec sa zaťažil množstvom úverov, čím prevzal na seba neprimerané majetkové riziká bez ohľadu na to, že maloletý z týchto finančných prostriedkov nemá žiadny majetkový prospech, pričom výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri rozhodovaní o zmene výživného porovnal okolnosti dôležité pre určenie výživného tak v čase skoršieho rozhodnutia, ako aj v čase vydania rozhodnutia. V súčasnej dobe matka býva s maloletým V.om v 2-izbovom byte a má výdavky súvisiace s bývaním. Je zamestnaná, jej priemerný mesačný príjem predstavuje 1.428 €. Otec býva v 2-izbovom byte spoločne s manželkou a synom T., vznikajú mu náklady s bývaním a spláca úvery, ktoré existovali už v čase predchádzajúceho rozhodnutia súdu o výživnom. Spláca úveru, ktorý bol použitý na kúpu bytu a úver, ktorý bol použitý na vyplatenie súrodenca manželky. Okrem uvedeného platí úrazové poistenie, cestuje do práce do Kysuckého Nové Mesta autobusom alebo vlakom a okrem bytu nie je vlastníkom ďalších nehnuteľností. Maloletý V. je žiakom 2. ročníka Bilingválneho gymnázia v Sučanoch. Za obedy v jedálni platí za jeden obed 1,25 €, poplatok ZRPŠ na začiatku školského roka 130 €. Zakupuje učebnice, v školskom roku vynaložil na kúpu učebníc okolo 50 €. Matke vznikli výdavky aj v súvislosti s platením akcií poriadaných školou (lyžiarsky kurz, vstupné na venček, zúčastňuje sa turnajov v debatovaní). Ďalej mu vznikajú náklady súvisiace so zdravotnou starostlivosťou (poplatok za odstránenie bradavíc, vyšetrenie a odstránenie znamienok, so zakupovaním kontaktných šošoviek) a matke vznikol výdavok so zakúpením novej postele v hodnote 590 €. Vychádzajúc z takto zisteného skutkového stavu dospel k záveru, že je dôvodné zvýšiť vyživovaciu povinnosť otca na maloletého V. na sumu 270 € mesačne s účinnosťou od 1.4.2019, t.j. od začiatku mesiaca, v ktorom bol podaný návrh na zvýšenie výživného. Je nepochybné, že od posledného rozhodovania súdu došlo k zmene pomerov na strane maloletého V., ktorý v čase posledného rozhodovania súdu navštevoval základnú školu a v súčasnej dobe je študentom 2. ročníka Bilingválneho gymnázia v Sučanoch. Zvýšili sa mu výdavky súvisiace so stravou, ošatením a v súvislosti s návštevou školy. Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti neprihliadal na platenie úverov otcom, keďže tieto nemajú prednosť pred výživným. Otec má ďalšiu vyživovaciu povinnosť, žije s manželkou v spoločnej domácnosti a na nákladoch domácnosti sa podieľa spoločne s manželkou. Z hľadiska možnosti, schopností a majetkových pomerov je teda otec povinný platiť výživné v rozsahu 270 € mesačne. V zmysle podmienok § 62 Zákona o rodine, každý z rodičov má v prvom rade zabezpečiť výživu dieťaťa a až následne má právo využiť zostávajúce finančné prostriedky na uspokojenie svojich potrieb. Nedoplatok na výživnom za obdobie od 1.4.2019 do 31.3.2020 vo výške 1.200 € predstavuje rozdiel medzi naposledy určeným výživným a zvýšeným výživným, ktorý zaviazal otca zaplatiť v lehote 60 dní od právoplatnosti rozsudku, čím mu určil dlhšiu lehotu na plnenie, než je uvedené v ustanovení § 232 ods. 3 CSP. Vo zvyšnej časti návrh matky, ktoré žiadala zvýšiť výživné na sumu 425 €, ako nedôvodný zamietol.
