Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_16Co-81-2023.pdf
PDF · 136.54 KB
Case nature
Area
Subarea
16Co/81/2023
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Majerského a sudkýň JUDr. Ivany Štiftovej a Mgr. Daniely Drnákovej, v spore žalobcov: X/ X.. T. V., Z.. X.XX.XXXX, B. XX, B., X/ D.. P. B., Z.. X.X.XXXX, B. XX, B., X/ G. O., Z.. X.X.XXXX, B. XX, B., X/ Ľ. H., Z.. XX.XX.XXXX, B. XX, B., X/ B.Ž. Z., Z.. XX.X.XXXX, B. XX, B., proti žalovanému: BLAHO-BYT, spol. s r.o., Prokopa Veľkého 51, Bratislava, IČO: 35 729 899, zastúpeného: PATÁČ & PARTNERS s.r.o., Karadžičova 16, Bratislava, IČO: 53 779 509, o určenie neplatnosti výsledku písomného hlasovania a iné, na odvolanie žalobcov 1/ až 5/ proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 10C/45/2020-420, zo dňa 23.11.2022, takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch, ktorými súd žalobu zamietol a rozhodol o trovách konania, p o t v r d z u j e .
II. Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcom 1/ až 5/ plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie voči žalobcom 1/, 3/, 4/ a 5/ zastavil (výrok I.), žalobu v celom rozsahu zamietol (výrok II.) a žalovanému voči žalobcom 1/ až 5/ priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % (výrok III.).
2. V odôvodnení uviedol, že žalobcovia sa pôvodne žalobou doručenou Okresnému súdu Bratislava V dňa 17.10.2019 a dňa 8.9.2020 postúpenou Okresnému súdu Bratislava I domáhali (po pripustení zmeny petitu žaloby uznesením č. k. 10C/45/2020-248, zo dňa 9.8.2021) určenia neplatnosti výsledku písomného hlasovania o obnove výťahov v bytovom dome na B. Č.. XX-XX, V. B., ktoré bolo uskutočnené v čase od 12.7.2019 do 6.9.2019. Žalobu odôvodnili tým, že žalovaný, ako správca bytového domu, vypísal dňa 3.7.2019 písomné hlasovanie o obnove výťahov v bytovom dome na B. Č.. XX T. XX V. B., v čase od 12.7. do 6.9.2019. Po skončení písomného hlasovania zverejnil dňa 12.9.2019 zápisnicu o priebehu a výsledkov hlasovania v ktorej oznámil, že písomné hlasovanie bolo úspešné a potvrdil, že bolo realizované v súlade s platnou právnou úpravou. Ako skupinka vlastníkov bytov usilujúca sa o zlepšenie správy domu pri kontrole hlasovania a obsahu zápisnice zistili, že závery žalovaného v zápisnici neboli správne a predmetné písomné hlasovanie nemohlo byť úspešné. V žalobe vytkli viacero nedostatkov vo vzťahu k spísaniu zápisnice o hlasovaní a na základe týchto nedostatkov považovali písomné hlasovanie za neúspešné, pričom v podanej žalobe nedeklarovali, že sa hlasovania zúčastnili a že by boli prehlasovanými vlastníkmi bytov, ktorým svedčí nárok na postup v zmysle § 14a ods. 8 zákona číslo 182/1993 Z. z.
3. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súd prvej inštancie konštatoval, že uznesením č. k. 10C/45/2020-80, zo dňa 27.10.2020, právoplatným dňa 4.12.2020,
zastavil konanie voči D.. P. A. (pôvodnému žalobcovi 1/), ktorý dňa 7.2.2020 zomrel a následne bolo zmenené poradie žalobcov v záhlaví rozsudku.
4. Následne uviedol, že žalobca X/ X.. T. V., písomným podaním doručeným súdu dňa 2.11.2022 zobral žalobu v celom rozsahu späť pred otvorením pojednávania. Žalobca X/ Ľ. H., pred otvorením pojednávania písomným podaním doručeným súdu dňa 4.11.2022, taktiež žalobu v celom rozsahu zobral späť. Žalobkyňa X/ G. O., pred otvorením pojednávania písomným podaním doručeným súdu dňa 7.11.2022 žalobu zobrala v celom rozsahu späť a taktiež vzala späť žalobu pred otvorením pojednávania aj žalobkyňa X/ B. Z., a to písomným podaním doručeným súdu dňa 8.11.2022. Jediným, kto zotrval na žalobe, bol žalobca X/ D.. P. B..
5. Na uvedenom základe za použitia § 145 ods. 1 a § 146 ods. 1 C. s. p. súd prvej inštancie konanie voči žalobcom 1/, 3/ až 5/ zastavil z dôvodu, že žalobu voči žalovanému zobrali v celom rozsahu späť, keď súhlas žalovaného so späťvzatím žaloby nebol potrebný z dôvodu, že žalobcovia 1/, 3/ až 5/ žalobu zobrali späť pred začatím prvého pojednávania.
6. Ďalej súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že skúmal vecnú legitimáciu strán sporu a prípadnú včasnosť podania žaloby. Ozrejmil, že vecnou legitimáciou je stav vyplývajúci z hmotného práva, kedy jeden účastník občianskeho súdneho konania (navrhovateľ) je subjektom hmotnoprávneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide (je aktívne vecne legitimovaný) a účastník na opačnej procesnej strane (odporca) je subjektom hmotnoprávnej povinnosti (je pasívne vecne legitimovaný).
