Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

7CoE/87/2020

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Frederiky Zozuľákovej a členov senátu JUDr. Jozefa Maruščáka a JUDr. Jany Dudíkovej, v exekučnej veci oprávneného Mesto Košice, Tr. SNP 48/A, Košice, IČO: 00691135 proti povinnému I. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom T. T. č. XXX, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Jánom Ondášom, Exekútorský úrad so sídlom v Košiciach, Mlynárska 16, pod sp. zn. Ex 1232/2014 SOM, v konaní o vymoženie pohľadávky vo výške 30 eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Michalovce zo dňa 30.9.2019 č.k. -11 takto

rozhodol:

Potvrdzuje uznesenie.

Účastníkom nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Košice II ako súd prvej inštancie uznesením označeným v záhlaví exekúciu zastavil a oprávnenému uložil povinnosť uhradiť poverenému súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 45,59 eur do 15 dní odo dňa doručenia uznesenia.

2. V odôvodnení uviedol, že oprávnený sa domáhal vykonania exekúcie na uspokojenie svojej pohľadávky vo výške 30 eur s prísl. na základe právoplatného a vykonateľného exekučného titulu (právoplatný a vykonateľný blok na pokutu nezaplatenú na mieste č.k. 118034 zo dňa 1.10.2013 vydaný oprávneným). Súd prvej inštancie poveril vykonaním exekúcie súdneho exekútora, ktorý dňa 25.9.2019 doručil súdu prvej inštancie podnet na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, nakoľko po vykonanom šetrení majetkových pomerov povinného dospel k záveru, že jeho majetok nestačí ani na úhradu trov exekúcie a nie je ani reálny predpoklad, že povinný nejaký exekučne postihnuteľný majetok v budúcnosti nadobudne. Súd prvej inštancie z listinných dôkazov založených v súdnom spise zistil, že povinný nedisponuje žiadnym exekučne postihnuteľným majetkom. Počas 5 rokov výkonu exekúcie sa nepodarilo vymôcť pohľadávku ani čiastočne, nakoľko po celú uvedenú dobu nemal, ani nenadobudol žiadne finančné prostriedky na účte v banke, nepoberal žiadne exekučne postihnuteľné príjmy, nie je vlastníkom motorového vozidla. Je vlastníkom nehnuteľnosti, avšak nehnuteľnosť je nepredajná. Povinný nie je vlastníkom žiadnych hnuteľných vecí, z ktorých predajom by výťažok presahoval náklady dražby, rovnako nemá voči nikomu žiadnu pohľadávku. Za daného stavu je jasne preukázané, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie. Podľa názoru súdu bol naplnený predpoklad ustanovenia § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, preto exekúciu zastavil z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie. Súd prvej inštancie tiež uviedol, že zastavenie exekúcie z dôvodu nemajetnosti povinného nie je podmienené súhlasom oprávneného, ktorý môže mať záujem na pokračovaní v exekúcii z dôvodu očakávania, že povinný v budúcnosti nadobudne nejaký majetok. Ale takéto očakávanie musí mať reálny podklad. Vzhľadom na osobné a majetkové pomery povinného mal súd za to, že nebude naplnený predpoklad oprávneného, že povinný nadobudne nejaký majetok dedením, resp. že sa zamestná alebo získa iným

spôsobom exekučne postihnuteľný majetok. V tejto exekučnej veci sa majetkové pomery povinného počas dostatočne dlhej doby vedenia exekučného konania nezmenili, súdnym exekútorom nebol zistený majetok, na ktorom by bolo možné účelne vykonať exekúciu, preto aj teoretická možnosť o získaní nejakého exekučne postihnuteľného majetku je v horizonte niekoľkých rokov zanedbateľná.

3. O trovách exekúcie rozhodol podľa ust. , , , Exekučného poriadku a , , , , vyhlášky č. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov a súdnemu exekútorovi priznal náhradu trov exekúcie spolu vo výške 45,59 eur a na ich úhradu v zmysle Exekučného poriadku zaviazal oprávneného z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie.

4. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený, ktorý navrhol, aby odvolací súd zastavil exekučné konanie s tým, že úhrada trov exekúcie nebude určená oprávnenému, ale tieto bude znášať exekútor.