2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie matka. Uviedla, že súd pri rozhodovaní nezohľadnil názor kolízneho opatrovníka, ktorý navrhoval zvýšiť výživné otca od podania návrhu na sumu 350 € a od septembra 2019 na sumu 400 € mesačne. Pokiaľ súd zvýšil výživné na sumu 270 €, v odôvodnení nevysvetlil, na ktoré z vyčíslených výdavkov maloletého neprihliadol, resp. ich považoval za nadbytočné a z akého dôvodu neprihliadal na prípadné mimoriadne výdavky. Z predchádzajúceho rozsudku Krajského súdu v Žiline z 6.12.2016 č.k. 11CoP/64/2016-169 vyplýva, že výživné bolo stanovené na sumu 170 € v čase, kedy zárobok otca predstavoval 700 € mesačne. V súčasnej dobe je príjem otca 1.378 € mesačne, preto nie je zrejmé, že pri náraste mzdy otca o takmer 100%, zvýšil výživné len o 100 €. V dôvodoch svojho rozhodnutia súd prvej inštancie nevysvetlil, či výdavky otca na vlastné úrazové poistenie, ako aj úrazové poistenie mladšieho syna T. vo výške 66 €, považuje za odôvodnené, majúce prednosť pred výživným. Taktiež nevysvetlil, či výdavok z hypotekárneho úveru otca má prednosť pred výživným na maloleté dieťa. Súd v tejto súvislosti nezohľadnil, že na týchto nákladov by sa mala podieľať aj manželka otca, ktorá je zárobkovo činná a ktorá žije s ním v spoločnej domácnosti. Súdom určené výživné vo výške 270 € nepostačuje ani na štandardné výdavky maloletého v súčasnom období. Žiadala rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a jej návrhu na zvýšenie výživného v plnom rozsahu vyhovieť.
3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie otec. Nestotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie o dôvodnosti potreby zvýšenia výživného v rozsahu viac ako 50%, keď podľa jeho názoru nenastali okolnosti odôvodňujúce zmenu výšky výživného, tak na strane oprávneného maloletého dieťaťa, ako aj na jeho strane ako povinného rodiča. Poukázal na závery posledného rozhodnutia súdu o výživnom - rozsudku Krajského súdu v Žiline z 6.12.2016 č.k. 11CoP/64/2016-169, keď súd pri určení výšky výživného prihliadal na preukázané výdavky maloletého v tom čase, keď mimo základných potrieb prihliadol aj na výdavky súvisiace s voľnočasovými aktivitami, ďalším vzdelávaním
na jazykovej škole, základnej umeleckej škole, že maloletý lyžuje a ďalšie. Od momentu vydania predchádzajúceho rozsudku, v zmysle ktorého doteraz si plnil vyživovaciu povinnosť, ubehla doba 3 rokov, pričom v zmysle podaného návrhu matky, na strane oprávneného sa podľa jej tvrdenia pomery zmenili tak, že môže požadovať zvýšenie výživného až na sumu 425 €, ktoré považuje za nedôvodné. Uvádzané výdavky maloletého vo výške 850 € považuje v značnej miere za neprimerané, s ohľadom na deklarované náklady neadekvátne a nezodpovedajúce spotrebnému charakteru vyživovacej povinnosti. Za preukázané považuje mesačné výdavky - platby za obedy 1.25 €/deň, poplatok za turnaj 35 €, kontaktné šošovky 55 €/6 týždňov, celkovo za mesiac približne 97 €. Ostatné výdavky tak, ako boli označené v návrhu, nie sú pravidelné a môže ich označiť ako jednorazové (poplatok ZRPŠ, učebnice, školská akcia, venček, oblek, topánky a podobne). Záver súdu prvej inštancie vyjadrený v bode 15. o zvýšení výdavkov maloletého V. je však v rozpore so zisteniami v rámci dokazovania, ktoré súd uviedol v bode 13. predmetného rozsudku. Opierajúc sa o právnu úpravu Zákona o rodine je nutné konštatovať, že návrh na zmenu vyživovacej povinnosti a rozhodovanie o ňom nemôže slúžiť na reparáciu predchádzajúceho právoplatného rozhodnutia. V tomto smere poukazuje i na odôvodnenie predchádzajúceho