7. Konštatoval, že žalobu žalobcu 2/ ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol, keď z obsahu žaloby, ako aj z obsahu prednesu žalobcu 2/ na pojednávaní konanom dňa 23.11.2022 mal preukázané, že žalobca 2/ sa nezúčastnil písomného hlasovania v období od 12.7. do 6.9.2019 a teda v čase prebiehajúceho hlasovania nebol prehlasovaným vlastníkom, resp. spoluvlastníkom bytu v bytovom dome na B. XX V. B.. Nevzniklo mu teda právo v zmysle § 14a ods. 8 zákona č.182/1993 Z. z. domáhať sa určenia neplatnosti uznesenia prijatého písomným hlasovaním všetkých vlastníkov a teda nemal aktívnu vecnú legitimáciu na podanie žaloby. Dodal, že je jednoznačné, že ak žalobca 2/ ako vlastník bytu, ktorý sa nezúčastnil písomného hlasovania, resp. zúčastnil by sa hlasovania, ale zdržal by sa hlasovania výsledok ktorého však napáda žalobou na súde, nie je prehlasovaným vlastníkom a preto v zmysle zmienenej relevantnej hmotnoprávnej úpravy nie je oprávnený domáhať sa, aby vo veci rozhodol súd. Poukázal na judikatúru najvyšších súdnych autorít, v zmysle ktorej ak zákon výslovne priznáva aktívnu vecnú legitimáciu k podaniu žaloby prehlasovanému vlastníkovi, takouto osobou je len vlastník, ktorý sa zúčastnil hlasovania o spochybňovanom rozhodnutí vlastníkov bytov a nebytových priestorov v bytovom dome a neuspel (teda hlasoval proti, bol však prehlasovaný väčšinou tvorenou inými vlastníkmi). Dôvodil, že z uvedeného vyplýva, že vlastník, ktorý sa zúčastní zhromaždenia vlastníkov a zdrží sa hlasovania a svojím postojom nijako nesignalizuje ostatným vlastníkom, že s rozhodnutím nesúhlasí, ťažko môže byť považovaný za prehlasovaného vlastníka a nie je preto osobou, ktorá by následne mohla prijaté rozhodnutie spochybniť. Dodal, že z tohto hľadiska potom nie je podstatný dôvod, pre ktorý vlastník nehlasoval proti neskôr spochybnenému rozhodnutiu.
8. Zdôraznil, že právo podať žalobu/návrh na súd podľa interpretovanej normy nemajú všetci vlastníci bytov a nebytových priestorov v dome, ale len niektorí z nich. Z predmetného zákonného ustanovenia totiž vyplýva, ako už súd spomenul, že zákon stanovuje ochranu len pre prehlasovaného vlastníka v dome. Inými slovami, ide o vlastníka, ktorý sa schôdze, resp. hlasovania zúčastnil a hlasoval proti prijatému rozhodnutiu. Rovnakú právnu ochranu nepožíva ten vlastník, ktorý sa schôdze nezúčastnil, ale ani ten, ktorý hlasoval za prijatie väčšinového rozhodnutia. Oprávnenie podať žalobu/návrh nepatrí ani vlastníkovi, ktorý sa schôdze síce zúčastnil, ale o konkrétnej otázke, ktorá má byť podrobená súdnemu prieskumu nehlasoval, resp. zdržal sa hlasovania. Takýto vlastník svoje hlasovacie právo dobrovoľne nevyužil a tak nemôže byť ani prehlasovaný. Žalobca 2/ sa napádaného hlasovania nezúčastnil, teda na podanie žaloby v rozsahu petitu žaloby nie je aktívne vecne legitimovaný. Zároveň podotkol, že žalobca 2/ je bezpodielovým spoluvlastníkom bytu v bytovom dome a ak by mu svedčalo právo podľa § 14a ods. 8 cit. zákona, bol povinný v konaní vystupovať spolu s bezpodielovým spoluvlastníkom predmetného bytu, teda s manželkou. Poukázal tiež na to, že ak by aj žalobca 2/ bol prehlasovaným spoluvlastníkom bytu v bytovom dome a žalobu by podal spolu s ďalším spoluvlastníkom predmetného bytu, tak by boli povinní túto žalobu súdu doručiť v prekluzívnej tridsaťdňovej lehote odo dňa oboznámenia o výsledku písomného hlasovania oznámeného žalovaným zverejnením zápisnice dňa 12.9.2019. Žaloba súdu bola doručená
až dňom 17.10.2019, teda po uplynutí prekluzívnej 30-dňovej lehoty, ktorá uplynula dňa 12.10.2019, na uplynutie ktorej súd prihliada z úradnej povinnosti.
9. Doplnil, že ak by sa žalobca 2/ domáhal akejkoľvek inej ochrany vlastníckych práv vo vzťahu k výkonu správy realizovanej žalovaným, tak v prejednávanej veci podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/60/2019, zo dňa 29.6.2021 (publikovaného v Zbierke rozhodnutí Najvyššieho súdu SR č. 7/2021, pod č. 80), otázku platnosti rozhodnutí prijatých zhromaždením vlastníkov určenia neplatnosti, ktorého sa žalobca 2/ domáha, nemôže súd posudzovať v inom konaní než v konaní podľa § 14 ods. 4 zákona č. 182/1993 Z. z. v znení do 30.9.2014 a to ani ako otázku predbežnú (t. j. aktuálne podľa §14a ods.8 platného zákona č. 182/1993 Z. z.). Zároveň uviedol, že ak by aj boli splnené procesné a hmotnoprávne podmienky na strane žalobcu 2/, bol by povinný žalobu zamietnuť s poukazom na § 78 ods. 1, ods. 2 C. s. p. z dôvodu, že nesmeruje voči pasívne vecne legitimovanému subjektu, keďže žalovaný, ako správca bytového domu, môže v konaní o určenie neplatnosti uznesení prijatých hlasovaním vlastníkmi bytov a nebytových priestorov v bytovom dome zastupovať v konaní vlastníkov bytov a nebytových priestorov v zmysle § 9 ods. 8 písm. a) zákona číslo 182/1993 Z. z., ale žaloba podľa § 9 ods. 8 písm. a) citovaného zákona musí smerovať voči všetkým vlastníkom bytov a nebytových priestorov v dome, čo v prejednávanej veci nebolo splnené, keďže žalovaným v koní bol len správca bytového domu na B. R. V. B. a nie všetci spoluvlastníci bytov a nebytových priestorov v uvedenom bytom dome.
10. Na základe uvedeného súd prvej inštancie za použitia § 9 ods. 8 písm. a), § 14 ods. 1, ods. 2, § 14a ods. 8 zákona č. 182/1993 Z. z. a § 78 ods. 1, ods. 2 C. s. p. žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol, pričom dodal, že z dôvodu hospodárnosti konania nevykonal žalobcom 2/ navrhované dôkazy v rozsahu výsluchu pôvodných žalobcov ako svedkov a nevykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom doručovaných listinných dôkazov žalobcom 2/ v priebehu konania.
11. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 a § 262 C. s. p., keď skúmal úspech strán sporu v konaní za účelom priznania nároku na náhradu trov konania tej strane sporu, ktorá bola v konaní úspešná, ako aj vo vzťahu k správaniu sa strán sporu k dôvodom zastavenia konania v dôsledku späťvzatia žaloby žalobcami 1/, 3/ až 5/. Nárok na náhradu trov konania priznal žalovanému vo vzťahu k žalobcom v rozsahu 100 %, keď žalovaný mal vo vzťahu k žalobcovi 2/ plný úspech, keďže žaloba bola ako nedôvodná zamietnutá a zavinenie zastavenia konania posúdil súd prvej inštancie ako neúspech žalobcov 1/, 3/ až 5/, keďže žalobu voči žalovanému zobrali späť bez uvedenia dôvodu vo vzťahu k meritu veci a vo vzťahu k správaniu sa žalovaného.
12. Proti rozsudku v časti rozhodnutia o trovách konania (výrok III.) podali žalobcovia 1/ až 5/ odvolanie a žiadali rozhodnutie v napadnutej časti zmeniť a žiadnej zo strán konania náhradu trov konania nepriznať, pričom možno konštatovať, že v odvolaní namietali nesprávne právne posúdenie náhrady trov konania súdom prvej inštancie.
13. Namietali priznanie trov konania v rozsahu 100 % žalovanému, keď mali za to, že takýto postup nebol správny a s ohľadom na priebeh konania a osoby žalobcov mohol súd prvej inštancie výnimočne rozhodnúť v zmysle § 257 C. s. p. a teda nepriznať trovy konania z dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktoré s poukazom na uznesenie Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 563/2011-14 videli v tom, že ako žalobcovia 1/ až 5/ podávali žalobný návrh z dôvodu nespokojnosti so správou ich vlastného majetku, ktorá vyplývala z nedodržiavania zákona č. 182/1993 Z. z. a Zmluvy o výkone správy. V konaní dokladovali, že o ich nespokojnosti správcu (žalovaného v tomto konaní) viackrát písomne informovali a upozorňovali na nedostatky pri spravovaní bytového domu na schôdzach vlastníkov aj osobných rokovaniach, no žalovaný ich pripomienky a podnety neakceptoval, tak ako neakceptoval ani ich požiadavky na nápravu svojho konania a návrhy na hospodárne riešenie obnovy výťahov. Zvlášť poukázali na skutočnosť, že v prípade písomného hlasovania o obnove výťahov odmietol opraviť chyby pri jeho vyhodnotení a odmietol aj nové hlasovanie. Doplnili, že po neúspešných výzvach na nápravu sa obrátili najskôr na SOI a neskôr aj na súd, o čom správcu vopred informovali (viď prílohy k žalobe č. 5 a 5a). Vyslovili presvedčenie, že súdnemu konaniu sa dalo predísť, keby aj žalovaný s nimi komunikoval ako s rovnocenným zmluvným partnerom. Boli názoru, že pri rozhodovaní o trovách sa má zohľadniť aj správanie sa oboch strán sporu a predovšetkým to, či svojím správaním (nekonaním) nedali podnet na začatie súdneho sporu, prípadne, či tu nebol priestor na predchádzanie súdnemu sporu. Zdôraznili, že v konaní poukázali na skutočnosť, že nesúhlas s účasťou na hlasovaní
o výťahoch správcovi ako žalovanému doručili ešte pred tým ako sa uskutočnilo písomné hlasovanie. Žalovaný nekonal preventívne (predchádzanie súdnym sporom), nemal snahu o odborné, hospodárne a rýchle riešenie obnovy výťahov, nevysvetlil vlastníkom výhody a nevýhody predkladaného riešenia a neviedol s nimi na túto tému žiadnu diskusiu.
14. Nakoľko správca podľa nich konal v rozpore s § 8b ods. 1 písm. b) zákona č. 182/1993 Z. z., nepovažovali za správne posudzovať pri rozhodovaní o trovách konania len ich správanie a dávať im na ťarchu, že ako laici s obmedzenými finančnými možnosťami nepredložili právne bezchybnú žalobu. Takýto postup považovali za neodôvodnený trest len preto, že si uplatnili ako vlastníci bytov svoje právo vyžadovať od žalovaného plnenie povinností podľa Zmluvy o výkone správy. Mali za to, že samotný žalovaný sa pričinil svojim pasívnym prístupom k tomu, že boli nútení podať žalobu. Poukázali tiež na činnosť súdu prvej inštancie, keď mali za to, že samotné konanie mohlo byť ukončené skôr a nemuselo byť v konaní vykonaných množstvo úkonov, ktoré žalovanému súd prvej inštancie priznal. Vyslovili presvedčenie, že súdu prvej inštancie nebránilo nič tomu, aby v rámci zákonných predpokladov pre uplatnenie žalobného návrhu preskúmal na začiatku dôvodnosť žaloby, a to v dostatočnom časovom predstihu, aby účastníkom konania nevznikali zbytočné trovy konania. Zdôraznili tiež, že jediný ich príjem je starobný dôchodok (všetci sú vo veku 77-81 rokov), vynakladajú finančné prostriedky nielen na bývanie, stravu, či lieky a pod. a preto by úhrada trov z konania výrazným spôsobom zasiahla do ich rozpočtu. Poukázali na svoje špecifické postavenie ako subjektov práva, keď je nevyhnutná zvýšená ochrana ich práv a to aj z pohľadu ich sociálneho postavenia. Dodali, že právne zastúpenie žalovaného už ako vlastníci bytov dávno uhradili z Fondu opráv a teda nepovažovali za správne a spravodlivé, aby vykonávali ešte ďalšie platby.
15. Proti zamietajúcemu výroku rozsudku (výrok II.) podal odvolanie žalobca 2/ a žiadal rozhodnutie v napadnutej časti zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a že nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností.
