Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

20S/171/2019

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ľubomíra Bundzela a sudcov JUDr. Róberta Foltána a Mgr. Moniky Kadlicovej, v právnej veci žalobcu: VV-AGRO, s.r.o., so sídlom Krajná 37, 917 01 Trnava, IČO : 36 250 678, právne zastúpeného : MV Legal s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Jedenásta 16, 831 01 Bratislava, IČO : 36 857 947, proti žalovanému: Daňový úrad Trnava, so sídlom Hlboká 8/1, 917 65 Trnava, o preskúmanie zákonnosti opatrenia žalovaného č. 102106449/2019 zo dňa 6.9.2019, takto

rozhodol:

I. Súd opatrenia žalovaného Daňového úradu Trnava č. 100607757/2019 zo dňa 11.3.2019 a č. 102106449/2019 zo dňa 6.9.2019 z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie.

II. Žalobcovi sa priznáva právo na náhradu trov konania v celom rozsahu.

odôvodnenie:

I. Priebeh administratívneho konania

1.Žalobca dňa 27.5.2013 podal daňové priznanie na daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2013, z obsahu ktorého vyplýva, že si uplatnil nárok na nadmerný odpočet vo výške 1 510 530,87 Eur. Daňový úrad Trnava, žalobcovi oznámením č. 100607757/2019 zo dňa 11.3.2019 oznámil, že dňa 25.6.2013 začne daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie apríl 2013. Správca dane dňa 10.12.2013 vypracoval Protokol z daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti č. 21431961/2015, ktorý bol doručený žalobcovi dňa 11.12.2013, pričom na základe výsledkov daňovej kontroly nebol zistený rozdiel dane oproti vyrubenej dani, t. j. bol konštatovaný nulový rozdiel dane. Nadmerný odpočet bol vrátený do desiatich dní od skončenia daňovej kontroly vo výške zistenej daňovým úradom v sume 1 275 112,75 Eur dňa 19.10.2018.

2.Dňa 12.2.2019 doručil žalobca žalovanému žiadosť o priznanie úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2013. Daňový úrad Trnava (ďalej aj ako „správca dane", príp. „žalovaný") oznámením č. 100607757/2019 zo dňa 11.3.2019 (ďalej aj ako „opatrenie zo dňa 11.3.2019" alebo „oznámenie 1") žalobcovi oznámil, že jeho podanie považuje za neopodstatnené, pretože o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon o DPH") ani o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „") neupravuje priznanie úroku po dobu vykonávania daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie

nadmerného odpočtu alebo jeho časti, ak daňová kontrola bola skončená do 31. decembra 2016, a teda nemá zákonnú možnosť na priznanie takéhoto úroku. Dôvodil, že nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2013 bol vrátený v súlade s ustanovením § 79 ods. 6 zákona o DPH do desiatich dní od skončenia daňovej kontroly vo výške vyrubenej podaním daňového priznania, teda bol vrátený v zákonom stanovenej lehote, a preto nárok na priznanie úroku z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu za predmetné zdaňovacie obdobie. Ďalej poukázal na novelu o dani z pridanej hodnoty (), ktorou sa s účinnosťou od 01.01.2017 zaviedlo ustanovenie upravujúce náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly, ktoré sa však v zmysle prechodného ustanovenia zákona o DPH neuplatní, pretože daňová kontrola bola v prípade žalobcu ukončená do 31. decembra 2016. Opatrenie zo dňa 11.3.2019 bolo žalobcovi doručené dňa 22.3.2019.

3.Proti opatreniu zo dňa 11.3.2019 podal žalobca dňa 12.8.2019 odvolanie a to s poukazom na ustanovenie § 72 ods. 1 v spojení s § 79 ods. 4 daňového poriadku a požiadal správcu dane, aby v rámci autoremedúry podľa § 73 ods. 1 veta prvá daňového poriadku rozhodol tak, že žiadosti o priznanie úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu vyhovie, alebo aby predložil v súlade s ustanovením § 73 ods. 2 daňového poriadku vec na rozhodnutie odvolaciemu orgánu - Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky. Žalobca v odvolaní poukázal na spornú okolnosť, ktorou je právne posúdenie otázky oprávnenosti nároku na úrok za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za dobu vykonávania daňovej kontroly a interpretácia príslušných ustanovení platných právnych predpisov, na ktoré sa odvoláva aj správca dane. Žalobca v podanom odvolaní poukázal na rozhodovaciu prax správnych súdov, pričom odcitoval odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. zo dňa 26.04.2017, ktoré vychádzalo z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ zo dňa 21.10.2015, C-120/2015 Kovozber a uzavrel, že rozhodnutie správcu dane je nesprávne a nezákonné a preto očakáva, že na základe odvolania správca dane v rámci autoremedúry podľa § 73 ods. 1 veta prvá daňového poriadku rozhodne tak, že žiadosti vyhovie alebo odvolanie postúpi odvolaciemu orgánu. Apeloval na správcu dane, aby začal konať zákonným spôsobom, aby posudzoval fakty objektívne a aplikoval na ne správnym spôsobom platné právo. Záverom uviedol, že správca dane vybavil žiadosť „oznámením", hoci mal vo veci rozhodovať rozhodnutím poukazujúc na uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa 16.10.2014, ktorý už riešil túto otázku, pričom dôkladne objasnil, že takéto „oznámenie" je v skutočnosti rozhodnutím a bez pochýb je proti nemu prípustné odvolanie. V tejto súvislosti požiadal správcu dane, aby v budúcnosti obdobné veci nevybavoval „oznámením", keďže je povinný rozhodnúť rozhodnutím a aby neopomínal vo svojich rozhodnutiach uvádzať poučenie o opravných prostriedkoch, vrátane lehôt na ich uplatnenie.

4.Žalovaný oznámením č. 102106449/2019 zo dňa 6.9.2019 (ďalej aj ako „opatrenie zo dňa 6.9.2019" alebo „oznámenie 2") oznámil žalobcovi, a to s poukazom na ustanovenia § 63 ods. 1 a § 79 ods. 3 daňového poriadku, že z dôvodu, že nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2013 bol vrátený v súlade s ustanovením § 79 ods. 6 zákona o DPH do desiatich dní od skončenia daňovej kontroly vo výške zistenej daňovým úradom v sume 235 418,12 Eur dňa 21.12.2015 (daňová kontrola bola ukončená dňa 11.12.2015), a kladný rozdiel medzi nadmerným odpočtom priznaným vo vyrubovacom konaní a nadmerným odpočtom vráteným do 10 dní od skončenia daňovej kontroly na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2013 v sume 1 275 112,75 Eur bol vrátený v súlade s ust. do 10 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia č. 566795/2018 zo dňa 8.10.2018, dňa 19.10.2018 (dané rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 11.10.2018), daňovému subjektu nevznikol nárok na priznanie úroku v zmysle ust. (daňového poriadku). Súčasne s odkazom na ustanovenie daňového poriadku žalobcu informoval o tom, že oznámenie č. 100607757/2019 zo dňa 11.3.2019 nie je rozhodnutím v zmysle ustanovenia daňového poriadku, a preto proti nemu nie je možné podať odvolanie. Opatrenie zo dňa 6.9.2019 bolo žalobcovi doručené dňa 24.3.2019.

