Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_17CoCsp-31-2020.pdf
PDF · 83.52 KB
Case nature
Area
Subarea
17CoCsp/31/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Janákovej a sudcov Mgr. Zuzany Holúbkovej a Mgr. Ivana Kubínyiho v spore žalobcu: Intrum Slovakia s.r.o., so sídlom Mýtna 48, Bratislava, IČO: 35 831 154, zast. JUDr. Jánom Šoltésom, advokátom so sídlom Mýtna 48, Bratislava, P.O.Box 205, Bratislava, proti žalovanému: L. J., trvale bytom X. XXX/XX, K., o zaplatenie 1.824,10 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 25. februára 2020, č.k. 24Csp/2/2018-91, takto
rozhodol:
I. Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, vo výroku III. a v závislom výroku IV. o trovách konania p o t v r d z u j e .
II. Žalovanému p r i z n á v a voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. konanie v časti o zaplatenie 801,48 eur s príslušenstvom zastavil, výrokom II. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 359,21 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 20.2.2016 do zaplatenia s tým, že na zaplatenie tohto plnenia súd povolil žalovanému splátky vo výške 22 eur mesačne, pričom posledná splátka bude vo výške 7,21 eur, splatných vždy do 20. dňa v mesiaci, počnúc mesiacom nasledujúcim po právoplatnosti rozsudku s obmedzením, že omeškanie s plnením jednej splátky má za následok splatnosť celého plnenia, výrokom III. vo zvyšku žalobu zamietol a výrokom IV. žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 19,14 % trov konania. Rozhodoval na základe žaloby, ktorou sa žalobca domáhal od žalovaného zaplatenia sumy 1.824,10 eur s príslušenstvom, nakoľko so žalovaným uzatvoril jeho právny predchodca zmluvu o pôžičke, ktorú žalovaný porušil tým, že ju nesplácal, v dôsledku čoho žalobca vyhlásil okamžitú splatnosť úveru a žiadal dlžnú sumu zaplatiť, a k jej zaplateniu žalovaným nedošlo. Súd konanie zastavil výrokom I. z dôvodu, že žalobca v tejto časti žalobu zobral späť, nakoľko žalovaný túto žalovanú sumu uhradil. V zostávajúcej časti žalobe sčasti vyhovel. Zmluvu o pôžičke považoval za zmluvu majúcu charakter spotrebiteľskej zmluvy. Túto následne podrobil prieskumu, či obsahuje povinné náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej ako „zákon o spotrebiteľských úveroch“). Dospel k záveru, že v zmluve absentuje údaj v zmysle § 9 ods. 2 písm. y) zákona o spotrebiteľských úveroch, a to uvedenie priemernej RPMN. Tá bola v zmluve podľa súdu uvedená v nesprávnej výške. Pre absenciu tejto obligatórnej náležitosti posúdil úver poskytnutý žalobcom žalovanému ako bezúročný a bezpoplatkový podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona o spotrebiteľských úveroch. Navyše konštatoval, že zmluvné ustanovenie o riadnom úroku úveru je podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatné pre rozpor s dobrými mravmi. Úrok dojednaný v sadzbe 30,32 % ročne podľa súdu prevyšuje viac ako dvojnásobne priemernú mieru úrokov pri obdobných spotrebiteľských úveroch poskytnutých v danom čase; vychádzal pri tom zo štatistického
prehľadu priemerných úrokových mier uverejnených Národnou bankou Slovenska, z ktorých plynula priemerná úroková sadzba na rovnaké úvery vo výške 12,46 %. Preto dôvodil, že dohoda o výške úrokov je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi (v zmluve neboli dojednané žiadne poplatky). Vzhľadom na záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru súd žalobcovi priznal iba rozdiel medzi poskytnutou istinou vo výške 2.400 eur a celkovou úhradou zo strany žalovaného vo výške 2.040,79 eur, teda sumu vo výške 359,21 eur. Plnenie v splátkach odôvodnil súd sociálnym stavom na strane žalovaného, ktorý je dôchodca v nepriaznivej zdravotnej situácií, pričom súd vychádzal i z dohody o splácaní v splátkach uzatvorenej medzi žalobcom a žalovaným, v ktorej samotný žalobca súhlasil so splátkami vo výške 22,20 eur. Žalobcovi súd priznal i zákonný úrok z omeškania. O nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a 2 CSP.