16. Namietal, že bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces tým, že súd prvej inštancie nesprávne posudzoval žalobu ako žalobu „prehlasovaného vlastníka“ v zmysle § 14a ods. 8 zákona č. 182/1993 Z. z. a nezohľadnil predmet žaloby spočívajúci v nezákonnom postupe žalovaného ako správcu bytového domu na B. Č.. XX - XX V. B. v celom procese obstarávania obnovy výťahov, čoho dôsledkom bol aj pochybný výsledok písomného hlasovania. Tento postup považoval za nesprávny, pretože sa domáhal neplatnosti písomného hlasovania len z dôvodu, že výsledok hlasovania bol dosiahnutý nezákonným spôsobom, ale nie ako „prehlasovaný vlastník“. Zdôraznil, že v celom procese obstarávania žalovaný nekonal s odbornou starostlivosťou, keď ako správca pri zisťovaní výsledkov hlasovania akceptoval bez náležitej kontroly aj neplatné hlasy a vyhlásil písomné hlasovanie za úspešné. Nedodržaním zákonom stanovenej procedúry a chybným zisťovaním preto nemohlo byť hlasovanie úspešné a teda nemohlo dôjsť ani k žiadnemu „prehlasovaniu“. Z uvedeného dôvodu zotrval na správnosti argumentov uvedených v replike žaloby zo dňa 20.2.2021.
17. V nadväznosti na namietanú nesprávnosť postupu súdu prvej inštancie uviedol, že zamietnutie žaloby bez zistenia rozhodujúcich skutočností a posúdenia predložených dôkazov vrátane vypočutia svedkov považuje za nesprávne. Na súd sa obrátil s dobrým úmyslom a s cieľom dosiahnuť objektívne posúdenie činnosti žalovaného a určenie neplatnosti tretieho písomného hlasovania dosiahnutého nedodržaním zákonom stanoveného postupu obstarávania a procedúry prijímania rozhodnutí vlastníkov, za ktorým účelom dokladoval množstvo dôkazov. Základom žaloby bolo preto obvinenie, že si správca neplnil svoje povinnosti v zmysle zákona č. 182/1993 Z. z. a Zmluvy o výkone správy, čo sa zvlášť negatívne prejavilo v neodbornej a nehospodárnej činnosti správcu pri zabezpečovaní obnovy výťahov, pričom vytkol žalovanému nedostatočné plnenie povinností pri tvorbe a výbere spôsobu obnovy výťahov, pri obstarávaní ich zhotoviteľa, pri organizovaní písomného hlasovania, pri definovaní predmetu hlasovania a obsahu otázok, pri vyhodnocovaní písomného hlasovania, pri uzatváraní zmluvy so zhotoviteľom, pri riešení krízového stavu výťahov v bytovom dome a pri zabezpečovaní stavebného povolenia a mal za to, že postup súdu prvej inštancie neumožnil spravodlivé konanie ani spravodlivý rozsudok.
18. Žalovaný k odvolaniu žalobcov 1/ až 5/ proti výroku o trovách konania uviedol, že v celosti popiera argumenty žalobcov. Nestotožnil sa s možnosťou aplikácie § 257 C. s. p. a dodal, že žalobcovia boli opakovane upozornení na márne uplynutie prekluzívnej lehoty, čo malo zrejmý dopad na dokazovanie samotné, aj na vysokú pravdepodobnosť, že žaloba bude zamietnutá, no napriek tomu naďalej argumentovali množstvom ďalších podaní. Zdôraznil, že žalobcom nie je možné uprieť právo na podanie akéhokoľvek vyjadrenia v konaní, avšak využitie tohto práva má aj svoje následky. Dôvodil, že žalobcovia vedome poukazovali na množstvo pre konanie irelevantných skutočností, napádali ho aj v stavebnom konaní, čím spôsobili významné škody aj ostatným vlastníkom, spočívajúce vo zvýšení vstupov služieb a materiálu rekonštrukcie výťahov, pričom si zabezpečili aj analýzu právnika zo Združenia pre lepšiu správu bytových domov (ktorý ho aj oslovil), v zmysle ktorej mali byť úspešní v konaní. Vyslovil presvedčenie, že služby Združenia pre lepšiu správu bytových domov nie sú zadarmo a tiež bol názoru, že nemôže ísť na jeho ťarchu, že nesprávnym právnym posúdením zo strany Združenia boli žalobcovia v konaní neúspešní. Poukázal na skutočnosť, že žalobcovia nijakým spôsobom nepreukázali svoje uvádzané nepriaznivé sociálne postavenie, dokonca v úvode konania ani len nepožiadali o oslobodenie od súdneho poplatku a nepredložili žiadne podklady k posúdeniu príjmov, či výdavkov, ako ani zoznam majetku, preto ich argument považoval za účelový a nepreukázaný. Doplnil, že z merita veci je zrejmé, že každý zo žalobcov disponuje vlastnou nehnuteľnosťou, pričom uviedol, že je mu známe, že minimálne niektorí zo žalobcov s istotou disponujú motorovými vozidlami a minimálne žalobca 2/ disponuje nielen nehnuteľnosťou v bytovom dome na B. R., ale aj nedávno zhotoveným rodinným domom nachádzajúcim sa pri termálnom kúpalisku X., konkrétne v katastrálnom území O., ktorý môže mať hodnotu približne 120.000 eur. Z uvedeného dôvodu mal za to, že nemožno žalobcov hodnotiť ako nemajetných, prípadne ako osoby v zlom sociálnom postavení.
