Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Cob/64/2020

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Drahomíry Brixiovej a členov senátu JUDr. Gabriely Varhalíkovej a JUDr. Igora Ragana v spore žalobcu: BFF Central Europe s.r.o., Mostová 2, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 44 414 315 proti žalovanej: Univerzitná nemocnica L. Pasteura Košice, Rastislavova 43, Košice, IČO: 00 606 707, zastúpenej JUDr. Alenou Zadákovou, advokátkou, Kováčska 32, Košice, o zaplatenie 129.213,87 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti uzneseniu Okresného súdu Košice II č.k. -230 zo dňa 1.4.2020 takto

rozhodol:

I. P o t v r d z u j e uznesenie súdu prvej inštancie.

II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie napadnutým uznesením rozhodol tak, že žalobca má proti žalovanej nárok na náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania v plnom rozsahu.

2. Súd prvej inštancie v dôvodoch tohto rozhodnutia poukázal už na skôr vydané uznesenie č.k. -160 z 20.8.2018, ktorým súd konanie zastavil a náhradu trov konania žalobcovi nepriznal, a to s odkazom na ustanovenie . Konštatoval súd prvej inštancie, že v dôsledku odvolania podaného žalobcom, čo do výroku o nároku na náhradu trov konania, odvolací súd uznesením č.k. -199 z 31.10.2009 zrušil uznesenie vo výroku o trovách konania a v rozsahu zrušenia vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že odvolací súd vo svojom zrušujúcom uznesení poukázal na to, že odôvodnenie rozhodnutia zo strany súdu prvej inštancie je nepostačujúce, nejasné a nezrozumiteľné, pokiaľ súd prvej inštancie len všeobecne s odkazom na charakter žalobcu, čo však žiadnym spôsobom rovnako neobjasnil, vyvodil záver, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa pre aplikáciu ustanovenia . Rovnako uviedol, že v odôvodnení uznesenia súdu prvej inštancie sa nenachádza ani zmienka o tom, na základe akých konkrétnych skutočností, či dôkazov, súd takto rozhodol, a v nadväznosti na to je zrejmé, že chýbajú aj úvahy súdu pri hodnotení dôkazov a vyvodené závery, a preto dôvody, pre ktoré súd prvej inštancie rozhodol, nemožno považovať za dostatočné a spoľahlivo preukázané. Súdu prvej inštancie zároveň uložil v ďalšom konaní poskytnúť stranám v konaní priestor, aby sa vyjadrili a tiež predložili aj dôkazy k potenciálnej aplikácii ustanovenia a aby následne súd preskúmal, či v predmetnej veci existujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania, výnimočne prihliadnuť.

4. Súd prvej inštancie v intenciách odvolacieho súdu vyzval strany sporu, aby sa vyjadrili k prípadnej aplikácií ustanovenia a uviedli okolnosti, ktoré by mal súd pri rozhodovaní o trovách konania vziať do úvahy.

5. Súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobca sa k výzve súdu nevyjadril a žalovaná písomným podaním doručeným súdu 17.12.2019 vyjadrila názor, že dôvody hodné osobitného zreteľa konajúci súd dostatočne ozrejmil, tými sú najmä majetkové pomery žalovanej a najmä spôsob pravidelného oddlžovania pohľadávok zdravotníckych zariadení. Z podmienok oddlžovania vyplýva, že je dobrovoľné, čiže žiaden veriteľ nie je nútený si pohľadávku prihlásiť a žiadať jej uhradenie (po čiastočnom odpustení) zo strany štátu. Podľa žalovanej výnimočná situácia je daná z dôvodu, že ak by súd posúdil platnosť Zmlúv o postúpení pohľadávok, tak by prišiel k záveru, že chýba podpis žalobcu. Uviedla tiež, že žalobca podľa žalovanej protiprávne požaduje zaplatenie pohľadávky, ktorá mu na základe jeho návrhu bola uspokojená zo strany štátu a zároveň požaduje aj náhradu trov konania, pričom tento nárok by ďalej nemal, ak by sa v konaní pokračovalo ďalej.

6. Súd prvej inštancie, citujúc ustanovenie a , ktoré upravujú rozhodovanie o trovách konania, okrem iného uviedol, že z uloženej povinnosti odvolacím súdom pre súd prvej inštancie vyplynula povinnosť preskúmať, či v predmetnej veci existujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa. Poukázal na to, že aplikácia ustanovenia pritom prichádza do úvahy až v štádiu, keď je zrejmé, komu by bez jeho aplikácie náhrada trov patrila, aplikujúc ustanovenia o nároku na náhradu trov konania, v danom prípade ustanovenie , pretože konanie bolo zastavené.

7. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že napriek predloženiu listinných dôkazov zo strany žalovanej - mesačného hlásenia o stave záväzkov a pohľadávok žalovanej k 31.10.2019, k 30.9.2019 a 31.8.2018 a prehľadu exekúcií u JUDr. P., súd ani po vyjadrení žalovanej nevidel iné dôvody na nepriznanie trov úspešnému žalobcovi. V situácií, keď odvolací súd nepovažoval problém zadlženia nemocníc a systém jeho riešenia zo strany štátu s prihliadnutím na to, že žalovaná je subjektom poskytujúcim zdravotnú starostlivosť, za dostatočne konkrétny a zrozumiteľný dôvod, súd po vrátení veci uzavrel, že v danom prípade žiadne okolnosti odôvodňujúce aplikáciu ustanovenia neexistujú. Pre rozhodnutie súdu v danom prípade nebola podstatná konkrétna výška záväzkov žalovanej, ale len samotná skutočnosť, že konanie bolo ukončené na podklade Dohody o novácií, ktorá je súčasťou plánu riešenia problému zadlženia nemocníc Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky.

8. Hoci riešenie zadlženosti nemocníc súd považuje za verejný záujem na riadnom fungovaní zdravotníctva a poskytovaní zdravotnej starostlivosti, stotožnil sa s odvolacími námietkami žalobcu, že napĺňanie stanoveného cieľa nemá byť prenášané na súkromnú osobu a zohľadnil tiež tú skutočnosť, že žalobca sa už vzdal (mimosúdne) časti svojho nároku.

9. K argumentu žalovanej, spočívajúcom v protiprávnom požadovaní zaplatenia pohľadávky a k jej apelu na preskúmanie ako otázky predbežnej, prípadný úspech žalobcu v spore, súd považoval za potrebné uviesť len v stručnosti, že ide o návrh úplne sa priečiaci charakteru procesného rozhodnutia o zastavení konania a svedčí o nepochopení rozdielu medzi procesným konečným rozhodnutím a rozhodnutím o merite.

10. Súd prvej inštancie zdôraznil, že pre rozhodnutie súdu o trovách konania bolo podstatné len to, že po začatí konania došlo k dohode medzi stranami sporu, z ktorej nepochybne vyplýva, že pohľadávka uplatnená žalobcom v konaní mu bude uhradená, pričom subjektom tejto dohody bola aj žalovaná; ďalej pri posudzovaní možných dôvodov na aplikáciu ustanovenia to, že jediný dôvod na nepriznanie náhrady trov žalobcovi odvolací súd nepovažoval za dostatočne konkrétny. Súd však po vrátení veci vyjadril presvedčenie, že nekonkrétnosť uvedených okolností tkvie v ich samotnej povahe; preto ak samy o sebe nie sú dostatočným dôvodom na nepriznanie trov žalobcovi, treba uzavrieť, že také dôvody na strane žalovanej neexistujú, a preto vyvodil záver, že vzhľadom na uvedené, má žalobca proti žalovanej nárok na náhradu trov konania prvoinštančného i odvolacieho konania v plnom rozsahu.

11. Proti tomuto uzneseniu podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná. Navrhla, aby odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Odvolanie odôvodnila tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( ); že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam ( ) a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ). V odvolaní žalovaná poukázala na priebeh konania, na už skôr vydané rozhodnutie súdu prvej inštancie, na predmet konania, ako aj na stranami sporu uzavretú Dohodu o novácií záväzku a Dohodu o pristúpení

