Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_PO-6S-53-2020.pdf
PDF · 175.23 KB
Case nature
Area
Subarea
PO-6S/53/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Správny súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Tkáča a členov senátu Mgr. Romana Dieho a Mgr. Bc. Mariána Haladeja (sudcu spravodajcu), v právnej veci žalobcu: A. B., trvale bytom C. D. XXXX/XX, XXX XX E., Slovenská republika, nar. XX.XX.XXXX právne zastúpený advokátskou kanceláriou: JUDr. Miloš Hnat, advokát, so sídlom Tkáčska 2, Prešov, Slovenská republika, IČO: 37941852, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom: Lazovná 63, 94103 Banská Bystrica, Slovenská republika, IČO: 54 669 464 o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100902855/2020 zo dňa 15.05.2020, vo veci vyrubenia dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 1.štvrťroka 2014 a jemu predchádzajúceho administratívneho konania, takto
rozhodol:
I. Z r u š u j e rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 100902855/2020 zo dňa 15.05.2020, ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu Daňového úradu Prešov, pobočka Vranov nad Topľou č. 100141855/2020 zo 14.01.2020, a vec vracia orgánu nižšieho stupňa na ďalšie konanie
II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania.
odôvodnenie:
1. Žalobou, ktorá bola doručená dňa 22.07.2020 pôvodne Krajskému súdu v Prešove, sa žalobca domáhal, aby po preskúmaní rozhodnutia žalovaného č. 100902855/2020 zo dňa 15.05.2020, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Daňového úradu Prešov, pobočka Vranov nad Topľou č. 100141855/2020 zo dňa 14.01.2020, vo veci vyrubenia rozdielu dane vo výške 2424,29EUR na dani z priznanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 1.štvrťroku 2014, bolo rozhodnutie žalovaného zrušené, rovnako zrušené aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, vec bola vrátená orgánu nižšieho stupňa na ďalšie konanie a žalobcovi bol priznaný nárok na náhradu trov konania.
2. S účinnosťou od 01.06.2023 začal svoju činnosť Správny súd v Košiciach (ďalej aj „správny súd“ alebo „súd“). V súlade s § 3 ods. 3 písm. c/ zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu v Košiciach a z Krajského súdu v Prešove na Správny súd v Košiciach vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.06.2023 daná právomoc správnych súdov. Od 01.06.2023 je teda na konanie v predmetnej veci príslušný Správny súd v Košiciach a podľa rozvrhu práce Správneho súdu v Košiciach na rok 2023 v jeho znení účinnom od 01.06.2023, bolo konanie pridelené dňom 20.06.2023 senátu správneho súdu „6S.“
Administratívne konanie
3. Daňový úrad Prešov, pobočka Vranov nad Topľou (ďalej aj „prvostupňový orgán“) začal na základe oznámenia o daňovej kontrole číslo 101273544/2018 dňa 13.08.2018 u žalobcu opakovanú daňovú
kontrolu a to pre zdaňovacie obdobie 1. štvrťrok 2014 – 4. štvrťrok 2014, január 2015 - december 2015. O výsledku kontroly bol vyhotovený protokol č. 101761800/2019 zo dňa 18.07.2019, prevzatý žalobcom dňa 23.07.2019. V rámci daňovej kontroly boli zistené viaceré skutočnosti, najmä to, že žalobca mal dvoch najväčších dodávateľov a to daňový subjekt F. G. a obchodnú spoločnosť BRASTRECH, s.r.o.
4. Prvostupňový orgán v rámci daňovej kontroly vykonal zisťovanie u dodávateľa žalobcu F. G., ako i obchodnej spoločnosti BRASTRECH, s.r.o., najmä vyžiadal si stavebné denníky k jednotlivým stavbám, ktoré deklaroval žalobca, vykonal dopyty na Obecný úrad Petrovany, za účelom zistenia pobytu F. G., dopyt na obchodnú spoločnosť PJ motoršport, s.r.o., dopyt na bankové ústavy a to OTP Banka Slovensko, a.s., VÚB a.s., Poštová banka, a.s. dopyt na Sociálnu poisťovňu, výsluch žalobcu, výsluch poskytovateľa ubytovania, výsluch svedkov a to D. B., H. I., J. E., K. E., L. K., dopyt na obchodnú spoločnosť Wanilla, s.r.o. v konkurze, výsluch svedkov M. N., M. C., M. N., dopyt na obec G., obec O., obec M., obec Oľšov, P. Lipovec, dopyt na spoločnosť Shell Slovakia s.r.o.
5. Predmetom rozsiahleho dokazovania bolo zisťovanie skutkového stavu a to najmä otázka skutočnosti, či žalobca vykonal sám alebo prostredníctvom ním deklarovaného dodávateľa deklarované práce a služby pri rekonštrukciách verejného osvetlenia. Prvostupňový orgán svoje dokazovanie zameral predovšetkým na dodávateľa žalobcu - daňový subjekt F. G.. Tento hlavný dodávateľ žalobcu, nemal podľa zistení prvostupňového orgánu podávať kontrolné výkazy, nepodával daňové priznanie z dani príjmov, nepodával ani daňové priznanie k dani z motorových vozidiel, vo vzťahu k prvostupňovému orgánu bol nekontaktný.
6. Rovnako žalobca bol v dodávateľskom reťazci vo vzťahu ako subdodávateľ pre hlavného odberateľa
- spoločnosť O.S.V.O. comp a. s., ktorá sa zaoberala montážnymi prácami na rekonštrukcii verejného osvetlenia, kde žalobca vykonával pre uvedenú spoločnosť práce spočívajúce vo výkopových prácach, oprave a výmene stĺpov elektrického osvetlenia a výmene káblov. V rámci dokazovania prvostupňový orgán zistil, že dodávateľ žalobcu F. G. nebol reálnym dodávateľom žalobcu, pretože nemal personálne zabezpečenie, aby mohol vykonať činnosti, nemal zamestnancov na dodanie prác iným dodávateľom, nebolo preukázané, že mal vlastné motorové vozidlo, neplnil si daňové povinnosti, nepodával kontrolné výkazy, nebol registrovaný na daň z motorových vozidiel, nemal ani prostriedky k tomu, aby mohol tieto práce vykonávať ( motorové vozidlo, plošinu), nemal ani riadne materiálne zabezpečenie, záznamy v evidencii vozidiel nekorešpondovali s reálnym stavom, rovnako nekorešpondovali ani stavebné denníky na jednotlivých stavbách s reálnym stavom, na základe uvedeného mal prvostupňový orgán za to, že tento dodávateľ nebol skutočným dodávateľom žalobcu, lebo nemohol tieto práce vykonať, neboli predložene záznamy o vykonaní školení o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci zamestnancov vykonávajúcich deklarované práce, rovnako boli preverované sprístupnené záznamy z analytického systému KV DPH dodávateľov, ktoré nekorešpondovali reálny stav. Prvostuňový orgán sa rovnako vysporiadal v rozhodnutí aj so skutočnosťou, prečo pri vykonávaní opakovanej daňovej kontroly zistil iné skutočnosti, dôvodil to tým, že vykonal nové dokazovanie na objasnenie práca a získal nové dôkazy, ktoré vyhodnotil podľa svojej úvahy, vo vzájomných súvislostiach a prihliadal na všetko, čo vyšlo na javo. Z uvedeného prvostupňový orgán konštatoval, že žalobca si v rozpore s § 49 ods. 1 a § 51 ods. 1 písm. a) zákona 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v platnom znení (ďalej len „zákon od DPH“) neoprávnene uplatnil právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty z faktúr od dodávateľa F. G. celkovej výške 2424,29 EUR. Žalobcovi sa kládlo za vinu, že neprejavil náležitú mieru opatrnosti, keď si svojho dodávateľa nepreveril a nepredložil dôkazy, ktoré by preukázali uskutočnenie reálnych prác, z uvedeného nárok na odpočet DPH mu teda nevznikol. Na základe uvedeného prvostupňový orgán vydal rozhodnutie č. 100141855/2020 zo dňa 14.01.2020, ktorým v následnom vyrubovacom konaní vyrubil rozdiel dane v sume 2324.29 EUR na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 1. štvrťrok 2014.