II. Žaloba a jej dôvody

5.Včas podanou správnou žalobou žalobca napadol opatrenie zo dňa 6.9.2019 z dôvodu, že týmto bol dotknutý na svojich subjektívnych právach a právom chránených záujmoch, konkrétne ním bolo porušené jeho právo na zaplatenie úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej

hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2013. Rovnako namietal, že napadnutým opatrením zo dňa 6.9.2019 bolo porušené aj jeho právo na riadne odvolacie konanie, právo na spravodlivý proces, ako aj právo na predvídateľné rozhodnutie. Žalobca zastal názor, že oznámenie 2 vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci, toto vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia.

6.Vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci žalobca dôvodil, že toto sa týka odmietnutia samotného hmotnoprávneho nároku na zaplatenie úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2013 v zmysle jeho žiadosti, ako aj nesprávneho názoru žalovaného, že o predmetnom nároku nemá rozhodovať rozhodnutím, ale iba oznámením, proti ktorému nemožno podať opravný prostriedok (odvolanie), ktorú skutočnosť skonštatoval v oznámení 2.

7.Žalobca zastal názor, že oznámenie 2 vydal orgán, ktorý na to nebol zo zákona oprávnený, pretože žalovaný mohol o odvolaní rozhodnúť iba v rámci autoremedúry, nie však spôsobom, akým odvolanie vybavil, teda vydaním oznámenia 2. V tejto súvislosti zastal názor, že o odvolaní malo rozhodovať Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky a preto v jeho prípade došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, najmä jeho práv ako účastníka konania, vrátane odvolacieho konania.

8.Žalobca poukázal na to, že nie je medzi stranami sporné, že správca dane na základe výsledkov daňovej kontroly za predmetné zdaňovacie obdobie apríl 2013 určil rozdiel nadmerného odpočtu na dani z pridanej hodnoty v sume 0,00 Eur a dňa 19.10.2018 bol žalobcovi vrátený nadmerný odpočet v sume 1 275 112,75 Eur. V tejto súvislosti poukázal na to, že daňové priznanie na DPH za zdaňovacie obdobie apríl 2013 podal dňa 27.5.2013, pričom nadmerný odpočet mu mal byť v zmysle § 79 ods. 2 zákona o DPH vrátený najneskôr dňa 26.6.2013, a preto sa dňa 27.6.2013 dostal žalovaný do omeškania, ktoré trvalo až do vrátenia nadmerného odpočtu dňa 19.10.2018, t. j. celkom 1 942 dní. Za uvedené obdobie si preto uplatňuje úrok za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu DPH v zmysle existujúcej judikatúry ESD i vnútroštátnych súdov vo výške 676 029,62 Eur [výpočet 1 275 112,75 eur x 10 % ročne x 1 942 dní].

9.Žalobca poukázal na konštantnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorej nárok na zaplatenie úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty je daný odo dňa, kedy mal byť nadmerný odpočet vrátený, ak by nebola vykonávaná daňová kontrola a to vo výške 10 % ročne zo sumy nadmerného odpočtu (rozsudok NS SR sp. zn. zo dňa 06.06.2017, sp. zn. zo dňa 25.10.2016, rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp.zn. zo dňa 20.6.2017).

10.V súvislosti s dôvodmi nepriznania úroku z omeškania, ktoré uviedol žalovaný, konkrétne, že zákon o DPH ani neupravujú priznanie úroku po dobu vykonávania daňovej kontroly, ak bola skončená do 31.12.2016, a preto nemá zákonnú povinnosť na priznanie takéhoto úroku odvolávajúc sa na ustanovenie v spojení s ustanovením zákona o DPH a tiež, že nadmerný odpočet vrátil do 10 dní od skončenia daňovej kontroly v zmysle zákona o DPH, žalobca poukázal na to, že si žiadosťou neuplatňoval nárok na úrok za prekročenie 10 - dňovej lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu počítanej od skončenia daňovej kontroly, ale iný nárok, a to úrok zo zadržiavaného nadmerného odpočtu za celé obdobie odo dňa, kedy by mu bol vrátený v prípade, ak by nebola začatá daňová kontrola, t. j. žiada finančnú náhradu za dočasnú nemožnosť užívania svojich finančných prostriedkov v zmysle európskej judikatúry. Na podporu svojej argumentácie citoval z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. (správne malo byť uvedené - poznámka správneho súdu) zo dňa 11.12.2014, ďalej rozsudok NS SR sp.zn. zo dňa 25.10.2016 a rozsudok NS SR sp.zn. zo dňa 6.6.2017.

11.Žalobca s odkazom na ustanovenie § 63 ods. 1 daňového poriadku zastával názor, že žalovaný mal aj v prípade nepriznania úroku z omeškania vydať rozhodnutie, a to aj s poukazom na ustanovenie § 79 ods. 4 daňového poriadku. Zopakoval, že oznámením 1 žalovaný rozhodol o žalobcovom práve na

priznanie úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty, a preto je ho potrebné považovať za rozhodnutie, ktorým sa zakladá, mení alebo zrušuje právo, respektíve ktorým môžu byť práva dotknuté. Preto proti oznámeniu 1 podal odvolanie. V súvislosti s povahou oznámení poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. zo dňa 16.10.2014, ktorý riešil predmetnú právnu otázku.

12.Tiež tvrdil, že keďže slovenská právna úprava bola v čase pred 1.1.2017 (teda v čase rozhodnom pre rozhodnutie o veci) v posudzovanej otázke nedokonalá, musia správne súdy vychádzať z práva Európskej únie, a z judikatúry SDEÚ, ktorý napríklad v rozhodnutiach Alicja Sosnowska, Enel Maritsa Iztok, Kovozber a ďalších dôvodil, že smernica má vo vzťahu k členským štátom, ktoré nedokonale transponovali jej znenie priamy účinok, teda vnútroštátne súdy majú v takom prípade povinnosť neaplikovať vnútroštátny právny predpis a namiesto neho musia aplikovať príslušné úniové pravidlo, konkrétne čl. 183 smernice musí byť teda priamo aplikovaný v slovenskom právnom prostredí. V súvislosti s čl. 183 smernice poukázal na to, že SDEÚ ho vo svojej konštantnej judikatúre vyložil tak, že za oneskorene vrátený riadne uplatnený nadmerný odpočet prináleží daňovému subjektu úrok, ktorý nie je možné chápať ako sankciu pre správcu dane, ale ako paušalizovanú kompenzáciu majetkovej ujmy pre dotknutého platcu za to, že nemôže používať finančné prostriedky v sume zadržiavaného odpočtu.