rozsudku Krajského súdu v Žiline z 6.12.2016 č.k. 11CoP/64/2016-169, v ktorom súd poukázal na spotrebný charakter výživného a na pokrývanie odôvodnených potrieb maloletého dieťaťa. Vyživovacia povinnosť je zákonná a táto by mala v rovnakej miere zaťažovať obidvoch rodičov. V prípade zvýšenia vyživovacej povinnosti na sumu 270 € mesačne a dodržania rozsahu danej povinnosti aj zo strany matky maloletého, výsledná suma predstavuje 540 €, ktorá neodráža skutočné odôvodnené potreby maloletého. V zmysle § 78 ods. 1 Zákona o rodine je potrebné prihliadnuť na všetky okolnosti, ktoré by mohli odôvodniť zmenu výšky výživného, tieto môžu byť dôvodom na zmenu vyživovacej povinnosti iba v prípade, ak sa závažnejším spôsobom prejavia v pomeroch účastníkov v porovnaní s pomermi v čase vyhlásenia predchádzajúceho rozsudku. V danom prípade súd prvej inštancie nemal preukázanú takú zmenu pomerov, ktorá by odôvodňovala ním určenú výšku zvýšenej vyživovacej povinnosti a taktiež, aby neprípustnou formou preskúmaval a reparoval už právoplatné súdne rozhodnutie. Žiadal rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a návrh na zvýšenie vyživovacej povinnosti zamietnuť.
4. Matka vo vyjadrení k podanému odvolaniu otca uviedla, že v konaní dostatočne preukázala a zdokladovala rast nákladov na strane maloletého v dôsledku nástupu na strednú školu a tento absolútne nepochybný záver podporil aj kolízny opatrovník, na ktorý názor súd prvej inštancie pri rozhodovaní neprihliadal. Okrem uvedeného poukazuje na nedostatky aj v tom, že súd nezohľadnil nárast vo výške príjmu otca (odopretie práva maloletého, aby mal účasť na zvyšujúcej sa životnej úrovni otca) a bezdôvodne prihliadal na výdavky na strane otca, ktoré nebolo nutné vynakladať a ktoré nemôžu mať prednosť pred výživným.
5. Otec vo vyjadrení k odvolaniu matky sa nestotožnil s odvolacím argumentom matky, že súd mal prihliadať na názor kolízneho opatrovníka ohľadom navrhovanej výšky výživného. V tejto súvislosti poukázal na inštitút kolízneho opatrovníka v zmysle § 31 Zákona o rodine, ktorý nie je samostatnou stranou sporu a ktorý by mal potvrdzovať tvrdenia matky. Je preto mimo delegovanej právomoci kolízneho opatrovníka vôbec navrhovať výšku určeného výživného a mal by poskytovať také tvrdenia, ktoré by mali vplyv na rozhodovanie súdu, aby súd vedel celú situáciu posúdiť komplexne a nezávisle. V tejto súvislosti kolízny opatrovník pri výsluchu svojho pracovníka uviedol, že od septembra 2019 došlo k zvýšeniu jednorazových výdavkov maloletého, čo potvrdzuje jeho tvrdenie o tom, že jedná sa o výdavky, ktoré sa cyklicky neopakujú a nie sú pravidelné. Opätovne poukazuje na bod 13. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, v ktorom sú presne vymenované výdavky maloletého deklarované matkou. Reálne bolo v konaní preukázané a zo strany matky aj potvrdené, že z hľadiska potrieb maloletého, najmä vo vzťahu k nákladom na školu a prípadné mimoškolské činnosti, nedošlo k žiadnym zásadným zmenám, práve naopak, náklady spojené s voľnočasovými aktivitami odpadli (umelecká škola, jazyková škola), na ktoré súd v predchádzajúcich rozhodnutiach pri určení výšky výživného prihliadal. Z jeho pohľadu sa javí pôvodne určené výživné vo výške 170 € mesačne za dostačujúce, i napriek tomu v konaní súhlasil s jeho určitým zvýšením, primerane odôvodneným potrebám maloletého, s prihliadnutím na určitú výchovnú a sociálno-apelačnú funkciu výživného. Je zrejmé, že má aj ďalšiu vyživovaciu povinnosti k synovi, ktorý žije s ním v spoločnej domácnosti, pričom reálnu potrebu na skutočne oprávnené potreby maloletých vie posúdiť aj sám. Za nosný argument zvýšenia výživného v podanom návrhu matka považovala výšku jeho príjmu, ktorý nemožno považovať za dôvodný. Pri poslednom určovaní výživného súd vychádzal z príjmu, ktorý nevychádzal z príjmu, ktorý dosahoval, ale z pravdepodobného príjmu, ktorý stanovil vyššie, a teda ani reálne dosahovaný príjem otca v aktuálnom čase nie je zásadnou