k záväzku zo dňa 9.6.2018, vrátane jej čiastočného obsahu a tiež na priebeh konania po vrátení veci odvolacím súdom súdu prvej inštancie a čiastočne aj na závery súdu prvej inštancie - jeho odôvodnenia v napadnutom uznesení. Zastávala názor, že konajúci súd sa nevysporiadal so skutočnosťami, ktoré žalovaná počas konania uviedla, a to konkrétne, že žalobca na základe mimosúdnej dohody sa dohodol na zmene záväzku z plnenia 129.213,87 eur s príslušenstvom na plnenie 125.983,52 eur bez príslušenstva, čo predstavuje „neúspech“ vo výške (istina vo výške 3.230,35 eur a úroky z omeškania vo výške cca 75.748,28 eur) 78.978,63 eur; že obsahom Dohody o novácií je odpustenie resp. zánik práva na príslušenstvo pohľadávky, medzi ktoré patria aj náklady súvisiace s uplatnením pohľadávky, teda trovy konania, že po dokladovaní finančnej situácie uviedla presný postup v prípade jej oddlžovania, najmä to, že je to systémový prvok, s ktorým majitelia pohľadávok žalovanej rátajú a vedia, že ich pohľadávky budú oddlžené v rámci oddlženia, teda uplatňovať na súde ich nemusia, a preto je rozhodnutie nepreskúmateľné.Uviedla, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia sa obmedzuje len do jedného odseku, pričom sa jedná o zmenu právneho názoru okresného súdu, oproti skôr vydanému rozhodnutiu, a preto hlavné dôvody, ktoré súd pre nemožnosť aplikácie ustanovenia uvádza, nemajú reálny základ v súdnom spise. Ďalej uviedla, že odvolanie ďalších odvolacích dôvodov vychádza už z odôvodnenej inej vady konania, keďže sa v konečnom dôsledku premieta do nesprávnych záverov v konaní. Na doplnenie uviedla, že konajúci súd prijal nesprávny skutkový záver, že žalobcovi bude uplatnený nárok v plnom rozsahu uhradený, keďže tento je v rozpore s Dohodou o novácií, z ktorej vyplýva, že došlo k privátnej novácií pôvodného záväzku a jej nahradením novým záväzkom, pričom pôvodný záväzok bol nahradený novým, a to výlučne istinou vo výške 97,50% pôvodnej istiny. V tejto súvislosti opakovane poukázala na to, že rozdiel spočíva vo výške 3.230,35 eur a úrokov z omeškania, ktoré je možné vyčísliť a ktoré žalovaná vyčíslila vo výške cca 75.748,28 eur. Zastávala názor, že uvedený záver neodôvodňuje iba aplikáciu ustanovenia , ale v prípade, ak by sa odvolací súd nestotožnil s jej názorom, tak aj prípadnú aplikáciu ustanovenia , teda pomerné rozdelenie nároku na náhradu trov konania. V tejto súvislosti poukázala aj na Nález Ústavného súdu SR zo dňa 19.10.2010 č.k. -28, ktorý čiastočne citovala. Žalovaná ďalej uviedla, že vo vzťahu k aplikácií ustanovenia nezdieľa názor konajúceho súdu a pre aplikáciu hypotézy normy daného ustanovenia opakovane poukázala na to, že obsahom Dohody o novácií je odpustenie resp. zánik práva na príslušenstvo pohľadávky, medzi ktoré patria aj náklady súvisiace s uplatnením pohľadávky napr. trovy konania. Teda žalobca sa mimosúdne zaviazal, že sa vzdáva práva na náhradu príslušenstva súvisiaceho s pohľadávkou. Ak privátna novácia priamo neznamená zánik nároku na náhradu trov konania, tak tento prejav možno vykladať ako výnimočnú skutočnosť, na základe ktorej súd neprizná nárok na náhradu trov konania. Uviedla tiež, že žalobca sa zapája do oddlženia jedine v prípade, kedy v prebiehajúcom konaní nemá šancu na úspech a je možnosť premlčania pohľadávok z dôvodu zamietnutia žaloby. Tak tomu bolo aj v tomto prípade, keďže žalobca sa domáhal priznania nároku na základe absolútne neplatných zmlúv pre nedostatok prejavu vôle na strane postupníka. Jedine z uvedeného dôvodu pristúpil na uzatvorenie dohody, keď odpustí úroky a časť istiny. Majetková situácia žalovanej priamo predpokladá uspokojenie pohľadávok cez oddlženie, preto v prípade uplatnenia nároku takýmto spôsobom, nemôže byť žalobcovi s ohľadom na finančnú situáciu žalovanej, priznaný aj nárok na náhradu trov konania, ktorého sa dohodou vopred vzdal.

12. Žalobca sa k odvolaniu žalovanej písomne nevyjadril.

13. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovanej, ktoré bolo podané v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je potrebné nariadiť odvolacie pojednávania podľa - (ďalej len „“), vec prejednal podľa - 385 a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť, pretože je vo výroku vecne správne.