19. K odvolaniu žalobcu 2/ žalovaný uviedol, že popiera argumenty žalobcu 2/ v celom rozsahu. Plne sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že žalobca 2/ sa nezúčastnil predmetného písomného hlasovania a teda nebol prehlasovaným vlastníkom. Z uvedeného dôvodu mu teda nevzniklo ani právo domáhať sa v zmysle § 14a ods. 8 zákona č. 182/1993 Z. z. určenia neplatnosti uznesenia prijatého písomným hlasovaním všetkých vlastníkov, nevznikla mu teda aktívna vecná legitimácia na podanie predmetnej žaloby. Rovnako sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že ak by aj žalobca 2/ bol prehlasovaným spoluvlastníkom (a žalobu by podal spolu s ďalším spoluvlastníkom predmetného bytu), tak by boli (spolu so spoluvlastníkom bytu) povinní doručiť uvedenú žalobu súdu v prekluzívnej tridsaťdňovej lehote odo dňa oboznámenia o výsledku písomného hlasovania, zápisnicu o ktorom zverejnil dňa 12.9.2019. Nakoľko bola žaloba súdu doručená až dňom 17.10.2019, teda po uplynutí prekluzívnej lehoty (ktorá uplynula dňa 12.10.2019), na uvedenú skutočnosť má súd povinnosť prihliadať aj ex offo. Dodal, že vzhľadom na márne uplynutie prekluzívnej lehoty bolo pochopiteľné a racionálne, že z dôvodu hospodárnosti konania súd prvej inštancie nevykonal navrhované dôkazy. Poukázal tiež na skutočnosť, že pokračovanie v konaní podaním odvolania len zapríčiňuje ďalšie zbytočné náklady do budúcnosti a žalobca 2/ tak zbytočne blokuje ostatných vlastníkov. K vyjadreniu pripojil výpis z listu vlastníctva č. XXX pre katastrálne územie O., H. Z. I. a e- mailovú komunikáciu so Združením pre lepšiu správu bytových domov.
20. Žalobca 2/ v odvolacej replike poukázal, že žalovaný pred prvým pojednávaním zmenil svoje právne zastúpenie a zastupovaním poveril advokátsku kanceláriu P.. X. X., u ktorého je podozrenie, že je v spore v konflikte záujmu, nakoľko je tiež vlastníkom bytu v predmetnom bytovom dome a zúčastnil sa aj uvedeného písomného hlasovania o obnove výťahov, má teda osobný záujem na výsledku sporu, čo nezaručuje jeho objektívne a nezávislé konanie. Bol názoru, že uvedené sa prejavuje snahou vo vyjadreniach žalovaného zakryť jeho nezákonnú činnosť a poškodiť ho tým, že žalobu účelovo označuje ako „žalobu prehlasovaného vlastníka“. Dôvodil tiež, že jeho zaujatosť dokazuje aj poukaz na jeho dom pri termálnom kúpalisku X., hoci skutočnosť je taká, že ide o starý sedliacky dom v obci O., kúpený pred odchodom do dôchodku a s termálnym kúpaliskom nemá nič spoločné. Uviedol tiež, že námietku, že mu nevzniklo právo na podanie žaloby v zmysle § 14a ods. 8 zákona č. 182/1993 Z. z. pre neúčasť na hlasovaní odmietol už v žalobe ako rozpornú s § 131 C. s. p. Nakoľko si uplatnil nárok ako vlastník, resp. spoluvlastník, aktívnou vecnou legitimáciou disponuje v plnom rozsahu. Poukázal na to, že osobitne problematické je tiež postavenie vlastníka pri písomnom hlasovaní, kde nie je možné považovať skutočnosť, že vlastník nehlasoval za neúčasť pri hlasovaní (hlasovacia listina neobsahovala možnosť „zdržať sa“), zvlášť ak to vopred zdôvodnil. Taktiež dodal, že už v žalobe odmietol povinnosť podania žaloby oboma bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti a to s odvolaním sa na § 20 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z. z. o rodine.
21. Ako nedôvodnú vyhodnotil aj námietku nedodržania prekluzívnej lehoty na podanie žaloby, nakoľko zápisnicu z písomného hlasovania žalovaný doplnil podľa § 14a ods. 5 zákona č. 182/1993 Z. z. až po dvoch urgenciách pôvodných žalobcov, s oneskorením 13 dní. Rovnako mal za nedôvodný aj poukaz žalovaného na množstvo dokladov predložených súdu na podporu podanej žaloby, keď ich množstvo zodpovedalo počtu pripomienok, návrhov a sťažností, ktorými vlastníci upozorňovali žalovaného na porušovanie zákona počas celého procesu obstarávania. Za nepravdivé označil tiež tvrdenie o napádaní žalovaného pri stavebnom konaní, kde boli len uplatnené pripomienky k projektovej dokumentácií, ktorú žiaľ ostatní vlastníci ani nevideli a prerušenie stavebného konania mohol žalovaný riešiť opravou projektu, čo neurobil a nesie zodpovednosť aj za budúce zvýšenie nákladov na obnovu výťahov, lebo prípravu ich obnovy neriadil s odbornou starostlivosťou. Doplnil, že pravdivá je informácia o právnej pomoci poskytnutej zo strany Združenia pre lepšiu správu bytových domov, bez odbornej pomoci ktorého by žalobu nebolo možné podať, avšak pre finančnú neschopnosť nemohla byť prijatá ponuka Združenia na ďalšiu právnu pomoc. Ako špekulatívnu odmietol domnienku o dobrom sociálnom postavení len z dôvodu, že nepožiadal (ani ostatní pôvodní žalobcovia) o oslobodenie od súdneho poplatku, keď na tento prispelo desať vlastníkov a očakávali, že tieto náklady bude napokon znášať žalovaný.
22. Žalobcovia 1/ až 5/ v odvolacej replike uviedli, že nesúhlasia s vyjadrením žalovaného zámerne znevažujúceho ich argumentáciu. Poukázali na skutočnosť, že zástupca žalovaného sa rozhodol ignorovať dôležité dôkazy a predkladať neúplné a klamlivé informácie, aby zbavil žalovaného zodpovednosti. Dali do pozornosti, že zástupca žalovaného je tiež vlastníkom bytu v predmetnom bytovom dome a svojím hlasovaním podporil vlastníkov tolerujúcich nezákonnú činnosť správcu, čo nezaručuje jeho nezávislé posudzovanie sporu. Vyslovili preto podozrenie na konflikt záujmov zástupcu žalobcu a tiež uviedli, že žalovaný si náklady na právne služby v súdnom konaní nechal zaplatiť vlastníkmi z fondu údržby a opráv a dožaduje sa aj zaplatenia trov konania. Priznanie trov konania žalovanému len preto, že súd prvej inštancie neskúmal jeho nezákonnú činnosť a všetky okolnosti prípadu považovali preto za nespravodlivé. Uviedli, že tvrdenie o uplynutí prekluzívnej lehoty nerešpektuje dôkazy o tom, že zápisnicu z písomného hlasovania žalovaný doplnil až po dvoch ich urgenciách s oneskorením 13 dní a prekluzívna lehota teda začala plynúť až od skutočného termínu zverejnenia kompletnej zápisnice spolu s hlasovacími listinami.