7. Voči tomuto rozhodnutiu prvostupňového orgánu č. 100141855/2020 zo dňa 14.01.2020 podal žalobca dňa 18.02.2020 v zákonnej lehote odvolanie, ktoré dôvodil tým, že prvostupňové rozhodnutie, ktoré bolo vydané na základe protokolu z opakovanej daňovej kontroly, ktorú považuje za nezákonnú, poukázal na skutočnosť, že už v danej veci bola vykonávaná prvá daňová kontrola, kde sa nezistili žiadne rozdiely, vo vykonanej opakovanej kontrole zo strany prvostupňového orgánu boli zistené nedostatky, pričom neboli uvedené riadne dôvody, pre ktoré bola vykonávaná opakovaná kontrola. Rovnako zákonné ustanovenie na základe, ktorého bola vykonaná opakovaná kontrola nekorešpondovala s tým, čo bolo uvedené v odôvodnení kontroly, ďalej poukazoval na to, že na základe zistených skutočností, ktoré zistil prvostupňový orgán, ktorý dospel k nesprávnemu záveru, že dodávateľ žalobcu - F. G.
nemohol vykonať deklarované práce, z dôvodu, že nemal žiadnych zamestnancov, že práce neboli preukázané, nebol predložený zoznam ľudí, ktorý prácu vykonávali a pod. V tejto súvislosti poukázal na skutočnosť, že práce, ktoré boli vykonané, boli riadne prevzaté hlavným odberateľom, čo rovnako potvrdil aj hlavný odberateľ. Dodávatelia F. G. ako i BRASTRECH, s.r.o., vykonávali práce pre žalobcu a po ich odsúhlasení, boli uhrádzané na základe predložených faktúr. Rovnako poukázal i na skutočnosť, že v prípade opakovanej kontroly sa vykonávali úkony aj po uplynutí 1 roka na vykonanie daňovej kontroly. Samotné rozhodnutie považuje rozhodnutie za nezákonné, vydané v rozpore so zásadami daňového konania, neobjektívneho hodnotenia dôkazov a došlo k porušeniu procesných postupov na základe uvedeného žiada rozhodnutie zrušiť.
8. Žalovaný žalobou napadnutým rozhodnutí č. 100902855/2020 zo dňa 15.05.2020 rozhodnutie prvostupňové rozhodnutie potvrdil. V žalovanom rozhodnutí sa žalovaný vysporiadal s námietkami žalobcu. Vo vzťahu k napádanému dôvodu a to nesprávnemu označeniu zákonného dôvodu opakovanej daňovej kontroly uviedol, že síce bola opakovaná daňová kontrola v oznámení nesprávne označená ako dôvod uvedený v § 44 ods. 4 písm. a./,zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom znení (ďalej len „daňový poriadok“) v skutočnosti podľa obsahu administratívne spisu vyplýva, že ide o dôvod uvedený § 44 ods. 4 písm. c./ daňového poriadku, teda jedná sa len o chybu v písaní, administratívnu chybu, ktorá nespôsobuje nezákonnosť. Rovnako námietka, že rozhodnutie nie je zdôvodnené vo vzťahu ku skutočnosti, keď už raz bola vykonaná daňová kontrola u žalobcu, ktorá nezistila nedostatky, žalovaný uviedol a odkázal na judikatúru Najvyššieho súdu SR, že ak predchádzajúca daňová kontrola bola ukončená, rovnako bolo ukončené právoplatne vyrubovacie konanie, nezakladá toto rozhodnutie vo vzťahu k opakovanej daňovej kontrole prekážku veci res iudicata. Žalovaný aj poukázal, že v opakovanej daňovej kontrole dospel na základe opakovaného dokazovania k novým zisteniam. Prvostupňový organ postupoval správne, keď neuznal nárok na odpočítanie DPH za 1. štvrťrok 2014, nakoľko žalobca nepreukázal splnenie podmienok na odpočítanie DPH. Žalovaný uviedol, že sa prvostupňový orgán vysporiadal so všetkými námietkami so všetkými skutočnosťami, ktoré uviedol žalobca, vyhodnotil dôkazy správne, vo vzájomných súvislostiach. Námietku nepreskúmateľnosti a nezrozumiteľnosti rozhodnutia nepovažoval za dôvodnú, nakoľko považoval za rozhodnutie prvostupňového orgánu za riadne a obšírne odôvodnené, zrozumiteľné a dostatočne podložené všetkými dôkazmi. Rovnako žalovaný sa stotožnil s prvostupňovým rozhodnutím a nepovažoval námietku, že daňová kontrola sa neskončila do jedného roka od jej začiatku, ako i námietku, že po ukončení daňovej kontroly sa vykonávali ďalšie dôkazy. Práve z administratívneho spisu riadne vyplývala skutočnosť, že daňová kontrola sa skončila do jedného roka a to so začiatkom 13.augusta 2018 a koniec 23.júla 2019. Rovnako úkony, ktoré vykonal prvostupňový orgán po ukončení daňovej kontroly sa vykonávali len vo vyrubovacom konaní a išlo o úkony, ktoré boli vykonávané na návrh žalobcu. Rovnako poukázal, že práve prvostupňový orgán nevykonával dokazovanie formálne, ale skutočne sa zameral na zistenie reálneho skutkového stavu, či došlo k zdaniteľným obchodom deklarovaným vo faktúrach, či ich dodal skutočne dodávateľ, či tento bol dostatočne personálne a technicky zabezpečený. Žalovaný uviedol, že žalobca počas daňovej kontroly neuniesol dôkazné bremeno na zdaniteľné plnenia a reálne vykonanie prác zo strany dodávateľa. Ostatným námietkam sa nevyjadroval, nakoľko považoval ich za neopodstatnené a právne irelevantné. Na základe uvedeného rozhodnutie prvostupňového orgánu potvrdil.
Konanie pred správnym súdom
9. Žalobca podal správu žalobu voči žalovanému a žiadal preskúmať žalované rozhodnutie. V žalobe poukázal na to, že vo veci bola vykonávaná opakovaná kontrola a na vykonanie opakovanej kontroly nebol zákonný dôvod, tak ako je uvedený v § 44 ods. 4 Daňového poriadku, poukázal, že dôvod daňovej kontroly uvedený v oznámení o začatí opakovanej daňovej kontroly bol formálne uvedený podľa § 44 ods. 4 písm. a) Daňového poriadku, no v skutočnosti išlo o dôvod opakovanej daňovej kontroly vymedzený v § 44 ods. 4 písm. c) Daňového poriadku. Poukázal, že prvostupňový orgán, ako aj žalovaný dodatočne vyrúbili daň na základe faktúr, ktoré si mal žalobca neoprávnene uplatniť. Rovnako považoval za nesprávny záver, ku ktorému došiel prvostupňový orgán ako i žalovaný, že dodávateľ žalobcu F. G. nemohol dodávať práce z dôvodu, že nemal zamestnancov, práce neboli preukázané, neviedol zoznam zamestnancov pracujúcich na zákazkách. Žalovaný posudzoval vykonanie prác formálne, a nevzal na zreteľ, že práce skutočne boli vykonané a prevzaté hlavným odberateľom. Žalobca taktiež poukázal na judikatúru Európskeho súdneho dvora, že ak boli odberateľovi riadne dodané služby
a tovar, hoc boli zistené nedostatky na strane dodávateľa žalobcu, ale tieto služby boli odberateľmi skutočne preukázané, má dodávateľ právo na daň z pridanej hodnoty, a teda žalovaný porušil neutralitu dane z pridanej hodnoty. Rovnako poukázal na to, že nestačí odmietnutie práva z dôvodu podozrenia na podvod, ale podvod ako taký sa musí aj preukázať. Žalobca považoval rozhodnutie za nepreskúmateľné, nezrozumiteľné vzhľadom na rozsah, zhodnotenie dôkazov považoval za neobjektívne zo strany prvostupňového orgánu, tak i žalovaného a na základe týchto skutočností navrhol podľa § 190 ods. 1 písm. d), e), f a g) SSP rozhodnutie zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie a priznať nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Žalobca nežiadal vo veci nariadiť pojednávanie.
