Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_31S-12-2018.pdf
PDF · 110.7 KB
Case nature
Area
Subarea
31S/12/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Veroniky Poláčkovej a členiek senátu JUDr. Jany Vargovej a JUDr. Martiny Brniakovej, v právnej veci žalobcu: V. N., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Kórejská republika, prechodný pobyt M. XXX, XXX XX M. zastúpený: V4 Legal, s.r.o., so sídlom Tvrdého 4, 010 01 Žilina, proti žalovanému: Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Banská Bystrica, so sídlom Sládkovičova 25, 974 05 Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BB2-174-006/2017-SK zo dňa 22.11.2017, takto
rozhodol:
Správny súd rozhodnutie žalovaného Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície č. PPZ-HCP- BB2-174-006/2017-SK zo dňa 22.11.2017 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.
Žalobcovi p r i z n á v a právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
1. Prvostupňový správny orgán, Oddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Žilina rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB7-1688-015/2017-PP zo dňa 10.08.2017 zamietol žiadosť o udelenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky na účel podnikania podľa § 22 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, z dôvodu, že existuje dôvodné podozrenie, že účastník konania pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu. Prvostupňový správny orgán v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že účastník konania podal dňa 14.06.2017 žiadosť o udelenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky za účelom podnikania. Podľa § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar si na posúdenie žiadosti o udelenie prechodného pobytu štátneho príslušníka tretej krajiny staršieho ako 14 rokov vyžiada vyjadrenie Slovenskej informačnej služby, ktorá svoje vyjadrenie zašle policajnému útvaru do 10 dní od doručenia žiadosti o vyjadrenie. Dňa 26.07.2017 bola doručená na OCP PZ Žilina písomnosť stupňa utajenia „Dôverné“ č.PPZ-HCP-BB-D-16/2017-BB7, z ktorej vyplývalo, že Slovenská informačná služba disponuje relevantnými informáciami k účastníkovi konania podľa zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a k naplneniu dôvodov na zamietnutie predmetnej žiadosti podľa § 33 ods. 6 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Podľa ustanovenia § 120 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar v odôvodnení rozhodnutia uvedie iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, ak ide o rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie prechodného pobytu, ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte ohrozil bezpečnosť štátu. Prvostupňový správny orgán vychádzal z ustanovenia § 120 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, z ktorého vyplýva, že policajný útvar v odôvodnení rozhodnutia uvedie iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky. Správny orgán OCP PZ Žilina nemôže podrobne v odôvodnení vydaného rozhodnutia rozpisovať akého konania sa účastník konania dopustil, nakoľko sa jedná o informácie podľa zákona č. 215/2004 Z. z..
Prvostupňový správny orgán v závere rozhodnutia uviedol, že podľa § 33 ods. 6 písm. b) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie prechodného pobytu, ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu, verejný poriadok alebo verejné zdravie.
2. Proti prvostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu č. PPZ-HCP-BB7-1688-015/20107-PP zo dňa 10.08.2017 žalobca podal odvolanie. O odvolaní rozhodol žalovaný rozhodnutím č. PPZ-HCP- BB2-174-006/2017-SK zo dňa 22.11.2017 tak, že potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a odvolanie účastníka zamietol v celom rozsahu. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že z predloženého administratívneho spisu doručeného z prvostupňového správneho orgánu zistil, že účastník konania dňa 14.06.2017 podal žiadosť o udelenie prechodného pobytu na území Slovenska na účel podnikania v zmysle ustanovenia § 22 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Dňa 26.07.2017 bola prvostupňovému správnemu orgánu zo Slovenskej informačnej služby doručená písomnosť stupňa utajenia „Dôverné“, zaevidované na prvostupňovom správnom orgáne pod č. PPZ-HCP-BB-D-16/2017-BB7. Z predmetnej písomnosti vyplynulo, že Slovenská informačná služba disponuje relevantnými informáciami o účastníkovi konania podľa zákona č. 215/2004 Z. z. a k naplneniu dôvodov na zamietnutie predmetnej žiadosti podľa ustanovenia § 33 ods. 6 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Prvostupňový správny orgán pri rozhodovaní o žiadosti účastníka konania a na základe vyššie uvedených informácií, ako aj z dôvodu riadneho zistenia skutkového stavu veci dňa 28.07.2017 vyzval účastníka konania v zmysle § 33 zákona o správnom konaní, na vyjadrenie sa k podkladom rozhodnutia vo veci zamietnutia jeho žiadosti, a to v lehote 3 dní od doručenia predmetnej výzvy. Výzva bola účastníkovi konania doručená dňa 16.08.2017 a vyjadrenie zaslané účastníkom konania bolo prvostupňovému správnemu orgánu doručené dňa 24. augusta 2017, t.j. v čase po vydaní meritórneho rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie prechodného pobytu účastníka konania. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, a po vyhodnotení podkladov zabezpečených v konaní, ako aj s prihliadnutím na vyjadrenie Slovenskej informačnej služby dospel k záveru, že bol naplnený dôvod na postu podľa ustanovenia § 33 ods. 6 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. V zmysle citovaného ustanovenia policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie prechodného pobytu, ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu, verejný poriadok alebo verejné zdravie. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia ďalej uviedol, že prvostupňový správny orgán pri rozhodovaní prihliadal na ustanovenie § 33 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, teda na verejný záujem, osobitne na bezpečnostné hľadisko, hospodárske záujmy Slovenskej republiky, najmä na prínos podnikateľskej činnosti štátneho príslušníka tretej krajiny pre hospodárstvo Slovenskej republiky a na ochranu verejného zdravia. Vo vzťahu k námietke účastníka konania, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu je nezákonné, nakoľko bol nepresne a neúplne zistený skutočný stav žalovaný uviedol, že prvostupňový správny orgán sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a postupoval v súlade v s právnymi predpismi pri zisťovaní skutkového stavu veci. Dôvodom zamietnutia žiadosti účastníka konania bola skutočnosť vychádzajúca z vyjadrenia Slovenskej informačnej služby, ktorá mala taký závažný charakter, že v nadväznosti na posúdenie ohrozenia bezpečnosti štátu podľa § 33 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov nie je udelenie prechodného pobytu účastníkovi konania v záujme Slovenskej republiky. Žalovaný v odôvodnení uviedol, že vychádzal zo skutočností, že v zákone o pobyte cudzincov sú jednoznačne stanovené podmienky na udelenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky, ako aj dôvody zamietnutia žiadosti cudzincovi, žiadajúcemu o udelenie prechodného pobytu. V konaní o udelenie prechodného pobytu na účel podnikania podľa § 22 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, dochádza k stretu dvoch základných práv a slobôd, na jednej strane právo žiadateľov o pobyt na právo podnikať na území Slovenskej republiky, ktoré je však podmienené povolením na pobyt na území Slovenskej republiky, a na druhej strane práva štátu na zásah do tohto práva, resp. jeho oprávnenie regulovať vstup a pobyt cudzincov na území Slovenskej republiky z dôvodu ochrany verejného záujmu. Podľa ustanovenia § 33 ods. 6 písm. b) zákona o pobyte cudzincov policajný útvar zamietne žiadosť o udelenie prechodného pobytu, ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu, verejný poriadok alebo verejné zdravie. V závere napadnutého rozhodnutia žalovaný uviedol, že prvostupňový správny orgán uprednostnil verejný záujem nad súkromným záujmom účastníka konania z dôvodu, že nemal inú než zákonnú povinnosť zvoliť vo svojom rozhodovaní takýto postup. Túto povinnosť mu ukladá ustanovenie § 120 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov s poukázaním na ustanovenie § 33 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov a následne na ustanovenie § 33 ods. 6 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Z uvedeného je zrejmé, že prvostupňový správny orgán bol zo zákona povinný prihliadať okrem iného aj
na verejný záujem, osobitne na bezpečnostné hľadisko a v odôvodnení rozhodnutia nebol oprávnený uvádzať také skutočnosti, ktoré podliehajú určitému stupňu utajenia. Priamo v ustanovení § 120 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov je uvedené, že policajný útvar uvedenie v odôvodnení rozhodnutia iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, ak ide o rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie prechodného pobytu podľa § 33 ods. 6 písm. b), ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu. Podľa názoru žalovaného rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu bolo zákonné a dôvodné a žiadosť účastníka konania o udelenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky na účel podnikania bola zamietnutá plne v súlade so zákonom o pobyte cudzincov.