2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu proti zamietajúcej časti žaloby (výrok III.) a proti náhrade trov konania (výrok IV.). Namietal, že súd nesprávne posúdil úver ako bezúročný, keď výšku RPMN uvedenú v zmluve označil za nesprávnu. Súd použil na zistenie RPMN nesprávne údaje zo Súhrnných informácií o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch bankami a pobočkami zahraničných bánk za 4. štvrťrok 2014 so stavom ku dňu 31.12.2014. Zmluva o úvere, z ktorej nároky sú predmetom tohto sporu, bola uzavretá dňa 16.1.2015. V tom čase ešte neboli MF SR zverejnené údaje za 4. štvrťrok 2014, preto jeho právny predchodca postupoval v súlade so zákonom podľa údajov zverejnených v Súhrnných informáciách o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch bankami a pobočkami zahraničných bánk za 3. štvrťrok 2015 so stavom ku dňu 30.9.2014. Výška priemernej hodnoty RPMN pre spotrebiteľské úvery od 1.500 eur do 6.500 eur so splatnosťou od 1 do 5 rokov zverejnená naposledy v čase uzavretia úverovej zmluvy MF SR v súlade s § 21 ods. 2 zákona spotrebiteľských úveroch v Súhrnných informáciách o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch bankami a pobočkami zahraničných bánk za 3. štvrťrok 2014 so stavom ku dňu 30.9.2015 predstavovala 18,66 % tak, ako je to uvedené aj v úverovej zmluve. Nesprávne považoval žalobca aj právne posúdenie dojednaného zmluvného úroku 30,32 % ročne ako neplatné pre jeho rozpor s dobrými mravmi. Dojednaný zmluvný úrok predstavuje jedinú odplatu za poskytnutie úveru. Podľa § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka v spojení s § 1a ods. 1 a § 1 ods. 4 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. v zneniach účinných v čase uzavretia zmluvy najvyššia prípustná výška odplaty predstavuje dvojnásobok priemernej ročnej percentuálnej miery nákladov bánk a pobočiek zahraničných bánk pre jednotlivé typy novoposkytnutých úverov. Výška priemernej hodnoty RPMN pre spotrebiteľské úvery so splatnosťou od 1 do 5 rokov zverejnená naposledy v čase uzavretia úverovej zmluvy MF SR v súlade s § 21 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch v Súhrnných informáciách o údajoch o novoposkytnutých spotrebiteľských úveroch bankami a pobočkami zahraničných bánk za 3. štvrťrok 2014 so stavom ku dňu 30.9.2014 predstavovala 15,16 % ročne. Najvyššia prípustná výška odplaty tak predstavovala 30,32 % ročne, čo je aj výška dojednaného zmluvného úroku. Keďže ten bol dojednaný v súlade so zákonom, je vylúčené, aby bol označený za v rozpore s dobrými mravmi, a jeho dojednanie je tak platné. Správnym posúdením veci by súd žalobe vyhovel aj v zamietnutej časti. Žiadal na tomto základe, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalovaného zaviaže zaplatiť mu istinu vo výške 663,41 eur s úrokom z omeškania 5,05 % ročne od 20.2.2016 do zaplatenia, a to v splátkach po 22 eur mesačne splatných vždy k 20. dňu kalendárneho mesiaca s tým, že prvá splátka bude splatná v mesiaci nasledujúcom po právoplatnosti rozsudku, pod hrozbou straty výhody splátok v prípade nezaplatenia čo i len jednej splátky, a výrok o náhrade trov konania aby zmenil tak, že mu prizná právo na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie v rozsahu 91,88 %.
3. K podanému odvolaniu sa písomne vyjadril žalovaný, pričom uviedol, že dlžnú sumu 1.824,10 eur spláca.
4. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa § 385 ods. 1 CSP a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutom rozsahu, vo výroku III. a v závislom výroku IV. o trovách konania podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdiť.
5. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a II. odvolaním napadnutý nebol, preto je v tejto časti právoplatný a týmto rozhodnutím odvolacieho súdu nedotknutý.
6. Žalobca v podanom odvolaní zastával názor, že zmluvné dojednanie o úrokoch nie je pre rozpor s dobrými mravmi neplatné. Pred odvolacím súdom preto stála otázka, či možno zmluvne dojednané úroky považovať rozporné s dobrými mravmi, a preto neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka.