10. Žalovaný sa k podanej žalobe vyjadril, tak že považoval žalobu za nedôvodnú a navrhoval ju zamietnuť. K námietke nezákonnosti opakovanej daňovej kontroly poukázal na to, že prvostupňový orgán vykonal u žalobcu opakovanú daňovú kontrolu, v ktorej boli zistené nedostatky námietky. Daňovú kontrolu nepovažoval za nezákonnú, nakoľko bola vykonávaná zo zákonných dôvodov a bola vykonaná podľa § 44 ods. 4 písm. c) Daňového poriadku, pričom len nedopatrením tam bol nesprávne uvedený iný dôvod vykonania opakovanej daňovej kontroly podľa § 44 ods. 4 písm. a) Daňového poriadku. Dôvod opakovanej daňovej kontroly, tak ako je uvedený, sám osebe nie je dôvodom na nezákonnosť, nakoľko ten vyplýva aj z obsahu administratívneho spisu. Taktiež žalovaný nebol viazaný výsledkom prvej daňovej kontroly, nakoľko ju zákonným spôsobom opakovane vykonal a zistil nové skutočnosti a dospel k iným zisteniam. Poukázal na skutočnosť, že opakovaná daňová kontrola predpokladá ukončenie riadnej daňovej kontroly a následné ukončenie vyrubovacieho konania. Inštitút opakovanej daňovej kontroly je zákonnom ustanovený inštitút, ktorý slúži ako prostriedok na dosiahnutie základného účelu daňového konania a to správne určenie dane. Prostredníctvom opakovanej daňovej kontroly sa preverujú skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Žalovaný uviedol, že pri opakovanej daňovej kontrole vykonal nové dokazovanie na objasnenie prác, ktoré mali pre žalobcu vykonať deklarovaní dodávatelia a preto nové posúdenie bolo odlišné vo vzťahu k predchádzajúcej daňovej kontrole. Žalovaný rovnako poukázal na to, že posudzoval rozhodnutie nielen formálne, ale zaoberal sa všetkými námietkami žalobcu, mal za to, že skutkový stav bol riadne zistený, rozhodnutie je vecne správne, bolo vydané zákonným spôsobom, je preskúmateľné, je dôvodné a sú v ňom relevantné zistenia v súlade s platnou legislatívou. Žalobca tým, že uplatnil nárok na odpočítanie dane z faktúr porušil ustanovenie § 49 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty, pretože právo odpočítať daň z tovaru alebo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť, čo nebolo v konaní preukázané, opakovane zdôraznil, že žalobcom deklarovaný dodávateľ F. G. služby resp. práce nemohol uskutočniť, nakoľko nemal za preukázanú existenciu formálneho personálneho a materiálneho vybavenia tieto služby, resp. práce, vzhľadom na skutočnosť, že prvostupňový orgán zistil, že nemal deklarovaný dodávateľ F. G. vlastné zdroje, materiálne zabezpečenie, nepredložil doklady na dodania služieb a podobne, taktiež poukázal na to, že na predložených faktúrach chýbali presné označenie druhu a rozsahu dodaných služieb, na niektorých nebol uvedený deň vzniku daňovej povinnosti, a teda nespĺňali formálne náležitosti daňového dokladu. Samotná existencia faktúr, ktoré vyhotovil dodávateľ žalobcu, ktorý je platiteľom dane nebol dostatočným dôkazom na preukázanie, že sa uskutočnilo dodanie služby, rovnako poukázal na judikatúru danej oblasti že v prípade, že si daňový subjekt uplatnil právo na odpočet DPH, musí už od počiatku premýšľať nad tým ako toto právo obhájiť v prípadnom spore a v nadväznosti na to by mal z dôvodu objektívnej a požadovanej obozretnosti, dané obchody patrične zdokumentovať, žalovaný zdôraznil, že dôkazné bremeno v tomto prípade na žalobcovi, ktorý bol povinný preukázať všetky skutočnosti v daňovom priznaní, bol povinný podávať správcovi dane vyjadrenia a podobne. Žalovaný mal za to, že žalobca mal v rámci daňového konania preukázať, či došlo k faktickému dodaniu deklarovaného dodania tovaru uvedeného na faktúrach a iných dokladov, zmlúv, faktúr, iných dokladov. Žalovaný rovnako uviedol, že vzhľadom na vykonané dokazovanie sa nemohol stotožniť s obranou žalovaného, že sa neprimerane prenášalo dôkazné bremeno na žalobcu. Žalovaný mal za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie deklarovaného plnenia uvedeného na faktúrach, ktoré plnenie mal dodať F. G.. Rovnako poukázal na skutočnosť, že žalobca síce poukázal na smernicu rady aj judikatúru Európskeho súdneho dvora, bližšie ju však nekonkretizoval, neuviedol v čom spočívalo porušenie základných pravidiel a zásad daňového konania neutralitu dani z pridanej hodnoty a čo je v rozpore so smernicou rady 206/112/ES. Mal za to že prvostupňový orgán vyhodnotil dôkazy a dokazovanie na základe logického uvažovania, skutkový stav bol zistený dostatočne a riadne právne posúdený stav je. Žalovaný žiadal žalobu podľa § 190 SSP zamietnuť ako nedôvodnú a nepriznať náhradu trov konania. Žalovaný nežiadal nariadiť pojednávanie.
11. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného nevyjadril žalovaný doručil, dňa 15.08.2023 podanie ktoré nepodal jeho právny zástupca, prílohou, ktorého bol výňatok z emailovej komunikácie zo dňa 10.08.2023, kde zamestnanec finančnej správy mu forme odpovede odpovedal na otázku ohľadom vykonania opakovanej daňovej kontroly, pričom žalobca podčiarknul, že správca dane nemohol vykonať opäť kontrolu za to isté zdaňovacie obdobie, ak neboli splnené vyššie uvedené podmienky.
Relevantné právne predpisy
12. Podľa § 493e zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku v platnom znení (ďalej len „SSP“) konania začaté a neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.
13. Podľa § 177 ods. 1 SSP v jeho znení účinnom do 30.06.2023 správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
14. Podľa § 134 ods. 1 SSP správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak.
15. Podľa § 191 ods. 1 a 4 SSP Správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, ak a/ bolo vydané na základe neúčinného právneho predpisu, b/ ho vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený, c/ vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, d/ je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, e/ zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, f/ skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu, g/ došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.
16. Podľa § 24 ods.1 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Podľa § 24 ods.2 daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Podľa § 24 ods.3 daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.
17. Podľa § 46 ods.1 daňového poriadku daňová kontrola začína dňom určeným v oznámení správcu dane o daňovej kontrole. Oznámenie o daňovej kontrole musí obsahovať deň začatia daňovej kontroly, miesto výkonu daňovej kontroly, druh kontrolovanej dane a kontrolované zdaňovacie obdobie alebo kontrolované účtovné obdobie. Správca dane v oznámení určí aj lehotu na predloženie všetkých dokladov potrebných na vykonanie daňovej kontroly s poučením o následkoch ich nepredloženia. Ak z dôvodu na strane daňového subjektu nemožno daňovú kontrolu začať v deň uvedený v oznámení o daňovej kontrole, je povinný túto skutočnosť oznámiť správcovi dane do ôsmich dní od doručenia oznámenia a dohodnúť s ním nový termín začatia, daňová kontrola však nesmie začať neskôr ako 40 dní od doručenia oznámenia o daňovej kontrole.
18. Podľa § 46 ods.9 daňového poriadku daňová kontrola je ukončená dňom a) doručenia protokolu podľa odseku 8, b) doručenia oznámenia o určovaní dane podľa pomôcok podľa § 48 ods. 2, alebo c) zániku nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného prepisu.36a)
19. Podľa § 44 ods.4 daňového poriadku daňovú kontrolu tej istej dane za zdaňovacie obdobie, za ktoré už bola vykonaná, je možné vykonať u toho istého daňového subjektu aj opätovne, a)ak daňový subjekt žiada o vrátenie dane dodatočným daňovým priznaním, b)ak daňový subjekt žiada o vrátenie sumy podľa osobitných predpisov,35) c)na podnet ministerstva alebo finančného riaditeľstva, d)na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní.
20. Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. zákona o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (zákon o „DPH“) daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi. Podľa § 19 ods. 2 zákon o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.
21. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané, b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12, c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a, d) zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru.
22. Podľa § 46 ods. 8 daňového poriadku, zamestnanec správcu dane z daňovej kontroly vyhotoví protokol, ktorý obsahuje výsledok daňovej kontroly vrátane vyhodnotenia dôkazov; protokol sa nevyhotovuje, ak je daňová kontrola ukončená podľa odseku 9 písm. b) a c). Ak sa daňovou kontrolou zistil rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov1) zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov1), zašle správca dane kontrolovanému daňovému subjektu protokol, ktorého súčasťou je výzva na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole, ak tento zákon neustanovuje inak. Vo výzve správca dane určí lehotu, nie kratšiu ako 30 pracovných dní od doručenia takého protokolu, v ktorej sa má kontrolovaný daňový subjekt vyjadriť k zisteniam uvedeným v protokole a označiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly. Ak je to možné, daňový subjekt predloží aj listinné dôkazy. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Ak sa daňovou kontrolou rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov1) zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov1) nezistí, výzva na vyjadrenie k protokolu sa nezasiela. Rovnako sa výzva nezašle, ak daňový subjekt neumožní vykonanie daňovej kontroly, v dôsledku čoho mu zanikne nárok na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného predpisu36a).
23. Podľa § 71 ods. 1 zákona o DPH, na účely tohto zákona a) faktúrou je každý doklad alebo oznámenie, ktoré je vyhotovené v listinnej forme alebo elektronickej forme podľa tohto zákona alebo zákona platného v inom členskom štáte upravujúceho vyhotovenie faktúry, b) vierohodnosťou pôvodu faktúry sa rozumie potvrdenie totožnosti dodávateľa tovaru alebo služby alebo osoby, ktorá v mene dodávateľa vyhotovila faktúru, c) neporušenosťou obsahu faktúry sa rozumie zachovanie obsahu faktúry.
24. Podľa § 51 ods. 1 zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71, b) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. b) je daň uvedená v záznamoch podľa § 70, c) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. c) má faktúru od dodávateľa z iného členského štátu,
d) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. d) má dovozný doklad potvrdený colným orgánom, v ktorom je platiteľ uvedený ako príjemca alebo dovozca.
Právny názor správneho súdu
25. Správny súd v Košiciach ako vecne a miestne príslušný správny súd v konaní vo veciach ochrany subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného zo dňa 15.05.2020, ktorým bolo rozhodnutie prvostupňového orgánu potvrdené, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu žalovaného, v právnych medziach vznesených žalobných námietok, vyjadreniach žalobcu, žalovaného, v konaní a dospel k záveru že podaná žaloba je dôvodná a žalované rozhodnutie je potrebné zrušiť. Správny súd vo veci rozhodol bez nariadenia pojednávania (v súlade s § 107 ods. 2 SSP) a rozsudok vyhlásil dňa 26. marca 2024 verejne. Oznámenie o termíne verejného vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené dňa 20. marca 2024).
26. V správnej žalobe žalobca po zhrnutí všetkých uvedených skutočností predovšetkým namietal, že rozhodnutie žalovaného je:
- je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov,
- zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci,
- skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu,
- došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej. V žalobe žalobca po zhrnutí všetkých namietaných skutočností predovšetkým namietal : 1./ K zákonnosti opakovanej daňovej kontroly: -žalobca v žalobe argumentoval nedostatočným odôvodnením a zákonnosťou výkonu opakovanej dňovej kontroly, prečo bola vykonaná opakovaná daňová kontrola vykonaná, rovnako argumentoval, že vykonanie opakovanej daňovej kontroly je striktne viazané na zákonné dôvody, nie je zdôvodnený rozpor vo výsledkoch pôvodnej a opakovanej daňovej kontroly, označenie zákonného dôvodu opakovanej daňovej kontroly v oznámení o kontrole nie je v súlade so skutkovým stavom
2./ Spochybnenie deklarovaného dodávateľa žalovaného pri splnení materiálnych podmienok: -žalobca v žalobe poukázal na tú skutočnosť, že žalovaný pri posudzovaní materiálnych podmienok vzniku nároku na odpočet DPH spochybnil deklarovaného dodávateľa – podnikateľský subjekt – F. G., ktorý ako dodávateľ nemohol pre žalobcu dodať práce a z toho dôvodu, že nemal žiadny pre zamestnancov práce, nebolo preukázané že mohlo dôjsť k splneniu hmotnoprávnych predpokladov na uplatnenie dane z pridanej hodnoty, žalobca poukázal, že daňový subjekt nemal pochybnosť o vykonaných prácach (reálnom vykonaní), ale mal pochybnosť, že ich nemohol vykonať deklarovaný dodávateľ, lebo nemal na to materiálne, personálne, technické kapacity.
3./ Námietka preukázania účasti na daňovom podvode vo vzťahu k rozhodovacej praxi Európskeho súdneho dvora: -žalobca poukázal, vzhľadom na rozhodovaciu prax Európskeho súdneho dvora, že pre prípad účasti na daňovom podvode, musí byť zo strany žalovaného objektívne preukázaný a nemôže sa zamietnuť právo daňovému subjektu na odpočítanie dane, teda nepostačuje na odmietnutie práva len podozrenie, ale tento daňový podvod musí byť relevantným spôsobom preukázaný.
4./ Námietka žalobcu vo vzťahu k nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia a obšírneho odôvodnenia rozhodnutia, bez zistenia relevantných skutočností:
- rozhodnutie považuje žalobca za nedostatočne zistené so skutkovým stavom a následne nezákonné konanie zo strany správcu dane majúce za následok porušenie základných práv žalobcu a námietka, ktorá nebola však bližšie rozvedená, týkala sa podstatného porušenia ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktorá mohla mať za následok nezákonné rozhodnutie a opatrenie vo veci samej.