13.S poukazom na uvedené navrhol správnemu súdu, aby zrušil oznámenie 1 a oznámenie 2 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Súčasne navrhol, aby bol žalovaný zaviazaný k tomu, aby vec posudzoval a rozhodol v súlade s vyššie uvedeným závermi Súdneho dvora EÚ i vnútroštátnou judikatúrou tak, že mu prizná úrok za oneskorené vyplatenie nadmerného odpočtu a to v zmysle nároku uplatneného v žiadosti. Súčasne si uplatnil právo na náhradu trov konania.

III. Vyjadrenia žalovaného a žalobcu

14.Žalovaný v písomnom vyjadrení k správnej žalobe navrhol správnemu súdu túto ako nedôvodnú zamietnuť.

15.Žalovaný s poukazom na ustanovenie § 79a v spojení s § 85ke zákona o DPH uviedol, že daňová kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie apríl 2013 sa u žalobcu začala dňa 25.6.2013 (t. j. pred 1. januárom 2017) a bola skončená dňa 11.12.2015 (t. j. do 31. decembra 2016), a preto nemôže žiadosť žalobcu zo dňa 12.2.2019 posudzovať v zmysle citovaných zákonných ustanovení. V nadväznosti na uvedené žalovaný uzavrel, že žalobcovi nevznikol nárok na priznanie náhrady za zadržiavanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie apríl 2013. S poukazom na ustanovenie § 79 ods. 3 daňového poriadku dôvodil, že správca dane ukončil daňovú kontrolu dňa 11.12.2015, pričom časť nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty v sume 235 418,12 Eur priznanú Protokolom č. 21431961/2015 poukázal na účet žalobcu dňa 21.12.2015 a časť v sume 1 275 112,75 Eur priznanú rozhodnutím číslo 566795/2018 dňa 19.10.2018, t. j. v zákonnej 10-dňovej lehote, a preto žalobcovi nevznikol nárok na priznanie úroku z nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku.

16.S odkazom na ustanovenie § 63 ods. 1 daňového poriadku žalovaný skonštatoval, že rozhodnutie má konštitutívny účinok, t. j. zakladá, mení alebo zrušuje oprávnenia a povinnosti fyzických a právnických osôb, pričom s prihliadnutím na obsah žiadosti o priznanie úroku túto vybavil listom - oznámením č. 100607757/2019 zo dňa 11.3.2019, proti ktorému nie je možné podať odvolanie, nakoľko sa nejedná o rozhodnutie (§ 72 ods. 1 daňového poriadku).

17.Vo vzťahu k citovaným rozhodnutiam žalovaný s poukazom na ustanovenie § 3 daňového poriadku uviedol, že pri správe daní sa uplatňuje zásada zákonnosti, čo znamená, že v konaní je potrebné postupovať v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, ktoré sa na konkrétnu daňovú vec vzťahujú, preto aj v danom prípade aplikoval ustanovenia daňového poriadku a , svoj postup žalobcovi podrobne vysvetlil a podložil platnou právnou úpravou. Zároveň dodal, že súdne rozhodnutia sú právne záväzné pre dotknuté subjekty sporu, t. j. nie sú normatívnym právnym aktom a správcovi dane tak nemôžu slúžiť ako podklad pri jeho rozhodovacej činnosti.

18.S poukazom na uvedené mal za to, že oznámenie č. 100607757/2019 zo dňa 11.3.2019 a oznámenie č. 102106449/2019 zo dňa 6.9.2019 vydal správca dane v súlade s platnou právnou úpravou po dôkladnom oboznámení sa so skutkovou podstatou daného prípadu.

IV. Relevantná právna úprava

19.Podľa SR Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2.

20.Podľa článku 183 Smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty ak za dané zdaňovacie obdobie výška odpočítanej dane prevyšuje výšku splatnej DPH, členské štáty môžu rozdiel buď preniesť do nasledujúceho obdobia, alebo ho vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré určia. Členské štáty však môžu odmietnuť preniesť alebo vrátiť rozdiel, ak výška nadmerného odpočtu predstavuje zanedbateľnú sumu.

21.Podľa na účely tohto zákona sa rozumie rozhodnutím orgánu verejnej správy správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní, ktorý je formálne označený ako rozhodnutie alebo je za rozhodnutie považovaný podľa osobitného predpisu a zakladá, mení, zrušuje alebo deklaruje práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby, alebo sa jej priamo dotýka.

22.Podľa na účely tohto zákona sa rozumie opatrením orgánu verejnej správy správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní, ktorým sú alebo môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo dotknuté.

23.Podľa na účely tohto zákona sa rozumie nečinnosťou orgánu verejnej správy stav, keď orgán verejnej správy protiprávne nepokračuje v začatom administratívnom konaní, alebo stav, keď orgán verejnej správy protiprávne z úradnej povinnosti nezačal administratívne konanie.

24.Podľa vo veciach toho istého žalobcu a totožného predmetu konania, ktoré už boli predmetom konania pred správnym súdom, v odôvodnení každého ďalšieho rozsudku správny súd poukáže už len na totožný rozsudok, prípadne stručne zopakuje jeho dôvody.

25.Podľa § 79 ods. 1 zákona o DPH v znení účinnom do 31.12.2016, ak v zdaňovacom období vznikne platiteľovi nadmerný odpočet, odpočíta platiteľ nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období s výnimkou podľa odseku 2. Ak platiteľ nemôže odpočítať nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období, daňový úrad vráti neodpočítaný nadmerný odpočet alebo jeho neodpočítanú časť do 30 dní od podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol alebo do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania, ak platiteľ nebol povinný podať daňové priznanie ( § 78 ods. 1) za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. Ak platiteľovi vznikne nadmerný odpočet v poslednom zdaňovacom období, v ktorom prestal byť platiteľom, nadmerný odpočet daňový úrad vráti do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za toto zdaňovacie obdobie. Na účely tohto zákona sa nadmerným odpočtom rozumie prevýšenie celkovej výšky odpočítateľnej dane za príslušné zdaňovacie obdobie nad celkovou výškou dane za príslušné zdaňovacie obdobie okrem dane pri dovoze tovaru.