23. Poukázali na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. M Cdo/14/1999 a uviedli, že pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa je potrebné prihliadnuť na komplexné okolnosti, ktoré ich viedli k uplatneniu práva na súde a na ich postoj v konaní. Namietali, že žalovaný účelovo znevážil nimi predkladané dôkazy, ktoré svedčia o opakovanom porušení zákona a Zmluvy o výkone správy zo strany žalovaného. K okolnostiam uplatnenia práva na súde uviedli, že po dvoch neúspešných hlasovaniach o obnove výťahov v rokoch 2016 a 2018 vznikla skupina vlastníkov „Za lepšiu správu bytového domu“, ktorej cieľom bolo donútiť správcu k riadnemu vykonávaniu povinností. Keďže správca snahu skupiny nerešpektoval, neriešil ich požiadavky a odmietal vykonať nápravu, po predchádzajúcich upozorneniach sa obrátili na Slovenskú obchodnú inšpekciu a napokon aj na súd, pričom žalobe predchádzalo osobné rokovanie a viacero písomných podnetov na porušovanie zákona a Zmluvy o výkone správy. Krátko po podaní žaloby požiadali žalovaného písomne aj na osobných rokovaniach o zrušenie sporného hlasovania a vypísanie nového, v súlade so zákonom, čo by umožnilo späťvzatie žaloby a uskutočnenie obnovy výťahov už v roku 2020, čo ale žalovaný odmietol a ďalší postup podmienil rozhodnutím súdu, pričom naďalej pokračoval v nedostatočnom plnení svojich povinností. V konaní sa v spolupráci so Združením za lepšiu správu bytových domov vyjadrili k dvom vyjadreniam žalovaného, požiadali o úpravu petitu a podali množstvo dôkazov s očakávaním, že súd vyhodnotí hlasovanie ako neplatné. Poukázali na nadmernú dĺžku sporu, pričom dôvodom odvolania bolo prekvapujúce rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorý už na prvom pojednávaní zamietol žalobu, hoci dovtedy viedol konanie korektne a jeho priebeh ničím nenaznačoval takýto výsledok. Dôvodili, že takéto rozhodnutie súd prvej inštancie mohol prijať už po preskúmaní dôvodnosti žaloby v r. 2020, čím by im nevznikali zbytočné trovy.
24. Odmietli argumentáciu žalovaného o účelovosti ich odvolania, ktoré považujú za jedinú možnosť dosiahnuť spravodlivosť v súdnom procese, kde sa koná len o právnych nedostatkoch podania a obchádza sa preukázateľné porušovanie zákona. Poukázali na to, že žalovaný si neplnil riadne svoje povinnosti, ani za 7 rokov nedokázal zabezpečiť obnovu výťahov, odmietal všetky ich výzvy a žiadosti a žalobcami sa stali až po márnom úsilí prinútiť správcu k plneniu Zmluvy a dodržiavaniu zákona, keď vždy presadzovali rýchle a hospodárne riešenie výhodné pre väčšinu vlastníkov. Odmietli preto
akúkoľvek snahu žalovaného ako správcu o zbavenie sa zodpovednosti za súčasný stav. Nesúhlasili ani s tvrdením, že blokujú ostatných vlastníkov, keď skutočným blokovaním bolo neodborné riadenie obnovy výťahov zo strany správcu. Podaná žaloba nebránila, aby vypísal nové hlasovanie a zabezpečil obnovu na jeho základe už v roku 2020. Dali do pozornosti, že žalovaný odmietol zohľadniť, že o jeho úspešnosti rozhodli právne nedostatky žaloby a to len preto, že súd prvej inštancie vyhodnotil žalobu ako žalobu „prehlasovaných vlastníkov“ a tak neskúmal predložené dôkazy o porušovaní zákona a Zmluvy zo strany žalovaného. Zdôraznili, že ich snaha o lepšiu správu domu je legitímna, ako rovnocenný partner majú právo vyžadovať od správcu riadne plnenie povinností a ak to odmieta, dožadovať sa nápravy aj cestou súdu. Snažili sa o zlepšenie činnosti správcu a hospodárnej realizácie obnovy výťahov a keď ich snaha nebola úspešná, obrátili sa na súd a spoliehali sa na jeho pomoc pri zjednaní nápravy, avšak súd prvej inštancie sa podstatou nezaoberal, z čoho vyjadrili sklamanie o to väčšie, že by mali zaplatiť aj trovy konania. K odvolacej replike pripojili hlasovaciu listinu z predmetného písomného hlasovania vlastníkov bytu č. XX, sťažnosť skupiny vlastníkov zo dňa 6.3.2019, upozornenie na nečinnosť zo dňa 21.10.2019, ako aj vyjadrenie skupiny vlastníkov zo dňa 30.4.2020, 29.6.2021 a e-mailovú komunikáciu so Združením pre lepšiu správu bytových domov zo dňa 11.11.2022.
25. Žalovaný sa k odvolacím replikám žalobcov nevyjadril.
26. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C. s. p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobcu 2/, ako aj odvolanie žalobcov 1/ až 5/ bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a contrario C. s. p., keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie a nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutých výrokoch, ktorými súd žalobu zamietol a rozhodol o trovách konania vo výroku vecne správny, preto ho v súlade s § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 26.3.2024 (§ 219 ods. 3 C. s. p.).
27. Odvolací súd vo vzťahu k podstatným odvolacím tvrdeniam žalobcu 2/ týkajúcim sa posúdenia pasívnej vecnej legitimácie žalovaného uvádza, že ide v celom rozsahu o nedôvodnú argumentáciu a to s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností zo strany súdu prvej inštancie vedúcich ku konštatovaniu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného.