27. K námietke zákonnosti opakovanej daňovej kontroly:
-správny súd sa po oboznámení sa s administratívnym spisom ako aj vyjadreniami žalobcu a žalovaného uvádza, že dôvod opakovanej daňovej kontroly musí byť jasne vymedzený a musí vyplývať z administratívneho spisu. Zákonodarca uviedol konkrétne dôvody, kedy je možné vykonať opakovanú daňovú kontrolu, tak ako sú určené v § 44 ods. 4. zákon. Tieto dôvody musia pri začatí daňovej kontroly jednoznačne vyplývať z administratívneho spisu. Pokiaľ tieto dôvody nevyplývajú z administratívneho spisu pri začatí daňovej kontroly, možno konštatovať, že kontrola je vykonávaná nezákonne. Správny súd uvádza, že nepostačuje v oznámení o výkone daňovej kontroly uviesť, podľa akého zákonného dôvodu sa daňová kontrola vykonáva, ale tento dôvod musí vyplývať z reálnej skutočnosti obsiahnutej v administratívnom spise. V danom prípade síce došlo k nesprávnemu označeniu zákonného dôvodu v oznámení o daňovej kontrole (pozn. v oznámení je ako dôvod daňovej kontroly vymedzený dôvod podľa § 44 ods. 4 písm.a./ daňového poriadku), ale v skutočnosti z administratívneho spisu vyplýva, teda nielen formálne, ale nachádzajú sa tam materiálne podklady, dostatočne zdôvodnené na vykonanie opakovanej daňovej kontroly z dôvodu uvedenom v § 44 ods. 4 písm. c./. Oznámenie o začatí daňovej kontroly navyše je len úkon voči daňovému subjektu, ktorý ho informuje o skutočnosti, že sa začína výkon daňovej kontroly, ukladá mu určité obmedzenia a povinnosti vo vzťahu k povinnostiam k správcovi dane spočívajúce najmä v poskytnutí súčinnosti, ktoré však, bez ďalšieho, nie sú spôsobilé spôsobovať ujmu na právach a povinnostiach daňového subjektu a predstavujú dovolený zásah orgánu verejnom moci, predmetom ktorého je ochrana fiškálnej politiky štátu a správne zistenie (overenie) dane a následne tvoria podklad na správne vyrúbenie dane. V tomto ohľade sa možno stotožniť s argumentáciou žalovaného, že ide o administratívnu chybu, ktorá nespôsobuje nezákonnosť rozhodnutia. Správny súd okrajovo poukazuje aj na rozhodnutie NSSR č. 5Sžfk/52/2017 zo dňa 04.12.2018, kde kasačný súd uvádza, že daňová kontrola slúži na získanie a zhromaždenie dôkazného podkladu pre následné rozhodnutie správcu dane vydané vo vyrubovacom konaní. Z tohto pohľadu je daňová kontrola jedným z najvýznamnejších nástrojov v podmienkach správy daní, ktorý slúži na ochranu fiškálnych záujmov štátu, pri súčasnom zachovaní práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Daňová kontrola predstavuje verejno-mocenský zásah do individuálnej sféry daňového subjektu, ktorý v konečnom dôsledku najčastejšie smeruje k dovyrubovaniu daní a sekundárne k ukladaniu sankcií. Zákonnosť daňovej kontroly zásadným spôsobom ovplyvňuje zákonnosť dôkazov v rámci nej obstaraných a vykonaných. Kasačný súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že v našom práve sa uplatňuje zásada „Ius ex iniuria non orfitur“, t.j. právo nevzniká z bezprávia, a teda keď je daňová kontrola nezákonná, nezákonné sú aj dôkazy obstarané a vykonané v rámci nej.Správnemu súdu však neunikla pozornosti skutočnosť, ktorou, i keď bola namietnutá zo strany žalobcu všeobecne, bol povinný sa zaoberať z úradnej povinnosti a to, že opätovný výkon daňovej kontroly musí byť vykonávaný striktne len dôvodov uvedených v § 44 ods. 4 daňového poriadku, a zároveň jeho naplnenie musí preukázateľne vyplývať z administratívneho spisu a to už pri začatí daňovej kontroly. Opakovaná daňová kontrola sa začala vykonávať na podnet orgánu, ktorý nie je uvedený ako subjekt oprávnený podať podnet na vykonanie opakovanej daňovej kontroly, teda bez zákonného dôvodu sa daňová kontrola začala u žalobcu dňa 13. augusta 2018 o 09:00 hod. Podnet Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky v zmysle § 44 ods. 4 písm. c) daňového poriadku bol vydaný až dňa 04.septembra 2018. Z dôvodu, že v čase začatia daňovej kontroly vykonávanej opätovne, nebola splnená zákonná podmienka na jej opätovné vykonanie (v zmysle § 44 ods. 4 písm. c) daňového poriadku), opätovné vykonanie daňovej kontroly u žalobcu bolo zaťažené vadou nezákonnosti. Správny súd považuje za potrebné uviesť, že z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR vyplýva, že v prípade zistenia, že daňová kontrola je nezákonná, protokol z takejto daňovej kontroly nadobudne povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, ktorý nie je možné v daňovom konaní použiť. Rovnako dôkazy získané počas takejto daňovej kontroly vykonanej v rozpore so zákonom nadobudnú povahu nezákonných dôkazných prostriedkov a pokiaľ sú podkladom pre vydanie rozhodnutia správcu dane i žalovaného, tieto rozhodnutia sú rovnako nezákonné. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR č. 5Sžfk/69/2017 zo dňa 29. januára 2018 cit.: „Zákonnosť daňovej kontroly zásadným spôsobom ovplyvňuje zákonnosť dôkazov v rámci nej obstaraných a vykonaných.“ . Rovnako správny súd konštatuje, že daňová kontrola slúži na ochranu fiškálnych záujmov štátu, pri súčasnom zachovaní práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Daňová kontrola ( a o to viac opakovaná daňová kontrola) predstavuje mocenský zásah do individuálnej sféry daňového subjektu, závažný zásah a nadmernú záťaž pre kontrolovaný daňový subjekt, daňové orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. Z uvedenej dikcie zásady zákonnosti správny súd je toho názoru, že nemožno dodatočne nezákonnosť, ktorá nastala v čase začatia daňovej kontroly „zhojiť“ dodatočne po začatí daňovej kontroly vydaním príslušného podnetu, ale je potrebné, tak ako to je v trestnom konaní, toto konanie vykonať od
počiatku. V danom prípade, teda prvostupňový orgán nemal ďalej vykonávať daňovú kontrolu, nakoľko v čase jej začatia bola nezákonná, ale mal opätovne, po odŕžaní podnetu od Finančného riaditeľstva SR (ako jedného zo subjektov oprávnených podať podnet na vykonanie opakovanej daňovej kontroly) začať daňovú kontrolu doručeným oznámenia o začatí daňovej kontroly a takto zhojiť nezákonnosť daňovej kontroly. V tejto súvislosti poukazuje správny súd na Rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 5 Sžf/46/2016, ktorý uvádza, že účelom daňovej kontroly je zistiť alebo preveriť základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti. Z tohto pohľadu je daňová kontrola jedným z najvýznamnejších nástrojov v podmienkach správy daní, ktorá slúži na ochranu fiškálnych záujmov štátu, pri súčasnom zachovaní práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Daňová kontrola totiž predstavuje verejno-mocenský zásah do individuálnej sféry daňového subjektu, ktorý v konečnom dôsledku najčastejšie smeruje k dorubovaniu daní a sekundárne k ukladaniu sankcií. Zároveň slúži na získanie a zhromaždenie dôkazného podkladu pre následne rozhodnutie správcu dane vydané vo vyrubovacom konaní. Nakoľko ide o závažný zásah a nadmernú záťaž pre kontrolovaný daňový subjekt je ohraničená dĺžka jej trvania zákonnou lehotou. Z dikcie ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti teda vyplýva, že daňové orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. To znamená, že zásada zákonnosti daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov. Skutočnosť, že daňové orgány majú povinnosť dbať na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ďalších osôb, nie je v žiadnom rozpore s ich povinnosťou chrániť záujmy štátu. Vo vzťahu k zachovávaniu práv a právom chránených záujmov daňových subjektov je síce záujem štátu nadradený, avšak nemôže to byť v zmysle toho, aby sa výnos daní ako príjmov rozpočtu dosiahol na úkor nedodržania práva. Daňové orgány môžu aplikovať pri vyrubení daní iba právne prostriedky, ktoré priamo ustanovuje zákon, alebo ktoré uplatnia daňové orgány v rámci svojho oprávnenia vyplývajúceho zo zákona. Povinnosťou daňových orgánov v daňovom konaní je teda dodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy (a to hmotnoprávne ako aj procesné), ktoré sú podľa §1 zákona č. 1/1993 Z.z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky zverejnené v Zbierke zákonov. Správny súd preto túto námietku vyhodnotil v celom kontexte ako opodstatnenú a dôvodnú, majúcu vplyv na zákonnosť vykonania opakovanej daňovej kontroly a teda zákonnosť následného rozhodnutia.
28. K námietke spochybnenie deklarovaného dodávateľa žalovaného pri splnení materiálnych podmienok: -žalobca ako ďalší žalobný dôvod, ktorý predstavoval nezákonnosť rozhodnutia uviedol, že prvostupňový orgán poukázal na skutočnosť, že dodávateľ žalobcu - daňový subjekt F. G. nemal personálne, materiálne, technické podmienky, aby mohol vykonať práce, ktoré deklaroval, ktoré žalobca mal prevziať a následne odovzdať hlavnému odberateľovi. Predmetná námietka bola žalobcom síce v žalobe spomenutá, nebola však hlbšie rozvinutá, ale vzhľadom na skutočnosť, že pre posudzovaný prípad je právne významná, správny súd musel na ňu prihliadnuť a touto námietkou sa zaoberal komplexne.
