Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_2CoPr-1-2020.pdf
PDF · 109.31 KB
Case nature
Area
Subarea
2CoPr/1/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anny Slovinskej a sudkýň JUDr. Zuzany Matyiovej a JUDr. Aleny Mikovej v spore žalobkyne P. Q., M.. XX.XX.XXXX, bývajúcej v B., B. X, zastúpenej JUDr. Jozefom Sábom, PhD., advokátom so sídlom v Košiciach, Čajakova 5, proti žalovanému: TESCO STORES SR, a.s., so sídlom v Bratislave, Kamenné nám. 1/A, IČO: 31 321 828, o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru s prísl., o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Košice I č.k. 40Cpr/4/2014-604 zo dňa 27.6.2019 takto
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok.
P r i z n á v a žalovanému proti žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice I ako súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala určenia, že dohoda o skončení pracovného pomeru zo dňa 10.10.2014 je neplatná, že žalovaný je povinný prideľovať jej prácu na základe pracovnej zmluvy, odstrániť diskrimináciu a zaplatiť priemernú mzdu. Žalovanému priznal právo na náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 100 %.
2. Žalobkyňa žalobu odôvodnila tým, že spôsob akým došlo k podpísaniu dohody o skončení pracovného pomeru sa nezlučuje so zmluvnými podmienkami a okolnosti, ktoré podpísaniu dohody predchádzali svedčia o tom , že všetky obvinenia voči jej osobe sú vykonštruované len za účelom poškodenia jej osoby. Celej záležitosti totiž predchádzala krádež v hypermarkete, ktorej bola svedkom a zároveň oznamovateľkou a toto viedlo k sťažnosti riaditeľovi podanej žalobkyňou. Za prítomnosti riaditeľky dňa 1.10.2014 sa ju snažili pripraviť o zamestnanie pre ňu cudzie nekompetentné osoby pani P.V. a pani B., uviedli ju do omylu pod zámienkou prejednávania inej veci, zlej atmosféry, pod nátlakom a vyhrážkami, že ju poškodia na úrade práce a v ďalších zamestnaniach, ak sama neodíde, tak túto dohodu podpísala. Dohoda o skončení pracovného pomeru je podľa nej podvod, keďže už predtým jej bola daná výpoveď a zamestnankyne žalovaného nevedeli, či jej môžu dať dohodu o skončení pracovného pomeru, na čo im odpovedala, že ak jej nedajú dohodu neodíde. Skutočnosti vedúce k rozviazaniu pracovného pomeru so žalobkyňou boli predmetom sťažnosti generálnemu riaditeľovi a podanie sťažnosti bolo dôvodom ukončenia pracovného pomeru so žalobkyňou. Ak by totiž obvinenia žalovaného voči jej osobe boli pravdivé, nemal by žalovaný žiaden problém ukončiť s ňou pracovný pomer okamžite. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť s poukazom, že obsah žaloby je pre neho zmätočný, nezrozumiteľný a jednotlivé tvrdenia si navzájom odporujú. Poukázal na to, že pracovný pomer so žalobkyňou bol ukončený v súlade s ust. § 60 Zákonníka práce a žalobkyňa doposiaľ nepredložila žiaden dôkaz o opaku. Samotná žalobkyňa v žalobe tvrdí, že k podpisu dohody o skončení pracovného pomeru došlo až po jej prvotnom odmietnutí.
3. Súd vo veci vykonal dokazovanie, vec právne posúdil podľa ustanovení § 1 ods. 4, § 15, § 18, § 59 ods. 1, § 60 ods. 1,2,3, § 142 ods. 1 Zákonníka práce, podľa § 34, § 37 ods. 1, § 43a ods. 1, § 43b ods. 1 písm. c/, § 43c ods. 1 Občianskeho zákonníka a vo veci rozhodol.