3. Žalobca sa žalobou zo dňa 21.01.2018 domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BB2-174-006/2017-SK zo dňa 22.11.2017, ktorým bolo zamietnuté odvolanie žalobcu a bolo potvrdené rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu. Žalobca v žalobe uviedol, že prvostupňový správny orgán neudelil prechodný pobyt žalobcovi s poukazom na vyjadrenie Slovenskej informačnej služby, ktoré malo taký závažný charakter, že v nadväznosti na posúdenie ohrozenia bezpečnosti štátu podľa § 33 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov nie je udelenie prechodného pobytu žalobcovi v záujme Slovenskej republiky. Žalovaný má za to, že rozhodnutie prvostupňového i druhostupňového správneho orgánu je svojvoľné, arbitrárne a nepreskúmateľné. Žalovaný v konaní, ktorého výsledkom bolo vydanie druhostupňového rozhodnutia nepostupoval v súlade s právom, a preto je rozhodnutie nezákonné. Žalovaný sa odmietol bez racionálneho a zákonného základu vysporiadať so všetkými námietkami žalobcu, ako účastníka konania v konaní o udelenie prechodného pobytu. Vyššie uvedeným konaním žalovaný porušil ústavné právo žalobcu na spravodlivý proces garantovaný čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, spojené s právom na obhajobu. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa citovaného článku je aj právo účastníka na také odôvodnenie úradného rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom ochrany. Vo vzťahu k uvedeným skutočnostiam žalobca poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky III. ÚS 2/09, podľa ktorého: Ústavný súd pripomína, že všetky štátne orgány, resp. orgány verejnej moci sú povinné interpretovať a aplikovať právo predovšetkým z pohľadu účelu a zmyslu ochrany ústavou a medzinárodnými zmluvami garantovaných základných práv a slobôd fyzických osôb a právnických osôb. Hoci ústavný súd v tejto veci posudzoval uznesenie okresnej prokuratúry, a nie rozhodnutie všeobecných súdov, pri preskúmaní ktorých viackrát vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy, je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, pričom však všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam. V danej veci nemožno prehliadnuť to, že ani iné orgány verejnej moci nemôžu prijímať také rozhodnutia, ktoré môžu svojimi účinkami porušiť základné práva, slobody fyzických a právnických osôb, najmä ak nie sú odôvodnené, svojvoľné, arbitrárne a nedávajú odpoveď na podstatu veci. Ústavný súd je toho názoru, že aj rozhodnutie okresnej prokuratúry, ktorá dala navyše pokyn policajnému orgánu na vznesenie obvinenia proti sťažovateľovi v auguste 2008, by mal obsahovať také odôvodnenie, ktoré odpovie na podstatné námietky sťažovateľa a dá mu na ne aspoň stručnú odpoveď. V danom prípade sa to však nestalo. Nález III. ÚS 2/09, 17.03.2009. Žalobca ďalej uviedol, že nemal možnosť sa oboznámiť s obsahom utajovanej informácie SIS, ktorá bola podstatná pre vydanie meritórneho rozhodnutia žalovaného, a preto nemožno hovoriť o tom, že by konanie pred správnym orgánom bolo spravodlivé, ďalej postavenie účastníkov konania rovné, pretože žalobca nemal možnosť vyjadriť sa k dôkazu, ktorý bol žalovaným ako i prvostupňovým správnym orgánom vykonaný. Bolo povinnosťou žalovaného nájsť spôsob, ako umožniť žalobcovi brániť svoje práva tak, aby boli zároveň zachované požiadavky na utajenie určitých informácií. Ak takáto možnosť nie je, má žalobca za to, že predmetná utajená informácia nemôže byť určujúcim dôkazom v jeho prípade. Účastník konania, ktorý sa nemôže účinne brániť, lebo nevie ani len podstatu dôvodov, resp. konanie, ktoré ohrozuje bezpečnosť Slovenskej republiky, tak ako to definuje § 2 ods. 1 písm. i) zákona o pobyte cudzincov má v súdnom konaní vždy horšie a slabšie postavenie ako štátny orgán, ktorý takéto rozhodnutie vydal. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudského práva by osoby mali byť oboznámené aspoň s podstatou dôvodov, pre ktoré sa považujú za nebezpečné. V tomto prípade nebol žalobca oboznámený ani s podstatou dôvodov, pre ktoré sa považujú za nebezpečné. V tomto prípade nebol žalobca oboznámený ani s podstatou dôvodov, ani sa nemohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom v konaní. Ustanovenie § 120 ods.