29. Správny súd uvádza, že nárok na odpočítanie dane vzniká príjemcom plnenia – osobe registrovanej pre daň z pridanej hodnoty za predpokladu kumulatívneho splnenia hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane. Právny základ odpočtu DPH je ustanovený v smernici Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej aj len „smernica 2006/112“). V zmysle uvedenej smernice 2006/112 musí zdaniteľná osoba spĺňať nasledovné formálne a materiálne podmienky, aby si mohla uplatniť právo na odpočítanie DPH splatnej alebo zaplatenej v tomto členskom štáte za tovar, ktorý jej bol alebo bude dodaný, a za služby, ktoré jej boli alebo budú poskytnuté, inou zdaniteľnou osobou: - musí disponovať faktúrou vyhotovenou v súlade s článkami 220 až 236 a článkami 238, 239 a 240 smernice 2006/112 (formálna podmienka) a - materiálne, resp. hmotnoprávne podmienky: a) poskytovateľom plnenia je iná osoba registrovaná pre DPH (t. j. status osoby dodávateľa), b) predmetné plnenie fakticky existuje a nejde o fiktívne plnenie (t. j. materiálna existencia plnenia), c) prijaté plnenie je príjemcom použité v rámci jeho ekonomickej činnosti. Uvedené podmienky stanovené smernicou 2006/112 prebrala aj slovenská vnútroštátna právna úprava. Platiteľ dane si môže v zmysle zákona o DPH odpočítať daň: a) dňom vzniku daňovej povinnosti (§ 49 ods. 1 zákona o DPH), b) daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru, pričom za deň dodania tovaru sa považuje deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník, alebo dňom dodania služby (§ 19 ods. 1 a 2 zákona o DPH), c) daň, ktorej odpočet si platiteľ dane uplatňuje musí byť voči nemu uplatnená iným platiteľom dane z tovarov alebo služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané (§ 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH),
d) zároveň musí disponovať faktúrou od platiteľa dane, od ktorého mu bol tovar dodaný (§ 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH). V prejednávanej veci bolo spochybnené reálne vykonanie prác, ako to vyplýva zo zisteného stavu, vo vzťahu k deklarovanému dodávateľovi - F. G., ale aj spoločnosti BRASTRECH, s.r.o., bolo spochybnené najmä to, že dodávateľ žalobcu nemal dostatočné personálne ani materiálne kapacity na to, aby mohol tieto práce realizovať. Žalovaný vo svojom rozhodnutí uvádza, že správca dane na základe vykonaných dôkazov mal dospieť k záveru, že firma F. G., hoc mal dodať (vykonať) práce a dodávať tovar, tento nemohol dodať z dôvodu, že nemal žiadnych zamestnancov na vykonanie prác, nemal evidenciu zamestnancov, ktorí pracovali na zákazkách, nevedel preukázať ubytovania pracovníkov, stavebným denníkom, knihou jázd, tankovaním, poučeniami o BOZP a pod. Žalovaný neprihliadol na skutočnosť, že práce, ktoré boli vykonané vyššie uvedeným dodávateľom, boli následne žalobcom riadne odovzdané a prevzaté hlavným odberateľom žalobcu, z uvedeného vyplýva, že žalovaný ako i prvostupnový orgán nemal pochybnosť o vykonaných prácach dodávateľov. V prejednávanom prípade sa jednalo najmä o fakturácii na zákazkach pri realizácii rekonštrukcie a opráv verejného osvetlenia v Prešove, Kapušanoch, ktoré mal dodávateľ žalobcu fakturovať spolu s ďalšími prácami, vo faktúrach 1 až 5/2014, pričom žalovaný sa vo svojom zdôvodnení opiera o skutočnosť, že nebolo preukázané, že deklarované práce reálne dodal dodávateľ uvedený na faktúrach a teda, že mu mohol vzniknúť nárok na odpočítanie dane. Žalovaný ako i prvostupňový orgán vzhľadom na široké dokazovanie vo vzťahu k deklarovanému dodávateľovi preukazoval tú skutočnosť, že F. G. nemohol tieto práce dodať, reálne vykonať (formálne) a z vykonaného dokazovania vyplýva pochybnosť, o nemožnosti plnenia zo strany dodávateľa žalobcu. Žalovaný poukazuje, že žalobca nepreukázal tvrdenia, ktoré vyjadril v rámci dokazovania a to, že F. G. ako dodávateľ žalobcu nedokázal práce vykonať. Žalovaný vo svojom odôvodnení rozhodnutia sa opiera o závery, ktoré zistil prvostupňový orgán, tieto však sa opierajú o skutočnosť, že sú spôsobilé vzbudiť pochybnosti o to, že dodávateľ žalobcu nedokázal alebo nemal materiálne prostriedky na to, aby dokázal vykonať práce žalobcu a teda nemohol byť jeho deklarovaným dodávateľom. Zistenie, že dodávateľ žalobcu sa opiera, že práce vykonal vo vlastnej réžii, čo spochybňuje správca dane a rovnako sa nepotvrdila ani skutočnosť, že na stavbách mal používať motorové vozidlo táto skutočnosť opäť spochybňuje dodávateľa žalobcu, vo vzťahu k čestnému vykonaniu prác, nespochybňuje však reálne uskutočnenie prác, taktiež svedok Q., ktorý mal pracovať pre dodávateľa žalobcu F. G. uvádzal, že pre neho pracoval nevedel si však na bližšie skutočnosti spomenúť. Uvedená námietka opäť spochybnenie nie priamo dodanie tovaru, ale len to, že práce, ktoré mal vykonať dodávateľ žalobcu, nevedel ich reálne vykonať sám. Tieto práce, ktoré boli spochybnené zo strany žalovaného, však žalovaný nespochybňuje, že boli reálne vykonané, že tieto práce boli riadne odovzdané hlavnému odberateľovi. Z uvedeného teda žalovaný nespochybňuje z vykonaného dokazovania reálne vykonanie prác, spochybnil iba ich dodanie deklarovaným dodávateľom žalobcu. Zo zistených skutočností obsiahnutých v administratívnom spise vyplýva, že dodávateľ žalobcu prestal vykonávať podnikateľskú činnosť, presťahoval sa do zahraničia, teda dodávateľ žalobcu sa stal nekontaktným pre správcu dane. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že práce, ktoré boli deklarované, ktoré sú uvedené na faktúrach, boli vykonané a reálne k dodaniu prác došlo, dokonca sám žalovaný priznáva, že malo dôjsť k ich vykonaniu cez nelegálne zamestnávanie zamestnancov u dodávateľa žalobcu, preto ich nedokázal deklarovať dodávateľ žalobcu. Toto však nie je v kompetencii súdu vyhodnocovať alebo posudzovať, resp. cez domnienky posudzovať, či mohlo resp. nemohlo dôjsť k ich vykonaniu. Rovnako chce správny súd podotknúť, že ak došlo k dodaniu tovaru (resp. služieb), vykonaniu prác zo strany dodávateľa, ktoré nespochybňuje ako žalobca, tak i hlavný dodávateľ žalobcu, nemožno konanie dodávateľa žalobcu v rozpore s niektorými verejnými normami (napr. na úseku ochrany zdravia pri práci ,nelegálneho zamestnávania) pripisovať bez ďalšieho na ťarchu a „sankcionovať“ žalobcu nepriznaním práva na odpočet DPH, len z dôvodu takéhoto správania. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na argumentáciu Najvyššieho správneho súdu uvedenú v jeho rozsudku č. 3 Szfsk 15/2020 zo dňa 30. 