14. Žalovaná podanie odvolania odôvodnila dôvodmi podľa , a .

15. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého uznesenia a predchádzajúceho procesného postupu súdu v konaní, z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov, avšak predovšetkým v rozsahu konkrétnych námietok žalovanej vymedzených v podanom odvolaní dospel k záveru, že odvolanie nie je opodstatnené, pretože rozhodnutie súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správne.

16. Predmetom odvolacieho konania je teda posúdenie rozhodnutia súdu prvej inštancie o trovách konania vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, ktorým súd prvej inštancie priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania (prvoinštančného i odvolacieho) v plnom rozsahu, keď uviedol s prihliadnutím aj na závery odvolacieho súdu, že okolnosti, na ktoré poukazoval žalovaný nevyhodnotil ako dôvody hodné osobitného zreteľa podľa , pre ktoré by nepatrila žalobcovi náhrada trov konania a iné dôvody hodné osobitného zreteľa pre aplikáciu tohto zákonného ustanovenia nezistil. Za podstatné pre rozhodnutie súdu o trovách konania považoval to, že po začatí konania došlo k dohode medzi stranami sporu, z ktorej nepochybne vyplýva, že pohľadávka uplatnená žalobcom v konaní mu bude uhradená, pričom subjektom tejto dohody bola aj žalovaná. Hoci riešenie zadlženosti nemocníc súd považoval za verejný záujem na riadnom fungovaní zdravotníctva a poskytovaní zdravotnej starostlivosti, stotožnil sa s tvrdením žalobcu, že naplnenie stanoveného cieľa nemá byť prenášané na súkromnú osobu a zohľadnil tiež tú skutočnosť, že žalobca sa už vzdal (mimosúdne) časti svojho nároku.

17. Podľa , ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.

18. Vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou procesnej zodpovednosti za zavinenie, na čo poukázal odvolací súd už vo svojom zrušujúcom uznesení. Pojem „procesné zavinenie“ v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia sa posudzuje výlučne z procesného hľadiska. Zásada zodpovednosti za zavinenie je teda inštitútom procesného práva, a preto rozhodujúcimi skutočnosťami na posúdenie tejto zodpovednosti sú tie, ktoré vznikli po začatí konania. Pokiaľ teda jedna procesná strana zaviní, že konanie muselo byť zastavené, pričom o veci nemôže byť meritórne rozhodnuté a tým zistené, či bola žaloba podaná dôvodne, vzniká jej zásadne povinnosť nahradiť druhej procesnej strane trovy konania.

19. V nadväznosti na vyššie uvedené, odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že ak dôjde k zastaveniu sporového konania v dôsledku späťvzatia žaloby potom je povinnosťou súdu pri rozhodovaní o trovách konania skúmať procesnú zodpovednosť pri zastavení konania na oboch procesných stranách, teda aj na strane žalobcu aj na strane žalovaného. Pokiaľ žalobca žalobu musel zobrať späť pre správanie žalovanej, spočívajúce napríklad v úhrade žalovanej sumy po začatí konania, potom je potrebné konštatovať, že žalovaná procesne zavinila zastavenie konania. Ak by žalobca žalobu zobral späť bez udania dôvodu alebo bez toho, aby išlo o reakciu na správanie žalovanej, a teda nemožno pričítať procesné zavinenie žalovanej, znáša trovy žalovanej žalobca.

20. O dôvodnosti podania žaloby pritom treba uvažovať z hľadiska vzťahu k výsledku správania žalovanej k požiadavkám žalobcu, čo znamená, že žaloba je podaná dôvodne najmä v prípade, keď žalovaný po začatí konania žalobcu uspokojí, a to aj vtedy, ak by uspokojil žalobcu, hoci k tomu nemal právnu povinnosť. Ak má také správanie, ktoré spôsobilo zastavenie konania ísť na ťarchu žalovaného, musí ísť o procesnú situáciu, keď sa žalovaný zachoval v intenciách žalobného návrhu (petitu). Pôjde teda o situáciu, keď bola požiadavka žalobcu splnená neskorším správaním (konaním) žalovaného bez toho, aby vo veci (meritórne) rozhodol súd. Pritom medzi správaním žalovaného a žalobným návrhom musí byť vecná spojitosť.

21. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že predmetom konania bol pôvodne nárok žalobcu uplatnený žalobou doručenou súdu dňa 9.11.2015 a ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 129.213,87 eur s prísl. Po začatí konania strany sporu v rámci oddlženia zdravotníckych zariadení uzavreli Dohodu o novácií záväzku a Dohodu o pristúpení k záväzku zo dňa 9.6.2018, v zmysle ktorej (bod. 2.1.) veriteľ a dlžník sa dohodli, že na základe tejto dohody je dlžník povinný uhradiť veriteľovi nový záväzok, ktorý predstavuje 97,50 % celkovej sumy istiny doterajšieho záväzku. V zmysle bodu 2.3. nadobudnutím účinnosti tejto dohody doterajší záväzok zaniká a dlžník je povinný plniť nový záväzok. Dohoda o novácií nadobudla platnosť dňom podpisu zmluvnými stranami t.j. 9.6.2018 a účinnosť dňa 9.7.2018, t.j. dňa kedy došlo k úhrade dlhu, teda k úhrade nového záväzku pristupujúcim dlžníkom, ktorým bolo Ministerstvo zdravotníctva SR. Následne žalobca po uzavretí dohody zobral žalobu späť, a to podaním zo dňa 11.7.2018, teda potom čo zo strany dlžníka došlo k úhrade celej sumy, ktorá bola predmetom novácie.

22. Odvolací súd sa nestotožňuje s tvrdením žalovanej, že konajúci súd prijal nesprávny záver, že žalobcovi bude uplatnený nárok v plnom rozsahu uhradený a že tento záver je v rozpore s Dohodou o novácií. V zmysle bodu 1.1. dohody vyplýva, že dlžník eviduje voči veriteľovi doterajší záväzok, ktorý pozostáva z pohľadávok veriteľa bližšie špecifikovaných v prílohe č. 2 dohody a ich príslušenstva. Podľa bodu 1.3. dohody, veriteľ a dlžník sa dohodli, že doterajší záväzok sa nahrádza novým záväzkom. Podľa bodu 2.1. dohody, veriteľ a dlžník sa dohodli, že na základe tejto dohody je dlžník povinný uhradiť veriteľovi nový záväzok, ktorý predstavuje 97,50% celkovej sumy istiny doterajšieho záväzku. S poukazom na vyššie uvedené, teda možno vyvodiť, že veriteľ a dlžník sa dohodli, že na základe tejto dohody je dlžník povinný uhradiť veriteľovi nový záväzok, teda vo výške 125.983,52 eur, ktorý predstavuje 97,50% celkovej sumy istiny doterajšieho záväzku, teda pôvodného záväzku 129.213,87 eur. Zo strany dlžníka teda došlo k úhrade celej sumy, ktorá bola predmetom novácie, a to v súlade s vyššie uvedenou dohodou. Nadobudnutím účinnosti tejto dohody, preto doterajší záväzok zanikol a dlžník bol povinný plniť len nový záväzok. Preto tvrdenie žalovanej, že žalobca nebol úspešný v časti istiny vo výške 3.230,35 eur nie je dôvodný.

23. Za nedôvodné považuje odvolací súd aj tvrdenie odvolateľa v tom, že žalobca nebol úspešný ani v časti úrokoch z omeškania, ktoré žalovaná vyčíslila v podanom odvolaní, ktoré podľa bodu 1.1. Dohody spolu s pohľadávkou veriteľa predstavovali doterajší záväzok a ktorý sa podľa bodu 1.3. nahradil novým záväzkom. Pritom žalovaná v priebehu konania sama tvrdila, že ak by sa veriteľ úrokov z omeškania ako aj časti istiny nevzdal, nedošlo by k uzavretiu Dohody o novácií.

24. Navyše je potrebné uviesť, že konštantná judikatúra súdov vychádza zo záveru, že úroky z omeškania sú príslušenstvom pohľadávky ( ) a pokiaľ nie sú samostatne predmetom konania (vyčíslená z určitej istiny v určitej sadzbe za určité obdobie a uplatnené samostatne alebo popri istine ako kapitalizované úroky z omeškania), súd pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania vychádza len z uplatnenej istiny a z úspechu strán sporu k tomuto nároku. Z uvedeného vyplýva, že späťvzatie žaloby v časti úrokov z omeškania žalobcom po začatí konania, nemá na rozhodnutie o náhrade trov konania žiaden vplyv.