zmenou pomerov. Jeho výdavky tak, ako ich prezentuje matka vo svojom odvolaní, nie sú pravdivé. Tieto výdavky sú v maximálnej možnej miere minimalizované, čo do svojej výšky (hypotéka, úvery), pričom nutnosť a oprávnenosť týchto výdavkov súvisiacich s inými, vnútrorodinnými vzťahmi v žiadnom prípade neohrozuje a neovplyvňuje výšku a intenzitu platenia určeného výživného na maloletého V.. Zdôrazňuje, že pokiaľ má vyživovaciu povinnosť k synovi V.., rovnakú má i k synovi T., nar. XX.X.XXXX, pričom z pohľadu otca a z pohľadu zákonnej úpravy, ktorá určuje vyživovaciu povinnosť rodičov voči deťom, nemal by byť rozdiel, keďže ani jedna z týchto vyživovacích povinností nesmie byť uprednostňovaná a zvýhodňovaná oproti tej druhej.
6. Matka vo vyjadrení k vyjadreniu otca (v tzv. replike) sa nestotožnila s prezentovaním kolízneho opatrovníka otcom vo vyjadrení, keď kolízny opatrovník, ktorý sa zúčastňuje pojednávania, má právo sa vyjadrovať ku všetkým skutočnostiam, ktoré v konaní vyšli najavo a tiež navrhuje súdu, ako má vo veciach rozhodnúť s prihliadnutím na záujem dieťaťa. V tejto súvislosti poukázal na závery uznesenia Najvyššieho súdu SR z 18. júla 2011 sp. zn. 7Cdo/6/2011. V konaní všetky výdavky maloletého V. riadne zdokladovala a tieto vznikli v súvislosti len s výdavkami maloletého, nejednalo sa o kompenzáciu jej vlastných výdavkov. Poznámku otca, že rovnakou mierou by sa mala na výžive a odôvodnených potrebách maloletého podieľať aj matka, považuje za nemiestnu, vzhľadom k tomu, že od narodenia zabezpečuje každodennú starostlivosť a opateru o maloletého V.. Tvrdenie otca, že on vie najlepšie posúdiť výšku, oprávnenosť a reálne potreby svojich detí, považuje za prejav svojského vnímania reality. Argumentácia otca, že svoje výdavky (hypotéka, úvery) v maximálnej možnej miere minimalizuje, neobstojí a tvrdenie, že tento výdavok v žiadnom prípade neohrozuje a neovplyvňuje výšku a intenzitu platenia výživného, je zavádzajúce.
7. Otec vo vyjadrení k vyjadreniu matky (v tzv. replike) poukázal, že vyjadrenie matky je identicky založené na štyroch základných odvolacích dôvodoch, ktoré sú totožné aj v jej podanom odvolaní, a to: 1. Nezohľadnenie názoru a záveru kolízneho opatrovníka, 2. Nezohľadnenie nákladov na strane maloletého v dôsledku nástupu na strednú školu, 3. Nezohľadnenie nárastu vo výške príjmu otca, t.j. odopretie práva maloletého, aby mal účasť na zvyšujúcej sa životnej úrovni otca, 4. Bezdôvodné prihliadnutie na výdavky na strane otca, ktoré nebolo nutné vynakladať a ktoré nemôžu mať prednosť pred výživným. V tejto súvislosti otec zotrval v plnom rozsahu na všetkých vecných a právnych skutočnostiach, ktoré sú obsahom ním podaného odvolania z 14.4.2020 a taktiež obsahom podaného vyjadrenia z 24.4.2020 a vyjadrenia k odvolaniu matky zo dňa 30.3.2020. Vyjadrenie matky nijako nevyvracia a ani nespochybňuje jeho tvrdenia a sú v zásadnom rozpore so skutočnosťami, ktoré boli preukázané v rámci dokazovania pred súdom prvej inštancie. 8. Matka vo vyjadrení k vyjadreniu otca poukázala argumenty uvádzané v odvolaní zo dňa 30.3.2020, v písomnom stanovisku zo dňa 24.2.2020 a v podrobnostiach vo vyjadrení z 19.2.2020.
9. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podali včas (§ 362 ods. 1 CSP) účastníci konania, v neprospech ktorých bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 CSP) bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v intenciách § 65 a § 66 CMP, ktorý podľa § 388 CSP zmenil z nasledovných dôvodov.
10. Súd prvej inštancie rozhodoval na základe podaného návrhu matky, ktorá v zmysle podmienok uvedených v § 78 ods. 1 Zákona o rodine žiadala zvýšiť vyživovaciu povinnosť otca na maloletého V. zo sumy 170 € mesačne na sumu 425 € mesačne dôvodiac, že od posledného rozhodovania súdu došlo k podstatnej zmene pomerov v odôvodnených potrebách maloletého V., ale aj v možnostiach a schopnostiach otca, keďže v čase podania návrhu maloletý V. už navštevoval 2. ročník strednej školy, v súvislosti s čím sa jej ako oprávnenému rodičovi podstatným spôsobom zvýšili výdavky na maloletého V..
11. Zmenu pomerov v zmysle § 78 ods. 1 Zákona o rodine je možné definovať ako taký stav, ktorý je odlišný od stavu, ktorý bol rozhodujúci pri pôvodnom (predchádzajúcom) rozhodovaní. Zásadne sa musí jednať o zmenu závažnejšieho charakteru, t.j. o podstatnú zmenu.
12. Z výsledkov vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie tak, ako je konštatované v bode 10. odôvodnenia rozsudku, vyplýva, že o výživnom otca na maloletého V. bolo naposledy rozhodované rozsudkom Okresného súdu Žilina č.k. 15P/30/2015-122 z 31.5.2016 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline č.k. 11CoP/64/2016-169 zo dňa 6.12.2016, ktorým súd zveril maloletého V. do osobnej
starostlivosti matky a otca zaviazal prispievať na výživu maloletého výživným vo výške 170 € mesačne (vo výroku o výživnom došlo k zmene rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý zvýšil vyživovaciu povinnosť otca na sumu 120 € mesačne).
13. Podľa odôvodnenia predmetného rozhodnutia odvolacieho súdu z 6. decembra 2016 č.k. 11CoP/64/2016-169, odvolací súd na rozdiel od záveru súdu prvej inštancie dospel k záveru o potrebe zvýšenia vyživovacej povinnosti otca (vzhľadom na zistené skutkové okolnosti), keď za rozhodujúci považoval príjem, ktorý by rodič (otec) mohol reálne dosahovať a nie príjem, ktorý fakticky dosahuje, pretože princíp potencionality má prednosť pred princípom fakticity a v prípade, že povinný otec berie na seba, či už neprimerané majetkové riziká, prípadne sa bez dôležitého dôvodu vzdá výhodnejšieho zamestnania alebo zárobku, majetkového prospechu, ohrozuje dosiahnutie príjmu, čím vyvoláva stratu a súčasne znižuje možnosť poskytovania výživného. Odvolací súd v ďalších bodoch (14., 15.) rozsudku prihliadol, že otec sa zaťažil množstvami úverov a prevzal na seba neprimerané majetkové riziká, pričom vyvodil, že výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov, preto nebolo možné zohľadňovať výšku a množstvo výdavkov, ktorými povinný rodič (otec) zaťažil svoj majetok. Pri rozhodovaní o rozsahu výživného ďalej odvolací súd prihliadal na odôvodnené potreby maloletého v jeho veku, okrem iného aj na voľnočasové aktivity - vzdelávanie na jazykovej škole, základnej umeleckej škole, že maloletý lyžuje, s čím súvisia náhodné výdavky. Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti ďalej prihliadal k tomu, že otec o maloletého nejaví žiadny záujem, a preto bolo potrebné pri určení výšky výživného zohľadniť a nahradiť i osobnú starostlivosť vynakladanú vo vzťahu k maloletému matkou.