26.Podľa § 79 ods. 2 zákona o DPH v znení účinnom do 31.12.2016, daňový úrad vráti nadmerný odpočet do 30 dní od uplynutia lehoty na podanie daňového priznania za zdaňovacie obdobie, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, ak zdaňovacím obdobím platiteľa je kalendárny mesiac, platiteľ bol platiteľom najmenej 12 kalendárnych mesiacov pred skončením kalendárneho mesiaca, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, a platiteľ nemal v období 6 kalendárnych mesiacov pred skončením kalendárneho

mesiaca, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, daňové nedoplatky a colné nedoplatky voči daňovému úradu a colnému úradu a nedoplatky na povinných odvodoch poistného podľa osobitných predpisov 29b) v súhrne viac ako 1 000 eur.

27.Podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku v znení účinnom do 31.12.2016, ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej v odseku 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku, ak jeho výška presiahne sumu 5 eur. Pri výpočte úroku sa použije trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 10%, pri výpočte úroku sa namiesto trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10%. Úrok sa priznáva za každý deň omeškania. Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní úroku. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, použije tento úrok alebo jeho časť v lehote na jeho zaplatenie podľa § 55 ods. 6 a 7. Rovnako správca dane zaplatí daňovému subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa § 55 ods. 6 a 7.

28.Podľa § 79 ods. 7 daňového poriadku v znení účinnom do 31.12.2016 na nadmerný odpočet, daň z pridanej hodnoty uplatnenú podľa osobitného predpisu a spotrebnú daň, pri ktorej bolo uplatnené jej vrátenie, sa primerane vzťahujú odseky 1 až 6.

29.Podľa § 79 ods. 5 zákona o DPH v znení účinnom do 31.12.2016, ak platiteľ uplatňuje nadmerný odpočet alebo zvyšuje nadmerný odpočet dodatočným daňovým priznaním podaným po podaní daňového priznania za zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom tento nadmerný odpočet vznikol, daňový úrad vráti nadmerný odpočet alebo sumu, o ktorú sa zvýšil nadmerný odpočet, do 30 dní od podania dodatočného daňového priznania. Ak po vrátení nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 2 platiteľ zvýši nadmerný odpočet dodatočným daňovým priznaním, daňový úrad vráti sumu, o ktorú sa zvýšil nadmerný odpočet, do 30 dní od podania dodatočného daňového priznania. Ak v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu je zaslaná výzva na odstránenie nedostatkov v podanom dodatočnom daňovom priznaní alebo na odstránenie nedostatkov v podanom dodatočnom kontrolnom výkaze, lehota na vrátenie nadmerného odpočtu neplynie odo dňa doručenia výzvy až do dňa odstránenia nedostatkov.

30.Podľa § 79 ods. 6 zákona o DPH v znení účinnom do 31.12.2016 ak daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5 začne daňovú kontrolu, vráti nadmerný odpočet do desiatich dní od skončenia daňovej kontroly, a to vo výške zistenej daňovým úradom; ak bola časť nadmerného odpočtu vrátená podľa odseku 7, vráti daňový úrad rozdiel medzi nadmerným odpočtom vo výške zistenej daňovým úradom a nadmerným odpočtom vráteným podľa odseku 7. Ak po vrátení nadmerného odpočtu vznikne kladný rozdiel medzi nadmerným odpočtom uvedeným v právoplatnom rozhodnutí a vráteným nadmerným odpočtom podľa prvej vety, vráti daňový úrad tento rozdiel do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak daňový úrad daňovou kontrolou, ktorú začal v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5, nezistí nadmerný odpočet a právoplatným rozhodnutím sa prizná nadmerný odpočet, vráti daňový úrad nadmerný odpočet uvedený v právoplatnom rozhodnutí do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak platiteľ neumožní vykonanie daňovej kontroly do troch mesiacov odo dňa jej začatia, nárok na vrátenie nadmerného odpočtu zaniká posledným dňom tretieho mesiaca a to vo výške, v akej jeho vznik bol uplatnený v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní.

31.Podľa § 79a ods. 1 zákona o DPH v znení účinnom od 01.01.2017 ak daňový úrad začal daňovú kontrolu v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 a nadmerný odpočet nebol vrátený do uplynutia šiestich mesiacov od posledného dňa lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5, platiteľ má nárok na náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu (ďalej len "úrok z nadmerného odpočtu") podľa odseku 2.

32.Podľa § 79a ods. 2 zákona o DPH v znení účinnom od 01.01.2017 platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu vo výške dvojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej prvý deň kalendárneho roka, za ktorý sa úrok počíta, a ak tento dvojnásobok základnej úrokovej sadzby nedosiahne 1,5%, pri výpočte úroku z nadmerného odpočtu sa použije ročná úroková sadzba vo výške 1,5%. Úrok sa vypočíta zo sumy vráteného nadmerného odpočtu, a to za každý deň od uplynutia šiestich mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 do dňa jeho vrátenia vrátane.

33.Podľa § 79a ods. 3 zákona o DPH v znení účinnom od 01.01.2017 o priznaní úroku z nadmerného odpočtu podľa odsekov 1 a 2 daňový úrad rozhodne do 15 dní od vrátenia nadmerného odpočtu a úrok z nadmerného odpočtu platiteľovi zaplatí do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o priznaní úroku z nadmerného odpočtu.

34.Podľa § 85ke prechodných ustanovení zákona o DPH k úpravám účinným od 1. januára 2017 platiteľ má nárok na úrok z nadmerného odpočtu podľa § 79a, aj keď daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 začala pred 1. januárom 2017 a k 1. januáru 2017 nebola skončená. Ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane.

35.Podľa § 63 ods. 1 daňového poriadku ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak a doplnení niektorých zákonov.

36.Podľa § 72 ods. 1 daňového poriadku proti rozhodnutiu možno podať odvolanie, ak tento zákon neustanovuje inak alebo ak sa účastník konania odvolania nevzdal písomne alebo ústne do zápisnice.

V. Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci správnym súdom

37.Správny súd po oboznámení sa s obsahom súdneho a administratívneho spisu žalovaného orgánu verejnej správy, preskúmal v rozsahu uplatnených žalobných bodov ( ) napadnuté opatrenie, ako aj priebeh administratívneho konania predchádzajúcemu jeho vydaniu, vychádzajúc zo stavu, ktorý existoval v čase vydania opatrenia ( ), za splnenia procesných podmienok, keď účastníci konania nepožiadali o nariadenie pojednávania v lehote stanovenej () a správny súd nepovažoval nariadenie pojednávania za potrebné, postupom podľa v spojení s vec prejednal bez nariadenia pojednávania, keď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu a na webovom sídle súdu a dospel k záveru o dôvodnosti správnej žaloby.