25. K aplikácií ustanovenia , odvolací súd už zaujal stanovisko vo svojom zrušujúcom rozhodnutí a zotrváva na tom, že okolnosti prejednávanej veci, na ktoré poukazovala žalovaná a na ktorých aj zotrvala, nevyhodnocuje ani odvolací súd ako dôvody hodné osobitného zreteľa podľa , pre ktoré by nepatrila žalobcovi náhrada trov konania. Odvolací súd opakovane poukazuje na judikatúru, ktorá tiež konštatovala, že toto ustanovenie nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie, preto toto ustanovenie nie je možné vykladať tak, že je naň možné prihliadnuť kedykoľvek, bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania.

26. Riešenie zadlženosti nemocníc zo strany štátu Ministerstvom zdravotníctva SR za účelom riadneho fungovania zdravotníctva a poskytovaní zdravotnej starostlivosti je vzťahom medzi týmito subjektami, preto súd prvej inštancie správne vyvodil záver, že naplnenie stanoveného cieľa nemôže byť prenášané na súkromnú osobu. Je potrebné prisvedčiť žalobcovi v tom, že zadlženosť nemocnice nie je ospravedlnením pre zjavné dlhodobé a opakované porušovanie zmluvných povinností a tiež, že nie je vinou žalobcu, že v Slovenskej republike nemocnice neplatia svoje záväzky riadne a včas. Žalobcom uplatnené pohľadávky, sú pohľadávkami zo súkromnoprávneho záväzkového vzťahu medzi dvoma subjektami založeného obchodnoprávnou kúpnou zmluvou podľa ustanovenia a nasl. .

27. Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že žalobcom uplatnené pohľadávky neboli uhradené už niekoľko rokov po ich splatnosti a takýto prístup žalovanej odôvodnene vzbudzoval u žalobcu obavu o plnenie záväzkov žalovanej. Žalovaná preto opodstatnene znáša zodpovednosť za svoj benevolentný prístup k plneniu záväzkov. Je totiž nesporné, že aj v priebehu konania žalovaná popierala dôvodnosť pohľadávky, aj keď následne žalovaná prihlásila svoj záväzok vo vzťahu k žalobcovi do procesu oddlženia. Z obsahu spisu a stanovísk strán sporu je zrejmé, že dohoda bola uzavretá automatizovaným

spôsobom v rámci elektronického aukčného systému a je výsledkom zaradenia záväzku žalovanej do procesu oddlženia nemocníc formou elektronickej aukcie. V okolnostiach prípadu sa preto nejedná o situáciu, kedy by prisúdenie náhrady trov žalobcovi proti žalovanej, ktorá zavinila zastavenie konania, bolo možné hodnotiť ako neprimerane tvrdé a vyžadujúce si zásah v podobe aplikácie .

28. Pokiaľ žalovaná pre aplikáciu hypotézy normy daného ustanovenia, teda ustanovenia poukazuje na to, že obsahom Dohody o novácií je odpustenie resp. zánik práva na príslušenstvo pohľadávky, medzi ktoré patria aj náklady súvisiace s uplatnením pohľadávky, teda trovy konania, teda že žalobca sa mimosúdne zaviazal, že sa vzdáva práva na ich náhradu a ďalej tvrdí, že ak privátna novácia priamo neznamená zánik nároku na náhradu trov konania, tak tento prejav možno vykladať ako výnimočnú skutočnosť, na základe ktorej súd neprizná nárok na náhradu trov konania, odvolací súd len dodáva, že z predloženej Dohody o novácií takéto tvrdenia nevyplývajú a z jej obsahu takéto závery nie je možné ani vyvodiť, a preto odvolací súd ani túto námietku odvolateľa nepovažoval za dôvodnú.

29. V predmetnej veci teda za osobu, ktorá zavinila zastavenie konania je potrebné považovať žalovanú, ktorá svoj dlh splnila po začatí sporu a teda vyvolala tým u žalobcu nevyhnutnosť späťvzatia podanej žaloby. Nárok na náhradu trov konania má preto žalobca.

30. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov preto uznesenie súdu prvej inštancie o náhrade trov konania podľa ako vecne správne potvrdil.

31. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa v spojení s ustanovením a tak, že stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože žalovaná nebola v odvolacom konaní úspešná a žalobcovi, ktorý bol úspešný, žiadne preukázateľné trovy v odvolacom konaní nevznikli.

32. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 ( posledná veta ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení

Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa ( ). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v , ak má dovolateľ sám, alebo jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd dovolanie odmietne podľa

V dovolaní podľa sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).