2 písm. e) zákona o pobyte cudzincov, ktoré aplikoval žalovaný nie je podľa žalobcu v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, konkrétne s ustanovením § 48 ods. 2, podľa ktorého každý má právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom. Navrhuje, aby správny súd zrušil rozhodnutie žalovaného a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie.
4. Žalovaný sa k žalobe vyjadril písomným podaním zo dňa 14.03.2018. Vo vyjadrení uviedol, že žalovaný pri preskúmaní napadnutého rozhodnutia vychádzal z administratívneho spisu prvostupňového správneho orgánu, z ktorého vyplynulo, že žalobca si dňa 14.06.2017 podal na prvostupňovom správnom orgáne žiadosť o udelenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky na účel podnikania v zmysle ustanovenia § 22 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Prvostupňový správny orgán na základe uvedených skutočností a po vyhodnotení podkladov zhromaždených v konaní s prihliadnutím na vyjadrenie SIS dospel k záveru, že bol naplnený zákonný dôvod na postup podľa ustanovenia § 33 ods. 6 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Z uvedených dôvodov vydal prvostupňový správny orgán rozhodnutie o zamietnutí žiadosti žalobcu vo veci udelenia prechodného pobytu na území Slovenskej republiky na účel podnikania. Prvostupňový správny orgán pri rozhodovaní o žiadosti o udelenie prechodného pobytu s poukazom na § 33 ods. 1 písm. a) zákona o pobyte cudzincov je povinný prihliadať okrem iného na verejný záujem, osobitne na bezpečnostné hľadisko s čím sa stotožnil aj žalovaný. Vo vyjadrení ďalej uviedol, že sa stotožnil s postupom prvostupňového správneho orgánu v celom rozsahu na základe zistených skutočností vychádzajúc z vyjadrenia SIS. Ustanovenie § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov správnym orgánom striktne ukladá, že na posúdenie žiadosti o udelenie prechodného pobytu a žiadosti o udelenie trvalého pobytu štátneho príslušníka tretej krajiny staršieho ako 14 rokov si policajný útvar vyžiada (v zákone nie je daná možnosť môže vyžiadať) vyjadrenie SIS. Ak z doručenej písomnosti stupňa „Dôverné“ vyplynie ako sa stalo v prípade žalobcu, že SIS disponuje relevantnými informáciami k účastníkovi konania, teda k žalobcovi, podľa zákona o ochrane utajovaných skutočností je povinnosťou prvostupňového správneho orgánu v prípade, že došlo k naplneniu dôvodov na zamietnutie predmetnej žiadosti podľa ustanovenia § 33 ods. 6 písm. b) zákona o pobyte cudzincov postupovali právne týmto zákonným spôsobom. Z ustanovenia § 33 ods. 6 je zrejmé, že zákonodarca nepripúšťa možnosť správnej úvahy, nakoľko správnemu orgánu jednoznačne prikazuje žiadosť o prechodný pobyt zamietnuť. Zároveň ustanovenie § 120 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov je zákonodarcom úzko vyšpecifikované, čo môže rozhodujúci správny orgán v odôvodnení rozhodnutia o zamietnutí žiadosti uviesť. Vzhľadom na uvedené navrhuje, aby správny súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.
5. Žalobca sa vyjadril k vyjadreniu žalovaného podaním zo dňa 16.04.2018. Uviedol, že napadnuté rozhodnutie považuje za nedostatočne odôvodnené. Žalobca nemal akúkoľvek a žiadnu objektívnu možnosť bez výrazných administratívnych a zákonných prekážok oboznámiť sa ako i následne vyjadriť sa ku všetkým preukázaným skutočnostiam a dôkazom, ktoré tvorili v osobitnom správnom konaní podklad pre vydanie rozhodnutia. V nadväznosti na uvedené žalobca považuje rozhodnutie za arbitrárne. Rozhodnutie sa dotýka žalobcových práv a oprávnených záujmov v oblasti súkromnej sféry, nakoľko žalobca má za sebou niekoľkoročnú prax v oblasti podnikania a mnohoročné skúseností nadobudnuté z jeho zamestnaneckej činnosti v oblasti výroby, a to nielen na území Slovenskej republiky ale súčasne v Juhokórejskej republike. Pracovné skúsenosti žalobcu v oblasti strojovej výroby, jazykové schopnosti a odbornosť boli súčasne dôvodom, prečo žalobcu vymenovala spoločnosť Tae Young Euro s.r.o., so sídlom Kukučínova, Kysucké Nové Mesto do funkcie konateľa svojej spoločnosti. Žalobca ďalej uviedol, že za obdobie výkonu podnikateľskej činnosti na území Slovenskej republiky prostredníctvom obchodnej spoločnosti žalobca uzatvoril niekoľko finančne významných obchodných zákaziek pre spoločnosť a významnou mierou svojou činnosťou prispel k rozšíreniu výroby spoločnosti aj do iných okresných miest na území Slovenskej republiky. Vo vyjadrení ďalej uviedol, že žalobca osobitne zdôrazňuje, že z jeho strany nedošlo k žiadnemu porušeniu trestnoprávnych alebo iných právnych noriem súvisiacich s podnikateľskou aktivitou žalobcu na území Slovenskej republiky. Vzhľadom na uvedené navrhuje, aby správny súd zrušil rozhodnutie žalovaného zo dňa 22.11.2017 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.
6. Krajský súd v Žiline, ako správny súd prejednal na nariadenom pojednávaní (§ 107 ods. 1 SSP) a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná.
7. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
8. Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomocí súdu však nesmie byť vylúčené preskúmavanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd (článok 46 ods. 2 Ústavy SR).
9. V prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu správneho orgánu, sa postupuje podľa ustanovení tretej časti SSP o správnych žalobách.
10. Úlohou súdu v prejednávanej veci bolo preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného č. PPZ- HCP-BB2-174-006/2017-Sk zo dňa 22.11.2017, ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutia Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Žilina č. PPZ-HCP- BB7-1688-015/2017-PP zo dňa 10.08.2017, ktorým účastníkovi podľa ust. § 33 ods. 6 písm. b) zákona č. 404/2011 bola zamietnutá žiadosť o udelenie prechodného pobytu na území Slovenskej republiky na účel podnikania, podaná v zmysle ustanovenia § 22 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte cudzincov z dôvodu, že účastník konania pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu.
11. Prvostupňovému správnemu orgánu bola dňa 26. júla 2017 doručená písomnosť stupňa utajenia „Dôverné“, zaevidovaná na prvostupňovom správnom orgáne. Z predmetnej písomnosti vyplynulo, že Slovenská informačná služba disponuje relevantnými informáciami k účastníkovi konania, podľa zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a k naplneniu dôvodov na zamietnutie predmetnej žiadosti podľa § 33 ods. 6 písm. b) zákona o pobyte cudzincov. Prvostupňový správny orgán dňa 10.08.2017 pod č. PPZ-HCP-BB7-1688-015/2017-PP vydal rozhodnutie o zamietnutí žiadosti žalobcu vo veci udelenia prechodného pobytu na území Slovenskej republiky na účel podnikania. Žalovaný sa jednoznačne stotožnil s postupom prvostupňového správneho orgánu aj v tom, že v odôvodnení rozhodnutia musel prvostupňový správny orgán v zmysle ustanovenia § 120 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov postupovať iba tak a odôvodniť s poukazom na to, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky.
12. Okrem vyššie citovaných zákonných ustanovení prvostupňový správny orgán založil svoje rozhodnutie na ustanovení § 120 ods. 2 písm. a) zákona o pobyte cudzincov, v zmysle ktorého policajný útvar uvedie v odôvodnení rozhodnutia iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, ak ide o rozhodnutie o udelenie prechodného pobytu podľa § 36 ods. 6 písm. b) a ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu.
13. Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom sp. zn. PL.ÚS 8/2016-131 zo dňa 12.12.2018 rozhodol, že ust. § 120 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie je súladné s čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 47 Charty základných práv Európskej únie. Krajský súd uvádza, že vyhlásením v Zbierke zákonov má nález Ústavného súdu SR vydaný v konaní o súlade právnych predpisov okamžité právne účinky, následkom ktorých právne predpisy, ich časti alebo jednotlivé ustanovenia, o ktorých Ústavný súd rozhodol, že nie sú v súlade s Ústavou, ústavnými zákonmi a medzinárodnou zmluvou, s ktorou vyslovila súhlas Národná rada SR a v ktorej boli ratifikované a vyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom, strácajú svoju účinnosť, t.j. ich aplikácia sa „zastavuje“ a nemajú žiadne právne účinky.
14. Ústava v čl. 125 ods. 3 prikazuje zákonodarcovi, t.j. orgánu, ktorý vydal taký právny predpis nesúladný s ústavou, uviesť ho do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia Ústavného súdu do
súladu s Ústavou, ak ide o „pod zákonné právne predpisy“ (čl. 125 ods. 1 písm. b) a c) Ústavy) aj s inými zákonmi a ak ide o predpisy uvedené v čl. 125 ods. 1 písm. d) Ústavy aj s nariadeniami vlády a so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy. „Sankciou za nesplnenie tejto povinnosti je strata platnosti takéhoto právneho predpisu, jeho časti alebo jednotlivé ustanovenia po márnom uplynutí šiestich mesiacov legislatívnej pasivity zákonodarcu od vyhlásenia nálezu v Zbierke zákonov“.
15. Správny súd poznamenáva, že zatiaľ čo derogačné účinky určujú, kedy prestáva byť derogovaný predpis platným, neaplikovateľnosť znamená, že všeobecné súdy nemajú aplikovať ustanovenie zákona, ktoré bolo ako protiústavné zrušené Ústavným súdom a to aj v prípade, že účinky takéhoto nálezu nastanú až v budúcnosti. Ústavný súd SR tiež judikoval, že aj keď síce k pozbaveniu platnosti derogovaného zákona dochádza k účinkom „ex nunc“. Rozpor s ústavným poriadkom, ktorý bol dôvodom zrušenia zákona nastáva už v priebehu jeho platnosti.
16. Účinok „ex nunc“ nevylučuje, že práve aplikácia protiústavného právneho predpisu zo strany orgánu verejnej moci mohla viesť k zásahu do základného práva alebo slobody jednotlivca, preto nemôže v niektorých prípadoch aplikovať právnu úpravu účinnú v relevantnom období, aj keď táto bola zrušená derogačným nálezom pre neústavnosť až následne.
17. Všetky orgány verejnej moci sú povinné interpretovať výklad z ústavných zákonov, zákonov a ďalších právnych predpisov v súlade s generálnym interpretačným princípom zakotveným v čl. 152 ods. 4 Ústavy, podľa ktorého takýto výklad musí byť v súlade s Ústavou.
18. V preskúmavanej veci správne orgány poukazovali na stanovisko SIS, ktoré odôvodňuje zamietnutie žiadosti o udelenie prechodného pobytu podľa § 33 ods. 6 písm. b) zákona o pobyte cudzincov s poukazom na § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov. K zatajovaným skutočnostiam, ktoré boli obsahom stanoviska, žalobca nemal prístup, nebol oboznámený ani s podstatou dôvodov, pre ktoré správne orgány dospeli k záveru o ohrození bezpečnosti a záujmu Slovenskej republiky.
19. Vzhľadom na to, že ustanovenie § 120 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého prvostupňový správny orgán, ako aj žalovaný postupoval a to tým spôsobom, že neodôvodnil rozhodnutie, ktoré bolo vydané na základe ustanovenia § 33 ods. 6 písm. b) zákona o pobyte cudzincov s poukazom na § 125 ods. 6 zákona i napriek tomu, že ustanovenie § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov účinnom v čase vydania prvostupňového rozhodnutia takéto odôvodnenie rozhodnutia nevyžadovalo, avšak predmetné ustanovenie stratilo účinnosť dňom zverejnenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky PL.ÚS 8/2016-131 zo dňa 12.12.2018 v Zbierke zákonov SR.
20. Napadnuté rozhodnutie žalovaného súd preskúmava v čase, keď ustanovenia § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov stratilo účinnosť. S poukazom na uvedené súd zrušil rozhodnutie žalovaného a vrátil ho na ďalšie konanie. Úlohou žalovaného (ktorého konanie tvorí v konaní správneho orgánu prvého stupňa jeden celok) bude postupovať v súlade podľa § 32 ods. 1 Správneho poriadku. A výsledok tohto postupu žalovaný vyhodnotí a náležite odôvodní, či boli naplnené podmienky pre zamietnutie žiadosti podľa § 33 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov.
21. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 tak, že úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov konania.
22. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (§ 439, § 440 SSP) v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia krajského súdu, prostredníctvom krajského súdu, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.
Kasačnú sťažnosť možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.
Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.