4. Uviedol, že predmetom konania je určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, určenie, že pracovný pomer trvá a nárok na náhradu mzdy. Po vyhodnotení všetkých vykonaných dôkazov dospel k záveru, že žaloba žalobkyne nie je dôvodná. Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že žalobkyňa bola zamestnankyňou žalovaného na základe pracovnej zmluvy uzavretej na dobu neurčitú. Dňa 1.10.2014 uzavreli sporové strany dohodu o skončení pracovného pomeru ku dňu 28.2.2015 s tým, že od 2.10.2014 do skončenia pracovného pomeru nebude žalovaný prideľovať žalobkyni prácu, túto dobu považoval za prekážky v práci na strane zamestnávateľa a od 2.10.2014 do 28.2.2015 vyplácal žalovaný žalobkyni náhradu mzdy vo výške priemerného zárobku. Z vykonaných dôkazov tiež súd mal preukázané, že žalobkyňa nebola spokojná s pomermi u žalovaného, že mala negatívny postoj voči riaditeľke žalovaného W. L., ako aj k ďalším nadriadeným a svoju nespokojnosť vyjadrovala v sťažnostiach, ktoré boli riešené aj z centrály v Bratislave. Bola jej preto ponúknutá zmena prevádzky, ale aj ukončenie pracovného pomeru, čo žalobkyňa neprijala. Dňa 1.10.2014 na podnet žalovaného sa uskutočnilo stretnutie zamestnancov žalovaného I.. J. P.V. J. T.. P. B., pričom predmetom boli sťažnosti zo strany žalobkyne, ale aj sťažnosti spolupracovníkov na žalobkyňu a sťažnosti zákazníkov na žalobkyňu. Žalobkyni bolo ponúknuté aj ukončenie pracovného pomeru dohodou s tým, že pracovný pomer bude trvať od podpisu dohody 5 mesiacov a žalobkyni bude vyplácaný priemerný zárobok, pričom žalovaný nebude prideľovať žalobkyni prácu. Bolo jej ponúknuté aj preloženie na iné pracovisko, avšak žalobkyňa návrhy odmietla. Žalovaný predložil žalobkyni upozornenie na porušovanie pracovnej disciplíny z dôvodu, že žalobkyňa vyvolávala zlú atmosféru, obviňovala zamestnancov a nevhodne sa správala voči zákazníkom, prevzatie tohto upozornenia žalobkyňa odmietla podpísať a písomne sa k nemu vyjadrila. Písomné upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny žalobkyni doručené nebolo. Žalobkyňa následne sama požiadala o ukončenie pracovného pomeru dohodou v zmysle pôvodného návrhu, na základe čoho aj došlo k podpisu dohody o skončení pracovného pomeru. Pokiaľ žalobkyňa tvrdila, že žalovaný pri jednaní na ňu vyvíjal nátlak a že jej bolo predložené ukončenie pracovného pomeru výpoveďou, toto preukázané nebolo, lebo z výpovedí svedkýň vyplynulo, že predmetom jednania nebolo ukončenie pracovného pomeru so žalobkyňou výpoveďou. Žalobkyňa v konaní namietala, že nemala skutočnú vôľu uzavrieť dohodu o skončení pracovného pomeru, že bola podvedená a k tomu donútená. Na základe vykonaných dôkazov súd prvej inštancie však uzavrel, že tieto jej tvrdenia nepreukázala a nemožno ich akceptovať. Žalobkyňa nijak nepreukázala, že pri uzatváraní dohody o skončení pracovného pomeru neprejavila slobodnú vôľu. Z dokazovania vyplynulo, že po oznámení viacerých možností riešenia nespokojnosti žalobkyne v zamestnaní, ako aj nespokojnosť zamestnávateľa na základe sťažností zákazníkov a zamestnancov na žalobkyňu a po udelení upozornenia, sama žalobkyňa požiadala o ukončenie pracovného pomeru dohodou. Toto uviedla aj sama žalobkyňa vo svojej výpovedi, t.j., že požiadala o ukončenie pracovného pomeru dohodou s prekážkami v práci. Žiadne fyzické, ani psychické donútenie pri podpise dohody o skončení pracovného pomeru nebolo preukázané. Nebolo tiež preukázané, že by podpísala dohodu o skončení pracovného pomeru po tom, ako jej malo byť oznámené, že žalovaný s ňou ukončí pracovný pomer výpoveďou. V súvislosti s vážnosťou vôle žalobkyne táto tvrdila, že dohodu o ukončení pracovného pomeru uzavrela iba z dôvodu, aby mala v rukách nejakú listinu, aby sa mohla brániť, a to aj súdnou cestou. Absencia vážnosti vôle znamená, že sa prejaví vôľa, ktorá v skutočnosti neexistuje. V danej veci však žalobkyňa uviedla, že chcela ukončiť pracovný pomer dohodou a jej pohnútkou bolo, aby disponovala listinou na ochranu svojich práv. Mala teda vôľu ukončiť pracovný pomer dohodou a nie je možné konštatovať, že prejavila vôľu, ktorá skutočne neexistovala a neprejavila len zdanlivú vôľu ukončiť pracovný pomer dohodou s úmyslom zániku pracovného pomeru u žalovaného. Ak žalobkyňa namietala, že dohoda o skončení pracovného pomeru je neplatná, keďže túto odmietla po prvotnom návrhu žalovaného podpísať, čo však nemá vplyv na platnosť dohody o skončení pracovného pomeru, ak sa tak rozhodla následne. Uzavretie dohody o skončenie pracovného pomeru bolo teda akceptáciou žalobkyňou podaného návrhu na uzavretie dohody o skončení pracovného pomeru žalovaným. V súvislosti s tvrdením žalobkyne, že dohoda o skončení pracovného pomeru, ktorú uzavreli sporové strany je diskriminačná, súd poukazuje na to, že z dohôd o skončení pracovného pomeru so zamestnancami žalovaného predložený žalovaným, ako aj výpovedí svedkov vyplýva, že ukončenie pracovného pomeru dohodou so zamestnancami ku dňu uzavretia dohody alebo v dlhších lehotách, maximálne 3 a pol mesiaca s tým, že zamestnancom, s ktorými bol ukončený pracovný pomer dohodou k neskoršiemu
dátumu, nebola prideľovaná práca a za dobu prekážok v práci im bol zaplatený aj priemerný zárobok. Najdlhšia takáto doba prekážok trvala u jednotlivých zamestnancov 3 a pol mesiaca, u žalobkyne táto doba trvala 5 mesiacov. Nejde o teda o diskrimináciu v žiadnom prípade, pretože samotná žalobkyňa mala oproti iným zamestnancom dĺžkou doby prekážok v práci výhodu. Súd prvej inštancie teda uzavrel, že dohoda o skončení pracovného pomeru spĺňa všetky náležitosti platného právneho úkonu, je platná a žalobu žalobkyne ako nedôvodnú zamietol. Žalobkyňa sa domáhala aj určenia, že pracovný pomer trvá a aj v tejto časti bola žaloba zamietnutá práve z dôvodu, že dohoda o skončení pracovného pomeru je platná a pracovný pomer bol ukončený ku dňu 28.2.2015. Žalobkyňa sa domáhala aj náhrady mzdy z neplatnej dohody o skončení pracovného pomeru a vzhľadom na vyššie uvedené, závery súdu prvej inštancie aj v tejto časti bola žaloba žalobkyne zamietnutá.
5. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku (CSP) a žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech proti neúspešnej žalovanej priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
6. V zákonnej lehote proti rozsudku súdu prvej inštancie podala žalobkyňa odvolanie z dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. a/ až h/ CSP. Tvrdila, že objektívne okolnosti vyvolávajú, že tu existujú objektívne okolnosti vyvolávajúce vadu vôle na strane žalobkyne. Dohoda o skončení pracovného pomeru musí vychádzať zo skutočnej prejavenej a ničím nenarušenej vôle strán a v žiadnom prípade jej uzatvorenie nesmie byť voči zamestnancovi podmieňované úkonom zo strany zamestnávateľa vyvolávajúci zásah do práv zamestnanca. Je neprípustné, aby sa zamestnávateľ vyhrážal zamestnancovi udelením upozornenia pre porušenie pracovnej disciplíny. Na situáciu, ktorá nastala pri podpise dohody o skončení pracovného pomeru žalobkyňou je treba nazerať ako majúcu priamy vplyv na vážnosť a celistvosť vôle žalobkyne uzatvoriť túto dohodu, o to závažnejšie, že upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny malo povahu bezprávnej vyhrážky, pretože zákonné dôvody na udelenie upozornenia pre porušenie pracovnej disciplíny na strane žalobkyne neboli. Počas uvedeného došlo tiež ku konfliktu, a to verbálnemu a zároveň k vzneseniu požiadavky žalobkyne privolania polície na pracovisko. Poukázala na výpoveď svedkyne JUDr. Kučerovej v konaní 35CPr/3/2016, ktorej zvukový záznam bol zabezpečený do súdneho spisu a kde je popísaný obraz o toxickej atmosfére, ktorá bola pri jednaní a uzatváraní dohody o skončení pracovného pomeru. Konfliktné podmienky pri jednaní so žalobkyňou boli takej intenzity, že mohli byť a boli spôsobilé objektívne zasiahnuť do formovania vôle a zhody vôle s prejavom na strane žalobkyne. V ďalšom poukázala na diskriminačné konanie a jeho prejavy zo strany žalovaného voči nej v práci. Uviedla, že v priebehu konania poukazovala na predchádzajúce diskriminačné konanie žalobcu a nielen na diskriminačný obsah dohody o skončení pracovného pomeru tak, ako to zúžene interpretuje konajúci súd v bode 55. rozsudku. Podľa nej žalovaný konal účelovo, keď vytvoril situáciu, za ktorej sa pokúsil žalobkyni vnútiť dohodu o skončení pracovného pomeru. Obava z udelenia upozornenia pre porušenie pracovnej disciplíny bola teda na strane žalobkyne dôvodná. Uvedené podporuje aj výpoveď žalobkyne ohľadom obavy z udelenia výpovede zo strany žalovaného. Zamestnávateľ je ten, kto je povinný vytvárať zdravé pracovné prostredie a situácia, za ktorej sa vytvára alebo môže vytvárať tlak smerujúci k vykonaniu určitého úkonu v pracovnoprávnych vzťahov zamestnancov sa má vykladať na ťarchu zamestnávateľa. Záver súdu prvej inštancie, že žalobkyňa voči žalovanému urobila právne účinný prejav vôle, ktorý mal povahu návrhu na uzatvorenie dohody o skončení pracovného pomeru je selektívny a nemá racionálne ukotvenie vo vykonaných dôkazov. Žalobkyňa nepredložila svoj vlastný písomný návrh dohody, vo veci došlo len k podpisu listiny, ktorá však už nezachycovala účinný právny úkon, a nie k urobeniu písomného návrhu zo strany žalobkyne. Z uvedeného teda nie je možné vyvodiť, že si žalobkyňa (zrejme správne má byť žalovaná) osvojila prevzala písomný návrh žalobkyne a tento použila ako svoj návrh dohody. Vo veci vyskytuje len jediná listina, táto slúžila ako písomné zachytenie pôvodného návrhu žalobcu a teda nemohla súčasne slúžiť ako listina zachycujúca návrh žalobkyne voči žalobcovi. V dohode okrem toho musia byť uvedené dôvody skončenia pracovného pomeru, ak to zamestnanec požaduje. Žalobkyňa nemala dôvod adresovať návrh na skončenie svojho pracovného pomeru voči žalovanému, keďže u neho mala vôľu pracovať a aktívne sa zaujímala o vzťahy na pracovisku. Súd sa podľa nej taktiež nedostatočne vyporiadal s jej námietkou, že jej podpis na príslušnej dohode mal za cieľ len výhradne obdŕžať kópiu písomného návrhu predmetnej dohody od žalovaného. Je len prirodzené, že žalobkyňa sa snažila mať zabezpečené všetky písomné materiály od svojho zamestnávateľa s poukazom na diskriminačné konanie žalovaného. Právny záver súdu o tom, že žalobkyňa mala sama adresovať žalovanému návrh tejto dohody, považuje odvolateľka za arbitrárny a odporujúci vykonanému dokazovaniu. V ďalšom poukázala na nedodržiavanie práv zamestnanca zo strany žalovaného voči jej
osobe. Keď sa žalobkyňa dožadovala prítomnosti právnika, takúto žiadosť mal žalovaný posúdiť ako žiadosť o prítomnosť zástupcu zamestnancov. Žiadala, aby Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alternatívne, aby došlo k zmene rozsudku tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie a zaviaže žalovaného na úhradu trov celého konania v rozsahu 100%.
7. K podanému odvolaniu sa vyjadril žalovaný s tým, že považuje rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny, odvolanie žalobkyne za účelové a nemajúce oporu ako v skutkovom ani v právnom základe. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v celom rozsahu potvrdil a zaviazal žalobkyňu na úhradu trov konania, vrátane odvolacieho konania. Dohodu o skončení pracovného pomeru považuje za platne uzavretú vzhľadom na splnenie všetkých obsahových a formálnych náležitostí platnej právnej úpravy a vyjadrenie vôle zmluvných strán, teda v súlade so Zákonníkom práce a žalovaný postupoval v zmysle platnej legislatívy. Nesúhlasil s tvrdením, že dohoda o skončení pracovného pomeru nevychádzala zo skutočnej vôle žalobkyne. Nijakým spôsobom do uzatvorenia takejto dohody žalobkyňu žalovaný nenútil, pretože žalobkyňa sama navrhla skončenie pracovného pomeru dohodou a žalovaný jej žiadosť akceptoval. Vyplynulo to aj z vykonaného dokazovania, ako správne uzavrel súd prvej inštancie. Poukázal na to, že dohoda bola uzatvorená písomne a v dohode musia byť uvedené dôvody skončenia pracovného pomeru, ak to zamestnanec požaduje, alebo, ak sa pracovný pomer skončil dohodou z dôvodov organizačných zmien. Z podpísanej dohody o skončení pracovného pomeru, ale aj z výpovedí T.. B. J. I.. P. vyplynulo, že sú vylúčené akékoľvek pochybnosti o tom, že táto dohoda by nepredstavovala pravú vôľu žalobkyne podpísať ju. Žalovaný sa žalobkyni žiadnym spôsobom nevyhrážal, ako to tvrdí vo svojom odvolaní. Predložil jej len upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny, ktoré vyplývalo zo správania sa žalobkyne počas pracovnej doby a toto bolo v rozpore s internými pravidlami žalovaného a nijak nesúviselo s krádežou, ktorú žalobkyňa v konaní spomínala. Poukázal pritom na obvyklú súdnu prax, ale i na rozsudok Najvyššieho súdu SR 4Cdo/306/2009 v súvislosti s bezprávnou vyhrážkou. Z vykonaného dokazovania, ale ani zo znenia žaloby nevyplýva žiaden špecifikovaný nátlak, ktorý by bol údajne vyvíjaný pracovníkmi žalovaného na žalobkyňu. Tiež nijakým spôsobom žalovaný nevnucoval žalobkyni uzavretie dohody o skončení pracovného pomeru a upozornenie za porušenie pracovnej disciplíny nie je spôsobilé vyvolať obavu o danie výpovede zo strany žalovaného jednak z dôvodu, že žalovaný nikdy výpoveďou žalobkyni nehrozil a jednak z dôvodu, že pre jedno porušenie pracovnej disciplíny Zákonník práce neumožňuje zamestnávateľovi vypovedať pracovný pomer zamestnanca. Neobstojí tiež ani argument žalobkyne, že podpis na dohode o skočení pracovného pomeru mal za cieľ výhradné obdŕžanie návrhu predmetnej dohody. Z dokazovania vyplynulo, že s upozornením na porušenie pracovnej disciplíny bola žalobkyňa oboznámená, pričom spočiatku toto odmietla podpísať a následne navrhla skončenie pracovného pomeru dohodou, čo bolo akceptované. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní uvádza, že si mal žalovaný vyložiť jej žiadosť o právnika, že sa domáha prítomnosti zástupcu zamestnancov, tak zástupca zamestnancov p. L. bola žalovaným zavolaná na stretnutie so žalobkyňou, pričom uviedla, že v tomto čase na prevádzke riešili viacero návrhov a zároveň uviedla, že sa bude zdržiavať na prevádzke a v prípade potreby, ak by žalobkyňa vyžiadala jej prítomnosť, bude k dispozícii. Žalobkyňa však pred uzavretím, ale aj pri uzatváraní dohody o skončení pracovného pomeru, aj keď mala vedomosť o možnosti prítomnosti zástupcu zamestnancov, o prítomnosť nepožiadala, ale chcela len právnika.
8. K vyjadreniu sa opätovne žalobkyňa vyjadrila, pričom zotrvávala na svojich argumentoch, aj na odvolacom návrhu.
9. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd spor prejednal na základe podaného odvolania podľa ust. § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku (CSP) bez nariadenia pojednávania. Po konštatovaní, že odvolanie bolo podané včas a oprávnenou osobou, preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a 380 CSP a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 22. októbra 2020, pričom verejné vyhlásenie bolo v zmysle ust. § 219 ods. 1, 3 CSP riadne oznámené.
10. Žalovaný použil všetky odvolacie dôvody uvedené v § 365 ods. 1 CSP. V prejednávanej veci odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené. Rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý bol napadnutý odvolaním nemožno vytknúť, že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo z prednesov účastníkov nevyplynuli a ani inak nevyšli za konania najavo alebo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by
v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor. Tiež nebolo zistené, že by na zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval nesprávne zákonné ustanovenie alebo použité zákonné ustanovenie nesprávne vyložil. Súd vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu, náležite zistil skutkový stav a vykonané dôkazy hodnotil v súlade so zákonom a z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam na ktorých založil aj svoje rozhodnutie, zo zisteného stavu vyvodil aj správny právny záver. Podľa názoru odvolacieho súdu napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je dostatočne odôvodnený a spĺňa kritériá riadneho odôvodnenia podľa § 220 ods. 2 CSP).
11. Odvolacie námietky odvolateľa boli už predmetom dokazovania pred súdom prvej inštancie, ktorý sa s nimi dôsledne vysporiadal pri rozhodovaní v danej veci. Ani ďalšie skutočnosti uvedené v odvolaní neumožňujú odvolaciemu súdu prijať iné závery a nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku, preto odvolací súd rozsudok napadnutý odvolaním ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.
12. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Odvolací súd sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, ktoré je zákonné, podrobné a vyčerpávajúce, preto na neho v plnom rozsahu odkazuje. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia odvolací súd uvádza:
13. Skončenie pracovného pomeru dohodou je jedným z možných spôsobom skončenia pracovného pomeru a ide o dvojstranný právny úkon, ktorý vyžaduje k svojmu vzniku zhodný prejav vôle zmluvných strán. Platnosť tejto dohody je podmienená aj tým, že netrpí vadami vôle, teda je urobená slobodne a vážne. Právny úkon totiž trpí nedostatkom slobody vôle, ak účastník koná pod nedovoleným nátlakom zo strany druhého účastníka, prípadne tretej osoby, ak o tom druhý účastník vedel a aj to využil. Aj bezprávna vyhrážka je psychickým donútením, o ktorú ide predovšetkým vtedy, ak je ňou vynucované niečo, čo ňou nesmie byť vynucované. Nie je preto donútením podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka prípad, keď niekto druhému hrozí niečím, čo má skutočne právo urobiť. Ak v tomto prípade zamestnávateľ (žalovaný) žalobkyňu upozornil na porušovanie pracovnej disciplíny po prešetrení rôznych sťažností a správania sa žalobkyne), bol teda nepochybne oprávnený tak urobiť a upozornenie nemôže byť bezprávnou vyhrážkou. V konaní nebolo preukázané, že sa žalovaný žalobkyni vyhrážal skončením pracovného pomeru výpoveďou, žalobkyňa uviedla, že teda chce skončiť pracovný pomer dohodou a takúto dohodu aj podpísala. Jej obranu a tvrdenie, že dohodu podpísala len preto, aby mala k dispozícii nejaký „papier“ na účely súdnej žaloby považuje odvolací súd takpovediac detinskú. Žalobkyňa je spôsobilá na právne úkony a každý si musí uvedomiť, že sa svoje úkony musí niesť aj právne dôsledky. Žalobkyni bolo ponúknuté viacero možností riešenia jej nespokojnosti s pomermi u zamestnávateľa, ale aj nespokojnosti niektorých spolupracovníkov a zákazníkov s jej osobou, pričom sama uviedla, že chce ukončiť pracovný pomer dohodou a túto dohodu aj podpísala. Dohoda pritom neobsahuje diskriminačné klauzuly, naopak, ako správne uviedol súd prvej inštancie, v porovnaní s inými obdobnými prípadmi u žalovaného, nie je možno usudzovať, že by v tomto prípade žalobkyňa podpísaním dohody konala k svojmu neprospechu.
14. Ak v odvolaní namieta diskrimináciu v širšom zmysle, je potrebné uviesť, že predmetom konania, ktorý vymedzila žalobkyňa je rozhodovanie o neplatnosti dohody o skončení pracovného pomeru, jej ďalšom zamestnávaní žalovaným a o náhradu mzdy. Preto súd prvej inštancie správne v odôvodnení rozsudku namietanú diskrimináciu osoby žalobkyne posudzoval práve v znení predmetnej dohody. V konaní neboli preukázané také skutočnosti, ktoré by nasvedčovali akémukoľvek nátlaku zo strany žalovaného na žalobkyňu, aby dohodu podpísala, neurobila preto uvedený právny úkon na základe nedostatku slobody vôle, a teda v danej veci nie sú splnené podmienky neplatného právneho úkonu podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Žalobkyňa podpísala dohodu bez výhrad, ak požadovala mať v dohode uvedený dôvod, mala na výber takúto dohodu nepodpísať a ak si to následne rozmyslela, nerobí to dohodu neplatnou. Neobstojí ani jej tvrdenie, že ak požadovala prítomnosť právnika, mal to žalovaný považovať za žiadosť o prítomnosť zástupcu zamestnancov. Nič nebránilo žalobkyni nepodpísať dohodu, poradiť sa s právnikom, ktorého služby mohla vyhľadať a podľa uváženia konať.
15. Zo skutkových okolností prípadu teda vyplýva, že nie sú prítomné také okolnosti, ktoré predchádzali uzavretiu dohody o skončení pracovného pomeru, ktoré by nasvedčovali, že ide o prípad vymykajúci
sa prevládajúcim mravným zásadám a princípom vzájomných vzťahov medzi zamestnávateľom a zamestnancom. Preto sa uzavretie tejto dohody neprieči ani dobrým mravom.
16. Z uvedený dôvodov bol rozsudok súdu prvej inštancie odvolacím súdom ako vecne správny potvrdený vrátane výroku o trovách konania, pretože žalovaný bol v spore plne úspešný.
17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1,2 CSP v spojení s § 225 ods. 1 CSP. Žalobkyňa nebola v odvolacom konaní úspešná, preto jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nevznikol a úspešný žalovaný má nárok na ich náhradu v plnom rozsahu, pričom o ich výške rozhodne súd prvej inštancie.
18. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).