06.2022, kde najvyšší správny súd konštatuje, že pre záver správcu dane a žalovaného, že sťažovateľ nesplnil hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane, nepostačuje spochybnenie subdodávateľských spoločností deklarovaného dodávateľa sťažovateľa, ktoré nemali žiadnych zamestnancov, nemali personálne vybavenie, nemali materiálno-technické vybavenie na realizáciu daných prác a teda nedisponovali nevyhnutnými prostriedkami na zabezpečenie fakturovaného plnenia. V prípade spochybnených subdodávateľov deklarovaného dodávateľa je možné nepriznať odpočítanie dane sťažovateľovi, ak by bolo v konaní preukázané, že sťažovateľ sa podieľal na daňovom podvode, alebo vedel, či vedieť mal, že sa zúčastňuje na obchodnom reťazci poznačenom prípadným daňovým podvodom. Preto z uvedeného táto námietka bola v konaní dôvodná a správny súd sa stotožnil s námietkou žalobcu. Správny súd nevylučuje, že sa javí, že dodávateľ žalobcu sa zrejme mohol dopúšťať porušenia povinností na úseku nelegálneho zamestnávania, porušenia povinností na
úseku bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, tieto však mali byť predmetom iného konania v právomoci iného orgánu verejnej správy. Ak dochádzalo k porušeniam, sankcionovaný ma byť predovšetkým dodávateľ žalobcu, nie sám žalobca, ktorý nemôže znášať následky za dodávateľa, ktoré nemal ako vedieť, resp. nebolo by spravodlivé od neho očakávať. V tomto ohľade správny súd odkazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.z. I. ÚS 259/2022 zo dňa 12.10.2022, v ktorom uvádza, že až preukázateľným spochybnením založeným na relevantných dôkazoch dochádza k preneseniu dôkazného bremena na daňový subjekt. Ak daňový orgán vyslovil pochybnosti o reálnom charaktere deklarovaných zdaniteľných plnení, teda že išlo len o formálne vystavenie faktúr od dodávateľa, je jeho povinnosťou tieto závery preukázať, a teda vykonať dokazovanie na okolnosť, či tieto plnenia sú fiktívne. Na vyvodenie záveru, že k dodaniu tovarov od dodávateľa nedošlo, nepostačuje bez ďalšieho iba spochybnenie dodania tovaru. Kvalita spochybnenia dôkazov produkovaných daňovým subjektom musí spĺňať určité parametre, t. j. nestačí iba jednoduché a ničím nepodložené tvrdenie správcu dane založené na indíciách a domnienkach. Spochybnenie zo strany správcu dane musí byť preukázateľné vo forme relevantného dôkazu, ktorý vyvracia dôkazný potenciál dôkazov predkladaných daňovým subjektom. Zo základnej premisy chápania a konceptu inštitútu právnej zodpovednosti vyplýva, že nikto nemôže znášať zodpovednosť za konanie tretieho subjektu, na ktoré nemá žiaden dosah, resp. ktoré je mimo jeho vplyvu a moci aprobovanej právom. Každý nesie zodpovednosť za vlastné správanie, pričom výnimky z tohto pravidla môže stanoviť iba zákon (napr. ručenie za daň podľa § 69b zákona o dani z pridanej hodnoty, osobitné prípady objektívnej zodpovednosti a pod.), a preto nedostatky v účtovnej evidencii, prípadne akejkoľvek inej daňovo relevantnej dokumentácii, ako aj iné nezrovnalosti na strane tretej osoby nemožno bez opory v zákone pričítať na ťarchu daňového subjektu, ktorý je s touto osobou v dodávateľsko-odberateľskom vzťahu. Tieto nedostatky na strane tretích subjektov nemusia automaticky znamenať a viesť k záveru o nepreukázaní existencie zdaniteľného plnenia za predpokladu, že kontrolovaný daňový subjekt disponuje vlastnými daňovo významnými dôkazmi, ktoré preukazujú opak. Obdobne to uvádza aj v Uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. IV. ÚS 86/2022 zo dňa 15.2.2022), právna úprava týkajúca sa dane z pridanej hodnoty je úpravou majúcou pôvod v práve Európskej únie. K aplikácii národných predpisov sú konajúce orgány povinné pridať aplikáciu relevantného európskeho predpisu, a to nielen jeho textu, ale aj interpretácií podaných Súdnym dvorom Európskej únie. Jednotný systém právnej úpravy dane z pridanej hodnoty v Európskej únii nie je prípustné narúšať existenciou rôznych národných verzií predpisov upravujúcich túto daň alebo rôznych národných verzií interpretácie predpisov Európskej únie o dani z pridanej hodnoty. So zreteľom na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie (napríklad vo veci Vikingo Fővállalkozó, C-610/19) nie je povinnosťami v daňovom konaní zaťažený iba daňový subjekt, ale rozsiahle povinnosti sú kladené i na finančnú správu. Daňový subjekt nie je možné pripraviť o právo odpočítať daň z pridanej hodnoty len v dôsledku skutočností ležiacich mimo jeho sféry (ako je napríklad nekontaktnosť dodávateľa). Pochybnosti o identite dodávateľa či o presnom priebehu dodávateľského reťazca samy o sebe nestačia na prijatie záveru, že právo na odpočítanie dane nemožno priznať. Finančná správa nemusí mať predstavu o úplne exaktnom priebehu jednotlivých transakcií a nie je v princípe oprávnená s negatívnym dôsledkom pre daňový subjekt vyhodnocovať racionalitu či hospodársku účelnosť (optimálnosť, odôvodnenosť) zvoleného spôsobu usporiadania si podnikateľských aktivít (obchodného modelu). Existenciu rôznych pochybností nemôže finančná správa automaticky prenášať na daňový subjekt. Oprávnenia prináležiace finančnej správe nie je možné prenášať na daňový subjekt s negatívnym výsledkom pre tento subjekt. Je v možnostiach finančnej správy uskutočňovať príslušné šetrenia, na ktoré daňový subjekt nemá dostatočnú kapacitu a ktoré od neho nemožno spravodlivo požadovať. Na podporu svojich tvrdení správny súd dopĺňa ešte rozsudok Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 3Sžfk/15/2020 z 30. 06. 2022 pre záver správcu dane, že daňový subjekt nesplnil hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane, nepostačuje spochybnenie subdodávateľských spoločností deklarovaného dodávateľa daňového subjektu, ktoré nemali žiadnych zamestnancov, nemali personálne vybavenie, nemali materiálno-technické vybavenie na realizáciu daných prác a teda nedisponovali nevyhnutnými prostriedkami na zabezpečenie fakturovaného plnenia. V prípade spochybnených subdodávateľov deklarovaného dodávateľa je možné nepriznať odpočítanie dane daňovému subjektu, ak by bolo v konaní preukázané, že daňový subjekt sa podieľal na daňovom podvode, alebo vedel, či vedieť mal, že sa zúčastňuje na obchodnom reťazci poznačenom prípadným daňovým podvodom. V danom prípade však daňový podvod z administratívneho spisu a rozhodnutia indikovaný nebol.
30. Námietka preukázania účasti na daňovom podvode vo vzťahu k rozhodovacej praxi Európskeho súdneho dvora:
-žalobca poukázal, vzhľadom na rozhodovaciu prax Európskeho súdneho dvora, že pre prípad účasti na daňovom podvode, musí byť zo strany žalovaného objektívne preukázaný a nemôže sa zamietnuť právo daňovému subjektu na odpočítanie dane, teda nepostačuje na odmietnutie práva len podozrenie, ale tento daňový podvod musí byť relevantným spôsobom preukázaný. Správny súd v tomto ohľade poukazuje na Rozsudok Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 3Sžfk/15/2020 z 30. 06. 2022, pre záver správcu dane, že daňový subjekt nesplnil hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane, nepostačuje spochybnenie subdodávateľských spoločností deklarovaného dodávateľa daňového subjektu, ktoré nemali žiadnych zamestnancov „nemali personálne vybavenie“, nemali materiálno- technické vybavenie na realizáciu daných prác a teda nedisponovali nevyhnutnými prostriedkami na zabezpečenie fakturovaného plnenia. V prípade spochybnených subdodávateľov deklarovaného dodávateľa je možné nepriznať odpočítanie dane daňovému subjektu, ak by bolo v konaní preukázané, že daňový subjekt sa podieľal na daňovom podvode, alebo vedel, či vedieť mal, že sa zúčastňuje na obchodnom reťazci poznačenom prípadným daňovým podvodom. Správny súd poukazuje na skutočnosť, ktorá však nebola v rozhodnutí bližšie rozvinutá. Pre posúdenie skutočnosti, či daňový subjekt - sťažovateľ bol účastný na podvode na DPH na účely odmietnutia práva na odpočítanie dane sa aplikuje takzvaný Axel Kittel test, ktorý je vyabstrahovaním kritérií na posúdenie účasti na daňovom podvode z rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci Axel Kittel (C-439/04). Stanovuje kritéria, ktoré musia byť kumulatívne zodpovedané kladne: 1.Vznikol z posudzovaných zdaniteľných obchodov daňový únik? 2. Ak áno, je tento daňový únik dôsledkom podvodného konania? 3. Pokiaľ je únik na dani dôsledkom podvodného konania, boli posudzované zdaniteľné obchody daňového subjektu s týmto konaním spojené? 4.Ak boli posudzované zdaniteľné obchody spojené s podvodným konaním, vedel o tom alebo mohol a mal vedieť daňový subjekt? Zároveň je v zmysle ustálenej judikatúry SD EÚ je od daňového subjektu možné očakávať, aby prijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode. Vzhľadom na skutkové zistenia a z nich vyvodené právne závery uvedené v preskúmavanom rozhodnutí žalovaného), ako aj rozhodnutí správcu dane je zrejmé, že uvedené body hlbšie nezaoberali, preto i správny súd na uvedené bližšie neprihliadal. Správny súd poukazuje, že Smernica Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty v spojení so zásadami daňovej neutrality, efektivity a proporcionality sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej praxi, na základe ktorej daňový orgán zamietne zdaniteľnej osobe právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty zaplatenej za nadobudnutie tovaru, ktorý jej bol dodaný, z dôvodu, že faktúry týkajúce sa týchto nákupov nemožno považovať za hodnoverné, pretože po prvé osoba, ktorá vyhotovila faktúru, uvedený tovar nemohla z dôvodu nedostatku potrebných materiálnych a ľudských zdrojov vyrobiť ani dodať, čiže tento tovar bol v skutočnosti nadobudnutý od inej osoby, ktorej totožnosť nebola určená, po druhé neboli dodržané vnútroštátne právne predpisy v oblasti účtovníctva, po tretie dodávateľský reťazec, ktorý viedol k uvedeným nákupom, nebol ekonomicky opodstatnený a po štvrté v prípade niektorých predchádzajúcich transakcií, ktoré boli súčasťou tohto dodávateľského reťazca, sa vyskytli nezrovnalosti. Takéto zamietnutie je možné len vtedy, ak je právne dostatočným spôsobom preukázané, že sa zdaniteľná osoba aktívne podieľala na daňovom podvode alebo vedela, alebo mala vedieť, že sú uvedené transakcie súčasťou daňového podvodu, ktorého sa dopustila osoba, ktorá vyhotovila faktúru alebo akýkoľvek iný subjekt vystupujúci na predchádzajúcom stupni uvedeného dodávateľského reťazca, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.
31. Námietka žalobcu vo vzťahu k nepreskúmateľnosti napadnutému rozhodnutiu a obšírnemu odôvodneniu rozhodnutia, bez zistenia relevantných skutočností, rozhodnutie považuje za nedostatočne zistené so skutkovým stavom a následne nezákonné konanie zo strany správcu dane majúce za následok porušenie základných práv žalobcu. Samotné rozhodnutie je vo vzťahu k skutkovým zistenia zdôvodnené, v rozsahu možno očakávať na spravodlivé odôvodnenie rozhodnutia. Rozhodnutie obšírne dokumentuje skutkový stav a vyhodnotenie dôkazov najmä vo vzťahu k dodávateľovi žalobcu, nie však priamo k žalovanému.
32. Námietka, ktorá nebola však bližšie rozvedená, ktorá sa týka podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktorá mohla mať za následok nezákonné rozhodnutie a opatrenie vo veci samej. Túto námietku žalobca bližšie nerozvinul, obsahovo sa dotýka čiastočne námietky, ktorou sa správny súd zaoberal už v bode 23.
33. Zhrnutím celého záveru, správny súd konštatuje, že námietka spochybnenia dodávateľa (firmy F. G.), ktorý mal dodávať služby, hoc ako dodávateľ nemal vytvorené technické, materiálne
a personálne podmienky, je právne významná, z uvedeného správny súd musel zrušiť rozhodnutie, nakoľko jeho ponechanie v platnosti by odporovalo jednak všeobecne záväzným právnym predpisom, ale i v súčasnosti aktuálnej rozhodovacej praxe Európskeho súdneho dvora a Najvyššieho správneho súdu. Rovnako však správny súd poukazuje na skutočnosť, že vyhodnotil protokol o daňovej kontrole ako nezákonný a teda v ďalšom nie je možné primeraným postupom túto nezákonnosť zhojiť, ak by to bolo možné, musela by sa odpočiatku vykonať opakovaná daňová kontrola. Rovnako, čo vo vzťahu k deklarovanénu dodávateľovi, žalovaný ako i prvostupňový orgán bude musieť v ďalšom rozhodovaní zvážiť, či je na základe zisteného skutkového stavu možné udržať záver o nesplnení hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane zo strany žalobcu berúc do úvahy skutočnosť, že v prípade naplnenia hmotnoprávnych podmienok možno odpočet DPH nepriznať len ak by bolo v konaní preukázané, že žalobca by sa podieľal na daňovom podvode alebo vedel alebo mal vedieť, že sa zúčastňuje na obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom.
34. Pre záver správcu dane a žalovaného, že sťažovateľ nesplnil hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane, nepostačuje spochybnenie subdodávateľských spoločností deklarovaného dodávateľa sťažovateľa, ktoré nemali žiadnych zamestnancov, nemali personálne vybavenie, nemali materiálno-technické vybavenie na realizáciu daných prác a teda nedisponovali nevyhnutnými prostriedkami na zabezpečenie fakturovaného plnenia. V prípade spochybnených subdodávateľov deklarovaného dodávateľa je možné nepriznať odpočítanie dane sťažovateľovi, ak by bolo v konaní preukázané, že sťažovateľ sa podieľal na daňovom podvode, alebo vedel, či vedieť mal, že sa zúčastňuje na obchodnom reťazci poznačenom prípadným daňovým podvodom.(napríklad Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp.z. 3Sžfk/15/2020 zo dňa 30.06.2022, Nález Ústavného súdu SR sp.z. I ÚS 259/2022 zo dňa 12.10.2022).
35. Z uvedených dôvodov preto žalobnému návrhu súd vyhovel, rozhodnutie žalovaného podľa § 191 ods.1 písm c./, f./, g./ SSP zrušil. Nakoľko rovnakými vadami trpí aj prvostupňové rozhodnutie správcu dane, správny súd rozhodol v súlade s § 191 ods. 3 a 4 SSP, rozhodnutie orgánu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie orgánu nižšieho stupňa.
36. Podľa § 119 SSP v znení účinnom v rozhodnom čase správny súd vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, ak tento zákon neustanovuje inak. Správny súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia alebo na rozhodnutie vo veci.
37. Podľa § 163 SSP trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky, ktoré vzniknú v súvislosti s uplatňovaním a bránením práva na správnom súde.
38. Podľa § 167 SSP správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech
39. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 SSP tak, že priznal ich náhradu žalobcovi v celom rozsahu, ktorý bol v konaní úspešný, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia v tejto veci samej (§ 175 ods. 2 SSP).
40. Rozhodnutie bolo prijaté senátom správneho súdu pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať na Správnom súde v Košiciach v lehote 30 dní od doručenia tohto rozsudku. Zmeškanie uvedenej lehoty nemožno odpustiť (§ 493e SSP v spojení s § 443 ods. 1 a 5 SSP). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka konania) uviesť: a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods. 1 SSP).
Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.
Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutím o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom(§ 440 ods. 2 SSP).
V kasačnej sťažnosti nemožno uplatňovať nové skutočnosti a dôkazy okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podanej kasačnej sťažnosti (§ 441 SSP).
Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 ods. 2 SSP). Kasačná sťažnosť nemá odkladný účinok, ak SSP neustanovuje inak (§ 446 ods. 1 SSP).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Uvedená povinnosť neplatí, ak: a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1, 2 SSP).