38.Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že správca dane začal dňa 25.6.2013 u žalobcu daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2013 v sume 1 510 530,87 Eur (1 275 112,75 Eur + 235 418,12 Eur) podľa § 46 ods. 2 daňového poriadku. O výsledku daňovej kontroly správca dane vyhotovil protokol, ktorý bol žalobcovi doručený spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole dňa 11.12.2015, v zmysle ktorého bol rozdiel uplatneného odpočtu dane určený na 0,00 Eur. Žalovaný uplatnený nárok na vrátenie odpočtu dane v celkovej výške 1 510 530,87 Eur žalobcovi vyplatil tak, že časť nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty v sume 235 418,12 Eur priznanú Protokolom č. 21431961/2015 poukázal na účet žalobcu dňa 21.12.2015 a časť v sume 1 275 112,75 Eur priznanú rozhodnutím číslo 566795/2018 dňa 19.10.2018.

39.Z obsahu administratívneho spisu mal správny súd za preukázané, že žalovaný vydal dňa 11.3.2019 opatrenie, označené ako Oznámenie č. 100607757/2019, ktorým nepriznal žalobcovi úrok za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2013 (ďalej len „kontrolované obdobie"), o ktorý žalobca požiadal Žiadosťou o priznanie úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za kontrolované obdobie zo dňa 12.2.2019, s odôvodnením, že zákon o DPH ani neupravujú priznanie úroku po dobu vykonávania daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti,

ak daňová kontrola bola skončená do 31. decembra 2016, správca dane nemá zákonnú možnosť na priznanie takéhoto úroku. Proti Oznámeniu 1 podal žalobca včas odvolanie datované dňom 12.8.2019. Žalovaný vydal opätovne dokument označený ako Oznámenie č. 102106449/2019 zo dňa 6.9.2019, ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 24.9.2019, v ktorom poukázal na § 79 ods. 3 daňového poriadku a uviedol, že oznámenie č. 100607757/2019 nie je rozhodnutie v zmysle § 63 daňového poriadku, a preto nie je možné podať proti nemu odvolanie.

40.Správny súd posudzoval povahu oznámenia 1 a oznámenia 2, konkrétne, o aký druh individuálneho správneho aktu v zmysle ustanovení () ide. na rozdiel od už explicitne rozlišuje medzi rozhodnutím a opatrením orgánu verejnej správy. Za účinnosti , ktorý definíciu individuálnych správnych aktov neobsahoval, predmet súdneho prieskumu (s výnimkou rozhodnutí) s dopadom na subjektívne práva fyzických a právnických osôb vymedzovala judikatúra Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR (napríklad rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. z 29. apríla 2002) s tým výsledkom, že súdnemu prieskumu podliehali aj napríklad oznámenia a listy, ak mali dopad na subjektívne práva, a preto tieto boli označované za „rozhodnutia", nakoľko pojem „opatrenie" bol použitý iba v ustanovení , pričom do jeho piatej časti, upravujúcej správne súdnictvo, sa nedostal.

41.Vychádzajúc z obsahu napadnutého oznámenia 2 v nadväznosti na ustanovenie správny súd ustálil, že ide o opatrenie orgánu verejnej správy, ktoré podlieha súdnemu prieskumu. Správny súd súčasne dodáva, že konanie žalovaného nevykazuje nečinnosť v podobe nevydania rozhodnutia podľa daňového poriadku, nakoľko žalovaný nebol nečinný v zmysle definície nečinnosti vymedzenej v ustanovení . V podstate vydanie opatrenia, ktorým žalovaný oznámil žalobcovi, že nemá nárok na úrok za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu alebo vydanie rozhodnutia s rovnakým výrokom znamená pre žalobcu rovnaký výsledok. Nečinnosť by bola daná, ak by žalovaný vôbec o žiadosti žalobcu nekonal. V záujme právnej čistoty, ako aj v záujme rovnakého postupu daňových orgánov v obdobných veciach je však namieste, aby daňové orgány vydávali rozhodnutie aj v prípade, ak budú považovať takýto nárok za nedôvodný. Tomuto záveru nepochybne zodpovedá extenzívny výklad ustanovenia daňového poriadku, keď nepriznanie práva má pre dotknutú osobu častokrát väčší význam, nakoľko sa dotýka predovšetkým jeho vlastníckeho práva a preto by takýto záver správcu dane mal nepochybne podliehať kontrole zákonnosti zo strany odvolacieho orgánu, pričom tento inštančný postup sa zabezpečí výlučne prostredníctvom opravného prostriedku.

42.Proti oznámeniu 1 majúcemu povahu opatrenia nebol prípustný opravný prostriedok a toto bolo samo o sebe spôsobilým predmetom správneho súdneho konania. Nakoľko však aj oznámenie 2 svojím obsahom zasahuje do subjektívnych práv žalobcu, správny súd berúc na zreteľ skutočnosť, aby žalobcovi nebol samotným neprehľadným konaním žalovaného znemožnený prístup k správnemu súdu, vychádzal z toho, že oznámenie 2 je konečným opatrením vydaným v administratívnom konaní o žiadosti žalobcu zo dňa 12.2.2019 a oznámenie 1 je svojou podstatou „prvostupňové opatrenie". Iné vyhodnotenie tejto procesnej situácie by bolo na ujmu žalobcu, pretože tento by už nemal k dispozícii účinný prostriedok na ochranu svojich práv a právom chránených záujmov, čo správny súd v danom prípade nepovažoval za prípustné, a to práve z dôvodu nejednotného postupu konajúcich daňových orgánov. Správny súd v tejto súvislosti považuje za podstatné poznamenať, že v prípade pochybností vo vzťahu k predmetu súdneho prieskumu nie je vadou konania, ak poskytne žalobcovi súdnu ochranu v súlade s čl. 152 ods. 4 v spojení s , 2 (pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ) tým spôsobom, že oznámenie 1 bude považovať za „prvostupňové opatrenie".

43.Z obsahu administratívneho spisu je zrejmé, že žalobca si žiadosťou zo dňa 12.2.2019 uplatnil voči správcovi dane právo na priznanie úroku z omeškania z dôvodu oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie apríl 2013, pričom toto právo žalobca odvodil z ustanovení § 79 ods. 3 a 7 daňového poriadku.

44.O takomto návrhu na priznanie uplatneného práva žalobcom mal správca dane jednoznačne rozhodovať formou rozhodnutia podľa § 63 ods. 1 daňového poriadku.

45.Hoci ustanovenie § 79 ods. 3 daňového poriadku určuje správcovi dane povinnosť do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku, resp. ustanovenie § 79a ods. 3 zákona o DPH obdobne správcovi dane prikazuje do 15 dní od vrátenia nadmerného odpočtu rozhodnúť o priznaní úroku z nadmerného odpočtu podľa odsekov 1 a 2 citovaného ustanovenia, nemožno toto vymedzenie povinnosti vydať rozhodnutia vykladať tak, že formou rozhodnutia správca dane rozhoduje len ex offo v prípade pozitívneho rozhodnutia o priznaní úroku za oneskorené vrátenie daňového preplatku alebo úroku z oneskorene vráteného zadržiavaného nadmerného odpočtu.

46.Uvedeným povinnostiam správcu dane (§ 79 ods. 3 a 7 daňového poriadku, § 79a ods. 3 zákona o DPH), t. j. vydať rozhodnutie o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku (nadmerného odpočtu - ods. 7 § 79 daňového poriadku), resp. povinnosti vydať rozhodnutie o priznaní úroku z nadmerného odpočtu zadržiavaného počas daňovej kontroly (§ 79a ods. 3 zákona o DPH), pochopiteľne zodpovedá právo, nárok dotknutého daňového subjektu. Preto, ak si daňový subjekt takéto právo (§ 79a ods. 1 zákona o DPH to priamo nazýva nárok na náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu) uplatní podaním žiadosti, hoci to nie je podmienkou na jeho priznanie, keďže o tomto nároku rozhoduje správca dane ex offo, bez ohľadu na oprávnenosť uplatnenia tohto nároku daňovým subjektom v tom ktorom prípade, je správca dane povinný o takejto žiadosti na priznanie úroku podľa § 79 ods. 3 a 7 daňového poriadku alebo podľa § 79a ods. 3 zákona o DPH vydať s použitím § 63 ods. 1 a nasl. daňového poriadku rozhodnutie, a to bez ohľadu na skutočnosť, či bude žiadosti vyhovené celkom, čiastočne alebo jej nebude vyhovené vôbec. Aj negatívne rozhodnutie, ktorým sa daňovým subjektom uplatnený nárok či už z vecných alebo skutkových dôvodov nepriznáva, príp. sa priznáva v nižšej sume, ako bol uplatnený, je rozhodovanie o priznaní, resp. nepriznaní práv daňových subjektov v zmysle dikcie ustanovenia § 63 ods. 1 daňového poriadku, upravujúceho povinnosť správcu dane vydávať v takýchto prípadoch formalizované rozhodnutie, na ktoré zákon kladie požiadavku riadneho zistenia skutkového stavu veci a riadneho odôvodnenia individuálneho správneho aktu (§ 63 ods. 2, 5 daňového poriadku), vydaného v rámci daňového konania (§ 2 písm. c/ daňového poriadku). Uvedený formalizovaný postup správcu dane zároveň poskytuje záruku zachovania dvojinštančnosti daňového konania (§ 72 a nasl. daňového poriadku), prípadne zachovania možnosti revidovania nezákonných rozhodnutí v rámci mimoriadnych opravných prostriedkov.

47.V danom prípade, kedy správca dane o žiadosti žalobcu na priznanie úroku zo sumy oneskorene vráteného nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 3 a 7 daňového poriadku nevydal rozhodnutie o nepriznaní uplatneného nároku (práva), ale len listom - oznámením (oparením) oznámil dôvody nevyhovenia žiadosti žalobcu, došlo k situácii, že žalobca nevyužijúc inštitút súdnej ochrany na preskúmanie zákonnosti predmetného opatrenia daňového úradu, podal proti tomuto opatreniu neprípustný riadny opravný prostriedok - odvolanie, ktorým sa daňový orgán prvého stupňa ako neprípustným vecne ani nezaoberal, pričom k jeho revízii odvolacím orgánom, odlišným od orgánu prvého stupňa, po vecnej a skutkovej stránke ani nemohlo dôjsť.

48.V podstate správnosť postupu a právne posúdenie uplatneného nároku žalobcu vo veci podanej žiadosti posudzoval orgán, ktorý vydal napádané oznámenie (opatrenie). Z uvedeného dôvodu správny súd vyhodnotil postup žalovaného správcu dane ako nezákonný, ktorým došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred správcom dane, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného opatrenia vo veci samej.

49.Pokiaľ ide o oprávnenosť žalobcom uplatneného nároku na priznanie úroku podľa § 79 ods. 3 a 7 daňového poriadku, správny súd túto právnu otázku riešil vo veciach vedených na tunajšom súde sp. zn. , sp. zn. , sp. zn. , a sp. zn. , ktoré sa týkali tých istých účastníkov súdneho prieskumu zákonnosti opatrení žalovaného, len išlo o nároky žalobcu na priznanie úroku z oneskoreného vrátenia zadržiavaného nadmerného odpočtu za iné zdaňovacie obdobia.

50.„Vo vzťahu k právnemu posúdeniu veci správny súd uvádza, že do 31. decembra 2016 absentovala právna úprava úroku z nadmerného odpočtu, ktorá by správcom dane umožňovala priznať platiteľom

dane náhradu za zadržiavaný nadmerný odpočet počas daňovej kontroly. V § 79 zákona o DPH bola zakotvená iba právna úprava úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu, t. j., ak nadmerný odpočet nebol vrátený v zákonom stanovenej lehote. Inštitút náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly (ust. § 79a) bol do vyššie citovaného zákona zakomponovaný až s účinnosťou od 1.1.2017. Podľa prechodného ustanovenia k uvedenej právnej úprave účinnej od 1.1.2017 sa však § 79a neuplatní, ak daňová kontrola bola skončená do 31.12.2016.

51.Pokiaľ však ide o povinnosti vnútroštátneho súdu, treba pripomenúť, že vnútroštátne súdy, ktoré uplatňujú vnútroštátne právo, sú povinné vykladať toto právo v čo najväčšej miere v zmysle znenia a účelu smernice Rady 2006/112/ES, aby sa dosiahol ňou sledovaný výsledok, a teda konať v súlade s článkom 288 tretím odsekom ZFEÚ. Táto povinnosť konformného výkladu vnútroštátneho práva je totiž vnútorne spätá so systémom Zmluvy o FEÚ, keďže umožňuje vnútroštátnym súdom zaistiť v rámci ich právomocí úplnú účinnosť práva Únie pri rozhodovaní sporov, ktoré im boli predložené (pozri najmä rozsudok z 11. apríla 2013, Rusedespred, C-138/12, EU:C:2013:233, bod 37 a citovanú judikatúru).

52.Podľa takisto ustálenej judikatúry má vnútroštátny súd, ktorý je v rámci svojej právomoci poverený uplatniť právne predpisy Únie, povinnosť zabezpečiť ich plný účinok, pričom v prípade potreby z vlastnej iniciatívy neuplatní akékoľvek odporujúce ustanovenie vnútroštátneho práva bez toho, aby musel požadovať alebo čakať na predchádzajúce zrušenie tohto ustanovenia zákonodarnou cestou alebo akýmkoľvek iným ústavným postupom (rozsudok z 5. júla 2016, Ognyanov, C-614/14, EU:C:2016:514, bod 34 a citovaná judikatúra). (Rozsudok Súdneho dvora (siedma komora) zo 6. júla 2017. Glencore Agriculture Hungary Kft. proti Nemzeti Adó- és Vámhivatal Fellebbviteli Igazgatóság, C-254/16).

53.Uvedené potom znamená, že čl. 183 Smernice Rady musí byť priamo aplikovaný aj v slovenskom právnom poriadku. Tento článok pritom Súdny dvor EÚ vo svojej konštantnej judikatúre vyložil tak, že bráni takej vnútroštátnej úprave, ktorá upravuje výpočet úrokov z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu DPH až od uplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej kontroly [rozhodnutie vo veci C-120/15 (Kovozber)]. V dôvodoch rozhodnutia C-120/15 Súdny dvor EÚ odkázal na staršiu judikatúru (EnelMaritsa, body 51, 52, 53, ďalej RafinăriaSteauaRomână, C-431/12, bod 23, Delphi Hungary AutóalkatrészGyártó, C-654/13, bod 32) a konštatoval, že lehota na vrátenie nadmerného odpočtu DPH môže byť v zásade predĺžená na účely vykonania daňovej kontroly bez toho, aby bolo nutné ju považovať za neprimeranú, ak toto predĺženie neprekračuje medze toho, čo je nevyhnutné na riadne vykonanie tejto daňovej kontroly. Súdny dvor však zdôraznil, že vykonávacie predpisy týkajúce sa vrátenia nadmerného odpočtu DPH zavedené členským štátom nesmú mať dosah na zásadu daňovej neutrality tak, že by zdaniteľná osoba musela znášať v celom alebo čiastočnom rozsahu bremeno tejto dane. Konkrétne, tieto vykonávacie predpisy musia umožniť zdaniteľnej osobe, aby jej bola vrátená za primeraných podmienok celá suma pohľadávky vyplývajúcej z tohto nadmerného odpočtu DPH, čo znamená, že k tomuto zaplateniu má dôjsť v primeranej lehote a že v každom prípade zakotvený spôsob zaplatenia nesmie spôsobovať žiadne finančné riziko zdaniteľnej osobe (rozsudky z 12. mája 2011, Enel Maritsa Iztok 3, C-107/10, EU:C:2011:298, bod 33, a z 28. júla 2011, Komisia/Maďarsko, C-274/10, EU:C:2011:530, bod 45, ako aj uznesenie zo 17. júla 2014, Delphi Hungary Autóalkatrész Gyártó, C-654/13, neuverejnené, EU:C:2014:2127, bod 31, C-254/16). Keď dôjde k vráteniu nadmerného odpočtu DPH zdaniteľnej osobe po uplynutí primeranej lehoty, zásada neutrality daňového systému DPH vyžaduje, aby takto vzniknuté finančné straty na ujmu zdaniteľnej osoby, ktoré vyplývajú z nemožnosti disponovať s predmetnými peňažnými sumami, boli kompenzované zaplatením úrokov z omeškania (rozsudok z 24. októbra 2013, Rafinăria Steaua Română, C-431/12, EU:C:2013:686, bod 23).

54.Správny súd konštatuje, že nemožno spochybniť, že správca dane má právo skontrolovať správnosť uplatneného nadmerného odpočtu a k tomu mu je poskytnutá primeraná lehota. V prípade, ak túto lehotu prekročí, musí daňovému subjektu dorovnať jeho finančné znevýhodnenie, ktoré musel znášať v období, keď bol jeho nadmerný odpočet preverovaný. Uvedené znevýhodnenie by malo byť kompenzované zaplatením úrokov, ktoré možno považovať za určitú paušalizovanú náhradu škody. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR v konaní pod sp. zn. zo dňa 06. 06. 2017 na tento účel slúži štátom platený úrok zo zadržiavanej sumy nadmerného odpočtu už odo dňa uplynutia všeobecnej lehoty na jeho vrátenie až do jeho vrátenia.

55.Rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu SR v tejto otázke však už nie je v súčasnosti konzistentná, k čomu v podstate prispela aj novela zákona o DPH, ktorá reagovala práve na rozhodnutie SDEÚ vo veci C-120/15 Kovozber zo dňa 21.10.2015 a do zákona zakotvila ustanovenie § 79a, ktoré upravuje podmienky priznania úroku z nadmerného odpočtu, konkrétne časový okamih ich priznania a výšku úroku. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 27. februára 2019 pri absencii právnej úpravy prichádza do úvahy analogické použitie ustanovenia zákona o DPH aj na daňové kontroly skončené do 31.12.2016, nakoľko rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-120/15 Kovozber má prednosť pred vnútroštátnou úpravou ustanovenia , teda z aplikácie ustanovenia nemožno vylúčiť daňové kontroly skončené do 31.12.2016. Z uvedeného vyplýva, že najvyšší súd uzavrel, že aj v prípade daňových kontrol skončených do 31.12.2016 je potrebné postupovať podľa zákonných podmienok nastavených v zákona o DPH. Správny súd sa s uvedeným právnym názorom najvyššieho súdu stotožnil. To konkrétne v danom prípade znamená, že žalobca má nárok na úrok zo zadržiavaného nadmerného odpočtu za obdobie a výške, ktoré budú určené v súlade s ustanovením zákona o DPH. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na stanovisko Správneho kolégia NS SR z 30. októbra 2019, sp. zn. Snj 36/2019 k zjednoteniu rozhodovacej činnosti NS SR ohľadne náhrady za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu SR a súdov SR 6/2019 pod č. 56 „Ustanovenie zákona o DPH v znení účinnom od 1. januára 2017 (Náhrada za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly) je v pomere špeciality k ust. daňového poriadku v znení účinnom od 1. januára 2012 (daňové preplatky a úrok). Vnútroštátne úprava právneho poriadku SR spočívajúca v ust. vety druhej zákona o DPH v znení účinnom od 1. januára 2017 (prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. januára 2017) v znení: „Ustanovenie sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa , alebo ods. 5 bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane", nie je v súlade s právom Európskej únie, a to najmä s uznesením Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-120/15 Kovozber, ktoré má aplikačnú prednosť s účinkom ex tunc. Na zabezpečenie súladu s právom Európskej únie sú orgány verejnej správy a súdy povinné zdržať sa aplikácie tohto ustanovenia.

56.Správny súd poukazuje aj na rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 27.6.2019, sp. zn. zo dňa 30.7.2019 a sp. zn. zo dňa 6.10.2020, v ktorých bola prijatá aplikácia ustanovenia § 79a zákona o DPH. K aplikácii tohto ustanovenia sa prikláňa aj rozsudok NS SR sp. zn. zo dňa 17.4.2019, ktorý v bodoch 24 a 25 odôvodnenia uvádza, že „problém pre správcu dane a žalovaného teda spôsobuje nedokonalá legislatívna vzťahujúca sa na prípady, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 bola skončená do 31.12.2016 vrátane. Úloha (resp. povinnosť) je teraz na zákonodarcovi, pretože tieto prípady nemožno ignorovať s poukazom na judikatúru SD EÚ. Čo sa týka spôsobu výpočtu úrokovej sadzby, kasačný súd sa nestotožňuje s názorom žalobcu o použití trojnásobku základnej úrokovej sadzby ECD platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mal byť daňový preplatok vrátený, resp. ak základná úroková sadzba nedosahuje 10%, použije sa ročná úroková sadzba 10%. Novela o dani z pridanej hodnoty účinná od 1.1.2017 v upravuje náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly a priznáva platiteľovi nárok na úrok z nadmerného odpočtu (najmenej vo výške 1,5% ročne zo sumy vráteného nadmerného dopočtu za každý deň) až do uplynutia 6 mesiacov odo dňa nasledujúceho po uplynutí lehoty na vrátenie odpočtu podľa , alebo 5. Kompenzáciu, ktorá patrí daňovníkovi pod dobu zákonného preverovania údajov uvedených v jeho daňovom priznaní, je nutné odlíšiť od úroku za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu a spotrebnej dane podľa daňového poriadku, v zmysle ktorého si žalobca úrok vypočítal.

57.Správny súd k argumentácii žalobcu súčasne dodáva, že podmienky, za akých sa majú platiť úroky z omeškania, musia rešpektovať zásady ekvivalencie a efektivity, teda nesmú byť nevýhodnejšie ako podmienky pri podobných nárokoch založených na ustanoveniach vnútroštátneho práva, ako ani stanovené takým spôsobom, aby prakticky znemožnili výkon práv priznaných právnym poriadkom Únie alebo tento výkon nadmerne sťažili (uznesenie Delphi Hungary Autóalkatrész Gyártó, C-654/13, EU:C:2014:2127, bod 35 a citovaná judikatúra). Preto podľa názoru správneho súdu nie je možné na daný prípad použiť analógiu legis a výšku úroku určiť v nadväznosti na ustanovenie § 79 ods. 3 daňového poriadku, nakoľko takto upravený úrok je sankciou za oneskorené vrátenie daňového preplatku, teda za porušenie povinnosti stanovenej zákonom, naproti tomu je zadržanie finančných

prostriedkov po dobu nevyhnutnú na vykonanie daňovej kontroly, aj podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ oprávnené a legitímne, nakoľko slúži na preverenie skutočností potrebných pre správne určenie dane a na predchádzanie a odhaľovanie daňových podvodov. Kompenzácia vo forme úroku zo zadržaných finančných prostriedkov po dobu trvania daňovej kontroly však nemôže mať povahu sankcie pre kontrolujúci orgán správy dane, ale musí rešpektovať zásadu daňovej neutrality. Tak ako v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ nesmie byť daňový subjekt výkonom daňovej kontroly ekonomicky znevýhodnený, nemôže mu výkon daňovej kontroly spojený so zadržaním uplatneného nadmerného odpočtu DPH (pri zachovaní neutrality dane) priniesť ani ekonomickú výhodu. Správny súd uzatvára, že priznanie úrokov vo výške 10 % ročne zo zadržanej sumy od uplynutia zákonnej lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu až do jeho vrátenia daňovému subjektu, ktorého sa domáha žalobca nemožno akceptovať, a to s poukazom na dôvody uvedené v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 17.4.2019 (viď dôvody uvedené v bode 56), čo by bola neprimeraná výhoda pre kontrolovaný daňový subjekt v porovnaní s inými daňovými subjektmi, u ktorých kontrola vykonaná nebola. Zúročenie zadržaných finančných prostriedkov sadzbou 10 % by totiž znamenalo ich také ekonomické zhodnotenie, ktoré by v danom čase nebolo možné na bankovom trhu dosiahnuť. Z tohto pohľadu sa právna úprava výšky úroku zo zadržaného nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly, účinná od 1.1.2017 (úroková sadzba najmenej 1,5% ročne), javí ako zodpovedajúca realite na bankovom trhu a najmä odzrkadľujúca zásadu neutrality DPH."

58.Vzhľadom na vyššie uvedené dospel správny súd po preskúmaní veci k záveru, že postupom žalovaného došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred správcom dane, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného opatrenia vo veci samej, a preto správny súd obe napadnuté opatrenia žalovaného, majúce rovnaký dopad na majetkovú sféru žalobcu, chránenú , z dôvodu podľa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, v ktorom bude povinný v naznačenom smere rozhodnúť o nároku žalobcu formou rozhodnutia podľa daňového poriadku.

59.Právnym názorom, ktorý vyslovil správny súd v zrušujúcom rozsudku, je orgán verejnej správy v ďalšom konaní viazaný. Ak orgán verejnej správy v ďalšom konaní nepostupoval v súlade s právnym názorom správneho súdu a správny súd opätovne zrušil rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy z tých istých dôvodov, môže správny súd i bez návrhu v zrušujúcom rozsudku uložiť orgánu verejnej správy pokutu ( ).

60.V správnom súdnom konaní úspešnému žalobcovi priznal správny súd podľa náhradu dôvodne vynaložených trov konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník ( ).

61.Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Trnave prijal pomerom hlasov 3:0 ( ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom Krajského súdu v Trnave na Najvyšší súd Slovenskej republiky v lehote 30 dní od jeho doručenia ( ). Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť ( ).

Kasačná sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu má odkladný účinok ( ). V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“),

d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). ( ) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti ( ).

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred krajským súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. ( )

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom ( ).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa a ; je žalovaným Centrum právnej pomoci ( a ).