5. Oprávnený v odvolaní argumentoval, že súd prvej inštancie rozhodol o zastavení exekúcie nesprávne, pokiaľ ju zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, pretože exekúcia mala byť zastavená z iného dôvodu, a to podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, pretože je neprípustná a je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. V tom prípade by trovy exekučného konania nemal platiť súdnemu exekútorovi oprávnený. Súdny exekútor sa podnetom na zastavenie exekúcie snažil o to, aby exekúcia bola zastavená v zmysle § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, a to z dôvodu, aby dosiahol trovy konania. Oprávnený ďalej uviedol, že Exekučný poriadok stanovuje situáciu, kedy možno pri zastavení exekúcie rozhodnúť o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie. Vyžaduje sa, aby exekúcia bola zastavená z dôvodu zavinenia oprávneného. Oprávnený zastával názor, že v tomto prípade by nemohlo dôjsť k zastaveniu exekúcie z dôvodu pochybenia. Návrh na vykonanie exekúcie bol podaný včas, pred uplynutím prekluzívnej lehoty a v tejto dobe sa exekúcia nielen začala, ale mohlo dôjsť aj k vymoženiu pohľadávky. Preto zastával názor, že nie je daný žiadny zákonný dôvod, aby trovy zastaveného exekučného konania znášal oprávnený, pretože oprávnený nezavinil zastavenie exekúcie. Oprávnený ďalej poukázal na ust. § 243j Exekučného poriadku, ktorým je súdu daná možnosť nepriznať exekútorovi trovy exekúcie v prípade, ak sa exekúcia zastavila a existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Takýmto dôvodom môžu byť aj zbytočné prieťahy v konaní alebo neefektívne a nehospodárne konanie exekútora. Dôvodom pre nepriznanie trov exekúcie podľa § 243j Exekučného poriadku je nepodanie návrhu na zastavenie exekúcie exekútorom bezodkladne po nadobudnutí pochybnosti alebo po zistení dôvodov zastavenia. Oprávnený taktiež poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR - nález ÚS -11 zo dňa 31.08.2010, kde sa uvádza, že exekútor má status verejného činiteľa, pričom na túto činnosť ho splnomocnil štát. Na druhej strane však je skutočnosťou, že túto činnosť vykonáva ako slobodné povolanie. V súlade s uvedeným súd zastával názor, že môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie. Riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie. Súd v tejto súvislosti konštatoval, že na toto exekučné konanie je primeraným spôsobom aplikovateľný aj právny názor Európskeho súdu pre ľudské práva vyjadrený v jeho rozhodnutí vo veci Van der Mussele proti Belgicku, viď. rozsudok z 23.11.1983, séria A, č. 70, podľa ktorého riziko spojené s výkonom určitej profesie, kam spadá aj riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené výhodami súvisiacimi s výkonom tejto profesie (m. m. ), a to bez ohľadu na to, že Európsky súd pre ľudské práva vyslovil tento právny názor vo vzťahu k výkonu povolania advokáta. Na základe uvedeného sa oprávnený nestotožnil s rozhodnutím súdu o jeho povinnosti nahradiť trovy exekúcie.

6. Povinný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

7. Súdny exekútor k odvolaniu oprávneného uviedol, že nemajetnosť povinného v exekučnom spise nesporne preukázal. Odvolanie oprávneného je len účelové a neakceptuje jednoznačnú zákonnú úpravu v Exekučnom poriadku. Podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, súd má povinnosť zaviazať oprávneného na náhradu trov exekúcie vždy, ak došlo k zastaveniu exekúcie z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie v tomto prípade sa zavinenie oprávneného pre jeho vznik povinnosti uhradiť trovy exekúcie vôbec nevyžaduje. Podľa súdneho exekútora súd prvej inštancie zastavil exekúciu a rozhodol o trovách exekúcie v súlade s ustanovením § 57 ods. 1 písm. h) a § 203 ods. 2 Exekučného poriadku.

8. Oprávnený k podaniu súdneho exekútora vo vyjadrení poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn: zo dňa 8.4.2010, v ktorom súd konštatoval, že na vydanie rozhodnutia zastavení exekúcie súdom sú primerane kladené požiadavky, ktoré vyplývajú z práva na súdnu ochranu. Z toho vyplýva, že také rozhodnutie musí mať zákonný podklad a nemôže byť len prejavom svojvôle. Oprávnený preto súhlasí so zastavení exekúcie z dôvodu neúnosnej finančnej situácie povinného a veľkého počtu exekučných konaní, avšak žiada, aby trovy konania uhradil povinný, teda, aby táto povinnosť nebola prenesená na oprávneného.

9. Krajský súd ako súd odvolací ( , ďalej len „CSP“) po zistení, že odvolanie podal oprávnený v zákonnej lehote, preskúmal uznesenie podľa a , ako aj konanie mu predchádzajúce, a to bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle a contrario a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.

10. Uznesenie je vo výroku vecne správne, preto ho odvolací súd v zmysle ust. potvrdil.

11. Podľa o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), ak tento zákon v až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017. 12. Podľa o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení účinnom do 31.03.2017 (ďalej len Exekučný poriadok), ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona sa primerane použijú ustanovenia .

13. Exekučný poriadok v § 57 odseku 1 taxatívne vymedzuje dôvody, kedy exekučný súd musí exekúciu zastaviť bez zreteľa na to, či to účastník exekučného konania navrhol (§ 58 ods. 1 Exekučného poriadku). Medzi takéto dôvody patrí aj tzv. nemajetnosť povinného, a teda, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie. V prípade, že má súd preukázateľne splnené predpoklady na zastavenie exekúcie podľa viacerých dôvodov upravených v § 57 ods. 1 Exekučného poriadku, je povinný pri zastavení exekúcie poukázať na všetky takéto dôvody a exekúciu zastaviť s poukazom na všetky zákonné ustanovenia, podľa ktorých sú splnené podmienky na jej zastavenie.

14. O zastavení exekúcie z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie súd rozhodne až po náležitom preukázaní majetkových pomerov na strane povinného, keď je nemajetnosť povinného skutočne preukázaná. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že exekúcia je vedená a vykonávaná súdnym exekútorom ako štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu súdnych a iných rozhodnutí (§ 2 ods. 1 Exekučného poriadku). Ten v rámci exekučného konania (exekúcie) šetrí majetkové a zárobkové pomery povinnej osoby. Zákonom určeným spôsobom súdny exekútor zisťuje príjem povinného a stav jeho hnuteľného i nehnuteľného majetku a v závislosti od zisteného stavu volí najvhodnejší spôsob vedenia exekúcie. V prípade, ak by na základe zistených skutočností dospel k záveru, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, oznámi túto skutočnosť exekučnému súdu a podá súdu podnet na zastavenie exekúcie. Exekučný súd zároveň nie je viazaný rozhodnutím v inej veci, ohľadom majetkových pomerov povinného. Ak teda súdny exekútor v priebehu exekučného konania dospeje k záveru, že majetok povinného nepostačuje ani na úhradu trov exekúcie, a oprávnený nepreukáže v konaní pred súdom opak, súd exekúciu z tohto dôvodu zastaví a rozhodne o trovách exekúcie.

15. S poukazom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že oprávneným uvádzané (tvrdené) okolnosti nie sú dôvodom pre zrušenie napadnutého výroku uznesenia súdu prvej inštancie o zastavení exekúcie z dôvodu podľa ust. § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, nakoľko nemajetnosť povinného bola v čase rozhodovania súdu prvej inštancie preukázaná a z odvolania oprávneného odvolací súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by mali za následok nesprávne zistenie skutkového stavu. Z uznesenia Okresného súdu Michalovce č. k. -11 zo dňa 30.9.2019 je zrejmé, že súdny exekútor vykonal šetrenie majetku povinného a zistil, že povinný nedisponuje žiadnym exekučne postihnuteľným majetkom. Povinný nemá príjmy podliehajúce exekúcii, nenadobudol finančné prostriedky na jeho účte v banke, nie je vlastníkom motorového vozidla, je vlastníkom nehnuteľnosti, ktorá je nepredajná. Povinný nie je vlastníkom hnuteľných vecí, z ktorých predajom by výťažok presahoval náklady dražby, nemá voči nikomu žiadnu pohľadávku.

16. V posudzovanom prípade bolo nepochybne preukázané splnenie predpokladov pre zastavenie exekúcie v zmysle ust. § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, pretože po dôkladnom prešetrení osobných a majetkových pomerov povinného zo strany súdneho exekútora bolo zistené, že jeho majetok nestačí ani na úhradu trov exekúcie. Za tejto situácie by vykonávanie ďalších úkonov súdneho exekútora bolo nehospodárne a neúčelné a viedlo by k zbytočnému navyšovaniu trov exekučného konania.

17. Rozhodujúca je skutočnosť, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, pričom odvolací súd zároveň poukazuje na tú skutočnosť, že exekučné konanie sa začalo ešte v roku 2014, pričom zistené majetkové pomery povinného až do rozhodnutia odvolacieho súdu sa nezmenili, teda v danom prípade sa nejedená len o prechodný stav.

18. Existencia oprávneným tvrdeného dôvodu pre zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku nebola v konaní preukázaná a ide iba o všeobecné, argumentačne nepodložené tvrdenie oprávneného.

19. Odvolací súd zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, ako aj z dôvodov uvedených v odôvodnení napadnutého uznesenia, s ktorými sa stotožňuje ( ), napadnuté uznesenie vo výroku o zastavení exekúcie, ako aj v súvisiacom výroku o trovách exekúcie ako vecne správne podľa potvrdil.

20. Podľa § 243j Exekučného poriadku, v exekučnom konaní začatom pred 1. aprílom 2017, ak sa exekúcia zastavila, môže súd rozhodnúť, že exekútor nemá nárok na náhradu trov exekúcie, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, a to najmä ak exekútor pri výkone exekúcie nepostupoval v súlade so zákonom alebo ak nepredložil súdu vec na zastavenie podľa § 57 ods. 4 v znení účinnom do 31. marca 2017.

21. Pokiaľ oprávnený v odvolaní poukázal na ust. § 243j Exekučného poriadku, v zmysle ktorého je daná možnosť súdnemu exekútorovi nepriznať náhradu trov exekúcie, k tomuto odvolací súd uvádza, že v danom prípade nezistil dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali použitie ust. § 243j Exekučného poriadku a následné nepriznanie náhrady trov exekúcie súdnemu exekútorovi a tieto dôvody neuviedol ani oprávnený v podanom odvolaní.

22. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa v spojení s tak, že účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože oprávnený nebol v odvolacom konaní úspešný, preto nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania a povinnému preukázateľné trovy tohto konania nevznikli.

23. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 ( posledná veta ).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Podľa dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Podľa dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa . Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). V dovolaní sa podľa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom (okrem prípadov uvedených v ). Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).