14. Vo vzťahu ku skutkovým zisteniam súdu prvej inštancie v bode 10. rozsudku (ako je vyššie konštatované) vo vzťahu k posudzovaniu podmienok uvedených v § 78 ods. 1 v spojení s podmienkami uvedenými v § 75 ods. 1 a § 62 Zákona o rodine, nebolo možné vychádzať len z deklarovaného príjmu otca vo výške 700 €, ale aj na všetky uvádzané skutočnosti odôvodnenia rozsudku Krajského súdu v Žiline č.k. 11CoP/64/2016-169 zo dňa 6.12.2016, na základe ktorých dospel k záveru o dôvodnosti zmeny rozhodnutia súdu prvej inštancie v určenej výške výživného, na základe ktorého zvýšil vyživovaciu povinnosť otca na sumu 170 € mesačne. Preto odvolací súd sa nestotožnil s odvolacími námietkami matky, že od posledného rozhodnutia súdu došlo k zvýšeniu príjmu otca o 100%, čomu by malo zodpovedať aj rozhodnutie súdu o zvýšení výživného. Ani na ostatné okolnosti tvrdené matkou a otcom pri posudzovaní zmeny pomerov v možnostiach a schopnostiach a majetkových pomeroch obidvoch rodičov, nebolo možné súdom prvej inštancie a ani odvolacím súdom prihliadať.
15. Z výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že tak v čase posledného rozhodovania súdu a aj v súčasnej dobe má otec vyživovaciu povinnosť k synovi T. M., nar. XX.X.XXXX, je naďalej zaťažený majetkovými povinnosťami (splátky úveru), v jeho osobnom živote a majetkových pomeroch nenastali žiadne závažné okolnosti, na ktoré by súd mal v zmysle podmienok uvedených v § 78 ods. 1 Zákona o rodine prihliadať. Obdobne uvedené možno konštatovať aj na strane matky, u ktorej sa pomery podstatne nezmenili a oproti predchádzajúcemu rozhodnutiu nedošlo u nej ani k podstatnému zvýšeniu príjmu.
16. Za podstatnú zmenu pomerov v zmysle § 78 ods. 1 Zákona o rodine, odvolací súd považuje zmenu v odôvodnených potrebách maloletého V., ktorý v čase predchádzajúceho rozhodnutia súdu o vyživovacej povinnosti otca navštevoval 2. stupeň základnej školy a v súčasnej dobe (v čase rozhodovania súdu prvej inštancie) bol už študentom strednej školy. V zmysle podmienok v § 75 ods. 1 Zákona o rodine, miera potrieb dieťaťa je závislá najmä od jeho veku, zdravotného stavu, jeho fyzickej a duševnej vyspelosti, spôsobu prípravy na budúce povolanie, záľub a záujmov, skutočnosti, či žije s rodičmi alebo nie. Iné potreby má dieťa útleho veku a iné dieťa dospievajúce, či vysokoškolák. Pri skúmaní potrieb oprávneného dieťaťa je nutné vziať do úvahy nielen potreby obvyklé, pravidelne sa vyskytujúce, ale i potreby vyskytujúce sa za určité časové obdobie alebo aj náhodne, teda jedná sa o potreby prospešné jeho všestrannému vývoju, teda i potreby vyskytujúce sa nepravidelne za dlhšie obdobie. Súdna prax zastáva názor, že už prestupom dieťaťa z jedného stupňa školy na vyšší stupeň školy (v danom prípade z 2. stupňa základnej školy na strednú školu), oprávnenému rodičovi vznikajú zvýšené výdavky súvisiace najmä so zabezpečovaním všetkých školských potrieb, teda aj aktivít súvisiacich s kultúrnym, spoločenským a športovým vyžitím, okrem toho, že dieťa už oproti predchádzajúcemu rozhodovaniu súdu je vekovo staršie a potrebuje pre seba viac. Z výdavkov, ktoré je oprávnený rodič (matka) na maloletého V. vynakladať tak, ako je konštatované v bode 13. odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, u niektorých z nich sa jedná o pravidelne sa vyskytujúce mesačné výdavky (obedy, turnaje v debatovaní raz za mesiac), u ostatných sa jedná o jednorazové výdavky vynakladané na
školu (zakupovanie učebníc, absolvovanie lyžiarskeho krúžku, školskej akcie, vstupné na venček, zakúpenie obleku a topánok), u niektorých sa jedná o výdavky vynakladané na zdravotnú starostlivosť (zakupovanie šošoviek, poplatky za odstránenie bradavíc, za vyšetrenie a odstránenie znamienok) a niektoré viacmenej len jednorázovo (zakúpenie postele).