7. S názorom odvolateľa sa odvolací súd nestotožňuje. Úroková sadzba dojednaná v zmluve predstavovala 30,32 % ročne. Správne mal súd prvej inštancie za preukázané, že priemerná miera úrokov poskytovaných peňažnými ústavmi v rozhodnom čase predstavovala 12,46 %.
8. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
9. Najvyšší súd Českej republiky v rozhodnutí z 15.12.2004, sp. zn. 21 Cdo 1484/2004, výstižne spresnil, čo sa rozumie dobrými mravmi a aký súvis majú dobré mravy s neprimerane vysokými dojednanými úrokmi pri peňažnej pôžičke. „Dobrými mravmi v občianskoprávnych vzťahoch sa v súdnej praxi rozumie súbor spoločenských, kultúrnych a mravných pravidiel správania, ktorý je vlastný všeobecne uznávaným vzájomným vzťahom medzi ľuďmi a mravným princípom spoločenského poriadku a ktorý v historickom vývoji osvedčil istú nemennosť, vystihujúce podstatné historické tendencie sú zdieľané rozhodujúcou časťou spoločnosti a majú povahu noriem základných. Nemôžu byť žiadne pochybnosti o tom, že neprimerane vysoké úroky dojednané pri peňažnej pôžičke sú všeobecne považované za odporujúce všeobecne uznávaným pravidlám správania a vzájomným vzťahom medzi ľuďmi a mravným princípom spoločenského poriadku a že teda sú v rozpore s dobrými mravmi. Dohoda, ktorou boli pri peňažnej pôžičke dojednané neprimerane vysoké úroky, je neplatná (§ 39 Obč. zák.), a to buď pre rozpor so zákonom (ak predstavuje naplnenie skutkovej podstaty trestného činu úžery, prípadne iného trestného činu) alebo pre rozpor s dobrými mravmi (v ostatných prípadoch).“
10. Zhodne sa k tejto otázke stavia i slovenská judikatúra, podľa ktorej dohoda o výške úrokov musí byť v súlade s § 39 Občianskeho zákonníka, teda nesmie sa priečiť dobrým mravom. Právny úkon postihnutý takouto vadou je absolútne neplatný. O takýto stav pôjde vtedy, ak dohodnuté úroky presiahnu mieru úrokov poskytovanú peňažnými ústavmi v čase uzavretia zmluvy (pozri rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.7.2009, sp. zn. 1 MCdo 1/2019, zo dňa 26.4.2012, sp. zn. 5 Cdo 26/2011). Rovnako odvolací súd súhlasí s názorom, podľa ktorého „pri nebankových subjektoch (pričom v prejednávaom prípade úver poskytoval právny predchodca žalobcu, banka, avšak tento záver platí tým viac pre banku - pozn. odvolacieho súdu), ktoré sú taktiež súčasťou finančného trhu, sa vzhľadom na vyššiu mieru rizika vo všeobecnosti dajú akceptovať vyššie úroky, rozhodne nie však viac ako o 100 % oproti priemeru bánk“ (rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 28.9.2020, sp. zn. 7CoCsp/21/2020).
11. Tieto závery musia byť pretavené do hodnotenia odvolacej námietky žalobcu. Dojednané úroky, ktoré sú dvojnásobné oproti priemernej úrokovej miere poskytovanej peňažnými ústavmi v rozhodnom období, sú bez pochýb neprimerane vysoké, odporujúce dobrým mravom, a preto podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatné. Na tomto závere nič nemení ani odvolacia námietka žalobcu poukazujúca na § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka a ani fakt, že zmluvné strany sa na výške tohto úroku dohodli.
12. Vzhľadom na záver o neplatnosti zmluvného dojednania v časti úrokov odvolací súd potvrdil zamietnutie žaloby, teda správne súd prvej inštancie zamietol žalobu v časti presahujúcej istinu úveru (výrok III.). Z dôvodu hospodárnosti konania sa odvolací súd nezaoberal ďalšími odvolacími námietkami žalobcu vzťahujúcimi sa k bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, nakoľko úver je nutné považovať pre vyššie konštatované závery za bezúročný (pričom okrem úroku 30,32 % ročne žiaden iný úrok a poplatok dojednaný nebol).
13. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku III. a v závislom výroku IV. o trovách konania ako vecne správne potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).
14. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % voči žalobcovi, nakoľko bol v odvolacom konaní plne úspešný. O výške náhrady trov bude rozhodovať súd prvej inštancie (§ 262 ods. 2 CSP).
15. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).