28. Je potrebné uviesť, že súd je povinný skúmať aktívnu a pasívnu legitimáciu v každom štádiu konania a až po závere o tom, že je v konaní daná, preskúmava ďalšie uplatnené námietky, pričom odvolací súd v zhode s argumentáciou súdu prvej inštancie poukazuje na skutočnosť, že v prípade hlasovania vlastníkov, neplatnosti ktorého sa žalobca 2/ domáha, tvorcom prejavu vôle, ktorý sa transformuje do podoby prijatých rozhodnutí, sú samotní vlastníci bytov a nebytových priestorov prítomní na schôdzi alebo zhromaždení vlastníkov alebo v danom prípade hlasujúci v písomnom hlasovaní.
29. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca 2/ sa domáhal určenia neplatnosti výsledku písomného hlasovania o obnove výťahov v bytovom dome na B. Č.. XX - XX V. B., ktoré sa uskutočnilo v čase od 12.7. do 6.9.2019, súd prvej inštancie správne posúdil podanú žalobu ako žalobu podľa § 14a ods. 8 zákona č. 182/1993 Z. z., keď v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Cdo/60/2019 (R 80/2021), otázku platnosti rozhodnutí prijatých vlastníkmi nemožno posudzovať v inom konaní ako v konaní podľa § 14a ods. 8 zákona č. 182/1993 Z. z. ani ako otázku predbežnú. S ohľadom na uvedené je preto irelevantná argumentácia žalobcu, že žalobný nárok si neuplatňoval ako „prehlasovaný vlastník“, ale domáhal sa ho z dôvodu nezákonného postupu žalovaného pred písomným hlasovaním aj pri jeho vyhodnocovaní.
30. Odvolací súd v zhode so záverom súdu prvej inštancie konštatuje, že z dôvodu, že hlasovaním prijaté rozhodnutia zaväzujú všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome, potom aj predmetná žaloba musí smerovať proti všetkým ostatným vlastníkom bytov a nebytových priestorov v dome bez ohľadu na to, či boli prítomní na schôdzi, na ktorej sa prijalo predmetné rozhodnutie a ako hlasovali (viď aj uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/133/2018, uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 37/2020 ako aj uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 194/2012), keď správca je subjektom odlišným od vlastníkov, vykonáva len správu domu na základe Zmluvy o výkone správy a realizuje výsledky hlasovania vlastníkov, nie je teda vo veci pasívne vecne legitimovaný.
31. Odvolací súd dodáva, že nakoľko súd prvej inštancie správne konštatoval nedostatok pasívnej vecnej legitimácie na strane žalovaného, čo nevyhnutne rezultuje bez ďalšieho dokazovania do zamietnutia podanej žaloby o určenie neplatnosti výsledku písomného hlasovania, ďalšími žalobcom 2/ uplatnenými námietkami sa odvolací súd nezaoberal, nakoľko neboli spôsobilé privodiť zmenu rozsudku súdu prvej inštancie v žalobcom 2/ napadnutej zamietajúcej časti.
32. Podľa § 255 ods. 1 C. s. p. súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
33. Podľa § 256 ods. 1 C. s. p. ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.
34. Podľa § 257 C. s. p. výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
35. Odvolací súd konštatuje, že odvolanie proti výroku o trovách konania napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie podali tak žalobcovia 1/, 3/ až 5/, ktorí vzali žalobu späť a konanie o žalobe ktorých bolo súdom prvej inštancie zastavené, ako aj žalobca 2/, ktorý na podanej žalobe zotrval a v konaní bol neúspešný.
36. Z obsahu spisového materiálu vyplynulo, že žalobcovia 1/, 3/ až 5/ vzali žalobu späť podaniami doručenými súdu prvej inštancie pred začatím prvého pojednávania (č. l. 392 až 398 spisu), pričom zhodne uviedli, že napriek presvedčivým dôkazom po zhodnotení stavu konania vzali žalobu späť, k čomu poukázali na správanie žalovaného, ktorý na schôdzi vlastníkov v apríli 2022 verejne vyhlásil, že žalobu má na 90 % vyhratú a žalobcovia na to doplatia a tiež na skutočnosť, že v septembri odmietol žiadosť 35 vlastníkov o vyhlásenie nového písomného hlasovania. Žalobu v danej situácii považovali tiež za bezpredmetnú z dôvodu presvedčenia, že výsledky písomného hlasovania zo septembra 2019 už nie sú aktuálne a nebude ich možné využiť a aj z dôvodu viery, že nové písomné hlasovanie sa uskutoční dôsledne podľa zákona a potvrdí záujem vlastníkov o racionálnu obnovu výťahov.
37. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania vychádza súd zo zásady zodpovednosti za výsledok (zásada úspechu) alebo zo zásady zodpovednosti za zavinenie. Zásada zodpovednosti za výsledok vyjadrená v § 255 C. s. p. sa uplatňuje pri rozhodovaní o náhrade trov sporového konania a kritériom je miera úspechu vo veci, ktorá sa zisťuje u žalobcu ako aj u žalovaného, pričom závisí od vzťahu meritórneho rozhodnutia k žalobnému petitu.
38. V prípade zastavenia konania z dôvodu späťvzatia súd vychádza zo zásady zodpovednosti za zavinenie, ktorej podstatou je to, že trovy konania nahrádza ten, kto zavinil ich vznik. Ak dôjde k zastaveniu sporového konania v dôsledku späťvzatia žaloby, povinnosťou súdu pri rozhodovaní o trovách konania je skúmať procesnú zodpovednosť na oboch procesných stranách. Pri zodpovedaní otázky, ktorá zo sporových strán z procesného hľadiska zavinila zastavenie konania, je treba vychádzať z porovnania toho, čoho sa žalobca podanou žalobou domáhal (podľa petitu) a dôvodom späťvzatia žaloby; ak je dôvodom späťvzatia žaloby podanej dôvodne správanie žalovaného v súlade so žalobnou požiadavkou, treba dospieť k záveru, že žalovaný zastavenie konania zavinil.
39. Len výnimočne nemusí súd úspešnej strane priznať náhradu trov konania. Môže tak urobiť podľa moderačného ustanovenia § 257 C. s. p., podľa ktorého ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, výnimočne súd náhradu trov konania neprizná. Z dikcie uvedeného zákonného ustanovenia vyplýva, že ide o ustanovenie výnimočné, ktoré má súdu umožniť, aby pri rozhodovaní o náhrade trov konania mohol prihliadnuť k zvláštnostiam jednotlivých konkrétnych prípadov a má slúžiť k odstráneniu neprimeranej tvrdosti zákona. Úvaha súdu, že ide o výnimočný prípad a či sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, musí vychádzať z posúdenia všetkých okolností konkrétnej právnej veci.
40. Hodno uviesť, že § 257 C. s. p. nemožno vykladať tak, že možno kedykoľvek bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o náhrade trov konania nepriznať náhradu trov úspešnej strane sporu; vždy musí ísť o celkom výnimočný prípad. Možno preto konštatovať, že pri skúmaní existencie podmienok hodných osobitného zreteľa je stále potrebné prihliadať v prvom rade k majetkovým, sociálnym, osobným a ďalším pomerom strán sporu a je potrebné vziať do úvahy nielen pomery toho, kto by mal trovy konania zaplatiť,
ale je nutné zohľadniť aj dopad takéhoto rozhodnutia najmä na majetkové pomery oprávnenej strany. Významnými z hľadiska aplikácie § 257 C. s. p. sú tiež okolnosti, ktoré viedli k uplatneniu nároku (práva) na súde, postoj strán v priebehu konania a pod. Za každých okolností je však potrebné vymenované okolnosti, oprávňujúce použitie moderačného ustanovenia, hodnotiť reštriktívne, nie jednotlivo, ale vo vzájomných súvislostiach celej prejednávanej veci.
41. Keďže vo vzťahu k žalobcovi 2/ mal žalovaný v konaní plný úspech v dôsledku zamietnutia žaloby a žalobcovia 1/, 3/ až 5 zavinili zastavenie konania, keď žalobu vzali späť bez uvedenia dôvodu vo vzťahu k meritu veci a vo vzťahu k správaniu sa žalovaného, ktorý by svojim konaním zavinil zastavenie konania, za ktoré správanie nemožno považovať prezentované presvedčenie žalovaného o jeho budúcej úspešnosti v konaní, súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru o plnom úspechu žalovaného v spore a správne priznal nárok na náhradu trov konania žalovanému voči žalobcom 1/ až 5/ v plnom rozsahu.
42. Spornou teda zostala otázka, či v prejednávanej veci existujú okolnosti hodné osobitného zreteľa, ktoré výnimočne oprávňujú súd nepriznať trovy konania v zmysle § 257 C. s. p. Bolo by v rozpore s ochrannou funkciou civilného procesného práva, ak by Civilný sporový poriadok neumožňoval v konaní úspešnej strane (resp. strane, ktorá nenesie procesnú vinu na tom, že konanie bolo zastavené) odstrániť zmenšenie jej majetkovej sféry spôsobené len tým, že bola nútená dôvodne hájiť svoje práva, do ktorých niekto zasahoval, čo by napokon bolo v rozpore aj s požiadavkou plnej a efektívnej súdnej ochrany. K interpretácii a aplikácii § 257 C. s. p., ktorý túto zásadu umožňuje prelomiť, musí preto súd pristupovať celkom výnimočne. Táto požiadavka vyplýva aj zo samotného textu zákona, podľa ktorého nepriznanie náhrady trov konania môže byť len výnimočné a môžu ho ospravedlniť iba dôvody hodné osobitného zreteľa.
43. Žalobcovia 1/ až 5/ žiadali za použitia § 257 C. s. p. nepriznať žalovanému nárok na náhradu trov konania s ohľadom na správanie sa oboch strán sporu a predovšetkým s ohľadom na to, či strany konania svojím správaním nedali podnet na začatie súdneho sporu, keď zhrnutím obsahu ich odvolania mali za to, že im ako právnym laikom s obmedzenými finančnými možnosťami nemožno dávať za vinu nepredloženie právne bezchybnej žaloby, pričom poukázali na svoju legitímnu požiadavku na riadny výkon činnosti žalovaného a snahu o hospodárne riešenie obnovy výťahov a tiež dôvodili, že súd prvej inštancie mal konanie ukončiť už na začiatku konania a mal tak predísť zbytočným trovám a že je potrebné zohľadniť ich finančnú situáciu a špecifické postavenie ako starobných dôchodcov, žiadajúce zvýšenú ochranu ich práv.
44. Odvolací súd dospel k záveru, že uvádzané skutočnosti nepredstavujú výnimočné dôvody v zmysle § 257 C. s. p., keď žalobcovia nijako nepreukázali svoje majetkové pomery, žaloba a ani okolnosti jej podania (a teda správanie sa strán konania, ktoré podaniu žaloby predchádzalo) neboli meritórne skúmané, pričom súd prvej inštancie zamietol žalobu už na prvom pojednávaní, keď bol povinný dodržať postup v zmysle § 167 C. s. p. (doručovanie žaloby na vyjadrenie a vzájomných vyjadrení).
45. Odvolací súd dodáva, že sú to práve žalobcovia, ktorí nesú zodpovednosť za podanie žaloby a skutočnosť, že označia správne pasívne vecne legitimovaného žalovaného, keď potom na dôvodnosť aplikácie § 257 C. s. p. nepostačuje ich presvedčenie o dôvodnosti podanej žaloby a uvedené nepredstavuje kritérium povahy sporu, ktoré by mal súd zohľadniť. So zreteľom na vyššie uvedené odvolací súd nevzhliadol pre aplikáciu § 257 C. s. p. výnimočnosť ani v okolnostiach danej veci, ale ani v okolnostiach na strane žalobcov 1/ až 5/.
46. Keďže žalobcovia v podaných odvolaniach neuviedli žiadne ďalšie relevantné skutočnosti, ktorými by preukázali nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch, ktorými súd prvej inštancie žalobu zamietol a rozhodol o trovách konania ako vo výroku vecne správny v súlade s § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil.
47. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. a § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal proti žalobcom 1/ až 5/ plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
48. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).