17. Z výsledkov vykonaného dokazovania súdom prvej inštancie teda vyplýva, že niektoré výdavky oprávneného rodiča, ktoré mu vznikali v čase predchádzajúceho rozhodovania súdu už ubudli (navštevovanie umeleckej školy a jazykovej školy maloletým), niektoré zas v súvislosti s nástupom na strednú školu, ako aj s jeho vekom, naopak pribudli. Hodnotiac však všetky vyššie uvádzané skutočnosti ohľadom možností, schopností a majetkových pomerov rodičov, ako aj odôvodnených potrieb maloletého dieťaťa, je potrebné konštatovať, že od posledného rozhodovania súdu o výživnom ubehla doba troch rokov, pričom pri hodnotení výsledkov vykonaného dokazovania a skúmaní zmeny pomerov v odôvodnených potrebách maloletého dieťaťa, odvolací súd na rozdiel o záveru súdu prvej inštancie dospel k záveru, že na strane maloletého V. došlo k podstatnej zmene pomerov, ktoré však odôvodňuje zvýšenie vyživovacej povinnosti otca o 70 € oproti predchádzajúcemu rozhodnutiu súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že i keď súd v zmysle podmienok § 62 ods. 4 Zákona o rodine prihliada na osobnú starostlivosť oprávneného rodiča o maloletého, na základe čoho povinný rodič absenciu tejto starostlivosti musí kompenzovať vyššou sumou určeného výživného, neznamená, že oprávnený rodič sa (peňažne) nemá podieľať na vyživovacej povinnosti vo vzťahu k maloletému dieťaťu. Preto odvolací súd dospel k záveru, že zvýšenie vyživovacej povinnosti otca na maloletého V. súdom prvej inštancie na sumu 270 € mesačne, skutkovým okolnostiam vo vzťahu k podmienkam uvedeným v § 78 ods. 1 Zákona o rodine nezodpovedá. Z uvedených dôvodov preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že zaviazal otca k povinnosti platiť výživné na maloletého V. vo výške 240 € mesačne s účinnosťou od podania návrhu, keďže maloletý V. v čase podania návrhu už navštevoval strednú školu.
18. O zameškanom výživnom za obdobie od 1.4.2019 do 31.3.2020 (ako rozdielu medzi súdom určeným výživným a doposiaľ určenou výškou výživného) vo výške 840 € (70 € x 12 mesiacov), odvolací súd rozhodol tak, že zameškané výživné otec zaplatí v lehote 60 dní od právoplatnosti rozsudku, aby sa naplnil zmysel a účel vyživovacej povinnosti s tým, že otcovi bola poskytnutá primeraná lehota na zaplatenie zameškaného výživného.
19. O trovách (prvostupňového a odvolacieho) konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, 2 CSP v spojení s § 52 CMP a žiadnemu z účastníkov nárok na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania nepriznal, keďže z okolností prejednávanej veci nevyplýva, že by bolo dôvodné niektorému z nich nárok na náhradu týchto trov priznať.
20. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP)
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP)